Hej,MOHAMEDIK NOVAK,NIK NENAPLNIL PROROCTVA TAK,AKO PAN JEZIS KRISTUS.V Starej zmluve sa nachádza mnoho proroctiev o Ježišovi Kristovi. Niektorí vykladači počítajú mesiánske proroctvá na stovky. V tomto článku sa nachádzajú tie najjednoznačnejšie a najdôležitejšie z nich.

Proroctvá o Ježišovom narodení – Izaiáš 7:14: „Preto sám Pán vám dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ Izaiáš 9:5: „Lebo chlapček sa nám narodil, daný je nám syn, na jeho pleciach bude spočívať vláda a jeho meno bude Obdivuhodný radca, Mocný Boh, Večný Otec, Knieža pokoja.“ Micheáš 5:1: „Ty však, Betlehem, Efrata, hoci si najmenší medzi judskými rodinami, z teba mi vyjde ten, ktorý je určený za vládcu v Izraeli. Jeho pôvod je v dávnoveku, v odvekých časoch.“

Proroctvá o Ježišovej službe a smrti – Zachariáš 9:9: „Hlasne plesaj, dcéra Sion, zvučne jasaj, dcéra Jeruzalem. Pozri, tvoj kráľ prichádza k tebe, je spravodlivý a prináša víťazstvo, je pokorný a jazdí na oslovi, na osliatku, mláďati oslice.“ Žalm 22:17-19: „Psy ma obkľúčili, zovrela ma tlupa zlosynov, prebodli mi ruky a nohy. Môžem si spočítať všetky kosti. Oni sa prizerajú, oči si pasú na mne. Delia si moje rúcho, o môj odev losujú.“

Pravdepodobne najjednoznačnejším proroctvom o Ježišovi je celá 53. kapitola Izaiáša. Nedá sa prehliadnuť najmä pasáž Izaiáš 53:3-7: „Opovrhnutý a opustený ľuďmi, muž bolesti, ktorý poznal utrpenie, pred ktorým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a my sme si ho nevážili. Naozaj, on niesol naše choroby a naše bolesti ho obťažili. My sme si mysleli, že je ranený, Bohom doudieraný a opovrhnutý. On však bol prebodnutý za naše hriechy, zdrvený za naše neprávosti. Trest, ktorý nám priniesol pokoj, spočinul na ňom a pre jeho rany sa nám dostalo uzdravenie. Všetci sme blúdili ako ovce, každý išiel svojou cestou, ale Hospodin na neho uvalil neprávosti nás všetkých. Bol trápený a on sa nechal ponižovať, neotvoril ústa, ako baránok vedený na zabitie; neotvoril ústa ako ovca, ktorá onemie pred strihačom.”

Proroctvo o „sedemdesiatich týždňoch“ v 9. kapitole proroka Daniela predpovedá presný dátum, kedy Ježiš, Mesiáš, bude zabitý. Izaiáš 50:6 presne opisuje bitie, ktoré podstúpil Ježiš. Zachariáš 12:10 predpovedá „prebodnutie“ Mesiáša, ktoré nastalo po tom, ako Ježiš zomrel na kríži. Mohli by sme vymenovať množstvo ďalších príkladov, ale tieto úplne postačia. Stará zmluva celkom určite predpovedá príchod Ježiša ako Mesiáša.

Islam hovorí, že Ježiš bol prorok, a nie Syn Boží (jedine Alah je Boh, a on nemôže mať syna). Tiež islam verí v to, že Ježiš sa nenarodil z panny, ale bol stvorený ako Adam, z prachu zeme. A tiež hovoria, že Ježiš nezomrel na kríži; takže protivia sa stredobodu kresťanstva.

Nakoniec islam hovorí, že vstup do raja sa získava dobrými skutkami a konaním toho, čo píše v Kuráne. Biblia hovorí, že sa človek nemôže porovnať Bohu. Jedine skrze Jeho milosť a lásku hriešnik môže byť spasený, a to skrze vieru v Ježiša Krista (Efežanom 2:8-9).

Je zrejmé, že pravda nemôže byť aj islam aj kresťanstvo. Alebo bol Ježiš najväčší prorok alebo to bol Muhamed. Alebo je Biblia Slovo Božie alebo je to Kurán. Spasenie sa získa skrze vieru v Ježiša Krista alebo sa získava dodržiavaním piatich prikázaní. Iba jedno je pravda. A rozdiel medzi týmito dvomi náboženstvami je podstatný – je to rozdiel, ktorý má večné následky.

