Najväčší,najúžasnejší okamih života Ježiša na tejto zemi...vzal so sebou 3 najvernejších apoštolov-Petra,Jakuba a Jána na tajomnú horu,do samoty a ticha...šli nechápajúc posvätnosť a dramatickosť tej chvíle...až vstúpili do nepochopiteľného,úžasného,mystického Tajomstva...svojimi ľudskými očami uvideli v oslňujúcej žiari záblesk a tajomstvo Neba...Večného úplneho šťastia a blaženosti ,presahujúcej všetkú ľudskú skúsenosť a realitu...Kristus zažiaril v lesku nebeskej slávy naplno...ako tisíce bleskov...prelomil úzke hranice priestoru a času a vstúpil na krátku pozemskú chvíľu do večnosti nebeskej slávy...Premenil sa v osláveného Syna Božieho....Vedľa neho sa zjavili spravodliví muži pradávnych čias...Mojžiš...ktorý nesmel vstúpiť do zasľúbenej zeme a slávny,tajomný,mystický Eliáš...ktorý sa narodil...ale neumrel,neokúsil temnú,mrákotnú a neuprositeľnú smrť...údel všetkých žijúcich...ale v sláve,v hrmení hromov a žiari oslňujúcich bleskov uletel na ohnivom voze z tejto zeme...za živa...Títo dávni,veľkí vodcovia židovskeho národa rozprávali s Ježišom...o jeho poslaní,diele vykúpenia,strastiach múk a bolestí ukrižovania...až po konečnú smrť... Apoštoli,ohúrení a omračení týmto kolosálnym zázrakom nevedeli či žijú...alebo aj oni vstúpili do neba...žijú...či umreli...nechápali...nerozumeli...ani nemohli...lebo dva svety sa zrazili...svet pozemský,dočasný, so svetom duchovným,mystickým a večným...Aj apoštoli zažívali neskutočnú blaženosť a plnosť šťastia...aké táto zem nemôže poskytnúť...Boli tak omráčení prívalom šťastia a blaženosti...že ani nechceli odtiaľ odísť... Ale mystické, nebeské divadlo sa končilo...oslňujúca žiara hasla...nebo sa skrylo v nekonečných diaľavách nepreskúmateľného,tajomného vesmíru...Všetko dohaslo...Pre apoštolov to bol ohromujúci zážitok na celý život a zdroj sily a odvahy...Najradšej by to vykričali celému svetu...také šťastie a blaženosť nevidanej intenzity...ale Ježiš im zakázal o tom hovoriť...až do Jeho smrti...Stretnutie neba so zemou je mimoriadny,tajomný a mystický úkaz...nám,obyčajným smrteľníkom nedostupný...Len svätí a vyvolení mohli zažiť také mystické šťastie...a to im bolo nad všetky pozemské poklady..nad všetok ich život...Aj prorok Daniel zažil niečo podobné...v babylónskom zajatí....v tajomnom,ohromujúcom, nočnom videní ...pri rieke Hidekel sa otvorilo nebo a uvidel v ohromujúcej žiari samotnú božiu velebu a Syna božieho... Nám obyčajným,hriešnym ľuďom je tento opis dôkazom...krásy a veleby neba...našej zasľúbenej,večnej vlasti...len, aby sme tam došli...ale to je už na nás samých a hodnote našho života v súlade s Bohom... Z evanjelia podľa Matúša (Mt 17, 1-9)
Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“ Pápež Pavol VI. (ktorý zomrel na sviatok Premenia Pána 6. 8. 1978), pred modlitbou Anjel Pána, ktorú už nemohol predniesť, napísal: 'Premenenie Pána vrhá oslňujúce svetlo na náš všedný život a obracia našu myseľ k údelu nesmrteľnosti, ktorý táto skutočnosť naznačuje. Premenenie Pána - Sviatok pripomína Ježišovo premenenie na vrchu Tábor pred apoštolmi Petrom, Jakubom a Jánom. Udalosť zachytávajú všetci evanjelisti okrem Jána (Mt 17,1–6; Mk 9,1–8; Lk 9,28–36). 6. augusta. Slávnosť premenenia Krista Pána.
Dnešná slávnosť, sviatok v sv. cirkvi sa koná a býva sviatkom zasvätená, pripomína nám jeden z najskvelejších výjavov v celom živote Ježiša Krista. Láskavý Spasiteľ poberal sa pri konci tretieho roku svojho učiteľského úradu do Jeruzalema, z ktorého nemal sa viacej navrátiť; lebo chcel dobrovoľne do rúk svojich nepriateľov sa vydať a veľké dielo nášho vykúpenia dokonať.
Na ceste pokarhal Petra, že chcel zabrániť mu ten bolestný krok; i riekol: «Kto chce za mnou prísť, zapri sám seba a vezmi kríž svoj a nasleduj mňa!» Kríž je trpký, potešoval učeníkov tým, že im sľúbil večnú odplatu. I riekol: «Syn človeka príde v sláve svojho Otca s anjelmi svojimi: a vtedy odplatí jednému každému podľa jeho skutkov.»
A slávnostne doložil: «Zaiste vravím vám, sú niektorí zo stojacich tuto, ktorí neokúsia smrť, až uzrú Syna človeka prichádzajúceho vo svojom kráľovstve.» Toto proroctvo vyplnilo sa nezadlho. Niektorí apoštolovia mali byť tí šťastní, ktorí mali videť Ježiša, v akej sláve príde niekedy na zem, aby odplatil každému podľa jeho skutkov.
Prv, než vstúpil do Jeruzalema, aby dokonal dielo svoje, asi o šesť dní po rozhovore s učeníkami, «vzal Ježiš Petra a Jakuba (Väčšieho), a Jána, jeho brata, a viedol ich na vysoký vrch», menom Tábor, aby s nimi sa modlil. Tento vrch, s ktorého otvára sa prerozkošný výhľad po okolí, leží vo Svätej Zemi. A tam na temeni vrchu stal sa ten radostný výjav, ktorý nám sv. Evanjelium (druhej pôstnej nedele) a dnešná slávnosť tak živo na pamäť uvádza.
Sv. Matúš píše o tom (17, 2—5): «A premenil sa pred nimi. I zaskvela sa tvár Jeho ako slnce: a rúcho Jeho bolo biele jako sneh. A hľa, ukázali sa im Mojžiš a Eliáš, rozprávali s Ním. I prehovoril Peter a riekol k Ježišovi: Pane! dobre je nám tu byť: keď chceš, postavíme tu tri stánky, Tebe jeden, Mojžišovi jeden a Eliášovi jeden. A keď on ešte hovoril, hľa, oblak svetlý zatienil ich. A hľa, hlas z oblaku, ktorý hovoril: Toto je môj milý Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo: Toho počúvajte!»
Ježiš Kristus skvel sa tou slávou pred svojimi apoštolmi, ktorú má na pravici svojho nebeského Otca. V takej sláve uzrel Ho už v Starom Zákone prorok Daniel vo svojom videní pri rieke Hidekel (Tigris). Prorok opisuje svoje videnie: «Telo Jeho bolo ako chrysolit, Jeho tvár ako pohľad na blesk a Jeho oči sťa horiace lúče, jeho ramená a a telo až po nohy, ako pohľad na žeravú rudu.»
Podobne opisuje prorok Habakuk zjavenie Syna Božieho: «Jeho skvelosť bola ako samé číre svetlo a lúče vychádzali z Jeho rúk.» V tej istej sláve zjavil sa neskôr Ježiš sv. Štefanovi pri jeho mučeníckej smrti a sv. Pavlovi na ceste do Damasku. A Boh Otec oslávil na vrchu Tábore tak svojho jediného Syna Ježiša Krista, aby Jeho sväté človečenstvo posilnil a potešil ku nastávajúcemu utrpeniu. V monumentálnom,ohromnom zjavení sa Ježiš na krátku chvíľu PREMENIL...jeho ľudské telo prelomilo úzke tajomné hranice obmedzení priestoru a času a zmenilo sa na mystické,tajomné DUCHOVNÉ TELO....žiariace ohnivým svetlom,ktoré bolo tak silné,že oslepovalo a ohúrení apoštoli si zakrývali tvár pred jeho silou a žiarou...Kristus im ukázal nesmierne,ľudskou mocou nedosiahnuteľné TAJOMSTVO -BOHA v JEHO moci a velebe.Traja ohromení apoštoli mali vidieť úzkou škárou medzi svetom hmotným a tým duchovným veľkolepé poznanie a zážitok Premeny ľudského tela na mystické-OSLÁVENÉ TELO... A pri Premenení Ježiša sa ozval z nebies mohutný hlas ako hromu-hlas Boha-Otca: Toto je Syn môj milý, v ktorom sa mi zaľúbilo; Jeho počúvajte...
