Uzdravenie epileptika na úpätí vrchu
(M.Valtorta,Evanjlium,ako mi boblo odhalené,5/325)
Zostupujú z vrchu Premenenia... Keď sa zastavia uprostred cesty, znova sa ozve Peter: ,,Ach, Pane! Prečo si nám to urobil? A tiež poviem: Prečo si nám to povedal? Tvoje posledné slová vyhasili v našich srdciach radosť z pohľadu na slávu! Toto je veľký deň strachu! Najprv nás vystrašilo veľké svetlo, ktoré nás prebudilo, silnejšie než keby horela hora alebo keby mesiac zostúpil a osvetlil čistinku pred našimi očami, potom tvoj vzhľad a tvoje odpútanie sa od zeme, ako by si odlietal. Bál om sa, že ty, znechutený ničomnosťou Izraela, sa vrátiš do nebies, azda na príkaz Najvyššieho. Potom som sa zľakol, keď sa objavil Mojžiš, na ktorého sa ľudia v jeho dobe nemohli pozerať bez závoja, tak vyžarovala jeho tvár Boží odraz, a pritom to bol ešte človek, kým teraz je požehnaný duch zapálený Bohom, a Eliáš... Božie Milosrdenstvo! Myslel som, že nastala moja posledná chvíľa a všetky hriechy môjho života, odkedy som ako dieťa kradol ovocie v komore, až po posledný, keď som ti pred pár dňami zle radil, mi prišli na myseľ. S akým strachom som ich ľutoval! Potom som pocítil, že tí dvaja spravodliví ma milujú... a odvážil som sa prehovoriť. Ale aj ich láska mi naháňala strach, lebo ja si nezaslúžim lásku podobných duchov. A potom... a potom...! Najhroznejší zo všetkých strachov! Hlas Boha...! Jahve, ktorý prehovoril! K nám! Povedal nám: ,Počúvajte ho!' Teba! A vyhlásil o tebe ,môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.' Aký to strach! Jahve...! Nám...! Určite nás len tvoja sila udržala pri živote...! Keď si sa nás dotkol, a tvoje prsty pálili ako bodnutia ohňom, to bol posledný úľak. Myslel som si, že nastala hodina, keď mám byť súdený, a že sa ma dotkol Anjel, aby mi vzal dušu a zaniesol ju k Najvyššiemu... Ale ako to zvládla tvoja matka, vidieť... počúvať... a prežiť? Skrátka, tú hodinu, o ktorej si nám hovoril včera,* a nezomrieť... Ona, ktorá bola sama, mladá, bez teba?"
,,Mária, Nepoškvrnená, sa nemohla báť Boha. Ani Eva nemala z neho strach, kým bola nevinná. A ja som tam bol. Ja, Otec a Duch, My, ktorí sme na nebesiach i na zemi, a na každom mieste, a ktorí sme mali svätostánok v Máriinom srdci," povie nežne Ježiš.
,,Aké úžasné! Aké úžasné...! Ale potom si hovoril o smrti... a všetka radosť sa stratila... Ale prečo práve nám toto všetko? Nebolo dobré dať všetkým videnie o tvojej sláve?"
,,Práve preto, že omdlievate, keď počujete hovoriť o smrti a o mučeníckej smrti Syna človeka, Človek-Boh vás chcel posilniť pre túto hodinu, a navždy, predpoznaním toho, čím budem po smrti. Pamätajte si to všetko, aby ste o tom hovorili v pravý čas... Pochopili ste?"
,,Ach áno, Pane! To sa nedá zabudnúť. A bolo by zbytočné rozprávať o tom. Povedali by, že sme boli ,opití'."
Vracajú sa dolu do údolia.
[ ... ]
Ako sa húština otvorí na lúky, ktoré zostupujú pozvoľna k hlavnej ceste, vidia na úpätí celý zástup učeníkov, ktorý sa rozrástol o zvedavých pocestných a o zákonníkov, ktorí prišli neviem odkiaľ.
,,Ach, beda! Zákonníci...! A už sa dohadujú!" povie Peter a ukáže na nich. A posledné metre zostupuje s ťažkým srdcom.
