Prvé rozmnoženie chlebov
(M.Valtorta,Evanjelium,ako mi bolo odhalené)
Miesto je stále rovnaké. Nádherný deň sa kloní k večeru.
Apoštoli na to upozornia Ježiša, ktorý stále poúča podľa tém, čo mu ľudia predložia. ,,Učiteľ, blíži sa večer. Miesto je pusté, ďaleko od domov, tienisté a vlhké. Onedlho tu už nebudeme ani vidieť... Mesiac vychádza neskoro. Rozpusť zástupy, aby si mohli v Tarichei alebo v dedinách pri Jordáne kúpiť jedlo a pohľadať nocľah."
,,Nemusia nikam chodiť. Vy im dajte jesť! Spať môžu tu, ako spali, keď na mňa čakali.
,,Veď vieš, Učiteľ, že zostalo iba päť chlebov a dve ryby."
,,Prineste mi ich sem."
,,Ondrej, choď pohľadať chlapca. On dáva pozor na tašku. Pred chvíľou si so synom zákonníka a s dvoma ďaľšími chlapcami vili vence z kvetov a hrali sa na kráľov."
Ondrej hneď odíde. Aj Ján a Filip hľadajú Marziama v živom zástupe. Nájdu ho s taškou prehodenou cez plece, s dlhým výhonkom popínavého plamienka obtočeným okolo hlavy, s opaskom tiež uvitým z plamienka, z ktorého visí čosi, čo má byť meč: rukoväť je z konára, ostrie z palice a pošva z trsiny. S ním je ďaľších sedem chlapcov a robia sprievod synovi zákonníka, vycivenému chlapcovi s vážnymi očami človeka, ktorý veľa vytrpel, ktorý hrá kráľa, a preto je viac ovenčený kvetmi než ostatní.
,,Poď, Marziam. Učiteľ ťa volá!"
Marziam nechá priateľov tak a rýchlo uteká, ani si nezloží svoje... kvetinové ozdoby. No idú za ním aj ostatní a Ježiš je čoskoro obklopený hlúčikom chlapcov ovenčených kvetmi. Pohladká ich jedného po druhom, kým Filip vyberá z tašky batôžtek s chlebom, kde sú zavinuté aj dve veľké ryby, zo dve kilá rybieho mäsa, možno o čosi viac. Jedlo prinesú Ježišovi.
,,V poriadku. Teraz mi prineste koše. Sedemnásť, koľko vás je. Marziam bude dávať jedlo deťom... " Ježiš sa pozre uprene na zákonníka, ktorý bol stále pri ňom, a spýta sa ho: ,,Chceš aj ty rozdávať jedlo hladným?"
,,Rád by som. Ale ani ja nemám."
,,Dáš z môjho. Prepustím ti ho."
,,Ale... máš v úmysle nasýtiť päťtisíc mužov, okrem žien a detí, tými dvoma rybami a piatimi chlebmi?"
,,Nepochybne. Nebuď neveriaci. Kto uverí, uvidí, ako sa stane zázrak."
,,Ó! Tak chcem rozdelovať aj ja!"
,,Obstaraj si teda aj ty koš."
Apoštoli sa vrátia s košmi a košíkmi širokými a nízkymi, či hlbokými a úzkymi. Vráti sa aj zákonník s dosť malým košíkom. Je jasné, že jeho viera či neviera ho viedli k tomu, aby vybral tento ako najväčší.
,,Dobre. Položte ich všetky sem dopredu. A usaďte zástupy usporiadane, pokiaľ možno do rovných radov."
A kým sa to deje, Ježiš zdvihne chleby, na ktorých sú položené ryby, obetuje ich, modlí sa a požehná ich. Zákonník z neho ani na chvíľu nespustí oko. Potom Ježiš rozláme päť chlebov na osemnásť častí a rozláme i dve ryby na osemnásť častí, a vloží kúsok ryby, ozaj len malý kúsok, do každého košíka. Z osemnástich kúskov chleba urobí malé sústa, z každého kúska urobí veľa súst. Relatívne veľa, zo dvadsať, nie viac. Všetky rozlomené kúsky vloží do košíka s kúskom ryby.