Tento výjav je najsilnejší záblesk VEČNOSTI do celých dejín sveta....Bez prechodu smrťou bol ukázaný NOVÝ MYSTICKÝ SVET... Ježiš chcel týmto vrcholným zjavením posilniť vieru apoštolov,aby sa im toto nebeské,prekrásne,tajomné videnie hlboko vrylo do ich duše a mysle...a tak už dokázali plne veriť a neskôr aj ohlasovať evanjelium po svete... Tajomný,pustý vrch Tábor dostal veľkolepé zjavenie,ktoré ho naveky odlíšili od ostatných posvätných miest svätej Zeme,po ktorej chodil Spasiteľ sveta...Tu vstúpil Ježiš do tajomného mystického stavu PREMENENIA... a z večnosti k nemu pristúpili najväčší muži Starej zmluvy-Mojžiš a Eliáš...Smrť Mojžiša je zahalená tajomstvom.Mojžiš už cítil mocné volanie večnosti,po ktorej prahla jeho zbožná duša,Už videl duchovným zrakom mohutné ohromujúce záblesky večnosti ,ktoré už volali jeho dušu.Boh mu dovolil ešte vidieť Zasľúbenú zem -budúci posvätný Kanaán,ale Boh mu už nedovolil vstúpiť do nej so svojim vyvoleným národom,lebo Mojžiš spáchal nevernosť a hriech ...Boh ho volal na posvätný,pustý vrch Nebó... „Potom služobník Hospodinov Mojžiš zomrel tam v moábskej krajine podľa slova Hospodinovho.Sám Boh,cez svojich anjelov ho pochoval v údolí moábskej krajiny naproti Bét-Peóru. No do dnešného dňa nik nevie o tomto hrobe“ (5 Mojžišova 34,5.6 Boží anjeli však pochovali telo verného služobníka Mojžiša a strážili jeho osamelý hrob... Mojžiš musel prejsť temným údolím smrti a umieral sám...opustený v samote na posvätnom,tajomnom vrchu Nebó...Sväté Písmo udáva úžasný zázrak...kedy zomrelé telo človeka-Mojžiša pochoval sám BOH...cez svojich anjelov.Oni sa rozkazom božím zhmotnili a vykopali hrob a tam pochovali telo Mojžiša a zasypali...aby nikdy v dejinách nebol nájdený,odhalený a uctievaný...aby sa Izraeliti vyhli modloslužbe...lebo nad tým všetkým je Boh sám.A tak duša Mojžiša bola mocou božou vyvolaná z predpeklia,kde zbožné duše celého Starého Zákona očakávali víťazstvo Krista nad smrťou pri jeho vzkriesení.Takto premenený Kristus s novým mystickým osláveným telom vstúpil za jasotu anjelov a spevu do temnej ríše PREDPEKLIA,kde zbožné duše zosnulých Starej zmlkuvy očakávali svoje vyslobodenie a otvorenie brán neba...Tak i duša Mojžiša,ešte pred svojím vyslobodením sa priblížila k Premenenému Ježišovi a s ním rozprávala... Z nebeskej slávy zostúpila duša veľkého proroka Starej zmluvy -ELIÁŠA...on neprešiel prechodom smrti,z božej moci...alebo bol vzatý zaživa do neba a premenený na duchovné telo...Oba slávni muži z dávnych čias rozprávali s Ježišom...Oznamovali Ježišovi blížiaci sa koniec jeho pozemskej púte a hrozné utrpenie a bolestnú smrť na kríži... Oba títo muží ukončili svoj pozemský život ohromujúcim,záhadným spôsobom nad ktorým ostáva ľudský rozum stáť a nám ostáva len holá viera,lebo tie tajomstvá nie sme schopní pochopiť... Apoštoli ohromení,šokovaní nad tým divom hľadeli s otvorenými ústami a vyvalenými očami na toto nádherné nebeské divadlo.Z Premeneného Ježiša vychádzali mocné záblesky nebeskej slávy...apoštoli boli ako v nádhernom sne,zažívali neskonalý pokoj,vnútornú radosť a nadšenie...Aj oni boli plne zasiahnutí svetlom a silou z Premenenia a to ich bude držať až do ich mučeníckej smrti... Peter,vo vytržení a úžase zvolal...Pane, dobre je nám tu byť! Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi. Úchvatné,tajomné videnie sa rozplynulo a pri ohromených,otrasených apoštolov ostal len Ježiš...Apoštoli boli vyľakaní a nemohli sa prebrať zu toho veľkolepého,mystického zážitku...Musel ich do života vrátiš samotný Ježiš...ktorý im zakázal o tomto všetkom hovoriť...až po Jeho vzkriesení... No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“
Mojžiš-bol pri Ježišovom Premenení:
1 Z moábskych stepí vystúpil Mojžiš na vrch Nebó, vrchol Pisgy, naproti Jerichu, a Hospodin mu ukázal celú krajinu: Gileád až po Dán, 4 Hospodin mu povedal: „Toto je krajina, ktorú som pod prísahou sľúbil Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi, keď som povedal: ‚Dám ju tvojmu potomstvu!‘ Dovolil som ti ju uvidieť na vlastné oči, do nej však nevojdeš!“
5 Potom tam, v Moábsku, zomrel Hospodinov služobník Mojžiš, ako povedal Hospodin. 6 Pochoval ho v údolí naproti Bét-Peóru v Moábsku. Dodnes však nikto nevie o jeho hrobe. 7 Mojžiš mal stodvadsať rokov, keď zomrel. Zrak mu nezoslabol a jeho životná sila ho neopustila. vrch Nebó
Eliáš bol pri Ježišovom Premenení Veľký prorok Eliáš nezomrel...bol vzatý na ohnivom voze do neba Spolu s pradávnym patriarchom Henochom boli vzatí zaživa do neba bez prechodu temným údolím smrti...Len dvaja ľudia sa narodili...ale nezomreli nikdy
2Kr 2-1:
"Keď Pán chcel Eliáša vziať vo víchrici do neba, išiel Eliáš a Elizeus z Galgaly. 2 Tu Eliáš povedal Elizeovi: "Ostaň tu, lebo ma Pán poslal až do Betelu!" Ale Elizeus odpovedal: "Ako žije Pán a ako žiješ ty, neopustím ťa!" Išli teda do Betelu. 3 Vtedy vyšli prorockí synovia, ktorí boli v Beteli, k Elizeovi a pýtali sa ho: "Či vieš, že Pán vezme dnes tvojho pána ponad tvoju hlavu?" Odpovedal: "Aj ja to viem. Buďte ticho!" 4 Potom mu Eliáš povedal: "Elizeus, ostaň tu, lebo Pán ma poslal až do Jericha!" Odpovedal: "Ako žije Pán a ako žiješ ty, neopustím ťa!" Išli teda do Jericha. 5 I priblížili sa synovia prorokov, ktorí boli v Jerichu, k Elizeovi a pýtali sa ho: "Či vieš, že Pán vezme dnes tvojho pána ponad tvoju hlavu?" Odpovedal: "Aj ja to viem. Buďte ticho!"
2Kr 2-11:
"A ako išli v rozhovore, zrazu ich oddelil od seba ohnivý voz a ohnivé kone a Eliáš vystúpil vo víchrici do neba. 12 Keď to Elizeus videl, zvolal: "Otče môj, otče môj! Voz Izraela a jeho pohonič!" A viac ho nevidel."
Keď prechádzali, Eliáš povedal Elízeovi: Žiadaj si, čo ti mám urobiť skôr, ako budem vzatý od teba. Elízeus odpovedal: Nech spočinie na mne, prosím, dvojnásobok tvojho ducha. 10 On povedal: Ťažkú vec si žiadaš, ale ak ma budeš vidieť, ako budem vzatý od teba, stane sa ti tak, ak nie, nestane sa.11 Zrazu, ako tak šli a zhovárali sa, oddelil ich od seba ohnivý voz a ohnivé kone a Eliáš vystúpil vo víchrici na nebo.12 Elízeus to videl a kričal: Otče môj, otče môj! Vozy Izraela a jeho jazda! A už ho viac nevidel. 13 Potom zodvihol Eliášov plášť, ktorý spadol z neho, vrátil sa a zastal na brehu Jordánu. Keď prechádzali, Eliáš povedal Elízeovi: Žiadaj si, čo ti mám urobiť skôr, ako budem vzatý od teba. Elízeus odpovedal: Nech spočinie na mne, prosím, dvojnásobok tvojho ducha. 10 On povedal: Ťažkú vec si žiadaš, ale ak ma budeš vidieť, ako budem vzatý od teba, stane sa ti tak, ak nie, nestane sa.11 Zrazu, ako tak šli a zhovárali sa, oddelil ich od seba ohnivý voz a ohnivé kone a Eliáš vystúpil vo víchrici na nebo.12 Elízeus to videl a kričal: Otče môj, otče môj! Vozy Izraela a jeho jazda! A už ho viac nevidel. 13 Potom zodvihol Eliášov plášť, ktorý spadol z neho, vrátil sa a zastal na brehu Jordánu
To potvrdzuje i sv. apoštol Peter, keď vo svojom liste píše (II. 1, 16, 12): «Učinení sme boli očitými svedkami veľkosti Jeho, keď prijal od Boha Otca česť i slávu, keď stal sa k nemu takýto hlas od velebnej slávy: Toto je Syn môj milý, v ktorom sa mi zaľúbilo; Jeho poslúchajte.» Pri tomto oslávení zjavili sa i proroci Starého Zákona, Mojžiš a Eliáš, ako predstavitelia celého zjavenia Božieho; začiatok toho zjavenia predstavoval Mojžiš, dokončenie jeho Eliáš, ktorý má prísť na svet pred všeobecným súdom.
A Ježiš Kristus stojí medzi nimi v prostriedku a spojuje začiatok a zakončenie zjavenia Božieho. I rozpráva sa s nimi, čo všetko má sa diať s Ním v Jeruzaleme, aby dokončil dielo spasenia (Luk. 9, 31). Sv. apoštolovia Peter, Jakub a Ján ohromení boli týmto nadzemským zjavom tak, že ostali bez seba. Keď prišli k sebe a Peter videl, že proroci Starého Zákona odchádzali od Ježiša Krista, zvolal vo vytržení: «Pane, dobre je nám tu byť!» vrch Tábor
On chcel tým trom, v nebeskej kráse a svetle sa skvejúcim osobám stánky stavať; nebol si ale vedomým, čo hovorí. On chcel, aby sláva nebeského Majstra večne trvala; i chcel byť vždy takto vytrženým. A on skutočne vystaval stánok večný pre božského Spasiteľa vo sv. cirkvi, ktorej základným kameňom je sám Ježiš Kristus, ktorá je naše útočište a nebo na zemi. .