Ale aj tí dolu ich zbadali, ukazujú na nich a potom sa rozbehnú k Ježišovi a volajú: ,,Ako to, Učiteľ, že ideš z tej strany? Práve sme išli na dohodnuté miesto, ale zdržali nás zákonníci svojimi dišputami a jeden skormútený prosiaci otec."
,,O čom ste sa s nimi hádali?"
,,Kvôli jednému posadnutému. Zákonníci sa nám vysmievali, lebo sme ho nemohli oslobodiť. Znovu sa pustil do toho Judáš z Kariotu, zo zaťatosti. Ale bolo to zbytočné. Potom sme im povedali: ,Skúste to vy.' Oni odpovedali: ,My nie sme exorcisti.' Náhodou tadiaľ prechádzali ľudia z Kaslot-Tábora, medzi ktorými boli dvaja exorcisti. Ale ani oni nič nezmohli. A tu prichádza otec a chce ťa poprosiť."
A naozaj prichádza dopredu muž, ktorý si úpenlivo prosiac kľakne pred Ježiša, stojaceho na svahu lúky, takže je aspoň o tri metre vyššie nad cestou, a preto ho môžu všetci dobre vidieť.
,,Učiteľ," hovorí mu muž, ,,prišiel som ťa vyhľadať so svojím synom do Kafarnauma. Priviedol som ti svojho nešťastného syna, aby si ho oslobodil, lebo ty vyháňaš zlých duchov a uzdravuješ všetky choroby. Často sa ho zmocní nemý duch. Keď ho schytí, vydáva len škreky, ako keď škrtia zviera. Duch ho hodí na zem, a on sa potom váľa, škrípe zubami a tvoria sa mu okolo úst peny ako koňovi, keď hryzie zubadlo. A on sa zraňuje a riskuje, že sa utopí či spáli lebo dodrúzga na kúsky, lebo duch ho často hodí do vody, do ohňa či dolu zo schodov. Prosil som tvojich učeníkov, aby ho vyhnali, ale nemohli. Ó, Pane dobrý! Zmiluj sa nado mnou a nad mojím chlapcom!"
Ježiš vzplane mocou a zakričí: ,,Ó, skazené pokolenie, satanský zástup, dav buričov, neveriaci a krutí obyvatelia pekla, dokedy mám byť ešte s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť?" Ježiš je taký majestátny, že ihneď sa rozhostí úplné ticho a prestanú i úškľabky zákonníkov.
Ježiš povie otcovi: ,,Vstaň a priveď syna ku mne."
Muž odíde a vráti sa s ďaľšími mužmi, v strede ktorých je asi dvanásť až štrnásťročný chlapec. Pekný chlapec, ale s trochu tupým pohľadom, akoby bol vydesený. Na čele sa mu červenie dlhá rana a trochu nižšie sa mu belie stará jazva. Len čo zbadá Ježiša, ktorý sa na neho uprene zahľadí svojím magnetizujúcim pohľadom, chrapľavo vykríkne a celým jeho telom to kŕčovite zalomcuje, potom sa zrúti na zem, z úst sa mu pení a gúľa očami tak, že vidno len ich beľmo. A potom sa zvíja po zemi v typickom epileptickom záchvate.
Ježiš podíde niekoľko krokov dopredu, aby bol bližšie pri ňom, a opýta sa: ,,Odkedy sa mu to stáva? Hovor nahlas, aby to všetci počuli."
A muž, kričiac, kým sa okruh zástupu tlačí a zákonníci vystúpili vyššie, než je Ježiš, aby ovládli scénu, povie: ,,Od detstva. Povedal som ti, že často ho vrhol aj do ohňa a do vody, alebo zhodil zo schodov a zo stromov, pretože duch ho náhle napadne a zhodí ho, aby ho zahubil. Je samá jazva a popálenina. Už to je veľa, že neoslepol z plameňov ohňa. Nijaký lekár, ani exorcista ho nemohol uzdraviť, ani tvoji učeníci. Ale ak ty niečo môžeš urobiť, a ja v to pevne verím, zľutuj sa nad nami a pomôž nám!"
,,Ak môžeš takto veriť, všetko je mi možné, lebo všetko je dovolené tomu, kto verí."
