Zázraky niektorých svätcov

Zázraky kresťanských svätcov
Poznanie budúcnosti- LEVITOVAŤ, VYŽAROVAŤ SVETLO A BYŤ NA DVOCH MIESTOCH ZÁROVEŇ,UZDRAVOVANIE...atď

Jasnozrivosť, vízia budúcnosti, stigmy, levitácia či schopnosť byť na dvoch miestach zároveň. To je len krátky zoznam zázraku, ktoré boli u rôznych svätcov zaznamenané. Títo mimoriadni ľudia mali skutočne nadprirodzené schopnosti.

NADPRIRODZENÉ SCHOPNOSTI SV. BERNARDINA:

VYŽAROVALO Z NEJ JASNÉ SVETLO?

Taliansky svätec BERNARDIN REALINO REA (1530-1616) po dokončení univerzitných štúdií v Bologni, kde v 26 rokoch získal doktorát z cirkevného a občianskeho práva, naštartoval úspešnú kariéru.
Pôsobil ako sudca, hlavný výberca daní, starosta. Už vtedy bol uznávaný pre svoju starostlivosť a vzdelanosť. Po sľubnom začiatku životnej dráhy však prišiel prekvapivý zvrat a Realino sa rozhodol pre zmenu.
V 34 rokoch vstupuje do Tovaryšstva Ježišovho a dá tak prednosť životu v chudobe a disciplíne. K tomu ho údajne naviedla PANNA MÁRIA, ktorá sa mu zjavila s JEŽIŠOM v náručí a nabádala ho, aby do tohto poriadku vstúpil. Mohol v sebe snáď vycítiť nadanie pre duchovné záležitosti on sám?
Alebo si ho skutočne vybrala sama Bohorodička? Isté je, že pre prijatie do rádu začína pre otca Bernardina úspešná cesta. Bude známy pre svoje čisté srdce a vynikajúce schopnosti v úlohe učiteľa spovedníka.

ZÁHADA SVATCOVEJ KRVI

Bernardin je oficiálne svätorečený v roku 1947. Už za jeho života ho však mnohí považujú za svätca. Dokazujú to aj slová jeho súčasníka a ďalšieho talianskeho svätca ROBERTA BELLARMINA (1542-1621), ktoré predniesol, keď sa dozvedel o jeho skone.
"Nikdy som nepočul sťažnosť na otca Realina, keď som bol jeho provinčný. Dokonca ani od tých, ktorí neboli naklonení spoločnosti a využili každú príležitosť, aby mohli prehovoriť v jej nepriazeň. Každý vedel, že je Realino svätý," povedal. Povesti svätca sa dočkal pre množstvo zázrakov, ktoré vykonal pred ohromenými svedkami. Nechal vraj napríklad kolovať malý džbánok vína, ktorý sa nevyprázdnil, kým sa všetci prítomní nenapili.
Keď sa otec Bernardin šesť rokov pred smrťou zraní, jeho rana, ktorá sa nikdy nezahojí, trvalo krváca. Jeho druhovia z rany odchytia krv do sklenených fľaštičiek a uchovajú ju ako budúcu cennú relikviu. Po smrti svätca vraj začne bublať a peniť. A zostáva v kvapalnom stave až do roku 1985, kedy zatiaľ spenila naposledy. Dokazuje zvláštne správanie krvi jeho mimoriadnosť?

JE TO LEN CHÉMIA?

Podobný výjav čaká svedkami aj po otvorení hrobky Realina v roku 1711. Neporušené kusy tkaniva vraj plávajú v tmavočervenej kvapaline, z ktorej vychádza sladká vôňa podobná parfému.
Práve nerozkladajúce sa pozostatky sú v mnohých prípadoch považované za dôkaz čistoty a sviatosti duchovných. Otec Bernardino nie je zďaleka jediný, u ktorého bol podobný jav zaznamenaný. Už viac ako 1700 rokov svet fascinuje usychajúcu a opäť sa skvapalňujúcu krv svätého JANUÁRIA, talianskeho biskupa, ktorý zomrel na začiatku 4. storočia ako mučeník. Skeptici veria, že ku skvapalneniu krvi dochádza pri chemickej reakcii, ktoré sú s krvou v ampulkách.

Reakcia sa má dať do pohybu po tom, čo sa látky s krvou premiešajú, keď sa s ampulkami manipuluje. Svoje tvrdenia ale dokázať nemôžu, pretože cirkev odmieta ampulky s krvou otvoriť. Mohlo by totiž dôjsť k poškodeniu cennej relikvie.
Môže byť chemická reakcia vysvetlením pre peniacu krv svätého Bernardina?

Vznášal sa a žiaril

Aj v prípade, že by k objasneniu záhady kvapalnej krvi nakoniec došlo, ide len o zlomok Bernardinových zázrakov, ktoré stále čakajú na vysvetlenie. Jedna z jeho najpozoruhodnejších schopností bola pozorovaná v roku 1608. Už nejaký čas je známe, že spovedníka často obklopuje neobvyklé svetlo, ktoré akoby vychádzalo priamo z jeho vnútra. Vtedy však istý muž zbadal niečo ešte prekvapivejšie.
"Svedok videl svätého Bernardina Realina levitovať a uvádzal silné žiarivé svetlo vychádzajúce z izby, kde svätec pobýval. Tvrdil, že svetlo bolo také intenzívne, až si myslel, že horí. Preto otvoril dvere a uvidel svätca visieť viac ako dve a pol stopy ( asi 750 cm ) nad zemou,“

ŠPECIÁLNE STIGMY CLARY DE BUGNY:

SVATICA, ALEBO PODVODNÍČKA?

Príjemne voňajúca spenená krv a viditeľné svetlo vychádzajúce z tela sú hlavnými atribútmi aj iného, menej známeho príbehu, ktorý sa odohral viac ako 100 rokov pred úmrtím svätého Bernardina. Na prelome 15. a 16. storočia žije Francúzsko fantastickým prípadom silne veriacich dievčat, ktoré však v ľuďoch spočiatku budí rozporuplné reakcie. Hlavnou aktérkou príbehu je CLARA DE BUGNY (1471-1514). Už od detstva je dievča neobyčajne odané Bohu, vedie skromný život a stráni sa všetkému svetskému.
Dnes, keď už poznáme mnoho podobných prípadov, zrejme už nikoho neprekvapí, že sa práve u Clary časom začali objavovať stigmy. Pre vtedajšiu spoločnosť však išlo o znamenie, s ktorým si nevedela rady. K prvému prejavu stigmy došlo v okamihu, keď dievča náhle upadlo do tranzu a na jej boku sa objavila krvácajúca rana. Že by sa snáď dievča samé poranilo?

VINILI JU Z PODVODU

Bublajúca krv z rany vyteká v takom množstve, že sú zaskočení aj odborníci, ktorí ju prezerajú. Za normálnych okolností by dievča už muselo vykrvácať. To ale nie je jediná záhada. Z krvi sa tiež line veľmi ľúbezná vôňa a aj úctyhodný lekár musí vyhlásiť, že pre tento jav nie je žiadne prirodzené vysvetlenie. Niektorí dievča viní, že sa tajne kúpe v drahých aromatických esenciách, čo je v rozpore s jej rozhodnutím viesť prostý život. Clara pritom všetko nesie s neuveriteľným pokojom. Neskôr sa u nej začnú objavovať stigmy po celom tele. Keď už je toľko vyčerpaná týmto zvláštnym požehnaním, po jej úprimnej modlitbe stigmy miznú. Asi rok potom umiera. Na jej pohrebe sa stigmy objavujú znova a tentoraz z nich vyžaruje podivné svetlo. Mohli by drahé kúpele vysvetliť aj tento jav?

