Svätý Ján Vianney hovorí, viete, že budeme súdení dvakrát: na konci sveta (pred všetkými ľuďmi) a hneď priamo po smrti, osobný súd? Akože si môžeš sľubovať zajtrajší deň, hovorí svätý Augustín, keď nevieš ani to, či máš ešte hodinu života? Svätá Terézia varuje: Ak nie si pripravený zomrieť dnes, boj sa, že zomrieš zle.
Na konanie dobra si dostal prítomnosť! Čas je poklad, ktorí sa nachádza len v tomto živote! Čas je poklad, ktorý sa nachádza len v tomto živote. Niet ho ani v pekle, ani v nebi. V pekle odsúdenci nariekajú: Oh, kiež by mi bola darovaná hodina! Zaplatili by akúkoľvek cenu za hodinu času, v ktorej by mohli napraviť svoje nešťastie. Ale túto hodinu nikdy nedostanú.
Hneď po smrti nasleduje okamžite osobný súd, a na konci sveta všeobecný súd pred celým svetom -Aj more vydalo mŕtvych, ktorí boli v ňom. A smrť a podsvetie vydali mŕtvych, ktorí boli v nich. A každý bol súdený podľa svojich skutkov. Zjavenie Jána 20:13.
Hneď po smrti je definitívne rozhodnuté. Kým človek žije má šancu, Boh čaká do posledného dychu, na úprimnu ľútosť.
Modliť sa má každý, zbožný aj hriešnik. K Bohu má prísť každý, keď ho ťaží hriech. Diabol sa preto tak namáha, aby dušu odvrátil od modlitby, lebo vie, že duša, ktorá vytrvá v modlitbe, je pre neho stratená. —Ó, aké poklady si zhromaždujeme modlitbou! Ježiš povedal svätej Faustíne, že čím väčší hriešnik, tým má väčšie právo na jeho milosrdenstvo. Božie milosrdenstvo nemôže nič nevyčerpa. Čím väčší je hriešnik, o to väčšie právo má na moje milosrdenstvo. Nemôžem potrestať ani toho najväčšieho hriešnika, keď sa odvoláva na moje milosrdenstvo.
Kto chce byť teda spasený, musí zanechať nielen hriech ale aj príležitosť k hriechu, rovnako spoločníka, miesto dom, či korešpondenciu. Ale namietneš: Ja som zmenil život a nemám zle úmysly.
ODPOVEDAM: Hovorí sa že v Mauretánii sú medvede. Ktoré chodia na lov opíc. Keď opice medveďa zahliadnu, snažia sa zachrániť si život útekom na stromy. Medveď sa natiahne pod stromom a predstiera že je mrtvý. Keď opice zlezú zo stromov, medeveď sa ne vrhne a roztrha ich . Podobne robí aj diabol. Predstiera že pokušenie je mŕtve . Keď sa potom osoba nevyhýba príležitosti , pokušenie sa náhle prebudí a premôže ju.
Ó koľké úbohe duše, ktoré denne rozjímali, často pristupovali ku svätému prijímaniu a mohli sa nazvať svätými, stali sa korisťou pekla tým že sa nevyhýbali príležitosti k hriech.
Pán nariadil Izaiašovi hlásať, že človek je ako tráva Iz.40,6. Svaty Jan Zlatousty hovorí, Je možné aby tráva nehorela, keď sa položí na oheň? A ďalej Svätý Cyprián, je možné stáť uprostred plameňov, a nehorieť? Oboje budú horieť a nezhasí ich nik (Iz. 1, 31 )
Svätý Augustín hovorí: Božia zhovievavosť znáša hriešnika do istého času. Keď ten čas uplynie, neostane preňho nijaké zľutovanie. To isté vraví Euzébius z Cézarey: Boh vyčkáva po určitú hranicu . potom nás ponechá . Základom ich presvedčenia bolo sväte písmo. Na jednom mieste Pán povedal , že pozdrži skazu Amorejčanov, pretože sa ešte nedovŕšil počet ich neprávosťi: Ešte sú dovŕšené neprávostí Amorejčanov (Gn. 15,16 )
Hriesnik hovori : Ale Boh je milosrdný . ODPOVIEM a kto tvrdi opak? Božie milosrdenstvo je nekonečné , ale koľký si napriek nemu neuchránia svoju dušu od zatratenia?
Poslal ma uzdraviť skrúšených srdcom (Iz 61,1) Boh zachraňuje toho, kto preukáže dobrú vôľu. Odpúšťa hriechy, ale neodpustí vôľu hrešiť. Človek namietne ALE JA SOM MLADÝ. Si mladý? LENŽE BOH BOH NEPOČÍTA ROKY, ALE HRIECHY.
Svätý Gregor rozprával: že istý pätročný chlapček bol poslaný do pekla, keď zaklial. Panna Mária zjavila Božej služobnici Benedikte z Florencie , že isté dvanásťročné dievča bolo odsúsené po spáchaní prvého hriechu.
Iný osemročný chlapček , zomrel, po prvom hriechu a jeho duša bola zatratená. V Evanjeliu svätého Matúša ( kapitola 21) je napísané , keď Pán našiel figovník bez ovocia preklial ho : Nech sa na tebe už nikdy neurodí ovocie „ a strom vyschol.
A videl som mŕtvych, malých i veľkých, stojacich pred trónom Božím. A otvorily sa knihy, a otvorila sa aj iná kniha, to jest kniha života, a mŕtvi boli súdení podľa toho, čo bolo napísané v knihách, podľa svojich skutkov. Zjavenie Jána 20,12
Inokedy povedal : Pre tri zločiny Damasku a pre štyri neodvolám slovo „ Možno by sa chcel niekto Boha opýtať, prečo jednému odpustí tri hriechy a štvrtý nie. Pri takej otázke je rešpektovať Boží súd a spolu s apoštolom vyznať“ Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti ! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty ! (Rim 11, 33) Svätý Augustín vysvetľuje : „Vie koho ušetrí , a koho nie. Kto dostáva milosrdenstvo , zdarma ho dostáva, kto ho nedostáva, nedostáva ho spravodlivo .“
Myslíš si , že keď ťa Boh doteraz nepotrestal , bude to tak vždy ? Keď sa naplní miera tvojich hriechov, nadíde chvíľa trestu. Samson si začal s Dalilou. Neskôr dúfal , že sa dostane z rúk Filištíncov ako už mnohokrát predtým. Vyviaznem z toho ako doteraz a strasiem ich zo seba ( Sdc 16, 20)
No nakoniec ho zajali a prišiel o život. Zhrešil som čo sa mi stalo, nehovor, že si mnohokrát zhrešil, a Boh ťa nikdy nepotrestal. Veď najvyšší sa neponáhľa s odplatou Sir. 5,4. Môže sa stať, že jedným hriechom zaplatíš za všetko. Čím vačšie bolo milosrdenstvo, tým väčší bude tvoj trest. Svätý Ján Zlatoústy zdôrazňuje : že viac sa treba báť , keď Boh znáša zatvrdlivca, než keď ho hneď trestá.
Pretože ako píše svätý Gregor , tých , voči ktorým je Boh trpezlivejší , trestá neskôr omnoho prísnejšie , ak sú nevďačný ! A často , dodáva svätec , tí , ktorích znášal dlhý čas zomrú náhle bez toho, aby dostali čas obrátiť sa. Čím je svetlo , ktorím ťa Boh obdaril väčšie, tým väčšie bude tvoje zaslepenie a utvrdenie sa v hriechu“
Bolo by pre nich lepšie , keby sa neboli vôbec poznali cestu spravodlivosti , ako ju poznať a odvrátiť sa od svätého prikázania. ( Pt 2,21 ) Je hrozné, čoč Pán hovorí o tých , ktorí nepočujú jeho volanie: lebo som vás volal, a odmietli ste ... Aj ja sa budem smiať pri vašom neštastí a robiť úškľabky , keď na vás príde hrôza Prisl. 1,24.25 )
Boh odplatí každému podľa jeho skutkov, človek musí podať vyúčtovanie zo svojho konania. Človek sa bez zakrývania a výhovoriek po smrti vidí taký, aký je.
Sv. Písmo hovorí: "Pamätaj na posledné veci a nezhrešíš." Posledné veci sú: smrť, súd, peklo, nebo.
Milosrdenstvo je prislubom pre kajucnika ktory sa boji Boha , nie pre toho ktot ho zneuziva. A jeho milosrdenstvo nad tymi co sa ho boja „ako spievala Bozia matka“ Pred zatvrdlivcami stoji hrozba spravodlivosti. Boh v prísluboch neklame. Hovori svaty Augustin, a neklame ani vtedy ked varuje.