A keď sv. Peter hovoril, zatienil ich svetlý oblak, v ktorom zjavil sa Boh Otec a svojmu Synovi svedectvo vydal: «Toto je môj milý Syn; Jeho poslúchajte!» Hlas Boha Otca ohromil apoštolov, že na tváre svoje od strachu padli. Veď už Adam v raji zvolal: «Počul som hlas Tvoj, a strach prišiel na mňa!» Smrteľným strachom triasol sa prorok Izaiáš, keď uzrel Pána a počul modliť sa Serafínov; i zvolal: «Beda mne, lebo som človek nečistých úst!»
I prorok Daniel padol omámený na svoju tvár a ležal bez vlády, kým nedotkla sa ho ruka a na kolená ho nepozdvihla. Tak dotkol sa teraz i Ježiš apoštolov a riekol im: «Vstaňte a nebojte sa!» I pozdvihli svoje oči a nevideli viac nikoho, len samého Ježiša. A keď s Táboru dolu zostupovali, riekol im Pán Ježiš: «Nikomu nerozprávajte videnie, kým Syn človeka z mrtvých nevstane.» Ježiš Kristus poprial uzrieť slávu svoju nebeskú len trom apoštolom, Petrovi, Jakubovi a Jánovi, keď premenil sa pred nimi.
On chcel mať troch svedkov, ktorí dostačovali ku potvrdeniu pravdy. Zakázal im oslávenie svoje pred svojím vzkriesením svetu oznámiť, aby nespyšneli a nad iných apoštolov sa nepovyšovali, žeby nepriatelia Kristovho učenia neboli ešte viac proti apoštolom pobúrení a konečne, aby mnohí si neboli istí, či je Kristus opravdivý Syn Boží, lebo by vo svojej slabosti boli pochybovali, keby Ho boli videli na kríži zomierať a neboli by verili potom apoštolom.
Preto bolo veľmi múdre nariadené, že apoštoli mali len po vzkriesení Spasiteľovom Jeho slávne premenenie svetu oznámiť. A sv. Peter bol preto za svedka oslávenia Ježišovho povolaný, lebo bol hlavou apoštolov a Spasiteľa najviacej miloval; sv. Ján, lebo ho Ježiš najviac miloval; sv. Jakub Väčší, lebo on bol medzi prvými, ktorí Pána nasledovali a za vieru v Neho najviac bol oduševnený a prvý bol z apoštolov, ktorý za sv. vieru život svoj položil. Tábor
Týchto troch apoštolov vzal sebou na vrchu Olivetskom, aby boli svedkami i Jeho smrteľnej úzkosti. Slávnosť dnešnú uviedol po celom kresťanskom svete pápež Kalixt III. roku 1457. Turci napádali kresťanské krajiny a nivočili mečom a ohňom kresťanov. Zbožný pápež chcel v tomto súžení touto slávnosťou od Boha pomoc dosiahnuť.
V minulosti nebol ako sviatok, ale predsa veľmi významný pre každého pravoverného kresťana, lebo sv. Peter hovorí: «PrekIiaty buď, kto Ježiša nemiluje!»
Poučenie.
Sv. Peter zvolal na Tábore: «Pane, dobre je nám tu byť!» Taký bol bez seba od radosti, keď uzrel časť slávy nebeskej. A toto nadšenie a nadzemská radosť naplnil srdce a myseľ jeho tak, že ešte i po mnohých rokoch pripomínal túto česť, že bol hodný vidieť na okamih slávu Božiu a počuť hlas Otca nebeského.
Pyšný bol tento inak pokorný apoštol, že mohol vo svojom druhom liste ku kresťanským obciam písať a svedectvo vydávať, že i on bol na tom svätom vrchu, kde premenil a oslávil sa Ježiš Kristus. A predsa to bola len sláva a veleba určená oku a sluchu ľudskému. Aká radosť, aká rozkoš to bude v nebeskom kráľovstve, keď budú spravodliví vidieť Pána Boha z tváre do tváre? Toto blahoslavenstvo prevyšuje všetky zmysly ľudské.
Sv. Písmo hovorí o nebeskom kráľovstve v podobenstvách; ono nám o nebi len to hovorí, čo môžeme porozumieť; lebo nebeské kráľovstvo je celkom niečo nového a iného, než všetko, čo tu na zemi poznávame. Keď hovorí sv. Písmo ku trpiacim, takto predstavuje nebe: «Boh zotrie všetky slzy z ich očí: nebude smrti, ani zármutku, ani plaču, ani bolesti. Lebo tie prvé veci pominuli.» (Zjav. 21, 4.)
A sv. Matúš (22, 1) píše: «Kráľovstvo nebeské podobné je veľkej svadobnej hostine, na ktorej podiel brať budú, ktorí na pozvanie prišli.» A inde (19, 28) hovorí: «Tí, ktorí s Pánom vytrvali v utrpení, sedieť budú na zlatých stoliciach a súdiť národy.» O svätých dušiach hovorí sv. Písmo (Sv. Pavel v I. ku Kor. 13, 12): «Teraz poznávame ako v zrkadle; tam ale tvárou do tváre.» A u sv. Matúša Kristus Pán volá (5, 8): «Blahoslavení čistého srdca, lebo oni Boha vidieť budú!»
A inokedy hovoril Pán Kristus: «Zase uzriem vás, a vašej radosti nebude konca.» A sv. Pavel píše ku Korintským kresťanom (I. Kor. 2, 4): «Ani oko nevidelo, ani ucho neslýchalo, ani to srdce ľudské nepocítilo, čo Boh pripravil tým, ktorí Ho milujú.» A táto radosť, toto blahoslavenstvo trvať bude večne! Kresťane, spytuj sa, či Ježiša Krista skutočne miluješ? Nasleduj veľkých služobníkov Božích, keď meno Božieho Spasiteľa s najväčšou úctou často vyslovovať budeš.
Rozjímaj o učení a skutkoch Božieho Syna, i priučíš sa tomu, že budeš hovoriť a to činiť, čo On hovoril a činil. A často vzdychaj (Žalm. 3): «Preukáž nám, ó Pane, Svoje, milosrdenstvo a daj nám spasenie!»
Modlitba.
Bože, ktorý si tajomstvá viery v slávnom premenení jednorodeného Syna Tvojho skrze svedectvo otcov potvrdil a dokonalé vyvolenie synov Svojich hlasom z neba znejúcim v jasnom oblaku podivne predznamenal: popraj milostivé, aby stali sme sa spoludedičmi Kráľa slávy a boli účastnými Jeho blahoslavenstva. Skrze tohože Pána nášho Ježiša Krista. Amen.
Tábor
Sviatok Premenenia Pána
Katolícka cirkev dnes slávi sviatok Premenenia Pána-6.august. Táto udalosť patrí k tým najdôležitejším v živote Ježiša Krista tu na zemi. Sv. Matúš píše: „....Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrah do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. (....) i zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ (...) Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“ (Mt 17, 1-8)
Kde sa stala táto udalosť, nevieme. Tradícia hovorí, že to bolo na vrchu Tábor, ktorý sa týči priamo v srdci Galiley uprostred nížinatej krajiny. Stalo sa to zrejme v druhom roku Pánovho účinkovania (asi roku 29) medzi židovskými sviatkami Veľkej noci (alebo Turícami) a Sviatkami stánkov (por. Jn 5-7). Traja apoštoli sa stali svedkami Ježišovej slávy, ktorá ho čakala po diele vykúpenia.
Sviatok Premenenia Pána sa slávil v rôznych termínoch. Pápež Kalixt III. v roku 1456 nariadil sláviť ho 6. augusta. Mohamedánski Turci vtedy ničili kresťanské krajiny a pápež chcel aj touto slávnosťou pozdvihnúť srdcia ľudí k Bohu a vyprosovať pomoc. Pre všetkých je pripomienkou slávy Ježiša Krista a povzbudením očakávať nebeskú slávu, ktorú nám pripravil v nebi. Okrem 6. augusta si v liturgii pripomíname Premenenie Pána na Druhú pôstnu nedeľu, keď sa číta evanjelium o premenení.
Slávenie tohto sviatku siaha do 4. stor. V tej dobe svätá Helena, matka cisára Konštantína Veľkého, dala postaviť chrám na hore Tábor na počesť Premenenia Pána. Tento sviatok sa vo Východnej cirkvi slávnostne oslavuje od 6. stor. pod názvom „Pánovho premenenia“. V západnej Sýrii sa v 8. stor. nazýval „Sviatok Tábora“.
Pôvodne sa sviatok Premenenia slávil vo februári. Avšak, keďže tento radostný sviatok väčšinou pripadol v pôstnom období, čo nezodpovedalo duchu pôstu a pokánia, bol preložený na 6. augusta. Prečo práve na tento deň? Historik Eusébius a Sv. Ján Damascenský sú toho názoru, že Premenenia Pána sa konalo 40 dní pred smrťou Kristovou. Tak Svätá Cirkev držiac sa tejto mienky, preložila sviatok Premenenia Pána z februára na 6. augusta, pretože o 40 dní neskôr – 14. septembra pripadá sviatok Povýšenia Kríža – spomienka na Kristovo utrpenie a smrť.
Sviatok Premenenia je jedným z dvanástich hlavných sviatkov našej cirkvi. Má jeden deň predprazdenstva a sedem dní poprazdenstva. Stichiry a kánony sviatku zostavili sv. Ján Damascénsky a Kozma Majumský.
Tento sviatok sa slávi v čase, keď dozrievajú plody zeme. Od dávnych čias sa vo Východnej cirkvi v tento deň požehnávajú prvotiny úrody zeme, ako poďakovanie Bohu. Tento zvyk prevzala kresťanská tradícia zo Starého zákona, ktorý predpisoval priniesť prvotiny plodov do Chrámu (porov. Ex 23, 19). Zvyk požehnávať v zhromaždení prvotiny predpisujú apoštolské pravidlá z konca 3. stor.