"Keď bola položená na máry, objavil sa obrovský dav ľudí, ktorí sa prišli pozrieť na svätú Claru. Stigmy na jej tele stále svietili akýmsi pokojným sálavým žiarom. Podľa rozšíreného názoru bola vyhlásená za svätú. Mnohí, ktorí pochybovali, či dokonca očierňovali jemné dievča , odchádzali v slzách a smutne sa bili v prsia," opisuje neobvyklý úkaz anglický otec HERBERT THURSTON (1856–1939). Bolo svetielkovanie jaziev potvrdením svätosti veriacej ženy? Podľa dochovaných záznamov z niektorých silne veriacich ľudí skutočne vyžarovalo viditeľné svetlo v podobe lúčov, ktoré bolo také silné, že prenikalo ich šatmi, či dokonca osvetľovalo okolitý priestor. V mnohých prípadoch boli tieto osoby neskôr svätorečené.
V kresťanskej náuke sa hovorí, že jasná žiara označuje predovšetkým anjelské bytosti. Existuje medzi vyžarovaným svetlom a duchovnou úrovňou jedinca isté spojenie?

Svätožiara POD DROBNOHĽADOM

Niektorí bádatelia sa domnievajú, že žiarenie je viditeľnou aurou, energetickým obalom človeka, ktorý môže byť za určitých okolností pozorovaný citlivými osobami. Práve ľudia na vysokej duchovnej úrovni vraj majú farbu aury zlatú. Aura osvietených môže byť natoľko silná, že je viditeľná všetkým. Veda má na vec iný názor. Podľa nej žiari každý.
K tomuto záveru došli v roku 2009 japonskí vedci, ktorí ľudské svetlo zachytili pomocou vysoko citlivého fotoaparátu. Pokusné objekty počas experimentu monitorovali v priebehu niekoľkých dní a vyšlo najavo, že najmä tvár, krk a dekolt v tme vydáva slabé, oku neviditeľné svetlo. Táto bioluminiscencia je podľa vedcov vedľajším efektom bunkových metabolických reakcií. Prečo ale v určitých prípadoch svätorečení ľudia doslova ožarujú celé svoje okolie? Možno bude svätožiara raz vysvetlená ako vzácna porucha bunkového metabolizmu. BILOKÁCIA ALFONSE MARIA Z LIGUORI:

DOKÁZAL BYŤ NA DVOCH MIESTOCH ZÁROVEŇ?

Mimoriadne nadaný študent práva svetského a cirkevného ALFONS MARIA Z LIGUORI (1696–1787) vo veku iba 16 rokov obhajuje doktorát.
O tri roky neskôr vedie svoj prvý a víťazný proces. Vo veku 27 rokov je už ostrieľaným odborníkom vo svojom odbore.
Napriek tomu, snáď po zásahu vyšších síl, ktoré majú s mladým právnikom iné úmysly, prehráva ľahký prípad len vinou prehliadnutia banálnej formality. To je pre úspešného muža taký šok, že sa zrúti, tri dni nepozrie jediné sústo či dúšok vody, opustí svoju kanceláriu a vydá sa cestou viery. A nakoniec sa ako biskup usadí v meste Arienzo, vzdialenom tri dni cesty od Ríma. Práve tu sa odohráva jedna z najpodivnejších príhod jeho života. Ocitol sa skutočne na dvoch miestach zároveň, ako hovorí povesť?

PÁPEŽ JE mŕtvy

Je 21. septembra 1774 a napriek svojmu zdravotnému stavu sa Alfons Maria z Liguori v tichosti pripravuje na omšu, ktorú má v ten deň slúžiť. Jeho plány ale pokazia náhla nevoľnosť. Muži sa zatočí hlava, klesne na stoličku, z nej na podlahu. Prítomným, ktorí sa okolo neho zhromaždia, sa ho za žiadnu cenu nedarí priviesť späť k vedomiu. Chatrné zdravie duchovného nie je žiadnym tajomstvom, kolaps preto pripisujú na vrub jeho slabému a stále chradnúcemu organizmu. Biskup je odnesený na lôžko, u ktorého sa striedajú mnísi a nepretržite naň dohliadajú. V neskorých popoludňajších hodinách sa duchovný opäť prebúdza obklopený bratmi z kláštora. Najprv pôsobí, akoby ho prekvapilo, že leží v posteli a okolo neho sa zhromaždilo toľko ľudí. Potom ale prekvapí on je. "Báli sme sa, brat, že si mŕtvy alebo že umieraš," vítajú ho. "To snáď nie, " odpovedá Alfons Maria. "Práve som sa vrátil od pápeža z Ríma. Pápež zomrel!“ Mal zoslabnutý biskup len nepríjemnú nočnú moru?

DÔKAZ PRICHÁDZA Z RÍMA

Mnísi z kláštora berú vyhlásenie biskupa ako blúznenie či snáď dozvuky živého sna. Neexistuje predsa jediná možnosť, aby sa muž ležiaci po celý čas v bezvedomí na svojom lôžku dostal do troch dní vzdialeného Ríma k pápežovi.

Keď o štyri dni neskôr dorazí správa o skone pápeža KLEMENTA XIV. (1705-1774), ktorý vydýchol naposledy počas biskupovho bezvedomia, stále to chápu ako obyčajnú náhodu. Lenže potom prichádza aj oficiálna správa o úmrtí hlavy cirkvi, v ktorej je obsiahnutý aj zoznam osôb, ktoré sa za pápeža pri jeho smrteľnej posteli lúčili. Medzi nimi je aj Alfons Maria z Liguori! Napriek tomu mnoho svedkov potvrdzuje, že v čase pápežovej smrti stáli pri biskupovom lôžku a sami sa strachovali o jeho život.
Odišlo snáď z tela biskupa jeho nehmotné telo, aby sa zjavilo u pápeža a sprevádzalo ho v posledných okamihoch?

NA HRANICU, ALEBO PIEDESTAL?

Podivuhodný výlet Alfonsa Maria z Liguori by obyčajného človeka zrejme stál život. Anglický inkvizítor MATTHEW HOPKINS (asi 1620–1647) vo svojej knihe Odhaľovanie čarodejníc totiž schopnosť bilokácie uvádza ako jasnú známku čarodejníctva a obcovania s diablom. Mohol by však vážený biskup s doktorátom z cirkevného práva riskovať svoju česť a uzavrieť pakt s temnými silami? Hoci ktokoľvek iný by zrejme po takej skúsenosti skončil nemilosrdne na hranici, v tomto špecifickom prípade de cirkev dospela k záveru, že sa odohral zázrak, a roku 1836 bol Alfonz Maria z Liguori svätorečený. V roku 1871 bol dokonca povýšený na učiteľa cirkvi.

MÔŽEME SA BILOKÁCIU NAUČIŤ?

Bilokáciou sa nezaoberá len kresťanská cirkev.
Zmienky o nej možno nájsť aj v judaizme, islame i východných náboženstvách. Práve východné učenie niekedy stotožňuje bilokáciu s astrálnym cestovaním, ktoré vraj môže po určitom tréningu dosiahnuť každý. Stačí sa vraj ponoriť do hlbokej meditácie, uvoľniť svoju myseľ, pozrieť sa do svojho vnútra a nechať svoje nehmotné telo vystúpiť z fyzickej schránky. Tí skúsenejší sa vraj môžu v cieľovej destinácii dokonca zhmotniť. Čo znamená, že môžu byť videní ďalšími svedkami. Nachádzalo sa snáď u umierajúceho pápeža astrálne telo talianskeho biskupa? Nie je to vylúčené. K oddeleniu nehmotného tela a jeho zjaveniu na ďalšom mieste totiž podľa parapsychológov môže dôjsť aj úplne spontánne za vypätých situácií. Tou určite kolaps chorého muža bol. NEPORUŠENÉ TELO JANA VIANNEY
Z ARSU:

lieči slávny kňaz aj po smrti?

