Biblia, Tradícia a Cirkev - nerozlučiteľné trio

Biblia, Tradícia a Cirkev - nerozlučiteľné trio

O vzájomnej prepojenosti troch hlavných pilierov katolíckej viery.

Adolf Harnack, evanjelický teológ a cirkevný historik 19. storočia, raz na adresu svojich študentov-protestantov poznamenal: „Som znechutený z toho, že študenti majú o cirkevných dejinách nereálne až absurdné predstavy. Síce vedia niečo o gnosticizme, poznajú niektoré pikošky či nezmyselné detaily. No o Katolíckej Cirkvi, najväčšej náboženskej a politickej organizácii v dejinách však nevedia nič poriadne a žijú vo vágnych a nezmyselných predstavách.“

Harnakove slová sú platné aj pre dnešnú dobu. Veľmi veľa ľudí má aj dnes o Katolíckej Cirkvi predstavy, ktoré sa rozchádzajú s realitou. Protestanti a katolíci sa snažia k sebe nájsť cestu, sú schopní budovať mosty, no žiaľ v niektorých komunitách na obidvoch stranách naďalej vládnu predsudky a falošné predstavy. Neuvedomujú si, že cieľom pravého ekumenizmu je pozdvihnúť toho druhého viac ku Kristovi, nie preformovať si ho podľa vlastných predstáv.

Protestanti a katolíci sa snažia k sebe nájsť cestu, sú schopní budovať mosty, no žiaľ v niektorých komunitách na obidvoch stranách naďalej vládnu predsudky a falošné predstavy. Neuvedomujú si, že cieľom pravého ekumenizmu je pozdvihnúť toho druhého viac ku Kristovi, nie preformovať si ho podľa vlastných predstáv.

Katolíci si však môžu vypočuť od niektorých protestantov, aj to, že čo učí ich Cirkev je v zásadnom rozpore s tým, čo učí Biblia. Katolícke učenie je údajne snaha o kompromis - zmiešať Božie Slovo s ľudskými tradíciami. Biblie sa vraj zmocnili skorumpovaní cirkevní predstavitelia a podriadili ju diktátu dogiem, ľudských náuk a výrokov koncilov. Božie Slovo obsiahnuté v Biblii vraj stačí. (princíp sola Scriptura) Protestantskí učenci Norman Geisler a Ralph MacKenzie vysvetľujú tento princíp: „Biblia sama o sebe je primárnym a absolútnym zdrojom kresťanskej pravdy, meradlom pre všetky učenia. Jedine Biblia je neomylná, na druhej strane pápeži, cirkevní Otcovia alebo koncily sú omylné inštancie. V Biblii je obsiahnuté všetko, čo je potrebné pre duchovný život.“

Adolf von Harnack (1851-1930), okrem iného napísal aj spisy na tému dejín dogmy (Adolf von Harnack - Wikipedia)

V prvom rade je dobré pripomenúť, že protestanti aj katolíci sa zhodnú na viere, že Biblia je skutočne inšpirovaným Božím Slovom. Dokument II. vatikánskeho koncilu Dei Verbum to potvrdzuje: „Knihy Písma isto, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú Boh chcel mať zaznačenú v posvätných knihách na našu spásu. A teda „celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo“ (2 Tim 3, 16 – 17).

Biblia však sama o sebe ako autorita neobstojí. V skutočnosti je pevnou súčasťou a produktom apoštolskej Tradície. Rovnako Učiteľský úrad Cirkvi na čele s pápežmi zohrával kľúčovú úlohu pri formovaní Nového Zákona a uznaní posvätných spisov celej Biblie. Tento fakt si Katolícka Cirkev veľmi dobre uvedomuje: „Je teda zrejmé, že posvätná Tradícia, Sväté písmo a Učiteľský úrad Cirkvi podľa nanajvýš múdreho Božieho rozhodnutia tak navzájom súvisia a sú spojené, že jedno bez druhých by neobstálo a všetky spolu, každé svojím spôsobom, pôsobením jediného Ducha Svätého účinne prispievajú k spáse duší.“ (KKC 95)

Biblia však sama o sebe ako autorita neobstojí. V skutočnosti je pevnou súčasťou a produktom apoštolskej Tradície.

