Ano,boli Diablom podvedeni,otec HOSPODIN ICH KOLI ICH NEVERE UROBIL SLEPYMI A HLUCHYMI-Slovo svätý pochádza z gréckeho slova „hagios”, čo znamená „zasvätený Bohu, svätý, oddaný, zbožný”. Takmer vždy sa používa v množnom čísle, „svätí”. „…Pane, počul som od mnohých ľudí o tomto mužovi, ako mnoho zlého učinil tvojim svätým v Jeruzaleme” (Skutky 9:13). „A stalo sa, keď Peter chodil po nich po všetkých, že zišiel I k svätým, ktorí bývali v Lydde” (Skutky 9:32). „čo som aj urobil v Jeruzaleme a mnoho zo svätých som ja pozatváral do žalárov …” (Skutky 26:10). Existuje len jeden prípad jednotného čísla a to je „Pozdravte každého svätého v Kristu Ježišovi…” (Filipänom 4:21). V Písme je 67 použití množného čísla „svätí” v porovnaní s len jedným použitím jednotného čísla „svätý”. Ale dokonca aj v tomto jednom prípade je množné číslo svätí vyjadrené v kontexte „…každého svätého…” (Filipänom 4:21).

Pojem, ktorý vyjadruje slovo „svätý”, sa týka skupiny ľudí oddelenej pre Pána a Jeho kráľovstvo. Existujú tri zmienky vzťahujúce sa na zbožný charakter svätých; „aby ste ju prijali v Pánovi hodne svätých …” (Rimanom 16:2). „na zdokonaľovanie svätých ku dielu služby, na budovanie tela Kristovho” (Efežanom 4:12). „A smilstvo a vôbec akákoľvek nečistota alebo lakomstvo nech sa ani nemenuje medzi vami, ako sa sluší svätým” (Efežanom 5:3).

Preto, podľa jazyka Písma sú „svätí” telom Krista, kresťania, cirkev. Všetci kresťania sa považujú za svätých. Všetci kresťania sú svätí…a zároveň sa aj majú nazývať svätými. 1 Korinťanom 1:2 to vyjadruje jasne, „cirkvi Božej, ktorá je v Korinte, posväteným v Kristu Ježišovi, povolaným svätým…” Slová „posvätení” a „svätí” (angl. „holy”) pochádzajú z rovnakého gréckeho koreňa ako slovo, ktoré sa bežne prekladá ako „svätí” (angl. „saints”). Kresťania sú svätí kvôli svojmu spojeniu s Ježišom Kristom. Kresťania sú povolaní byť svätými, aby stále viac umožňovali svojmu každodennému životu pripodobňovať sa životu v Kristovi. Toto je biblický popis a povolanie svätých.

Ako zodpovedá chápanie rímskokatolíckej cirkvi „svätých” biblickému učeniu? Nie veľmi dobre. V rímskokatolíckej teológii sú svätí v nebi. V Biblii sú svätí na zemi. V rímskokatolíckom učení sa žiadna osoba nestane svätou, pokiaľ nie je „blahorečená” alebo „vyhlásená za svätú” pápežom alebo prominentným biskupom. V Biblii každý, kto prijali Ježiša Krista vierou, je svätý. V praxi rímskokatolíckej cirkvi sa svätí uctievajú, ľudia sa k nim modlia a v niektorých prípadoch sa zbožňujú. V Biblii sú práve svätí povolaní k tomu, aby uctievali a zbožňovali samotného Boha a jedine k Nemu sa modlili.

apredsasatoci BOZIE SLOVO,PISMO SVATE DYCHNUTE BOHOM JE PRE VAS CHVASTANIE ? PRAVE RKC JE ZNAME TRADICIOU A NIE SOLA SCRIPTURA. TA TRADICIA JE V MNOHOM POHANSKA-Modleme se za katolíky

Nemějme ke katolíků žádnou nenávist, nesoupeřme s nimi! Vždyť oni jsou oklamáni. Mějme s nimi soucit a modleme se za ně, ať poznají pravdu, ať poznají pravého biblického Boha.

„Každý, kdo zachází dále a nezůstává v učení Kristově, nemá Boha; kdo zůstává v učení Kristově, má i Otce i Syna. Přichází-li někdo k vám a nepřináší toto učení, nepřijímejte ho do domu ani ho nezdravte; kdo ho zdraví, má účast na jeho zlých skutcích.“
Bible, 2.Jan 9-11

Modlím se k Marii nebo k jiným „svatým“, co mám dělat?
Nedělej to. Ověř si fakta v Bibli (tam je jediná pravda!). Nečti katolický katechismus, který je plný falešného učení o křesťanství. Svěř se Bohu v modlitbě, pros za odpuštění, studuj Bibli, Měj s Bohem Ježíšem důvěrný vztah….

