Ideš a nevieš či prídeš...ráno začínaš deň...ale nevieš,či sa dožiješ večera...život ľudský je ako rosa na tráve...rozplynie sa nečakane a rýchlo...zmeniť môžeš, len zakiaľ žiješ...potom je už všetko márne...
Jeden kňaz sa zdôveril so svojím príbehom spred viac rokov.Bol som už rok farárom,pridelili ma na faru na dedine,ktorá mala ešte osady a kaplnky.Boli to filialky,pridružené osady.Na jednej miestne púti,ku krížu nad osadou,som s veriacimi odbavil pobožnosti,litánie i Krížovú cestu,požehnal účastníkov a schádzal k svojmu zaparkovanému autu pri ceste.Nasadol som a šiel na faru autom.Predtým pršalo,tak bola cesta ešte mokrá a klzká.Už som bol na hlavnej ceste a pred sebou som videl veľkú kaluž,bola tam nejaká diera na ceste.Tak som skrútil volant doprava na okraj cesty,aby som kaluž obišiel.Naraz som videl nejaké nákladné auto z protismeru,ako dostalo v rýchlosti na klzkej ceste šmyk,prešlo do protimeru a rútilo sa rovno na mňa.Hrozne som sa zľakol...už sa nedalo nič robiť...okrajom mi rozbilo spätné zrkadlo a rozmliaždilo kľučku na dverách...ale našťastie sa nič iné nestalo.
Bláznivý náklaďak valil preč...ani sa nezastavil...No ja som musel zastaviť na kraji cesty a trochu sa z toho šoku a ľaku spamätať,bolo mi zle na zvracanie,tak som sa vyvracal v tráve priekopy...až potom som si uvedomil,že by som bol rozbitý na márne kúsky...keby som neobchádzal tú kaluž...a na sto percent by bolo po mne...ani by ma celého nepozbierali.Ľadová,desivá smrť prešla popri mne,len sa ma okrajom akoby dotkla a ja som cítil jej ľadové pazúry ...Mal som v aute visiaci krížik a ruženec...a obrázok Panny Márie mi spadol na hlavu a visiaci ruženec som mal zhodený na krku...určite to ma zachránilo...Večer som si pri modlitbe uvedomil,že aký je život človeka krehký a neistý a ďakoval som Pánu Bohu a Panne Márii,že žijem...a prežil som tento pamätný deň...Uvedomil som si,že na smrť a odchod do večnosti som nebol pripravený...
Bol som strhnutý mnohými starosťami,pokušeniami aj hriechmi.Na spoveď chodím k jednému starému páterkovi,tak raz za mesiac,niekedy 2 x.Žijem bežný život vidieckeho farára...Ale na stretnutie s Bohom vo večnosti som nebol pripravený...žil som taký neslaný-nemastný kňazský život,síce bez veľkých hriechov...ale v podstate nič moc...Modlil som sa ,že som musel a bral som všetky veci božie už rutinne...ako robotník pri stroji...Zhrozil som sa tej myšlienky...keby...
V tú noc som zaspal,akoby ma kyjom udrel...a mal som zvláštny sen...Snívalo sa mi,že som pri tej búračke umrel...videl som svoje zakrvavené telo ležať v rozbitom aute...niečo som volal...ale nikto ma nepočul...Tam je iné videnie...akoby je vidieť cez veci a zo všetkých strán...akoby veci boli priehľadné.Telo mi bolo už cudzie...akoby som ho videl v kine...nič som k nemu necítil...bola to akoby cudzia,nepotrebná vec.Niečo ma volalo...a ocitol som sa akoby v nejakom starobylom,prapodivnom chráme...bol tam rad iných ľudí,ich duchov,ktorí postupovali niekde dopredu...Z boku som videl nejaké,smutné,pochmúrne bytosti...stáli dookola a sledovali ako postupujeme...niekde dopredu.Tam vpredu bol akoby svetelný,nebeský oltár...vystreľovali odtiaľ ohnivé blesky a mohutné záblesky...vyžarovalo odtiaľ zvláštne,akoby živé svetlo,ktoré všetko presvecovalo.Chcel som sa niečo opýtať,tých duší z predu...tie duše tam stáli,smutne,zasmušilo,bezmocne...už si v ničom nemohli pomôcť...čakali trpne a so strachom na svoj posledný súd a rozhodnutie pre celú večnosť... Tam sú hneď odpovede jasné...už umreli...niektorí pre choroby,starobu,niekoho zabili,iní zahynuli...ich pozemské krátke putovanie preťala neúprosná,krutá smrť...Hneď som to poznal...a pochopil tie duše a ich strach ako dopadnú...Niektoré duše boli akoby čierne,oblepené bahnom hriechov a zločinov...tie už z toho svetla vedeli,že je to ich koniec...a skončia v zatratení...Tam sa už bahno hriechov nedá zmyť,ani ľutovať,ani odčiniť...to bolo možné do posledného okamihu pozemského života,pokiaľ bezcitná smrť nevytrhla násilne dušu z tela a nezakončila beh ľudského,krátkeho života a tie duše tú poslednú šancu pre zmenu, ľútosť a kajúcnu spoveď prešvihli,nestihli,premrhali a zanedbali...
