Slávnosť obetovania Panny Márie - sviatok 21.november

21. novembra. Slávnosť obetovania Panny Márie.

21. novembra.
Slávnosť obetovania Panny Márie.

Dnes slávi svätá cirkev pamiatku toho dňa, v ktorý preblahoslavená Panna Maria v útlom veku svojom obetovaná bola v chráme Jeruzalemskom skrze rodičov svojich Joachima a Annu milostivému Bohu, a sama Panna Maria posvätila sa sľubom panenstva službe Božej. Tento sviatok dostal sa z Východu na Západ do sv. cirkve. Už vo štvrtom storočí slávili niektorí kresťania východní túto pamiatku; r. 730 slávená bola všade na Východe.

V Ríme slávil ju najprv pápež Gregor XI. roku 1372; potom pápeži Pius II. a Pavel II. nadelili slávnosť obetovania Panny Márie odpustkami. Z Ríma rozširovala sa ďalej na Západ do Francúzska, Španielska a Nemecka. Pápež Sixtus V. ustanovil ju roku 1585 pre celú sv. cirkev.

Obetovanie Panny Márie (21. novembra)

Tento sviatok vznikol na kresťanskom Východe a opiera sa o novozákonný apokryfný spis nazývaný Jakubovo prvoevanjelium (lat. Protoevangelium Jacobi). Toto „prvoevanjelium“ vzniklo pravdepodobne v Egypte a usilovalo sa doplniť údaje o živote Panny Márie, ktoré chýbajú v evanjeliách. Ale ako obsahom, tak aj štýlom a hrubou neznalosťou židovských pomerov v Palestíne sa spis veľmi rozchádza s prvokresťanskými spismi, ktoré Cirkev zaradila medzi biblické knihy.
Napriek tomu „Jakubovo prvoevanjelium“ požívalo istú vážnosť, a to predovšetkým pre svoju starobylosť, lebo pochádzalo z polovice 2. storočia. Preto z neho čerpala podnety nielen ľudová nábožnosť a umenie, lež aj liturgia. To platí aj o sviatku Obetovania Panny Márie, ktorý sa opieral o správu apokryfu, že rodičia obetovali trojročnú Pannu Máriu do Božej služby v jeruzalemskom chráme. V Carihrade sa tento sviatok uchytil okolo r. 730. Cisár Emanuel Komnenus ho v r. 1143 zaradil medzi sviatky, ktoré sú známe v celej Cirkvi. Na žiadosť emisárov z ostrova Cypru v r. 1372 pápež Gregor XI. schválil tento sviatok a Sixtus IV. (1471-1484) ho uviedol do rímskeho breviára. V potridentskej liturgickej reforme ho pápež sv. Pius V. (1566-1572) vyradil z liturgického kalendára, ale Síxtus V. ho znovu zaradil v r. 1585.

Sviatok ostal v liturgickom kalendári aj po Druhom vatikánskom koncile, a to nie pre jeho vznik na podnet apokryfu, ale preto, že Panna Mária sa celkom obetovala Bohu a úlohe, ktorú jej určil v dejinách spásy.

Zakladá sa ona, jako slávnosť obetovania Krista Pána na zákone Mojžišovom (III. Mojž. 12, 6—8.), ktorý znie: «A keď sa vyplnia dni očisťovania jej (matkinho), za syna alebo za dcéru, prinesie ročného baránka na obetu zápaľnú, a holubiatko alebo hrdličku za hriech (t. j. na obetu za hriech, ku sotreniu nečistoty, spôsobenej pôrodom jej, ktorý následkom prvého hriechu sám nazýva sa hriešnym. Sv. Augustín), ku dverám stánku svedoctva, a dá ich kňazovi, ktorý obetovať bude tie veci pred Pánom, a modliť sa bude za ňu.

Toto je zákon, keď porodí chlapca alebo dievča. Keď nenájde ruka jej, ani keď nebude môcť obetovať baránka, tak nech vezme dve hrdličky alebo dve holubiatka, jedno na obetu zápaľnú a druhé za hriech: i bude sa modliť kňaz za ňu, a tak bude očistená.»

Židia starozákonní plnili tento príkaz Boží, a nosievali dietky svoje i do chrámu Jeruzalemského, jako driev ku stánku, a obetovali tam dary svoje na znamenie, že oni sú vyvolený národ a jako takí majú byť pred všetkými ľuďmi obetovaní a posvätení Bohu. A mnohí nábožní Židia obetovali zvláštnym spôsobom i dietky svoje Bohu a tieto obetované dietky ostávaly potom a bývalý vychovávané vo zvláštnom dome pri chráme a prisluhovali kňazom i levitom pri posvätných úkonoch ich.