Svaty Bernard zdôrazňuje : že Boh potrestal Lucifera tak skororeto, lebo sa vzburil v nádeji , ze nebude potrestaný. Kral Manases: bol hriesnik , obratil sa vsak a Boh mu odpustil . Ked jeho syn Amon videl ,ze Boh jeho otcovi odpustil TAK LAHKO , dal sa cestou zleho zivotav nadeji ,že aj jemu bude odpustene: Avsak Amonovi sa milosrdenstva nedostalo.
svaty Augustin: Ten kto uraža Boha s nádejou v odpustenie sa vysmieva, a nie kaja. Boh sa vysmievať nedá ( Gal 6, 7) a mnoho je tych ,co cez nu vchadzaju. ( Mt 7,13)
Večnosť je nám sľúbená, ale je potrebné používať prostriedky, ktoré nám Boh z neba dal – modlitbu a sviatosti. Lebo podľa slov svätého Augustína "nemôže zle umrieť, kto dobre žil“.
Svätý Gregor Veľký vo svojich Dialógoch rozpráva, že istý bohatý človek Chryzantius, ktorý viedol zlý život, volal v hodine smrti na démonov, ktorí si poňho prišli vo viditeľnej podobe.
No diabli oni odpovedali: „Blázon, teraz hľadáš čas? Toľko si ho mal! Premárnil si ho na hriech, a teraz ho hľadáš! Teraz už niet času ! Úbohý zomierajúci reval a hľadal pomoc.
Bol pri tom jeho syn, rehoľník, menom Maximus. A tu mu umierajúci povedal: „Syn môj, pomôž mi! Maximko môj, pomôž mi!" A s rozpálenou tvárou sa na posteli zúrivo prehadzoval z boka na bok. V takýchto výkrikoch a zmietaní sa v zúfalstve vydýchol svoju nešťastnú dušu.
Vari nie je bláznovstvom stratiť Božiu milosť pre trochu dymu či krátku rozkoš?
Doprial by si si nedovolenú záľubu, ak by si si pre ňu musel dať spáliť ruku? Alebo by si mal žiť rok zatvorený v hrobe? Dopustil by si sa toho hriechu, keby si mal stratiť stotisíc zo svojho majetku? A ty veríš a vieš, že hriechom strácaš nebo a Boha a naveky budeš odsúdený do nikdy nekončiaceho ohňa, a pritom hrešíš?
Po smrti človeka nasleduje okamžite osobný súd. Je velmi dobré rozmyslať o týchto veciach, Písmo hovorí: "Pamätaj na posledné veci a nezhrešíš."
posledné veci sú: smrť, súd, peklo, nebo. Sv. Alfonz napísal vynikajúcu knihu o týchto veciach, nazýva sa Vo svetle večnosti.
svätý Alfonz hovorí, že večnosť je nám sľúbená, a preto ju môžeme dosiahnuť. Je však potrebné používať prostriedky, ktoré nám Boh dal z neba – modlitbu, sviatosti.
Lebo podľa slov svätého Augustína "nemôže zle umrieť, kto dobre žil“.
Svätý Ján Vianney Viete, že budeme súdení dvakrát: na konci sveta pred všetkými ľuďmi a hneď, priamo po smrti. Ľudský život možno vyjadriť troma slovami: žiť, zomierať a stáť na súde. Tomuto nemeniteľnému zákonu neunikne nikto. Rodíme sa, aby sme zomierali; zomierame, aby sme sa postavili pred súd, ktorý rozhodne o našom večnom šťastí alebo nešťastí. Posledný súd, ktorého sa zúčastníme všetci, bude iba vyhlásením rozsudku, ktorý bude vynesený v hodinu smrti.
Moji drahí, Boh spočítal naše roky a určil, ktorý rok má byť posledným rokom v našom živote. V tomto poslednom roku On pozná posledný mesiac, a v poslednom mesiaci posledný deň, a v poslednom dni poslednú hodinu, v ktorej vlastne prestaneme žiť. A čo sa stane s hriešnikom, ktorý si sľubuje dlhý život? Preráta sa, lebo sa nečakane objaví jeho posledná hodina, v ktorej pre neho nebude už žiadnej nádeje ani záchrany. Okamžite po smrti nasleduje súd. v> lebo keby ste verili, ani chvíľku by ste dlhšie nezostávali v stave hriechu, pričom sa neustále vystavujete pekelnému zatrateniu.
Nadíde chvíľa, v ktorej Boh vytlačí pečať nesmrteľnosti na vaše dlhy – vytlačí pečať a znamenie, ktoré nikto neroztrhne! Bude to strašná chvíľa! Prichádza tak rýchlo, pričom prináša so sebou strašný rad vekov!
Tak je to – každý z nás osobne sa postaví pred tribunál Ježiša Krista, aby vyúčtoval z dobrého i zlého.
Na osobnom súde budeme najprv účtovať zo všetkých darov, ktoré sme dostali od Boha. A ako prvé sme dostali od Neho prirodzené dobrá tela i duše. Sudca sa nás teda spýta, načo sme využívali svoje fyzické sily? Či sme preukazovali službu blížnym? Či sme svedomito pracovali? Či sme robili pokánie a či sme putovali na sväté miesta? Alebo naopak – zneužívali sme zdravie na zábavy, na chodenie po šenkoch, na okrádanie blížneho, na prácu v nedeľu, na nepotrebné cesty vo sviatočné dni, keď sa máme modliť a využívať čas na dobré skutky?
Ďalej sa nás bude Sudca pýtať, či sme nezneužívali za zlé ciele dary rozumu: na čítanie zlých kníh, na stretávanie so zvrátenými ľuďmi, na klamanie pri kupovaní a predávaní, na falošné prísahy, na súdne procesy, na pomstu, na rúhanie proti Bohu a náboženstvu a vymýšľanie proti kňazom? Ešte nás bude skúmať Sudca, či sme nespievali, alebo neskladali blížnemu nemravné piesne, či sme neučili iných čosi zlé?
A znovu budeme účtovať, či sme patrične používali svoj majetok. Vtedy beda otcom i matkám, ak kupovali svojím deťom oblečenie na záhubu ich vlastných i cudzích duší!
Budú im tiež pripomenuté peniaze na hry, opilstvá, tance a iné nepotrebné výdavky. Či sme to nemohli lepšie využiť na podporu chudobných? Vtedy to všetko uvidíme a bude už neskoro.
Potom budeme účtovať z milostí nadprirodzeného poriadku. Narodili sme sa v lone katolíckej Cirkvi, zatiaľ čo toľko iných ľudí žije a zomiera v pohanských bludoch. Boh nám pripomenie, koľko rokov, mesiacov, týždňov a dní nás udržiaval pri živote, hoci nás dávno mohol potrestať smrťou, lebo sme Ho ťažko urazili. Pripomenie nám všetky dobré myšlienky a vnuknutia, ktorými nás tak štedro obdaroval. Bohužiaľ, koľko z týchto milostí sme premárnili! Pripomenie, ako sme boli povzbudzovaní k čnostiam, ako nás učili katechizmus, čo sme vyčítali v textoch, ktoré sa týkali viery; pripomenie nám spovede, sväté prijímania.
Mnoho kresťanov nedostalo dokonca stotinu z tých milostí, čo my, a predsa sa posvätili! Beda kresťanovi, ktorý nevyužil tieto poklady!
Keď sa svätý Augustín nad tým zamyslel, prenikol ho strach: „Čo sa stane so mnou – hovoril – keď som dostal toľko milostí? Viac sa bojím kvôli premárneným milostiam, ako kvôli spáchaným hriechom!
Bože, čo ma čaká?! Hovoria, že dokonca svätá Terézia počas svojej poslednej choroby upadala do zdesenia, keď porovnávala svoj život so životom Spasiteľa. V ten deň spravodlivý Sudca nám položí správnu výčitku, že sme zneužívali Jeho najsvätejšiu Krv a že sme nevyužili Jeho poklady. Nazve nás nevďačnými, neúrodnými stromami a viničom, ktorý aj napriek toľkej starostlivosti a úsiliu, nepriniesol ovocie.
Aké strašné výčitky budeme počuť! Svätý Ján Klimak hovorí, ako po prísnom živote zomieral v pokročilom veku pustovník Štefan. Deň pred smrťou mal oči naširoko otvorené a obzeral sa vpravo i vľavo, akoby videl kohosi, kto žiadal od neho vyúčtovanie. Prítomní počuli, že mu akási osoba kládla otázky, na ktoré chorý odpovedal. – „Áno, spáchal som ten hriech, ale postil som sa zaň toľko a toľko rokov“. A znovu bolo počuť odpoveď: - „Nie je pravda, toho hriechu som sa nedopustil“. – Alebo: „Zavinil som to, ale milosrdný Boh mi to odpustil“.