Nakoniec som spredu dostal odpoveď,že je to osobný súd pred Božou tvárou...Už som sa približoval v tom zástupe ku tomu svetlu...videl som,akoby predstupovali na nejaký stupeň a stáli pred tým divným svetlom a potom šli napravo i naľavo.
Naľavo bola akoby temná jaskyňa a tam niektorí vchádzali...Už som bol blízko a pýtal som sa,podľa čoho sa tam súdi...a dostal som odpoveď,kto dokáže povedať Bohu v tom žiarivom svetle..."Milujem Ťa nadovšetko "...ten ide do neba...kto nedokáže povedať...ide do tej tmy...očistca,či pekla...No celkom zrozumiteľné a jasné požiadavky...žiadne orácie,sľuby,presviedčania...
Takto je ok...to predsa dokážem povedať...aj sa modlím...to bude v suchu...veď som kňaz...modlievam sa...nerobím nejaké veľké zlo...žijem tak normálne...To musí prejsť...Nie som nejaký svätec...aj si sem-tam pohreším,povolil som telu nejaký ten pôžitok...ale to je ľudské predsa aj svojej mysli,hriešnym predstavám a obrazom...nejak som nežil asketicky...ale ľutoval som...prijímal som sviatosti...no,čo veď tak každý žije predsa...To by Boh mal pochopiť...je predsa milosrdný,láskavý...len tak ma hodiť do pekla...na to by asi Boh nemal srdce...
Tak som sa utešoval...Už len 2 duše predo mnou a to mocné svetlo osvetľovalo aj mňa,prenikalo do mňa,do celého môjho pozemského života,všade vniklo aj do tých najtemnejších zákutí, za ktoré som sa hanbil...všetko bolo v tom svetle biele alebo len čierne...nedalo sa nič ospravedlniť,obkecať,uprosiť...to ostré svetlo nemalo žiadne zľutovanie,všetko osvetlilo a odhalilo...bol to hrozný pocit,ako by ma rozkrájali na plátky,kúsky...a postupne som si nebol istý,či to dokážem povedať a začal som mať strach...
Smrteľné úzkosti ma tam obkľúčili,že som sa akoby triasol a hrozne vnútorne trpel...lebo som bol celý vyzlečený z celého života,celkom nahý a priehľadný,nič sa nedalo skryť...aj také veci, za ktoré som sa hrozne hanbil a to aj sám pred sebou...
Už som predstúpil ja...môj život...prehrali mi ho v nejakých zábleskoch a ja som videl všetko dobré aj zlé...Nato mocné,ohromujúce svetlo zažiarilo na mňa...bolo ohromujúce silné a ostré ako ihly...a uvidel som vo svojom živote množstvo zla,ktoré som predtým ani nevidel,nebral vážne...ale bolo to vážne...Spoznal som naraz svoju hrôzostrašnú úbohosť,že som bol zničený pod ťarchou svojích odhalených a osvetlených vín života,že Svetlo a v ňom skrytý Boh chcel moju odpoveď...akokoľvek som sa snažil vysloviť a stotožniť ...Milujem Ťa nadovšetko...tie moje temné stránky života...mi to nedovolili...to Svetlo bola číro-číra ostrá pravda,ktorá ma prenikala zo všetkých strán,ako tisíc rontgenov...A ja som so strašnou hrôzou spoznal,že to nedokážem povedať...a čaká ma tmavá jaskyňa...očistec...či samé peklo...V tej hrôze som sa našťastie prebudil,lebo by som umrel,od toho desného spoznania...bol som celý spotený,akoby som sa kúpal v rieke...musel som vstať...umyť sa,preobliecť...zapálil som si záchrannú cigaretu a bol som šťastný,že som sa zobudil z tej hrôzy...
To bola teda tvrdá poučka..povedal som si...tam sa veru nedá ani milimeter oblbnúť,oblafnúť,obkecať,obhájiť...oklamať...tam je to všetko uložené,zvážené,spočítané...celý môj život tam bol perfektne nahraný hodnotený a uložený...akoby ho niekto vybral z detailneho archívu...
To Svetlo akoby ma rezalo na kúsky,na fľanforce...všetko sa tam ukázalo...aj na čo som dávno zabudol...a ja som spoznal,že som vlastne žil falošný život sám pre seba...Nestál na prvom mieste Boh...preto som ani nedokázal povedať" Milujem Ťa nadovšetko",lebo som vlastne miloval len sám seba...
Plnil som si povinnosti,nikoho som nezabil,neokradol,modlil som sa,nebol som vyvrheľ...a predsa to bolo málo...do rána som už oka nezažmúril...stále mi to chodilo po mysli...a pochopil som,že sa musím zmeniť...ale naozaj...a začať žiť naostro...žiadne po troche,potom ...len tak...aby ma to nebolelo,neslaný-nemastný...aby bola ovca celá aj vlk sýty,dobrý imidž pred svetom...Musím svoj život dať Bohu a seba z neho vyškrtnúť...inak nikdy nedokážem povedať...Milujem Ťa nadovšetko...
A tak sa snažím tak žiť,hoci je to hrozne ťažké,odriekavé...Neviem,či na konci uspejem...prosím o to Boha a Pannu Máriu,aby som už na druhýkrat dokázal povedať Bohu naozaj úprimne a čisto...Milujem Ťa nadovšetko...
