Svätý Polykarp-biskup a mučeník-sviatok 23.februára
Svätý Polykarp-biskup Smyrmy a mučeník-sviatok 23.februára
Patrí k starokresťanským,prvotným mučeníkom z 2 storočia.Sv.Polykarp ešte osobne ako mladík poznal aj posledného apoštola sv.Jána a biskupa sv.Irenea.Bol odsúdený na smrť v meste Smyrma-dnešný Izmir Turecko a bol ako 86 ročný starec upálený na hranici v ohni,avšak oheň ho neusmrtil,ešte žil...tak ho usmrtili bodnutím dýkou...to sa stalo dňa 23.ferbruára roku 155 za pápeža sv.Aniceta a rímskeho cisára Antónia Pia....
Sv. Polykarp, biskup a mučeník (23.02.)
O mladosti sv. Polykarpa vieme iba to, že ako sirotu ho istá zbožná vdova, menom Kalista, prijala za svojho syna. Keď sa stala kresťankou, vychovala ho v kresťanskej viere a pred svojou smrťou ho urobila dedičom celého svojho majetku. Milosrdenstvo, ktoré mu ukázala, mal vždy na mysli. Myslel si, že nemôže prejaviť vďačnosť Bohu iným spôsobom, ako tak, že aj on bude tak isto milosrdný k biednym a tým, ktorí potrebujú pomoc. Sv. Polykarp bol žiakom svätých apoštolov, menovite sv. Jána. Vyznačoval sa tak čistým a nevinným životom, ako aj horlivosťou v ohlasovaní evanjelia a šírení viery. Jeho cnosti boli dôvodom, že ho sv. Ján určil v roku 96 za biskupa v Smyrne. On je tým „anjelom cirkvi“, ktorého sv. Ján vo svojej Apokalypse spomína, ako jediného zo všetkých biskupov, ktorému Ježiš Kristus nič nevyčítal, ktorému naopak dal prekrásne svedectvo: „Toto hovorí Prvý a Posledný, ten, čo bol mŕtvy a ožil: Poznám tvoje súženie aj tvoju chudobu - ale si bohatý ... Neboj sa toho, čo máš trpieť. Buď verný až do smrti a dám ti veniec života. (por. Zjv 2,8-10).“
Sv. Polykarp viedol učením a príkladom svoju cirkev ako skutočný apoštol. Silou svojho slova priviedol ku kresťanstvu mnohých pohanov. Jeho autorita, ako žiaka apoštolov a bezprostredného svedka apoštolskej tradície, bola taká veľká, že ho už za jeho života uznávali za knieža cirkvi celej Ázie. V čase vznikajúcich heréz sa dívali na neho, ako na stĺp pravdy. Sv. Polykarp si želal byť mučený pre Krista. Táto túžba sa v ňom ešte viac rozmohla, keď sputnaného sv. Ignáca viedli cez Smyrnu do Ríma. Polykarp sa ponáhľal k tomuto vyznavačovi, objal ho a obaja sa dlho rozprávali o šťastí trpieť pre Boha, o večnom šťastí, ako náhrade za niekoľko chvíľ bolestí. Neskôr mu sv. Ignác písal z cesty a prosil ho, aby potešil ázijské cirkvi, pretože on sám to urobiť nemôže. Odtiaľ pochádza list sv. Polykarpa Filipanom, ktorý dával múdre rady pre každý stav a čas. Osobitne sa sťažuje v tomto liste na odpadlíctvo od pravej viery a varuje pred obludnosťou tých, ktorí iných na to navádzali. Píše: „Každý, kto nevyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je antikrist, kto neuznáva svedectvo o kríži je diabol, a kto prekrúca Pánovo slovo hovoriac, že nebude ani súd, ani vzkriesenie, je prvorodený satanov. Zanechajte preto pustú hádku tej hlúposti a falošnej náuky a vráťte sa do prvotnej, nám odovzdanej viery. Buďme neúnavní v modlitbách, vytrvalí v pôste a prosme všemohúceho Boha, aby nás neuviedol do pokušenia, ako povedal Pán: Duch je síce ochotný, ale telo slabé (Mk 14,8b).