Preblahoslavená Panna Maria nepodliehala tomu všeobecnému zákonu židovskému, ani matka jej sv. Anna; lebo ona počatá bola v živote matky svojej bez poškvrny prvorodeného hriechu; a preto nepotrebovala sv. Anna obetovať na očištenie svoje ani baránka, ani dve hrdličky alebo dve holubiatka.

Ale svätí rodičia Joachim a Anna, osvietení vnuknutím Božím, i následkom slávného sľubu, ktorý složili milostivému Bohu pred podivným narodením prebl. Panny Márie vo vysokej starobe ich, i sama preblahoslavená Panna Maria, osvietená a poučená Duchom svätým už v útlom veku, pospiechali do chrámu jeruzalemského, aby sa obetovala milostivému Bohu a odriekla sveta i rozkoší jeho.

Nedbala na predsudok židovský, dľa ktorého stav slobodný býval u nich v potupe a neplodnosť v manželstve bývala považovaná za trest Boží: ona javila najväčšiu vážnosť k stavu panenskému od najútlejšej mladosti, i učinila v chráme sľub večnej čistoty. I bola prijatá v ten deň do počtu panien, ktoré vychovávané boly pri chráme Jeruzalemskom, aby slúžily Bohu.

Kňaz Zachariáš, jej pokrevný, tešil staručkých rodičov jej, Joachima a Annu, pri odchode do vlasti, že bude strážiť nad milostným a zázračným dieťaťom ich. A svätí rodičia boli šťastní a blažení, že milostivý Boh udôstojnil ich priniesť túto najdrahšiu obetu. A preblahoslavená Panna Maria rástla pri ustavičnej službe Božej na tele i na duchu. Po ukončených denných modlitbách vraciavala sa z chrámu s ostatnými družkami do domu, kde čítavala sv. Písmo a pracovala.

Svätý Epifanius píše, že preblahoslavená Panna Maria bola výtečne zručná vo vyšívaní a v pradení konopí, v prácach vlnených a zlatých. Ten istý svätý spisovateľ nastíňuje i postavu jej telesnú:«Maria nebola veľká, ale predsa nepatrila k malým.

Tvár jej bola trochu počerná (brunátna), vlasy jej boly belavé, oči živé, zreteľnica išla do zelena olivového, obočie bolo krásne ohnuté a najtmavejšie čierné, úplne krásný nos bol celý rovný, perný (úst) boly ružové, tvár pôsobila najpravidelnejšiu okrúhlosť, ruky jej a prsty boly dlhé.»

A v tom shodujú sa všetci sv. Otcovia, že Panna Maria mala prekrásné telo. Ale o mnoho krajšou bola duša jej! Sv. Ján Damascenský hovorí, že Panna Maria preto bola daná do výchovy pri chráme Jeruzalemskom, aby sa stala príbytkom všetkých cností; a síce aby oddialila myseľ svoju od márností sveta, jako sa slušalo na ňu, ktorá potom mala prijať do lona svojho Syna Božieho (De fide orth.). Sv. Sofronius nazýva dušu preblahoslavenej P. Márie «milovanou záhradkou Pánovou».

A sv. Bernard hovorí o Panne Márii (Hom. II. sup. «Missus»): «Ten dal Panne, aby porodila, ktorý dal predtým jej, aby zasľúbila panenstvo. Poslaný je anjel k Panne, ktorá bola Pannou dľa tela, Pannou dľa duše, Pannou dľa zasľúbenia.» A zase (Sent. tr. I. 52.): «Panenstvo jej pripodobňuje sa mesiacu, ktorý síce leskne sa bielym svetlom svojím, ale je chladným telesom.»

A svätý Ján Damascenský zvelebuje Pannu Máriu (Orat I. de Nat.): «Ty si preúrodná bylina panenstva; lebo skrze Teba rozliala sa ďalekoširoko krása panenstva.» A zase pripodobňuje Pannu Máriu k raju pred pádom prvých rodičov našich a hovorí o nej (Or. II. de Ass.): «K tomu raju nemal diabol prístupu.»

A sv. Tomáš Akvinský hovorí (In salut Angel.): «Ona zaiste bola tá najčistejšia, keď obraciame zreteľ ku vine; lebo ona nemala na sebe hriechu, ani smrteľného, ani všedného, ani dedičného!» Všetky cnosti ozdobovaly preblahoslavenú Pannu Máriu. Modlitba, pôst, rozjímanie, poslušná pracovitosť, obsluha pri chráme Božom — boly životom jej.