Tento neviditeľný súd – ako hovorí spomínaný svätý – vydesil všetkých prítomných, tým viac, že Štefan bol na ňom obviňovaný z akýchsi hriechov, ktoré nespáchal. Ak teda svätí pustovníci, ktorí strávili život v slzách a pokání, sa tak báli pri vyúčtovaní, tak čo bude s hriešnikom, ktorý uvidí okolo seba iba samé hriechy a ktorý nebude mať do čoho vkladať svoju nádej?
Tento sú sa bude konať pred Bohom ako aj pred anjelom strážcom, ktorý pripomenie naše dobré skutky, i pred diablom, ktorý vyjaví naše hriechy.
Ďalej Boh vyhlási rozsudok na celú večnosť. Svätý opát Anton, keď zomieral, pozeral bez pohybu do neba. Jeden z rehoľníkov sa ho spýtal, kde sa díva? – „Som pred tvárou Boha – znela odpoveď – a čakám na súd. Zdá sa mi, že som verne plnil prikázania, ale aj napriek tomu nie som oslobodený od strachu, lebo Boží súd je iný ako ľudské súdy“.
Ak vyúčtovanie z premárnených milostí je také strašné, tak čo povedať o súde z hriechov, ktoré sme spáchali?!
Najskôr z hriechov spáchaných myšlienkami: z nečistých túžob, z nenávisti, závisti, pýchy, klamstva. Zlý duch predloží knihu, do ktorej zapísal všetky nehanebné činy, nečisté pohľady, cudzoložstvá, všetky svätokrádežné spovede a sväté prijímania. Lepšie by bolo, keby Boh zhodil bezbožníka do pekla bez tohto súdu – akej úžasnej hanbe by vtedy unikol!
Tento súd sa bude najpravdepodobnejšie konať v izbe pri lôžku zomierajúceho.
Hriešnici pozbavení hanby uvidia – ako bezbožný Baltazár – na stenách napísaný strašný rozsudok odsúdenia. Nebudú môcť nič popierať, lebo Ježiš Kristus otvorí knihu a ukáže im miesto a hodinu spáchania hriechu. Vtedy už nebude čas na pokánie – Spasiteľ vtedy prekľaje nehanebného hriešnika naveky. Pod vplyvom svetla Božieho budú pred očami zomierajúceho vtedy v celej svojej hrôze všetky nečistoty, znesväcovanie sviatkov a nedieľ, opilstvo, krčmové výstupy, hanebné zábavy a tance, hriechy zvrátených detí, ktoré nemali rodičov za nič a zle s nimi zaobchádzali; povstanú pred očami, ako živé, všetky krivdy, zdieranie a nespravodlivosti. Na svete človek vždy nájde čosi na svoju obranu – tu to tak nebude. Zlý duch nebude meškať, aby pred naše oči postavil hriechy, ktoré z našej viny spáchali iní ľudia.
Vtedy zlí rodičia uvidia, koľkokrát deti z ich viny vynechali ranné a večerné modlitby. Zamestnávatelia uvidia, koľkokrát znemožnili pracovníkom ísť na nedeľnú svätú omšu, a tiež na katechizáciu. Opilcom živo postaví pred oči, koľko ľudí pokúšali k tomu, aby chodili do krčiem, a nemravným, koľkokrát zviedli iné osoby. A čo bude s krčmármi, ktorí u seba dovoľovali všetky orgie a hanebnosti?
Čo sa bude diať so synmi, ktorí potajomky okrádali svojich rodičov, a ich peniaze vynakladali na hriechy? Budú sa vtedy báť všetci osočovatelia, ktorí kvôli vine jedného človeka, osočovali celý kňazský stav.
Budú nás vtedy súdiť aj z toho, čo sme robili, aby sme sa pripodobnili svetu: iba pre ľudské oko, vedení klamstvom a farizejstvom každého druhu. Nemusím dodávať, že nás bude Kristus súdiť aj z toho, že sme zanedbávali konanie dobrých skutkov, aj napriek tomu, že sme často mali k tomu príležitosť.
Koľkokrát sme mohli navštíviť Najsvätejšiu Sviatosť, vyspovedať sa, prijať Najsvätejšiu Sviatosť, vykonať milosrdný skutok, umŕtvovať sa v jedení – koľkokrát sme mali takú príležitosť, a nevyužili sme ju? Boh za života dáva kresťanovi všetky milosti, ktoré sú mu potrebné k spáse. Keď sa teda človek odsúdi, tak vinu za to pripíše sám sebe – lebo nechcel spolupracovať s milosťou Božou, lebo zneužil slobodnú vôľu, nech si stále pripomína hodinu smrti a osobný súd.
Pán Ježiš zaklope a pozve nás na strašný súd. Blahoslavený človek, ktorý na to pamätá a v každej chvíli je pripravený vyúčtovať spravodlivému Sudcovi zo svojho správcovstva. Amen.
Osobný súd.
Tieto tresty ako dôsledky vyplývajú z podstaty hriechov. Pretože Boh je svätý, nemôže byť nesvätá duša v nebi blažená. Potom však budú pociťovať šťastie. Nebudú ich trápiť výčitky.
Duše v očistci si prajú očistec, pretože majú jasnú predstavu o Bohu, ktorý sa im ukázal v žiarivej kráse a čistote. Nechcú pred neho predstúpiť ani s najmenšou škvrnou (s ľahkými hriechmi, s dočasnými trestami za smrteľné hriechy), túžia po dokonalosti.
V očistci musia tiež pochopiť ohavnosť hriechov, ktorých sa dopustili voči nebeskému Otcovi, voči svojmu Spasiteľovi. Túto premenu k dobrému bolo možné uskutočniť už počas pozemského života, ale teraz už nie je nebezpečenstvo, že danú možnosť nevyužijú. Iba málo ľudí upúšťa tento svet v stave čistoty a milosti, ktorý zaručuje ich okamžitý vstup do neba. Keď duše zomrelých prejdú hneď do stavu večne nezmeniteľného, potom sú zbytočné naše modlitby (tiež iné skutky, relikvie). Očistec bude trvať až do posledného súdu. Potom už bude iba raj a zatratenie (peklo).
Vo svetle večnosti (Príprava na smrť) – Svätý Alfonz Mária De´Liguori Odporúčame k prečítaniu osobitne tým, ktorí to, čo príde po našej smrti berú veľmi ľahkovážne
Obraz človeka, ktorý len nedávno prešiel do večnosti.
1.Telo sa rozpadne
Pamätaj na to, že si prach a do prachu sa vrátiš. Nadíde deň tvojej smrti, deň, keď budeš hniť v hrobe, keď tvoju podobu utvoria červy. Všetkých čaká rovnaký osud, pánov i obyčajných ľudí, princov i vazalov. Posledným pootvorením úst opustí duša svoje telo, poberie sa do večnosti a jej schránka sa zmení na prach.
Predstav si človeka, ktorý práve vydýchol dušu. Pozri sa na mŕtvolu ležiacu na lôžku: hlava jej klesla na hruď, vlasy má rozstrapatené a zmáčané smrteľným potom, oči vpadnuté, líca bledé, tvár popolavú, jazyk a pery sivasté, telo studené a ťažké. Ten, kto to vidí, zbledne a zachveje sa. Koľkí zmenili svoj život a zanechali „svet“ (poznámka: týmto označením sa myslí život podľa ľudského vnímania a nie podľa Božej vôle a jeho príkazov), keď videli svojho príbuzného či priateľa mŕtveho!
Ešte väčšiu hrôzu však vzbudzuje mŕtvola, keď začne hniť. Neuplynie ani 24 hodín od smrti človeka a už je cítiť zápach.... A telo šľachtica alebo boháča, nepáchne o nič menej. „Silnejšie zapáchajú mŕtvoly bohatých“, vraví istý autor.
Hľa, kam sa dostal povýšenec, nepoctivý človek! Prv bol obľúbený a vítaný, a teraz je postrachom všetkým živým. Vzbudzuje odpor v každom, kto naň pohliadne. Jeho príbuzní sa ponáhľajú vyniesť ho z domu, zaplatia nosičom čokoľvek, len aby ho čím skôr v truhle odniesli do hrobu. Donedávna sa šírili správy o jeho duchaplnosti, prívetivosti, spôsobnosti, o jeho žartoch, ale krátko po jeho smrti sa na neho zabúda. ...Uplynie chvíľa a o boháčovi sa prestane hovoriť. Aj jeho najbližší príbuzní už o ňom nebudú chcieť počuť, aby sa nerozcitliveli. Na kondolenčnej návšteve sa bude hovoriť už o inom, a ak niekto spomenie zosnulého, príbuzní povedia: Zľutujte sa, nepripomínajte nám ho....Prídu živí, aby zavŕšili divadlo, zabrali majetok a miesto mŕtveho v ich postavení, funkcii... Príbuzní budú pár dní smutní, ale poteší ich majetok, ktorý zdedia, ba onedlho sa budú z vašej smrti teši, a v miestnosti, v ktorej opustíte tento svet a budete súdení Ježišom Kristom, budú tancovať, jesť a zabávať sa rovnako ako predtým. A kde bude v tých chvíľach vaša duša?