Hoci protestanti a katolíci častokrát diskutujú o otázkach ako je vykúpenie, istota spásy, povaha Eucharistie, Panna Mária a svätí, cirkevné štruktúry, zdá sa však, že kameň úrazu spočíva v rozdielnom pohľade na otázku autority. Je Božie Slovo obsiahnuté iba v Biblii? Samotná Biblia však o niečom takom neučí - princíp sola Scriptura je paradoxne nebiblický. Práve tu sa ukazuje dôležité spojenie Biblie, Cirkvi a Tradície. Najlepšie sa tento vzťah ukazuje na základe vývoja Nového Zákona. Stručne si ho načrtnime.

Biblia rozhodne nie je kniha, ktorá spadla z neba. Prešla dlhým a zložitým vývojom, ktorý trval viac ako tisíc rokov. Dnes sa učenci snažia tento proces ako-tak zrekonštruovať. Faktom však zostáva, že ako v prípade Starého zákona, tak aj v prípade Nového zákona, spísanú podobu vždy predchádzala ústna tradícia, ktorá sa prenášala z generácie na generáciu. Samotný Ježiš nikdy nič nenapísal. Ranokresťanská komunita pôvodne nepoznala evanjeliá v písomnej podobe ako sú dnes. Život tohto neveľkého spoločenstva sa točil okolo osoby Ježiša Krista, okolo spomienok na jeho život, učenie, smrť a zmŕtvychvstanie, no v tej dobe nebola potreba zapisovať to do písomnej podoby.

Dôkazy o tom, že Tradícia predchádzala spísaný Nový Zákon môžeme nájsť u apoštola Pavla: „Odovzdal som (paradoka, gr. paradosis - tradícia) vám predovšetkým to, čo som sám prijal (parelabon), že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem a že bol pochovaný, bol vzkriesený tretieho dňa podľa Písem.“ (1 Kor 15,3-4) Podobný úryvok nachádzame v 11. kapitole Prvého listu Korinťanom: „Ja som prijal (parelabon) od Pána, čo som vám taktiež odovzdal (paredoka): Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený (paredideto), vzal chlieb ... “ (1 Kor 11,23) Podobne Pavol v Druhom liste Solúnčanom píše: „Bratia, stojte pevne a držte sa tohto učenia (doslova tradícia, paradoseis), ktoré som vám odovzdali, či už slovom alebo listom.“ (2 Sol 2,15)

Prví kresťania čakali, že sa ich Pán vráti a že ustanoví svoje kráľovstvo. No tento čas neprichádzal a ľudia, ktorí zažili Ježiša začali zomierať. A tak kresťanská komunita začala svoje spomienky na svojho Spasiteľa začala postupne zapisovať.

Prví kresťania čakali, že sa ich Pán vráti a že ustanoví svoje kráľovstvo. Tento čas však neprichádzal a ľudia, ktorí zažili Ježiša začali zomierať. A tak kresťanská komunita začala svoje spomienky na svojho Spasiteľa začala postupne zapisovať. Navyše šírili sa rôzne iné filozofické prúdy, ktoré mohli ohroziť čistotu viery. V priebehu rokov 65 až 90 (čiže približne 30 až 60 rokov od Ježišovej smrti) tak boli zapísané všetky štyri kánonické evanjeliá. Tradicía tak plynuje prešla do písomnej podoby.

Je potrebné pripomenúť, že sám Ježiš Tradíciu ako takú neodsudzoval. Odmietol len také tradície, na ktorých farizeji a zákonníci úzkostlivo lipli. Aký je však rozdiel medzi Tradíciou a tradíciami? Katechizmus Katolíckej Cirkvi o tom hovorí v bode 83:
„Tradícia, o ktorej tu hovoríme, pochádza od apoštolov a odovzdáva to, čo oni prijali z Ježišovho učenia a príkladu a čo ich naučil Duch Svätý. Veď prvá generácia kresťanov ešte nemala napísaný Nový zákon a Nový zákon sám svedčí o procese živej Tradície. Od nej treba odlišovať „tradície“ teologické, disciplinárne, liturgické alebo týkajúce sa nábožnosti, ktoré sa postupom času zrodili v miestnych cirkvách. Sú to osobitné formy prispôsobené rôznym miestam a obdobiam, ktorými sa prejavuje veľká Tradícia. V jej svetle sa tieto „tradície“ môžu pod vedením Učiteľského úradu Cirkvi zachovať, zmeniť alebo aj zanechať.“

Katechizmus Katolíckej Cirkvi obsahuje oficiálne katolícke učenie postavené na Svätom Písme, cirkevnej Tradícii a životoch svätcov (zdroj: Amazon.co.uk)

