Svätý Lazár -biskup-sviatok 29.júl -sv.Mária,Marta,Lazár-sviatok sv. súrodencov
Lazár patril k mimoriadnym ľuďom - jeden krát sa narodil a 2 x umrel... Za Ježišovho života tiež také prežil Naimský mládenec,Jairova dcéra a neskôr Tabitha,vzkriesená sv. Petrom
Dvaja ľudia sa nikdy nenarodili, ale umreli -Adam a Eva boli stvorení Bohom z hliny
Dvaja ľudia sa narodili a nikdy nezomreli,nepoznali temný zákon smrti -
1/ bájny Enoch /Henoch/ pradávny patriarcha na úsvite ľudských dejín,ktorý žil zbožne a vo veku 365 rokov ho Boh vzal z tohto sveta do neba ...Enoch mal syna Matuzalema,ktorý žil najdlhšie z ľudí -969 rokov a bol tiež pradedo Noeho.
Narodenie
asi roku 622 od stvoreniaAdama ; tj 1034 rokov pred potopou Úmrtie
nezomrel, ale bol vzatý do neba, a to asi roku 987 od stvoreniaAdama ; tj asi 662 rokov pred potopou (žil 365 rokov)
2 /Velký prorok Eliáš -v rokoch 875 až 853
Jedného dňa Eliáš išiel spolu s priateľom Elizeom, keď ...z neba bolo počuť hukot,rachot...v bleskoch a ohni z neba zletel ohnivý voz... zrazu ich oddelil od sebaohnivý voz a ohnivé kone a Eliáš vstúpíl na voz,ktorý hromobití a víchrici odletel s Eliášom do neba.
L A Z Á R -svätec ktorý zažil 2 x smrť
Lazár,so svojimi sestrami sa priatelil s Ježišom,je možné,že boli i vzdialenými príbuznými.Lazár mohol byť tiež tesárom a tak sa spoznal s Ježišom.Ježiš bol na cestách,daleko od judskej Betánie,kde žil Lazar.Lazár náhle vážne ochorel a blížila sa smrť.Jeho sestry ho opatrovali a boli nešťastné...Marta poslala posla,aby vyhľadal Ježiša a prišiel k Lazárovi mu nejako pomôcť a zachrániť od smrti.Ale Ježiš nechodil...a Lazár zavrel oči naposledy.Sestry aj všetci blízki a známi plakali nad smrťou dobrého a zbožného Lazara...Tak ho pripravili na pohreb,lebo bolo teplo a mrtvola by sa rýchlo rozkladala.Zavinuli ho do pohrebných obväzov a namastili vonnými látkami a uložili v hrobe. Až došiel Ježiš a Marta mu vopred bežala v ústrety,plačúc a vzlykajúc...A Ježiš začal uskutočňovať dávno napísané...
Lazar bol už 4 deň po smrti a už sa z kamenného hrobu začal šíriť odporný zápach rozkladu...čo je dôkaz,že Lazar bol už skutočne mrtvy a nie v nejakej kóme. Duša Lazára,opustiac tento svet sa vydala na svoj osobný súd...Lazár stál pred božím súdom...bol za zbožný život odmenený a mal už zakúsiť blaženosť neba. Ale tu nastal ostrý zásah do božích zákonov a ten zásah urobil sám Boh-Syn-Ježiš.Mocným hlasom...rozkazom pretína priepasť mŕtvych od živých,láme večné okovy smrti a záhrobia a volá dušu Lazára späť na zem,do ohraničeného priestoru a času.Duša Lazára už okúsila blaženosť a slasť neba a musí sa vydať späť,aby sa naplnila sláva Boha... Duša Lazára prelomila temnú hranicu smrti a stála nad svojim mrtvym telom,ku ktorému už nič necítila...bolo to len hnijúce mäso a kosti...ale mocný rozkaz Boha poslúchne a vstúpi do hnijúceho tela nazad.Oživí ho a poslúcha rozkaz,aby s telom vstala a vyšla z hrobu...vychádzal z chladného,tmavého hrobu už vzkriesený Lazar...ľudská bytosť a brat plačúcich sestier...Všetci prítomní to vidia na vlastné oči,to nemôže byť nahrané,klam...to je ohromná realita,že Ježiš má moc aj nad smrťou a záhrobím.Lazára odmotávajú z pohrebných obväzov a plácht...Jeho telo sa magickou,neznámou silou mení...a rýchlo zaceľuje...všetky odomreté bunky,tkanivá sa oživujú,krv znova pulzuje a srdce bije...Lazár je živý...Ide o najväčší detailne popísaný zázrak Ježiša tesne pred jeho smrťou.
Ohromení prítomní jasajú,radujú sa,sestry Mária a Marta sa hádžu k nohám Ježiša a ďakujú...ich srdcia sú preplnené nečakaným šťastím,že tomu nemôžu uveriť.Ježiš objíma svojho vzkrieseného priateľa Lazara,ktorý nechápe,nerozumie čo sa to deje...Naozaj žije?Je pravdepodobne,že sa Lazara pýtali,čo zažil a ako to bolo na druhom svete.Lazár aj chcel povedať,vysvetliť...ale neboli slová,aby sa dalo opísať čo zažil...Povedal,len,že je tam neuveriteľná krása,láska a pokoj aká sa nedá vyjadriť žiadnymi slovami. a opismi..a raz to znova zažije.
Lazár ostal verným Ježišovým priateľom..Po Ježišovom ukrižovaní a Nanebovstúpení Lazár navštevoval a pomáhal pozostalým apoštolom.Apokryfné správy naznačujú,že ho sv. Peter vysvätil za biskup a so sestrami sa odplavil na ostrov Cyprus,lebo v Jeruzaleme a v okolí nastalo prenasledovanie prvých kresťanov židmi a veľradou...tak musel ujsť...Pôsobil v okolí mesta Larnaka na Cypre,kde žil ešte asi 30 rokov po svojom vzkriesení.Jedna stará správa uvádza,že aj z ostrova Cyprus musel ujsť pred prenasledovaním a dostal sa do južnej Gálie...oblasť Provance a pôsobil ako biskup v meste Massalia /Marseille/ a tu žil aj so sestrami Máriou a Martou,ktoré mu pomáhali v apoštoláte.
Ostrov Cyprus si privlastňuje Lazára,že patrí ostrovu a meste Larnaka,ktorých je aj patrónom
Na ostrove Cypre boli nájdené jeho pozostatky Jeho sväté ostatky boli nájdené v Kitii v mramorovej arche, na ktorej bolo napísané: „Lazár četverodnevný, druh Christa“. V roku 898 na príkaz byzantského cisára Leva Múdreho boli sväté ostatky prenesené do Konštantínopolu a uložené v chráme Spravodlivého Lazara... Kiti je dedina v okrese Larnaca na Cypre, ktorá sa nachádza 11 km juhozápadne od Larnaky. Je známy byzantským kostolom Panagia tis Angeloktistis alebo Panagia Angeloktisti. Podľa miestnej tradície sa obyvatelia starovekého Kitionu presťahovali do Kiti, aby unikli arabským inváziám.