Sv. Ambróz píše: «Žiadna duša na svete nemala v tej miere dar rozjímania a milosť pohľadu do neba, ako Maria. Celý život jej nebol inším, než jediné cvičenie najčistejšej lásky Božej, a keď i spánok zavrel oči, predsa srdce jej strážilo a modlilo sa.» O nej zneje Pieseň (Šalamúnova): «Celá si krásna a poškvrny nie je na tebe!» Ano, o nej vyplnily sa slová Piesne Šalamúnovej (4, 12.): «Zavrená záhradka je sestra a nevesta Moja, zavrená záhradka, zapečatený prameň!»

Dva razy nazýva ju Duch svätý v Piesni záhradkou, a to preto, že bola čistá dľa tela i dľa duše a chránila túto čistotu panenskú sľubom, ktorý složila pri obetovaní svojom v chráme Jeruzalemskom, jakoby pevným zátvorom. Tak žila preblahoslavená Panna Maria v ústave pri chráme Jeruzalemskom až do toho času, v ktorom treba bolo jej opustiť chrám a ústav, dľa zvyku panien židovských, ktoré bývalý vychovávané v ňom.

Tam naučila sa žiť ku cti Božej a ku veľkému povolaniu svojmu. A keď potom archanjel Gabriel zvestoval jej v dome rodičovskom v Nazarete, že sa stane Matkou Božou, privolila iba vtedy k tomu, keď ju uistil, že skrze milosť Božiu čistota jej a svätosť nebude ani najmenej porušená: «Hľa, dievka Pánova, staň sa mi podľa slova tvojho !»

A v dome sv. Alžbety spievala (Luk. 1, 4ó—49.): «Velebí duša moja Pána, že shliadol na poníženosť dievky Svojej; lebo hľa, od tejto chvíle nazývať mňa budú blahoslavenou všetky národy; poneváč učinil veľké veci mne Ten, ktorý je mocný a ktorého meno je sväté!» «A Slovo telom sa staIo.» (Ján 1, 14.) Hľa, «tak Boh miloval svet, že dal i jednorodeného Syna Svojho, aby, kto uverí v Neho nezahynul, ale mal večný život (Ján 16, 3.)!»

Dľa tohoto obetovania preblahoslavenej Panny Márie v chráme Jeruzalemskom skrze svätých rodičov jej, Joachima a Annu, zavedený je vo sv. cirkvi úvod rodičiek a sem-tam i obetovanie novonarodeného dieťaťa.

Poučenie.

Preblahoslavená Panna Maria obetovala sa milostivému Bohu v treťom roku života svojho. Svätí rodičia, Joachim a Anna, obetovali ju z celého srdca Tomu, ktorý daroval im ju zázračne. Kresťane, i ty máš sa obetovať za príkladom prebl. Panny Márie milostivému Bohu! Máme sa považovať jako živé chrámy Božie, jakými stali sme sa pri svätom krste, i zachovať sa jako také čisto a sväté po celý život.

Kresťanskí rodičia, hľa, zrkadlo, jako máte vychovávať dietky svoje! Mnohí sa nazdávajú, že plnia povinnosti rodičovské, keď sa starajú, aby dieťa malo čo jesť, piť, čím sa odievať a ihrať. Či nevídame to i u zverov? Iní dajú i vyučovať dietky svoje. A pri tom vyučovaní majú na zreteli iba budúce zaopatrenie ich telesné. A duša, stvorená na obraz Boží? Hynie, pri vychovávaní svetárskom! Oni obetúvajú dietky svoje nie Bohu, ale svetu, večnému zahynutiu, diablovi.

Rodičia, keď chcete dožiť sa časnej a večnej radosti na dietkach svojich, jako sa dožili sv. Joachim a Anna na prebl. Panne Márii, obetujte ich Bohu, starajte sa nielen o telo, ale i o dušu ich! Keď chcete ich dať do škôl, na remeslo, do služby, dajte pozor, jakým rukám ich sverujete!

Tohoto dňa obetovala sa prebl. Panna Maria Pánu Bohu celkom, s telom i s dušou. Kresťane, nasleduj Pannu Máriu! Venuj Mu celého seba. Ona obetovala sa navždy službe Božej, a keď i opustila ústav pri chráme Jeruzalemskom, predsa bola vždy sama živým chrámom, v ktorom mal prebývať Boh. Keď si venoval sa službe Božej, zotrvaj v nej stále a budeš prebývať u Boha.