2.Hŕstka prachu Kresťan môj, aby si lepšie pochopil, aký si v skutočnosti, svätý Ján Zlatoústy ti odporúča: „Ponáhľaj sa do hrobky pozorovať prach, popol, červy a dýchaj“.
Všimni si, ako mŕtvola mení farby zo žltej na čiernu. Celé jej telo je pokryté bielymi odpornými chumáčmi. Objaví sa lepkavá a páchnuca hniloba presakujúca do zeme. V tej hnilobe sa množia húfy červov, ktoré sa živia hnijúcim ľudským mäsom. K ich hostine sa pridávajú myši, niektoré zvonka, iné vliezajú do úst a vnútorností zosnulého. Líca, pery a vlasy sa rozpadávajú na kusy, odhaľujú sa rebrá, potom ramená a nohy. Keď červy zožerú všetko mäso, začnú sa požierať navzájom. Z ľudského tela nakoniec zostane len páchnuca kostra, ktorá sa časom úplne rozpadne, kosti sa rozdelia, lebka odpadne od trupu.... Hľa, čo je človek, hŕstka prachu, roznesená vetrom.
A to je ten hrdina, o ktorom hovorili, že je zábavný. Kde je? Vojdite do jeho izby, niet ho tam. Ak hľadáte jeho lôžko, nájdete na ňom iných, jeho šaty...veci, si rozdelili živí. Ak ho chcete uzrieť, zahľaďte sa na hrob, v ktorom sa premenil na holé kosti. Ó, Bože, z tela živeného lahôdkami, obliekaného do prepychových šiat, obsluhovaného zástupom sluhov, stalo sa toto? .... a na druhej strane: Ó, svätí, pre lásku k Bohu, ktorého ste milovali na tejto zemi a pre ktorého ste umŕtvovali svoje telá, teraz sú vaše kosti chránené a cenené ako sväté relikvie spolu so zlatom. A vaše čisté duše sa tešia z Boha, očakávajúc posledný súd, keď aj vaše telá vojdú do slávy, veď verene nasledovali Kristov kríž v pozemskom svete. To je pravá láska k telu, na zemi ho zahrnúť trápením, aby mohlo byť vo večnosti šťastné.
Tu, na tejto zemi, mu treba odoprieť radosti, ktoré by ho raz urobili neštastným.
Vyznania a modlitby: Hľa môj Bože, na čo sa bude musieť zmeniť moje telo, v ktorom som ťa tak veľmi urážal. Na červov a hnilobu. Ale netrápim sa preto, ó Pane, teším sa, že sa moje telo, pre ktoré som ťa strácal, pominie a zhnije. Trápi ma, že pre to, aby som uspokojil svoje chúťky, previnil som sa proti tebe. Chcem však dôverovať tvojmu milosrdenstvu. Čakal si na mňa, aby si mi odpustil...Si pripravený odpustiť mi, ak sa budem kajať. Áno, ľutujem z celého srdca, ó nekonečné Dobro, že som tebou toľkokrát opovrhol. So Svätou Katarínou Janovskou vyznávam: „Môj Ježišu, už nijaký hriech, už nijaký hriech“. Už nechcem pokúšať tvoju trpezlivosť. Nechcem vyčkávať, moja ukrižovaná láska, na to, aby som ťa mohol objať, keď ma tvojmu srdcu odporučí spovedník vo chvíli smrti, objímam ťa už teraz, v tejto chvíli ti odovzdávam svoju dušu. „Pane do tvojich rúk porúčam svojho ducha“. Moja duša bola mnoho rokov „vo svete“a nemilovala ťa, daj mi svetlo a silu, aby som ťa miloval po celý čas, ktorý mi ešte ponechávaš....Ó, najsvätejšia Panna, pripútaj ma k Ježišovi Kristovi a oroduj za mňa, aby som ho už nikdy nestratil.
3. Rýchlo sa naprav Brat môj, v tomto zamyslení nad smrťou vidíš sám seba a to, čím sa máš stať. „Pamätaj, že prach si a do prachu sa vrátiš“. Pamätaj, že o niekoľko rokov, možno mesiacov či dokonca len dní, sa tvoje telo stane pokrmom červov. Všetko má svoj koniec, a ak sa tvoja duša v smrti stratí, je všetko stratené. „Uvažuj o sebe ako o mŕtvom“, vraví svätý Vavrinec Justiniani, „lebo vieš, že raz musíš zomrieť“. Keby si bol v tejto chvíli mŕtvy, čo všetko by si bol pre Boha ochotný s radosťou urobiť? Teraz, keď si živý, mysli na deň svojej smrti....Pozri na hriechy mladosti a červenaj sa, pozri na hriechy zrelého veku a plač, pozri na posledné chyby svojho života, tras sa a neotáľaj s ich nápravou“. Keď svätý Kamil de Lellis zahľadel na hroby mŕtvych, vravieval si: Ak by sa títo vrátili do života, urobili by pre večný život všetko. A čo robím pre svoju dušu ja, ktorému je ešte darovaný čas?....Vidíte, vraví svätý Bernard, že Pán nehľadá len kvety, ale chce aj plody, čiže nielen dobré úmysly a túžby, ale aj sväté skutky. Usilujte sa teda využiť čas, ktorý vám milosrdný Boh dáva, nečakajte, že si zažiadate viac času, keď ten váš uplynie. Poviem vám: „Času už nebude! Odíď!“ rýchlo, nastala chvíľa, keď musíš opustiť tento svet, rýchlo. Čo si urobil, to je urobené.
II: Smrťou sa všetko končí na tejto zemi.
1.Smrť berie všetko Svetáci považujú za šťastných len tých, čo sa tešia z dobrôt tohto sveta, z rozkočí, z bohatstva a nádhery. Ale smrť urobí koniec všetkému slepému, pozemskému „šťastiu“. „Vy predsa neviete, čo bude zajtra s vašim životom! Veď ste ako para, ktorá sa na chvíľku ukáže a potom zmizne (Jak4,14). Pary, ktoré stúpajú zo zeme, niekedy sa vznášajú vo vzduchu a v slnečnom svetle, vytvárajú krásne úkazy. No ako dlho tie úkazy trvajú? Stačí slabý závan vetra a všetko zmizne. Pozri na toho veľkého, takmer zbožňovaného človeka v krásnom sprievode. Zajtra, len čo zomrie, budú ním pohŕdať, zlorečiť mu a šliapať po ňom. Smrťou všetko opustíme. Brat veľkého Božieho služobníka Tomáša Kempenského sa chválil krásnym domom. Istý priateľ mu však povedal, že ten dom má jednu veľkú chybu. Akú?-opýtal sa majiteľ. „Chyba je v tom, že ste v dome urobili dvere“. „Ako to?, dvere sú chybou?“ „Áno, odvetil priateľ, lebo jedného dňa z neho budete musieť týmito dverami vyjsť mŕtvy a zanechať dom i všetko v ňom.
Slovom, smrť pozbaví človeka všetkých „dobrôt“ tohto sveta. Akým divadlom je pozerať sa, keď vyháňajú knieža z jeho paláca, aby sa tam už nikdy nevrátilo, a ako si delia jeho nábytok, jeho peniaze a všetok ostatný majetok. Služobníci mu ponechajú pri pohrebe, ktorý ledva postačí na prikrytie. Už si ho nikto neváži, ani mu nik nelichotí. Už si nevšímajú jeho zanechané rozkazy. ...Keď mŕtvolu kniežaťa uložia do hrobu, rozpadne sa jeho telo a jeho kostra sa nebude líšiť od iných...Na tejto zemi sa ľudia rodia nerovní, ale smrťou sa všetci stávajú rovnými. ...Slovom, keď prichádza smrť, „prichádza koniec“ na tejto zemi. Všetko sa tu končí, človek opúšťa všetko a zo všetkých vecí tohto sveta si do hrobu neodnáša vôbec nič.
2. Veľkosť človeka nič neznamená Keď zomieral Filip II, španielsky kráľ, zavolal si syna, odhodil kráľovské rúcho, ukázal mu hruď rozožratú červami a povedal: „Knieža, pozri sa, ako končia všetky pocty tohto sveta!“ Múdro konštatoval Teodoret: „Smrť sa nebojí ani bohatstiev, ani palácov, ani purpuru. U kniežat rovnako ako u poddaných nasledujú hniloba a vyteká hnis“. Ta tak nikto z tých čo umierajú, hoci by to bol aj vládca, do hrobu si so sebou nič nevezme. Všetka svetská sláva ostáva na lôžku, kde naposledy vydýchne. „Keď zomrie, nič si nevezme so sebou, jeho poklad s ním nepôjde (Ž 49,18).