Najpodstatnejší rozdiel medzi katolíkmi a „biblickými kresťanmi” spočíva v otázke spasenia. Katolíci vnímajú spasenie takmer úplne ako proces, zatiaľ čo kresťania vnímajú spasenie ako dokončený stav a aj ako proces. Katolíci sa na seba dívajú ako „zúčastnení v neustálom procese spasenia,” zatiaľ čo kresťania sa na seba dívajú ako „zúčastnení v procese po spasení”. 1 Korinťanom 1:2 nám hovorí, „…posväteným v Kristu Ježišovi a povolaným svätým…” Slová „posvätený” a „svätý” pochádzajú z rovnakého gréckeho koreňa. Tento verš vyhlasuje, že kresťania sú aj posvätení aj sú povolaní svätí. Biblia prezentuje spasenie ako dar, ktorý sa prijíma v momente, keď nejaký človek uverí v Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa (Ján 3:16). Keď niekto príjme Krista ako Spasiteľa, je ospravedlnený (vyhlásený za spravodlivého – Rimanom 5:9), vykúpený (zachránený z otroctva hriechu – 1 Petra 1:18), zmierený (dosiahol pokoj s Bohom – Rimanom 5:1), posvätený (oddelený pre Božie zámery – 1 Korinťanom 6:11) a znovuzrodený ako nové stvorenie (1 Petra 1:23; 2 Korinťanom 5:17). Každá z týchto skutočností je ukončeným procesom, plne prijatá v momente spasenia. Kresťania sú potom povolaní k praktickému životu (povolaní k svätosti), čo už je z hľadiska pozície skutočnosťou (posvätení).

Katolícke hľadisko vyplýva z toho, že spasenie sa získava vierou, ale potom sa musí „zachovávať” dobrými skutkami a účasťou na sviatostiach. Biblickí kresťania nepopierajú dôležitosť dobrých skutkov ani to, že nás Kristus povoláva, aby sme dodržiavali nariadenia na Jeho pamiatku a z poslušnosti k Nemu. Rozdiel je však v tom, že kresťania vnímajú tieto veci ako výsledok spasenia, nie ako požiadavku na spasenie či prostriedok na zachovanie spasenia. Spasenie je dokonané dielo, kúpené obeťou Ježiša Krista za odčinenie našich hriechov (1 Jána 2:2). Boh nám ponúka spasenie a aj istotu spasenia, pretože Ježišova obeť bola plne, kompletne a dokonale postačujúca. Ak príjmeme vzácny dar spasenia od Boha, môžeme vedieť, že sme naozaj spasení. 1 Jána 5:13 vyhlasuje, „To som napísal vám veriacim v meno Syna Božieho nato, aby ste vedeli, že máte večný život.”

Rímskokatolícka cirkev tvrdí, že nepoškvrnené počatie je nevyhnutné, pretože bez neho by bol Ježiš objektom svojej vlastnej milosti. Táto myšlienka sa zakladá na tomto – aby bol Ježiš zázračne uchránený od hriechu, čo by bol sám osebe akt milosti, znamenalo by to, že by Boh v podstate „omilostil sám seba”. Slovo milosť znamená „nezaslúženú láskavosť”. Milosť je udelenie niekomu niečo, čo si vôbec nezaslúži. Božie vykonanie zázraku uchránenia Ježiša od hriechu nie je „milosť”. Ježiš nemohol byť v žiadnom zmysle nakazený hriechom. Bol dokonalou a bezhriešnou ľudskoou podstatou spojenou s bezhriešnou božskou podstatou. Boh nemôže byť nakazený ani ovplyvnený hriechom, keďže On je dokonale svätý. Rovnaká pravda platí pre Ježiša. Na uchránenie Ježiša pred hriechom nebola potrebná „milosť”. Keďže Ježiš bol Božím vtelením, vo svojej podstate bol aj „imúnny” voči hriechu.

Vas argument je trapny.A este Ježiš bol zázračne počatý vnútri Márie, ktorá bola v tom čase panna. To je biblický koncept narodenia z panny. Biblia ani len nenaznačuje, že by na počatí Márie bolo niečo významné. Ak podrobne preskúmame tento koncept logicky, tak aj matka Márie by musela byť nepoškvrnene počatá. Ako by mohla byť Mária počatá bez hriechu, ak by jej matka bola hriešna? To isté by sme museli tvrdiť o Máriinej babke, prababke atď. Takže na záver, nepoškrnené počatie nie je biblické učenie. Biblia učí o zázračnom panenskom počatí Ježiša Krista, nie však o nepoškvrnenom počatí Márie.

Mária nemala „nepoškvrnené počatie” – neexistuje žiadny biblický dôvod veriť, že narodenie Márie bolo čokoľvek iné ako narodenie normálneho človeka. Mária bola panna, keď porodila Ježiša (Lukáš 1:34-38), ale predstava o trvalom panenstve Márie je nebiblické. Matúš 1:25, ktorý hovorí o Jozefovi, tvrdí, „Ale jej nepoznal DOKIAĽ neporodila svojho prvorodeného syna a nazvala jeho meno Ježiš”. Slovo „dokiaľ” jasne naznačuje, že Jozef a Mária nemali sexuálny styk až do narodenia Ježiša. Jozef a Mária mali spolu po narodení Ježiša niekoľko detí. Ježiš mal štyroch polovičných bratov: Jakuba, Jozefa, Šimona a Judáša (Matúš 13:55). Ježiš mal aj polovičné sestry, ale tie nie sú vymenované ani nie je uvedený ich počet (Matúš 13:55-56). Boh požehnal a omilostil Máriu tým, že jej dal niekoľko detí, ktoré v danej kultúre boli najzjavnejším prejavom Božieho požehnania pre ženu.