Modlitba.

Bože, ktorý si chcel, aby preblahoslavená a vždy čistá Panna Maria bola predstavená v chráme jako príbytok Ducha svätého: popraj nám, prosíme, aby sme zaslúžili skrze orodovanie jej prijatými byť niekdy do chrámu slávy Tvojej. Skrze Pána nášho, Ježiša Krista.

Obetovanie Panny Márie

Cyklus o živote Panny Márie pokračuje textami na tému obetovania Panny Márie v chráme.

10.05.2020

SHARE

PRINT

ePUB

Roky svojho detstva prežila Mária v tichosti, v súlade so svojou pokorou. Sväté Písmo nám o tomto období nehovorí nič. Kresťania si ale priali poznať život Márie dôkladnejšie. Bolo to legitímne prianie. A keďže evanjeliá zachovávajú mlčanie až do Zvestovania, ľudová zbožnosť, inšpirovaná niektorými textami Starého i Nového zákona, si čoskoro vytvorila niekoľko jednoduchých príbehov, ktoré sa neskoršie objavili v umení, poézii a v kresťanskej spiritualite.

Jeden z nich, možno ten najreprezentatívnejší, je Obetovanie Panny Márie v chráme. Mária je svojimi rodičmi, Joachimom a Annou, ponúknutá Bohu v Jeruzalemskom chráme. Rovnako ako iná Anna, matka proroka Samuela, ponúkla svojho syna pre službu Bohu vo svätostánku, kde sa mu vzdávala sláva (porov. 1 Sam 1,21-28). A tak isto po rokoch Mária a Jozef priniesli do chrámu práve narodeného Ježiša, aby ho predstavili Pánovi (porov. Lk 2,22-38).

KEĎŽE EVANJELIÁ ZACHOVÁVAJÚ MLČANIE AŽ DO ZVESTOVANIA, ĽUDOVÁ ZBOŽNOSŤ, INŠPIROVANÁ NIEKTORÝMI TEXTAMI STARÉHO I NOVÉHO ZÁKONA, SI ČOSKORO VYTVORILA NIEKOĽKO JEDNODUCHÝCH PRÍBEHOV

Z tohto obdobia života Panny Márie neexistujú žiadne historické pramene, iba to, čo nám odovzdala tradícia. Prvý písaný text, ktorý sa zmieňuje o tejto udalosti – na ktorom stavajú viaceré svedectvá neskoršej tradície, – je Jakubovo protoevanjelium, apokryf z 2. storočia. „Apokryf“ znamená, že nepatrí ku kánonickým knihám inšpirovaným Bohom. Nevylučuje to ale, že niektoré z týchto príbehov majú v určitých bodoch pravdu. Cirkev začlenila túto epizódu do liturgie, pričom odstránila niektoré jej časti, ktoré boli pravdepodobne iba legendami. Sviatok Obetovania Panny Márie sa slávil prvýkrát v Jeruzaleme v roku 543. V 14. storočí prešiel sviatok do západnej Cirkvi, kde sa jeho liturgická spomienka ustálila na deň 21. novembra.

Mária v chráme. Celá jej krása a milosť – na duši i na tele bola plná krásy – bola pre Pána. To je teologický obsah sviatku Obetovania Panny Márie. A v tomto zmysle jej liturgia vkladá do úst niektoré vety zo Starého zákona:„V (Božom) svätostánku som konala bohoslužbu. Tak som sa trvale usadila na Sione a na posvätnom mieste mám svoje spočinutie, lebo v Jeruzaleme mám vládnuť. V slávnom národe som zapustila korene v podiele môjho Boha, ktorý jemu patrí dedične, a medzi zástupom svätých mám príbytok.“ (Sir 24,14-16)

Rovnako ako Ježiš, keď bol obetovaný v chráme, i Mária ďalej žila s Joachimom a Annou obyčajný život. Tam, kde Ona prebývala – podriadená svojim rodičom a vyrastajúca až do dospelosti, – tam bola plná milosti (Lk 1,28), so srdcom pripraveným pre bezvýhradnú službu Bohu a všetkým ľuďom z lásky k Bohu.

PANNA DOZRIEVALA PRED BOHOM A ĽUĎMI. NIKTO SI NA JEJ SPRÁVANÍ NEVŠIMOL NIČ MIMORIADNE, I KEĎ BOLA BEZPOCHYBY PREDMETOM ZÁUJMU TÝCH, KTORÍ ŽILI V JEJ BLÍZKOSTI, LEBO SVÄTOSŤ VŽDY PRIŤAHUJE.

