Premenenie na vrchu Tábor
(M.Valtorta, Evanjelium,ako mi bolo odhalené,5/320)
Idú na juhovýchod, prechádzajú cez kopce, ktoré vytvárajú korunu okolo Nazareta, prekročia bystrinu, prejdú krížom cez úzku rovinu medzi nazaretskými kopcami a skupinou hôr na východe. Pred týmito horami sa vypína skosený kužeľ vrchu Tábor, ktorého vrchol mi tak zvláštne pripomína pohľad na šišak našich karabinierov z profilu.
Prídu naň. Ježiš sa zastaví a povie: ,,Peter, Ján a Jakub Zebedejov pôjdu so mnou na vrch. Vy ostatní sa roztrúste po úpätí vrchu v skupinkách popri cestách, ktoré vedú okolo neho, a ohlasujte Pána. K večeru chcem byť znova v Nazarete. Preto sa veľmi nevzďaľujte. Pokoj nech je s vami." Obráti sa k trom, ktorých povolal, a povie: ,,Poďme."
A začne vystupovať, ani sa neobzrie späť, takým rýchlym krokom, ktorý spôsobuje Petrovi riadnu námahu, aby vládol ísť za ním.
Keď sa na chvíľku zastavia, Peter, celý červený a spotený, sa ho spýta ledva lapajúc dych: ,,Ale kam ideme? Hore ani nie sú domy, na vrchole je len stará pevnosť. Chceš tam kázať?"
,,Bol by som išiel z druhej strany. Ale vidíš, že som sa mu obrátil chrbtom. Nepôjdeme k pevnosti, a tí, čo sú v nej, nás ani neuvidia. Idem sa spojiť so svojím Otcom a chcem vás mať pri sebe, lebo vás milujem. Poďme, rýchlo."
,,Ó, Pane môj! nemohli by sme ísť radšej trochu pomaľšie a porozprávať sa o tom, čo sme včera počuli a videli, lebo sme celú noc nespali a hovorili o tom?"
,,Na stretnutie s Bohom treba ísť vždy rýchlo. Poďme, Šimon Peter! Hore vám dožičím odpočinku." A opäť sa pustí do výstupu...
[ ... ]
Po krátkej prestávke v chladivom tieni stromov, ktorú Ježiš urobil určite zo súcitu k Petrovi, ktorý je očividne vyčerpaný, Ježiš sa znova pustí do výstupu. Vyjde takmer až na vrchol, kde je trávnatá rovinka, smerom od svahu obklopená polkruhom stromov.
,,Odpočiňte si, priatelia. Idem sa tam pomodliť." Rukou ukáže na širokú skalu, ktorá sa vynára z vrchu, a teda nie je na okraji svahu, ale v jeho vnútri, smerom k vrcholu.
Ježiš si pokľakne na trávnatú zem a oprie si ruky a hlavu o skalu. Slnko naňho nepáli, lebo ho chráni vrchol. No ostatok trávnatej čistiny je zaliaty slnkom až po okraj tieňa na výbežku so stromami, pod ktoré sa usadili apoštoli.
Peter si vyzuje sandále, vytriasa z nich prach a kamienky a takto bosý, s unavenými nohami v chladivej tráve, takmer leží s hlavou položenou na trs smaragdovej trávy, ktorá vyčnieva viac než ostatné a slúži mu ako vankúš. Jakub sa natiahne podobne, ale aby mal pohodlie, vyhliadne si kmeň stromu, ku ktorému položí plášť a oprie sa oň chrbtom. Ján zostane sedieť a pozoruje Učiteľa. Ale pokoj miesta, svieži vetrík, ticho a únava premôžu aj jeho, hlava mu skĺzne na hruď a viečka sa mu zatvoria. Ani jeden z nich troch nespí hlboko, len sú omámení takmer letnou ospanlivosťou.
Preberie ich také živé svetlo, v ktorom zaniká aj svetlo slnka, a ono sa šíri a preniká až pod zeleň kríkov a stromov, pod ktoré si posadali.