Raz, keď Ježiš hovoril, nejaká žena zo zástupu povedala, „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval” (Lukáš 11:27). Pre Ježiša hádam neexistovala lepšia príležitosť ako vyhlásiť, že Mária bola skutočne hodná chvály a uctievania. Aká bola Ježišova reakcia? „Ale on povedal: Ba pravda, blahoslavení, ktorí čujú slovo Božie a zachovávajú ho” (Lukáš 11:28). Pre Ježiša bola poslušnosť voči Božiemu Slovu DÔLEŽITEJŠIA ako byť ženou, ktorá Ho porodila. Nikde v Písme Ježiš ani nikto iný nevedie ku chvále, oslave či uctievaniu Márie. Alžbeta, Máriina príbuzná, vzdala česť Márii v Lukášovi 1:42-44, ale jej chvála vyplývala zo skutočnosti, že Mária mala porodiť Ježiša. Nevyplývala zo žiadnej vlastnej slávy Márie.

Mária bola pri kríži, keď Ježiš zomieral (Ján 19:25). Mária bola s apoštolmi na Letnice (Skutky 1:14). Mária sa však po Skutkoch kapitola 1 už nikdy viac nespomína. Apoštoli nikde neprideľujú Márii žiadnu výnimočnú úlohu. Smrť Márie nie je v Biblii zaznamenaná. Nič sa nehovorí o nanebovstúpení Márie ani o tom, že by mala nejakú dôležitú úlohu v Nebi. Mária sa má rešpektovať ako pozemská matka Ježiša, nie je však hodná našeho uctievania či zbožňovania. Biblia nikde nenaznačuje, že Mária dokáže vypočuť naše modlitby, alebo že dokáže orodovať za nás u Boha. Ježiš je náš jediný obhajca a prostredník v Nebi (1 Timotejovi 2:5). Ak by Márii za jej života niekto prejavil uctievanie, zbožňovanie alebo vyslovil k nej modlitby, zrejme by povedala to isté ako anjeli: „Bohu sa klaňaj!” (Zjavenie 19:10; 22:9). Samotná Mária je pre nás príkladom, keď smeruje svoje uctievanie, chválu či oslavu samotnému Bohu, „Moja duša zvelebuje Pána a môj duch plesá nad Bohom mojím Spasiteľom, pretože pohliadol na poníženie svojej dievky. Lebo hľa, odteraz ma budú blahoslaviť všetky pokolenia, pretože mi učinil veľké veci ten Mocný — a sväté je Jeho meno” (Lukáš 1:46-49).

„Odmenou hriechu je totiž smrť, ale Božím darom je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“
Rimanom 6,23
„A táto je vôľa toho, ktorý ma poslal, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život. A ja ho vzkriesim v deň najposlednejší.“
Ján 6,4
Nechceme však, bratia, aby ste nevedeli o zosnulých, aby ste sa nezarmucovali ako ostatní, ktorí nemajú nádej. Lebo keď veríme, že Ježiš umrel a vstal z mŕtvych, tak aj Boh privedie spolu s Ním všetkých, ktorí umreli v Ježišovi. Lebo to vám hovoríme slovom Pánovým: my, ktorí zostaneme nažive až do Pánovho príchodu, nepredídeme tých, čo umreli, lebo keď (zaznie) povel a hlas archanjela a Božia trúba, sám Pán zostúpi z neba, a najprv vstanú tí, čo umreli v Kristovi, potom my, ktorí zostaneme nažive, budeme spolu s nimi uchvátení v oblakoch do vzduchu v ústrety Pánovi, a tak budeme stále s Pánom. Tak sa potešujte vospolok týmito slovami.
1.Tesalonickym:4,13-18
Ameň, ameň vám hovorím, že ten, kto čuje moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a neprijde na súd, ale prešiel zo smrti do života. Ameň, ameň vám hovorím, že prijde hodina a je teraz, keď mŕtvi počujú hlas Syna Božieho, a tí, ktorí počujú, budú žiť. Lebo jako má Otec život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život sám v sebe. A dal mu právo a moc konať i súd, pretože je Synom človeka. Nedivte sa tomu, lebo prijde hodina, v ktorú všetci, ktorí sú v hroboch, počujú jeho hlas, a vyjdú tí, ktorí dobre činili, na vzkriesenie života, ale tí, ktorí zle robili, na vzkriesenie súdu. Janovo Evanielium 5.kapitola,24-29.

Čo je opak večného života? Záhuba, večné zničenie. Písmo jasne hovorí o absolútnom zničení všetkých nespasených v „pekle“ (ohnivom jazere, Gehenne).