Panna dozrievala pred Bohom a ľuďmi. Nikto si na jej správaní nevšimol nič mimoriadne, i keď bola bezpochyby predmetom záujmu tých, ktorí žili v jej blízkosti, lebo svätosť vždy priťahuje. O to viac, že bola „Celá svätá“. Bolo to dievča usmievavé, pracovité, vždy pohrúžené v Bohu a všetci v jej blízkosti sa cítili dobre. Keď sa modlila, ako dobrá znalkyňa Svätého Písma často prechádzala proroctvami, ktoré oznamovali príchod Spasiteľa. Proroctvá napĺňali jej život, boli predmetom jej rozjímaní a predmetom jej rozhovorov. Toto jej vnútorné bohatstvo sa neskoršie prejavilo v Magnifikáte, krásnom chválospeve, ktorý predniesla, keď ju pozdravila sesternica Alžbeta.

V Panne Márii bolo všetko zamerané na Najsvätejšie človečenstvo Ježiša Krista, ktorý je skutočným chrámom Božím. Sviatok Obetovania Panny Márie je vyjadrením výnimočnej príslušnosti Panny Márie Bohu, úplného odovzdania jej duše a tela tajomstvu spásy, čo je tajomstvo priblíženia sa Stvoriteľa tvorstvu.

„Ako céder na Libanone som vyrástla do výšky, ako cyprus na vrchu Sion. Vyrástla som ako palma v Engadi, (som) ako ružový sad v Jerichu; ako utešená oliva na rovinách; tak sa vznášam ako platan pri vodách (na námestiach).“ (Sir 24,17-19)

V blízkosti Panny Márie kvitla láska k Bohu. Sama zostávala bez povšimnutia, pretože konala obyčajné, každodenné práce, drobnosti plné lásky.

J.A. Loarte

HLAS SVÄTCOV

Panna Mária sa obetovala Bohu bezodkladne, bez váhania a úplne bez výhrad

Nebolo a nebude väčšej a dokonalejšej obety, prinesenej Bohu od obyčajného tvora, nad obetu trojročného dievčatka Márie. V tomto veku prišla do chrámu, aby mu obetovala nie kadidlo alebo zvieratá alebo hrivny zlata, ale seba samu v dokonalej obete, zasväcujúc sa ako ustavičná žertva k jeho cti. Porozumela Božiemu hlasu, ktorý ju v tej chvíli volal, aby sa zasvätila jeho láske, týmito slovami: ,,Hor’ sa, priateľka moja, holubica moja, krásava moja a poď!“ (Pies 2, 10). Pán teda chcel, aby od tej chvíle zabudla na svoju vlasť, na svojich rodičov a na všetko a starala sa len o lásku k nemu a o jeho zaľúbenie: ,,Čuj, dcéra, a pozoruj nakloň svoj sluch, zabudni na svoj ľud a na dom svojho otca“ (Ž 45, 11). A ona hneď ochotne poslúchla Boží hlas.

Iste z lásky k tomuto vznešenému dievčatku Vykupiteľ urýchlil svoj príchod na svet. Pretože sa z pokory nepokladala ani za hodnú byť služobnicou Božej Matky, bola vyvolená za túto matku. Vôňou svojich čností a svojimi modlitbami pritiahla Božieho Syna do svojho panenského lona. Preto ju nazval božský Snúbenec hrdličkou: ,,Hrkútanie hrdličky počuť v našom kraji“ (Pies 2, 12). Lebo ako hrdlička milovala vždy samotu a žila na tejto zemi ako na púšti. Okrem toho, ako hrdlička s kvílením poletuje po nivách, tak Panna Mária v súcite s útrapami padlého sveta vzdychala v chráme a vyprosovala od Boha vykúpenie pre všetkých. S akou vrúcnosťou a s akým zanietením prednášala Bohu v chráme plač a vzdychy prorokov, aby zoslal Vykupiteľa: „Pošlite baránka vládcovi zeme...“ (Iz 16, 1) „Roste, nebesá, zhora, z oblakov nech prší pravda.“ (Iz 45, 8) „Keď si robil divy, zostúpil si, hoc sme nečakali, pred tvojou tvárou sa triasli vrchy.“ (Iz 64, 2)