Svätý Alfonz rozpráva, že keď zomrel Alexander Veľký, istý filozof zvolal: „Hľa, ten, ktorý včera šliapal po zemi, je ňou dnes prigniavený. Včera mu nestačila celá, dnes mu stačí sedem piadí. Včera po nej viedol vojská, dnes ho do nej vkladá zopár nosičov“...
Treba však pripomenúť, že svätí opustili všetko: vlasť, rozkoše, nádeje, ktoré im poskytoval svet a zvolili si život chudobný a opovrhovaný. Zaživa sa pochovali na tejto zemi, aby po smrti neboli pochovaní v pekle. Nuž ako môžu svetáci dúfať v šťastnú smrť, keď žijú uprostred hriechov a pozemských rozkoší, uprostred nebezpečných príležitostí k hriechu? Boh hovorí, že v hodine smrti ho takí budú hľadať, ale ho nenájdu: „Budete ma hľadať a nenájdete ma...“(Jn 7,34). Hovorí, že v tej chvíli nebude čas na milosrdenstvo...
Veď aj náš rozum nás o tom presviedča. Svetácky človek bude mať v tom okamihu oslabenú myseľ, zatemnené a zatvrdnuté srdce pre zlé návyky. Aj pokušenia budú silnejšie. Kto bol v živote zvyknutý ustupovať v pokušeniach a podliehať im, ako im bude odporovať v hodine smrti? Bude potrebovať väčšiu Božiu milosť, ktorá by zmenila jeho srdce. A je azda Boh povinný dať mu ju? Zaslúžil si ju azda taký človek svojim neusporiadaným životom? A predsa pôjde o jeho večné šťastie alebo večnú záhubu. Ako môže o tom uvažovať ten, kto verí v pravdy svätej viery a pritom nezanechá všetko, aby sa úplne daroval Bohu, ktorý nás bude súdiť podľa našich skutkov?
3.Zachráň sa čím skôr Dobrá tohto sveta sa zdajú veľkými, ale nie sú ničím a ich dĺžka je ako sen. Keď sa prebudíme, všetko mizne. Myšlienka, že smrťou sa všetko končí priviedla svätého Františka Borgiáša k tomu, že sa celý odovzdal Bohu. Svätec mal sprevádzať mŕtvolu kráľovnej Izabely. Keď rakvu otvorili, pred zápachom z nej všetci zdesení utiekli. Svätec povedal: „ty si teda mojou kráľovnou? Ty, pred ktorou toľkí velikáni z úcty pokľakali na kolená? Ó, pani Izabela, kam sa podela tvoja velebnosť, tvoja krása? Tak teda, končia veľkosť a koruny tejto zeme! Odteraz chcem slúžiť iba Pánovi, ktorý mi nemôže umrieť.“...A naozaj, celkom sa zasvätil k láske k Ježišovi, urobil sľúb a stal sa rehoľníkom a po smrti aj svätým... Kto myslí na smrť, nemôže milovať zem. Prečo je toľko nešťastných milovníkov tohto sveta? Lebo nemyslia na smrť. „Prečo máte záľubu v márnosti a vyhľadávate klamstvá? (Ž 4,3), napomína nás Duch Svätý...prečo nevyženiete zo srdca všetky náklonnosti k zemi, ktoré vás zvádzajú milovať márnosť a lož?..“ Nuž teda, brat môj, odovzdaj sa Bohu prv, nech príde smrť.,,, môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra. Veď dnešok uplynie a už sa nevráti. A zajtra môže prísť smrť, ktorá ti nedovolí urobiť už nič. Rýchlo sa odlúč od všetkého, čo ťa vzďaľuje, alebo môže vzďaľovať od Boha. Prestaňme lipnúť na pozemských hodnotách prv, než nám ich zo srdca vytrhne smrť. Blahoslavení, ktorí v hodine smrti budú už mŕtvi pre náklonnosti tohto sveta (Zjv 14,13). Takí sa smrti neboja. Naopak, túžia po nej a s radosťou ju prijímajú: Veď ona ich namiesto odlúčenia od milovaných vecí spojí s nekonečným Dobrom, ktoré nadovšetko milujú a ktoré ich urobí naveky šťastnými. Svätý Alfonz - čas je vzácný :: Ježiš Mária 026_litm_michalany_ufo
Keď prijímam Ježiša vo sv. prijímaní, prosím ho vrúcne, aby ráčil vyliečiť môj jazyk, aby som ním neurážala ani Boha, ani blížnych. Veľa krivdy sa spôsobuje blížnym, ale najviac vlastnej duši.
Boh mi povedal aby som nikdy neupodozrievala a nesúdila podľa vonkajšieho zdania, ale hľadala to, čo je v dušiach mojich blížnych pekné, a prichádzala im na pomoc.Pomôž mi, Pane, aby môj jazyk bol milosrdný, aby som nikdy nehovorila hanlivo o blížnych,
Láska k blížnemu: 1.ochota pomáhať 2.nehovoriť o neprítomných a brániť dobré meno blížneho, 3. modlitba za blížnych
Ó, Ježišu môj, viem, že Ty zaobchádzaš s nami tak, ako my zaobchádzame so svojimi blížnymi.
Milosrdenstvo svojim blížnym máš preukazovať vždy a všade, nemôžeš sa tomu vyhýbať ani sa vyhovárať Pán mi odpovedal: ,Áno, dcéra moja, čokoľvek robíš blížnemu, mne robíš." Kristus túži, aby jeho ctitelia vykonali každý deň aspoň jeden skutok lásky k blížnemu.
Vtedy sa najviac podobáme Bohu, keď odpúšťame svojim blížnym. Pán mi odpovedal: aby som nikdy nesúdila podľa vonkajšieho zdania, ale hľadala to, čo je v dušiach pekné. Nehovoriť o neprítomných a brániť dobré meno blížneho. ,Áno, dcéra moja, čokoľvek robíš blížnemu, mne robíš." Ó, Ježišu môj, viem, že Ty zaobchádzaš s nami tak, ako my zaobchádzame so svojimi blížnymi. Keď prijímam, Ježiša vo sv. prijímaní, prosím ho vrúcne, aby ráčil vyliečiť môj jazyk, Viac tu: svata-faustyna/
Raymond Taouk
Počiatky súčasného Charizmatického hnutia sa datujú do obdobia „hnutia za svätosť,“ ktoré sa začalo rozvíjať koncom 19. a začiatkom 20. storočia v USA. Protestantský kazateľ Charles Fox Parham z kansaského zboru v meste Topeka začal od roku 1901 kázať, že hovorenie v jazykoch je objektívnym dôkazom krstu v Duchu. Neskôr sformoval vlastnú skupinu pod názvom Parhamovo hnutie apoštolskej viery, ktorá sa rozšírila do viacerých miest. Zbor v Los Angeles sa stal centrom tzv. „veľkej obnovy“ (1906), ktorá sa rýchlo rozšírila do celého sveta. Počas ďalších dvoch desaťročí sa hnutie rozdelilo do rozličných vieroučných a rasových línií. Dnes sa všeobecne charizmatici označujú skôr menom „pentekostálni“, aj keď výraz „charizmatici“ sa naďalej používa, keďže toto hnutie neobmedzuje svoju vieru iba na svoju vlastnú denomináciu.
Toto hnutie získalo vplyv v pokoncilovej katolíckej cirkvi vďaka úsiliu viacerých jednotlivcov, ako boli kardinál Suenens a Kevin Ranaghan, ktorí napomáhali pri zavádzaní veľkého počtu katolíkov s dobrým úmyslom, aby si mysleli, že toto by bol úžasný spôsob, ako sa zjednotiť s tými, ktorí sú mimo Cirkvi, a pritom sa naučiť „zažiť Svätého Ducha.“ Podporovatelia tohto smeru - pentekostálneho hnutia - sa prísliš odklonili od pravovernosti vo viere (2 Sol 2,14). Z toho dôvodu arcibiskup Dwyer z Portlandu v štáte Oregon podrobil charizmatické hnutie tvrdej kritike už v roku 1974, a zároveň varoval: „Otvorene považujeme toto hnutie za jeden z najnebezpečnejších trendov v Cirkvi našej doby, ktoré je duchovne veľmi príbuzné s ďalšími rozvratnými a rozdeľujúcimi hnutiami, ktoré hrozia smrteľným nebezpečenstvom jednoty a poškodením nespočítateľného počtu duší.“
Charizmatické hnutie a falošný ekumenizmus
Buďme si vedomí, že toto Charizmatické hnutie v Katolíckej cirkvi je založené na hriechu proti viere. Biskup Louis LaRavoire Morrow, S.T.D na to poukázal takto: „Katolík hreší proti viere zúčastňovaním sa na nekatolických pobožnostiach, pretože takto vyjadruje vieru v náboženstvo, o ktorom vie, že je falošné“ (Porovnaj Kódex kanonického práva z roku 1917, časti 1258, 1063, 2319, 1325). Napriek tomu podľa priznania priekopníka katolíckych charizmatikov, Kevina Ranaghana, sa toto hnutie začalo tým, že katolíci vykonávali tento groteskný rituál hľadania duchovnej transfúzie z mŕtveho tela protestantizmu a tvrdili, že Boh „ich prekypujúco naplnil duchom“ za to, že tak urobili. Takáto spolupráca a „hľadanie svätosti Svätého Ducha“ od heretikov, na ktorých sa vzťahuje anatéma [exkomunikácia z katolíckej cirkvi, pozn. prekl.] nemôže byť súčasťou hnutia skutočne od Boha, ale skôr diabolské hnutie podvodu. Aj keď nikto netvrdí, že tí, ktorí patria k tomuto hnutiu sú diabolskí alebo osobami so zlými úmyslami, to však nie je vecou tejto diskusie. Hnutie samotné je založené na princípoch, ktoré si protirečia s vierou.