1 Bol chorý istý Lazár z Betánie, z dediny Márie a jej sestry Marty. 2 Bola to tá Mária, čo pomazala Pána voňavým olejom a poutierala mu nohy svojimi vlasmi. Jej brat Lazár bol chorý. 3 Preto mu sestry poslali odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“ 4 Keď to Ježiš počul, povedal: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“ 5 Ježiš mal rád Martu i jej sestru a Lazára. 6 Keď teda počul, že je chorý, zostal ešte dva dni na mieste, kde bol. 7 Až potom povedal učeníkom: „Poďme znova do Judey.“ 8 Učeníci mu vraveli: „Rabbi, len nedávno ťa Židia chceli ukameňovať a zasa ta ideš?!“ 9 Ježiš odpovedal: „Nemá deň dvanásť hodín? Kto chodí vo dne, nepotkne sa, lebo vidí svetlo tohto sveta. 10 Ale kto chodí v noci, potkne sa, lebo v ňom nieto svetla.“ 11 Toto povedal a dodal: „Náš priateľ Lazár spí, ale idem ho zobudiť.“ 12 Učeníci mu povedali: „Pane, ak spí, ozdravie.“ 13 Ježiš však hovoril o jeho smrti, a oni si mysleli, že hovorí o spánku. 14 Vtedy im Ježiš povedal otvorene: „Lazár zomrel. 15 A kvôli vám sa radujem, že som tam nebol, aby ste uverili. Poďme k nemu!“ 16 Tomáš, nazývaný Didymus, povedal ostatným učeníkom: „Poďme aj my a umrime s ním.“ 17 Keď ta Ježiš prišiel, dozvedel sa, že Lazár je už štyri dni v hrobe. 18 Betánia bola pri Jeruzaleme, vzdialená asi pätnásť stadií, 19 a tak prišlo k Marte a Márii veľa Židov potešiť ich v žiali za bratom. 20 Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, išla mu naproti. Mária zostala doma. 21 Marta povedala Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. 22 Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ 23 Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“ 24 Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“ 25 Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. 26 A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ 27 Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“ 28 Ako to povedala, odišla, zavolala svoju sestru Máriu a potichu jej vravela: „Učiteľ je tu a volá ťa.“ 29 Len čo to ona počula, vstala a šla k nemu. 30 Ježiš totiž ešte nevošiel do dediny, ale bol stále na mieste, kde mu Marta vyšla naproti. 31 Keď Židia, čo boli s ňou v dome a potešovali ju, videli, že Mária rýchlo vstala a vyšla von, pobrali sa za ňou, lebo si mysleli: „Ide sa vyplakať k hrobu.“ 32 Keď Mária prišla ta, kde bol Ježiš, a zazrela ho, padla mu k nohám a povedala mu: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel.“ 33 Keď Ježiš videl, ako plače a ako plačú aj Židia, čo s ňou prišli, zachvel sa v duchu a vzrušený 34 sa opýtal: „Kde ste ho uložili?“ Povedali mu: „Pane, poď sa pozrieť!“ 35 A Ježiš zaslzil. 36 Židia povedali: „Hľa, ako ho miloval!“ 37 No niektorí z nich hovorili: „A nemohol ten, čo otvoril oči slepému, urobiť, aby tento nezomrel?!“ 38 Ježiš sa znova zachvel a pristúpil k hrobu. Bola to jaskyňa uzavretá kameňom. 39 Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!“ Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe.“ 40 Ježiš jej vravel: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ 41 Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. 42 A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.“ 43 Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“
44 A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou. Ježiš im povedal: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!“ 45 Mnohí z tých Židov, čo prišli k Márii a videli, čo urobil, uverili v neho. 46 No niektorí z nich odišli k farizejom a rozpovedali im, čo Ježiš urobil. 47 Veľkňazi a farizeji zvolali veľradu a hovorili: „Čo robiť? Tento človek robí mnohé znamenia. 48 Ak ho necháme tak, uveria v neho všetci, prídu Rimania a zničia nám i toto miesto i národ.“ 49 Ale jeden z nich, Kajfáš, ktorý bol veľkňazom toho roka, im povedal: „Vy neviete nič. 50 Neuvedomujete si, že je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ... Lazár poď von! - Pohrebná reč - (Jn 11,1-45).
„Ja som Vzkriesenie a Život." Aj vy, podobne ako Lazárove sestry, ste prežívali obdobie striedajúcej sa nádeje. Podobne ako oni ste vysielali k Pánovi prosbu: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý." Áno, takáto prosba stačí Ježišovi. Tvojmu milovanému sa deje zlo. Každá choroba, ak sa nelieči, vedie pozvoľne ku smrti. A smrť chápeme, ako najväčšie zlo. Božie Slovo v knihe Múdrosti hovorí doslova: „Boh smrť neučinil a nemá záľubu v smrti živých. Závisťou diabla prišla na svet smrť". Preto prosíme Pána Ježiša aby prišiel a vyslobodil nás od chorôb. Ale niekedy aj nám, podobne ako sestrám Lazárovým, odkazuje Ježiš: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby bol ňou oslávený Syn Boží." Udalosti, ktoré v živote prežívame, majú obyčajne dva zmysly. Jeden zmysel udalostiam dáva svet a diabol, ktorý chce každé zlo, ktoré nám spôsobí, využiť ako dôkaz toho, že Boh nás nemiluje a že nás nemá rád, ale Boh vo svojom vykupiteľskom pláne, aj týmto zlým udalostiam, dáva iný zmysel, dáva im hodnotu. Aj smrťou má byť oslávený Syn Boží. Syn Boží bude oslávený tým definitívnym dobrom, ktoré veriacemu človeku preukáže v hodine jeho smrti. Počujeme: „Ježiš miloval Martu i jej sestru i Lazára." Nepochybujme o jeho láske i vtedy, keď je akoby od nás vzdialený. I keď nám neprichádza s tou pomocou, ktorú by sme od neho očakávali. Evanjelium podotýka: „Keď sa dopočul, že je chorý, zostal ešte dva dni tam, kde bol." A keď prišiel Pán Ježiš na miesto, zistil, že Lazár je už štyri dni v hrobe.
Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, išla mu naproti. Mária ostala doma. Ako je možné vyjsť naproti Ježišovi. Ako je možné mu vyjsť naproti zvlášť dnes, keď prežívame opustenosť od Pána? Keď sa už nejedná o priestorovú vzdialenosť. Marta mu išla naproti telesne ale aj duchovne a to svojou vierou. „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol zomrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek Boha poprosíš, Boh ti dá." Marta mu vyšla naproti svojou vierou. Jej viera prechádza do istoty. Lebo viera to je istota v tom, že čo povedal Ježiš, je pravda. Viera je istota v ňom samom. Viera je to prehlásenie: „Ale aj teraz viem, aj teraz, keď sa už v našich ľudských očiach zdá všetko márne, aj teraz viem, že o čokoľvek Boha poprosíš, Boh ti dá." Toto je istota v Ježišovej modlitbe, istota jeho príhovoru. A to i vtedy, keď sa Ježiš modlí, ako človek, ako náš brat uprostred nás. A takáto viera potešuje Ježišovo ľudské srdce. Takáto viera sa mu páči. Pre takúto vieru nás Boh ospravedlňuje. Viera, ktorá od Boha čaká len dobro. Boh je svetlo a nieto v ňom nijakej tmy. Boh je dobrý. Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych." Ježiš tvrdí úžasne veci a preto máme tendenciu všetko veľké dobro posunúť za hranicu nášho života. Nič nie je ťažšie ako uveriť v dobro. Ako uveriť dobrej novine. Ježiš jej povedal: „Ja som Vzkriesenie a Život, kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, nezomrie naveky. Veríš tomu?" Toto je otázka na našu vieru. Veríš tomu? Veríš naozaj že Ježiš je Vzkriesením a Životom? Veríš tomu, že napriek tomu, že vidíš veriaceho umierať, že bude žiť, že nezomrie naveky? Veríš tomu?" Odpovedzme spolu s Martou: "Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Kristus, Syn Boží, ktorý má prísť na svet." Viera to je schopnosť dať sa unášať, dať sa viesť. A keď naša viera dosahuje určitú hranicu, začíname mať z nej strach, ako z čohosi, čo už nie sme my, kde už prestávame byť pánmi situácie, kde Boh preberá vládu a robí veľké veci. A Marta nie je schopná sama uniesť tento vzťah. Po týchto slovách odišla, potajomky zavolala svoju sestru Máriu a povedala: „Učiteľ je tu a volá ťa." Mária, ktorá sa v predošlých situáciách ukázala ako oddaná Pánu Ježišovi, má teraz pre neho len výčitku, ktorá nič do budúcnosti nečaká. „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol zomrel." Ježiš akoby na chvíľu zišiel zo svojho Božského majestátu. Martina viera i v ňom prebúdzala vedomie Boha. Mária ho svojím plačom vrhá spať medzi ľudí. A Ježiš spolu s nimi plače. Až tak nás Ježiš miluje, že plače spolu s nami. Ale má radosť ak nájde u nás Martinu vieru, počítajúcu zo všetkým. Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!" Odvaľte kameň vašej malej viery a znovu dúfajte v Syna Božieho, ktorý robí veľké veci. Človek sa bojí svojej viery. Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni mŕtvy." Ježiš jej povedal: „Nehovoril som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?" Viera nás vždy vedie k videniu Božej Slávy. Božiu Slávu sme dokonca schopný vidieť tam, kde ľudské oko môže zachytiť už len rozklad a unikajúci život. Viera a modlitba vďaky robí veľký zázrak, vďaka nesmie chýbať ani nám. Vďaka za všetko dobré, čo Boh skrze nášho zosnulého vykonal. Ježiš sa modlí: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale povedal som to pre zástup, čo tu stojí, aby uveril, že si ma Ty poslal." A keď to povedal, zvolal mocným hlasom: „Lazár, poď von!"
Človek nikdy nie je natoľko mŕtvy, žeby nepočul na svoje meno, keď ho volá Boh. A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plachtami a tvár obviazanú šatkou. Ježiš im povedala: "Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!" V Ježišovej dobe mala táto výzva svoje opodstatnenie. Život v osobe Pána Ježiša bol prítomný medzi ľuďmi. Dnes je Ježiš v nebeskej sláve. A táto výzva dostáva skôr iný zmysel. Rozviažme mŕtveho! Nezväzujme ho svojimi citmi, nechajme ho odísť, nechajme ho ísť za Ježišom. To je snáď ta najväčšie služba lásky, ktorú môžeme preukázať mŕtvemu. Povzbudiť jeho vieru: „Pán je tu, volá ťa!" Preukázať mu veľkodušnosť a prepustiť ho na slobodu. Uvoľniť putá svojich citov a plný vďačnosti prepustiť zosnulého na Slobodu. Tešme sa spolu sním, že už je tam, kde život nekončí. Kde žiť znamená Kristus a kde smrť je pre neho ziskom!
Lazár je biblické mužské meno. Pôvodná hebrejská forma je אֶלְעָזָר (Elʿazar, „Boh pomohol“). Do európskych jazykov sa dostáva cez gréčtinu (Eleazaros či Lazaros), prípadne v latinizovanej forme Lazarus
Žobrák Lazár vystupuje ako jedna z dvoch hlavných postáv Ježišovhopodobenstva zaznamenaného ( Podobenstvo o boháči a Lazárovi Lk 16,19-31): Aj keď na zemi je Lazár najchudobnejší z chudobných, môže po smrti byť posadený k stolu nebeskej hostiny, zatiaľ čo pyšný boháč trpí smädom. Príbeh teda naznačuje, že Boh nesúdi podľa meradla úspešnosti v pozemskom živote. Vzkriesenie Lazára od Juana de Flandes , okolo r. 1500.
Lazár z Betánie
Lazár z Betánie , brat Márie a Marty, nazývaný tiež svätý Lazár , bol podľa Ján 11,1-5 Ježišov priateľ. Ochorel a zomrel. Keď sa štyri dni po smrti k jeho hrobu dostavil Ježiš, zázračne ho vzkriesil z mŕtvych. V kompozícii Jánovho evanjelia predstavuje scéna vzkriesenia Lazára vrcholný bod Ježišovho pozemského pôsobenia tesne pred jeho zatknutím a popravou a má čitateľov pripraviť na vlastné Kristovo zmŕtvychvstanie. Ježiš pred zázrakom vysvetľuje Lazarovej sestre Marte: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, aj keby umrel, bude žiť. A každý, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.“ (11, 25n – citované podľa Českého ekumenického prekladu biblie)
Svätý Lazár je preto spájaný s chorobou a uzdravením (boli po ňom často pomenovávané špitály ). Vo výtvarnom umení býva zobrazovaná scéna jeho vzkriesenia, kedy Lazár oviazaný rubášom vychádza z hrobovej jaskyne. Sviatok sa oslavuje 17. decembra .
V kompozícii Jánovho evanjelia predstavuje scéna vzkriesenia Lazára vrcholný bod Ježišovho pozemského pôsobenia tesne pred jeho zatknutím a popravou a má čitateľov pripraviť na vlastné Kristovo zmŕtvychvstanie. Ježiš pred zázrakom vysvetľuje Lazarovej sestre Marte : „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, aj keby umrel, bude žiť. A každý, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.“ Jn 11, 25
Svätý Lazár je preto spájaný s chorobou a uzdravením (boli po ňom často pomenovávané špitály ). Z jeho mena je pre nemocnice etymologicky odvodený názov lazaretu .