S úžasom otvoria oči a vidia premeneného Ježiša.* Je teraz presne taký, akého ho poznám z videní v raji. Prirodzene bez rán a bez štandardy kríža. Ale majestátnosť tela je rovnaká, rovnaká je i žiara i odev, ktorý sa z tmavočervenej premenil na nehmotnú tkaninu diamantov a perál, v akej je odetý v nebi. Jeho tvár je ako slnko, vyžarujúce veľmi silné nebeské svetlo, v ktorom žiaria oči sťa zafíry. Vyzerá ešte vyšší, akoby mu jeho oslávenie zvýšilo postavu. Neviem povedať, či žiara, ktorá zaplavuje a fosforeskuje na rovinku, vychádza celá z neho, alebo či k jeho vlastnej žiare je primiešaná tá, ktorá sústredila všetko svetlo vesmíru a nebies na svojho Pána. Viem iba, že je to čosi, čo sa nedá opísať.
Ježiš teraz stojí, povedala by som, že je vydvihnutý nad zemou, lebo medzi ním a zeleňou lúky je čosi ako svetelný opar, priestor vytvorený výlučne zo svetla, na ktorom akoby sa dvíhal. Je však také živé, že sa môžem aj mýliť, a to, že nevidím zeleň trávy pod Ježišovými nohami, môže byť spôsobené aj týmto silným svetlom, ktoré vibruje, vlní sa, ako to vidno niekedy pri veľkom ohni. To vlnenie je snehobielej žiarivej farby. Ježiš stojí s tvárou pozdvihnutou k nebu a usmieva sa nejakému videniu, ktoré ho premieňa.
Apoštoli sa ho takmer zľaknú a zavolajú na neho, lebo im už nepripadá ako ich Učiteľ, taký je premenený. Volajú naňho potichu, s úzkosťou: ,,Učiteľ,Učiteľ." No on nepočuje.
,,Je v extáze," povie rozochvene Peter. ,,Čo asi tak vidí?"
Traja apoštoli vstali. Chceli by sa priblížiť k Ježišovi, ale neodvážia sa.
Intenzitu svetla zvýšia ešte dva plamene, ktoré zostupujú z neba a zaujmú miesto vedľa Ježiša. Keď zastanú na plošinke, ich závoj sa roztvorí a objavia sa v nich dvaja vznešení a žiariví muži. Jeden je starší, s prenikavým a prísnym pohľadom a s dlhou rozdvojenou bradou. Z jeho čela vychádzajú dva svetelné rohy, ktoré mi naznačujú, že je to Mojžiš. Druhý je mladší, vychudnutý, bradatý a zarastený podobne ako Krstiteľ, na ktorého, povedala by som, sa podobá postavou, chudosťou a prísnosťou. Kým Mojžišovo svetlo je bieloskvúce ako Ježišovo, najmä svetlo lúčov na čele, to, ktoré vyžaruje Eliáš, je slnečné, živý plameň slnka.
Obidvaja proroci zaujmú pred svojím vteleným Bohom úctivý postoj, a hoci sa Ježiš s nimi rozpráva dôverne, zotrvajú v úctivom postoji. Nerozumiem ani jednému povedanému slovu.
Traja apoštoli padnú rozochvení na kolená a zakrývajú si tvár rukami. Chceli by pozerať, ale sa boja.
Napokon Peter prehovorí: ,,Učiteľ, Učiteľ! Vypočuj ma."
Ježiš úsmevom obráti oči k svojmu Petrovi, ktorý povzbudený povie: ,,Dobré je nám tu byť s tebou, Mojžišom a Eliášom. Ak chceš, urobíme tu tri stánky: tebe, Mojžišovi a Eliášovi, a my tu zostaneme slúžiť ti..."
Ježiš sa na neho ešte pozerá a živšie sa usmeje. Pozerá sa i na Jána a Jakuba. Pohľadom, ktorým ich s láskou objíma. Aj Mojžiš a Eliáš sa uprene pozerajú na troch apoštolov. Ich oči iskria. Musia byť ako lúče, prenikajúce do srdca.