Oto, rkc má všetko podchytené Bozim Slovom!
Božie Slovo nikdy nemôže byť chvastajuce sa.
Chvastajici sa môže byť iba ľudský výklad!!!
Toto by nám malo byť hádam jasne!
Prečo nie je?
Nech nam to slúži na poučenie! Nie na hádanie sa!

Stojíš? Dávaj si pozor, aby si nepadol!

OTO ZATKO - kopirujes svoje mudrosti hlava-nehlava z roznych webov.. napr to vyssie je stadialto: Kto sú kresťanskí svätí podľa Biblie? - no a kto je zdroj tychto informacii? protestanti? Vid About GotQuestions.org : "We are Christian, Protestant, evangelical, theologically conservative, and non-denominational." To je skutocne pravoverny zdroj, ktory popiera Mariológiu, transsubstanciaciu, krst dojčiat a apoštolské dedicstvo a pod...

Pred konverziou Konštantína na kresťanstvo v roku 315 n.l. boli kresťania prenasledovaní rímskou vládou. S jeho obrátením sa kresťanstvo stalo povoleným náboženstvom Rímskej ríše (a neskôr sa stalo oficiálnym náboženstvom), a tak sa „viditeľná” cirkev spojila s mocou rímskej vlády. Toto manželstvo cirkvi a štátu viedlo k sformovaniu rímskokatolíckej cirkvi a v priebehu času spôsobilo, že rímskokatolícka cirkev zdokonalila svoju doktrínu a rozvinula svoju štruktúru takým spôsobom, ktorý najlepšie slúžil účelom rímskej vlády. V tom čase protirečiť rímskokatolíckej cirkvi bolo rovnaké ako protirečiť rímskej vláde, čo so sebou prinášalo kruté tresty. Preto, ak niekto nesúhlasil s niektorou doktrínou rímskokatolíckej cirkvi, bolo to vážnym previnením, ktoré často viedlo k exkomunikácii a niekedy dokonca aj k smrti.

Napriek tomu sa však v priebehu dejín našli „znovuzrodení” kresťania, ktorí povstali a vzopreli sa sekularizácii rímskokatolíckej cirkvi a prekrúteniu viery, ktoré nasledovalo. Prostredníctvom tejto kombinácie cirkvi a štátu časom rímskokatolícka cirkev účinným spôsobom umlčala tých, ktorí oponovali akejkoľvek z jej doktrín alebo praktík, pričom sa skutočne stala takmer univerzálnou cirkvou v rámci celej Rímskej ríše. Vždy sa vyskytli „hniezda” odporu voči nebiblickým praktikám a učeniu rímskokatolíckej cirkvi, boli však relatívne malé a izolované. Pred protestantskou reformáciou v šestnástom storočí, muži ako John Wycliffe v Anglicku, Ján Hus v Československu a John of Wessel v Nemecku všetci položili svoje životy za svoj odpor voči niektorým nebiblickým učeniam rímskokatolíckej cirkvi.

Odpor voči rímskokatolíckej cirkvi a jej falošnému učeniu vyvrcholilo v šestnástom storočí, keď rímskokatolícky mních menom Martin Luther zverejnil svojich 95 tvrdení (alebo téz) proti učeniu rímskokatolíckej cirkvi na dverách zámockého kostola vo Wittenbergu v Nemecku. Lutherovým zámerom bolo zaviesť reformáciu do rímskokatolíckej cirkvi, pričom zároveň spochybnil autoritu pápeža. Popri odmietnutí Lutherovho volania po reformácii a návratu k biblickým doktrínam a praktikám zo strany rímskokatolíckej cirkvi začala protestantská reformácia, z ktorej sa zrodili štyri základné skupiny či tradície protestantizmu: luteránska, reformovaná, anabaptistická a anglikánska. V tom čase Boh vzbudil zbožných mužov v rôznych krajinách s cieľom opäť vrátiť cirkevné zbory po celom svete k svojim biblickým koreňom a biblickým doktrínam a praktikám.

Protestantská reformácia vyplývala zo štyroch základných otázok respektíve doktrín, o ktorých boli reformátori presvedčení, že sa v nich rímskokatolícka cirkev mýli. Tieto štyri otázky či doktríny sú: Akým spôsobom dochádza k spaseniu človeka? V čom spočíva náboženská autorita? Čo je cirkev? A čo je podstatou kresťanského života? V rámci odpovedí na tieto otázky protestantskí reformátori ako boli Martin Luther, Ulrich Zwingli, John Calvin a John Knox stanovili to, čo je známe ako „Päť solas” (sola ako latinský výraz pre slovo jedine) reformácie. Týchto päť bodov doktríny bolo ústrednou myšlienkou protestantskej reformácie a bolo to práve tých päť základných biblických doktrín, na základe ktorých sa títo protestantskí reformátori postavili proti rímskokatolíckej cirkvi, pričom odporovali požiadavkám, aby odvolali svoje učenie, aj za cenu straty života. Je to týchto päť základných doktrín protestantskej reformácie:

1—„Sola Scriptura” alebo Jedine Písmo: potvrdzuje biblickú doktrínu, že jedine Biblia je výhradnou autoritou pre všetky záležitosti viery a praktického života. Písmo a jedine Písmo je štandardom, na základe ktorého sa musia posudzovať všetky učenia a doktríny cirkvi. Tak, ako Martin Luther výrečne povedal, keď bol vyzvaný, aby odvolal svoje učenie, „Pokiaľ nebudem presvedčený na základe Písma a prostého rozumu - nebudem akceptovať autoritu pápežov a koncilov, pretože si navzájom odporujú - moje svedomie je otrokom Božieho Slova. Nemôžem odvolať a ani nič neodvolám, pretože ísť proti vlastnému svedomiu by nebolo ani správne ani bezpečné. Tak mi Boh pomáhaj. Amen".

2—„Sola Gratia”, Spasenie jedine milosťou: potvrdzuje biblickú doktrínu, že spasenie sa získava jedine Božou milosťou a že sme zachránení pred Jeho hnevom jedine Jeho milosťou. Božia milosť v Kristovi je nielen nevyhnutná, ale je absolútne jedinou účinnou príčinou spasenia. Táto milosť je nadprirodzeným dielom Ducha Svätého, ktorý nás privádza ku Kristovi, tým, že nás oslobodzuje od otroctva hriechu a kriesi nás z duchovnej smrti k duchovnému životu.

3—„Sola Fide”, Spasenie jedine vierou: potvrdzuje biblickú doktrínu, že ospravedlnenie sa získa jedine milosťou skrz samotnú vieru kvôli samotnému Kristu. A to sa udeje vierou v Krista, keď Jeho spravodlivosť sa pričíta nám ako jediné možné uspokojenie Božej dokonalej spravodlivosti.

4—„Solus Christus”, Jedine v Kristovi: potvrdzuje biblickú doktrínu, že spasenie sa nachádza v samotnom Kristovi a že Jeho bezhriešny život a náhradné odčinenie našich hriechov samotné postačujú na naše ospravedlnenie a zmierenie s Bohom Otcom. To, čo by sa hlásalo, by nebolo evanjelium, keby sa neohlasovalo zástupné dielo Krista a nevyžadovala sa viera v Krista a Jeho dielo.

5—„Soli Deo Gloria”, Jedine z Božej milosti: potvrdzuje biblickú doktrínu, že spasenie je z Boha a dokonal ho Boh jedine kvôli Svojej Sláve. Potvrdzuje, že ako kresťania Ho musíme neprestajne oslavovať a žiť naše celé životy pred tvárou Boha, pod autoritou Boha a jedine na Jeho slávu.

Týchto päť dôležitých a základných doktrín je príčinou protestantskej reformácie. Stoja v centre toho, v čom sa rímskokatolícka cirkev zmýlila vo svojej doktríne a prečo bola protestantská reformácia nevyhnutná na návrat cirkevných zborov po celom svete k správnej doktríne a biblickému učeniu. Sú rovnako dôležité pri hodnotení cirkvi a jej učenia dnes ako boli aj vtedy. V mnohých ohľadoch sa väčšina protestantského kresťanstva musí viesť k návratu k týmto základným doktrínam viery, podobne ako reformátori vyzvali rímskokatolícku cirkev v šestnástom storočí, aby urobila to isté.

Jan defendel defendel-Áno, Mária bola čestnou ženou a Boh jej prejavil priazeň (milosť) (Lukáš 1:27-28). Zároveň bola Mária hriešna ľudská bytosť rovnako ako ktokoľvek iný – ktorá potrebovala Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa, rovnako ako ktokoľvek iný (Kazateľ 7:20; Rimanom 3:23; 6:23 1 Jánova 1:8).

Mária nemala „nepoškvrnené počatie” – neexistuje žiadny biblický dôvod veriť, že narodenie Márie bolo čokoľvek iné ako narodenie normálneho človeka. Mária bola panna, keď porodila Ježiša (Lukáš 1:34-38), ale predstava o trvalom panenstve Márie je nebiblické. Matúš 1:25, ktorý hovorí o Jozefovi, tvrdí, „Ale jej nepoznal DOKIAĽ neporodila svojho prvorodeného syna a nazvala jeho meno Ježiš”. Slovo „dokiaľ” jasne naznačuje, že Jozef a Mária nemali sexuálny styk až do narodenia Ježiša. Jozef a Mária mali spolu po narodení Ježiša niekoľko detí. Ježiš mal štyroch polovičných bratov: Jakuba, Jozefa, Šimona a Judáša (Matúš 13:55). Ježiš mal aj polovičné sestry, ale tie nie sú vymenované ani nie je uvedený ich počet (Matúš 13:55-56). Boh požehnal a omilostil Máriu tým, že jej dal niekoľko detí, ktoré v danej kultúre boli najzjavnejším prejavom Božieho požehnania pre ženu.

