Kto ohovára, aj ten, kto ohováranie počúva, majú v sebe diabla

Kto ohovára, aj ten, kto ohováranie počúva, majú v sebe diabla. Jednému sedí na jazyku, druhému na uchu. Svätý Bernard.

Svätý Páter Pio o hriechoch niektorých kňazov a biskupa vedel , ale nikdy nevyťahoval ich hriechy, a už vôbec nie verejne, lebo toto robí iba satan. Keď mu krivdili, on sa za nich modlil. Sv. Ján Vianney: beda, nezačínajte si s ľuďmi, ktorí zle hovoria o kňazoch.

Hovoriť zle o služobníkoch Cirkvi, je smrteľným hriechom. Boh to stavia na úroveň osobného zneváženia. A preto hovorí Duch Svätý skrze Proroka Zachariáša 2:12: Kto sa vás dotkne, dotkne sa zrenice môjho oka. Sv. Ján Vianney.

Pozri video: Svätý Páter Pio - ohováranie je hriech

Osobný súd a posledný súd
DUCHOVNÉ ZRKADLO DUŠE

Sv. František Saleský: Drahá Filotea, zaprisahávam ťa, nikdy nikoho neohováraj. Neuver hneď vymysleným hriechom blížneho, nevynášaj jeho tajné hriechy, ani nezveličuj jeho známe hriechy. Boh to nenávidí.

Ohováranie, nactiutŕhanie sú smrteľným hriechom. Ohováranie je jedným z najhorších hriechov. Je to priamym vyjadrením Satana.

Nehovor teda o nikom, že je luhár, lebo ťa raz oklamal. Nemožno povedať, že svätý Peter je bohorúhač, lebo sa falošne zaprisahal. Ak chceme hovoriť o čnosti a necnosti, musíme mať istotu o dobrom alebo zlom zvyku.

Ba keď aj niekto žil dlhší čas v nejakej neresti, ešte vždy sa môžeme mýliť. Šimon Malomocný pomenoval Magdalénu hriešnicou, lebo ešte nedávno takou bola.

Predsa však nemal pravdu. V tej chvíli už nebola hriešnicou, ale svätou kajúcnicou, preto ju vzal Spasiteľ do ochrany. Kto môže s istotou povedať, že človek, ktorý ešte včera bol hriešnikom, je ním aj dnes, keď Božie milosrdenstvo je toľké, že stačí jediný okamih, aby milosť zaúčinkovala?

Včerajší deň nemá súdiť dnešný a dnešný včerajší. Posledný deň má právo, aby súdil všetky ostatné. Nemôžeme nikdy povedať, že niektorý človek je zlý, lebo nemusíme mať pravdu.

Ak už predsa o niekom musíme niečo povedať, môžeme najviac toľko, že to alebo ono zle urobil, že vtedy a vtedy zle žil, že nateraz zle žije, ale nie, že je zlý.

Nikdy nesmieme súdiť zo včerajška na dnešok, ani z dneška na včerajšok, ale už celkom nie z dneška na zajtrajšok. Sv. František Saleský

Tam, kde je ohováranie, tam je sám satan. Takto priamo a rázne označil pápež ohováranie.

Svätý Ján Vianney varuje: Keď ľudia počujú o blížnom čosi zlé, vec prejde jazykmi niekoľkých osôb, už nie je tým istým – a ten, kto ju prvý povedal, nespoznal by ju, toľko v nej urobili zmien a dodatkov.

A preto mám pravdu, keď tvrdím, že ten, kto ohovára človeka, vždy sa ukazuje ako osočovateľ, a každý osočovateľ je podlý, a bolo by ich treba vyhnať z ľudskej spoločnosti ako divé zvieratá.

Nemožno povedať, že svätý Peter je bohorúhač, lebo sa falošne zaprisahal. Ak chceme hovoriť o čnosti alebo necnosti, musíme mať istotu o dobrom alebo zlom zvyku. Ba keď aj niekto žil dlhší čas v nejakej neresti, ešte vždy sa môžeme mýliť.

Ak chceme dovoleným spôsobom karhať chyby iných, musíme zachovať niekoľko pravidiel. Najprv musí byť pokarhanie na úžitok karhaného alebo poslucháčov. Ďalej musíme mať oprávnenie alebo povinnosť karhať. Napokon pri každom karhaní musíme rozlišovať chybu ako takú a človeka, ktorý dotyčnú chybu vykonal, prípadne má.

Chybu treba karhať, ale toho, kto chybu urobil, treba šetriť.
O osobách s verejným zlým chýrom možno voľnejšie hovoriť, ale vždy v duchu opravdivej kresťanskej lásky, súcitne. Výslovných popieračov Boha a nepriateľov Cirkvi treba odhaliť a dať poznať, nie pyšne a škodoradostne.

Ak niekto v tvojej prítomnosti ohovára, pochybuj a never hneď v také obviňovnie.

Ak je to nie možné, usiluj sa aspoň ospravedlniť úmysel toho, o kom je reč. Keby však ani to nebolo možné, obráť reč na iný predmet.
Ak si neupadol do hriechu, môžeš za to ďakovať milosti Božej a nie je to tvoja zásluha.

Láskou a dobrotou zaúčinkuj na ohovárača, aby nadobudol lepšie presvedčenie, a ak vieš o ohováranej osobe niečo dobrého, nezabudni to pripomenúť.

A teda osoba, ktorá sa dopustila previnenia jeden raz – a hoci aj niekoľko ráz – nemôže byť považovaná za notorika. Šimon Malomocný, keď videl pri nohách Krista Pána plačúcu Magdalénu, hovoril: Keby tento človek bol prorokom, vedel by, že táto žena je hriešnica.

A veľmi sa pomýlil, keď takto tvrdil, lebo Magdaléna už nebola hriešnicou, ale svätou kajúcnicou, ktorá získala odpustenie hriechov. Pyšný farizej sa nahlas vychvaľoval vo svätyni svojimi dobrými skutkami, pričom ďakoval Bohu, že nie je cudzoložníkom, nespravodlivým človekom ani zlodejom, ako ten mýtnik. – Ale pomýlil sa, lebo v tej chvíli mýtnik už bol ospravedlnený.

Poviete mi: Predsa my posudzujeme na základe toho, čo sami vidíme alebo čo počujeme od iných, teda sa nemýlime.

Nič vám nepomôže takéto vysvetľovanie – vinník už mohol ľutovať a polepšiť sa; a kto vie, či on kedysi nepôjde do neba, a vás bude čakať večné zatratenie.
Milosrdenstvo Božie je také veľké, že v jednej chvíli odpúšťa kajúcnikom najťažšie hriechy a preto nemôžeme tvrdiť, že ten, kto bol včera hriešnikom, je ním aj dnes.

Väčším hriechom je ohovárať svojho otca, matku, ženu, muža, bratov, sestry, príbuzných, ako cudzie osoby.

Hovoriť zle o služobníkoch Cirkvi, je hriechom oveľa väčším, lebo z toho vyplývajú škody pre vieru, lebo sa týmto spôsobom ubližuje kňazskému charakteru.
A preto hovorí Duch Svätý skrze Proroka: Kto sa vás dotkne, dotkne sa zrenice môjho oka. Boh to stavia na úroveň osobného zneváženia. Pán Ježiš jasne učí: Kto vami pohŕda, mno pohŕda.

Nezačínajte si teda s ľuďmi, ktorí zle hovoria o kňazoch.