“ Polykarp odišiel do Ríma, aby rokoval s pápežom o slávení Veľkej noci, ktorá sa v tých časoch v cirkvi slávila rozlične. Po dlhej porade sa obaja rozhodli, že cirkvi nechajú pri ich zvykoch, aby nedali zámienku na nesváry a nezhody. Keď sa Polykarp vrátil z Ríma do Smyrny, vypuklo prenasledovanie kresťanov. V samotnej Smyrne začalo tým, že cisárov námestník Statius Kvadrat dal dvanásť kresťanov roztrhať šelmám. V tomto smutnom období zdvojnásobil Polykarp, ako biskup, svoju horlivosť. Chodil z domu do domu, napomínal svojich veriacich, aby zachovali vernosť pravej viere a vytrvali až do konca. No kresťania, ktorí sa viac báli o život svojho pastiera ako o svoj, ho prosili, aby sa na nejaký čas niekde uchýlil. Sv. Polykarp odišiel do istej dediny ale sluhovia sudcu mesta Smyrna, ho aj tu našli. Keď sa svätý dozvedel o hroziacom nebezpečenstve, jeho odpoveď bola: „Nech bude vôľa Pánova.“ Sám sa vydal vojakom, ktorí prišli po neho. Jeho zjav ich premohol takou úctou, že zvolali: „Na čo sa bolo treba ponáhľať zajať tak vysokocteného starca?!“ Polykarp prikázal dať im jesť a prosil o hodinu času na modlitbu. Modlil sa za všetkých členov cirkvi, za priateľov i nepriateľov, tak úprimne a oduševnene, že vojaci ho nazvali mužom Božím a preklínali svoje hanebné poslanie. Po skončení modlitby ho vojaci posadili na koňa a viedli do mesta. Očití svedkovia takto opisujú jeho mučeníctvo: "Keď bola hranica pripravená, Polykarp si zobliekol šaty a odviazal opasok a pokúšal sa sám aj vyzuť, aby náhodou niekto z verných, ktorí sa vždy snažili dotknúť sa aspoň jeho tela, nepribehol a nevyzul ho. Pre svoj čnostný život už pred umučením bol ozdobený všetkou krásou.
Hneď ho potom obklopili so všetkými nástrojmi, ktoré boli potrebné na upálenie. Ale keď ho chceli ešte aj klincami pripevniť, povedal: "Nechajte ma tak. Veď ten, ktorý mi dá pretrpieť oheň, dá mi aj to, aby som aj bez vášho zaistenia klincami pokojne vytrval na horiacej hranici." A tak ho nepribili, ale iba priviazali. On teda, s rukami zviazanými za chrbtom, ako krásny baránok vybraný z veľkého stáda za obetný dar na obetu príjemnú bohu, pozdvihol oči k nebu a povedal: „Pane, všemohúci Bože, Otec svojho milovaného a velebeného Syna Ježiša Krista, skrze ktorého sme poznali teba, Bože anjelov a mocností, všetkého stvorenstva a celého pokolenia spravodlivých, čo žijú pred tvojou tvárou! Dobrorečím Ti, že si ma uznal za hodného tohto dňa a tejto hodiny, aby som v zástupe mučeníkov dostal podiel na kalichu tvojho Pomazaného a skrze Ducha Svätého dosiahol vzkriesenie duše i tela pre večný život v neporušenosti. Kiež by som bol dnes prijatý medzi nich pred tebou ako vyberaná a príjemná žertva, ako si to ty, pravdivý Boh, ktorý nepozná lož, pripravil, mne oznámil a teraz splnil.