„Lebo Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby žiadny, kto v neho verí, nezahynul, ale mal večný život.“
V plameni ohňa, ktorý pomstu uvedie na tých, ktorí nepoznajú Boha a nepočúvajú evanjelium Pána nášho Jezukrista, ktorí pomstu ponesú, večné zahynutie, zahnaní súc od tvári Pána a od slávy moci jeho“
Kralická, 2. Tesalonickým 1,8-9
„To isté slovo udržuje a uchováva terajšie nebo a zem pre oheň, ktorý ich čaká v deň súdu a záhuby bezbožných ľudí.“
2. Peter 3,7
„A tým istým slovom sú terajšie nebesá a krajiny uschované k ohňu a strážené pre deň súdu a záhuby bezbožných ľudí.“
2. Peter 3,7
Lebo hľa, prichádza deň planúci ako pec a všetci domýšľavci i všetci, ktorí páchajú ničomnosť, sa stanú strniskom. Ten prichádzajúci deň ich spáli, hovorí Hospodin zástupov, nezanechá z nich koreň ani vetvu.“
Malachiáš 3,19
7 Tak aj Sodoma a Gomora a susedné mestá, ktoré takisto smilnili a chodili za iným telom, stali sa výstrahou a znášajú trest večného ohňa.

Pred konverziou Konštantína na kresťanstvo v roku 315 n.l. boli kresťania prenasledovaní rímskou vládou. S jeho obrátením sa kresťanstvo stalo povoleným náboženstvom Rímskej ríše (a neskôr sa stalo oficiálnym náboženstvom), a tak sa „viditeľná” cirkev spojila s mocou rímskej vlády. Toto manželstvo cirkvi a štátu viedlo k sformovaniu rímskokatolíckej cirkvi a v priebehu času spôsobilo, že rímskokatolícka cirkev zdokonalila svoju doktrínu a rozvinula svoju štruktúru takým spôsobom, ktorý najlepšie slúžil účelom rímskej vlády. V tom čase protirečiť rímskokatolíckej cirkvi bolo rovnaké ako protirečiť rímskej vláde, čo so sebou prinášalo kruté tresty. Preto, ak niekto nesúhlasil s niektorou doktrínou rímskokatolíckej cirkvi, bolo to vážnym previnením, ktoré často viedlo k exkomunikácii a niekedy dokonca aj k smrti.

Napriek tomu sa však v priebehu dejín našli „znovuzrodení” kresťania, ktorí povstali a vzopreli sa sekularizácii rímskokatolíckej cirkvi a prekrúteniu viery, ktoré nasledovalo. Prostredníctvom tejto kombinácie cirkvi a štátu časom rímskokatolícka cirkev účinným spôsobom umlčala tých, ktorí oponovali akejkoľvek z jej doktrín alebo praktík, pričom sa skutočne stala takmer univerzálnou cirkvou v rámci celej Rímskej ríše. Vždy sa vyskytli „hniezda” odporu voči nebiblickým praktikám a učeniu rímskokatolíckej cirkvi, boli však relatívne malé a izolované. Pred protestantskou reformáciou v šestnástom storočí, muži ako John Wycliffe v Anglicku, Ján Hus v Československu a John of Wessel v Nemecku všetci položili svoje životy za svoj odpor voči niektorým nebiblickým učeniam rímskokatolíckej cirkvi.

Odpor voči rímskokatolíckej cirkvi a jej falošnému učeniu vyvrcholilo v šestnástom storočí, keď rímskokatolícky mních menom Martin Luther zverejnil svojich 95 tvrdení (alebo téz) proti učeniu rímskokatolíckej cirkvi na dverách zámockého kostola vo Wittenbergu v Nemecku. Lutherovým zámerom bolo zaviesť reformáciu do rímskokatolíckej cirkvi, pričom zároveň spochybnil autoritu pápeža. Popri odmietnutí Lutherovho volania po reformácii a návratu k biblickým doktrínam a praktikám zo strany rímskokatolíckej cirkvi začala protestantská reformácia, z ktorej sa zrodili štyri základné skupiny či tradície protestantizmu: luteránska, reformovaná, anabaptistická a anglikánska. V tom čase Boh vzbudil zbožných mužov v rôznych krajinách s cieľom opäť vrátiť cirkevné zbory po celom svete k svojim biblickým koreňom a biblickým doktrínam a praktikám.