Tiež svätý JAN BAPTISTE MÁRIA VIANNEY (1786 – 1859) z francúzskeho Arsu je už za svojho života chovaný v ohromnej úcte pre svoje mimoriadne nadanie, a preto sa s procesom svätorečenia príliš nečaká. Začaté je už šesť rokov po jeho smrti. Vianney vynikal ako spovedník. V spovednici v posledných rokoch života trávil až 16 hodín denne, hoci mu údajne spovede hriešnikov prinášali muky. Okrem toho vraj kňaz účinne bojoval so zlom, mal veštecké nadanie, a aj keď sa stával častým terčom démonických útokov, necítil strach. Tiež vraj dokázal liečiť choroby pacientov, nad ktorými lekári zlomili palicu. S nádejou sa k nemu obracali hluchí, slepí, nemí, čiastočne alebo úplne paralyzovaní, tí, ktorí boli postihnutí tuberkulózou alebo viditeľnými nádormi či chorobami postihujúcimi takmer každú časť ich tela. A mnohé z nich kňaz skutočne vyliečil. A to dokonca aj po svojej smrti. Koľko je na týchto tvrdeniach pravdy?

BOJOVAL S ÚTOKMI DIABLA?

Fara v Ars-sur-Formans na predmestí Lyonu sa za pôsobenia Jána Vianney stala dejiskom mnohých nevysvetliteľných javov.
Niektoré z nich naháňajú hrôzu. Podľa výpovedí kňaza bol on sám za temných nocí napádaný neviditeľnou silou. Nezriedka vraj bol zlomyseľnou entitou týraný a bezmocne vláčený po podlahe za vlasy. Neskôr dokonca vypozoroval, že útoky sú agresívnejšie, keď nasledujúceho dňa k spovedi mala prísť osoba zaťažená veľkými hriechmi. Stál snáď za útoky sám diabol, ktorý sa snažil zabrániť spovedníkovi v jeho práci? Ján Vianney sa najskôr pokúsi s temnými silami bojovať svetskými prostriedkami a na faru si pozve mladého strážcu ozbrojeného nabitou puškou. Ten však už po prvej noci z fary s hrôzou uteká a vyhlasuje, že sa tam na nočnú stráž nikdy nevráti. Čo tak desivého videl? Vianney sa nakoniec rozhodne s démonickými silami bojovať sám modlitbou.

LIEČIL NEVYLIEČITEĽNÉ

Jeden z najvýraznejších atribútov Jana Vianney sú však jeho liečiteľské schopnosti, vďaka ktorým dokázal uzdraviť aj nevyliečiteľne chorých. Zaznamenaný bol prípad dievčaťa s chromou nohou, ktoré kňaz tvrdil, že bude vyliečená, až začne ctiť svoju matku.
Počas ďalších troch mesiacov, kedy na tom začala pracovať, jej noha začala rásť a ona ju postupne začala ovládať. Keď sa o zázrakoch dopočula ANNA THORIN, rozhodla sa vziať do Arsu svojho osemročného syna, ktorý trpel bolesťami stehennej kosti, kvôli ktorým nebol schopný chodiť a bol tak upútaný na invalidný vozík. Do Arsu nešťastná matka dorazí 25. februára 1857. Aj keď je unavená z náročnej cesty, strávi noc v hale kostola v nádeji, že sa čo nevidieť stretne s kňazom. Ten, keď ju uvidí, vyhlási: "Ten chlapec je príliš veľký na to, aby bol nosený, dajte ho na zem." Matka kňazovi vysvetľuje, že chlapec chodiť nemôže, ale ten trvá na svojom. "Verte svätej FILOMÉNE,” vyhlási. Odkazuje pritom na grécku mučeníčku, patrónku detí, ktorej oltár má vo svojom kostole. Potom chlapca pobozká na čelo a ten sa skutočne postaví na vlastné nohy!

SRDCE NA CESTÁCH

Chorý chlapec po svojich dôjde k oltáru svätej Filomény, kde sa začne usilovne modliť a zotrvá tak značnú dobu. Keď konečne vstane, sú jeho paralyzujúce bolesti preč a chlapec doslova vybieha z kostola. Podobných zázrakov sa veriaci dočkajú dokonca aj potom, čo milovaný kňaz umiera. Snáď je to práve telo zosnulého kňaza, čo najviac dokazuje jeho mimoriadne liečiteľské schopnosti. Ani desiatky rokov po smrti totiž bez akéhokoľvek balzamovania či konzervácie neprejavuje známky rozkladu. Je preto vystavené v sklenenej rakve v kostole v Arse, kde pôsobil. Pozoruhodne zachovalé je dokonca aj srdce kňaza, ktoré cirkev vysiela do rôznych krajín, aby sa k účinkom relikvie dostalo čo najviac veriacich.
Tí sa zhodujú, že v prítomnosti svätých pozostatkov cítia veľmi silnú pozitívnu energiu, ktorá v niektorých prípadoch aj lieči. Uzdravuje skutočne liečivá moc kňaza a jeho pozostatkov, alebo len presvedčenie veriacich?

MNOHO ZÁZRAKOV OTCA PIA:

SÚ STIGMY DÔKAZ o Sviatosti?

Taliansky kňaz svätý PIO Z PIETRELCINY (1887-1968), vlastným menom FRANCESCO FORGIONE, má na konte celý rad zázrakov, z ktorých niektoré sa podarilo overiť a preskúmať, ale nie vysvetliť.
Podľa niektorých svedectiev Pio levitoval a mal aj schopnosti jasnozrivosti a bilokácie, ktorá mu umožňovala byť na dvoch miestach zároveň. Najviac kňaza preslávili jeho stigmy. Prvýkrát sa u neho objavila v roku 1918 a odvtedy ho sprevádzala celým životom. Zmizla až v okamihu jeho smrti. Ani vtedy však už mŕtvy kňaz neprestal udivovať veriacich aj skeptikov. Pio je pochovaný v kláštore v San Giovanni Rotundo.
Keď od jeho skonu uplynulo 34 rokov, bol hrob znovu otvorený. V tom čase už zrejme prekvapilo len málokoho, že na mŕtvole svätca sa od jeho posledného okamihu takmer nič nezmenilo. Telo vraj nebolo nijako balzamované. Napriek tomu otec Pio aj desaťročia po svojej smrti vyzerá, ako by len spal. Prebudí sa niekedy, aby vykonal ďalší z radu zázrakov?

ZÁHADNÉ STIGMY

Stigmy sa u otca Pia prvýkrát objavujú v roku 1918 po tom, čo sa ponúkol ako zmierna obeť za zločiny počas prvej svetovej vojny. Celkom päť krvácajúcich rán (dve na rukách, dve na nohách a jednu v boku) spodobňuje rany Kristove. Objavujú sa totiž v miestach, kde bolo telo Ježiša Krista pribité ku krížu, av mieste, kadiaľ do jeho tela preniklo kopije, ktoré ukončilo jeho život. "Bolesť bola taká intenzívna, že som začal mať pocit, akoby som umieral na kríži," potvrdzuje sám Pio.
Stigmy sú veriacimi považované za dôkaz sviatosti. Dokonca aj skeptici sú proti stigmám otca Pia bezradní. Kňaz je až do svojej smrti sledovaný tímom odborníkov, ktorí sa pokúšajú záhadu objasniť. Lenže jediné, na čo prídu, je to, že rany si nespôsobuje sám. Odkiaľ sa teda krv berie?