Vyobrazenie
Vo výtvarnom umení býva zobrazovaná
scéna jeho Vzkriesenia , kedy Lazár v otvorenej rakve proti Kristovi ako múmie alebo sčasti obviazaný plátenými pruhmi sedí, prebúdza sa alebo vstáva z hrobu, či (zriedkavo) už vychádza z hrobovej jaskyne; napríklad:
scéna Hostina v dome Lazarovom , kde súrodenci Marta, Mária a Lazár sedí pri stole a hostí svojho priateľa Ježiša Krista.
scéna Posledné zaopatrenie postihnutých morom , kedy Lazár ako prvý biskup z Larnaky v odeve biskupa s jeho úradnými insígniami navštevuje špitál, napríklad: Palermo , Capella palatína; Bari - Gravina, krypta San Vito Vecchio;
románsky reliéf na portáli chrámu opátstva vo Vézelay
Lazár ako biskup , napríklad:
Kaplnka svätého Lazára z Betánie, Nová Bystrica-Kysuce ( Slovensko ) Lazár ako biskup - kaplnka sv. Lazara, Nová BystricaKaplnka sv. Lazara, Nová Bystrica
kostolov, napríklad kaplnka sv. Lazára v Prahe, zbúraná roku 1900)
kaplniek, napríklad kaplnka sv. Lazára z Betánie, obnovená v roku 2015 v Novej Bystrici-Kysuce (hlavný celebrant: Mons. Dominik Duka , arcibiskup pražský)
Lazarova hrobka Lazarova hrobka
Prvá Lazarova hrobka, kde došlo k vzkrieseniu, sa nachádza v al-Eizariya na Západnom brehu Jordánu . Veriaci tento prázdny hrob dodnes uctievajú. Druhá hrobka bola v Larnake v kostole svätého Lazára , odkiaľ bola prevezená do Konštantínopolu . Po roku 1204 bola vyplienená križiakmi a ostatkami prenesené do Marseille , kde sa za neznámych okolností stratila. Roku 1972 boli v kostole svätého Lazára v Larnake nájdené zvyšky pozostatkov, ktoré neboli presunuté do Konštantínopolu. Dodnes je možné Lazarov hrob vidieť v uvedenom kostole.
Rád svätého Lazára
Vojenský a špitálny poriadok sv. Lazára Jeruzalemského ( lazariáni, lazariti ) bol založený ako jedna z najstarších charitatívnych organizácií na svete. Trvanie pôvodného poriadku po roku 1830 a teda aj kontinuita existujúcej organizácie nie sú bezvýhradne akceptované. Súčasný poriadok je ekumenicky zameraný a združuje kresťanov všetkých vyznaní.
Vo Svätom Evanjeliu sa spravodlivý Lazár spomína ešte raz: keď Christos opäť prichádza do Betánie šesť dní pred Páschou k vzkriesenému Lazárovi. Po svojom vzkriesení žil svätý Lazár ešte 30 rokov, bol biskupom na ostrove Cyprus, kde hlásal Slovo Božie a tam aj zosnul.
Jeho sväté ostatky boli nájdené v Kitii v mramorovej arche, na ktorej bolo napísané: „Lazár četverodnevný, druh Christa“. V roku 898 na príkaz imperátora Leva Múdreho boli sväté ostatky prenesené do Konštantínopolu a uložené v chráme Spravodlivého Jedným z najvernejších Kristových učeníkov bol Lazár z Betánie. Hneď pri prvom stretnutí s Kristom neochvejne v neho uveril, úprimne ho mal rád a Spasiteľ si ho tiež veľmi obľúbil. Práve kvôli Lazárovi urobil ten najväčší div. Spasiteľ bol požehnaním pre všetkých, ktorí ho žiadali o pomoc, lebo miluje všetkých ľudí, aj keď k niekomu prejavil zvlášť vrúcny vzťah. Rodine v Betánii bol veľmi priateľsky naklonený a pre jedného jej člena urobil svoj najobdivuhodnejší skutok.
V Lazárovom dome si Ježiš často odpočinul. Spasiteľ nemal vlastný domov, závisel od pohostinstva priateľov a učeníkov. Neraz vyčerpaný námahou zatúžil po spoločenstve. Rád sa utiekal do tej tichej domácnosti ďaleko od podozrievania a žiarlivosti nevraživých farizejov. Tu v ovzduší čistého a úprimného priateľstva bol vždy srdečne vítaný. Tu mohol hovoriť jednoducho, otvorene a s dôverou, že domáci jeho slová správne pochopia a ocenia.
Náš Spasiteľ si vážil tichý domov a pozorných poslucháčov. Túžil po ľudskej prívetivosti, zdvorilosti a láske. Vždy ochotne slúžil tým, čo prijímali nebeské poučenie a s ním aj veľké požehnanie. Zástupom, ktoré šli za ním cez šíre polia, odhaľoval krásy prírodného sveta. Chcel im otvoriť duchovný zrak, aby poznali, ako Božia ruka udržuje tento svet. Prial si, aby si jeho poslucháči vážili Božiu dobrotu a štedrosť; preto ich pozornosť obracal na jemne padajúcu rosu, tichý dážď a hrejivý slnečný svit.
Tým všetkým Boh obdarúva dobrých i zlých. Chcel, aby lepšie chápali, ako láskyplne sa Boh stará o ľudí, ktorých stvoril. Zástupy však o to prejavovali malý záujem a v Lazárovom dome v Betánii si Kristus odpočinul od únavných sporov verejného života. Tu otváral vnímavým poslucháčom knihu prozreteľnosti. V týchto súkromných pohovoroch vyložil prítomným to, čo sa nepokúšal povedať náhodilému davu. So svojimi priateľmi nemusel hovoriť v podobenstvách. Pri Kristových obdivuhodných výkladoch Mária mu sedela pri nohách ako úctivý a pozorný poslucháč. Keď si Marta pri istej príležitosti s prípravou jedla nevedela rady, prišla ku Kristovi so slovami: „Pane, ty nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, aby mi pomohla!“ (Luk 10,40).
To sa stalo pri prvej Kristovej návšteve v Betánii. Spasiteľ a jeho učeníci mali práve za sebou namáhavú cestu pešky z Jericha. Marta sa im chcela postarať o pohodu a vo svojej ustarostenosti pozabudla na patričnú zdvorilosť k hosťovi. Ježiš jej jemne a trpezlivo odpovedal: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci. Len jedno je potrebné, Mária si vybrala lepší podiel, ktorý jej nik nevezme“ (Luk 10,41.42). Mária dychtivo prijímala vzácne Spasiteľove slová a cenila si ich viac než najvzácnejšie klenoty sveta.
To „jediné“, čo Marta potrebovala, bol duch pokojnej zbožnosti, hlbší záujem o poznanie budúceho, nesmrteľného života a milosti potrebnej pre duchovný vzrast. Menej sa mala starať o veci pominuteľné a viac si všímať to, čo potrvá večne. Ježiš pripomína svojim nasledovníkom, aby si pri každej príležitosti prehlbovali poznanie, ktoré im dá múdrosť na spasenie. Kristovo dielo potrebuje starostlivých a odvážnych pracovníkov. Nábožensky horlivé Marty majú široké pole pôsobnosti. Predovšetkým by sa však mali s Máriou posadiť k Ježišovým nohám. Kristova milosť má posvätiť všetku usilovnosť, ochotu a úsilie; len tak sa život stane nepremožiteľnou silou dobra.