Apoštoli sa neodvážia povedať nič viac. Sú vyľakaní a mlčia. Vyzerajú, ako by boli trocha opití, ako ohúrení. Ale keď závoj, ktorý nie je ani hmlou, ani oblakom, ani lúčom, zahalí troch slávnych mužov do rúcha, ktoré je ešte žiarivejšie než závoj, čo ich obklopoval, a ukryje ich pred zrakom apoštolov, priestor sa rozochvie, naplní sa mocným harmonickým hlasom a apoštoli padnú tvárou na trávu.
,,Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho."
Peter padajúc tvárou na zem zvolá: ,,Milosrdenstvo pre mňa, hriešneho! Veď to sláva Boha zostupuje!" Jakub ani nedýcha. Ján zašepká s povzdychom, ako by mal omdlieť: ,,Pán hovorí!"
Nikto sa neodváži zodvihnúť hlavu, ani keď znova nastalo úplné ticho. A tak ani nevidia, že svetlo sa vrátilo do svojho prirodzeného slnečného jasu a ukáže sa Ježiš sám a opäť vo svojom zvyčajnom červenom odeve.
Prichádza k nim s úsmevom, dotkne sa ich, zatrasie s nimi a zavolá ich po mene.
,,Vstaňte.To som ja. Nebojte sa," povie, pretože tí traja sa ešte stále neodvážia pozdvihnúť tváre a vzývjaú Božie milosrdenstvo pre svoje hriechy, obávajúc sa, že je to Boží anjel, ktorý ich chce predviesť pred Najvyššieho.
,,Veď vstaňte! Prikazujem vám to," zopakuje Ježiš prísne. Apoštoli zodvihnú hlavy a vidia Ježiša, ako sa usmieva.
,,Ó,Učiteľ, Boh môj!" zvolá Peter. ,,Ako dokážeme teraz žiť vedľa teba, keď sme videli tvoju slávu? Ako dokážeme žiť medzi ľuďmi, my, hriešnici, keď sme počuli hlas Boha?"
,,Budete musieť žiť vedľa mňa a vidieť moju slávu až do konca. Buďte toho hodní, lebo čas už je blízko. Poslúchajte môjho i vášho Otca. Teraz sa vráťme medzi ľudí, lebo som prišiel preto, aby som bol medzi nimi a priviedol ich k Bohu. Poďme. Buďte svätí, silní, a verní na pamiatku tejto hodiny. Budete mať účasť na mojej úplnej sláve. Ale teraz nikomu nehovorte o tomto videní.** Ani svojim druhom. Keď Syn človeka vstane z mŕtvych a vráti sa do slávy svojho Otca, potom budete o tom rozprávať. Lebo potom bude treba uveriť pre získanie miesta v mojom kráľovstve."
,,Ale nemá prísť Eliáš pripraviť tvoje kráľovstvo? Rabíni tak hovoria."
,,Eliáš už prišiel a pripravil cesty Pánovi. Všetko sa deje tak, ako bolo zjavené. Ale tí, čo učia o Zjavení, tí ho nepoznajú a nerozumejú mu, ani nevidia a nepoznajú zmenu časov a Božích poslov. Eliáš sa už raz vrátil.*** Druhý raz príde, keď sa priblíži posledný čas, aby pripravil posledných pre Boha. Ale teraz prišiel, aby pripravil prvých pre Krista, a ľudia ho nechceli spoznať a umučili ho a vydali na smrť. To isté urobia aj so Synom človeka, lebo ľudia nechcú poznať, čo je pre nich dobré."
Apoštoli sklonia hlavy, zamyslení a smutní, a zostupujú po ceste, po ktorej spolu s Ježišom vystúpili.
* MV: Poznámka o premenení.