,,A teraz choďte a dávajte do sýtosti. Choďte. Choď, Marziam, a daj ich svojim kamarátom."
,,Ó, aký je ťažký!" povie Marziam, keď dvíha svoj košík, a sťažka kráča k svojim malým priateľom, akoby niesol riadnu ťarchu.
Apoštoli, učeníci, Manaen i zákonník sa pozerajú, ako ide, nedôverčivo... Potom vezmú koše a vravia jeden druhému: ,,Chlapec žartuje. Nevážia viac než predtým." A zákonník pozrie aj do vnútra, strčí do košíka ruku a prehľadáva dno, lebo tam v húštine kde je Ježiš, už nie je veľa svetla. Vyššie, na čistine, je ešte dobré svetlo.
Ale napriek konštatovaniu idú k ľuďom a začínajú rozdelovať. A dávajú, stále dávajú. A občas sa prekvapení obrátia k Ježišovi, stále ďalej od neho, ktorý sa so skríženými rukami opiera o strom a jemne sa usmeje ich údivu.
Rozdeľovanie trvá dlho a je hojné... a jediný, kto sa nečuduje, je Marziam, ktorý sa šťastne smeje, keď napĺňa chlebom a rybami lono mnohých chudobných detí. On sa aj prvý vráti k Ježišovi a vraví: ,,Dával som veľa, veľmi veľa...! Lebo ja viem, čo je to hlad..." A zodvihne tváričku, ktorá už nie je vychudnutá, ale pri spomienke zbledne a naširoko roztvorí oči... No Ježiš ho pohladká a žiarivý úsmev sa vráti na tvár chlapca, ktorý sa dôverne oprie o Ježiša, svojho Učiteľa a Ochrancu.
Pomaly sa vracajú apoštoli a učeníci, nemí od úžasu. Posledný je zákonník, ktorý nepovie nič. No urobí niečo, čo je výrečnejšie než reči. Pokľakne si a pobozká lem Ježišových šiat.
,,Vezmite si svoje porcie a dajte aj mne trocha. Jedzme Boží pokrm."
Jedia chlieb a rybu, každý podľa potreby...
Medzitým si nasýtení ľudia vymieňajú dojmy. Aj tí, okolo Ježiša, sa odvážia rozprávať, pozorujú popritom Marziama, ktorý keď doje svoju porciu, žartuje s ostatnými chlapcami.
,,Učiteľ," opýta sa zákonník, ,,Prečo chlapec pocítil ihneď ťarchu, a my nie? Ja som sa aj hrabal vo vnútri koša. Boli tam stále len tie malé sústa chleba a ten jediný kúsok ryby. Váhu som začal pociťovať, až keď som išiel k zástupu. No keby som odvážil, koľko som toho rozdal, žiadal by sa pár mulov, aby to odniesli, a nie koš, ale plný voz naložený jedlom. Zo začiatku som rozdával šporovlivo..., potom som sa pustil do dávania a dával som a dával. A aby som nebol nespravodlivý, vrátil som sa k prvým ľuďom a dal som im znova, lebo im som dával málo. A predsa to stačilo."
,,Ja som tiež pocítil, že koš oťažieva, keď som sa vydal rozdávať, a hneď som dával veľa, lebo som pochopil, že si urobil zázrak," povie Ján.
,,Ja som sa zas zastavil, sadol som si a vysypal som obsah do lona, a uvidel... uvidel som mnoho chlebov. Tak som išiel," hovorí Manaen.
,,Ja som ich aj spočítal, lebo som nechcel urobiť zlý dojem. Bolo tam päťdesiat malých chlebov. Povedal som si: ,Dám ich päťdesiatim ľuďom a potom sa vrátim.' A počítal som. Ale keď som prišiel k päťdesiatemu, vážil stále rovnako. Pozrel som dnu. Bolo ich tam ešte veľa. Pokračoval som a rozdával som ich na stovky. Ale vôbec neubúdali," vraví Bartolomej.