Na tento pokojný domov, v ktorom Ježiš odpočíval, padol tieň smútku. Lazár náhle ochorel a jeho sestry poslali Spasiteľovi odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý“ (Ján 11,3). Videli, ako choroba prudko zachvátila ich brata, no vedeli aj to, že Kristus podal dôkaz o svojej uzdravujúcej moci, ktorou vie chorých vyliečiť z každej choroby. Verili, že v tomto zármutku bude mať s nimi súcit, preto ani nenaliehali, aby okamžite prišiel, iba dôverne mu odkázali: „Ten, ktorého miluješ, je chorý.“ Nazdávali sa, že na ich posolstvo odpovie bez meškania a čím skôr príde do Betánie.
S úzkosťou očakávali na Ježišovu správu. Kým v bratovi bola ešte iskra života, modlili sa a čakali na Spasiteľa. Keď sa však posol vrátil bez neho s odkazom: „Táto choroba nie je na smrť,“ utešovali sa, že Lazár bude žiť. Láskyplne sa snažili potešiť a povzbudiť trpiteľa, ktorý to už sotva vnímal. Keď Lazár zomrel, sestry boli trpko sklamané. Cítili však Kristovu povzbudzujúcu moc, preto Spasiteľa nijako neobviňovali.
Keď Kristus počul odkaz, učeníkom sa zdalo, že ho prijal akosi chladno. Podľa nich neprejavil patričný zármutok. Povedal im: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn“ (Ján 11,4). Ježiš zostal ešte dva dni tam, kde bol. Učeníci si tento odklad nevedeli vysvetliť. Uvažovali o tom, akú útechu mohol svojou prítomnosťou poskytnúť zarmúteným. Keďže dobre vedeli, ako rád mal túto rodinu v Betánii, tým viac ich udivovalo, že okamžite neodpovedal na smutnú správu: „Ten, ktorého miluješ, je chorý.“ Kristus celé dva dni o Lazárovi nehovoril, akoby bol na správu celkom zabudol.
Učeníci mysleli na Jána Krstiteľa, Ježišovho predchodcu. Nechápali, prečo Ježiš obdarený divotvornou mocou pripustil, že Ján musel vo väzení trpieť a nakoniec tam aj násilnou smrťou zomrieť. Prečo Kristus touto mocou nezachránil Jánovi život? Neraz sa podobne pýtali aj farizeji, ktorí to pokladali za nezvratný dôkaz proti Kristovmu tvrdeniu, že je Boží Syn. Spasiteľ upozorňoval svojich učeníkov na skúšky, straty a prenasledovania. Opustí ich v súžení? Niektorí zaváhali, či jeho poslanie správne pochopili. Všetci boli hlboko znepokojení.
Po dvoch dňoch Ježiš povedal učeníkom: „Poďme znova do Judey“ (Ján 11,7). Učeníci nechápali, prečo Ježiš musel čakať dva dni, keď sa chcel vrátiť do Judey. Boli však veľmi ustarostení nielen o Krista, ale aj o seba. Plánovaná cesta sľubovala len samé nebezpečenstvo. Vraveli: „Rabbi, len nedávno ťa chceli Židia ukameňovať a zasa ta ideš?!“ Ježiš povedal: „Nemá deň dvanásť hodín?“ (Ján 11,8.9). Mňa vedie môj Otec; kým konám jeho vôľu, som v bezpečí. Mojich dvanásť hodín ešte neskončilo. Prežívam zvyšok svojho dňa, ale až do jeho konca som bezpečný.
Potom dodal: „Kto chodí vo dne, nepotkne sa, lebo vidí svetlo tohto sveta“ (Ján 11,9). Kto koná vôľu Božiu a ide cestou, ktorú vyznačil Boh, nemôže sa potknúť a padnúť. Svetlo Božieho Ducha mu objasňuje povinnosť a vedie ho priamo, kým sa dielo neskončí. „Kto však chodí v noci, potkne sa, lebo v ňom nieto svetla“ (Ján 11,10). Kto ide vlastnou cestou, na ktorú ho Boh nepovolal, určite sa potkne. Takému človekovi akoby sa deň stával nocou a nech je už kdekoľvek, nikde nie je v bezpečí.
„Toto povedal a dodal: Náš priateľ Lazár spí, ale idem ho zobudiť“ (Ján 11,11). „Náš priateľ Lazár spí.“ Aké dojemné a súcitné slová! Učeníci premýšľali o nebezpečenstve, ktoré ich Majstrovi hrozí cestou do Jeruzalema a takmer zabudli na zarmútenú rodinu v Betánii. Kristus však nezabudol. Učeníci prijali jeho slová ako pokarhanie. Nechápali, prečo Kristus na odkaz neodpovedal hneď, a boli v pokušení nazdávať sa, že Lazárov dom nemohol mať tak rád, ako predpokladali, inak by sa bol s poslom okamžite vrátil.
Slová: „Náš priateľ Lazár spí“ ich však upokojili. Presvedčili sa, že Kristus na svojich trpiacich priateľov nezabudol.
„Učeníci mu povedali: Pane, ak spí, ozdravie, Ježiš však hovoril o jeho smrti, a oni si mysleli, že hovorí o spánku“ (Ján 11,12.13). Kristus predstavuje svojim nasledovníkom smrť ako spánok. Ich život je skrytý s Kristom v Bohu a oni spia v ňom do okamžiku, keď zaznie hlas poslednej trúby.
„Vtedy im Ježiš povedal otvorene: Lazár zomrel a kvôli vám sa radujem, že som tam nebol, aby ste uverili. Poďme k nemu!“ (Ján 11,14.15). Tomáš mienil, že Majstra na ceste do Judey čaká len smrť; no vzchopil sa a povedal ostatným učeníkom: „Poďme aj my a umrime s ním“ (Ján 11,16). Vedel, že Židia Krista nenávidia. (527) Chceli ho zabiť, ale tento zámer sa im nezdaril, lebo z vymeraného času mu ešte určitý čas zostával. Nebeskí anjeli vtedy chránili Ježiša a ani v Judei, kde sa rabíni radili, ako by ho chytili a pripravili o život, nemohlo sa mu nič stať.
Učeníci sa zadivili, keď Kristus povedal: „Lazár zomrel. A kvôli vám sa radujem, že som tam nebol.“ Rozhodol sa azda Spasiteľ dobrovoľne sa vyhnúť domovu svojich trpiacich priateľov? Zdanlivo boli Mária, Marta i umierajúci Lazár opustení. Neboli však sami. Kristus videl všetko a po Lazárovej smrti zarmútené sestry posilňoval svojou milosťou. Ježiš bol svedkom ich zármutku, keď ich brat zápasil so strašným nepriateľom – smrťou. Keď povedal svojim učeníkom: „Lazár zomrel,“ cítil každý záchvev úzkosti. Kristus však nemyslel len na svojich vzácnych priateľov v Betánii, ale aj na výchovu svojich učeníkov.