Raz, keď Ježiš hovoril, nejaká žena zo zástupu povedala, „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval” (Lukáš 11:27). Pre Ježiša hádam neexistovala lepšia príležitosť ako vyhlásiť, že Mária bola skutočne hodná chvály a uctievania. Aká bola Ježišova reakcia? „Ale on povedal: Ba pravda, blahoslavení, ktorí čujú slovo Božie a zachovávajú ho” (Lukáš 11:28). Pre Ježiša bola poslušnosť voči Božiemu Slovu DÔLEŽITEJŠIA ako byť ženou, ktorá Ho porodila. Nikde v Písme Ježiš ani nikto iný nevedie ku chvále, oslave či uctievaniu Márie. Alžbeta, Máriina príbuzná, vzdala česť Márii v Lukášovi 1:42-44, ale jej chvála vyplývala zo skutočnosti, že Mária mala porodiť Ježiša. Nevyplývala zo žiadnej vlastnej slávy Márie.

Mária bola pri kríži, keď Ježiš zomieral (Ján 19:25). Mária bola s apoštolmi na Letnice (Skutky 1:14). Mária sa však po Skutkoch kapitola 1 už nikdy viac nespomína. Apoštoli nikde neprideľujú Márii žiadnu výnimočnú úlohu. Smrť Márie nie je v Biblii zaznamenaná. Nič sa nehovorí o nanebovstúpení Márie ani o tom, že by mala nejakú dôležitú úlohu v Nebi. Mária sa má rešpektovať ako pozemská matka Ježiša, nie je však hodná našeho uctievania či zbožňovania. Biblia nikde nenaznačuje, že Mária dokáže vypočuť naše modlitby, alebo že dokáže orodovať za nás u Boha. Ježiš je náš jediný obhajca a prostredník v Nebi (1 Timotejovi 2:5). Ak by Márii za jej života niekto prejavil uctievanie, zbožňovanie alebo vyslovil k nej modlitby, zrejme by povedala to isté ako anjeli: „Bohu sa klaňaj!” (Zjavenie 19:10; 22:9). Samotná Mária je pre nás príkladom, keď smeruje svoje uctievanie, chválu či oslavu samotnému Bohu, „Moja duša zvelebuje Pána a môj duch plesá nad Bohom mojím Spasiteľom, pretože pohliadol na poníženie svojej dievky. Lebo hľa, odteraz ma budú blahoslaviť všetky pokolenia, pretože mi učinil veľké veci ten Mocný — a sväté je Jeho meno” (Lukáš 1:46-49).

Takže: osobně u mě to bylo tak: že jsem strašně hledala Boha. Později jsem dostala info, že se k němu nedostanu bez Pána Ježíše - to jsem pak pochopila a přijala Jej osobně za Spasitele. Chtěla jsem k Němu patřit, následovat Jej a dát se pokřtít. Ale nevěděla jsem, od koho a Kde se mám nechat pokřtít. Zároveň jsem věděla,že to, co mi bylo zvěstováno -protestanty, je velmi málo z Učení Pána Ježíše. Nevěděla jsem, jak se mám bojovat s hříchem. A mnoho dalšího, cítila jsem se nehodna přijmout něco tak krásného jako je Křest sv., a jsem ten typ člověka, co si potřebuje naprosto všechno ověřit, prověřit, jestli vnitřně se vším souzní, pokud někam vstupuje. Jenže to jsme nemohla, protože zde žádné Učení Pána Ježíše jsem od nikoho neslyšela; jen: přijala jsi Pána, hříchy jsou ti odpuštěny, jdi dál. Ale jak, ptala jsem se. Podle Písma, my bylo odpověděno. A tak jsem začala zuřivě chodit na četbu Písma sv.: přečetli jsme úryvek: Jeden vyložil tento úryvek jedním způsobem. Přišla řada na druhé: druhý si vyložil a řekl to, jak chápe úryvek jiným způsobem. Cože? A náš,tedy jejich pan pastor začal říkat něco o tom, že se musí všichni modlit k Duchu Svatému, ale všichni si jednu pasáž vykládali úplně jinak! Ani on mi nic nevysvětlil. Vyletěla jsem z té místnosti, a venku na schodech dala průchod všemu pláči. Tak dlouho jsem hledala PRAVDU, se KTEROU NIKDO NEPOHNE, PRAVDU, a zase nic. Pokračování v dalš.