,,Ó, Pane, že či verím! Ale ak ešte neverím dostatočne, zväčši ty moju vieru, aby bola úplná a dosiahla zázrak," povie kľačúci muž plačky vedľa svojho syna, ktorý sa stále kŕčovito zmieta.
Ježiš sa vystrie, odstúpi dva kroky a kým sa dav ešte silnejšie tlačí okolo nich, vykríkne mocným hlasom: ,,Zlorečený duch, ktorý robíš hluchým a nemým toho chlapca a trápiš ho, ja ti rozkazujem: Vyjdi z neho a už nikdy doň nevchádzaj!"
Chlapec, hoci leží na zemi, sa strašne nadhadzuje, prehýba sa ako luk a vydáva neľudské výkriky. Potom, po poslednom zalomcovaní, pri ktorom sa prevráti na brucho a čelom a ústami narazí na kameň trčiaci z trávy, až tá sčervená krvou, zostane nehybne ležať.
,,Zomrel!" vykrikujú viacerí. ,,Chudák chlapec!", ,,Úbohý otec!" povedia súcitne tí lepší. A zákonníci sa uškľabujú: ,,Dobre ti poslúžil ten Nazaretský!" alebo: ,,Učiteľ, tak ako? Tentoraz ťa Belzebul neukázal v dobrom svetle..." A jedovato sa smejú.
Ježiš neodpovie nikomu. Ani otcovi, ktorý obrátil syna a zotiera mu krv z čela a zo zranených pier, a vzlykajúc úpenlivo prosí Ježiša. No Učiteľ sa skloní a vezme chlapca za ruku. Chlapec otvorí oči s hlbokým vzdychom, akoby sa prebúdzal zo sna, posadí sa a usmeje. Ježiš si ho pritiahne k sebe, postaví ho na nohy a odovzdá ho otcovi, zatiaľ čo zástup nadšene kričí a zákonníci utekajú, prenasledovaní výsmechom zástupu...
,,A teraz poďme," povie Ježiš svojím učeníkom. A keď prepustí zástup, obíde vrch a uberá sa na cestu, po ktorej išli ráno.
* Ježiš hovoril o Zvestovaní
Zostupujú z vrchu Premenenia... Keď sa zastavia uprostred cesty, znova sa ozve Peter: ,,Ach, Pane! Prečo si nám to urobil? A tiež poviem: Prečo si nám to povedal? Tvoje posledné slová vyhasili v našich srdciach radosť z pohľadu na slávu! Toto je veľký deň strachu! Najprv nás vystrašilo veľké svetlo, ktoré nás prebudilo, silnejšie než keby horela hora alebo keby mesiac zostúpil a osvetlil čistinku pred našimi očami, potom tvoj vzhľad a tvoje odpútanie sa od zeme, ako by si odlietal. Bál om sa, že ty, znechutený ničomnosťou Izraela, sa vrátiš do nebies, azda na príkaz Najvyššieho. Potom som sa zľakol, keď sa objavil Mojžiš, na ktorého sa ľudia v jeho dobe nemohli pozerať bez závoja, tak vyžarovala jeho tvár Boží odraz, a pritom to bol ešte človek, kým teraz je požehnaný duch zapálený Bohom, a Eliáš... Božie Milosrdenstvo! Myslel som, že nastala moja posledná chvíľa a všetky hriechy môjho života, odkedy som ako dieťa kradol ovocie v komore, až po posledný, keď som ti pred pár dňami zle radil, mi prišli na myseľ. S akým strachom som ich ľutoval! Potom som pocítil, že tí dvaja spravodliví ma milujú... a odvážil som sa prehovoriť. Ale aj ich láska mi naháňala strach, lebo ja si nezaslúžim lásku podobných duchov. A potom... a potom...! Najhroznejší zo všetkých strachov! Hlas Boha...! Jahve, ktorý prehovoril! K nám! Povedal nám: ,Počúvajte ho!' Teba! A vyhlásil o tebe ,môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.' Aký to strach! Jahve...! Nám...! Určite nás len tvoja sila udržala pri živote...! Keď si sa nás dotkol, a tvoje prsty pálili ako bodnutia ohňom, to bol posledný úľak. Myslel som si, že nastala hodina, keď mám byť súdený, a že sa ma dotkol Anjel, aby mi vzal dušu a zaniesol ju k Najvyššiemu... Ale ako to zvládla tvoja matka, vidieť... počúvať... a prežiť? Skrátka, tú hodinu, o ktorej si nám hovoril včera,* a nezomrieť... Ona, ktorá bola sama, mladá, bez teba?"