Aby Boh odvrátil zákernosť Satana a nástrahy budúcich nepriateľov vteleného Slova, ktorí nie sú neznámi Bohu Otcovi, Boh zahalil Krista aspektmi, ktoré sú spoločné všetkým ľuďom narodeným zo ženy, nielen vtedy, keď bol ,,chlapec a syn tesára", ale aj keď bol Učiteľ. Iba múdrosťou a zázrakmi sa odlišoval od ostatných. Ale Izrael, hoci v malej miere, poznal ďaľších učiteľov (prorokov) a divotvorcov. To malo poslúžiť aj na vyskúšanie viery jeho vyvolených: apoštolov a učeníkov. Oni mali ,,veriť bez toho, žeby videli" nadprirodzené a božské veci. Tak videli učeného a svätého Človeka, ktorý konal aj zázraky, ale ktorý sa vo všetkom ostatnom, vo svojich ľudských potrebách, podobal im. Avšak, aby utvrdil troch apoštolov, potom, ako ich znepokojilo jeho ohlásenie svojej budúcej smrti na kríži, teraz sa zjavuje v celej sláve svojej Božskej prirodzenosti. Potom už nemohla existovať pochybnosť o predpovedanej smrti na kríži, ktorá vznikla v jeho najbližších nasledovateľoch. Oni uvideli Boha. Boha v Človeku, ktorý bude ukrižovaný. Bolo to zjavenie obidvoch jeho prirodzeností, hypostaticky spojených. Nepopierateľné zjavenie, ktoré nemohlo ponechať pochybnosti. A k Synovi-Bohu, ktorý sa zjavuje takýto oslávený, sa pripája Boh-Otec so svojimi slovami, a nebo, zastúpené Mojžišom a Eliášom. Potom, čo Ježiš otriasol ich vieru ohlásením svojej smrti, upevňuje ju, ba ju zväčšuje svojím premenením.
** MV: Rozvážnosť, dokonalá v Kristovi, ho viedla k takému príkazu, aby sa vyhol fanatickým prejavom úcty a nenávisti, ktoré by boli predčasne dozreli a škodili.
*** Eliáš, ktorý ,,sa už raz vrátil", o ktorom sa zmieňuje Ježiš, bol Krstiteľ
Idú na juhovýchod, prechádzajú cez kopce, ktoré vytvárajú korunu okolo Nazareta, prekročia bystrinu, prejdú krížom cez úzku rovinu medzi nazaretskými kopcami a skupinou hôr na východe. Pred týmito horami sa vypína skosený kužeľ vrchu Tábor, ktorého vrchol mi tak zvláštne pripomína pohľad na šišak našich karabinierov z profilu.
Prídu naň. Ježiš sa zastaví a povie: ,,Peter, Ján a Jakub Zebedejov pôjdu so mnou na vrch. Vy ostatní sa roztrúste po úpätí vrchu v skupinkách popri cestách, ktoré vedú okolo neho, a ohlasujte Pána. K večeru chcem byť znova v Nazarete. Preto sa veľmi nevzďaľujte. Pokoj nech je s vami." Obráti sa k trom, ktorých povolal, a povie: ,,Poďme."
A začne vystupovať, ani sa neobzrie späť, takým rýchlym krokom, ktorý spôsobuje Petrovi riadnu námahu, aby vládol ísť za ním.
Keď sa na chvíľku zastavia, Peter, celý červený a spotený, sa ho spýta ledva lapajúc dych: ,,Ale kam ideme? Hore ani nie sú domy, na vrchole je len stará pevnosť. Chceš tam kázať?"
,,Bol by som išiel z druhej strany. Ale vidíš, že som sa mu obrátil chrbtom. Nepôjdeme k pevnosti, a tí, čo sú v nej, nás ani neuvidia. Idem sa spojiť so svojím Otcom a chcem vás mať pri sebe, lebo vás milujem. Poďme, rýchlo."
,,Ó, Pane môj! nemohli by sme ísť radšej trochu pomaľšie a porozprávať sa o tom, čo sme včera počuli a videli, lebo sme celú noc nespali a hovorili o tom?"