Protestantská reformácia vyplývala zo štyroch základných otázok respektíve doktrín, o ktorých boli reformátori presvedčení, že sa v nich rímskokatolícka cirkev mýli. Tieto štyri otázky či doktríny sú: Akým spôsobom dochádza k spaseniu človeka? V čom spočíva náboženská autorita? Čo je cirkev? A čo je podstatou kresťanského života? V rámci odpovedí na tieto otázky protestantskí reformátori ako boli Martin Luther, Ulrich Zwingli, John Calvin a John Knox stanovili to, čo je známe ako „Päť solas” (sola ako latinský výraz pre slovo jedine) reformácie. Týchto päť bodov doktríny bolo ústrednou myšlienkou protestantskej reformácie a bolo to práve tých päť základných biblických doktrín, na základe ktorých sa títo protestantskí reformátori postavili proti rímskokatolíckej cirkvi, pričom odporovali požiadavkám, aby odvolali svoje učenie, aj za cenu straty života. Je to týchto päť základných doktrín protestantskej reformácie:

1—„Sola Scriptura” alebo Jedine Písmo: potvrdzuje biblickú doktrínu, že jedine Biblia je výhradnou autoritou pre všetky záležitosti viery a praktického života. Písmo a jedine Písmo je štandardom, na základe ktorého sa musia posudzovať všetky učenia a doktríny cirkvi. Tak, ako Martin Luther výrečne povedal, keď bol vyzvaný, aby odvolal svoje učenie, „Pokiaľ nebudem presvedčený na základe Písma a prostého rozumu - nebudem akceptovať autoritu pápežov a koncilov, pretože si navzájom odporujú - moje svedomie je otrokom Božieho Slova. Nemôžem odvolať a ani nič neodvolám, pretože ísť proti vlastnému svedomiu by nebolo ani správne ani bezpečné. Tak mi Boh pomáhaj. Amen".

2—„Sola Gratia”, Spasenie jedine milosťou: potvrdzuje biblickú doktrínu, že spasenie sa získava jedine Božou milosťou a že sme zachránení pred Jeho hnevom jedine Jeho milosťou. Božia milosť v Kristovi je nielen nevyhnutná, ale je absolútne jedinou účinnou príčinou spasenia. Táto milosť je nadprirodzeným dielom Ducha Svätého, ktorý nás privádza ku Kristovi, tým, že nás oslobodzuje od otroctva hriechu a kriesi nás z duchovnej smrti k duchovnému životu.

3—„Sola Fide”, Spasenie jedine vierou: potvrdzuje biblickú doktrínu, že ospravedlnenie sa získa jedine milosťou skrz samotnú vieru kvôli samotnému Kristu. A to sa udeje vierou v Krista, keď Jeho spravodlivosť sa pričíta nám ako jediné možné uspokojenie Božej dokonalej spravodlivosti.

4—„Solus Christus”, Jedine v Kristovi: potvrdzuje biblickú doktrínu, že spasenie sa nachádza v samotnom Kristovi a že Jeho bezhriešny život a náhradné odčinenie našich hriechov samotné postačujú na naše ospravedlnenie a zmierenie s Bohom Otcom. To, čo by sa hlásalo, by nebolo evanjelium, keby sa neohlasovalo zástupné dielo Krista a nevyžadovala sa viera v Krista a Jeho dielo.

5—„Soli Deo Gloria”, Jedine z Božej milosti: potvrdzuje biblickú doktrínu, že spasenie je z Boha a dokonal ho Boh jedine kvôli Svojej Sláve. Potvrdzuje, že ako kresťania Ho musíme neprestajne oslavovať a žiť naše celé životy pred tvárou Boha, pod autoritou Boha a jedine na Jeho slávu.

Týchto päť dôležitých a základných doktrín je príčinou protestantskej reformácie. Stoja v centre toho, v čom sa rímskokatolícka cirkev zmýlila vo svojej doktríne a prečo bola protestantská reformácia nevyhnutná na návrat cirkevných zborov po celom svete k správnej doktríne a biblickému učeniu. Sú rovnako dôležité pri hodnotení cirkvi a jej učenia dnes ako boli aj vtedy. V mnohých ohľadoch sa väčšina protestantského kresťanstva musí viesť k návratu k týmto základným doktrínam viery, podobne ako reformátori vyzvali rímskokatolícku cirkev v šestnástom storočí, aby urobila to isté.

Pred konverziou Konštantína na kresťanstvo v roku 315 n.l. boli kresťania prenasledovaní rímskou vládou. S jeho obrátením sa kresťanstvo stalo povoleným náboženstvom Rímskej ríše (a neskôr sa stalo oficiálnym náboženstvom), a tak sa „viditeľná” cirkev spojila s mocou rímskej vlády. Toto manželstvo cirkvi a štátu viedlo k sformovaniu rímskokatolíckej cirkvi a v priebehu času spôsobilo, že rímskokatolícka cirkev zdokonalila svoju doktrínu a rozvinula svoju štruktúru takým spôsobom, ktorý najlepšie slúžil účelom rímskej vlády. V tom čase protirečiť rímskokatolíckej cirkvi bolo rovnaké ako protirečiť rímskej vláde, čo so sebou prinášalo kruté tresty. Preto, ak niekto nesúhlasil s niektorou doktrínou rímskokatolíckej cirkvi, bolo to vážnym previnením, ktoré často viedlo k exkomunikácii a niekedy dokonca aj k smrti.