VYSVETLENIE NEMÁME

Krvácajúce rany preskúmal aj známy rímsky chirurg DR. GIORGIO FESTA (1860-1940), ktorý dospel k záveru, že pre Piova stigmy neexistuje vysvetlenie.
"Rany tohto kňaza nie je možné vysvetliť prirodzeným spôsobom, pretože odporujú všetkým prírodným zákonom. Každá normálna rana sa zahojí, alebo zapáli," tvrdí lekár. "U otca Pia nedochádza ani k jednému. Vedecky nie je možné vysvetliť, že otvorená rana sa ani nezmenšuje, ani nezväčšuje." V súčasnosti sa lekári domnievajú, že krvácanie z týchto miest môže byť u silne veriacich osôb psychosomatického pôvodu (psychosomatika vychádzať z presvedčenia, že telové a psychické zážitky spolu úzko súvisia – pozn. red.). Rany na dlaniach totiž nezodpovedajú tomu, ako bývali trestanci ukrižovaní. V skutočnosti totiž dochádzalo k pribitiu človeka na kríž cez zápästie, pretože klinec v dlaniach by celú váhu tela neudržal.
Stigmy na dlaniach tak podľa nich zrkadlia rany Kristove tak, ako ich zachytávajú umelecké predstavy na náboženských maľbách. Dokáže teda iba silná viera spôsobiť pretrvávajúce krvácanie? Nedá sa to vylúčiť. Potom však stále zostáva bez vysvetlenia, prečo krv vytekajúca z Piových rán veľmi intenzívne voňala a jej charakteristickú arómu údajne cítili aj ľudia bez čuchu.

PREDPOVEDÁ OSUDY ĽUDÍ A NÁRODOV?

Otec Pio vraj tiež dokázal vidieť do budúcnosti!
Jeho dar jasnovidectva sa počas jeho života aj mnoho rokov po smrti niekoľkokrát potvrdil. Kňaz vraj na deň presne predpovedá dátum svojej smrti. Dobu skonu svojim spôsobom predvída aj neskoršiemu československému kardinálovi

FRANTIŠKU TOMÁŠKOVI.

Tomu v čase hlbokej totality 60. rokov Pio oznamuje, že nezomrie, kým nebude jeho vlasť slobodná. Tomášek sa skutočne dožíva zamatovej revolúcie a umiera až v roku 1992 vo veku 93 rokov.
V roku 1947 zase Pio predvída budúcnosť vtedy neznámemu kňazovi KAROLU WOJTYŁOVI (1920–2005). Hovorí mu, že sa raz stane pápežom. Wojtyła si z tohto proroctva čas od času uťahoval, potom ale jeho hviezda začala stúpať a dnes ho verejnosť pozná skôr ako pápeža Jána Pavla II., ktorý v roku 2002 Pia vyhlásil za svätého. Videl Pio v mladom kňazovi skrytý potenciál, alebo skutočne zbadal jeho budúcnosť?

ZÁZRAČNÉ UZDRAVENIE

Ďalší z mnohých Piových zázrakov sa odohráva v roku 1953. Vtedy je istá dáma hospitalizovaná s obrovskými bolesťami brucha a po vyšetrení sa dozvedá, že je potrebné vykonať okamžitú operáciu. To ale pacientka odmieta a namiesto toho napíše list Piovi, v ktorom prosí, aby sa za ňu pomodlil. Pio na list odpovie. Ženu nabáda, aby sa vrátila do nemocnice, a sľubuje, že na ňu bude v modlitbách myslieť. Žena poslúchne a vydá sa do nemocnice, kde znova podstúpi stúpi dôkladné vyšetrenie. Tentokrát však lekári nenájdu ani stopy po jej závažnej chorobe. Uzdravila ju Piova modlitba, alebo snáď lekári pri prvom vyšetrení chybovali?
Chyba lekárov je určite možnou odpoveďou, ale nie v prípade, keď sú zázračných uzdravení zaznamenané desiatky! O rok neskôr po rozhovore s kňazom sa na vlastné nohy dokáže postaviť paralyzovaný muž.Známy je aj prípad sedemročnej Gemmy di Giorgio, ktorá sa narodila bez zreničiek a napriek tomu v roku 1947, po stretnutí s Piom, zázračne prezrela a výborný zrak ju odvtedy sprevádzal po celý život! Existuje na to iné vysvetlenie, než že sa stal zázrak?

POSMRTNÉ ZÁZRAKY SV. ĽUDMILY:

VYKONÁVA JEJ HROB ZÁZRAČNÉ UZDRAVENIE?

Vyliečeniu zdanlivo nevyliečiteľných prípadov sa nevyhýba ani českým krajinám a niektoré z nich sú pripisované hneď historicky prvej českej svätici. Tou je kňažná a mučeníčka svätá LUDMILA (860–921), ktorá je tiež babičkou ďalšej významnej osobnosti, svätého VÁCLAVA (907–935). Ľudmila, nie nadarmo označovaná matkou chudobných, svetlom slepých a pomocníčkou vdov i sirôt, bola zavraždená na Tetíne pri Berounovi na príkaz jej nevesy DRAHOMÍRY (asi 890-935). Vrahovia úbohú kňažnú uškrtili jej vlastným šálom. Práve tento artefakt o pár storočí neskôr údajne dokladá jej sviatosť. To už má ale Ľudmila na konte niekoľko ďalších zázrakov...

HROB, KTORÝ LIEČÍ

Zavraždená kňažná je pochovaná skromne pri západnom múre hradiska Tetína. Už čoskoro po pohrebe sa však okolo jej hrobu začnú diať zvláštne javy. Objavujú sa tu tajomné svetlá a dokonca sa samovoľne zapaľujú sviece a hroby. Žeby tu stále pretrvával jej duch? Zo zeme sa pritom vanie podmanivá vôňa. A dlho na seba nenechá čakať ani prvé zázračné uzdravenie. K tomu dochádza, keď sa miestny slepec hrobu dotkne a okamžite sa mu navráti zrak. Ostatky svätice neskôr necháva jej vnuk svätý Václav vyzdvihnúť a preniesť ich do baziliky sv. Juraja v Prahe. Pri exhumácii sa ukáže, že jej nebalzamované telo je úplne neporušené a nepodlieha rozkladu. V deň prvého výročia prenesenia svätých pozostatkov potom dochádza k ďalšej zázračnej udalosti. Podľa kresťanských tradícií sa nad ostatkami Ľudmily zídu kňazi, aby predniesli modlitbu, a potom sa odoberú k hostine.

V ten okamih sa pri hrobe objavuje chlapec celý pokrivený zhubnou chorobou, uctí Ľudmilu i moc Kristovu a počas ďalších okamihov sa jeho telo pred zrakmi kňazov narovná. Chlapec z miesta odchádza v plnom zdraví.

RELIKVIA VZDORUJE OHNI

Pozoruhodný príbeh sa viaže aj k závoju, ktorým bola kňažná zavraždená. V roku 1100 jeho časť od abatyše Windelmuth dostane pražský biskup HERMAN pri príležitosti vysvätenia nového kostola. Biskup je však k údajným zázrakom a svätosti kňažnej Ludmily skeptický. Abatyša preto dovolí, aby relikvia podstúpila skúšku ohňom, a Hermana vyzve, aby závoj vhodil do ohňa. Ten však látke nijako neuškodí! "Obláčik dymu a plameňa šľahal okolo látky, ale nič jej neuškodil. Keď konečne bola vyňatá, javila sa taká celá a pevná, ako by v ten istý deň bola utkaná"... Bol snáď šál ošetrený nejakou zvláštnou chemikáliou, alebo jeho odolnosť proti ohňu dokladá svätosť jeho niekdajšej nositeľky svätej kňažny Ľudmily?