Premenenie Pána patrí k najdôležitejším udalostiam v živote Ježiša Krista tu na zemi. Sv. Matúš píše: O šesť dní (šesť dní po Petrovom vyznaní, že Ježiš je Mesiáš, a po prvej predpovedi utrpenia) vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“ (Mt 17, 1-8)
Kde sa stala táto udalosť, nevieme. Tradícia hovorí, že to bolo na vrchu Tábor, ktorý sa týči priamo v srdci Galiley uprostred nížinatej krajiny. Stalo sa to zrejme v druhom roku Pánovho účinkovania (asi roku 29) medzi židovskými sviatkami Veľkej noci (alebo Turícami) a Sviatkami stánkov (por. Jn 5-7). Vrch Tábor bol zrejme veľmi vhodný na nerušenú meditáciu spojenie s Bohom. Tak ako kedysi Daniela ohromil zjav Božej slávy (Dan 10,6), tak aj apoštoli boli vo vytržení, Peter vyjadril túžbu zostať v takejto sláve, keď nevedomky hovorí: „Postavme tu tri stánky“. Spolu s Ježišom sa pri jeho premenení zjavili aj dve najväčšie postavy Starého zákona – Mojžiš a Eliáš. Symbolizujú celé Božie zjavenie v Starom zákone, ktoré sa teraz napĺňa a vrcholí v samotnom Ježišovi. Sám Boh Otec potvrdzuje tieto veci hlasom z neba: „Toto je môj milovaný Syn…“ Vtedy traja apoštoli padajú na zem, plní strachu a bázne pred Bohom. No Ježiš hovorí: „Nebojte sa!“ Zakázal im hovoriť o tomto videní až do svojho zmŕtvychvstania. Traja apoštoli sa stali tak svedkami jeho slávy, ktorá ho čakala po diele vykúpenia. Nechcel však vopred pobúriť ešte viac svojich nepriateľov a takisto nechcel, aby sa traja apoštoli vyvyšovali nad iných. Až po vzkriesení mohli o týchto udalostiach porozprávať ostatným.
Sviatok Premenenia Pána sa slávil v rôznych termínoch, pápež Kalixt III. v roku 1456 nariadil sláviť ho 6. augusta. Mohamedánski Turci vtedy ničili kresťanské krajiny a pápež chcel aj touto slávnosťou pozdvihnúť srdcia ľudí k Bohu a vyprosovať pomoc. Pre všetkých je pripomienkou slávy Ježiša Krista a povzbudením očakávať nebeskú slávu, ktorú nám pripravil v nebi. Okrem 6. augusta si v liturgii pripomíname Premenenie Pána na Druhú pôstnu nedeľu, keď sa číta evanjelium o premenení.
Premenenie Pána (Mt 17,1-9)-sviatok 6.august
Viaceré kresťanské tradície si sviatkom 6. augusta pripomínajú udalosť z Ježišovho života, známu ako Premenenie Pána. Jej opis sa nachádza vo všetkých troch synoptických evanjeliách.
Hoci ide o veľmi známe rozprávanie, jej presný význam, historická autenticita a chronológia v rámci textu robí dodnes viacerým odborníkom ťažkosti. K pochopeniu nám môže pomôcť fakt, že „premenenie“ všetky opisy zaraďujú za inú známu scénu. V nej sa Ježiš pýta svojich učeníkov na svoju osobu. Najprv si od nich žiada informáciu o názore ľudí a potom o ich vlastnom. Iniciatívu v druhej odpovedi prevezme apoštol Peter, ktorý vyzná, že Ježiša pokladá za „ Božieho (Lk 9, 20) Mesiáša (Mk 8, 29), Syna živého Boha (Mt 16,16).“ Táto identifikácia sa však už čoskoro ukáže ako nedostatočná a nepochopená. Ježiš ju totiž dopĺňa predpoveďou o svojom budúcom utrpení a smrti. To sa však už Petrovi nepáči, a preto proti tomuto obrazu protestuje. Ježiš ho však „schladí“ tvrdým pokarhaním. Na základe toho sa dá na „premenenie“ pozerať ako na Ježišovu snahu bližšie ukázať a tým aj vysvetliť pravú podstatu toho, kým On je. Z povahy, ako udalosť „premenenia“ prebiehala, sa dá usúdiť, že ňou Ježiš odstránil prvky, ktoré sa týkali očakávania na príchod „ľudského mesiáša“, ktorý vyslobodí Izraelitov spod nadvlády cudzej mocnosti a nastolí definitívny nábožensko-politický „režim“ v krajine a na celom svete.
Ježiš vyviedol „na vysoký vrch do samoty“ Petra, Jakuba a Jána. „Tam sa pred nimi premenil“ (Mt 17, 1-2). Opis tohto mystického zážitku obsahuje obrazy typické pre apokalyptickú literatúru. Vo Svätom Písme je tento literárny žáner zastúpený hlavne knihami Daniel a Zjavenie. Je pritom známe, že apokalyptika svojimi opismi nechce vyjadriť presnú skutočnosť. Posolstvo zakódované do fantastických a nadprirodzených obrazov nám naopak poukazuje na neschopnosť človeka ľudským jazykom do bodky vystihnúť niečo, čo ho presahuje.
O to viac to platí pre evanjeliovú pasáž o premenení. Autor (svedok) si vypomáha obrazmi, ktoré poznal zo Starého zákona. Tvár žiariaca „sťa slnko“ poukazuje na bázeň pred Bohom. Ľudské oči nie sú uschopnené na priame hľadenie do slnka. Podobne musia „sklopiť zrak“ pred premeneným Ježišom aj apoštoli. Odev biely „ako svetlo“ (porov. Mt 17, 2) hovorí nielen o čistote, ale aj o Božej blízkosti. Podľa starozákonného myslenia sa k Bohu nemohlo priblížiť nič nečisté (obeta). Za takého sa spravidla pokladal každý človek. Za dôsledok priameho kontaktu s Bohom sa pokladala smrť.
Ježiš je týmito obrazmi predstavený ako ten, komu sa má preukazovať božská úcta, a ktorý sa nachádza v Božej blízkosti. Oproti starozákonným opisom však badáme aj dva rozdiely. Svedkovia tohto zjavenie nehľadia na kohosi „ako Syna človeka“ (Dan 7, 13). Vedia, že pred nimi stojí ten istý Ježiš, ktorého poznajú. Toto „premenenie“ u nich ďalej nevzbudzuje hrôzu (porov. Dan 7, 28; 10, 7) ale pokoj a radosť vyjadrené zvolaním: „Pane, dobre je nám tu.“ (Mt 17, 4).
Premenenie Pána (Mt 17, 1-9) 6.august
Z Reči biskupa Anastáza Sinajského v deň Premenenia Pána
Dobre je nám tu
Ježiš zjavil svojim učeníkom na vrchu Tábor tajomstvo. Keď s nimi chodil, rozprával im o kráľovstve a o svojom druhom príchode v sláve. Ale asi neboli dosť presvedčení o tom, čo hlásal o kráľovstve, preto sa nakoniec rozhodol dať im v hĺbke srdca nezvratnú istotu. Aby z prítomných vecí uverili budúce, na vrchu Tábor im obdivuhodne ponúkol božské zjavenie ako predobraz nebeského kráľovstva. Akoby im chcel povedať: „Aby časový odstup nezapríčinil vo vás neveru, hneď teraz vám hovorím: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka, ako prichádza v sláve svojho Otca.“ A aby evanjelista ukázal, že Kristus má aj moc urobiť, čo chce, dodáva: „O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev zbelel ako sneh. Vtom sa zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním.“ Toto sú divy dnešnej slávnosti, toto je naše spasiteľné tajomstvo, ktoré sa teraz naplnilo na vrchu. To nás teraz zhromažďuje Kristova smrť i sviatok. Aby sme teda spolu s vyvolenými, Bohom inšpirovanými učeníkmi prenikli do hĺbky týchto nevýslovných svätých tajomstiev, počúvajme božský, svätý hlas, ktorý nás z výšin, z temena vrchu naliehavo zvoláva. Tam sa máme ponáhľať – odvážim sa povedať – ako Ježiš, ktorý je teraz v nebi naším vodcom a predchodcom. S ním sa budeme skvieť pred duchovným zrakom istým spôsobom obnovenými črtami našej duše, pripodobnení jeho obrazu, a ako on sám trvalo premenení, účastní na božskej prirodzenosti a pripravení na vyššie veci. Bežme ta s nadšením a radosťou a vojdime do vnútra oblaku ako Mojžiš a Eliáš alebo Jakub a Ján. Buď ako Peter uchvátený božským videním a zjavením, premenený týmto krásnym Premenením, povznesený nad svet, odpútaný od zeme. Opusť telo, zanechaj stvorenia a obráť sa k Stvoriteľovi, ktorému Peter vo vytržení povedal: „Pane, dobre je nám tu.“
A naozaj, Peter, „dobre je nám tu“ s Ježišom a naveky tu zostať. Čo je šťastnejšie, čo vznešenejšie, čo lepšie, ako byť s Bohom, stať sa mu podobným a byť vo svetle? Určite každý z nás, keď v sebe bude mať Boha a premení sa podľa jeho božského obrazu, s radosťou zvolá: „Dobre je nám tu,“ kde je všetko žiarivé, kde je radosť, blaženosť a lahodnosť, kde je v srdci všetko pokojné, jasné a príjemné, kde možno vidieť Boha (Ježiša Krista), kde si sám robí s Otcom príbytok, a keď doň vchádza, hovorí: „Dnes prišla spása do tohto domu,“ kde sa s Kristom zjavujú a hromadia poklady večných dobier, kde sa ako v zrkadle črtajú prvotiny a obrazy budúcich vekov.