Napriek tomu sa však v priebehu dejín našli „znovuzrodení” kresťania, ktorí povstali a vzopreli sa sekularizácii rímskokatolíckej cirkvi a prekrúteniu viery, ktoré nasledovalo. Prostredníctvom tejto kombinácie cirkvi a štátu časom rímskokatolícka cirkev účinným spôsobom umlčala tých, ktorí oponovali akejkoľvek z jej doktrín alebo praktík, pričom sa skutočne stala takmer univerzálnou cirkvou v rámci celej Rímskej ríše. Vždy sa vyskytli „hniezda” odporu voči nebiblickým praktikám a učeniu rímskokatolíckej cirkvi, boli však relatívne malé a izolované. Pred protestantskou reformáciou v šestnástom storočí, muži ako John Wycliffe v Anglicku, Ján Hus v Československu a John of Wessel v Nemecku všetci položili svoje životy za svoj odpor voči niektorým nebiblickým učeniam rímskokatolíckej cirkvi.

Odpor voči rímskokatolíckej cirkvi a jej falošnému učeniu vyvrcholilo v šestnástom storočí, keď rímskokatolícky mních menom Martin Luther zverejnil svojich 95 tvrdení (alebo téz) proti učeniu rímskokatolíckej cirkvi na dverách zámockého kostola vo Wittenbergu v Nemecku. Lutherovým zámerom bolo zaviesť reformáciu do rímskokatolíckej cirkvi, pričom zároveň spochybnil autoritu pápeža. Popri odmietnutí Lutherovho volania po reformácii a návratu k biblickým doktrínam a praktikám zo strany rímskokatolíckej cirkvi začala protestantská reformácia, z ktorej sa zrodili štyri základné skupiny či tradície protestantizmu: luteránska, reformovaná, anabaptistická a anglikánska. V tom čase Boh vzbudil zbožných mužov v rôznych krajinách s cieľom opäť vrátiť cirkevné zbory po celom svete k svojim biblickým koreňom a biblickým doktrínam a praktikám.

Protestantská reformácia vyplývala zo štyroch základných otázok respektíve doktrín, o ktorých boli reformátori presvedčení, že sa v nich rímskokatolícka cirkev mýli. Tieto štyri otázky či doktríny sú: Akým spôsobom dochádza k spaseniu človeka? V čom spočíva náboženská autorita? Čo je cirkev? A čo je podstatou kresťanského života? V rámci odpovedí na tieto otázky protestantskí reformátori ako boli Martin Luther, Ulrich Zwingli, John Calvin a John Knox stanovili to, čo je známe ako „Päť solas” (sola ako latinský výraz pre slovo jedine) reformácie. Týchto päť bodov doktríny bolo ústrednou myšlienkou protestantskej reformácie a bolo to práve tých päť základných biblických doktrín, na základe ktorých sa títo protestantskí reformátori postavili proti rímskokatolíckej cirkvi, pričom odporovali požiadavkám, aby odvolali svoje učenie, aj za cenu straty života. Je to týchto päť základných doktrín protestantskej reformácie:

1—„Sola Scriptura” alebo Jedine Písmo: potvrdzuje biblickú doktrínu, že jedine Biblia je výhradnou autoritou pre všetky záležitosti viery a praktického života. Písmo a jedine Písmo je štandardom, na základe ktorého sa musia posudzovať všetky učenia a doktríny cirkvi. Tak, ako Martin Luther výrečne povedal, keď bol vyzvaný, aby odvolal svoje učenie, „Pokiaľ nebudem presvedčený na základe Písma a prostého rozumu - nebudem akceptovať autoritu pápežov a koncilov, pretože si navzájom odporujú - moje svedomie je otrokom Božieho Slova. Nemôžem odvolať a ani nič neodvolám, pretože ísť proti vlastnému svedomiu by nebolo ani správne ani bezpečné. Tak mi Boh pomáhaj. Amen".

2—„Sola Gratia”, Spasenie jedine milosťou: potvrdzuje biblickú doktrínu, že spasenie sa získava jedine Božou milosťou a že sme zachránení pred Jeho hnevom jedine Jeho milosťou. Božia milosť v Kristovi je nielen nevyhnutná, ale je absolútne jedinou účinnou príčinou spasenia. Táto milosť je nadprirodzeným dielom Ducha Svätého, ktorý nás privádza ku Kristovi, tým, že nás oslobodzuje od otroctva hriechu a kriesi nás z duchovnej smrti k duchovnému životu.

3—„Sola Fide”, Spasenie jedine vierou: potvrdzuje biblickú doktrínu, že ospravedlnenie sa získa jedine milosťou skrz samotnú vieru kvôli samotnému Kristu. A to sa udeje vierou v Krista, keď Jeho spravodlivosť sa pričíta nám ako jediné možné uspokojenie Božej dokonalej spravodlivosti.