Preto ťa za všetko chválim, velebím ťa, oslavujem ťa skrze večného nebeského veľkňaza, tvojho milovaného Syna Ježiša Krista. Skrze neho sláva tebe i jemu i Duchu Svätému teraz i v budúcom veku. Amen." Keď povedal "Amen" a modlitbu zakončil, posluhujúci zapálili oheň. Keď potom vyšľahol obrovský plameň, videli sme zázrak. Bolo nám dané vidieť to a boli sme zachránení, aby sme mohli aj iným zvestovať, čo sa prihodilo. Lebo oheň mal tvar oblúka ako lodná plachta, napnutá vetrom a obklopoval mučeníkovo telo, ktoré bolo uprostred a vôbec nevyzeralo ako upečené mäso, ale ako upečený chlieb alebo ako zlato a striebro, rozpálené v peci. A cítili sme takú ľúbeznú vôňu, ako keby rozvoniavalo kadidlo alebo nejaká iná vzácna vonná látka. Keď teda bezbožníci videli, že oheň nemôže stráviť jeho telo, rozkázali dobíjačovi, aby Polykarpa prebodol dýkou. Keď tak urobil, vytrysklo z ľavého boku také množstvo krvi, až uhasila oheň. Ľudia žasli, že je taký rozdiel medzi neveriacimi a vyvolenými." Polykarp bol prebodnutý dýkou 23. februára 155 okolo druhej popoludní. Kresťania jeho telo pochovali. Ostatky mučeníka sú dnes uchovávané v kostole S. Ambrogio della Massima v Ríme.
Svätý Polykarp (prípadne Polykarpos zo Smyrny) (* asi 69 - † asi 155) bol biskupom v Smyrne a kresťanským mučeníkom, patrí medzí apoštolských otcov. Polykarp zomrel vo vysokom veku mučeníckou smrťou upálením, správu o nej podáva dielo Martyrium Polycarpi (Polykarpovo mučeníctvo).
Svätý Polykarp (prípadne Polykarpos zo Smyrny) (* asi 69 - † asi 155) bol biskupom v Smyrne a kresťanským mučeníkom, patrí medzí apoštolských otcov. Polykarp zomrel vo vysokom veku mučeníckou smrťou upálením, správu o nej podáva dielo Martyrium Polycarpi (Polykarpovo mučeníctvo). Polykarp usporiadal zbierku Ignatiových listov. V kresťanskom písomníctve uvádza Polykarpovo mučeníctvo nový literárny druh - mučenícke akty. Sviatok svätého hieromučeníka Polykarpa sa v gréckokatolíckej cirkvi slávi 23. februára.
Údaje o Polykarpovom živote pochádzajú najmä od Irenea (buď priamo z jeho spisu "Proti heréziám", Adversus haereses , alebo sprostredkovane v Cirkevných dejinách Eusebia z Caesereje). Irenej v denníku Florinovi uvádza, že ho osobne videl a počul pri svojom pobyte v Ázii. Vieme, že Polykarp napísal pred rokom 117 list Filipským, Ignác z Antiochie Polykarpovi adresoval jeden zo svojich listov a zmieňuje sa o ňom aj vo svojich listoch Efezanom a Magnesanom. Dochované je tiež "Umučenie Polykarpovo", pojednávajúce o Polykarpovej mučeníckej smrti v Smyrne, a neskoré Vita Polykarpi , obsahujúce však neisté životopisné údaje.
Polykarp vyhotovil odpisy ignatiovských listov, ku ktorým pričinil vyššie zmienený vlastný list Filipanom. Ten sa zachoval po grécky len v prvých 9 kapitolách, ostatok po latinsky.
Polykarp zrejme patril medzi učeníkov Jánovej (vedie sa diskusia, či išlo o autora štvrtého evanjelia, teda Jána Evanjelistu či presbytera Jána, považovaného za autora napr. 2. listu Janova ) a stretol sa aj s ďalšími kresťanmi, ktorí videli Ježiša Krista . Podľa Tertulliána a Hieronyma ho tento Ján tiež ustanovil biskupom v Malej Ázii. Polykarp sa mal dožiť vysokého veku, pozri "Umučenie Polykarpovo" ( Mart. Polyc . 9): „Osemdesiatšesť rokov slúžim (Kristu) a v ničom mi neukrivdil, ako môžem potupiť svojho Kráľa, ktorý ma vykúpil?“
Polykarp spolu so svojimi bratmi z Ázie kládol sviatok na 14. deň židovského mesiaca Nisanu , to jest na deň prvého splnu po jarnej rovnodennosti. Rímsky zbor naopak slávil smrť Pána v piatok a vzkriesenie v nedeľu, ktorá najbližšie nasledovala po 14. Nisane .