Keď sa otec Bernardin šesť rokov pred smrťou zraní, jeho rana, ktorá sa nikdy nezahojí, trvalo krváca. Jeho druhovia z rany odchytia krv do sklenených fľaštičiek a uchovajú ju ako budúcu cennú relikviu. Po smrti svätca vraj začne bublať a peniť.

"Svedok videl svätého Bernardina Realina levitovať a uvádzal silné žiarivé svetlo vychádzajúce z izby, kde svätec pobýval. Tvrdil, že svetlo bolo také intenzívne, až si myslel, že horí. Preto otvoril dvere a uvidel svätca visieť viac ako dve a pol stopy (asi 750 cm) nad zemou."

"Keď bola položená na máry, objavil sa obrovský dav ľudí, ktorí sa prišli pozrieť na svätú Claru. Stigmy na jej tele stále svietili akýmsi pokojným sálavým žiarom."

Bublajúca krv z rany vyteká v takom množstve, že sú zaskočení aj odborníci, ktorí ju prezerajú. Za normálnych okolností by dievča už muselo vykrvácať. To ale nie je jediná záhada. Najprv pôsobí, akoby ho prekvapilo, že leží v posteli a okolo neho sa zhromaždilo toľko ľudí. Potom ale prekvapí on je. "Báli sme sa, brat, že si mŕtvy alebo že umieraš," vítajú ho. "To snáď nie," odpovedá Alfons Maria. "Práve som sa vrátil od pápeža z Ríma. Pápež zomrel!" "Ten chlapec je príliš veľký na to, aby bol nosený, dajte ho na zem." Matka kňazovi vysvetľuje, že chlapec chodiť nemôže, ale ten trvá na svojom. "Verte svätej Filoméne "Rany tohto kňaza nie je možné vysvetliť prirodzeným spôsobom, pretože odporujú všetkým prírodným zákonom. Každá normálna rana sa zahojí, alebo zapáli. U otca Pia nedochádza ani k jednému.”

Podľa legendy bola krv sv. Januária zachránená ženou menom „Eusebia“ ihneď po jeho smrti, tak, že máčala kúsky látok do jeho krvi a potom ju priamo zbierali do fľaštičiek, resp. ampuliek. V katakombách boli tieto ampulky pochovávané spolu s mŕtvymi, čo pri prieskumoch ukazovalo, že sa jedná o nejakého mučeníka...

Proroctvo podľa krvi svätého Januária? Krv talianskeho MUČEDNÍKA SVÄTÉHO JANUÁRIA sa v sklenených ampulkách v Neapole, v ktorých je uchovaná, údajne SKVAPAĽŇUJE TRIKRÁT DO ROKA. A to vždy v prvú májovú sobotu, 19. septembra a 16. decembra. Tento JAV JE ZAZNAMENÁVANÝ OD ROKU 1389. Od tej doby tiež dochádza k niekoľkým výnimočným udalostiam, KEDY KRV NESKVAPALNÍ. Taký jav údajne predvída nešťastie a STRATU MNOHÝCH ĽUDSKÝCH ŽIVOTOV. ? Krv neskvapalnela napríklad v septembri 1939, KEDY VYPUKLA DRUHÁ SVETOVÁ VOJNA. Potom v roku 1940, kedy sa do nej zapojilo Taliansko, alebo v roku 1943, kedy bola krajina obsadená nacistami. V roku 1973 neskvapalnenie krvi NASLEDOVALA VLNA CHOLERY, ktorá zachvátila Neapol, a v roku 1980 PRIŠLO NIČIVÉ ZEMETRESENIE, ktoré dosahovalo až 6,9 stupňa Richterovej stupnice a zomrelo pri ňom najmenej 2483 ľudí. ? Zatiaľ naposledy krv NESKVAPALNELA V DECEMBRI ROKA 2016, čo rozvírilo mnoho teórií o konci sveta. K tomu síce nedošlo, ale počas nasledujúceho leta decimovali americké pobrežie hneď DVA NIČIVÉ HURIKÁNY SÚBEŽNE!
Prekliatie krvi svätého Václava? Patrón Čiech a Moravy, symbol českej štátnosti a JEDEN Z NAŠICH NAJSLAVNEJŠÍCH SVETCOV, KNIEŽA VÁCLAV (asi 907-935), je cestou na rannú pobožnosť napadnutý svojim bratom BOLESLAVOM (asi 915-915). ? Pri tomto odpornom čine VÁCLAVOVA KRV postriekala PÔDU AJ SCHODY kostola v Starej Boleslavi, kde sa útok odohral. Červené škvrny tu potom ako pripomienka brutálneho zločinu ešte DLHO ZOSTÁVAJÚ.

Po vražde sú síce krvavé stopy odstránené, ale ĎALŠIEHO DŇA SA OBJAVUJÚ ZNOVU. To sa opakuje ešte niekoľkokrát. Krv sa aj po usilovnom drhnutí zázračne vracia späť. ? Na svoje činy nakoniec doplatia aj vrahovia kniežaťa, ktorí POSTUPNE PRICHÁDZAJÚ O ROZUM a umierajú v presvedčení, že sú psy. ?

Ďalšie divy sa odohrávajú PRI EXHUMÁCII OSTATKOV VÁCLAVA, ktoré majú byť rok po jeho smrti prevezené do Prahy. Nielenže je TELO DOKONALE ZACHOVALÉ, ale zároveň sa počas prevozu údajne ZÁZRAČNE ZACELÍ RANY spôsobené mečom vrahov. Zázrak pri pohrebe sv. Prokopa? O živote obľúbe ného českého pustovníka SV. PROKOPA (†1053) toho príliš nevieme. Poznám je však príbeh ZÁZRAČNÉHO UZDRAVENIA, ktorý sa odohral počas pohrebu neskoršieho svätca. ? K ceremónii sa dostaví aj akýsi SLEPÝ MUŽ a podľa legendy zvolá: "Milostivý otče, milostivý Prokop, tvoja svätosť vymohla u Boha mnohé dobrodenia. Zmiluj sa tiež nado mnou, aby, ak nie úplne, tak aspoň potiaľ, čo POTRVÁ VZNEŠENÁ SLUŽBA TVOJHO POCHOVÁVANIA, mohli vidieť moje oči. S LEP&YACU TE NEŠŤASTNÍK ZNOVU O ZRAK PRICHÁDZA Lepšie dopadne ŤAŽKO NEMOCNÝ MNÍCH, ktorý sa počas pohrebu úplne uzdraví.

Zázračné uzdravenia ale Prokop vykonáva aj za svojho života. Pomohol tak napríklad isté SLEPÉ DIEVČA, KTORÉ BOLO ČASTO NAPADÁNE ZLÝM DUCHOM. Keď matka dievča dorazí do Sázavského kláštora, kde sa stretne so sv. Prokopom, kňaz vraj prednesie krátku modlitbu, ktorá stačí na to, aby sa dievča od zlého ducha oslobodilo. Dieťa navyše OTVORILO OČI A PREZRELO.

"Obláčik dymu a plamienok vyšľahol okolo látky, ale nič jej neuškodil. Keď konečne bola vyňatá, javila sa taká celá a pevná, ako by v ten istý deň bola utkaná."

