Miestodržiteľ začal sľubovať, že mu ešte aj teraz všetko odpustí, ak obetuje modlám. Arkádius mu však odvetil: «Máš moc odsúdiť ma na mučenie i na smrť. Ale môj život je Kristus a umrieť je môj zisk, rob so mnou, čo sa ti páči; vyzývam ťa do boja proti mne!»
Na tieto slová odvážneho vyznávača sa krutý pohan tak rozpálil od zlosti, že vymyslel pre Arkádia úplne nové spôsoby múk. «Vezmite tohto bezbožníka», – obrátil sa ku katom – «nech pocíti trápenia do sýtosti, poodrezávajte z jeho tela úd za údom; najprv mu odrežte prsty, potom ruky, potom oddeľte lakte od ramien, potom mu odrežte prsty na nohách, a nohy samé; ponáhľať sa pri tejto práci nemusíte, aby poznal svoju biedu a aby videl, čo to je, obetám ríšskych bohov sa vyhýbať a cudziemu bohu sa klaňať.»
Kati vzali sv. vyznávača a odviedli ho na popravisko. Svätý sa nazdával, že mu zotnú hlavu a preto si pokľakol a modlil sa. Kati mu však rozkázali, aby im podal ruky. Svätý im podal ruky a keď mu kati začali prsty odrezávať, zvolal: «Tvoje ruky, Pane, ma stvorili, daj mi silu vytrvať.»
Nato pokračovali kati v začatom diele, zdĺhavo a pomaly, ako im bolo prikázané, odrezávajúc úd za údom z tela svätca. Aj sami pohania sa nemohli zdržať plaču pri pohľade na toľké muky; on však zotrval plný trpezlivosti a oddanosti; ba jeho hrdinská myseľ sa tak vedela zachovať, že s veselou tvárou sa díval na to, ako ho kati ako mäsiari porciovali a oslovil svoje poodhadzované údy týmito slovami: «Ó, vy blahoslavené údy, ktoré ste boli učinené hodnými slúžiť svojmu Bohu! Nikdy som vás tak nemiloval, keď ste ešte boli na mojom tele, ako plesám radosťou nad vami teraz, keď vás vidím odlúčené od neho. Teraz ste sa stáli údmi Krista, a ja cítim, že patrím Kristu.»
Sv. Arkádius mučeník, v katedrále vo Verone, Taliansko
zdroj: wikimedia commons
Nato sa obrátil k zhromaždenému ľudu a povedal: «Ó mužovia, ktorí ste tu pri tomto nezvyčajnom divadle, málo je toho, čo ja trpím. Kto myslí na svoju nesmrteľnosť, tomu je to ľahko trpieť. Opustite márne modly, ktoré vám v ničom nemôžu pomôcť. Uznajte môjho Boha, Boha pravého, ktorý ma posilňuje, pre ktorého umrieť je žiť, za ktorého trpieť je radovať sa, ktorého lásky nikdy neubúda, ktorého úcty vždy pribúda, ku ktorému teraz odchádzam, aby som za tak malé muky večne žil a od Neho sa nikdy viac neodlúčil.»
Týmito slovami odovzdal svojho ducha do rúk Ježišových dňa 12. januára. A keď vydal svojho ducha, pobožní kresťania pozbierali jeho rozsekané údy a pochovali ich, chváliac Pána nášho Ježiša Krista, ktorý služobníkom svojim toľkú odvahu poskytuje, ktorému buď česť a chvála teraz i vždycky, až na veky vekov. Amen.