Apoštolská Tradícia je teda sám živý Ježiš Kristus, ktorý v Cirkvi neprestajne pôsobí, Cirkev vedie a vyživuje ju. (porov. Mt 28,20) Tento živý Kristus je prítomný vo výrokoch koncilov, pápežov, vo spisoch cirkevných Otcov, životoch svätých, vo svätej liturgii ba dokonca v kresťanskom umení. Sväté Písmo je integrálnou súčasťou Tradície. Katechizmus poznamenáva: Cirkev, ktorej je zverené odovzdávanie a vysvetľovanie Zjavenia, „nečerpá svoju istotu o všetkom, čo bolo zjavené, iba zo Svätého písma. Preto treba obidve prijímať a vážiť si ich s rovnakou láskou a úctou.“ (KKC 82)

Cirkev nečerpá svoju istotu o všetkom, čo bolo zjavené, iba zo Svätého písma. Preto treba obidve prijímať a vážiť si ich s rovnakou láskou a úctou.

Aký je však vzťah medzi Cirkvou a Bibliou? Môžeme povedať, že úloha pápežov, biskupov, kňazov je chrániť Písmo, autenticky ho vykladať a slúžiť mu, nie prekrúcať alebo postaviť sa nad jeho úroveň. Cirkev zohrala kľúčovú úlohu práve pri tzv. kanonizácii Písma. Preto je Biblia závislá od Cirkvi a naopak Cirkev žije z Biblie. Raná Cirkev prijala židovské Písma za svoje, no v prípade novozákonnych spisov to také samozrejmé nebolo. Okolo roku 100 už všetky kánonické knihy Nového zákona už boli napísané. Existovalo však aj množstvo iných spisov, ktoré vošli do dejín pod názvom apokryfy a ktoré si nárokovali patriť do tzv. kánonu Nového zákona. Napokon však Cirkvou neboli uznané. Úlohou biskupov bolo určiť, ktoré spisy patria do kánonu Biblie, ktoré spisy možno potvrdiť ako Bohom inšpirované. Tento proces nebol jednorazový, išlo o postupné rozlišovanie. Kritéria, ktorými sa Cirkev pri výbere kánonických kníh riadila:

1) apoštolský pôvod - kánonická kniha mala mať autora apoštola alebo niekoho z okruhu jeho najbližších spolupracovníkov
2) pravovernosť - ak kniha bola v súlade s Kristovým učením, mohla byť zaradená do kánonu
3) katolicita - používanie daného spisu v celej Cirkvi alebo vo väčšine spoločenstiev

Kánon vytvorený lyonským biskupom Irenejom okolo roku 185 zahŕňa všetky novozákonné knihy ako ich poznáme dnes okrem Tretieho Jánovho listu, Listu Jakuba a Druhého listu Petra. Muratoriho kánon z 2. storočia zahŕňa dva apokryfné spisy a naopak nezahŕňa napr. List Hebrejom alebo List Jakuba. Scott Hahn poznamenáva: „Až do poslednej chvíle pomýlení odborníci argumentovali za vylúčenie Knihy zjavenia, Listu Hebrejom, Druhého listu svätého Petra a iných. Stanovenie kánonu bolo určite Božou vôľou, ale z ľudského hľadiska to nebola vopred hotová vec.“ Napokon až v roku 367 slávnostný list biskupa Atanáza zahŕňa novozákonný zoznam 27 kníh ako ho poznáme dnes. Definitívna zhoda v Cirkvi ohľadom kanónu nastala na konciloch v 4. a 5. storočí. Katolícka Cirkev teda aj v tomto prípade splnila svoju úlohu „stĺpu a opory pravdy.“ (porov. 1 Tim 3,15)

Záver
Ukázali sme si, že Biblia, Cirkev a Tradícia spolu súvisia tak úzko, že pokusy rozdeliť ich končia neslávne. Protestantskí reformátori odmietli autoritu Učiteľského úradu Cirkvi a Tradície, oddelili Bibliu od jej podstatných súčastí. Na jednej strane odmietli Magistérium, no na strane druhej sa týmto magistériom stal osamotený jednotlivec. Prešlo sa od objektívnych meradiel výkladu k subjektívnym. Málokto si uvedomuje akým kľúčovým historickým míľnikom bola udalosť reformácie v 16. storočí. Bola v istom zmysle budíčkom pre vtedajšiu Katolícku Cirkev, no zároveň hlboko ovplyvnila vývoj západnej civilizácie. Tej civilizácie, ktorej dnes dominuje individualizmus a relativizmus, a to nielen v náboženskej oblasti.