Oni mali byť na svete jeho zástupcami, aby Otcovo požehnanie poznali všetci. Kvôli nim dovolil, aby Lazár zomrel. Keby ho bol uzdravil, nebol by sa stal div, ktorý je najmocnejším dôkazom jeho božstva.
Keby bol Kristus pri lôžku chorého, Lazár by nebol zomrel. Satan by nad ním nebol mal nijakú moc. Smrť by nebola premohla Lazára v prítomnosti Darcu života. Preto Kristus otáľal. Dovolil, aby nepriateľ použil svoju moc. Potom ho však premohol a vyhnal. Pripustil, aby Lazár podľahol smrti a aby trpiace sestry museli byť svedkami toho, ako ich brata kladú do hrobu. Kristus vedel, že pri pohľade do mŕtvej tváre svojho brata bude ich viera vo Vykupiteľa ťažko skúšaná. Vedel však aj to, že po skončení tohto zápasu ich viera zažiari ešte väčším jasom. Prežíval každý záchvev ich zármutku. Jeho láska k týmto priateľom otáľaním neochabla; vedel však, že musí zvíťaziť kvôli nim, kvôli Lazárovi, kvôli sebe i kvôli svojim učeníkom.
„Kvôli vám..., aby ste uverili.“ Tí, čo sa chcú chopiť Božej starostlivej ruky, pocítia práve vo chvíľach najväčšieho zúfalstva, že Božia pomoc im je najbližšie. Vďačne sa potom budú pozerať aj na ten najtemnejší úsek svojej cesty. „Pán vie vytrhnúť pobožných“ (2 Pet 2,9). Vyvedie ich z každého pokušenia a súženia a ich viera bude pevnejšia a o skúsenosti bohatšia.
Kristus sa chcel zľutovať aj nad tými, čo ho neprijali, preto neprišiel k Lazárovi hneď. Otáľal, aby vzkriesením Lazára podal tvrdošijnému a neveriacemu ľudu ďalší dôkaz, že je skutočne „vzkriesením i životom“. Kristus sa nechcel úplne vzdať nádeje na záchranu svojho ľudu, úbohých, blúdiacich oviec izraelského domu. Ich nekajúcnosť mu zvierala srdce. Vo svojom milosrdenstve sa rozhodol dať im ďalší dôkaz o tom, že je jediným záchrancom, ktorý môže priviesť na svetlo život a nesmrteľnosť. Mal to byť dôkaz, ktorý kňazi nebudú môcť vyvrátiť. To bol dôvod, prečo otáľal ísť do Betánie.
Tento vrcholný zázrak, vzkriesenie Lazára, mal dať Božiu pečať na jeho dielo a potvrdiť jeho božstvo. Cestou do Betánie podľa svojho zvyku uzdravoval chorých a pomáhal trpiacim. Po svojom príchode do mesta poslal k sestrám posla s odkazom, že prišiel. Kristus nevošiel hneď do domu, ale zostal v bočnom zátiší neďaleko cesty. Spasiteľ neobľuboval okázalé obrady Židov pri smrti priateľov a príbuzných. Počul kvílenie najatých oplakávačiek a nechcel sa so sestrami mŕtveho stretnúť pri tejto rušnej scéne. Medzi plačúcimi priateľmi boli príbuzní rodiny a niektorí z nich zastávali v Jeruzaleme významné postavenie. Boli tu aj niektorí z Kristových najúhlavnejších nepriateľov. On poznal ich zámery, a preto sa hneď nedal poznať.
Marta vypočula správu tak ticho, že ostatní v miestnosti nič nepočuli. Do svojho žiaľu pohrúžená Mária tiež nič nezbadala. Sestra Marta náhle vstala a vyšla v ústrety Pánovi, zatiaľ čo zarmútená Mária zostala sedieť a myslela si, že jej sestra odišla k Lazárovmu hrobu.
Marta sa ponáhľala privítať Ježiša so zmiešanými pocitmi v srdci. V jeho tvári pozorovala rovnakú vľúdnosť a lásku ako kedykoľvek predtým. Jej dôvera v neho ostala neotrasená. Myslela však na svojho milovaného brata, ktorého aj Ježiš mal rád. V ľútosti nad tým, že Spasiteľ neprišiel skôr, no s nádejou, že aj teraz ich môže nejako potešiť, povedala „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel“ (Ján 11,21). Počas kvílenia plačúcich sestry viackrát zopakovali tieto slová. Ježiš uprel svoj pohľad plný ľudského i božského súcitu na Martinu zarmútenú a ustarostenú tvár. (529) Marta nechcela pripomínať minulosť; svojimi dojemnými slovami: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel“ vyjadrila všetko. Keď však pohliadla do jeho láskavej tváre, dodala: „Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá“ (Ján 11,22).
Ježiša potešil prejav jej viery a povedal: „Tvoj brat vstane.“ Svojou odpoveďou nehodlal prebudiť v nej nádej nejakej okamžitej zmeny. Od okamžitej záchrany brata obracal jej myšlienky na vzkriesenie spravodlivých. Robil to preto, aby vo vzkriesení Lazára videla záruku zmŕtvychvstania všetkých spravodlivých mŕtvych a ubezpečenie o Spasiteľovej moci. Marta odpovedala: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení“ (Ján 11,24).
Ježiš sa ešte stále snažil správne usmerniť jej vieru, preto povedal: „Ja som vzkriesenie a život!“ V Kristovi je život pôvodný, nevypožičaný, neodvodený. „Kto má Syna, má život“ (1 Ján 5,12). Kristovo božstvo je istotou veriaceho o večnom živote. Ježiš povedal: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď zomrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ (Ján 11,25.26). Kristus hľadí dopredu k svojmu druhému príchodu.
Vtedy spravodliví mŕtvi vstanú neporušení a živí spravodliví budú prenesení do neba bez toho, aby zomreli. Kristus chcel zázračným vzkriesením Lazára z mŕtvych poukázať na vzkriesenie všetkých spravodlivých mŕtvych. Svojím slovom a skutkami sa označil za pôvodcu vzkriesenia. Ten, ktorý sám mal onedlho zomrieť na kríži, stál tu s kľúčami smrti ako víťaz nad hrobom a oznámil, že má právo a moc dať večný život.
Na Spasiteľove slová: „Veríš tomu?“ Marta odpovedala: „Áno, Pane; ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet“ (Ján 11,27). Plný význam Kristových slov nepochopila, ale vyznala, že v jeho božstvo verí a dôveruje, že môže urobiť, čo sám chce.
Po týchto slovách zavolala svoju sestru Máriu a potichu jej oznámila: „Učiteľ je tu a volá ťa“ (Ján 11,28). Potichu to povedala sestre preto, lebo kňazi a poprední muži boli pripravení Ježiša kedykoľvek zajať. Jej slová však v náreku a kvílení plačúcich zanikli.