,,Ja, priznávam, som neveril, vzal som do ruky sústa chleba a ten kúsoček ryby, a pozeral som sa stále na ne vraviac: ,A komu poslúžia? Ježiš si chcel zažartovať...!" A skrytý za stromom pozeral som stále na ne, a zúfajúc a dúfajúc, že ich uvidím, ako rastú. Ale zostávali stále rovnaké. Práve som sa chcel vrátiť, keď prešiel okolo Matúš, ktorý sa mi prihovoril: ,Videl si, aké sú krásne?' - ,Čo?' povedal som. ,Predsa chleby a ryby...!" - ,Zbláznil si sa? Ja vidím stále len kúsky chleba.' - ,Choď a rozdeľuj ich s vierou a uvidíš.' Hodil som do koša tých pár kúskov a zdráhavo som odišiel... a potom... Odpusť mi, Ježiš, lebo som hriešnik!" povie Tomáš.
,,Nie. Máš svetského ducha. Usudzuješ ako svet."
,,Potom aj ja, Pane. Tak veľmi, že som si pomyslel, že dám spolu s chlebom po jednej minci, aby sa mohli najesť inde," povie Iškariotský. ,,Dúfal som, že vylepším dojem o tebe. Tak čo som teda ja zač ? Ako Tomáš, alebo ešte horšie?"
,,Si omnoho viac ,svetský' než Tomáš."
,,Myslel som, že dávam almužnu, aby som patril nebu! Boli to moje vlastné peniaze..."
,,Almužnu sebe samému, svojej pýche. A almužnu Bohu. Boh ju nepotrebuje a almužna tvojej pýche je hriech, nie zásluha."
Judáš mlčky skloní hlavu.
,,Ja som si zasa myslel, že ten kúsok ryby, že tie kúsky chleba treba rozmrviť, aby vystačili. No nepochyboval som, že vystačia, jednak čo do počtu, ako aj do množstva jedla. Jedna kvapka vody, ktorú dáš ty, môže nasýtiť viac než hostina," povie Šimon Horlivec.
,,A vy ste si čo mysleli?" opýta sa Peter Ježišových bratrancov.
,,My sme si spomenuli na Kánu... a nepochybovali sme," odpovie vážne Júda.
,,A ty, Jakub, brat môj, len na to si myslel?"
,,Nie. Myslel som si, že je to sviatosť, ako si mi to povedal... Je to tak, alebo sa mýlim?"
Ježiš sa usmeje: ,,Je i nie je. K pravde o sile pokrmu v jednej kvapke vody, ako povedal Šimon, treba pripojiť myšlienku o budúcej podobe. Ale ešte to nie je sviatosť."
Zákonník drží jednu kôrku v ruke.
,,Čo s ňou urobíš?"
,,Pre... spomienku."
,,Aj ja si vezmem. A zavesím ju Marziamovi do malej taštičky na krk,"povie Peter.
,,Ja ju zanesiem našej matke,"povie Ján.
,,A my? My sme všetko zjedli....," vravia zahanbene ostatní.
,,Vstaňte. Choďte znova dookola s košmi, pozbierajte zvyšky, vyberte spomedzi ľudí najchudobnejších a priveďte mi ich sem spolu s košmi. A potom choďte všetci, vy moji učeníci, na loďky, vyplávajte a choďte na Genezaretskú rovinu. Ja prepustím ľudí, keď požehnám najchudobnejších, a potom prídem za vami."
Apoštoli poslúchnu... a vrátia sa s dvanásti košmi plnými zvyškov, a za nimi ide zo tridsať žobrákov alebo veľmi chudobných ľudí.
,,Dobre. Len choďte."
Apoštoli a učeníci zdráhavo ochádzajú, lebo musia opustiť Ježiša. Ale poslúchnu.
Keď všetci odišli alebo zaspali, Ježiš vstane, požehná spiacich a pomalým krokom odíde k jazeru, k Tarichejskému polostrovu, vyvýšenému pár metrov nad jazerom, akoby to bol výčnelok kopca vysunutý do jazera. Vystúpi na nízky kopec a na jeho zráze sa pohrúži do modlitby pred belasým jasom pokojnej mesačnej noci.