Z hriechov ohovárania sa treba dôkladne vyspovedať: Koho sme ohovárali: duchovného, či laika? Pred koľkými osobami sme ohovárali?
–Nech sa nikto neospravedlňuje a nezastiera tým, že o chybe blížneho už vtedy vedeli, že aj tak nič nové nebolo povedané. Lebo, či je dovolené slabú a chorú osobu zhodiť do priepasti, nad ktorou stojí, pod zámienkou, že aj tak sama do nej padne?
Ale niekto sa ešte vyhovára: „Povedal som to priateľovi, ktorý zachová tajmstvo“. – Mýliš sa, môj drahý. Sám nezachovávaš sľuby, prezrádzaš tajomstvá, a žiadaš ich zachovanie od iného človeka.

Sv. František Saleský: Kto ohovára, pácha trojnásobnú vraždu: Jediným pichnutím jedovatého jazyka poraní seba, toho kto počúva, a spoločenský život.

Svätý Augustín: Ústa človeka musia byť nemé okrem troch prípadov, ato ak ide o chválu Boha, o sebaobvinenie a o úžitok blížneho. Kto sa nezdrží slov prázdnych, rýchlo prechádza ku škodlivým. Ako had si ostria jazyky, za perami majú jed vreteníc ( ž 140.3 )
Svätý Ján Lestvičník: Démoni nás a tlačia k tomu, aby sme zhrešili a keď nehrešíme, aby sme aspoň odsudzovali tých, čo hrešia.

„Ohováranie je plodom nenávisti: je to ťažká pijavica ukrytá a neviditeľná, ktorá vyciciava krv lásky. Je pretvárkou lásky a príčinou nečistoty závisti a tvrdého srdca.

S veľkou pozornosťou sa vyhýbajme tejto chorobe, radšej zakrývajme cudzie hriechy a nehanobme verejne previnilcov, ktorí padli do hriechu.

Pretože „posudzovanie je drzé ulúpenie Božieho práva, zatiaľ čo odsudzovanie je pohromou pre dušu toho, ktorý odsudzuje.

Neodsudzujme! Pretože Božie rozhodnutie je pre ľudí neznáme. Mnohí padli verejne pred zrakom ľudí do veľkých hriechov, ale v skrytosti vykonali veľmi veľa dobrého a takto tí, čo radi odsudzovali, upadli do omylu.

Sv. Paisij Atoský, jeden z popredných ľudí duchovného života nás vyzýva k tomu, aby sme si „dávali pozor na odsudzovanie.
Neodsudzuj iných, pretože často sa stáva, že, nepoznajúc človeka, hovoria o ňom zle a on sa pritom mysľou podobá anjelom. Sv. Siluan
Sú to hriechy proti ôsmemu Božiemu prikázaniu: je povinnosťou ich vyznávať vo sv. spovedi. Spravodlivosť vyžaduje, aby sa napravila poškodená povesť blížneho.

Aby bola spoveď platná, musia byť splnené podmienky
1. musí kajúcnik pri spovedi vyznať všetky smrteľné hriechy, na ktoré si spomenie, uviesť ich počet a dôležité okolnosti. Kto úmyselne zamlčí pri spovedi ťažký hriech, prijíma sviatosť nehodne a pácha svätokrádež.
2. musí si vzbudiť úprimnú ľútosť
3. napraviť krivdu spôsobenú ohováraním

Napraviť poškodenú povesť je oveľa ťažšie ako nahradiť materiálnu škodu.

Musíme sa teda báť vynášania unáhlených súdov, lebo neraz sa presvedčíme, že sme sa veľmi mýlili a potom to budeme ľutovať, ako to ľutovali tí sudcovia, ktorí na základe obvinenia dvoch falošných svedkov odsúdili na smrť čistú Zuzanu, pričom jej nedali čas na obranu.

Takto konali farizeji voči Magdaléne: okríkli ju ako hriešnicu, a neskúmali, či náhodou nezanechala zlý život. A predsa ju videli smutnú a uplakanú pri nohách Ježiša.

Tak isto farizej, o ktorom hovorí Ježiš Kristus v Evanjeliu: myslí si zle o hriešnikovi, a pritom sa opiera len o domnienky – nechce vidieť, ako sa bije do pŕs, ako rosí slzami dlažbu svätyne a prosí Boha o milosrdenstvo.

Tieto súdy sa rodia v srdci. Ale ani v mysli nemožno posudzovať druhého človeka. Posudzovanie v myšlienkach je hriechom. Keď myslíme zle o blížnom, posielame na neho diablov, a na seba tiež. Zlá myseľ vždy bude vnútornou otravou.

Chráňme sa pred vynášaním ľahkomyseľných súdov. Nasledujme v tom sudcu, ktorý má odsúdiť človeka na smrť. Vypytuje sa svedkov, jedného po druhom, skúma ich, zamýšľa sa, či sa ich výpovede zhodujú, pozerá na nich prísne, aby ich vystrašil a spôsobil, žeby hovorili pravdu, usiluje sa ich dokonca nakloniť k vyznaniu samého obvineného.
A ak má len nejakú pochybnosť, tak odkladá rozsudok. A keď vyhlásiť rozsudok smrti, tak to robí s veľkou bázňou a so strachom, žeby mohol odsúdiť nevinnú osobu.
Sám Boh nakoniec nás učí, že nesmieme ľahkomyseľne súdiť. On sám dobre vedel o hriechu Adama, a predsa, aby nás vystríhal a poučil, vypočúval prvých rodičov, aby ich naklonil k vyznaniu viny, a až potom vyniesol rozsudok.

Neodsudzuj, často sa stáva, že, nepoznajúc človeka, hovoria o ňom zle a on sa pritom podobá anjelom.

Hrozný deň pred večným Sudcom bude pre toho, kto modlitbou nepodporil kňaza, alebo ho nebodaj súdil. Svätý Ján Mária Vianney hovorí: „Keby som stretol kňaza a anjela, vzdal by som úctu najprv kňazovi a až potom anjelovi. Keby nebolo kňaza, umučenie a smrť Ježiša by nám k ničomu nepomohli. Načo by nám bola truhlica plná zlata, keby ju nemal kto otvoriť? Kňaz má kľúč k nebeským pokladom.“ Až v nebi kňazi úplne pochopia sami seba. Keby niekto už tu na zemi celkom pochopil dôstojnosť kňazstva, zomrel by – nie zo strachu, ale z lásky, sv. Ján Vianney. Kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Lukáš 10:16
Svätý Ján Vianney - OHOVÁRANIE :: Životy svätých
Kto ohovára iných, bude ohovárať aj teba.
Svätý Narcis :: Životy svätých