Len čo Mária túto správu počula, náhle vstala, zvedavo sa pozrela na sestru a vyšla z izby. V domnení, že odišla plakať k hrobu, odišli za ňou aj trúchliaci. Keď prišla k Ježišovi, padla mu k nohám a rozochvene vravela: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel“ (Ján 11,32). Keďže túžila po Ježišových slovách útechy osamote, nárek plačúcich jej bolesť len zosilnil. Poznala však závisť a žiarlivosť niektorých prítomných voči Kristovi, preto svoj žiaľ stlmila.
Keď Ježiš uvidel, ako plače a ako plačú aj Židia, čo s ňou prišli, „zachvel sa v duchu“ (Ján 11,33). Čítal v srdciach všetkých zhromaždených. Videl, že mnohí zármutok len predstierajú. Vedel, že niektorí z prítomných, čo tu pokrytecky žialia, v budúcnosti budú chcieť zabiť nielen mocného divotvorcu, ale usilovať aj o život toho, kto má byť vzkriesený z mŕtvych. Kristus im mohol strhnúť masku predstieraného žiaľu, stlmil však svoj spravodlivý hnev. To, čo mohol oprávnene povedať, nepovedal kvôli tej, ktorá mu úprimne verila a v žiali kľačala pri jeho nohách.
Spýtal sa: „Kde ste ho uložili? Povedali mu: Pane, poď sa pozrieť!“ (Ján 11,34). Spoločne šli teda k hrobu. Bol to trúchlivý pohľad. Lazára mali veľmi radi. Jeho sestry ho žalostne oplakávali a jeho priatelia smútili spolu so zarmútenými sestrami. Nad týmto ľudským zármutkom i nad skutočnosťou, že smútiaci priatelia môžu oplakávať mŕtveho v prítomnosti Spasiteľa sveta, „Ježiš zaslzil“ (Ján 11,36). Kristus bol Boží Syn, no vzal na seba prirodzenosť človeka, a preto ho ľudský zármutok dojímal. Jeho láskyplné srdce má vždy súcit s trpiacimi. Plače s plačúcimi a raduje sa s radujúcimi.
Ježiš však neplakal s Máriou a Martou len z ľudského súcitu. Jeho slzy presahovali ľudský zármutok, ako nebesá prevyšujú zem. Kristus neoplakával Lazára, veď ho chcel vzkriesiť. Plakal preto, že mnohí, čo tu teraz nad Lazárom trúchlia, čoskoro budú chcieť usmrtiť toho, ktorý sa predstavil ako vzkriesenie i život. Ako nechápavo si však neveriaci Židia vykladali jeho slzy!
Tí, čo za príčinu jeho zármutku pokladali len vonkajšie okolnosti, ticho povedali: „Hľa, ako ho miloval“ (Ján 11,36). Iní chceli do sŕdc prítomných zasiať semeno nevery a posmešne vraveli: „A nemohol ten, čo otvoril oči slepému, urobiť, aby tento nezomrel?“ (Ján 11,37). Ak Lazára mohol Kristus zachrániť, prečo teda dovolil, aby zomrel?
Kristus prorockým okom videl nenávisť farizejov a saducejov. Bolo mu zrejmé, že uvažujú o tom, ako ho usmrtiť. Vedel, že podaktorí tu teraz okázalo plačú, no čoskoro si zavrú dvere nádeje i brány Božieho mesta. Neodkladne sa blížilo Kristovo poníženie a ukrižovanie, ktoré malo za následok zničenie Jeruzalema, a vtedy už mŕtvych nikto neoplače. Jasne videl blížiacu sa odplatu, ktorá stihne Jeruzalem. Videl, ako Jeruzalem obkľúčia rímske légie. Vedel, že mnohí z tých, čo teraz nad Lazárom plačú, pri obliehaní mesta zomrú bez akejkoľvek spásnej nádeje.
Kristus však neslzil len preto. Spočívala na ňom ťarcha žiaľu všetkých vekov. Bol svedkom strašných následkov prestúpenia Božieho zákona. Videl, že od Ábelovej smrti v dejinách sveta prebieha neustály boj medzi dobrom a zlom. Údelom ľudstva i v budúcnosti malo byť utrpenie a žiaľ, slzy a smrť. Srdce mu rozrývala bolesť ľudstva všetkých vekov a všetkých krajín. Utrpenie hriešneho ľudstva mu zvieralo dušu a on v túžbe pomôcť všetkým trpiacim zaplakal. „Ježiš sa znova zachvel a pristúpil k hrobu“ (Ján 11,38).
Lazár bol uložený do skalnej jaskyne, ktorej otvor zavalili kameňom. Spasiteľ rozkázal: „Odvaľte kameň!“ (Ján 11,39). Marta si myslela, že chce vidieť mŕtveho, preto namietala, že telo je štyri dni pochované a podlieha už rozkladu. Povedala to pred vzkriesením Lazára, a preto nepriatelia nemohli Krista obviniť z podvodu. V minulosti farizeji šírili falošné správy o najobdivuhodnejších prejavoch Božej moci. Keď Kristus vzkriesil Jairovu dcéru, povedal: „Dievča nezomrelo, ale spí“ (Mar 5,39). Pretože dievča bolo len krátky čas choré a hneď po smrti bolo vzkriesené, farizeji tvrdili, že vôbec nezomrelo, a aj podľa Kristových slov len spalo. Snažili sa vysvetľovať, že Kristus nemôže uzdravovať a že jeho divy sú holý podvod. Teraz však nemohol nikto popierať, že Lazár je mŕtvy.
Keď Pán hodlá vykonať nejaké dielo, satan vždy podnieti niekoho, aby odporoval. Kristus povedal: „Odvaľte kameň!“ To znamená, pokiaľ možno, pripravte všetko pre môj zásah. Tu sa však prejavila Martina rázna a horlivá povaha. Nechcela, aby ľudia videli telo mŕtveho v rozklade. Ľudské srdce neochotne prijíma Kristove slová a Martina viera nepostihla vlastný význam Pánovho zasľúbenia. Kristus veľmi ohľaduplne Martu napomenul: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ (Ján 11,40).
Prečo by si pochybovala o mojej moci? Prečo odporuješ mojim príkazom? Máš moje slovo. Ak budeš veriť, uvidíš Božiu slávu. Fyzické prekážky nemôžu mariť dielo Všemohúceho. Pochybovanie a nevera nepatria k pokore. Pravá pokora a odovzdanosť predpokladá vieru v Kristovo slovo.
„Odvaľte kameň!“ Kristus mohol poručiť kameňu a bol by sa odvalil sám. Na jeho príkaz to mohli urobiť anjeli, ktorí boli s ním. Mohol dať pokyn a neviditeľné ruky by kameň odvalili. Mali to však urobiť ľudia. Tým chcel Kristus naznačiť, že Boh si za spolupracovníkov k svojmu dielu povoláva aj ľudí. Od Božej moci nemáme očakávať to, na čo stačí ľudská sila. Boh nepohŕda ľudským úsilím. Posilňuje ho a vo svojej službe používa sily a schopnosti, ktoré zveril ľuďom.