Miesto je stále rovnaké. Nádherný deň sa kloní k večeru.
Apoštoli na to upozornia Ježiša, ktorý stále poúča podľa tém, čo mu ľudia predložia. ,,Učiteľ, blíži sa večer. Miesto je pusté, ďaleko od domov, tienisté a vlhké. Onedlho tu už nebudeme ani vidieť... Mesiac vychádza neskoro. Rozpusť zástupy, aby si mohli v Tarichei alebo v dedinách pri Jordáne kúpiť jedlo a pohľadať nocľah."
,,Nemusia nikam chodiť. Vy im dajte jesť! Spať môžu tu, ako spali, keď na mňa čakali.
,,Veď vieš, Učiteľ, že zostalo iba päť chlebov a dve ryby."
,,Prineste mi ich sem."
,,Ondrej, choď pohľadať chlapca. On dáva pozor na tašku. Pred chvíľou si so synom zákonníka a s dvoma ďaľšími chlapcami vili vence z kvetov a hrali sa na kráľov."
Ondrej hneď odíde. Aj Ján a Filip hľadajú Marziama v živom zástupe. Nájdu ho s taškou prehodenou cez plece, s dlhým výhonkom popínavého plamienka obtočeným okolo hlavy, s opaskom tiež uvitým z plamienka, z ktorého visí čosi, čo má byť meč: rukoväť je z konára, ostrie z palice a pošva z trsiny. S ním je ďaľších sedem chlapcov a robia sprievod synovi zákonníka, vycivenému chlapcovi s vážnymi očami človeka, ktorý veľa vytrpel, ktorý hrá kráľa, a preto je viac ovenčený kvetmi než ostatní.
,,Poď, Marziam. Učiteľ ťa volá!"
Marziam nechá priateľov tak a rýchlo uteká, ani si nezloží svoje... kvetinové ozdoby. No idú za ním aj ostatní a Ježiš je čoskoro obklopený hlúčikom chlapcov ovenčených kvetmi. Pohladká ich jedného po druhom, kým Filip vyberá z tašky batôžtek s chlebom, kde sú zavinuté aj dve veľké ryby, zo dve kilá rybieho mäsa, možno o čosi viac. Jedlo prinesú Ježišovi.
,,V poriadku. Teraz mi prineste koše. Sedemnásť, koľko vás je. Marziam bude dávať jedlo deťom... " Ježiš sa pozre uprene na zákonníka, ktorý bol stále pri ňom, a spýta sa ho: ,,Chceš aj ty rozdávať jedlo hladným?"
,,Rád by som. Ale ani ja nemám."
,,Dáš z môjho. Prepustím ti ho."
,,Ale... máš v úmysle nasýtiť päťtisíc mužov, okrem žien a detí, tými dvoma rybami a piatimi chlebmi?"
,,Nepochybne. Nebuď neveriaci. Kto uverí, uvidí, ako sa stane zázrak."
,,Ó! Tak chcem rozdelovať aj ja!"
,,Obstaraj si teda aj ty koš."
Apoštoli sa vrátia s košmi a košíkmi širokými a nízkymi, či hlbokými a úzkymi. Vráti sa aj zákonník s dosť malým košíkom. Je jasné, že jeho viera či neviera ho viedli k tomu, aby vybral tento ako najväčší.
,,Dobre. Položte ich všetky sem dopredu. A usaďte zástupy usporiadane, pokiaľ možno do rovných radov."
A kým sa to deje, Ježiš zdvihne chleby, na ktorých sú položené ryby, obetuje ich, modlí sa a požehná ich. Zákonník z neho ani na chvíľu nespustí oko. Potom Ježiš rozláme päť chlebov na osemnásť častí a rozláme i dve ryby na osemnásť častí, a vloží kúsok ryby, ozaj len malý kúsok, do každého košíka. Z osemnástich kúskov chleba urobí malé sústa, z každého kúska urobí veľa súst. Relatívne veľa, zo dvadsať, nie viac. Všetky rozlomené kúsky vloží do košíka s kúskom ryby.