,,Na stretnutie s Bohom treba ísť vždy rýchlo. Poďme, Šimon Peter! Hore vám dožičím odpočinku." A opäť sa pustí do výstupu...
[ ... ]
Po krátkej prestávke v chladivom tieni stromov, ktorú Ježiš urobil určite zo súcitu k Petrovi, ktorý je očividne vyčerpaný, Ježiš sa znova pustí do výstupu. Vyjde takmer až na vrchol, kde je trávnatá rovinka, smerom od svahu obklopená polkruhom stromov.
,,Odpočiňte si, priatelia. Idem sa tam pomodliť." Rukou ukáže na širokú skalu, ktorá sa vynára z vrchu, a teda nie je na okraji svahu, ale v jeho vnútri, smerom k vrcholu.
Ježiš si pokľakne na trávnatú zem a oprie si ruky a hlavu o skalu. Slnko naňho nepáli, lebo ho chráni vrchol. No ostatok trávnatej čistiny je zaliaty slnkom až po okraj tieňa na výbežku so stromami, pod ktoré sa usadili apoštoli.
Peter si vyzuje sandále, vytriasa z nich prach a kamienky a takto bosý, s unavenými nohami v chladivej tráve, takmer leží s hlavou položenou na trs smaragdovej trávy, ktorá vyčnieva viac než ostatné a slúži mu ako vankúš. Jakub sa natiahne podobne, ale aby mal pohodlie, vyhliadne si kmeň stromu, ku ktorému položí plášť a oprie sa oň chrbtom. Ján zostane sedieť a pozoruje Učiteľa. Ale pokoj miesta, svieži vetrík, ticho a únava premôžu aj jeho, hlava mu skĺzne na hruď a viečka sa mu zatvoria. Ani jeden z nich troch nespí hlboko, len sú omámení takmer letnou ospanlivosťou.
Preberie ich také živé svetlo, v ktorom zaniká aj svetlo slnka, a ono sa šíri a preniká až pod zeleň kríkov a stromov, pod ktoré si posadali.
S úžasom otvoria oči a vidia premeneného Ježiša.* Je teraz presne taký, akého ho poznám z videní v raji. Prirodzene bez rán a bez štandardy kríža. Ale majestátnosť tela je rovnaká, rovnaká je i žiara i odev, ktorý sa z tmavočervenej premenil na nehmotnú tkaninu diamantov a perál, v akej je odetý v nebi. Jeho tvár je ako slnko, vyžarujúce veľmi silné nebeské svetlo, v ktorom žiaria oči sťa zafíry. Vyzerá ešte vyšší, akoby mu jeho oslávenie zvýšilo postavu. Neviem povedať, či žiara, ktorá zaplavuje a fosforeskuje na rovinku, vychádza celá z neho, alebo či k jeho vlastnej žiare je primiešaná tá, ktorá sústredila všetko svetlo vesmíru a nebies na svojho Pána. Viem iba, že je to čosi, čo sa nedá opísať.
Ježiš teraz stojí, povedala by som, že je vydvihnutý nad zemou, lebo medzi ním a zeleňou lúky je čosi ako svetelný opar, priestor vytvorený výlučne zo svetla, na ktorom akoby sa dvíhal. Je však také živé, že sa môžem aj mýliť, a to, že nevidím zeleň trávy pod Ježišovými nohami, môže byť spôsobené aj týmto silným svetlom, ktoré vibruje, vlní sa, ako to vidno niekedy pri veľkom ohni. To vlnenie je snehobielej žiarivej farby. Ježiš stojí s tvárou pozdvihnutou k nebu a usmieva sa nejakému videniu, ktoré ho premieňa.
Apoštoli sa ho takmer zľaknú a zavolajú na neho, lebo im už nepripadá ako ich Učiteľ, taký je premenený. Volajú naňho potichu, s úzkosťou: ,,Učiteľ,Učiteľ." No on nepočuje.
,,Je v extáze," povie rozochvene Peter. ,,Čo asi tak vidí?"
Traja apoštoli vstali. Chceli by sa priblížiť k Ježišovi, ale neodvážia sa.