Premenenie Pána patrí k najdôležitejším udalostiam v živote Ježiša Krista tu na zemi. Sv. Matúš píše: O šesť dní (šesť dní po Petrovom vyznaní, že Ježiš je Mesiáš, a po prvej predpovedi utrpenia) vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“ (Mt 17, 1-8)
Kde sa stala táto udalosť, nevieme. Tradícia hovorí, že to bolo na vrchu Tábor, ktorý sa týči priamo v srdci Galiley uprostred nížinatej krajiny. Stalo sa to zrejme v druhom roku Pánovho účinkovania (asi roku 29) medzi židovskými sviatkami Veľkej noci (alebo Turícami) a Sviatkami stánkov (por. Jn 5-7). Vrch Tábor bol zrejme veľmi vhodný na nerušenú meditáciu spojenie s Bohom. Tak ako kedysi Daniela ohromil zjav Božej slávy (Dan 10,6), tak aj apoštoli boli vo vytržení, Peter vyjadril túžbu zostať v takejto sláve, keď nevedomky hovorí: „Postavme tu tri stánky“. Spolu s Ježišom sa pri jeho premenení zjavili aj dve najväčšie postavy Starého zákona – Mojžiš a Eliáš. Symbolizujú celé Božie zjavenie v Starom zákone, ktoré sa teraz napĺňa a vrcholí v samotnom Ježišovi. Sám Boh Otec potvrdzuje tieto veci hlasom z neba: „Toto je môj milovaný Syn…“ Vtedy traja apoštoli padajú na zem, plní strachu a bázne pred Bohom. No Ježiš hovorí: „Nebojte sa!“ Zakázal im hovoriť o tomto videní až do svojho zmŕtvychvstania. Traja apoštoli sa stali tak svedkami jeho slávy, ktorá ho čakala po diele vykúpenia. Nechcel však vopred pobúriť ešte viac svojich nepriateľov a takisto nechcel, aby sa traja apoštoli vyvyšovali nad iných. Až po vzkriesení mohli o týchto udalostiach porozprávať ostatným.
Ježiš každého z nás premieňa na svoj obraz pre Božie kráľovstvo.
Mnohí z nás poznáme situáciu, keď sme šli po ulici a ako tak ideme, zrazu na nás niekto volá po mene. Otočím sa – a…?! Nie a nie si spomenúť, odkiaľ toho človeka poznáme. Až po predstavení sa nám vybavujú všetky spomienky na dotyčného. Povieme si: zmenil sa na nepoznanie. Tak podobne zareagovali apoštoli, keď im Ježiš začal hovoriť o svojom utrpení, ktoré ho čaká. O tom sa dozvedáme niekoľko veršov pred dnešným čítaným evanjeliom. Peter nechcel o tom ani počuť, ale Ježiš ho karhá slovami: „Nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské“ (Mk 8,33b)! Dnešný deň je zvlášť dňom Božích vecí. Ježišovo premenenie je opísané v každom evanjeliu. Svätý Marek hovorí, že po šiestych dňoch po prvej predpovedi o utrpení vzal na vysokú horu Petra, Jakuba a Jána, aby boli v samote.
„Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil“ (Mk 9,2b-3).
Zažiaril tak, že sa aj učeníci zľakli. Túto skutočnosť zaznamenali evanjelisti Matúš, Marek a Lukáš s pozoruhodnou presnosťou. To nám dáva istotu, že ide o veľmi dôležitý okamih v živote apoštolov. Lukáš hovorí, že Ježišova tvár, kým sa modlil, zmenila podobu. Žiara či svetlo v chápaní židovského národa je vždy spojená s Božou prítomnosťou, jeho blízkosťou. V knihe Exodus môžeme čítať Mojžišovu prosbu k Bohu: „Daj mi vidieť svoju slávu“ (Ex 33,18)! Boh však povedal: „Moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal by nažive“ (Ex 33,20)! A keď sa Mojžiš vracal z hory k ľudu, jeho tvár tak žiarila, že ho ľud prosil, aby si zakryl tvár šatkou. Báli sa, lebo videli Božiu blízkosť (porov. Ex 34,29-35). Boh teda svoju slávu prirovnáva k tvári. Ježiš, keď sa zjavuje trom apoštolom, naplňuje svoje slová: „Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou“ (Mk 9,1).
Ježiš pripravuje svojich učeníkov na niečo výnimočné. Chce, aby mali živú skúsenosť jeho veleby a slávy. Apoštoli vidia Ježiša osláveného v svojej plnej moci. Rozprávanie sa Ježiša s Mojžišom a Eliášom je vyjadrením zavŕšenia Zákona a Prorokov. Ježiš je prostriedkom a zároveň aj cieľom dejín spásy. To si majú uvedomiť apoštoli pri slovách: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho“ (Mk 9,7). Prečo sa Ježiš premenil pred apoštolmi, azda najlepšia vystihujú slová svätého pápeža Gregora Veľkého z 5. storočia v eucharistickej prefácii: „Lebo on zjavil svoju vznešenosť pred vyvolenými svedkami, keď svoje telo, podobné nášmu, prežiaril nebeským jasom. Tým posilnil vieru svojich učeníkov, aby sa nepohoršili nad jeho smrťou na kríži, a ukázal, že všetkých jeho verných očakáva sláva, žiariaca z neho, ktorý je hlavou Cirkvi.“
Niektorí psychológovia dokážu veľa vyčítať z tváre človeka. Tvrdia, že do 40-tky nikto nemôže za to, akú tvár má. Je to dedičný faktor. Ale po 40-tke tvár odzrkadľuje vnútro a život človeka. Lebo tvár človeka je akoby zrkadlom duše. Inakšie vyzerá tvár matky a inak tvár hýrivca. Ako bohoslovec som často zažil situáciu, že ma zastavil úplne cudzí človek a pýtal sa, či som zo seminára. Súdil to podľa tváre. Z tváre môžeme vyčítať, čo sa odohráva vo vnútri človeka – či je šťastný, alebo trpí, či sa modlí, alebo pripravuje zločin. V našej tvári by iní mali postupne poznávať tvár Krista. Aby sa zmenil vzhľad našej tváre, nepotrebujeme ísť na plastickú operáciu, ale ako Ježiš vystúpme na vrch a modlime sa. Premenenie na hore nie je udalosťou minulosti a iba pre apoštolov. Priestor a čas venovaný modlitbe sa stane horou nášho osobného premenenia. A nielen premenenia, ale aj odpočinku, radosti a povzbudenia do ďalších dní, poznačených ponižovaním, bolesťou, krížom a neustálym zomieraním. Lebo bez modlitby nezakúsime sladkosť Pánovej prítomnosti, ako ju zakúsili Peter, Jakub a Ján. Ťažko opísať účinky a veľkosť chvíľ strávených s Ježišom. I Peter sa zmohol len na slová: „Učiteľ, dobre je nám tu.“ A chcel zostať na hore.
Je pravda, že v každej modlitbe nezakúsime veľký zážitok z prítomnosti Ježiša. Ale i jeden jediný postačí na to, aby sme nabrali síl prijať svoj každodenný kríž. Lebo kto sa modlí, vie, že zákon kríža ide cez smrť ku vzkrieseniu, cez poníženosť k sláve, cez temnotu k svetlu. Svätý apoštol Ján hovorí: „Keď sa zjaví Kristus, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je“ (1Jn 3,2). To nie sú prázdne slová, ale vyjadrujú jeho osobnú skúsenosť z poznania Krista. V každom z nás je túžba, ktorá nás pohýna k Bohu. Od neho sme vyšli a k nemu prichádzame. Sme určení pre Božie veci. Náš príbytok je v nebi. Vrch Premenenia ponúka božské zjavenie ako predobraz nebeského kráľovstva. Ježiš nielenže ohlasoval jeho príchod, ale ho i uskutočňoval a stále realizuje v Cirkvi. Tajomstvo Ježišovho svetla, ktoré nás premieňa, je nevyčerpateľné. Celý jeho život je pre nás svetlom. Ruženec svetla, ktorý nám daroval Svätý Otec, nás pozýva meditovať nad tajomstvom Krista. Premenenie na hore má v ňom dôležité miesto.
Centrálna otázka znie: Ako mám poznávať Krista, aby som sa premenil? Aby som zažil stretnutie na „mojej hore premenenia“? Pápež Ján Pavol II. hovorí, že každý učeník má hľadieť na Kristovu tvár. To vedie k prijatiu lásky od Otca a k radosti v Duchu Svätom. Preto svätý Pavol hovorí: „Keď sa však obráti k Pánovi, závoj spadne. Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda. A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz“ (2Kor 3,16-18). Ježiš na hore je ten istý na Kalvárii a ten istý po pravici Boha. Predtým nám dal viac, než mohol dať. Ježiš chce nás premeniť na svoj obraz nielen tým, že hľadíme naňho v modlitbe. Hora premenenia sa opakuje vo večeradle, i keď iným spôsobom, ale ten istý Ježiš je tu prítomný na oltári v Eucharistii. On pozná človeka. Človek ostáva sám sebe nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu chýba zmysel, ak sa mu nezjaví Láska, ak sa nestretne s Láskou, ak ju nezakúsi a určitým spôsobom si ju neosvojí, ak nemá na nej živú účasť. Práve preto Kristus Vykupiteľ v plnej miere zjavuje človeka človekovi samému. Vie, že ak chce človek dôkladne pochopiť sám seba, musí sa priblížiť ku Kristovi aj so svojou slabosťou a hriešnosťou, so svojím životom a smrťou. Musí do neho vojsť celou svojou bytosťou, musí si „prisvojiť“, asimilovať celú skutočnosť vtelenia a vykúpenia, aby tak znova našiel seba. Ježiš Kristus je stály začiatok a trvalý stred poslania, ktoré sám Boh zveril človekovi. Preto dáva seba v Eucharistii.