,,A teraz choďte a dávajte do sýtosti. Choďte. Choď, Marziam, a daj ich svojim kamarátom."
,,Ó, aký je ťažký!" povie Marziam, keď dvíha svoj košík, a sťažka kráča k svojim malým priateľom, akoby niesol riadnu ťarchu.
Apoštoli, učeníci, Manaen i zákonník sa pozerajú, ako ide, nedôverčivo... Potom vezmú koše a vravia jeden druhému: ,,Chlapec žartuje. Nevážia viac než predtým." A zákonník pozrie aj do vnútra, strčí do košíka ruku a prehľadáva dno, lebo tam v húštine kde je Ježiš, už nie je veľa svetla. Vyššie, na čistine, je ešte dobré svetlo.
Ale napriek konštatovaniu idú k ľuďom a začínajú rozdelovať. A dávajú, stále dávajú. A občas sa prekvapení obrátia k Ježišovi, stále ďalej od neho, ktorý sa so skríženými rukami opiera o strom a jemne sa usmeje ich údivu.
Rozdeľovanie trvá dlho a je hojné... a jediný, kto sa nečuduje, je Marziam, ktorý sa šťastne smeje, keď napĺňa chlebom a rybami lono mnohých chudobných detí. On sa aj prvý vráti k Ježišovi a vraví: ,,Dával som veľa, veľmi veľa...! Lebo ja viem, čo je to hlad..." A zodvihne tváričku, ktorá už nie je vychudnutá, ale pri spomienke zbledne a naširoko roztvorí oči... No Ježiš ho pohladká a žiarivý úsmev sa vráti na tvár chlapca, ktorý sa dôverne oprie o Ježiša, svojho Učiteľa a Ochrancu.
Pomaly sa vracajú apoštoli a učeníci, nemí od úžasu. Posledný je zákonník, ktorý nepovie nič. No urobí niečo, čo je výrečnejšie než reči. Pokľakne si a pobozká lem Ježišových šiat.
,,Vezmite si svoje porcie a dajte aj mne trocha. Jedzme Boží pokrm."
Jedia chlieb a rybu, každý podľa potreby...
Medzitým si nasýtení ľudia vymieňajú dojmy. Aj tí, okolo Ježiša, sa odvážia rozprávať, pozorujú popritom Marziama, ktorý keď doje svoju porciu, žartuje s ostatnými chlapcami.
,,Učiteľ," opýta sa zákonník, ,,Prečo chlapec pocítil ihneď ťarchu, a my nie? Ja som sa aj hrabal vo vnútri koša. Boli tam stále len tie malé sústa chleba a ten jediný kúsok ryby. Váhu som začal pociťovať, až keď som išiel k zástupu. No keby som odvážil, koľko som toho rozdal, žiadal by sa pár mulov, aby to odniesli, a nie koš, ale plný voz naložený jedlom. Zo začiatku som rozdával šporovlivo..., potom som sa pustil do dávania a dával som a dával. A aby som nebol nespravodlivý, vrátil som sa k prvým ľuďom a dal som im znova, lebo im som dával málo. A predsa to stačilo."
,,Ja som tiež pocítil, že koš oťažieva, keď som sa vydal rozdávať, a hneď som dával veľa, lebo som pochopil, že si urobil zázrak," povie Ján.
,,Ja som sa zas zastavil, sadol som si a vysypal som obsah do lona, a uvidel... uvidel som mnoho chlebov. Tak som išiel," hovorí Manaen.
,,Ja som ich aj spočítal, lebo som nechcel urobiť zlý dojem. Bolo tam päťdesiat malých chlebov. Povedal som si: ,Dám ich päťdesiatim ľuďom a potom sa vrátim.' A počítal som. Ale keď som prišiel k päťdesiatemu, vážil stále rovnako. Pozrel som dnu. Bolo ich tam ešte veľa. Pokračoval som a rozdával som ich na stovky. Ale vôbec neubúdali," vraví Bartolomej.