Slovom, Boh mal radosť, keď videl, ako toto dievčatko neprestajne vystupuje k vyššej a vyššej dokonalosti ako stĺp kadidlového dymu, voňajúc všetkými čnosťami: „Čože je to, čo stúpa zo stepi sťa mrákavy dymu – v záplave vône myrhy a kadidla a všakových práškov voňavých?“ (Pies 3, 6) Sofrónius hovorí: „Toto dievčatko bolo naozaj rozkošnou Pánovou záhradou, lebo v nej Boh nachádzal všetky druhy kvetov a všetky vône čností.“ Svätý Ján Zlatoústy tvrdí, že Boh si preto vyvolil Pannu Máriu za svoju matku na zemi, lebo tu nenašiel svätejšiu a dokonalejšiu pannu nad Máriu, ani dôstojnejší príbytok nad jej presväté lono, ako poznamenáva svätý Bernard. To isté hlása svätý Anton: „Ak mala byť blahoslavená Panna vyvolená a určená k dôstojnosti Božej Matky, musela vynikať takou vysokou a úplnou dokonalosťou, že v tom ohľade prevyšovala všetko ostatné tvorstvo.“

Sväté dievčatko Mária sa teda oddalo a obetovalo Bohu v chráme bezodkladne a úplne. Darujme sa dnes aj my bez váhania a bez výhrad Panne Márii a prosme ju, aby nás obetovala Bohu. Pán nás neodmietne, keď uvidí, že sa obetujeme rukami tej, ktorá bola živým chrámom Ducha Svätého, rozkošou svojho Pána a vyvolenou matkou večného Slova. Dôverujme pevne tejto vznešenej a uznanlivej Panej, ktorá s veľkou štedrosťou spláca prejavy oddanosti svojich ctiteľov.

Sv. Alfonz Mária de Liguori, Slávna si, Mária, Časť II., Úvaha III.

Uplynulo už takmer tridsať rokov odvtedy, čo Boh vložil do môjho srdca túžbu prinášať ľuďom každého stavu, postavenia či povolania učenie, podľa ktorého každodenný život môže byť svätý a naplnený Bohom, a že Boh nás volá, aby sme posväcovali bežné záležitosti vo svojom živote, lebo tam sa nachádza kresťanská dokonalosť. Keď budeme kontemplovať Máriin život, ešte raz sa nad tým zamyslime.

Nezabúdajme, že skoro všetky dni, ktoré Matka Božia strávila na zemi, prebiehali veľmi podobným spôsobom ako dni iných miliónov žien starajúcich sa o svoju rodinu, výchovu detí, domáce práce. Mária posväcuje aj to najmenšie, to, čo mnohí mylne považujú za bezvýznamné a bezcenné: každodennú prácu, drobné prejavy pozornosti milovaným osobám, rozhovory a návštevy príbuzných a priateľov. Požehnaná to normálnosť, ktorá môže byť naplnená takou veľkou Božou láskou!
Práve o tomto je Máriin život, o jej láske. O láske dovedenej až do krajnosti, až do úplného zabudnutia na seba samú, spokojnú s tým, že je tam, kde ju chce mať Boh a svedomito plniacu jeho vôľu. Preto ani jej najmenšie gesto nikdy nie je rutinné, ale vždy sa ukáže byť zmysluplné. Mária, naša Matka, je pre nás príkladom i cestou. Musíme sa snažiť byť ako ona, v konkrétnych podmienkach, ktoré nám Boh určil pre náš život.

21. novembra

OBETOVANIE PANNY MÁRIE

Tento sviatok vznikol na kresťanskom Východe a opiera sa o novozákonný apokryfný spis nazývaný Jakubovo prvoevanjelium (lat. Protoevangelium Jacobi). Toto "prvoevanjelium" vzniklo pravdepodobne v Egypte a usilovalo sa doplniť údaje o živote Panny Márie, ktoré chýbajú v evanjeliách. Ale ako obsahom, tak aj štýlom a hrubou neznalosťou židovských pomerov v Palestíne sa spis veľmi rozchádza s prvokresťanskými spismi, ktoré Cirkev zaradila medzi biblické knihy.
Napriek tomu "Jakubovo prvoevanjelium" požívalo istú vážnosť, a to predovšetkým pre svoju starobylosť, lebo pochádzalo z polovice 2. storočia. Preto z neho čerpala podnety nielen ľudová nábožnosť a umenie, lež aj liturgia. To platí aj o sviatku Obetovania Panny Márie, ktorý sa opieral o správu apokryfu, že rodičia obetovali trojročnú Pannu Máriu do Božej služby v jeruzalemskom chráme. V Carihrade sa tento sviatok uchytil okolo r. 730. Cisár Emanuel Komnenus ho v r. 1143 zaradil medzi sviatky, ktoré sú známe v celej Cirkvi. Na žiadosť emisárov z ostrova Cypru v r. 1372 pápež Gregor XI. schválil tento sviatok a Sixtus IV. (1471-1484) ho uviedol do rímskeho breviára. V potridentskej liturgickej reforme ho pápež sv. Pius V. (1566-1572) vyradil z liturgického kalendára, ale Síxtus V. ho znovu zaradil v r. 1585.
Sviatok ostal v liturgickom kalendári aj po Druhom vatikánskom koncile, a to nie pre jeho vznik na podnet apokryfu, ale preto, že Panna Mária sa celkom obetovala Bohu a úlohe, ktorú jej určil v dejinách spásy.