FILOTEA SVATY FRANTISEK SALESKY

SVATOSŤ KŇAZSTVA

Sv. Písmo.
nám veľmi pekne opisuje povolanie Áronovo za kňaza:
— Pán hovoril k Mojžišovi a riekol: Hovor synom izraelským a vezmi od nich po jednom prúte z každého pokolenia, od všetkých kniežat pokolení dvanásť prútov a každého meno napíš na jeho prút. — Ale meno Áronovo nech bude na prúte pokolenia Leviho a jeden prút nech naznačuje všetky rodiny pokolenia. — A polož ich v stánku smluvy pred svedectvo, kde budem hovoriť k tebe. — Koho z nich vyvolím, toho prút vykvitne a tak odvrátim od seba žaloby izraelských synov, ktorí repcú proti vám. — A Mojžiš , hovoril synom izraelským a dali mu všetky kniežatá po jednom prúte z každého pokolenia a bolo dvanásť prútov bez prúta Áronovho. — A Mojžiš ich položil v stánku svedectva pred Pánom. — Keď na druhý deň zasa prišiel, našiel vykvitnutý prút Áronov z domu Leviho a z plných pukov vyšly kvety, z ktorých, keď sa lístie rozšírilo, vyvinuly sa mandle. — I vyniesol Mojžiš všetky prúty od tvári Pánovej k všetkým synom izraelským a videli ich a každý si vzal svoj prút. — A riekol Pán Mojžišovi: Zanes Áronov prút zpät do stánku svedectva, a tam nech je zachovaný na znamenie odbojných izraelských synov ...
Takto bolo od Boha povolané pokolenie Leviho ku kňazskému stavu a sám Áron za najvyššieho kňaza.
Ale môžeme si myslieť, s akými citmi odovzdávaly všetky pokolenia svoje prúty Mojžišovi a ako túžobne si prialy, keby len ich prút vykvitol do rána.
Oh, aká dlhá to bola noc! Aká dlhá bola v nej každá hodina, ba každá minúta. Akými túžbami boly naplnené ich duše a ich srdcia.
A sám Áron, hlava a knieža Leviho pokolenia, aký šťastlivý musel byť, keď videl, ako zázračným spôsobom vypučí jeho prút, začne kvitnúť a hneď aj rodiť.
Niet pochybností, že ak voľakto, tak on cítil veľkosť tohto okamihu a veľkosť, ba i ťarchu a zodpovednosť svojho povolania, najťažšieho a najsvätejšieho to povolania v národe židovskom.
No Boh ho volal a on išiel. Vedel, že je to úloha ťažká. Ale vedel i to, že beda tomu, koho Boh volá, a oň nejde.
Lebo ak niekde, tak hlavne v kňazskom povolaní je potrebná plná oddanosť do vôle Božej a preto koho Boh volá, ten musí ísť a koho nie, ten nech ostane stranou a hľadí čestne, statočne zaujať a zaplniť to miesto, ktoré Boh jemu určil...
Lebo áno, celé ľudstvo je veľká armáda. Povolaná vybudovať a udržať kráľovstvo Božie na zemi. A k tomuto boju ako sú potrební nižší i vyšší dôstojníci: kňazi, biskupi a iní cirkevní hodnostári, práve tak sú potrební i vojaci: veriaci rozličného druhu a povolania.

Kňazstvo Nového zákona
je len prirodzené, stojí vysoko nad kňazstvom Starého zákona. Tak vysoko, ako vysoko stojí i sv. omša nad obetami Starého zákona, a sám Kristus nad svojimi obrazmi: veľkonočným baránkom, mannou a vodou v púšti atď., atď.
A tak čo platilo o kňazstve a jeho povolaní v Starom zákone, platí i o kňazstve Nového zákona, no v miere mnohonásobne zvýšenej.
Ani sa teda nedivme, že veľkí mužovia, ktorí naozaj pochopili úlohu, povolanie a význam kňazstva, nenachádzali, možno povedať, dosť slov, aby svoj obdiv nad kňazstvom vyjadrili.

Kard. Mermillod
napríklad hovorí:
— Žiaden človek, i keď by najkrajší erb visel nad jeho hlavou a veľké milióny mal v dedičstve, nemohol by byť viac vyznamenaný, ako keby mal byť kňazom, i nech by celý svoj život bol len farárom v takej obci, kde by snáď iba štyrom sedliakom hlásal slovo Božie.

Kard. Faulháber
veľký apoštol dnešného Nemecka, formuluje to takto:
— Hviezda stojí nad domom, z ktorého vyšiel kňaz. A hviezda stojí i nad hlavou toho, kto vo výchove kňaza napomáhal.

Sv. Ján Zlatoústy
takto obdivuje kňaza:
— Veľká a zázračná je dôstojnosť kňaza. Ako duša prevyšuje telo, tak vysoko stojí hodnosť kňaza nad hodnosťou kráľovskou. .. Len si všimni! Svoju úlohu konajú na zemi, ale plnia nebeské povolanie. Nie od ľudí, ani od anjelov a archanjelov ho dostávajú, ani od žiadneho stvora alebo moci, lež od samého Ducha svätého, ktorý žiada, aby tí, čo chodia v tele, konali anjelskú službu . .. Kňaz je postavený medzi Boha a človeka. Prináša nám dobrodenia, pochádzajúce z neba a prosby naše odnáša hore. Ak sa Boh hnevá, smieri ho s biednym hriešnikom a odvráti od nás, ktorí sme Boha urazili, Jeho trestnú ruku ... Je otcom celého sveta. Pripadá mu úloha o všetkých sa starať a Boh pod jeho ruku postavil i samých panovníkov.

Sv. Ambróz:
— Tak, ako pred stvorením sveta nebolo ani Zeme, ani zvierat, ale všetko povstalo slovom všemohúceho Boha: „Staň sa", tak aj pred premenením niet ničoho iného v oblátke, iba chlieb, ale na slovo kňaza „Toto je telo moje", chlieb prestane byť chlebom a povstane Telo Kristovo. Je, pravda, rozdiel medzi božím „Staň sa" a kňazským „Toto je telo moje". Ale aký? Ten, že na slovo „Staň sa!" povstaly iba stvorené veci, a na slovo „Toto je telo moje“ povstane Ten, ktorý sám všetko stvoril a od ktorého všetko pochádza.

Načo je toľko tých kňazov?
Sv. Augustín ti odpovie:
— Aby chválili a velebili Boha, kým kľaješ a zlorečíš. Aby sa kajali, kým ty hrešíš . . .
A cisár Justinián pokračuje:
— Aby svojimi modlitbami miernili boží hnev nad štátmi a národmi; lebo je isté, že by bol už dávno dal zničiť svet, keby neboly na svete Bohu verné duše, ktoré sa modlia, prosia a orodujú za celé ľudstvo. Hľa, keď diabol pokúšal Krista a ukázal Mu všetky kráľovstvá a slávy sveta, povedal Mu: „To všetko Ti dám, ak sa mi budeš klaňať." Teda za jedno kľaknutie bol diabol ochotný dať Mu všetku moc a slávu sveta. A hľa, len jeden kňaz pri jednej sv. omši koľko ráz sa pokloní pred Bohom. Za rok, za desať, tridsať rokov vyjde to na ohromné tisíce. A tak vyznáva, ctí, zvelebuje a odprosuje Boha. Preto je písané: Nebo, zem, more a celý svet sa očisťuje krvou tejto presvätej obety. Preto hovoria svätí, že svet len sv. omši môže ďakovať, že ešte stojí, bez nej by sa už dávno bol musel prepadnúť za svoje hriechy . .. A tak teraz už ľahko uhádneš, prečo je potrebné toľko kňazov — končí cisár.
Žiaľbohu, dnes by nemohol povedať, že ich je veľa, lebo by sme ich potrebovali nielen na tisíce, ale i státisíce a státisíce. Najmä keď berieme do ohľadu i misie.

Kájus, rímsky senátor,
dojatý kňazskou hodnosťou, bozkával ruky kňazovi Gabbinovi.
Králi a panovníci, keď prichádzali k nim kňazi, opúšťali svoj trón, išli im naproti, bozkávali im ruky a prosili o ich požehnanie. A tak napr. cisár Teodozim Veľký biskupovi Meleciusovi vybozkával nie len ruky, ale i hlavu, oči a ústa.

Francúzsky kráľ Guntram
nariadil, že ak sa svetský človek stretne s kňazom a obidvaja sú na koni, svetský si složí pred kňazom klobúk. Ale ak svetský človek ide na koni a kňaz pešo, musí i svetský sostúpiť s koňa a tak pozdraviť kňaza.