Premenenie chleba a vína je tiež Božie zjavenie. Je to miesto, kde môžeme reálne byť prítomní ako apoštoli vo večeradle pri jednom stole Pánovho premenenia. On ide do nášho vnútra a v ňom sa uskutočňuje premena. Naše srdce sa stáva horou, na ktorú máme vystúpiť spolu s Ježišom, aby sme boli aj my sami premenení a počuli Otcove slová: „Ty si milovaný syn (milovaná dcéra), v ktorom mám svoje zaľúbenie.
PREMENENIE PÁNA - sviatok
"Pánovu slávu uvidia všetky národy"
Premenenie Pána patrí k najdôležitejším udalostiam v živote Ježiša Krista tu na zemi. Sv. Matúš píše: O šesť dní (šesť dní po Petrovom vyznaní, že Ježiš je Mesiáš, a po prvej predpovedi utrpenia) vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“ (Mt 17, 1-8)
Vrch Tábor bol zrejme veľmi vhodný na nerušenú meditáciu spojenie s Bohom. Tak ako kedysi Daniela ohromil zjav Božej slávy (Dan 10,6), tak aj apoštoli boli vo vytržení, Peter vyjadril túžbu zostať v takejto sláve, keď nevedomky hovorí: „Postavme tu tri stánky“. Spolu s Ježišom sa pri jeho premenení zjavili aj dve najväčšie postavy Starého zákona – Mojžiš a Eliáš. Symbolizujú celé Božie zjavenie v Starom zákone, ktoré sa teraz napĺňa a vrcholí v samotnom Ježišovi. Sám Boh Otec potvrdzuje tieto veci hlasom z neba: „Toto je môj milovaný Syn…“ Vtedy traja apoštoli padajú na zem, plní strachu a bázne pred Bohom. No Ježiš hovorí: „Nebojte sa!“ Zakázal im hovoriť o tomto videní až do svojho zmŕtvychvstania. Traja apoštoli sa stali tak svedkami jeho slávy, ktorá ho čakala po diele vykúpenia. O tom všetkom, vypovedá príbeh o Ježišovom premenení. Sú v ňom zakomponované všetky dôležité skutočnosti a súvislosti, ako aj to, akým spôsobom máme na ne nazerať, interpretovať ich, a čo z nich vyvodiť pre náš vlastný život. To prvé a súčasne aj najdôležitejšie nám zvestuje nebeský hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo. Jeho poslúchajte“. V týchto slovách nám Hospodin dáva poznať, kto je tým zasľúbeným prorokom, Mesiášom a Synom Božím, ako aj to, že mu máme dôverovať a nasledovať jeho príklad. Vyžaduje si to však hľadieť na Ježiša predovšetkým ako na Syna človeka, ktorý sa v poslušnosti Božej vôli identifikuje s ľudstvom, s nami a našim vlastným svetom túžob, očakávaní, radosti i bolesti, sklamaní i nádeje. Nie zázrak, ale predovšetkým táto identifikácia nám má dodať odvahu, vzbudiť a posilňovať našu vieru, že Boh to s nami nevzdal, má o nás záujem a ponúka nám spásu.
Len vo svetle z hory Tábor aj my budeme vidieť realitu nášho života v pravde. Aj náš prirodzený zrak musí byť osvietený svetlom Kristovho Ducha. Svetlom, ktorým boli osvietené srdcia a oči nielen apoštolov, ale aj Ježišových učeníkov všetkých čias. Denne by sme mali prosiť o to, aby svetlo Kristovho zjavenia a Evanjelia osvecovalo naše srdcia a náš duchovný zrak. Dokiaľ totiž nebudeme vidieť Ježiša Krista, víťaza nad smrťou, prítomného v celej realite bytia, dovtedy náš zrak nebude úplne očistený, uzdravený a osvietený. Nech teda v každej situácii života, akokoľvek namáhavej a ťažkej, nestrácame nádej, že všetko časné utrpenie raz pominie a že nás všetkých čaká slávne premenenie. Už nie na hore Tábor, ale vo večnom kráľovstve. Amen.
Láskavý Otče, pri slávnom premenení tvojho jednorodeného Syna si potvrdil pravdivosť tajomstiev našej viery svedectvom Mojžiša a Eliáša a naznačil si, čo očakáva nás, tvoje deti, keď budeme navždy s_tebou; prosíme ťa, pomôž nám počúvať tvojho milovaného Syna, aby sme dosiahli účasť na jeho sláve.Amen
Premenenie Pána patrí k najdôležitejším udalostiam v živote Pána Ježiša tu na zemi. Sv. Matúš píše: "Po šiestich dňoch vzal Ježiš Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysokú horu, kde sa pred nimi premenil. Tvár mu zažiarila ako slnko a šaty sa mu zaskveli ako svetlo. A hľa, zjavili sa im Mojžiš a Eliáš a zhovárali sa s ním. Vtedy sa ozval Peter a povedal Ježišovi: "Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, postavím tu tri stánky, tebe jeden, Mojžišovi jeden a Eliášovi jeden. Ako tak hovoril, hľa, žiarivý oblak ich zaclonil a z oblaku sa ozval hlas: "Toto je môj milovaný Syn v ktorom mám zaľúbenie. Jeho počúvajte!" Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa naľakali. Vtedy Ježiš pristúpil k nim, dotkol sa ich a povedal: "Vstaňte, nebojte sa!" Keď však pozdvihli svoje oči, nikoho nevideli, iba samého Ježiša. (Mt 17, 1-8)
Podľa tradície sa udalosť premenenia odohrala na vrchu Tabor, v srdci Galilei medzi židovskými sviatkami Veľkej noci a Sviatkami stánkov. Zmienky o jeho slávení existujú už od 4. storočia, kedy sv. Helena, matka cisára Konštantína Veľkého, dala postaviť chrám na hore Tabor na počesť Premenenia Pána. Pôvodne sa slávil vo februári, ale pretože je to radostný sviatok, čo nezodpovedalo duchu pôstu a pokánia, bol preložený na 6. augusta. Na Západ prenikol asi v 8. – 9. storočí. Spočiatku sa svätil iba na niektorých miestach. Na celú Cirkev ho rozšíril pápež Kalixt III. v roku 1457 na pamiatku víťazstva kresťanských vojsk nad Turkami pri Belehrade 22. júla 1456.
Sv. Silván hovorí: "Keď chce Pán potešiť smútiacu dušu, dáva jej radosť, slzy, dojatie, pokoj duše aj tela a niekedy zjavuje aj sám seba." Presne toto pravdepodobne prežívali Peter, Jakub a Ján, keď uvideli osláveného Pána, žiariaceho nádherným svetlom a táto extáza ich naplnila takým úžasom, radosťou a očarením, že túžili, aby sa chvíľa ktorú prežívali nikdy neskončila. Ježiš ich však vracia do reality a pripravuje na bolestné a kruté udalosti, ktoré neskôr nasledovali a nie je náhoda, že pred svojím ťažkým utrpením opäť berie so sebou Petra, Jakuba a Jána a prosí ich aby s ním bdeli v jeho bolestnej agónii pred ukrižovaním. Z chvíle premenenia môžu potom čerpať silu pre chvíle utrpenia a nádej že po zdanlivom konci príde víťazstvo vzkriesenia.
Každý z nás, podobne ako apoštoli, túži po radosti a šťastí, ale možno je v našom živote veľa smútku a bolesti. Možno sa nám zdá, že sme v ťažkých situáciách zostali osamelí a bezradní. Ak ale máme otvorené srdce, spoznáme, že Boh je s nami a neustále opakuje zázrak premenenia aj v našom živote. V každej svätej omši sa Boh skláňa k človeku, premieňa malý kúsok chleba na svoje Telo a dáva sa nám ako najkrajší dar. Apoštoli videli premeneného Pána svojimi očami, my ho spoznávame očami svojho srdca. A čerpáme z jeho prítomnosti silu a nádej.
Ježiš je svetlo sveta (Jn 8, 12). Pápež Pavol VI. (ktorý zomrel na sviatok Premenia Pána 6. 8. 1978), pred modlitbou Anjel Pána, ktorú už nemohol predniesť, napísal: 'Premenenie Pána vrhá oslňujúce svetlo na náš všedný život a obracia našu myseľ k údelu nesmrteľnosti, ktorý táto skutočnosť naznačuje.'
Nech nás tento sviatok naplní radosťou a nádejou.
Keď príbeh Premenenia Pánovho na vrchu analyzujeme dôkladnejšie, zistíme, že je to príbeh nielen o tom, čo sa stalo s Ježišom, ale aj – a možno hlavne – o tom, čo sa stalo s apoštolmi, ktorí boli pri ňom prítomní. A keď ideme pri tom ešte hlbšie, zistíme, že je to vlastne príbeh o nás, je to príbeh o našom živote. Príbeh premenenia popisujú všetci traja synoptickí evanjelisti, Marek, Matúš a Lukáš. Aj keď to podstatné sa nachádza u všetkých, sú medzi nimi predsa jemné rozdiely. Jeden hovorí to, čo druhý nespomína. Skúsme teda tieto tri popisy príbehu premenenia skombinovať a pozrieť sa na jeho tri základné prvky a na ich význam. Prvým prvkom, ktorý v tomto príbehu vidíme je samotné Ježišovo premenenie – náhle videnie čohosi krásneho, veľká sláva. Každý z nás má takéto momenty vo svojom živote. Maturitná skúška, vynikajúco urobené prijímacie skúšky na univerzitu, vysokoškolský diplom, svadobný deň, kňazská vysviacka, nový byt či dom, narodenie prvého dieťaťa. Všetky tieto veci sú silné, roztápajúce nás zvnútra, sú slávnostné, tešíme sa z nich, prenikajú nás skrz naskrz radosťou, niekedy priam extázou. Skús si ich spätne predstaviť znova vo svojej mysli so všetkým tým, čo ich obklopovalo, ale hlavne citmi, ktoré ťa pri nich prenikali.