,,Mária, Nepoškvrnená, sa nemohla báť Boha. Ani Eva nemala z neho strach, kým bola nevinná. A ja som tam bol. Ja, Otec a Duch, My, ktorí sme na nebesiach i na zemi, a na každom mieste, a ktorí sme mali svätostánok v Máriinom srdci," povie nežne Ježiš.
,,Aké úžasné! Aké úžasné...! Ale potom si hovoril o smrti... a všetka radosť sa stratila... Ale prečo práve nám toto všetko? Nebolo dobré dať všetkým videnie o tvojej sláve?"
,,Práve preto, že omdlievate, keď počujete hovoriť o smrti a o mučeníckej smrti Syna človeka, Človek-Boh vás chcel posilniť pre túto hodinu, a navždy, predpoznaním toho, čím budem po smrti. Pamätajte si to všetko, aby ste o tom hovorili v pravý čas... Pochopili ste?"
,,Ach áno, Pane! To sa nedá zabudnúť. A bolo by zbytočné rozprávať o tom. Povedali by, že sme boli ,opití'."
Vracajú sa dolu do údolia.
[ ... ]
Ako sa húština otvorí na lúky, ktoré zostupujú pozvoľna k hlavnej ceste, vidia na úpätí celý zástup učeníkov, ktorý sa rozrástol o zvedavých pocestných a o zákonníkov, ktorí prišli neviem odkiaľ.
,,Ach, beda! Zákonníci...! A už sa dohadujú!" povie Peter a ukáže na nich. A posledné metre zostupuje s ťažkým srdcom.
Ale aj tí dolu ich zbadali, ukazujú na nich a potom sa rozbehnú k Ježišovi a volajú: ,,Ako to, Učiteľ, že ideš z tej strany? Práve sme išli na dohodnuté miesto, ale zdržali nás zákonníci svojimi dišputami a jeden skormútený prosiaci otec."
,,O čom ste sa s nimi hádali?"
,,Kvôli jednému posadnutému. Zákonníci sa nám vysmievali, lebo sme ho nemohli oslobodiť. Znovu sa pustil do toho Judáš z Kariotu, zo zaťatosti. Ale bolo to zbytočné. Potom sme im povedali: ,Skúste to vy.' Oni odpovedali: ,My nie sme exorcisti.' Náhodou tadiaľ prechádzali ľudia z Kaslot-Tábora, medzi ktorými boli dvaja exorcisti. Ale ani oni nič nezmohli. A tu prichádza otec a chce ťa poprosiť."
A naozaj prichádza dopredu muž, ktorý si úpenlivo prosiac kľakne pred Ježiša, stojaceho na svahu lúky, takže je aspoň o tri metre vyššie nad cestou, a preto ho môžu všetci dobre vidieť.
,,Učiteľ," hovorí mu muž, ,,prišiel som ťa vyhľadať so svojím synom do Kafarnauma. Priviedol som ti svojho nešťastného syna, aby si ho oslobodil, lebo ty vyháňaš zlých duchov a uzdravuješ všetky choroby. Často sa ho zmocní nemý duch. Keď ho schytí, vydáva len škreky, ako keď škrtia zviera. Duch ho hodí na zem, a on sa potom váľa, škrípe zubami a tvoria sa mu okolo úst peny ako koňovi, keď hryzie zubadlo. A on sa zraňuje a riskuje, že sa utopí či spáli lebo dodrúzga na kúsky, lebo duch ho často hodí do vody, do ohňa či dolu zo schodov. Prosil som tvojich učeníkov, aby ho vyhnali, ale nemohli. Ó, Pane dobrý! Zmiluj sa nado mnou a nad mojím chlapcom!"