Cisár Karol Veľký
vydal zákon:
— Je naša pevná vôľa a rozhodnutie, aby, poddaní boli poslušní kňazom, ako zástupcom božím. Lebo je vytvorené, aby nám boli verní a poslušní tí, ktorí sú neverní a neposlušní Bohu a Jeho zástupcom. A preto všetci, ktorí sú kňazom neposlušní, pozbavujú sa svojich úradov, i keby to boli naši vlastní synovia. Takýchto zločincov nestrpíme v svojom okolí,, vyhlasujeme ich za bezbožníkov, nevercov a zločincov, a ako takých vypovedáme ich z vlasti; chceme totižto, aby náš štát bol štátom kresťanským a nie štátom, pohanov.

Julian Apostata
i ako odpadlík a pohan uznával vysokú dôstojnosť kňaza, ktorý sa za všetkých ľudí modlí a za všetkých koná obetu.
— A preto — hovorí — musí byť viac uctievaný, ako ktorýkoľvek svetský predstavený.
A zdôrazňuje, že i samí pohaní kliatbou stíhajú tých, ktorí, ruku zodvihnú na kňaza

Veď, keby kňazi boli iní!
Povieš snáď ty, a keď nie ty, tak povedia to iní, aby odôvodnili ako-tak svoju nenávisť oproti kňazom.
Áno. Kňazi sú všelijakí. Dobrí i zlí. Ale vždy boli takí. Lebo vždy to boli ľudia a nie anjeli. A ľudia, ani tí najlepší, nikdy neboli bez chýb. Ale i pri svojich chybách predsa len boli kňazmi. A im patrí ich vyššia hodnosť nie preto, že sú bez chýb, lež preto, že zastupujú Boha.

Cisár Vasul
nariadil teda svojmu synovi Levovi, aby kňazstvu vždy dal potrebnú úctu.
_ Úctu, ktorú dávame kňazom — hovoril — je úcta oproti samému Bohu, lebo ako my požadujeme, aby si ľud ctil našich ministrov už i pre našu osobu samú, tak si žiada i Boh, aby sme si vážili Jeho sluhov preňho samého Mienka svätých
je ešte závažnejšia, ako mienka svetských panovníkov, lebo čo robil panovník niekedy snáď i z vypočítavosti, to svätí robili vždy z najhlbšieho presvedčenia.
Sv. Anton pustovník, keď videl kňaza, padal pred ním hneď na kolená, zastavil ho, bozkával mu ruky a nevstal prv, kým ho nepožehnal.
Sv. František serafínsky hovorieval: Keby som videl naraz kňaza a anjela, tak najprv by bozkal ruku kňazovi a anjelovi by povedal:
— O dobrý anjel, počkaj trošku. Lebo hľa, pozri sa, v rukách tohto človeka je sám Syn Boží!
Sv. Katarína Sienská a sv. Mária Orgnieská, keď mohly, bozkávaly i stopy, ktorými stúpal kňaz.
— Milujem ich a ctím si ich — hovorieval sv. Karol, gróf z Flandrie, — lebo sú oni anjeli boží na zemi a najbližšia rodina božia.

Veľká úcta,
moc a dôstojnosť kňazstva, pravdaže, vyvoláva vždy aj veľkú závisť a nenávisť oproti nim. Keď u iných nie, tak aspoň u tých, ktorým tá kňazská moc zavadzala a stáli v službe diabla.
To je tak stará vec, ako je staré i samo kňazstvo. Veď vieme, že i apoštolov väznili, bičovali a umučili.
Takto sa stalo, že už aj na prvý cirkevný snem v Nicei v roku 325 doniesli cisárovi Veľkému Konštantínovi celý sväzok rozličných žalôb na kňazov.
Cisár prevzal spisy. Vlastnoručne ich zabalil a zapečatil svojou cisárskou pečaťou a oddal svojím dvoranom:
— Spáliť!
Keď sa tí divili nad tým, povedal: Keby som videl kňaza hrešiť, neodokrýval, ale zakryl by ho svojím cisárskym plášťom.
Prečo smýšľal tak?
Lebo bol nie len menom, ale i skutkom naozaj Veľký.
A prečo robia mnohí práve opak toho a nie len že zväčšujú každú chybu, ale i vymýšľajú a vidia chyby i tam, kde ich niet?
Lebo sú malí. Duševne veľmi malí. Sú, ako Chám, Noémov syn, ktorý sa teší nahote svojho otca a tak stiahne na seba i svoje pokolenie nielen kliatbu svojho vlastného otca, ale i kliatbu božiu.
To však na veľkosti kňazskej dôstojnosti nemení nič a nič. A ak áno, tak ju len dvíha, lebo nenávisť sveta ukazuje, že je kňaz oveľa väčší a významnejší činiteľ v ľudstve, než že by mohol byť svetu ľahostajný.

Nenávisť sveta
dnes dáva kňazovi také možnosti obetavosti a hrdinstva, ako málokedy predtým
Nie je kumšt byť kňazom tam, kde ho len milujú a obdivujú. Ale áno, je obetou a hrdinstvom byť kňazom tam, kde ním opovrhujú, prenasledujú a nenávidia a on je nútený premáhať svet zdvojnásobenou láskou, vernosťou a statočnosťou.
To je nový, hrdinský dôvod pre tých, ktorých dnes volá do poľa Kristus, a pre tých, ktorí dnes chcú dať Kristovi kňazov, apoštolov, misionárov a verných pracovníkov. Svetských i rehoľných. Mužov i ženy mníšky.

Beda zbabelým!
Deťom. I rodičom. Povolaným í tým, čo povolaných majú k oltáru viesť a obetovať Bohu, ako Abrahám svojho syna Izáka. Tým všetkým, čo utekajú pred Bohom, ako Jonáš.
Tých všetkých čaká v živote strašný víchor, a hrozná búrka. A len veľmi malú nádej majú, že by aj im Boh poslal veľrybu, aby ich zázračne zachránil, lebo aj Jonáša zachránil iba preto, že ten uznal svoju chybu a bol ochotný znášať nielen zaslúžený trest, ale i napraviť všetko to, čo sa ešte napraviť dá.
Sme v Paríži. Ku kláštoru kapucínov blíži sa mladík a cengá na bráne.
— Prajete si? — pýta sa vrátnik.
— Chcel by sa shovárať s pátrom provinciálom.
Vrátnik ho pustí, dá mu potrebné úpravy a mladík úprimne dojatý hlási, že by chcel vstúpiť do kláštora.
— A koľko máte rokov?
— Dvadsať!
— A máte súhlas rodičov?
— Pravdaže!
— Ste primladý.
— Tak teda musím to skúsiť — a troška sklamaný odišiel.
Provinciál sa so svätou túžbou pozeral za ním. Lebo mladík vyzeral nadaný a veľmi sympatický.
No i s ním to tak bolo, ako s bohatým biblickým mládencom, ktorému Kristus radil rozdať majetok chudobným a tak sa vrátiť. Ale vrátiť sa nevrátil, lebo ľúto mu bolo veľkého pekného majetku. Nášho mladíka nechceli pustiť rodičia.
Tento mladík neskoršie zostal krvožíznivým revolucionárom, vrahom mnohých nevinných ľudí a jedným z preklínaných katov francúzskej revolúcie, ktorý i sám bol konečne na smrť odsúdený od svojich kamarátov.
Pred popravou chcel spáchať samovraždu, strelil si do hlavy, ale si roztrepal iba bradu. Na popravisku sa triasol ako osika a prosil o milosrdenstvo, ktoré on sám nikdy nepoznal.
Jeden zo sudcov prišiel k nemu, potľapkal ho po pleci a posmešne sa pýtal:
— Tak čo, Robespierre, je ešte Boh? Lebo spomínaný mladík bol neskoršie kat a vrah Robespierre.
Stal sa teda Jonášom, ktorý sa utopil vo vlnách krvi.
Lebo búrke a víchru nevyhne žiaden Jonáš, a žiaden úskok.
Preto pozor! Ak niečo, tak kňazské povolá nie treba brať vážne.