Svätý Nektários Eginský patrí k najobľúbenejším pravoslávnym svätým 20. storočia. Žil v kláštore Svätej Trojice na ostrove Egina, kde zomrel 8. novembra 1920. Bol pochovaný vedľa chrámu pod tieňom borovice, ktorú sám vysadil, a ktorá tam rastie dodnes. Hrob svätého Nektária v súčasnosti patrí k najvýznamnejším pútnickým miestam v Grécku. Neďaleko kláštora Svätej Trojice bol postavený nádherný chrám zasvätený pamiatke svätého Nektária Eginského, ktorý patrí k najväčším chrámom v Grécku i na celom Balkáne.

Ako biskup, pastier a pedagóg bol svätý Nektários medzi ľuďmi veľmi obľúbený. Považuje sa za divotvorcu, pretože už počas života konal zázraky. Dve udalosti, ktoré sa udiali po jeho príchode na Eginu, viedli k tomu, že sa medzi obyvateľmi ostrova stal veľmi obľúbeným. Najprv uzdravil démonom posadnutého mladého muža, čo sa medzi ľuďmi veľmi rýchlo rozšírilo. Potom ho navštívili obyvatelia ostrova a požiadali ho o modlitby za dážď, pretože na ostrove tri roky nepršalo, čo malo za následok rozsiahle sucho a veľké ekonomické škody. Svätý Nektários za prítomnosti obyvateľov ostrova slúžil svätú liturgiu a pomodlil sa za dážď. Ešte v ten istý deň začalo pršať. Obyvatelia Eginy považovali tieto dve udalosti za Božie znamenia a začali považovať Nektária za svätého už počas jeho života.

Svätý Benedikt a jeho zázraky

1) Rozbil pohár plný jedu so znakom kríža

Opát blízkeho kláštora zomrel a mnísi tam požiadali sv. Benedikta, aby sa stal ich novým opátom. Najskôr odmietol, ale keď trvali na svojom, tak súhlasil. Benedikt bol však prísnejší ako predchádzajúci opát a čoskoro ho mnísi začali nenávidieť. Rozhodli sa ho zabiť a dať mu do pohára vína nejaký jed.

Benedikt však urobil znamenie kríža, aby požehnal víno, v tom momente sa pohár vína zrazu rozletel na malé kúsky, akoby naň bola hodená skala. Svätý Gregor Veľký píše vo svojom rozprávaní o príbehu: „nápoj smrti, ktorý nemohol vydržať znamenie života.“
2) Zachránil človeka pred utopením tým, že sa nakrátko stal inou osobou

Mních menom Placidus spadol do vody v jazere a bol rýchlo unášaný silným prúdom. Aj keď bol Benedikt od jazera vo veľkej vzdialenosti, zázračne vedel, čo sa stalo a okamžite nariadil ďalšiemu mníchovi Maurovi, aby bežal k jazeru, aby zachránil Placida.

Keď Maurus prišiel k jazeru, bez toho, aby o tom premýšľal, bežal cez hladinu jazera, schmatol Placidusa za golier a odtiahol ho späť na breh. Uvedomil si až potom, že kráčal po vode, až keď stál späť na pevnej zemi. Svätý Gregor Veľký píše, že Maurus „žasol a bál sa toho, čo urobil“.

A tu príde miesto, kde sa veci stali ešte zvláštnejšie. Hovoriac o tejto udalosti neskôr v ten deň, Maurus trval na tom, že sotva vedel, že chodí po vode, keď sa to udialo. A Placidus? Tvrdil, že ten, kto ho vytiahol z vody uprostred jazera, nemal na sebe Maurovo oblečenie, ale Benediktovo.

Inými slovami, nejakým tajomným spôsobom, hoci Maurus bol ten, ktorý bežal k jazeru, Benedikt zázračne pracoval cez neho, kráčal po vode a zachránil Placida.

3) Čítanie v mysliach jeho mníchov

Niekoľko jeho mníchov bolo poslaných, aby doručili správu do iného mesta. Benedikt im nariadil, aby sa postili počas celej cesty, tak ako je to ich zvykom. Ale cesta trvala o niečo dlhšie, než očakávali, a niekto ich pozval do svojho domu na dobré jedlo a oni prijali – kto by sa to už len dozvedel?

Benedikt však áno. Keď sa vrátili, okamžite sa ich spýtal, kde jedli. Keď povedali, že nikde nejedli, povedal im, kde jedli a čo jedli, vrátane toho, koľko nápojov mali. Chytení pri klamstve, že Benedikt mohol poznať všetky detaily toho, čo urobili, „padli mu trasúc sa k nohám“ a priznali svoj hriech.
4) Priviedol dieťa späť do života

Počas stavebného projektu v opátstve prišiel k sv. Benediktovi sám Satan a povedal mu, že plánuje útočiť na mníchov pracujúcich na projekte. Benedikt okamžite vyslal pracovníkom varovanie. Hneď ako správa prišla, čiastočne dokončený múr sa zrútil na malého chlapca, ktorý pomáhal s prácou a zabil ho.

Mnísi vzali dobité telo mŕtveho chlapca, položili ho na stôl, Benedikt poslal všetkých z miestnosti preč a začal sa modliť. Chlapec sa zázračne vrátil k životu a jeho telo sa uzdravilo zo všetkých zranení.
5) Presunul obrovský kameň svojou modlitbou

Niektorí mnísi boli zaneprázdnení budovaním nových ciel v ich opátstve a narazili na obrovský kameň, ktorý blokoval cestu do budovy. Dokonca ani napriek tomu, že všetci spolupracovali, neboli schopní presunúť kameň.

Čo urobili? Samozrejme, zavolali sv. Benedikta! Povedal im, že modlitbou sa kameň pohne, a – voilà! – mnísi boli pri Benediktovej modlitbe schopní ľahko presunúť kameň.
6) Tvrdohlavý démon

Muž v neďalekom meste bol posadnutý démonom a jeho miestny biskup ho z neho nedokázal vyhnať. Poslal muža do svätyne mnohých svätých mučeníkov, ale bez akéhokoľvek účinku.

Nakoniec biskup zavolal Benedikta, ktorý vzýval v modlitbe nášho Pána Ježiša Krista a okamžite oslobodil človeka od démona. Benedikt mužovi zanechal dve pravidlá, aby sa vyhol ďalšiemu démonickému útoku: (1) zdržať sa mäsa počas zvyšku jeho života a (2) nepokúšať sa vstúpiť do kňazstva.
7) Nezaujatý diabolským podvodom

Počas výstavby Benedikt požiadal, aby mnísi vykopali hlbokú dieru na určitom mieste. Mnísi našli starú mosadznú sošku. Z nejakého dôvodu jeden z mníchov postavil sošku v kuchyni; nie s úmyslom uctievať ho, ale len ako miesto, kde sa to dočasne umiestni.

Zrazu v kuchyni vypukol mohutný oheň. Mnísi, ktorí sa obávali, že oheň môže pohltiť celú ich budovu, prosili Benedikta o pomoc. Benedikt však povedal, že nevidí žiadny oheň. Keď mnísi trvali na tom, že kuchyňa je plná plameňov, Benedikt si uvedomil, že plamene boli trikom diabla, ktorý ich vystrašil – trik, ktorý bol však na neho úplne neúčinný. Modlil sa, aby sa mnísi oslobodili od podvodu a ich oči boli zrazu oslobodené pre pravdu.
V článku z časopisu Svetlo 16/2012 uvádza P. Luis z mnohých prípadov sedem príkladov zázračných uzdravení prostredníctvom sv. Šarbela.
Svätý Šarbel Machlúf (rehoľné meno, niekedy aj Charbel, arab. مار شربل, vlastným menom: Júsef Antún Machlúf, v slovenskom tvare aj: Jozef Anton Machlúf[5] alebo Šarbel Maklúf; * 8. máj 1828, Békaa Kafra, Osmanská ríša – † 24. december 1898, Kláštor svätého Marona, Osmanská ríša) bol libanonský maronitský kňaz a mních. Šarbel je jeden z najznámejších svätých na Blízkom východe,askéta a mystik. Miesto jeho posledného odpočinku v kláštore je významným pútnickým miestom.