Prítomní poslúchli a kameň odvalili. Všetko sa deje verejne a rozvážne. Všetci sa môžu presvedčiť, že nejde o nijaký podvod. Lazárovo bezduché, mŕtve telo leží v skalnom hrobe. Nárek plačúcich utícha. Prítomní sú plní očakávania, v údive obstupujú hrobku a pozorne sledujú, čo sa stane. Kristus stojí pokojne nad hrobom. Všetkých sa zmocňuje posvätná vážnosť. Spasiteľ pristupuje bližšie k hrobu, pozdvihuje oči k nebu a vraví: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul“ (Ján 11,41). Krátko predtým nepriatelia obvinili Krista z rúhania a chceli ho kameňovať, že sa vydáva za Božieho Syna. Vytýkali mu, že zázraky robí satanskou mocou. Kristus sa tu však zhovára s Bohom ako so svojím Otcom a s neochvejnou dôverou dáva najavo, že je Boží Syn.
Čokoľvek Kristus vykonal, vždy to bolo spoločne s Otcom. Stále dbal o to, aby bolo zjavné, že nič nerobí nezávisle bez neho; každý jeho zázrak sprevádzala viera a modlitba. Kristus chcel, aby všetci poznali jeho vzťah k Otcovi. Povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal“ (Ján 11,42). Učeníci a ostatní prítomní mali dostať ten najpresvedčivejší dôkaz o vzťahu medzi Kristom a Bohom. Malo im byť zjavné, že Kristovo tvrdenie nie je klam. .„Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: Lazár, poď von!“ (Ján 11,43). Jeho jasný a prenikavý hlas oslovil mŕtveho. Pri týchto slovách sa cez Kristovo človečenstvo prejavila jeho božská prirodzenosť. V jeho tvári osvietenej nebeskou slávou ľudia poznávali Božiu moc. Každé oko uprene hľadí do jaskyne. V prítmí ľudia zbystrujú sluch, aby zachytili aj ten najmenší šum. S hlbokým, súcitným záujmom čakajú na prejav Kristovho božstva, na dôkaz, ktorým sa má potvrdiť, že je Boží Syn, alebo že nádej jeho stúpencov je navždy zmarená.
V tichom hrobe sa prejavil život a ten, čo bol ešte pred chvíľou mŕtvy, stojí pri vchode do hrobky. V pohybe mu bráni pohrebné plátno, do ktorého bol zahalený. Kristus povedal prítomným: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!“ (Ján 11,44). Znova sa ukázalo, že Boh k svojmu dielu povoláva aj človeka. Ľudia si majú vzájomne pomáhať. Lazár je voľný a stojí tu pred zhromaždenými nie ako chorý, slabý a bezvládny trpiteľ, ale ako muž v najlepšom veku a v plnej sile života. Jeho oči prezrádzajú múdrosť a lásku k Spasiteľovi. V úcte sa vrhá k Ježišovým nohám. Prítomní akoby na okamih údivom onemeli. Potom nastáva chvíľa nevýslovnej radosti a ďakovania. Sestry dostali svojho brata ako Boží dar. Slzami radosti a vzlykaním vyjadrili svoju vďaku Spasiteľovi. Kým sa brat, sestry a priatelia z tohto stretnutia radujú, Ježiš nepozorovane odchádza. Keď potom Darcu života hľadajú, nemôžu ho nájsť.Lazára.
Pomazanie v Betánii. Šesť dní pred Paschou prišiel Ježiš do Betánie, kde býval Lazár, ktorého vzkriesil z mŕtvych. Pripravili mu tam hostinu. Marta obsluhovala a Lazár bol jedným z tých, čo s ním stolovali. Mária vzala libru pravého vzácneho nardového oleja, pomazala ním Ježišove nohy a poutierala mu ich svojimi vlasmi; a dom sa naplnil vôňou oleja. Tu jeden z jeho učeníkov, Judáš Iškariotský, ktorý ho mal zradiť, povedal: "Prečo nepredali túto voňavku za tristo denárov a nerozdelili ich chudobným?" Lenže to nepovedal preto, že mu šlo o chudobných, ale že bol zlodej, mal spoločnú pokladňu a kradol z nej, čo do nej vkladali. Ježiš povedal: Evanjelium podľa Jána 12: 1-7. Evanjelium podľa Jána 12:7,8. Veľké množstvo Židov sa dozvedelo, že je tam, a prišli nielen kvôli Ježišovi, ale aby videli aj Lazára, ktorého vzkriesil z mŕtvych. A veľkňazi sa rozhodli, že zabijú aj Lazára, lebo preňho mnohí Židia odchádzali od nich a uverili v Ježiša. Evanjelium podľa Jána 12: 9 - 11
Do hrobu Lazára bol v minulosti prístup len cez mešitu Al Uzair, mešita bola postavená v roku 1384. Mešita využívala dochovanú valenú klenbu bývalého kresťanského chrámu. Františkáni v 16.storočí získali povolenie vyrezať vstup k hrobu sv. Lazára z iného miesta, pôvodný vchod z mešity, postavenej na troskách kresťanského chrámu sa zamuroval.
V roku 1863 získali Františkáni pozemok v blízkosti Lazárovho hrobu, v rokoch 1952-1955 sa tu postavil kostol zasvätený sv. Lazárovi. Z tohto kostola je dnes moderný vchod do Lazárovej hrobky. V roku 1965 postavili v blízkosti Lazárovho hrobu kostol aj pravoslávni. Oba kostoly boli postavené na miestach starších kresťanských kaplniek a kostolov, časti stien týchto starých kresťanských chrámov sú dnes súčasťou aj katolíckeho a aj pravoslávneho kostola.
Ostrov Cyprus si privlastňuje Lazára,že patrí ostrovu a meste Larnaka,ktorých je aj patrónom
Na ostrove Cypre boli nájdené jeho pozostatky Jeho sväté ostatky boli nájdené v Kitii v mramorovej arche, na ktorej bolo napísané: „Lazár četverodnevný, druh Christa“. V roku 898 na príkaz byzantského cisára Leva Múdreho boli sväté ostatky prenesené do Konštantínopolu a uložené v chráme Spravodlivého Lazara... Kiti je dedina v okrese Larnaca na Cypre, ktorá sa nachádza 11 km juhozápadne od Larnaky. Je známy byzantským kostolom Panagia tis Angeloktistis alebo Panagia Angeloktisti. Podľa miestnej tradície sa obyvatelia starovekého Kitionu presťahovali do Kiti, aby unikli arabským inváziám.
Vatikán 2. februára 2023 Pápež František rozhodol o niekoľkých úpravách vo Všeobecnom rímskom liturgickom kalendári. Budú do neho zapísané ľubovoľné spomienky troch učiteľov Cirkvi a 29. júl, ktorý sa doteraz slávil ako liturgická spomienka sv. Marty,
bude odteraz spomienkou na celú trojicu súrodencov – sv. Martu, Máriu a Lazára. Zmeny sa uskutočnia na základe dvoch dekrétov, ktoré 2. februára zverejnila Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí.