Vďaka.
Pri audiencii u pápeža Pia XI. jeden z francúzskych biskupov, ukázal sv. Otcovi medailu a povedal mu:
— To dávam kňazským matkám pri vysviacke ich synov. Pred Te Deumom zavolám si ich k oltáru. Poďakujeme sa im v mene Cirkvi a blahoželám im, že sa vysviackou svojho syna stali veľmi blízkymi P. Márii, Matke božej a dám každej do daru na pamiatku takúto striebornú medailu.
Na prvej strane medaily je Matka Božia so svojím božským Synom, ktorá je takto i matkou všetkých kňazov a sestrou všetkých kňazských matiek. A na druhej strane je venovanie:
— Biskup ten a ten s úprimnou vďakou venuje matke toho a toho kňaza .. .
Biskup potom poprosil sv. Otca, aby požehnal medailu a s ňou spolu i všetky tie, ktoré v budúcnosti bude rozdávať matkám.
— Áno, áno — povedal s radosťou sv. Otec — ale pridajte do textu, že i ja, hlava Cirkvi, ďakujem týmto matkám.
— Oh matka jedného kňaza! — opakoval si pápež ticho v sebe, ako nejakú modlitbu. — Matka kňaza ...
Šťastlivé deti a šťastlivé matky!
Aký povďačný im bude sám Boh!

Raymond Taouk

Počiatky súčasného Charizmatického hnutia sa datujú do obdobia „hnutia za svätosť,“ ktoré sa začalo rozvíjať koncom 19. a začiatkom 20. storočia v USA. Protestantský kazateľ Charles Fox Parham z kansaského zboru v meste Topeka začal od roku 1901 kázať, že hovorenie v jazykoch je objektívnym dôkazom krstu v Duchu. Neskôr sformoval vlastnú skupinu pod názvom Parhamovo hnutie apoštolskej viery, ktorá sa rozšírila do viacerých miest. Zbor v Los Angeles sa stal centrom tzv. „veľkej obnovy“ (1906), ktorá sa rýchlo rozšírila do celého sveta. Počas ďalších dvoch desaťročí sa hnutie rozdelilo do rozličných vieroučných a rasových línií. Dnes sa všeobecne charizmatici označujú skôr menom „pentekostálni“, aj keď výraz „charizmatici“ sa naďalej používa, keďže toto hnutie neobmedzuje svoju vieru iba na svoju vlastnú denomináciu.

Toto hnutie získalo vplyv v pokoncilovej katolíckej cirkvi vďaka úsiliu viacerých jednotlivcov, ako boli kardinál Suenens a Kevin Ranaghan, ktorí napomáhali pri zavádzaní veľkého počtu katolíkov s dobrým úmyslom, aby si mysleli, že toto by bol úžasný spôsob, ako sa zjednotiť s tými, ktorí sú mimo Cirkvi, a pritom sa naučiť „zažiť Svätého Ducha.“ Podporovatelia tohto smeru - pentekostálneho hnutia - sa prísliš odklonili od pravovernosti vo viere (2 Sol 2,14). Z toho dôvodu arcibiskup Dwyer z Portlandu v štáte Oregon podrobil charizmatické hnutie tvrdej kritike už v roku 1974, a zároveň varoval: „Otvorene považujeme toto hnutie za jeden z najnebezpečnejších trendov v Cirkvi našej doby, ktoré je duchovne veľmi príbuzné s ďalšími rozvratnými a rozdeľujúcimi hnutiami, ktoré hrozia smrteľným nebezpečenstvom jednoty a poškodením nespočítateľného počtu duší.“

Charizmatické hnutie a falošný ekumenizmus

Buďme si vedomí, že toto Charizmatické hnutie v Katolíckej cirkvi je založené na hriechu proti viere. Biskup Louis LaRavoire Morrow, S.T.D na to poukázal takto: „Katolík hreší proti viere zúčastňovaním sa na nekatolických pobožnostiach, pretože takto vyjadruje vieru v náboženstvo, o ktorom vie, že je falošné“ (Porovnaj Kódex kanonického práva z roku 1917, časti 1258, 1063, 2319, 1325). Napriek tomu podľa priznania priekopníka katolíckych charizmatikov, Kevina Ranaghana, sa toto hnutie začalo tým, že katolíci vykonávali tento groteskný rituál hľadania duchovnej transfúzie z mŕtveho tela protestantizmu a tvrdili, že Boh „ich prekypujúco naplnil duchom“ za to, že tak urobili. Takáto spolupráca a „hľadanie svätosti Svätého Ducha“ od heretikov, na ktorých sa vzťahuje anatéma [exkomunikácia z katolíckej cirkvi, pozn. prekl.] nemôže byť súčasťou hnutia skutočne od Boha, ale skôr diabolské hnutie podvodu. Aj keď nikto netvrdí, že tí, ktorí patria k tomuto hnutiu sú diabolskí alebo osobami so zlými úmyslami, to však nie je vecou tejto diskusie. Hnutie samotné je založené na princípoch, ktoré si protirečia s vierou.

Falošné povedomie ekumenickej bohoslužby, aké koná Charizmatické hnutie, už dávno odsúdili pápeži Pius XI. a Pius XII., ktorí (zakladajúc svoje učenie skôr na nemennej tradícii Cirkvi ako na progresívnych novinkách liberálnych teológov) varovali pred nebezpečenstvami medzináboženských aktivít. Pius XI. V encyklike Mortalium Animos učil, že Sv. Ján zaznamenal modlitbu Nášho Pána, „aby všetci boli jedno,“ rovnako ako Kristov príkaz „milovať jeden druhého,“ „ničmenej však on (Sv. Ján) striktne zakázal akékoľvek stýkanie sa s tými, ktorí vyznávali zohavenú a pokrútenú formu Kristovho učenia. Pretože ak niekto prichádza k vám a neprináša toto učenie, neprijímajte ho do domu, ani ho nepozdravujte.“

Pápež Pius XI. ďalej kritizoval medzináboženské projekty, keď vyhlásil, „...je jasné, že Apoštolská stolica sa nemôže žiadnym spôsobom zúčastňovať na takýchto zhromaždeniach, rovnako ako nie je dovolené katolíkom povzbudzovať alebo podporovať takého podujatia. Ak by tak robili, dávali by schválenie falošnému kresťanstvu, ktoré je značne odlišné od pravej Kristovej Cirkvi “ (Mortalium Animos, 6. január 1928).
Charizmatické hnutie začalo ako výsledok takýchto zakázaných aktivít, ktoré boli potrebné pre získanie nepravej sviatosti falošného náboženstva, („krst v duchu“) na svoj rozvoj. Konajú tak v povýšeneckom pohŕdaní nariadeniami Pia XI.

Hovorenie v jazykoch?

Pri „hovorení v jazykoch“ môžete Charizmatikov často vidieť ako kričia meno „Ježiš“, alebo sa gúľajú po podlahe, alebo robia extatické odriekania, ktoré sú často pre poslucháčov nezrozumiteľné. V dejinách Cirkvi bolo takéto správanie vždy odsudzované. Dokonca aj vo Svätom Písme sa iba tí, čo sú posadnutí diablom, nemôžu zdržať od správania sa týmto spôsobom. Preto sa väčšina teológov zhoduje, že jeden zo znakov démonického posadnutia je hovorenie čudnými alebo nezrozumiteľnými jazykmi. Budem citovať niekoľkých:

„Podľa rímskeho rituálu ďalšie znaky posadnutia zahŕňajú ‚schopnosť hovoriť s istou znalosťou v čudnom jazyku alebo ho rozumieť, keď ním hovorí niekto iný; schopnosť prezradiť budúce alebo skryté udalosti; a prejavy sily, ktoré sú mimo veku a prirodzených schopností dotyčného.‘“ (Joseph Ecanem, PhD., Demonické posadnutie, s. 23).