4—„Solus Christus”, Jedine v Kristovi: potvrdzuje biblickú doktrínu, že spasenie sa nachádza v samotnom Kristovi a že Jeho bezhriešny život a náhradné odčinenie našich hriechov samotné postačujú na naše ospravedlnenie a zmierenie s Bohom Otcom. To, čo by sa hlásalo, by nebolo evanjelium, keby sa neohlasovalo zástupné dielo Krista a nevyžadovala sa viera v Krista a Jeho dielo.

5—„Soli Deo Gloria”, Jedine z Božej milosti: potvrdzuje biblickú doktrínu, že spasenie je z Boha a dokonal ho Boh jedine kvôli Svojej Sláve. Potvrdzuje, že ako kresťania Ho musíme neprestajne oslavovať a žiť naše celé životy pred tvárou Boha, pod autoritou Boha a jedine na Jeho slávu.

Týchto päť dôležitých a základných doktrín je príčinou protestantskej reformácie. Stoja v centre toho, v čom sa rímskokatolícka cirkev zmýlila vo svojej doktríne a prečo bola protestantská reformácia nevyhnutná na návrat cirkevných zborov po celom svete k správnej doktríne a biblickému učeniu. Sú rovnako dôležité pri hodnotení cirkvi a jej učenia dnes ako boli aj vtedy. V mnohých ohľadoch sa väčšina protestantského kresťanstva musí viesť k návratu k týmto základným doktrínam viery, podobne ako reformátori vyzvali rímskokatolícku cirkev v šestnástom storočí, aby urobila to isté.

1. Biblia sama o sebe vyhlasuje, že je dokonalá. „Slová Hospodinove sú čisté slová, sú jako striebro, prepálené v topičskom kotle z hliny, prečistené sedem ráz.“ (Žalm 12:7). „Zákon Hospodinov je dokonalý“ (Žalm 19:8). „Každá reč Božia je čistá ako zlato, prečistené v ohni.“ (Príslovia 30:5). Tieto tvrdenia o čistote a dokonalosti sú absolútne vyhlásenia. Všimnite si, že sa tu nehovorí, že Božie slovo je „väčšinou“ čisté alebo Biblia je „takmer“ dokonalá. Biblia hovorí o úplnej dokonalosti, takže nedáva žiaden priestor pre teórie „čiastočnej dokonalosti“.

2. Biblia stojí alebo padá ako celok. Keby sa zistilo, že hlavné noviny obsahujú chyby, boli by rýchlo zdiskreditované. Nebol by žiaden rozdiel, keby sa povedalo: „Všetky chyby sú vymedzené na 3. strane“. Aby noviny boli spoľahlivé vo všetkých svojich častiach, musia byť v celosti založené na faktoch. Rovnako, ak je Biblia nepresná, keď hovorí o geológii, prečo by sme mali veriť jej teológii? Je to buď dôveryhodný dokument alebo nie je.

3. Biblia je odrazom jej autora. Ako aj všetky knihy. Biblia bola Bohom napísaná, kým On pôsobil skrze ľudských autorov v procese nazývanom “inšpirácia“. „Celé Písmo je Bohom vdýchnuté“ (2. Timoteovi 3:16). Pozri tiež 2. Petrovu 1:21 a Jeremiáša 1:2.

Veríme, že Boh, ktorý stvoril vesmír, je schopný napísať knihu. A Boh, ktorý je dokonalý, je schopný napísať dokonalú knihu. Nejde tu jednoducho o to, či má Biblia chybu, ale: či môže Boh urobiť chybu? Ak Biblia obsahuje faktické chyby, potom Boh nie je vševediaci a sám je schopný robiť chyby. Ak Biblia obsahuje dezinformácie, potom Boh nie je pravdivý, ale namiesto toho je klamár. Ak Biblia obsahuje protirečenia, potom je Boh autorom zmätku. Inými slovami, ak biblická neomylnosť nie je pravda, potom Boh nie je Bohom.

4. Biblia súdi nás a nie naopak. „Lebo slovo Božie je živé a účinné a ostrejšie nad každý meč dvojsečný, a prenikajúce až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a spôsobné posúdiť myšlienky a mysle srdca“ (Židom 4:12). Všimnite si vzťah medzi „srdcom“ a „slovom“. „Slovo“ skúma; srdce je posudzované. Vylúčenie častí Slova z akéhokoľvek dôvodu zapríčiní zvrátenie tohto procesu. My sa tak stávame skúšajúci a to Slovo sa musí podriadiť nášmu „nadradenému pohľadu“. Ale Boh hovorí: „Nuž tedy, ó, človeče, ktože si ty, že odhováraš Bohu?!“ (Rímskym 9:20).

