Niečo podobné sme robili aj pri o. Mariakumarovi, lebo povedal, že tu na Slovensku ste na omši ako mŕtvy. Podobné to je aj pri o. Manjackalovi a o. Faustovi. A to aj počas Adoracie pred vystavenou Eucharistiou. Nehovoriac o KOINONII a Charizmatickych spoločenstvách :) A v Afrike? To ani nespomínam :)
Veľakrát aj pri bežných sv. Omšiach mám chuť si zaskákať v rytme piesne. Je to prirodzené a robil to aj Kristus vrátane modlitby, kde dvíhal svoje ruky k Otcovi a tak sa s ním rozprával. Veď to bola súčasť modlitby židov.
Našťastie časy tridentu skončili, kedy človek bol tlacený do neprirodzeného postoja pri sv. Omši: "Nehyb sa, neskáč, ruky drž pri sebe, tvár sa zbožne, neprejavuj svoju radosť, a všelijaké podobné hlúposti.
Nehovorím, že v duchovnom živote nemá miesto stíšenie. Má, ale zanedbával sa prirodzený postoj človeka, ktorého duch sa chce prejaviť aj pohybom tela a nežiť ako v klietke.
Pri o. Faustovi, počas dvojdňovej duchovnej obnove v Bratislave, bol som tam uzdravený, a viac uzdravení tam bolo, bol jeden desať ročný chlapec, ktorý po modlitbe o. Fausta dvakrát padol, v piatok a sobotu, a zostal ležať. Ležal asi po dvadsať minút. Potom hovoril, čo sa dialo. Keď padol, prišiel k nemu Ježiš, chytil ho za ruky a začali spolu tancovať. Dvakrát sa to stalo. Ja som vtedy mal trochu rezervovaný postoj k tancu na sv. Omši, ale toto som hneď pochopil, že týmto mi Ježiš dáva vedieť, že nemám sa hanbiť tancovať a skákať pri sv. Omši a prejaviť aj telom to, čo cítim vo svojom duchu.
Takže do toho. Človek, keď sa nechá spútať, zomiera.

Je to pekné, keď človek prejavuje svoju radosť zo stretnutia s Trojjediným Bohom. A tak to má byť.