Zázraky Charbela

Keď Jean-Claude Antakli navštívil P. Luisa Matara, bol v Annaya hmlistý deň. Socha svätého Šarbela tu stála iba ako silueta. Pri jej nohách bolo veľa pestrých kvetov. Otvoria sa dvere, na konci chodby sa objaví P. Matar. „Len poďte ďalej!“ Vo svojej kancelárii má dokonalý poriadok. Vyťahuje zložku s aktmi a prístroj, ktorý opatrne stavia pred seba.
„Čo to robíte, otče?“ „Medzitým som sa lepšie vybavil. Robím pre vás fotokópie snímok, ktoré mi priniesli ľudia zázračne uzdravení. Je to veľmi praktický prístroj.“ „Od sviatku nášho svätca v auguste 2009 do dnešného 13. apríla 2010 sme prijali 63 zázrakov. Každý má svoje akty. Vybral som z nich pre vás sedem.“ Prikladá k nim fotografie. Tento kňaz zažil dvakrát exhumáciu P. Šarbela: ako dieťa pri príležitosti jeho blahorečenia a neskôr pri jeho svätorečení. To, čo pritom videl, presahuje ľudské chápanie, a ak je dnes tu, tak len preto, aby až do konca svojho života podával o tom svedectvo. Náš pohľad zablúdil k polici, na ktorej leží koruna. Vstávam, aby som sa na ňu pozrel. „Je to rovnaká koruna, akú mal na Golgote na hlave Kristus, a je zhotovená z rovnakého tŕnia, ktoré je možné aj dnes nájsť v Jeruzaleme. Vidíte tŕne,
„Ak sa chcete o tom dozvedieť viac, prečítajte si, čo je tam napísané.“ Trpezlivo čaká a potom predstavuje príbehy: 1.

Elie Soub Dib
Volá sa Elie Soub Dib a narodil sa 1974, je ženatý a má dve deti. Je to gréckokatolík, libanonský lekár, špecialista na rakovinu. Vysťahoval sa do Samba Costa (USA). V tom čase mal veľké zdravotné problémy. Trpel striedavo bradykardiou (40 tepov za minútu) a tachykardiou (160 tepov), a to viac ako 4 roky. Keď liečili jednu z týchto chorôb, zhoršovala sa druhá, a tento antagonizmus mu pôsobil neznesiteľné migrény a závraty, ktoré boli pri výkone jeho povolania veľmi nebezpečné. Jedného večera sa pozerala jeho žena na televíznej stanici „Tele Lumière“, ktorá je vďaka satelitu Noursat v Libanone veľmi známa. Pozerala sa na program, ale pretože bola unavená, vypla televízor a išla spať.
Krátko nato sa vrátil Dr. Dib. Doma bolo ticho, zapol televízor, a ako chcela Božia prozreteľnosť, zapol práve „Tele Lumière“ a videl P. Matara, ako rozpráva o zázrakoch v kláštore Annaya medzi rokom 2009 a dneškom.
Dr. Dib bol veľmi dojatý prostotou a vierohodnosťou, aká vyžarovala z tohto svedectva, a samovoľne vyslovil osobnú modlitbu za uzdravenie k sv. Šarbelovi. Keď program skončil, odobral sa na lôžko. V noci sa prebudil, vstal a náhle zbadal siluetu svätca, ktorého videl v televízii. Úplne spontánne k nemu prehovoril: „Svätý Šarbel, nie som hoden tvojej pozornosti. Som hriešnik, ani ja, ani moja žena a deti nechodia do kostola. Žijeme ako pohania. Ale prosím ťa, uzdrav ma!“
Ihneď pocítil v hlave bodavé elektrické impulzy a vyľakaný chcel zavolať ženu. Ale náhle sa tento pocit zmenil na blaženosť a upokojenie. Štyri roky nezažil taký stav a začal sa modliť: „Svätý Šarbel, ak si uzdravil moju migrénu, uzdrav aj moje srdce!“
Zachvátil ho tiesnivý pocit, ťažko dýchal a dostal strach zo smrti. „Musím prebudiť ženu,“ povedal si. A opäť sa mu zdalo, že pociťuje upokojenie, a naplnil ho veľký mier. P. Luis pokračoval: „Mám tu jeho osobné svedectvo. Doktor Dib prišiel s celou rodinou zo Spojených štátov, aby poďakoval svätcovi v Annaya za svoje zázračné uzdravenie. Skôr než sa vrátil do USA, zveril mi toto: „Najväčším zázrakom nie je moje telesné uzdravenie, ale obrátenie nás štyroch vďaka príhovoru svätého Šarbela.““

2. Boutros Franz Gigi
Volá sa Boutros Franz Gigi, je všeobecným lekárom a pochádza zo Sýrie z Aleppa. Patrí ku katolíkom sýrskeho rítu a žije ako emigrant vo Venezuele, kde vykonáva svoje povolanie. Keď bol raz ako pohotovostný lekár zavolaný k chorému, rozbil z nepozornosti kolenom okno, o ktorom sa domnieval, že je otvorené. Ocitol sa na zemi, koleno bolo rozrezané, v rane boli kusy skla, ktoré mu preťali sval a šľachu. Keď ho odvážali, žiadal, aby mu predovšetkým zastavili krvácanie. A pretože si bol vedomý vážneho stavu, žiadal, aby ho ošetril jeho chirurg, s ktorým hovoril o tom, ako pri zákroku postupovať. Operácia sa odkladala, pretože jeho stav sa lepšil. Jeho synovec mu povedal o ceste do Libanonu a pozýval ho, aby sa pripojil. Najskôr odmietol, pretože čakal na operáciu, ale pretože už sa mohol s barlami pohybovať, nakoniec to odmietnutie ľutoval a pridal sa k výprave.
Keď prišli do Bejrútu, najali si veľký autobus pre 60 osôb. Sprievodkyňa mala v pláne návštevu kláštora Annaya a pustovne, kde svätec prežil veľkú časť svojho života. Vystúpili pred pustovňou, ale kto to pozná, vie, že k nej vedú dlhé úzke schody, a pre Dr. Boutrose, ktorý nebol praktizujúci kresťan, nebol výstup ľahký. Potil sa a bol čoskoro vyčerpaný. Konečne dorazil k malej kaplnke a vstúpil do jednoduchej miestnosti, kde sv. Šarbel zomrel. Boli pred ním štyri ženy, ktoré vzali vatu a olej, ktorý tu bol k dispozícii, a urobili znamenie kríža. Keď sa dostal na rad, urobil automaticky to isté, a aby to urobil správne, posadil sa, odložil barly a pomazal olejom aj svoje koleno, ktoré ho veľmi bolelo.
Ihneď pocítil výrazné uľahčenie, urobil nohou pohyb úplne bez bolesti. Keď vstal, urobil niekoľko krokov bez barlí a nechcel veriť svojim očiam, keď potom vystupoval po schodoch. Večer nepotreboval v hoteli ďalšie vankúše, aby položil nohu vyššie. Keď mladá sprievodkyňa ráno spozorovala jeho náhle uzdravenie, zaradovala sa a podala správu P. Luisovi, ktorý pozval Dr. Boutrose, aby prišiel svätcovi poďakovať a podal svedectvo ešte pred návratom do Ameriky. Dr. Boutros splnil túto povinnosť s veľkou radosťou ešte pred odletom do Venezuely.