5. Biblické posolstvo je potrebné prijať ako celok. Nejedná sa o zmes doktrín, z ktorých si slobodne vyberáme. Mnohým ľuďom sa páčia verše, ktoré hovoria o tom, ako ich Boh miluje, ale sa im nepáčia verše, ktoré hovoria, že Boh bude súdiť hriešnikov. Nemôžeme si vybrať iba to, čo sa nám páči v Biblii a zvyšok odhodiť preč. Ak sa Biblia, napríklad, míli o pekle, ako potom môžeme vedieť, že hovorí pravdu o nebi – alebo o niečom inom? Ak sa Biblia nezhoduje v podrobnosti o stvorení, potom možno detaily o spasení tiež nie sú dôveryhodné. Ak je príbeh o Jonášovi mýtus, možno je potom aj príbeh o Ježišovi mýtus. Práve naopak, Boh povedal, čo povedal a Biblia nám predkladá úplný obraz o tom, kto Boh je. „Hospodine, tvoje slovo stojí na veky na nebesiach”. (Žalm 119:89).

6. Biblia je naším jediným pravidlom pre vieru a prax. Ak nie je spoľahlivá, na čom potom zakladáme svoju vieru? Ježiš žiada našu dôveru a to vrátane dôvery v to, čo On hovorí v svojom slove. Ján 6:67-69 je krásny oddiel. Ježiš bol vtedy svedkom odchodu mnohých, ktorí vyhlasovali, že ho nasledujú. Potom sa obrátil k dvanástim apoštolom a opýtal sa: „Nechcete ma aj vy opustiť?“ Tu Peter odpovedá pre všetkých, keď hovorí: „Pane, ku komu pôjdeme? Ty máš slová večného života“. Kiež by sme mali rovnakú dôveru v Pána a v Jeho slová života.

Nič z tohto, čo sme tu uviedli by nemalo byť prijaté ako odmietnutie pravdivosti učenia. Biblická neomylnosť neznamená, že sme prestali používať svoj rozum a slepo prijímame to, čo hovorí Biblia. Je nám prikázané, aby sme študovali Slovo (2. Timoteovi 2:15) a tí, ktorí hľadajú sú pochválení (Skutky 17:11). Tiež sme si vedomí, že existujú ťažké pasáže v Biblii, rovnako ako úprimné nezhody týkajúce sa výkladu. Naším cieľom je pristúpiť Písmu s úctou a modlitbou a keď nájdeme niečo, čomu nerozumieme, modlime sa tvrdšie/usilovnejšie, študujme viac a ak nám odpoveď stále uniká, pokorne uznajme svoje vlastné obmedzenia pred tvárou dokonalého slova Božieho.

Po Petrovom vyznaní, Ježiš vyhlasuje, že Boh zjavil pravdu Petrovi. Meno Peter Petros, znamená „malý kameň“ (Ján 1:42). Ježiš potom použil blízke slovo petra, čo znamená „základný kameň“. Rovnaké slovo je použité v Matúšovi 7:24-25, keď Ježiš opisuje skalu, na ktorej múdry muž postaví svoj dom. Peter vo svojej prvej epištole používa rovnaký obraz: cirkev postavená z viacerých malých petros, „živé kamene“ (1. Petra 2:5), ktoré zdieľajú s Petrom jeho vyznanie, že Ježiš je Kristus, Syn živého Boha. Tieto vyznania viery sú podložím cirkvi.

Ďalej, Nová zmluva hojne objasňuje, že Kristus je základom cirkvi(Skutky 4:11-12, 1. Kotinťanom 3:11). Je chybou myslieť si, že Ježiš by dal takéto privilégium Petrovi. Apoštoli hrali základnú úlohu v budovaní cirkvi (Efezanom 2:20), ale prvenstvo je rezervované pre Krista samotného. Kristus je nazývaný „uholným kameňom“ (1. Petra 2:6-7, Efezanom 2:20, Lukáš 20:17, Skutky 4:11). Ak je Kristus uholným kameňom, ako by mohol byť Peter skalou, na ktorej bude postavená cirkev?

Takže najlepšia interpretácia Ježišových slov v Matúšovi 16:18 je, že ide o slovnú hračku. Ak by sme to parafrázovali: „Peter, ty si „malý kameň“, ale z tvojich úst vyšla základná pravda, ktoré budú základom cirkvi.“

Rímsko - katolícka cirkev tvrdí, že Peter je tá skala, na ktorú sa odkazuje Ježiš a používa túto interpretáciu ako dôkaz, že jedine ona je tou pravou cirkvou. Ale tak ako sme už videli, to že Peter je tou skalou nie je jediná správna interpretácia tohto textu. Aj keby bol Peter tou skalou z Matúš 16:18, nedávalo by to rímsko - katolíckej cirkvi žiadnu autoritu. Písmo nikde nehovorí o tom, že by bol Peter v Ríme. Písmo nikde nehovorí o tom, že by mal Peter autoritu nad ostatnými apoštolmi alebo, že by bol hlavným vodcom rannej cirkvi. Peter nebol prvým pápežom. Pôvod katolíckej cirkvi nemá spoločné učenie ako Peter alebo ktorýkoľvek iný apoštol.