„Katolícka cirkev stále definuje skutočné znaky posadnutia ako prejavy nadľudskej sily, často doprevádzané záchvatmi a kŕčmi, zmeny v osobnosti, disponovanie znalosťami budúcnosti alebo iných tajných informácií a schopnosti hovoriť v jazykoch, ktoré osobe predtým neboli známe, ako je fenomén glosolálie. Hodnotenie prvých puritánskych duchovných a neskoršie protestantského kléru sa s týmito istými symptómami zhodovalo v prípadoch, keď mali osobu prehlásiť za posadnutú diablom. V mnohých prípadoch sa tak dialo za kompletnej nevedomosti o zdravotnom stave a prejavoch osoby.“ (Michael Foreman, PhD., Krátke dejiny diabolského posadnutia, s. 59)

Jeden zo znakov posadnutia v rímskom rituáli je nasledovný: „Hovoriť neznámymi jazykmi (xenoglosia) a byť schopní udržovať konverzáciu v takýchto jazykoch, rovnako ako rozumieť jazykom, ktorými sa hovorí“ (Rímsky rituál)

Ďalej sa zdá, že Charizmatici zabudli na slová sv. Pavla o tom, ako sa má osoba v Cirkvi správať. Svätý Pavol nám hovorí: „Aby si vedel, ako si máš počínať v Božom dome, ktorým je Cirkev živého Boha, stĺp a opora pravdy.“ (1 Tim 3,15). Vlastne, keď sa dotýka otázky „hovorenia v jazykoch“, výslovne udáva: „Ale nech sa všetko deje slušne a po poriadku. “ (1 Cor 14:40). To je niečo, čo Charizmatici úplne ignorujú.

„Duch Svätý“?

Charizmatické hnutie často tvrdí, že vyvyšuje Svätého Ducha, ale Písmo nám hovorí, že Svätý Duch má vyvyšovať Krista, ako čítame: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On MA oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám.“ (Jn 16,13-14).

Jedným zo znakov Charizmatikov je, že kladú prehnaný dôraz na detail, ale strácajú väčší obraz Katolíckej a Apoštolskej viery. Je to tento prehnaný „zážitok Svätého Ducha,“ ktorý je problematický, lebo sa ho niektorí snažia zameniť za rímsko-katolícku vieru.

Charizmatický prístup k Svätému Duchu ho robí podriadeného ich pocitom a osobným podmienkám, pričom naša viera nás naopak učí, že milosť je nezaslúžený dar, ktorý Boh dáva, aj keď ho nemusí dať. Ale robí tak zo svojej slobodnej vôle (1 Kor 4,7).

Naviac, nielenže robia Boha podriadeného svojim pocitom, ale používajú svoju „skúsenosť“ s Duchom Svätým ako svoje nové Magistérium. Veď kto by potreboval cirkev, keď má priamu linku na Svätého Ducha, ktorú môže aktivovať podľa toho, ako sa mu páči! Potvrdzuje to fakt, že Charizmatici často odmietajú uznať, že ich „skúsenosť s duchom“ nemôže byť nič iné ako diabolský klam alebo iba jednoducho intenzifikácia ich vlastných emócií. A tak je táto Charizmatická heréza založená na falošnom povedomí, že citový zážitok vždy doprevádza udelenie milosti, pričom Katolícke učenie je, že jediným súdnym znakom udelenia milosti je sám sviatostný znak.

Katolícka cirkev má obdivuhodnú dvetisíc ročnú históriu „rozlišovania duchov,“ na ktoré nám Boh dal prostriedky (duchovné nástroje) na použitie pri rozlišovaní ducha pravdy od ducha omylu. Ale toto hnutie ignoruje katolícke učenie o rozlišovaní duchov. Často vidíme, ako laická osoba kladie ruky na iného laika, ktorý dostáva „vanutie“ a ihneď tvrdí, že je „plný Ducha.“ To je podľa katolíckej Cirkvi šokujúci predpoklad.

Veľký mystický autor a učiteľ Cirkvi, sv. Ján z Kríža, varoval, že duše musia utekať od vyhľadávania takýchto [citových] prejavov: „Veľmi sa bojím toho, čo sa v našich časoch deje: ak ktorákoľvek duša po troche meditácie zažije jedno z týchto duševných hnutí, ihneď ich všetky pokrstí ako prichádzajúce od Boha a v takomto rozpoložení hovorí: ‚Boh mi povedal,‘ ‚Boh mi odpovedal.‘ Pritom to tak nie je, ale, ako sme poukázali, tieto osoby samotné sú zdrojom týchto hnutí.“ (Výstup na horu Karmel. Druhá kniha, kap. 29)

Práve takáto spiritualita, na ktorej je založené Charizmatické hnutie, je už dlhý čas odsudzovaná Cirkvou a jej veľkými svätcami a teológmi. Presne preto, že vedie ľudí k tomu, aby sami seba klamali.

Sv. Vincent Ferrerský, ktorý je dobre známy tisíckami zázrakov a obrátení, otvorene odsúdil falošnú formu spirituality, keď vyhlásil, že:

„Duša, ktorá sa pripúta k týmto falošným útechám, upadá do veľmi nebezpečných omylov. Lebo Boh správne dovoľuje diablovi mať moc umocňovať tieto druhy duchovných chutí, často ich opakovať, povzbudzovať ich pocitmi, ktoré sú falošné, nebezpečné a plné ilúzií. Ale tieto zvedené duše si predstavujú, že sú pravé. Beda! Koľko duší bolo zvedených touto podvodnou útechou? Väčšina vytŕžení a extáz, alebo aby sme ich nazvali ich pravým menom, besnení týchto predchodcov Antikrista povstáva z tohto dôvodu. Preto jedinou útechou, ktorú máte vpustiť do duše, je tá, ktorú vytvorí povedomie vašej ničoty a biedy. Toto vedomie vás udrží v pokore a povzbudí vás k hlbokej pokore a túžbe, aby On bol uctievaný a chválený. Takýto druh útechy nemôže uviesť do omylu.“ (Andrew Pradel : Život sv. Vincenta Ferrerského. London 1875, s. 183)

„Zážitok Ducha Svätého“ - Choďte na omšu!

Principiálnym dielom Ducha Svätého je posväcovanie duší (1 Sol 4,3) prostredníctvom milosti a nie nejakého hyperaktívneho hnutia našich emócií. Toto dielo posväcovania sa dosahuje cez hodné prijímanie sviatostí. Pre tento dôvod Kristus ustanovil Cirkev, aby odovzdal jej členom život milosti prostredníctvom sviatostí.

Z toho dôvodu aj Cirkev stále potvrdzuje, že najsilnejšie vyliatie Božej milosti sa nám dáva vždy, keď sa slúži svätá omša. Vo svojej dobre známej knihe „Neuveriteľná katolícka omša“ od otca Martina Cochema, je rozobraných 77 milostí a ovocia, ktoré pochádzajú z horlivej účasti na svätej omši. Jej záverom sú slová: „Čo si teraz myslíš o svätej omši, ó kresťane? Môžeme predpokladať, že by na celom svete existovalo iné dielo, kde by sa nám dávalo na dosah toľko milostí a ovocia? Keby kresťania vedeli, ako mať zisk zo svätej omše, mohli by nadobudnúť väčšie bohatstvo, ako nájdu v akýchkoľvek iných veciach, ktoré stvoril Boh.“

Omša je oficiálnou modlitbou Cirkvi a nie je ničím iným, ako modlitbou Krista samotného, ktorý ustavične obetuje seba na kríži za nás (Heb 7,25).