Ježiš vzplane mocou a zakričí: ,,Ó, skazené pokolenie, satanský zástup, dav buričov, neveriaci a krutí obyvatelia pekla, dokedy mám byť ešte s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť?" Ježiš je taký majestátny, že ihneď sa rozhostí úplné ticho a prestanú i úškľabky zákonníkov.
Ježiš povie otcovi: ,,Vstaň a priveď syna ku mne."
Muž odíde a vráti sa s ďaľšími mužmi, v strede ktorých je asi dvanásť až štrnásťročný chlapec. Pekný chlapec, ale s trochu tupým pohľadom, akoby bol vydesený. Na čele sa mu červenie dlhá rana a trochu nižšie sa mu belie stará jazva. Len čo zbadá Ježiša, ktorý sa na neho uprene zahľadí svojím magnetizujúcim pohľadom, chrapľavo vykríkne a celým jeho telom to kŕčovite zalomcuje, potom sa zrúti na zem, z úst sa mu pení a gúľa očami tak, že vidno len ich beľmo. A potom sa zvíja po zemi v typickom epileptickom záchvate.
Ježiš podíde niekoľko krokov dopredu, aby bol bližšie pri ňom, a opýta sa: ,,Odkedy sa mu to stáva? Hovor nahlas, aby to všetci počuli."
A muž, kričiac, kým sa okruh zástupu tlačí a zákonníci vystúpili vyššie, než je Ježiš, aby ovládli scénu, povie: ,,Od detstva. Povedal som ti, že často ho vrhol aj do ohňa a do vody, alebo zhodil zo schodov a zo stromov, pretože duch ho náhle napadne a zhodí ho, aby ho zahubil. Je samá jazva a popálenina. Už to je veľa, že neoslepol z plameňov ohňa. Nijaký lekár, ani exorcista ho nemohol uzdraviť, ani tvoji učeníci. Ale ak ty niečo môžeš urobiť, a ja v to pevne verím, zľutuj sa nad nami a pomôž nám!"
,,Ak môžeš takto veriť, všetko je mi možné, lebo všetko je dovolené tomu, kto verí."
,,Ó, Pane, že či verím! Ale ak ešte neverím dostatočne, zväčši ty moju vieru, aby bola úplná a dosiahla zázrak," povie kľačúci muž plačky vedľa svojho syna, ktorý sa stále kŕčovito zmieta.
Ježiš sa vystrie, odstúpi dva kroky a kým sa dav ešte silnejšie tlačí okolo nich, vykríkne mocným hlasom: ,,Zlorečený duch, ktorý robíš hluchým a nemým toho chlapca a trápiš ho, ja ti rozkazujem: Vyjdi z neho a už nikdy doň nevchádzaj!"
Chlapec, hoci leží na zemi, sa strašne nadhadzuje, prehýba sa ako luk a vydáva neľudské výkriky. Potom, po poslednom zalomcovaní, pri ktorom sa prevráti na brucho a čelom a ústami narazí na kameň trčiaci z trávy, až tá sčervená krvou, zostane nehybne ležať.
,,Zomrel!" vykrikujú viacerí. ,,Chudák chlapec!", ,,Úbohý otec!" povedia súcitne tí lepší. A zákonníci sa uškľabujú: ,,Dobre ti poslúžil ten Nazaretský!" alebo: ,,Učiteľ, tak ako? Tentoraz ťa Belzebul neukázal v dobrom svetle..." A jedovato sa smejú.
Ježiš neodpovie nikomu. Ani otcovi, ktorý obrátil syna a zotiera mu krv z čela a zo zranených pier, a vzlykajúc úpenlivo prosí Ježiša. No Učiteľ sa skloní a vezme chlapca za ruku. Chlapec otvorí oči s hlbokým vzdychom, akoby sa prebúdzal zo sna, posadí sa a usmeje. Ježiš si ho pritiahne k sebe, postaví ho na nohy a odovzdá ho otcovi, zatiaľ čo zástup nadšene kričí a zákonníci utekajú, prenasledovaní výsmechom zástupu...
,,A teraz poďme," povie Ježiš svojím učeníkom. A keď prepustí zástup, obíde vrch a uberá sa na cestu, po ktorej išli ráno.
* Ježiš hovoril o Zvestovaní