Falošné povedomie ekumenickej bohoslužby, aké koná Charizmatické hnutie, už dávno odsúdili pápeži Pius XI. a Pius XII., ktorí (zakladajúc svoje učenie skôr na nemennej tradícii Cirkvi ako na progresívnych novinkách liberálnych teológov) varovali pred nebezpečenstvami medzináboženských aktivít. Pius XI. V encyklike Mortalium Animos učil, že Sv. Ján zaznamenal modlitbu Nášho Pána, „aby všetci boli jedno,“ rovnako ako Kristov príkaz „milovať jeden druhého,“ „ničmenej však on (Sv. Ján) striktne zakázal akékoľvek stýkanie sa s tými, ktorí vyznávali zohavenú a pokrútenú formu Kristovho učenia. Pretože ak niekto prichádza k vám a neprináša toto učenie, neprijímajte ho do domu, ani ho nepozdravujte.“
Pápež Pius XI. ďalej kritizoval medzináboženské projekty, keď vyhlásil, „...je jasné, že Apoštolská stolica sa nemôže žiadnym spôsobom zúčastňovať na takýchto zhromaždeniach, rovnako ako nie je dovolené katolíkom povzbudzovať alebo podporovať takého podujatia. Ak by tak robili, dávali by schválenie falošnému kresťanstvu, ktoré je značne odlišné od pravej Kristovej Cirkvi “ (Mortalium Animos, 6. január 1928). Charizmatické hnutie začalo ako výsledok takýchto zakázaných aktivít, ktoré boli potrebné pre získanie nepravej sviatosti falošného náboženstva, („krst v duchu“) na svoj rozvoj. Konajú tak v povýšeneckom pohŕdaní nariadeniami Pia XI.
Hovorenie v jazykoch?
Pri „hovorení v jazykoch“ môžete Charizmatikov často vidieť ako kričia meno „Ježiš“, alebo sa gúľajú po podlahe, alebo robia extatické odriekania, ktoré sú často pre poslucháčov nezrozumiteľné. V dejinách Cirkvi bolo takéto správanie vždy odsudzované. Dokonca aj vo Svätom Písme sa iba tí, čo sú posadnutí diablom, nemôžu zdržať od správania sa týmto spôsobom. Preto sa väčšina teológov zhoduje, že jeden zo znakov démonického posadnutia je hovorenie čudnými alebo nezrozumiteľnými jazykmi. Budem citovať niekoľkých:
„Podľa rímskeho rituálu ďalšie znaky posadnutia zahŕňajú ‚schopnosť hovoriť s istou znalosťou v čudnom jazyku alebo ho rozumieť, keď ním hovorí niekto iný; schopnosť prezradiť budúce alebo skryté udalosti; a prejavy sily, ktoré sú mimo veku a prirodzených schopností dotyčného.‘“ (Joseph Ecanem, PhD., Demonické posadnutie, s. 23).
„Katolícka cirkev stále definuje skutočné znaky posadnutia ako prejavy nadľudskej sily, často doprevádzané záchvatmi a kŕčmi, zmeny v osobnosti, disponovanie znalosťami budúcnosti alebo iných tajných informácií a schopnosti hovoriť v jazykoch, ktoré osobe predtým neboli známe, ako je fenomén glosolálie. Hodnotenie prvých puritánskych duchovných a neskoršie protestantského kléru sa s týmito istými symptómami zhodovalo v prípadoch, keď mali osobu prehlásiť za posadnutú diablom. V mnohých prípadoch sa tak dialo za kompletnej nevedomosti o zdravotnom stave a prejavoch osoby.“ (Michael Foreman, PhD., Krátke dejiny diabolského posadnutia, s. 59)
Jeden zo znakov posadnutia v rímskom rituáli je nasledovný: „Hovoriť neznámymi jazykmi (xenoglosia) a byť schopní udržovať konverzáciu v takýchto jazykoch, rovnako ako rozumieť jazykom, ktorými sa hovorí“ (Rímsky rituál)
Ďalej sa zdá, že Charizmatici zabudli na slová sv. Pavla o tom, ako sa má osoba v Cirkvi správať. Svätý Pavol nám hovorí: „Aby si vedel, ako si máš počínať v Božom dome, ktorým je Cirkev živého Boha, stĺp a opora pravdy.“ (1 Tim 3,15). Vlastne, keď sa dotýka otázky „hovorenia v jazykoch“, výslovne udáva: „Ale nech sa všetko deje slušne a po poriadku. “ (1 Cor 14:40). To je niečo, čo Charizmatici úplne ignorujú.
„Duch Svätý“?
Charizmatické hnutie často tvrdí, že vyvyšuje Svätého Ducha, ale Písmo nám hovorí, že Svätý Duch má vyvyšovať Krista, ako čítame: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On MA oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám.“ (Jn 16,13-14).
Jedným zo znakov Charizmatikov je, že kladú prehnaný dôraz na detail, ale strácajú väčší obraz Katolíckej a Apoštolskej viery. Je to tento prehnaný „zážitok Svätého Ducha,“ ktorý je problematický, lebo sa ho niektorí snažia zameniť za rímsko-katolícku vieru.
Charizmatický prístup k Svätému Duchu ho robí podriadeného ich pocitom a osobným podmienkám, pričom naša viera nás naopak učí, že milosť je nezaslúžený dar, ktorý Boh dáva, aj keď ho nemusí dať. Ale robí tak zo svojej slobodnej vôle (1 Kor 4,7).
Naviac, nielenže robia Boha podriadeného svojim pocitom, ale používajú svoju „skúsenosť“ s Duchom Svätým ako svoje nové Magistérium. Veď kto by potreboval cirkev, keď má priamu linku na Svätého Ducha, ktorú môže aktivovať podľa toho, ako sa mu páči! Potvrdzuje to fakt, že Charizmatici často odmietajú uznať, že ich „skúsenosť s duchom“ nemôže byť nič iné ako diabolský klam alebo iba jednoducho intenzifikácia ich vlastných emócií. A tak je táto Charizmatická heréza založená na falošnom povedomí, že citový zážitok vždy doprevádza udelenie milosti, pričom Katolícke učenie je, že jediným súdnym znakom udelenia milosti je sám sviatostný znak.
Katolícka cirkev má obdivuhodnú dvetisíc ročnú históriu „rozlišovania duchov,“ na ktoré nám Boh dal prostriedky (duchovné nástroje) na použitie pri rozlišovaní ducha pravdy od ducha omylu. Ale toto hnutie ignoruje katolícke učenie o rozlišovaní duchov. Často vidíme, ako laická osoba kladie ruky na iného laika, ktorý dostáva „vanutie“ a ihneď tvrdí, že je „plný Ducha.“ To je podľa katolíckej Cirkvi šokujúci predpoklad.
Veľký mystický autor a učiteľ Cirkvi, sv. Ján z Kríža, varoval, že duše musia utekať od vyhľadávania takýchto [citových] prejavov: „Veľmi sa bojím toho, čo sa v našich časoch deje: ak ktorákoľvek duša po troche meditácie zažije jedno z týchto duševných hnutí, ihneď ich všetky pokrstí ako prichádzajúce od Boha a v takomto rozpoložení hovorí: ‚Boh mi povedal,‘ ‚Boh mi odpovedal.‘ Pritom to tak nie je, ale, ako sme poukázali, tieto osoby samotné sú zdrojom týchto hnutí.“ (Výstup na horu Karmel. Druhá kniha, kap. 29)
Práve takáto spiritualita, na ktorej je založené Charizmatické hnutie, je už dlhý čas odsudzovaná Cirkvou a jej veľkými svätcami a teológmi. Presne preto, že vedie ľudí k tomu, aby sami seba klamali.