Katolicke pobožnosti

Keďže vyliatie Ducha Svätého nie je obmedzené iba na samotné sviatosti, Cirkev stále odporúča rôzne prostriedky, ktorými Boh pracuje na posvätení jej členov. Sú to napríklad sväteniny (napr. posvätená voda, škapuliar), rôzne súkromné modlitby, nespomínajúc iné verejné modlitby Cirkvi, ktoré môžeme napríklad nájsť v Rímskom breviári. Z toho dôvodu nás Cirkev povzbudzuje: „Modlite sa bez prestania“ (1 Sol 5,17).

Navyše, medzi týmito pobožnosťami nájdeme aj také, ako je pobožnosť k Božskému Srdcu, ktorú praktizoval a odporúčal veľký počet svätých. Aká istejšia cesta môže viesť bližšie k Srdcu Boha?!

Aj ruženec je nanajvýš prehojným prostriedkom na pritiahnutie Božej milosti a požehnania pre nás a našich blízkych. Svätý pápež Pius X. vyjadril myslenie mnohých pápežov a svätcov v tejto záležitosti, keď vyhlásil: „Ako sa nám zdá, neexistuje nič znamenitejšie ako početné hlasy, ktoré bez prestania a z mnohých častí sveta súbežne dvíhajú prosby k preblahoslavenej Panne Márii, keď rozjímajú o Kristových tajomstvách, takže požehnanie jej materskej dobroty môže bez prestania zostupovať na Cirkev.

Aké sú potom skutočné dôvody katolíkov, ktorí tvrdia, že sa potrebujú zúčastňovať na prácach Charizmatických siekt, aby získali hojné vyliatie Svätého Ducha?

Žiadne druhé Turíce!

V rozpore s tým, čo tvrdia Charizmatici, nikdy nebudú druhé Turíce. Dôvodom je, že prvé Turíce nastali za účelom naplnenia prísľubu nášho Pána zoslať Ducha Svätého (Jn 15,26) a potvrdiť nadprirodzený dôvod Cirkvi, ktorá bola príchodom Ducha Svätého ustanovená raz a navždy, na vykúpenie ľudstva. Z toho dôvodu sv. Pavol výslovne uvádza: „Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus.“ (1 Kor 3,11). Inými slovami základy, na ktorých Kristus položil Cirkev nemôžu byť znovu položené alebo ustanovené. To iba potvrdzuje fakt, že Cirkev, ktorú založil Kristus, je neomylná (Matúš 16,18-19), ale riež fakt, že všetci heretici, ktorí tvrdili, že zažili „druhé Turíce,“ boli vždy odsúdení.

V tomto ohľade je Charizmatické hnutie podobné mnohým „duchovným“ hnutiam, ktoré sa objavili počas dejín Cirkvi, a ktoré si následne svojimi čudnými názormi a praktikami vyslúžili odsúdenie Cirkvi. Osobitné miesto medzi nimi majú joachimiti, nasledovníci Joachima z Fiore v 12. storočí, ktorí sa domnievali, že história sveta je rozdelená do troch rozdielnych období, ktoré korešpondujú s jednotlivými osobami Najsvätejšej Trojice. Preto bolo prvé obdobie charakterizované veľkolepou vládou Boha Otca, druhé múdrosťou Jeho Syna a tretie obdobie (stále ma prísť) malo byť charakterizované vyliatím univerzálnej lásky. Toto učenie odsúdil pápež Alexander IV. po Joachimovej smrti v 13. storočí. (Charles Herbermann a spol. : Katolícka encyklopédia, Joachim z Fiore. New york,1909).

Odvolávanie sa na Sväté Písmo a dejiny

Charizmatici sa často pokúšajú odvolávať nielen na Sväté Písmo, ale aj na dejiny Cirkvi, aby podporili svoje snaženie. Keď sa však pozrieme na Sväté Písmo a dejiny Cirkvi, zistíme, že takéto snaženie je značne zmätené.

V Písme čítame, že v deň Turíc, keď Duch Svätý zostúpil na apoštolov, hovorili jazykmi takým spôsobom, že aj keď vlastne hovorili vlastným jazykom, prítomní ľudia ich počuli vo svojich vlastných jazykoch. (Sk 2,4 a tiež Baltimorský katechizmus, oddiel 3Q46 s.89)

Navyše, nikde v Skutkoch apoštolov nečítame, že v príprave na prijatie Ducha Svätého začali apoštoli alebo učeníci vykazovať hysterické znaky alebo prejavy, ktoré by neboli v súlade s kresťanskou umiernenosťou. Ako poukázali mnohí duchovní autori, Boh k nám hovorí v tichosti ( 3 Kr 19,12) a nie prostredníctvom hyperaktívných emócií. V Písme tiež čítame, že „títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.“ (Sk 1,14) Takže keď chceme dosiahnúť plnosť Božej milosti, musíme sa v modlitbe zjednotiť „s Ježišovou matkou Máriou,“ ktorá je skutočne Prostredníčka všetkých milostí.

Keď ďalej sv. Pavol pojednáva o záležitosti hovorenia v jazykoch v štrnástej kapitole prvého listu Korinťanom, dáva im presné inštrukcie. Napríklad pevne vyhlasuje, že takáto osoba má hovoriť takým spôsobom, aby mu rozumelo zhromaždenie, lebo „ak nespoznám význam slov, budem pre toho, kto sa mi prihovára, cudzincom, a ten, kto sa mi prihovára, bude cudzincom mne.“ (1 Kor 14,11) To je preto, že výhradným dôvodom hovorenia v jazykoch musí byť oslávenie Cirkvi a NIE zmyselné uspokojenie jednotlivca. Preto sv. Pavol pokračuje slovami: „Ale na zhromaždení radšej chcem povedať päť zrozumiteľných slov, aby som aj iných poučil, než desaťtisíc slov darom jazykov“ (1 Kor 14,19). Navyše sv. Pavol neváha povedať Korinťanom tento príkaz: „Ženy nech na zhromaždeniach mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť (v cirkvi)“ (1 Kor 14,34). Koľkí Charizmatici dodržiavajú tieto príkazy?

Sv. Pavol zdôrazňuje fakt, že všetky charizmy sú nedokonalé v porovnaní s láskou, ktorá je oveľa vznešenejšia. Z toho dôvodu hovorí Korinťanom: „Ale usilujte sa o vyššie dary milosti. A ešte vznešenejšiu cestu vám ukážem“ (1 Kor 12,31). Čo je tou vznešenejšou cestou? V trinástej kapitole sv. Pavol pokračuje vysvetlením, že tou vznešenejšou cestou je láska: „A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol“ (1 Kor 13,2).

Katolícka viera je vybudovaná na nadprirodzených cnostiach viery, nádeje a lásky a nie na charizmách, ktoré sú iba nižšími darmi. Z toho dôvodu sv. Makarius Veľký (4. storočie) píše: „V porovnaní s láskou, ktorá je dokonalá, sú tieto dary malého úžitku a tí, ktorí sú na tej úrovni, môžu padnúť, ale tí, ktorí majú lásku, nepadajú. Hovorím vám, že som videl ľudí, ktorí dostali všetky charizmi a ktorí sa stali účastníkmi Ducha, ale napriek tomu padli, lebo nedosiahli dokonalú lásku“ (Duchovné kázne II, 27,14).