,,Ja, priznávam, som neveril, vzal som do ruky sústa chleba a ten kúsoček ryby, a pozeral som sa stále na ne vraviac: ,A komu poslúžia? Ježiš si chcel zažartovať...!" A skrytý za stromom pozeral som stále na ne, a zúfajúc a dúfajúc, že ich uvidím, ako rastú. Ale zostávali stále rovnaké. Práve som sa chcel vrátiť, keď prešiel okolo Matúš, ktorý sa mi prihovoril: ,Videl si, aké sú krásne?' - ,Čo?' povedal som. ,Predsa chleby a ryby...!" - ,Zbláznil si sa? Ja vidím stále len kúsky chleba.' - ,Choď a rozdeľuj ich s vierou a uvidíš.' Hodil som do koša tých pár kúskov a zdráhavo som odišiel... a potom... Odpusť mi, Ježiš, lebo som hriešnik!" povie Tomáš.
,,Nie. Máš svetského ducha. Usudzuješ ako svet."
,,Potom aj ja, Pane. Tak veľmi, že som si pomyslel, že dám spolu s chlebom po jednej minci, aby sa mohli najesť inde," povie Iškariotský. ,,Dúfal som, že vylepším dojem o tebe. Tak čo som teda ja zač ? Ako Tomáš, alebo ešte horšie?"
,,Si omnoho viac ,svetský' než Tomáš."
,,Myslel som, že dávam almužnu, aby som patril nebu! Boli to moje vlastné peniaze..."
,,Almužnu sebe samému, svojej pýche. A almužnu Bohu. Boh ju nepotrebuje a almužna tvojej pýche je hriech, nie zásluha."
Judáš mlčky skloní hlavu.
,,Ja som si zasa myslel, že ten kúsok ryby, že tie kúsky chleba treba rozmrviť, aby vystačili. No nepochyboval som, že vystačia, jednak čo do počtu, ako aj do množstva jedla. Jedna kvapka vody, ktorú dáš ty, môže nasýtiť viac než hostina," povie Šimon Horlivec.
,,A vy ste si čo mysleli?" opýta sa Peter Ježišových bratrancov.
,,My sme si spomenuli na Kánu... a nepochybovali sme," odpovie vážne Júda.
,,A ty, Jakub, brat môj, len na to si myslel?"
,,Nie. Myslel som si, že je to sviatosť, ako si mi to povedal... Je to tak, alebo sa mýlim?"
Ježiš sa usmeje: ,,Je i nie je. K pravde o sile pokrmu v jednej kvapke vody, ako povedal Šimon, treba pripojiť myšlienku o budúcej podobe. Ale ešte to nie je sviatosť."
Zákonník drží jednu kôrku v ruke.
,,Čo s ňou urobíš?"
,,Pre... spomienku."
,,Aj ja si vezmem. A zavesím ju Marziamovi do malej taštičky na krk,"povie Peter.
,,Ja ju zanesiem našej matke,"povie Ján.
,,A my? My sme všetko zjedli....," vravia zahanbene ostatní.
,,Vstaňte. Choďte znova dookola s košmi, pozbierajte zvyšky, vyberte spomedzi ľudí najchudobnejších a priveďte mi ich sem spolu s košmi. A potom choďte všetci, vy moji učeníci, na loďky, vyplávajte a choďte na Genezaretskú rovinu. Ja prepustím ľudí, keď požehnám najchudobnejších, a potom prídem za vami."
Apoštoli poslúchnu... a vrátia sa s dvanásti košmi plnými zvyškov, a za nimi ide zo tridsať žobrákov alebo veľmi chudobných ľudí.
,,Dobre. Len choďte."
Apoštoli a učeníci zdráhavo ochádzajú, lebo musia opustiť Ježiša. Ale poslúchnu.
Keď všetci odišli alebo zaspali, Ježiš vstane, požehná spiacich a pomalým krokom odíde k jazeru, k Tarichejskému polostrovu, vyvýšenému pár metrov nad jazerom, akoby to bol výčnelok kopca vysunutý do jazera. Vystúpi na nízky kopec a na jeho zráze sa pohrúži do modlitby pred belasým jasom pokojnej mesačnej noci.