Intenzitu svetla zvýšia ešte dva plamene, ktoré zostupujú z neba a zaujmú miesto vedľa Ježiša. Keď zastanú na plošinke, ich závoj sa roztvorí a objavia sa v nich dvaja vznešení a žiariví muži. Jeden je starší, s prenikavým a prísnym pohľadom a s dlhou rozdvojenou bradou. Z jeho čela vychádzajú dva svetelné rohy, ktoré mi naznačujú, že je to Mojžiš. Druhý je mladší, vychudnutý, bradatý a zarastený podobne ako Krstiteľ, na ktorého, povedala by som, sa podobá postavou, chudosťou a prísnosťou. Kým Mojžišovo svetlo je bieloskvúce ako Ježišovo, najmä svetlo lúčov na čele, to, ktoré vyžaruje Eliáš, je slnečné, živý plameň slnka.
Obidvaja proroci zaujmú pred svojím vteleným Bohom úctivý postoj, a hoci sa Ježiš s nimi rozpráva dôverne, zotrvajú v úctivom postoji. Nerozumiem ani jednému povedanému slovu.
Traja apoštoli padnú rozochvení na kolená a zakrývajú si tvár rukami. Chceli by pozerať, ale sa boja.
Napokon Peter prehovorí: ,,Učiteľ, Učiteľ! Vypočuj ma."
Ježiš úsmevom obráti oči k svojmu Petrovi, ktorý povzbudený povie: ,,Dobré je nám tu byť s tebou, Mojžišom a Eliášom. Ak chceš, urobíme tu tri stánky: tebe, Mojžišovi a Eliášovi, a my tu zostaneme slúžiť ti..."
Ježiš sa na neho ešte pozerá a živšie sa usmeje. Pozerá sa i na Jána a Jakuba. Pohľadom, ktorým ich s láskou objíma. Aj Mojžiš a Eliáš sa uprene pozerajú na troch apoštolov. Ich oči iskria. Musia byť ako lúče, prenikajúce do srdca.
Apoštoli sa neodvážia povedať nič viac. Sú vyľakaní a mlčia. Vyzerajú, ako by boli trocha opití, ako ohúrení. Ale keď závoj, ktorý nie je ani hmlou, ani oblakom, ani lúčom, zahalí troch slávnych mužov do rúcha, ktoré je ešte žiarivejšie než závoj, čo ich obklopoval, a ukryje ich pred zrakom apoštolov, priestor sa rozochvie, naplní sa mocným harmonickým hlasom a apoštoli padnú tvárou na trávu.
,,Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho."
Peter padajúc tvárou na zem zvolá: ,,Milosrdenstvo pre mňa, hriešneho! Veď to sláva Boha zostupuje!" Jakub ani nedýcha. Ján zašepká s povzdychom, ako by mal omdlieť: ,,Pán hovorí!"
Nikto sa neodváži zodvihnúť hlavu, ani keď znova nastalo úplné ticho. A tak ani nevidia, že svetlo sa vrátilo do svojho prirodzeného slnečného jasu a ukáže sa Ježiš sám a opäť vo svojom zvyčajnom červenom odeve.
Prichádza k nim s úsmevom, dotkne sa ich, zatrasie s nimi a zavolá ich po mene.
,,Vstaňte.To som ja. Nebojte sa," povie, pretože tí traja sa ešte stále neodvážia pozdvihnúť tváre a vzývjaú Božie milosrdenstvo pre svoje hriechy, obávajúc sa, že je to Boží anjel, ktorý ich chce predviesť pred Najvyššieho.
,,Veď vstaňte! Prikazujem vám to," zopakuje Ježiš prísne. Apoštoli zodvihnú hlavy a vidia Ježiša, ako sa usmieva.
,,Ó,Učiteľ, Boh môj!" zvolá Peter. ,,Ako dokážeme teraz žiť vedľa teba, keď sme videli tvoju slávu? Ako dokážeme žiť medzi ľuďmi, my, hriešnici, keď sme počuli hlas Boha?"