Sv. Vincent Ferrerský, ktorý je dobre známy tisíckami zázrakov a obrátení, otvorene odsúdil falošnú formu spirituality, keď vyhlásil, že:
„Duša, ktorá sa pripúta k týmto falošným útechám, upadá do veľmi nebezpečných omylov. Lebo Boh správne dovoľuje diablovi mať moc umocňovať tieto druhy duchovných chutí, často ich opakovať, povzbudzovať ich pocitmi, ktoré sú falošné, nebezpečné a plné ilúzií. Ale tieto zvedené duše si predstavujú, že sú pravé. Beda! Koľko duší bolo zvedených touto podvodnou útechou? Väčšina vytŕžení a extáz, alebo aby sme ich nazvali ich pravým menom, besnení týchto predchodcov Antikrista povstáva z tohto dôvodu. Preto jedinou útechou, ktorú máte vpustiť do duše, je tá, ktorú vytvorí povedomie vašej ničoty a biedy. Toto vedomie vás udrží v pokore a povzbudí vás k hlbokej pokore a túžbe, aby On bol uctievaný a chválený. Takýto druh útechy nemôže uviesť do omylu.“ (Andrew Pradel : Život sv. Vincenta Ferrerského. London 1875, s. 183)
„Zážitok Ducha Svätého“ - Choďte na omšu!
Principiálnym dielom Ducha Svätého je posväcovanie duší (1 Sol 4,3) prostredníctvom milosti a nie nejakého hyperaktívneho hnutia našich emócií. Toto dielo posväcovania sa dosahuje cez hodné prijímanie sviatostí. Pre tento dôvod Kristus ustanovil Cirkev, aby odovzdal jej členom život milosti prostredníctvom sviatostí.
Z toho dôvodu aj Cirkev stále potvrdzuje, že najsilnejšie vyliatie Božej milosti sa nám dáva vždy, keď sa slúži svätá omša. Vo svojej dobre známej knihe „Neuveriteľná katolícka omša“ od otca Martina Cochema, je rozobraných 77 milostí a ovocia, ktoré pochádzajú z horlivej účasti na svätej omši. Jej záverom sú slová: „Čo si teraz myslíš o svätej omši, ó kresťane? Môžeme predpokladať, že by na celom svete existovalo iné dielo, kde by sa nám dávalo na dosah toľko milostí a ovocia? Keby kresťania vedeli, ako mať zisk zo svätej omše, mohli by nadobudnúť väčšie bohatstvo, ako nájdu v akýchkoľvek iných veciach, ktoré stvoril Boh.“
Omša je oficiálnou modlitbou Cirkvi a nie je ničím iným, ako modlitbou Krista samotného, ktorý ustavične obetuje seba na kríži za nás (Heb 7,25).
Katolicke pobožnosti
Keďže vyliatie Ducha Svätého nie je obmedzené iba na samotné sviatosti, Cirkev stále odporúča rôzne prostriedky, ktorými Boh pracuje na posvätení jej členov. Sú to napríklad sväteniny (napr. posvätená voda, škapuliar), rôzne súkromné modlitby, nespomínajúc iné verejné modlitby Cirkvi, ktoré môžeme napríklad nájsť v Rímskom breviári. Z toho dôvodu nás Cirkev povzbudzuje: „Modlite sa bez prestania“ (1 Sol 5,17).
Navyše, medzi týmito pobožnosťami nájdeme aj také, ako je pobožnosť k Božskému Srdcu, ktorú praktizoval a odporúčal veľký počet svätých. Aká istejšia cesta môže viesť bližšie k Srdcu Boha?!
Aj ruženec je nanajvýš prehojným prostriedkom na pritiahnutie Božej milosti a požehnania pre nás a našich blízkych. Svätý pápež Pius X. vyjadril myslenie mnohých pápežov a svätcov v tejto záležitosti, keď vyhlásil: „Ako sa nám zdá, neexistuje nič znamenitejšie ako početné hlasy, ktoré bez prestania a z mnohých častí sveta súbežne dvíhajú prosby k preblahoslavenej Panne Márii, keď rozjímajú o Kristových tajomstvách, takže požehnanie jej materskej dobroty môže bez prestania zostupovať na Cirkev.
Aké sú potom skutočné dôvody katolíkov, ktorí tvrdia, že sa potrebujú zúčastňovať na prácach Charizmatických siekt, aby získali hojné vyliatie Svätého Ducha?
Žiadne druhé Turíce!
V rozpore s tým, čo tvrdia Charizmatici, nikdy nebudú druhé Turíce. Dôvodom je, že prvé Turíce nastali za účelom naplnenia prísľubu nášho Pána zoslať Ducha Svätého (Jn 15,26) a potvrdiť nadprirodzený dôvod Cirkvi, ktorá bola príchodom Ducha Svätého ustanovená raz a navždy, na vykúpenie ľudstva. Z toho dôvodu sv. Pavol výslovne uvádza: „Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus.“ (1 Kor 3,11). Inými slovami základy, na ktorých Kristus položil Cirkev nemôžu byť znovu položené alebo ustanovené. To iba potvrdzuje fakt, že Cirkev, ktorú založil Kristus, je neomylná (Matúš 16,18-19), ale riež fakt, že všetci heretici, ktorí tvrdili, že zažili „druhé Turíce,“ boli vždy odsúdení.
V tomto ohľade je Charizmatické hnutie podobné mnohým „duchovným“ hnutiam, ktoré sa objavili počas dejín Cirkvi, a ktoré si následne svojimi čudnými názormi a praktikami vyslúžili odsúdenie Cirkvi. Osobitné miesto medzi nimi majú joachimiti, nasledovníci Joachima z Fiore v 12. storočí, ktorí sa domnievali, že história sveta je rozdelená do troch rozdielnych období, ktoré korešpondujú s jednotlivými osobami Najsvätejšej Trojice. Preto bolo prvé obdobie charakterizované veľkolepou vládou Boha Otca, druhé múdrosťou Jeho Syna a tretie obdobie (stále ma prísť) malo byť charakterizované vyliatím univerzálnej lásky. Toto učenie odsúdil pápež Alexander IV. po Joachimovej smrti v 13. storočí. (Charles Herbermann a spol. : Katolícka encyklopédia, Joachim z Fiore. New york,1909).
Odvolávanie sa na Sväté Písmo a dejiny
Charizmatici sa často pokúšajú odvolávať nielen na Sväté Písmo, ale aj na dejiny Cirkvi, aby podporili svoje snaženie. Keď sa však pozrieme na Sväté Písmo a dejiny Cirkvi, zistíme, že takéto snaženie je značne zmätené.
V Písme čítame, že v deň Turíc, keď Duch Svätý zostúpil na apoštolov, hovorili jazykmi takým spôsobom, že aj keď vlastne hovorili vlastným jazykom, prítomní ľudia ich počuli vo svojich vlastných jazykoch. (Sk 2,4 a tiež Baltimorský katechizmus, oddiel 3Q46 s.89)
Navyše, nikde v Skutkoch apoštolov nečítame, že v príprave na prijatie Ducha Svätého začali apoštoli alebo učeníci vykazovať hysterické znaky alebo prejavy, ktoré by neboli v súlade s kresťanskou umiernenosťou. Ako poukázali mnohí duchovní autori, Boh k nám hovorí v tichosti ( 3 Kr 19,12) a nie prostredníctvom hyperaktívných emócií. V Písme tiež čítame, že „títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.“ (Sk 1,14) Takže keď chceme dosiahnúť plnosť Božej milosti, musíme sa v modlitbe zjednotiť „s Ježišovou matkou Máriou,“ ktorá je skutočne Prostredníčka všetkých milostí.
Keď ďalej sv. Pavol pojednáva o záležitosti hovorenia v jazykoch v štrnástej kapitole prvého listu Korinťanom, dáva im presné inštrukcie. Napríklad pevne vyhlasuje, že takáto osoba má hovoriť takým spôsobom, aby mu rozumelo zhromaždenie, lebo „ak nespoznám význam slov, budem pre toho, kto sa mi prihovára, cudzincom, a ten, kto sa mi prihovára, bude cudzincom mne.“ (1 Kor 14,11) To je preto, že výhradným dôvodom hovorenia v jazykoch musí byť oslávenie Cirkvi a NIE zmyselné uspokojenie jednotlivca. Preto sv. Pavol pokračuje slovami: „Ale na zhromaždení radšej chcem povedať päť zrozumiteľných slov, aby som aj iných poučil, než desaťtisíc slov darom jazykov“ (1 Kor 14,19). Navyše sv. Pavol neváha povedať Korinťanom tento príkaz: „Ženy nech na zhromaždeniach mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť (v cirkvi)“ (1 Kor 14,34). Koľkí Charizmatici dodržiavajú tieto príkazy?