Ak si ženatý, či vydatá, skús sa preniesť naspäť do tej chvíle. Do tvojho svadobného dňa. Do momentu, keď ste kráčali von z kostola, s tým, že ste už svoji, naveky. Do chvíle, keď ste sa nasťahovali do svojho prvého bytu. Alebo, prenes sa do chvíle, keď si si kúpil svoje prvé auto. Keď si si našiel svoju prvú prácu. Keď si dostal svoju prvú výplatu. Toto všetko boli momenty silné, určite slávnostné a bezpochyby citovo silne nabité. Niečo v nich bolo premenené, náš život zakusoval svoje naplnenie, v istom zmysle prišla do neho sláva.
A tu príde do hry druhý element z príbehu premenenia Pána: Je to pokušenie zastaviť chvíľu a zostať v nej naveky. Presne to sa odohralo v prípade troch apoštolov. Keď uvideli pred sebou Ježiša, zahaleného do slávy a pri ňom Mojžiša a Eliáša, ako sa s nimi rozpráva, tí traja boli tak unesení, že jeden z nich, Peter, od vzrušenia zvolal: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky...“ Inými slovami: „Je tu krásne. Zostaňme tu. Zastavme túto chvíľu a buďme v nej naveky.“ Alebo ako to povedal Goethe: „Postoj chvíľa, si krásna.“ Ak si, milí priatelia, myslíme, že toto je príbeh z dávnej minulosti, ktorý sa mohol stať iba vtedy, pred 2000 rokmi, zabudnime na to. Je to príbeh dneška. Je to to, čo sa stáva aj nám a to každý deň. Či už je to pod vplyvom medií alebo iných okolností – to je jedno – dosť často si myslíme, že krásne, silné a vzrušujúce situácie, v ktorých sme sa ocitli sú a musia byť trvalé. No pravda je opačná. Ony nemajú šance byť trvalé. No my si to myslíme a odmietame sa zmieriť s tým, že ony by z nášho života mohli odísť. Koľko krát sme podobne, ako Peter aj my zvolali niečo ako: „Postoj chvíľa, si krásna. Neodchádzaj. Ostaň tu natrvalo?“
No nech sme si toto želali akokoľvek silne a intenzívne, vždy do nášho života predsa nakoniec prišiel realizmus a s ním prebudenie a vytriezvenie. Aj ten najkrajší dom raz začne mať problémy so strechou, s omietkou, či špinou v odtokových rínach. Aj ten najvášnivejší bozk musí skončiť, keď zistíme, že sa potrebujeme nadýchnuť. Aj to najvrelšie podanie ruky musí skončiť, keď sa nám naše ruky začnú potiť. Aj po tom najdokonalejšom svadobnom dni jedného dňa príde ku konfliktu, pretože tí dvaja sú len ľudia, v mnohých ohľadoch dosť odlišní. A tak Peter v dnešnom príbehu premenenia je obrazom jeho i našej pochabosti. Je vyjadrením unikania z reality, ku ktorému ľudia žiadnej doby nemali ďaleko. Je stelesnením mnohých z nás, ktorí si želáme, aby chvíľa postála, aby sme my mohli v nej prebývať naveky. Nie nadarmo evanjelista Marek k Petrovým slovám dodáva. „Nevedel, čo povedať.“ A Lukáš to vyjadril ešte trefnejšie: „Nevedel, čo hovorí.“ A mali pravdu, Peter naozaj nevedel, čo hovorí. A potom je tu tretí komponent. „Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s Ježišom,“ hovorí nám evanjelista Matúš v dnešnom evanjeliu. O čom sa rozprávali? Matúš o tom nehovorí. No hovorí o tom Lukáš: „...hovorili o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme.“ Teda zakiaľ Peter vychutnával svoj moment blaha a vzrušenia, Ježiš a tí dvaja sa rozprávali o tom, čo malo v živote Ježišovom nasledovať, o jeho odchode z tohto sveta, ktorý mal obsahovať aj utrpenie aj smrť. Áno, aj zmŕtvychvstanie, ktorého predobrazom bolo toto premenenie, no najprv muselo prísť utrpenie a smrť.
Takto nám, milí priatelia, príbeh Premenenia predstavuje život človeka – podľa vzoru Ježišovho – ako cestu. A tá cesta – hovoríme o duchovnej ceste – má niekoľko etáp. Prvou je sen. Blažený človek, ktorý má sen; nie každý má a chce mať sny. No sen prináša so sebou i pokušenie, a to pokušenie unikať realite. Ak si však vo svojej duchovnej ceste poctivý, príde k zvratu. Uvedomíš si, že realita, v ktorej musíš žiť, je trocha iná, než je len sen a vzrušenie začiatku. Niekedy ti k tomuto zvratu pomôže trauma, niekedy modlitba a reflexia, inokedy pozorovanie života a uvažovanie nad svojimi skúsenosťami, sklamaniami alebo zlyhaniami. Toto všetko ti pomôže k realizmu a často i k empatii s inými. A potom príde štvrtá etapa, ktorou je prijatie všetkých týchto vecí, ako súčasti tvojho života. Aby nám bolo jasné, nejde tu o prijatie porážky. Ide o prijatie života so všetkým tým, čo k nemu patrí; a to v pravde, plnosti a láske. Presne tak, ako to robil Ježiš, keď napríklad rešpektoval bohatého mladíka, ktorý aj napriek svojej túžbe postúpiť vyššie nebol ochotný sa pohnúť ďalej. Ježiš však aj napriek tomu pohliadol na neho s láskou. Alebo s Máriou Magdalénou, v ktorej aj napriek jej hriešnemu životu videl novú budúcnosť. Alebo s Levim, ktorého aj napriek jeho hanebnej minulosti povolal, aby ho nasledoval ako apoštol. Štvrtá etapa to je schopnosť pozerať sa na ľudí a veci svojho života očami Kristovými. A potom príde piata etapa. Je to vlastne návrat k začiatku, k tvojmu snu, ktorý si mal vtedy, dávno. No dnes ho prijmeš a objímeš už inak. Nie ako ten, kto chce, aby sa zastavil čas, a aby tu tá krásna chvíľa, v ktorej sa vtedy nachádzal zostala naveky. Teraz svoj sen prijímaš už ako premenený, ako vyskúšaný, ako dozretý človek.
Premenenie Pána alebo Sväté premenenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (gr. Μεταμόρφωσις του Κυρίου και Θεού και Σωτήρος ημών Ιησού Χριστού, csl. Преображенїе Господа Бога и Спаса нашего Іисуса Христа) je jedným z dvanástich veľkých sviatkov v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi, v rímskokatolíckej cirkvi je tiež jedným z významných sviatkov cirkevného roka. Slávi sa 6. augusta. Zmienky o slávení tohto sviatku existujú už od 4. storočia.
Sviatok pripomína Ježišovo premenenie na vrchu Tábor pred apoštolmi Petrom, Jakubom a Jánom. Udalosť zachytávajú všetci evanjelisti okrem Jána (Mt 17,1–6; Mk 9,1–8; Lk 9,28–36). Toto premenenie bolo predobrazom Vzkriesenia Ježiša Krista a zároveň zjavením jeho božskej slávy a krásy, bolo predchuťou nášho budúceho videnia Boha, našej účasti na božskej prirodzenosti.
Sviatok v byzantskom obrade
V byzantskom obrade má Premenenie Pána jeden deň predsviatku (5. augusta), a obdobie posviatku, ktoré sa uzatvára 13. augusta. Špecifikom je, že sviatok pripadá do obdobia Uspenského pôstu (Spasivky). Podľa tradičných predpisov (dnes dobrovoľné) je v deň sviatku je dovolené jesť rybu. V tento deň sa tradične koná posvätenie hrozna, resp. posvätenie ovocia.
Bohoslužobné texty sviatku sú dielami sv. Kozmu Majumského a sv. Jána Damaského. Spájajú udalosť Premenenia s utrpením a vzkriesením Ježiša Krista.
Tropár sviatku: Premenil si sa na hore, Kriste Bože, * a ukázal si učeníkom svoju slávu, * nakoľko toho boli schopní. * Nech aj nám hriešnym svieti tvoje svetlo * na príhovor Bohorodičky. ** Sláva tebe, Darca svetla.