Charizmatická predstava pokusu o obnovenie fenoménu chariziem ranej Cirkvi je tiež bludom, do ktorého upadli montanisti v roku 170 n.l. Títo heretici boli exkomunikovaní Cirkvou. Je to preto, že „charizmy“ hovorenia jazykmi umožnili ranej Cirkvi rýchlo sa rozšíriť po celom známom svete a byť dobre zakotvenou pred smrťou apoštolov. Preto sv. Pavol v Druhom liste Korinťanom vysvetľuje, že cieľom darov bolo jednoducho vybudovať Cirkev a nie posväcovanie tých, ktorým boli dary dané.

Dnes sú v Katolíckej cirkvi ľudia z každého národa. Aká môže existovať potreba daru jazykov pre evanjelizáciu? Keď si Cirkev nárokuje viac ako dvetisíc ročnú tradíciu pravej viery, aká je ďalšia potreba, aby dokazovala tento nárok? Kde vyhlasuje sv. Augutín (354-430), že „pritom až doteraz je Duch Svätý prijímaný, aj keď nikto nehovorí v jazykoch všetkých národov, pretože Cirkev už hovorí jazykmi všetkých národov“ (Traktát 32, v Joan). Inde potvrdzuje, že „tieto [glosolálie] boli zázraky primerané tým časom. … Očakáva sa dnes, že tí, na ktorých sú vkladané ruky, budú hovoriť jazykmi? Alebo keď sme vkladali ruky na naše deti, tak každý z nás očakával, že budú hovoriť v jazykoch? A keď videl, že v jazykoch nehovoria, bol niekto z vás taký zvrátený v srdci, aby povedal, ‚títo nedostali Ducha Svätého?‘“ (Traktát 32, v Joan)

Svätý apoštol Pavol nás varuje proti takým falošným hnutiam: „Duch výslovne hovorí, že v posledných časoch niektorí odpadnú od viery a budú sa pridržiavať zvodných duchov a učenia démonov,“ (1 Tim 4,1) Toto hnutie je v zásade zámenou emócií za vieru a dobrej vôle za rozumnú náuku. Je to odrazovým mostom k okultizmu. Z tohto dôvodu sa Charizmatické hnutie zarážajúco podobá na okultné hnutia New Age a iné herézy odsúdené Cirkvou.

Dole uvádzame príklady niektorých z týchto heréz a ich podobnosť s Charizmatickým hnutím:

*Hnutie New Age: Je hnutie zahrňujúce všetky denominácie a na základe nekatolíckeho princípu zjednocujúcich prvkoch. V prípade Charizmatikov je to „krst v duchu.“ Ponúka ZÁŽITKOVÚ vieru. Charizmatici nikdy neprišli s teologicky skutočne uspokojujúcim vysvetlením „krstu v duchu,“ ale zdôrazňujú, že to je niečo, čo sa musí zažiť. Pritom Písmo hovorí, že sme úplní v Kristovi. (Kol 2,9).

* Mesalianizmus: Heréza, ktorá má pôvod v Mezopotámii okolo roku 360 n.l. Mesaliáni popierali, že by sviatosti dávali milosti a vyhlasovali, že jediná duchovná sila je modlitba, ktorá vedie k vlastníctvu Svätého Ducha. Takéto „vlastníctvo“ nakoniec viedlo k nemorálnosti, kvôli ktorej ich nazývali aj „Zvrátení.“ Rôzni biskupi a cirkevné koncily ich odsúdili.

* Montanizmus: Heréza, ktorá tvrdila, že Svätý Duch nahrádzal Kristove zjavenie a doplňoval Kristove zjavenie. Tvrdili, že tak konajú na základe „nového vyliatia Ducha.“ Heréza má meno podľa svojho zakladateľna Montana, ktorý bol unášaný „inšpiráciou.“ Počas nej upadal do náhlych záchvatov a začal nepríčetne hovoriť v neznámom jazyku. Svätý pápež Zefirín (199-217) ho vylúčil zo spoločenstva Cirkvi.

* Protestantizmus: Heréza, ktorej pôvodcom bol Martin Luther v roku 1517. Táto heréza popiera existenciu viditeľnej hierarchickej Cirkvi, ale drží sa neviditeľnej „spirituálnej Cirkvi predurčených,“ pričom tiež tvrdí, že prorocká inšpirácia je daná každému veriacemu, aby mohol neomylne rozumieť Božiemu Slovu.

* Jansenizmus: Heréza zo 16. storočia, ktorá sa pokúsila zakomponovať omyly protestantizmu do katolíckej náuky. Podobne ako protestantizmus odmietala rozlišovať medzi prirodzenosťou a milosťou do takej miery, že chybne verili, že milosť je vďaka prirodzenosti. Podobne ako protestanti sa domnievali, že prvotným hriechom bola prirodzenosť človeka úplne zničená a bez milosti nedokáže konať ani prirodzené dobro. Jansenisti si mýlili milosť s pocitom útechy, pričom tvrdili, že iba oni (čiže jansenisti) si môžu byť istí, že sú predurčení. Túto istotu bolo vidieť v živote bez sviatostí a odovzdávania seba „do milosti Božej.“

* Pre detailnejšie vysvetlenie a úplnejší zoznam pozrite: Msgr Ronald Knox : Entuziazmus. Oxford of University Press, 1950.

Sedem dôvodov, prečo Charizmatické hnutie nie je od Boha

1) Charizmatické hnutie vyvyšuje Svätého Ducha, kým Biblia vyvyšuje Ježiša Krista.

Ján 16, 13: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On MA oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám.“ (Jn 16,13-14).

2) Charizmatické hnutie vytvára rozdelenie a spory v mnohých cirkvách. V Biblii sa píše: „Boh nie je Bohom neporiadku.“

1. list Korinťanom 33: „Veď Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja; ako vo všetkých cirkvách u svätých“ (učím).

3) Charizmatické hnutie tvrdí, že je potrebná „druhá skúsenosť,“ aby sme boli úplní. Biblia tvrdí, že sme úplní v Kristovi, keď sme spasení.

Kolosanom 2, 9: „Veď v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva.“

4) Charizmatické hnutie tvrdí, že zázraky musia byť od Boha, ale Písmo tvrdí, že nie všetky zázraky sú od Boha.

Matúš 7,22-23: „Mnohí mi v onen deň povedia: ‚Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme, v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?‘ Vtedy im vyhlásim: ‚Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!‘“

5) Charizmatické hnutie tvrdí, že hovorenie jazykmi je znakom pokrstenia Duchom Svätým. Ale Písmo tvrdí, že je to znakom nevery Židov.

1. list Korinťanom 14,22: „A tak dar jazykov nie je znamením pre veriacich, ale pre neveriacich, dar prorokovať zasa nie pre neveriacich; ale pre veriacich.“

6) Charizmatické hnutie tvrdí, že je v poriadku, ak ženy v cirkvi rozprávajú jazykmi. Ale Písmo tvrdí, že ženy majú byť v zhromaždení ticho.

1. list Korinťanom 14,34: „Ženy nech na zhromaždeniach mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť, ale nech sú podriadené, ako hovorí aj zákon.“

7) Charizmatické hnutie kladie veľký dôraz na „uzdravenie tela“ a tvrdí ľuďom, že „BOH nechce, aby bol ktokoľvek chorý.“ Nemajú ale žiadne časti z Písma, na ktoré by sa mohli odvolať. Niektorí krútia nosom nad uvedením takých častí.

2. list Korinťanom 12, 7-10: „A aby som sa nevyvyšoval, bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval. Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, ale on mi povedal: ‚Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.‘A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; lebo KEĎ SOM SLABÝ, VTEDY SOM SILNÝ.“ - Démonizmus v charizmatických kresťanských kruhoch