Obetovanie P. Márie v chráme - (21.11.)

Názov dnešného sviatku je trochu nejasný. Vieme, že Mojžišov zákon prikazoval obetovať alebo zasvätiť v chráme všetko mužského rodu, čo otvára lono matky. Teda dievčat sa tento príkaz netýkal. Čo sa teda myslí pod týmto titulom, ktorý dnes slávime. Pozrime sa ako toto tajomstvo vysvetľuje sv. Peter Kanízius vo svojom dielku: „Mária, nedostižná Panna.“

„Čo sa v knihe kráľovskej rozpráva o chlapcovi Samuelovi a o jeho matke Anne, to sa veľmi dobre hodí k tomu, čo rozprávajú o Márii a jej matke Nicephorus, sv. Germanus, patriarcha carihradský, sv. Gregor Nyssenský a sv. Ján Damašský. Tak Joachimova žena Anna, podobne ako Anna, žena Elkánova a matka Samuelova, bola dlho neplodná, ale túžila po dieťati. Preto sa vytrvalo modlila k Bohu, často sa zdržovala v chráme, bola to dobrá a zbožná žena a zaviazala sa sľubom obetovať Bohu dieťa, ktoré by dostala a zasvätiť jeho svätej službe v chráme. Tento sľub splnila ihneď, akonáhle dieťa prestala kojiť. Priniesla ho do chrámu a tam ho nechala, aby tam bolo zbožne vychovávané. Tak sa tieto dve vo všetkom zhodovali. Ako prvá Anna, predtým pohŕdaná kvôli svojej neplodnosti, pre svoju modlitbu obdržala Bohu milé dieťa a potom ho zasvätila chrámovej službe, tak i naša Anna, keď trpela tým istým zlom a použila ten istý liek, obdržala Máriu, zasvätila ju chrámovej službe Najvyššiemu Bohu a nechala ju v chráme na výchovu.

Mária mala tri roky, keď ju obetovali v chráme. Táto obeť sa Bohu veľmi páčila, tak kvôli zbožnosti rodičov, ako aj pre veľkodušné rozhodnutie vôle dievčaťa, ktoré sa rado a dobrovoľne zasvätilo Bohu, svojmu Stvoriteľovi. I všetci anjeli v nebi mali z toho veľkú radosť, veď sa radujú už nad jedným hriešnikom, ktorý sa obráti.
Tu majú rodičia i deti podľa Božieho úmyslu pred očami krásny príklad. Nicephorus iste čerpal svoje rozprávanie z bohatej knižnice v Carihrade. On i sv. Gregor Nyssenský rozprávajú o tomto obetovaní Márie podľa sľubu jej matky Anny, ktorý učinila v chráme, keď sa modlila za dieťa. Pretože toto dieťa bolo darom milosti Božej, dostalo meno Mária, to znamená milosť, aby naznačili, že ona je milosťou nebies.

Podľa rozprávania Evódia, prvého biskupa Antiochie po Petrovi, Mária zostala v chráme jedenásť rokov. Potom ju chrámoví kňazi dali kvôli ochrane jej panenstva, Jozefovi, staršiemu a veľmi svätému mužovi. Keď bola u neho už štyri mesiace, prišiel k nej archanjel Gabriel, aby jej priniesol radostné posolstvo. Počas jej pobytu v chráme zomreli jej rodičia, otec v 80, matka v 79 rokoch. Mária sa nikdy nevzdialila z chrámu. Keď niečo potrebovala, išla k Alžbete, svojej príbuznej, ktorá bývala blízko chrámu v Ain Karim.
Po hebrejský sa naučila od svojho otca Joachima, kým ešte žil. Tak to spomína aj svätý Germanus, carihradský patriarcha, takisto Ondrej z Jeruzalema, arcibiskup na Kréte, ktorý hovorí, že rodičia Panny boli Bohom osvietení, aby poznali veľkosť daru zvereného im od Boha. Boh tak zariadil, že rodičia učinili sľub a Máriu obetovali v chráme, aby tam bola vychovávaná v Svätom Písme. Tá, ktorá mala prijať Pána chrámu, mala sa na to v chráme pripravovať! Boh ju taktiež chcel, ako hovorí Ján Damašský, uchrániť od kontaktu s mužmi a zlými ženami.