Slávnosť „Premenenia Pána“
Dnes oslavujeme sviatok Premenenia Pána; je to súčasne sviatok Božej nádhery, ktorú možno poznať skrze osláveného človeka. Človek sa vtedy stáva Božím obrazom, ak odzrkadľuje čosi z tejto Božej nádhery a Božej dobroty. Boh je Svetlo a Život, Svetlo Života, Živé Svetlo. Už pohanské národy si zachovali čosi z tohto vedomia, keď hovorili o Bohu ako o Žiariacej bytosti. Keď nás vie uchvátiť krása Slnka, keď vieme oceniť krásu ľudskej tváre, o čo viac nás uchváti tvorca týchto všetkých krás. Apoštoli svoj zážitok zhrnuli do slov, ktoré môžeme vyjadriť aj takto: „Dobre je nám tu, chceme tu zostať!“ Nebo je miesto, kde je človeku tak dobre, že tam chce zostať, netúži odísť, netúži po tom, aby to skončilo. Človek je uchvátený Bohom, je zaľúbený do Boha. Sv. Peter, ktorý bol priamo účastný na vrchu Premenenia, takto komentuje svoj zážitok: „Milovaní, keď sme vám hovorili o moci a príchode nášho Pána Ježiša Krista, nesledovali sme nijaké vymyslené rozprávky, ale na vlastné oči sme videli jeho velebu. On prijal česť a slávu od Boha Otca, keď k nemu z velebnej slávy zazneli tieto slová: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom Ja mám zaľúbenie.“ A tento hlas sme my počuli; prichádzal z neba, keď sme s ním boli na posvätnom Vrchu. Tým je aj prorocké slovo pre nás istejšie. A vy dobre robíte, že hľadíte naň ako na svetlo, ktoré svieti vo tme, kým nesvitne deň a nevzíde vo vašich srdciach zornica.“
Rímsky katechizmus nás takto poučuje o tomto tajomstve: Počnúc dňom, keď Peter vyznal, že Ježiš je Mesiáš, Syn Boha živého, Pán „začal svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť..., že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych" (Mt 16,21). Peter toto oznámenie odmieta, ostatní tomu najprv nerozumejú. Do tohto kontextu sa vsúva tajomná epizóda Ježišovho Premenenia na vysokej hore, pred tromi svedkami, ktorých si vyvolil: Petrom, Jakubom a Jánom. Ježišova tvár a šaty sa rozžiarili bielym jasom, zjavili sa Mojžiš s Eliášom a „hovorili o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme" (Lk 9,31). Zahalí ich oblak a hlas z neba hovorí: „Toto je môj vyvolený Syn. Počúvajte ho!" (Lk 9,35) Ježiš na okamih ukazuje svoju božskú slávu, a tak potvrdzuje Petrovo vyznanie. Ukazuje tiež, že musí prejsť skrze Kríž v Jeruzaleme, „aby vošiel do svojej slávy " (Lk 24,26). Mojžiš a Eliáš už videli Božiu slávu na Hore; Zákon a Proroci už zvestovali utrpenie Mesiáša. Ježišovo umučenie je Otcova vôľa: Syn koná ako Boží služobník. Oblak je znakom prítomnosti Ducha Svätého. Celá Trojica sa zjavila: Otec v hlase, Syn ako človek a Duch Svätý v žiarivom oblaku.
V byzantskej liturgii je zmysel tohto sviatku vyjadrený takto: „Ty si sa premenil na hore a tvoji učeníci, nakoľko boli schopní, pozorovali tvoju slávu, Kriste, Bože, aby potom, keď ťa uvidia na Kríži, pochopili, že svoje umučenie si prijal dobrovoľne, a aby zvestovali svetu, že ty si skutočne žiarou Otca.“ Na prahu verejného života je Krst; na prahu Veľkej noci Premenenie. V Ježišovom Krste „sa nám zjavilo tajomstvo nášho prvého znovuzrodenia", naše vlastné zmŕtvychvstanie. Odvtedy máme účasť na Pánovom vzkriesení skrze Ducha Svätého, ktorý účinkuje vo sviatostiach Kristovho Tela. Premenenie je predzvesťou slávneho príchodu Krista, „ktorý pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu" (Flp 3,21). Ale pripomína nám tiež, „že do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia" (Sk 14,22). Sv. Augustín vo svojej kázni takto vyjadruje toto tajomstvo: „Peter tomu ešte nerozumel, keď zatúžil žiť s Kristom na hore. Máš to zabezpečené, Peter, ale až po smrti. Ale teraz ti hovorí: Zostúp, aby si sa trápil na zemi, aby si slúžil na zemi, aby tebou opovrhovali, aby ťa ukrižovali na zemi. Život zostupuje, aby sa nechal zabiť; Chlieb zostupuje, aby sa nechal vláčiť po cestách; Prameň zostupuje, aby sa túžil napiť; a ty odmietaš trpieť?“
Premenenie Krista malo za cieľ posilniť vieru apoštolov pri pohľade na umučenie: výstup na „vysoký vrch" pripravuje výstup na Kalváriu. Kristus, Hlava Cirkvi, zjavuje to, čo obsahuje a vo sviatostiach vyžaruje jeho Telo: „nádej slávy" (Kol 1,27). Na záver Vám ponúknem ešte meditáciu sv. Anastázia Sinajského o hore Premenenia: „Tam sa máme ponáhľať – odvážim sa povedať – ako Ježiš, ktorý je teraz v nebi naším vodcom a predchodcom. S ním sa budeme skvieť pred duchovným zrakom istým spôsobom obnovenými črtami našej duše, pripodobnení jeho obrazu, a ako on sám trvalo premenení na vyššie veci. Bežme ta s nadšením a radosťou a vojdime do vnútra oblaku ako Mojžiš a Eliáš alebo Jakub a Ján. Buď ako Peter, uchvátený božským videním a zjavením, premenený týmto krásnym Premenením, povznesený nad svet, odpútaný od zeme. Opusť telo, zanechaj stvorenie a obráť sa k Stvoriteľovi, ktorému Peter vo vytržení povedal: „Pane, dobre je nám tu.“
A naozaj Peter, „dobre je nám tu“ s Ježišom a naveky tu zostať. Čo je šťastnejšie, čo vznešenejšie, čo lepšie, ako byť s Bohom, stať sa mu podobným a byť vo svetle? Určite každý z nás, keď v sebe bude mať Boha a premení sa podľa jeho božského obrazu, s radosťou zvolá: „Dobre je nám tu“, kde je všetko žiarivé, kde je radosť , blaženosť a lahodnosť, kde je v srdci všetko pokojné, jasné a príjemné, kde možno vidieť Boha (Ježiša Krista), kde si sám robí s Otcom príbytok, a keď doň vchádza, hovorí: „Dnes prišla spása do tohto domu“, kde sa s Kristom zjavujú a hromadia poklady večných dobier, kde sa ako v zrkadle črtajú prvotiny a obrazy budúcich vekov.“
Najväčší,najúžasnejší okamih života Ježiša na tejto zemi...vzal so sebou 3 najvernejších apoštolov-Petra,Jakuba a Jána na tajomnú horu,do samoty a ticha...šli nechápajúc posvätnosť a dramatickosť tej chvíle...až vstúpili do nepochopiteľného,úžasného,mystického Tajomstva...svojimi ľudskými očami uvideli v oslňujúcej žiari záblesk a tajomstvo Neba...Večného úplneho šťastia a blaženosti ,…More
Najväčší,najúžasnejší okamih života Ježiša na tejto zemi...vzal so sebou 3 najvernejších apoštolov-Petra,Jakuba a Jána na tajomnú horu,do samoty a ticha...šli nechápajúc posvätnosť a dramatickosť tej chvíle...až vstúpili do nepochopiteľného,úžasného,mystického Tajomstva...svojimi ľudskými očami uvideli v oslňujúcej žiari záblesk a tajomstvo Neba...Večného úplneho šťastia a blaženosti ,presahujúcej všetkú ľudskú skúsenosť a realitu...Kristus zažiaril v lesku nebeskej slávy naplno...ako tisíce bleskov...prelomil úzke hranice priestoru a času a vstúpil na krátku pozemskú chvíľu do večnosti nebeskej slávy...Premenil sa v osláveného Syna Božieho....Vedľa neho sa zjavili spravodliví muži pradávnych čias...Mojžiš...ktorý nesmel vstúpiť do zasľúbenej zeme a slávny,tajomný,mystický Eliáš...ktorý sa narodil...ale neumrel,neokúsil temnú,mrákotnú a neuprositeľnú smrť...údel všetkých žijúcich...ale v sláve,v hrmení hromov a žiari oslňujúcich bleskov uletel na ohnivom voze z tejto zeme...za živa...Títo dávni,veľkí vodcovia židovskeho národa rozprávali s Ježišom...o jeho poslaní,diele vykúpenia,strastiach múk a bolestí ukrižovania...až po konečnú smrť... Apoštoli,ohúrení a omračení týmto kolosálnym zázrakom nevedeli či žijú...alebo aj oni vstúpili do neba...žijú...či umreli...nechápali...nerozumeli...ani nemohli...lebo dva svety sa zrazili...svet pozemský,dočasný, so svetom duchovným,mystickým a večným...Aj apoštoli zažívali neskutočnú blaženosť a plnosť šťastia...aké táto zem nemôže poskytnúť...Boli tak omráčení prívalom šťastia a blaženosti...že ani nechceli odtiaľ odísť... Ale mystické, nebeské divadlo sa končilo...oslňujúca žiara hasla...nebo sa skrylo v nekonečných diaľavách nepreskúmateľného,tajomného vesmíru...Všetko dohaslo...Pre apoštolov to bol ohromujúci zážitok na celý život a zdroj sily a odvahy...Najradšej by to vykričali celému svetu...také šťastie a blaženosť nevidanej intenzity...ale Ježiš im zakázal o tom hovoriť...až do Jeho smrti...Stretnutie neba so zemou je mimoriadny,tajomný a mystický úkaz...nám,obyčajným smrteľníkom nedostupný...Len svätí a vyvolení mohli zažiť také mystické šťastie...a to im bolo nad všetky pozemské poklady..nad všetok ich život...Aj prorok Daniel zažil niečo podobné...v babylónskom zajatí....v tajomnom,ohromujúcom, nočnom videní ...pri rieke Hidekel sa otvorilo nebo a uvidel v ohromujúcej žiari samotnú božiu velebu a Syna božieho... Nám obyčajným,hriešnym ľuďom je tento opis dôkazom...krásy a veleby neba...našej zasľúbenej,večnej vlasti...len, aby sme tam došli...ale to je už na nás samých a hodnote našho života v súlade s Bohom...