Sv. Pavol zdôrazňuje fakt, že všetky charizmy sú nedokonalé v porovnaní s láskou, ktorá je oveľa vznešenejšia. Z toho dôvodu hovorí Korinťanom: „Ale usilujte sa o vyššie dary milosti. A ešte vznešenejšiu cestu vám ukážem“ (1 Kor 12,31). Čo je tou vznešenejšou cestou? V trinástej kapitole sv. Pavol pokračuje vysvetlením, že tou vznešenejšou cestou je láska: „A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol“ (1 Kor 13,2).
Katolícka viera je vybudovaná na nadprirodzených cnostiach viery, nádeje a lásky a nie na charizmách, ktoré sú iba nižšími darmi. Z toho dôvodu sv. Makarius Veľký (4. storočie) píše: „V porovnaní s láskou, ktorá je dokonalá, sú tieto dary malého úžitku a tí, ktorí sú na tej úrovni, môžu padnúť, ale tí, ktorí majú lásku, nepadajú. Hovorím vám, že som videl ľudí, ktorí dostali všetky charizmi a ktorí sa stali účastníkmi Ducha, ale napriek tomu padli, lebo nedosiahli dokonalú lásku“ (Duchovné kázne II, 27,14).
Charizmatická predstava pokusu o obnovenie fenoménu chariziem ranej Cirkvi je tiež bludom, do ktorého upadli montanisti v roku 170 n.l. Títo heretici boli exkomunikovaní Cirkvou. Je to preto, že „charizmy“ hovorenia jazykmi umožnili ranej Cirkvi rýchlo sa rozšíriť po celom známom svete a byť dobre zakotvenou pred smrťou apoštolov. Preto sv. Pavol v Druhom liste Korinťanom vysvetľuje, že cieľom darov bolo jednoducho vybudovať Cirkev a nie posväcovanie tých, ktorým boli dary dané.
Dnes sú v Katolíckej cirkvi ľudia z každého národa. Aká môže existovať potreba daru jazykov pre evanjelizáciu? Keď si Cirkev nárokuje viac ako dvetisíc ročnú tradíciu pravej viery, aká je ďalšia potreba, aby dokazovala tento nárok? Kde vyhlasuje sv. Augutín (354-430), že „pritom až doteraz je Duch Svätý prijímaný, aj keď nikto nehovorí v jazykoch všetkých národov, pretože Cirkev už hovorí jazykmi všetkých národov“ (Traktát 32, v Joan). Inde potvrdzuje, že „tieto [glosolálie] boli zázraky primerané tým časom. … Očakáva sa dnes, že tí, na ktorých sú vkladané ruky, budú hovoriť jazykmi? Alebo keď sme vkladali ruky na naše deti, tak každý z nás očakával, že budú hovoriť v jazykoch? A keď videl, že v jazykoch nehovoria, bol niekto z vás taký zvrátený v srdci, aby povedal, ‚títo nedostali Ducha Svätého?‘“ (Traktát 32, v Joan)
Svätý apoštol Pavol nás varuje proti takým falošným hnutiam: „Duch výslovne hovorí, že v posledných časoch niektorí odpadnú od viery a budú sa pridržiavať zvodných duchov a učenia démonov,“ (1 Tim 4,1) Toto hnutie je v zásade zámenou emócií za vieru a dobrej vôle za rozumnú náuku. Je to odrazovým mostom k okultizmu. Z tohto dôvodu sa Charizmatické hnutie zarážajúco podobá na okultné hnutia New Age a iné herézy odsúdené Cirkvou.
Dole uvádzame príklady niektorých z týchto heréz a ich podobnosť s Charizmatickým hnutím:
*Hnutie New Age: Je hnutie zahrňujúce všetky denominácie a na základe nekatolíckeho princípu zjednocujúcich prvkoch. V prípade Charizmatikov je to „krst v duchu.“ Ponúka ZÁŽITKOVÚ vieru. Charizmatici nikdy neprišli s teologicky skutočne uspokojujúcim vysvetlením „krstu v duchu,“ ale zdôrazňujú, že to je niečo, čo sa musí zažiť. Pritom Písmo hovorí, že sme úplní v Kristovi. (Kol 2,9).
* Mesalianizmus: Heréza, ktorá má pôvod v Mezopotámii okolo roku 360 n.l. Mesaliáni popierali, že by sviatosti dávali milosti a vyhlasovali, že jediná duchovná sila je modlitba, ktorá vedie k vlastníctvu Svätého Ducha. Takéto „vlastníctvo“ nakoniec viedlo k nemorálnosti, kvôli ktorej ich nazývali aj „Zvrátení.“ Rôzni biskupi a cirkevné koncily ich odsúdili.
* Montanizmus: Heréza, ktorá tvrdila, že Svätý Duch nahrádzal Kristove zjavenie a doplňoval Kristove zjavenie. Tvrdili, že tak konajú na základe „nového vyliatia Ducha.“ Heréza má meno podľa svojho zakladateľna Montana, ktorý bol unášaný „inšpiráciou.“ Počas nej upadal do náhlych záchvatov a začal nepríčetne hovoriť v neznámom jazyku. Svätý pápež Zefirín (199-217) ho vylúčil zo spoločenstva Cirkvi.
* Protestantizmus: Heréza, ktorej pôvodcom bol Martin Luther v roku 1517. Táto heréza popiera existenciu viditeľnej hierarchickej Cirkvi, ale drží sa neviditeľnej „spirituálnej Cirkvi predurčených,“ pričom tiež tvrdí, že prorocká inšpirácia je daná každému veriacemu, aby mohol neomylne rozumieť Božiemu Slovu.
* Jansenizmus: Heréza zo 16. storočia, ktorá sa pokúsila zakomponovať omyly protestantizmu do katolíckej náuky. Podobne ako protestantizmus odmietala rozlišovať medzi prirodzenosťou a milosťou do takej miery, že chybne verili, že milosť je vďaka prirodzenosti. Podobne ako protestanti sa domnievali, že prvotným hriechom bola prirodzenosť človeka úplne zničená a bez milosti nedokáže konať ani prirodzené dobro. Jansenisti si mýlili milosť s pocitom útechy, pričom tvrdili, že iba oni (čiže jansenisti) si môžu byť istí, že sú predurčení. Túto istotu bolo vidieť v živote bez sviatostí a odovzdávania seba „do milosti Božej.“
* Pre detailnejšie vysvetlenie a úplnejší zoznam pozrite: Msgr Ronald Knox : Entuziazmus. Oxford of University Press, 1950.
Sedem dôvodov, prečo Charizmatické hnutie nie je od Boha
1) Charizmatické hnutie vyvyšuje Svätého Ducha, kým Biblia vyvyšuje Ježiša Krista.
Ján 16, 13: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On MA oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám.“ (Jn 16,13-14).
2) Charizmatické hnutie vytvára rozdelenie a spory v mnohých cirkvách. V Biblii sa píše: „Boh nie je Bohom neporiadku.“
1. list Korinťanom 33: „Veď Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja; ako vo všetkých cirkvách u svätých“ (učím).
3) Charizmatické hnutie tvrdí, že je potrebná „druhá skúsenosť,“ aby sme boli úplní. Biblia tvrdí, že sme úplní v Kristovi, keď sme spasení.
Kolosanom 2, 9: „Veď v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva.“
4) Charizmatické hnutie tvrdí, že zázraky musia byť od Boha, ale Písmo tvrdí, že nie všetky zázraky sú od Boha.
Matúš 7,22-23: „Mnohí mi v onen deň povedia: ‚Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme, v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?‘ Vtedy im vyhlásim: ‚Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!‘“
5) Charizmatické hnutie tvrdí, že hovorenie jazykmi je znakom pokrstenia Duchom Svätým. Ale Písmo tvrdí, že je to znakom nevery Židov.
1. list Korinťanom 14,22: „A tak dar jazykov nie je znamením pre veriacich, ale pre neveriacich, dar prorokovať zasa nie pre neveriacich; ale pre veriacich.“
6) Charizmatické hnutie tvrdí, že je v poriadku, ak ženy v cirkvi rozprávajú jazykmi. Ale Písmo tvrdí, že ženy majú byť v zhromaždení ticho.
1. list Korinťanom 14,34: „Ženy nech na zhromaždeniach mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť, ale nech sú podriadené, ako hovorí aj zákon.“
7) Charizmatické hnutie kladie veľký dôraz na „uzdravenie tela“ a tvrdí ľuďom, že „BOH nechce, aby bol ktokoľvek chorý.“ Nemajú ale žiadne časti z Písma, na ktoré by sa mohli odvolať. Niektorí krútia nosom nad uvedením takých častí.
2. list Korinťanom 12, 7-10: „A aby som sa nevyvyšoval, bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval. Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, ale on mi povedal: ‚Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.‘A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; lebo KEĎ SOM SLABÝ, VTEDY SOM SILNÝ.“ - Démonizmus v charizmatických kresťanských kruhoch