,,Budete musieť žiť vedľa mňa a vidieť moju slávu až do konca. Buďte toho hodní, lebo čas už je blízko. Poslúchajte môjho i vášho Otca. Teraz sa vráťme medzi ľudí, lebo som prišiel preto, aby som bol medzi nimi a priviedol ich k Bohu. Poďme. Buďte svätí, silní, a verní na pamiatku tejto hodiny. Budete mať účasť na mojej úplnej sláve. Ale teraz nikomu nehovorte o tomto videní.** Ani svojim druhom. Keď Syn človeka vstane z mŕtvych a vráti sa do slávy svojho Otca, potom budete o tom rozprávať. Lebo potom bude treba uveriť pre získanie miesta v mojom kráľovstve."
,,Ale nemá prísť Eliáš pripraviť tvoje kráľovstvo? Rabíni tak hovoria."
,,Eliáš už prišiel a pripravil cesty Pánovi. Všetko sa deje tak, ako bolo zjavené. Ale tí, čo učia o Zjavení, tí ho nepoznajú a nerozumejú mu, ani nevidia a nepoznajú zmenu časov a Božích poslov. Eliáš sa už raz vrátil.*** Druhý raz príde, keď sa priblíži posledný čas, aby pripravil posledných pre Boha. Ale teraz prišiel, aby pripravil prvých pre Krista, a ľudia ho nechceli spoznať a umučili ho a vydali na smrť. To isté urobia aj so Synom človeka, lebo ľudia nechcú poznať, čo je pre nich dobré."
Apoštoli sklonia hlavy, zamyslení a smutní, a zostupujú po ceste, po ktorej spolu s Ježišom vystúpili.
* MV: Poznámka o premenení.
Aby Boh odvrátil zákernosť Satana a nástrahy budúcich nepriateľov vteleného Slova, ktorí nie sú neznámi Bohu Otcovi, Boh zahalil Krista aspektmi, ktoré sú spoločné všetkým ľuďom narodeným zo ženy, nielen vtedy, keď bol ,,chlapec a syn tesára", ale aj keď bol Učiteľ. Iba múdrosťou a zázrakmi sa odlišoval od ostatných. Ale Izrael, hoci v malej miere, poznal ďaľších učiteľov (prorokov) a divotvorcov. To malo poslúžiť aj na vyskúšanie viery jeho vyvolených: apoštolov a učeníkov. Oni mali ,,veriť bez toho, žeby videli" nadprirodzené a božské veci. Tak videli učeného a svätého Človeka, ktorý konal aj zázraky, ale ktorý sa vo všetkom ostatnom, vo svojich ľudských potrebách, podobal im. Avšak, aby utvrdil troch apoštolov, potom, ako ich znepokojilo jeho ohlásenie svojej budúcej smrti na kríži, teraz sa zjavuje v celej sláve svojej Božskej prirodzenosti. Potom už nemohla existovať pochybnosť o predpovedanej smrti na kríži, ktorá vznikla v jeho najbližších nasledovateľoch. Oni uvideli Boha. Boha v Človeku, ktorý bude ukrižovaný. Bolo to zjavenie obidvoch jeho prirodzeností, hypostaticky spojených. Nepopierateľné zjavenie, ktoré nemohlo ponechať pochybnosti. A k Synovi-Bohu, ktorý sa zjavuje takýto oslávený, sa pripája Boh-Otec so svojimi slovami, a nebo, zastúpené Mojžišom a Eliášom. Potom, čo Ježiš otriasol ich vieru ohlásením svojej smrti, upevňuje ju, ba ju zväčšuje svojím premenením.
** MV: Rozvážnosť, dokonalá v Kristovi, ho viedla k takému príkazu, aby sa vyhol fanatickým prejavom úcty a nenávisti, ktoré by boli predčasne dozreli a škodili.
*** Eliáš, ktorý ,,sa už raz vrátil", o ktorom sa zmieňuje Ježiš, bol Krstiteľ