3. Toni Khalid Murad
Pán Toni Khalid Murad z Aškutu v Libanone trpel nekrózou kostí, ktorá postihla panvicu. Mu sel používať zvláštny vozík. Mal sa podrobiť operácii a získať kovovú protézu, ale chirurg upozornil pacienta na veľké riziká, ktoré sú s takýmto zákrokom spojené.
Napriek tomu sa rozhodol pre operáciu. Toni Khalid potom telefonoval svojmu bratovi do Spojených emirátov a prosil ho, aby prišiel a bol mu nablízku v tejto ťažkej situácii, pretože sa bál, že mu ide o život. Akonáhle brat prišiel, ponúkol mu, že ho odprevadí do kláštora a pustovne sv. Šarbela, aby ho pri operácii chránil.
Po tejto malej púti sa Toni cítil večer lepšie, zdalo sa mu, že má aj menej bolestí, mohol dokonca urobiť niekoľko krokov len s použitím palice a bez vozíka, čo mal prísne zakázané. Mladý muž sa domnieval, že ide o krátkodobú úľavu z psychických dôvodov, ale ďalšie dni robil rýchle pokroky, až si dohovoril návštevu u lekára. Jeho brat išiel s ním.
Išiel takmer rovno len o palicu a doktor sa na neho díval s hrôzou. „Doktor, bol som v pustovni sv. Šarbela a svätec ma uzdravil,“ vychrlil zo seba Toni úprimne. Doktor bol skeptický, pokladal to za duchovné prepätie a trval na röntgenovej kontrole. Z výsledku však bol bez seba. Snímok sa vôbec nepodobal tým skorším.
Spýtal som sa P. Luisa: „Máte adresu toho chirurga?“ „Ten prípad je ešte čerstvý, než zhromaždíme všetky podrobnosti, rešpektujeme lekársku mlčanlivosť. Ale všetky správy budú k dispozícii.“

4. Eva Ezat Al Hage
Je to manželka Zahra Abdela Rahman Omara. Narodila sa r. 1986, je sunnitka a pochádza z Aleppa v Sýrii. Je matkou dvoch malých detí. Pri pokojnej domácej práci sa na ňu zrútila jedna medzistena. Utrpeli ťažké zranenia na hlave a na chrbte a zostali úplne ochrnuté. K tomu pristúpila strata pamäti. V tejto kalvárii žila už štyri roky, keď ju navštívila jedna mladá maronitská žena, ktorá pochádzala aj z Aleppa. Dozvedela sa o tejto postihnutej pani a mala s moslimskou krajankou súcit. Uzavrela s ňou priateľstvo a navrhla jej, že sa budú modliť k sv. Šarbelovi o zázrak. Eva nepoznala žiadnu modlitbu, ale priateľka jej poradila, aby sa na svätca obrátila svojimi vlastnými slovami. Svätý Šarbel má zvláštny cit k ľuďom prostého srdca, ktorí oslovujú jeho srdce vlastnými slovami.
Mladá sunnitka poslúchla radu svojej priateľky a vyslovila s veľkou dôverou svoju modlitbu, ktorá jej tryskala priamo zo srdca. Jej úplné uzdravenie po štyroch rokoch potvrdili lekári. „Prijal som ju aj s jej manželom a deťmi osobne tu v Annaya. Prišli zo Sýrie poďakovať sv. Šarbelovi. Prosili ma, aby som ich všetky štyri pokrstil. Pretože však žijú v provincii Aleppo, spadajú pod maronitského biskupa Anice, na ktorého som ich odkázal.“

5. Yaacub Fahim Freme
Pochádza z Kamechliye (východná Sýria pri Eufrate), narodil sa r. 1958. Trpel pokročilou rakovinou hrtana. Mal byť urýchlene operovaný v Bejrúte, potom malo nasledovať ožarovanie a chemoterapia. Jeho sestra navrhla, aby sa pred osudnou operáciou vypravil k hrobu sv. Šarbela. Cesta viedla neďaleko Annaya.
Keď tam prišli, dala mu piť požehnaný olej, ktorý ľuďom rozdeľuje kláštorné spoločenstvo. Okrem toho mu natierala krk rovnakým olejom. Keď Yaacub opúšťal kláštor, nevedel ešte nič o svojom uzdravení, ktoré už prebiehalo. Keď sa na budúci deň dostavil na lekársku stanicu v Bejrúte, lekári konštatovali zázračné uzdravenie ešte pred chirurgickým zákrokom. Zhromaždení lekári boli z toho úplne bez seba.

6. Yarra Antonia Aoun
Narodila sa r. 1991. Mala prasknutý bubienok v uchu. Operácia sa zdala nevyhnutná. Jej matka, ktorá bola ctiteľkou sv. Šarbela, ju vzala so sebou do Annaya av cele, kde žil svätec, vzala vatu nasiaknutú olejom a vložila do chorého ucha dievčatá.
Druhý deň povedala Yarra matke: „Myslím, že tie kvapky oleja prišli do môjho mozgu, pretože ma teraz ucho bolí.“ Matka odpovedala: „To je znamenie, že ťa sv. Šarbel uzdraví.“ Vyšetrenia u lekára preukázali, že bubienok je úplne normálny. „Tento lekár mi poslal celú lekársku dokumentáciu a svoju správu.“

7. Francúz z ostrova Réunion
„Toto je Francúz,“ hovoril P. Luis plný radosti. „Je z ostrova Réunion a mal problémy so srdcom. Má 67 rokov. Po jednom záchvate stál na pokraji smrti a upadol do dlhej kómy. Jeho bratranec, ktorý sa dozvedel, že umiera, ho navštívil na jednotke intenzívnej starostlivosti. Mal zo svojej cesty po Libanone a najmä z kláštora Annaya malú fotografiu sv. Šarbela a fľaštičku s olejom. Bez váhania pred zdravotným personálom pomazal čelo umierajúceho olejom a položil mu na hruď obrázok svätca. V tej chvíli chorý otvoril oči, prebral sa z kómy. Lekár konštatoval, že jeho srdce pracuje normálne. Nemohol pochopiť jeho náhle a nevysvetliteľné znovuoživenie.“

P. Luis zakončil svoje výpovede úsmevom: „Prijal som tu niekoľko týždňov po tomto zázraku pätnásť členov jeho rodiny z Réunionu, ktorí vykonali túto dlhú cestu, aby spoločne poďakovali za zázračné uzdravenie. Vidíte, ako rôzne sú to prípady. Svätý Šarbel je príhovorcom bez ohľadu na rasu alebo náboženskú príslušnosť, národnosť alebo miesto pôvodu. Nie je vždy ľahké spoznať autentický Boží zásah na základe modlitby. Postupujeme opatrne ao všetkých svedectvách vedieme protokoly. Naše poslanie spočíva v tom, aby sme pod vedením Ducha Svätého za tieto svedectvá ručili a šírili ich.“

„Tieto zázraky slúžia viere. Umožňujú nám pomáhať postihnutým osobám a ich okoliu šíriť tajomstvo a krásu Božej lásky a stále ju znovu objavovať.

Chápete, ako je nutné, aby svätyne, kde sa dejú zázraky, boli uznané ako miesta liturgických slávností, modlitby, katechézy a blíženskej lásky? Ako povedal André Frossard, na rozhovory o Božej láske nám nebude stačiť celá večnosť.“ „Iste, nie všetci prichádzajúci sú uzdravení, ale aj tí, ktorí neboli vypočutí, vracajú sa domov obohatení o milosť, ktorá je potrebná, aby svoje utrpenie lepšie znášali .“
Zástupy svätých a svätíc božích v nebeskej sláve