Mária sa stala v Jeruzalemskom chráme svojím životom obdivuhodne krásnym vzorom a príkladom tak pre rehoľníčky ako i pre ostatné panny, príkladom, o ktorom majú neustále rozjímať. Od tejto Matky a Učiteľky Panien sa môžu učiť od najútlejšej mladosti objať so svätou horlivosťou jarmo Pána a vytrvalo ho niesť.
Tento titul obetovania Márie v chráme bol pred Piom V. sviatkom aj v Rímskej cirkvi, ale tento pápež zmenšil počet sviatkov, aby sa tých niekoľko sviatkov o to vernejšie zachovávalo. Obzvlášť sa tento sviatok slávi v gréckej Cirkvi a zachovali sa rôzne homílie Otcov na tento deň, takže si môžeme byť úplne istí, že udalosť obetovania Panny Márie je pravdivá.“
Toľko nám rozpráva sv. Peter Kanízius. Dnešný deň je dňom sviatočným zvlášť pre tých rehoľníkov, ktorí sú pozvaní ku kontemplatívnemu životu.

Obetovanie Panny Márie

Sviatok: 21. november

Liturgické slávenie: spomienka

Sviatok obetovania Panny Márie má svoj základ v Mojžišovom zákone, ktorým sa Izraeliti riadili. V knihe Levitikus (Tretia kniha Mojžišova) sa píše: „Keď sa pominú dni jej (matkinho) očisťovania, či je to chlapec alebo dievča, prinesú kňazovi ku vchodu do stánku zjavenia ročného baránka na celostnú žertvu a holúbka alebo hrdličku na obetu za hriech. On to obetuje Pánovi a očistí ju od hriechu a bude čistá od svojho krvotoku. Toto je predpis o rodičke chlapca alebo dievčaťa. Keby však nemala na baránka, nech vezme dve hrdličky alebo dva holúbky, jedno na celostnú žertvu, druhé na obetu za hriech, kňaz ju zmieri a bude čistá.“ (Lv 12,6-8) Starozákonní Židia plnili tento Boží príkaz a nosili svoje deti do jeruzalemského chrámu, ktorý nahradil „stánok zjavenia“ na púšti. Mnohí nábožní Židia obetovali Bohu svoje deti zvláštnym spôsobom, ako to urobili aj rodičia Panny Márie Joachim a Anna. Po obetovaní ju nechali na výchovu vo výchovno-vzdelávacom ústave pre dievčatá. Tam ich viedli k čnostnému životu a službe Bohu, vzdelávali sa v Písmach, slúžili v chráme, doprevádzali bohoslužby spevom, vyšívali rúcha. Okrem toho ich však učili aj domácim prácam – varenie, upratovanie a podobne. V ústave mohlo každé dievča pobudnúť niekoľko rokov a potom sa vrátilo domov.

Začiatky slávenia sviatku siahajú do 6. storočia. Slávili ho v Jeruzaleme 21. novembra 543 v kostole Panny Márie. Od roku 730 ho slávili v celej východnej Cirkvi. Na západe ho prvýkrát slávil pápež Gregor XI. v roku 1372 v Avignone v pápežskej kaplnke. V druhej polovici 15. storočia pápeži Pius II. a Pavol II. zaviedli na tento sviatok odpustky. Slávenie sviatku sa šírilo ďalej, až koncom 16. storočia ho pápež Sixtus V. nariadil sláviť v celej Cirkvi.

V obrade nášho krstu sa nachádza časť, ktorá súvisí so starozákonným zvykom obetovania detí Pánu Bohu. Na záver obradu, pred požehnaním, rodičia obetujú svoje dieťa Pánu Bohu slovami: „Bože, žehnaj naše dieťa, aby jeho život bol tebe na slávu, jemu na spásu, nám na radosť a svetu na osoh.“