Zomrel ako mučeník (upálený) v Smyrne, snáď roku 155/6 (podľa údaja v Umučení Polykarpa, Mart. Polyc. 21 ), alebo 167 (podľa Eusebiovej Kroniky). Opis jeho mučeníckej smrti sa zachovalo v liste smyrenskej obce, adresovanom maloázijskému mestu Filomélion . List smyrenskej obce (spísaný zrejme očitým svedkom onedlho po Polykarpovej smrti) je považovaný za jeden z prvých martyrologických textov, ktorý sa stal vzorom pre ďalšie texty tohto žánru.
23. februára.
Sv. Polykarp, biskup a mučeník.
V prvom storočí kresťanstva žil muž, ktorý ostatných kresťanov svätosťou svojou tak prevyšoval, ako v obci veža nad ostatné stavby sa vypína. Muž ten bol sv. Polykarp. Medzi 7 biskupmi alebo predstavenými obcí kresťanských v malej Asii bol sv. Polykarp len jediný, o ňom Spasiteľ v tajnom zjavení najkrásnejšie svedectvo vydáva. Hovorí totiž o ňom, že je chudobný, bohatý je na cnosti a milosti, a že mu daná bude koruna života.
Sv. Polykarp bol žiakom sv. Jána, od ktorého bol vysvätený bol r. 96 za biskupa Smyrnenského. Kresťania obce jeho milovali ho nad mieru a úcta ich k nemu šla tak ďaleko, že si to za najväčšie šťastie pokladali, keď mu mohli, čo i len obuv s nôh vyzuť a pri tom tela jeho sa dotknúť. Sv. Polykarp s najväčšou horlivosťou bdel nad čistotou viery; každé odchýlenie sa od učenia Ježišovho a apoštolov bolo mu najväčšou ohavnosťou.
Neúnavne pracoval na obrátení Židov a pohanov, a v skutku veľmi mnohých na kresťanskú vieru obrátil; lebo kázanie jeho bolo rýdze slovo Božie, ktoré hlboko do sŕdc neveriacich vnikalo a bludy a temnosti zapudilo. Sv. Polykarp už bol veľmi staručký, keď roku 166. kruté prenasledovanie kresťanov v Asii vypuklo. Pohani žiadali, aby Polykarp pred súd postavený bol, lebo ako tvrdili, on je tomu na príčine, že toľko ľudí na kresťanskú vieru prestupuje.
Polykarp chcel síce v meste ostať, ale konečne povolil žiadosti veriacich, ktorí ho prosili, aby mesto opustil a odobral sa na dedinské sídlo, neďaleko od mesta ležiace, a tam modlil sa vo dne i noci za všetkých kresťanov na zemi. Tu sa mu raz zazdalo, ako keby poduška, na ktorú sklonil hlavu svoju, plameňom sa bola chytila; na čo predpovedal, že za živa spálený bude. Pohania pozorne pátrali po ňom a napokon našli ho po troch dňoch.
Keď sa pohanskí vojaci približovali k jeho bydlisku, Polykarp mohol ešte bočným dvorom utiecť; on to však neučinil, ale povedal: nech sa stane vôľa Pána. Išiel na to vojakom v ústrety, dal im predložiť pokrmu a nápoja a prosil ich, aby sa mu dovolili pomodliť; i tu sa modlil celé dve hodiny, modlil sa za všetkých známych, za dobrých i za zlých a za celú cirkev. Na seba myslel najmenej. Mnohí z vojakov vidiac modliť sa svätého, ľutovali, že hoi musia zajať.
Po skončenej modlitbe vojaci posadili Polykarpa na osla a viedli ho k mestu. Na ceste stretli sa s jedným Rimanom, ktorý s otcom svojím na voze sa viezol. Títo dvaja úradníci miestodržiteľovi vzali starca na voz a prehovárali ho, aby sa zrieknul Krista, a tak si zachoval život; on z počiatku neodpovedal na ich reči, keď však i ďalej dorážali na neho, riekol konečne: «Neučiním to, čo mi radíte.» Na čo sa títo tvrdými slovami oborili na neho a shodili ho s voza, tak že si nohu udrel.
On však, akoby sa mu nič nebolo stalo, odhodlane kráčal, vedený k závodišťu. Závodište, ináč amfitheater, bolo veliké, obyčajne do kruhu stavané, divadlo bez strechy, kde sa dostihy konali, boli zápasy ľudí i zvierat a kde sv. mučeníci mučení boli. Tu ich naťahovali na škripce, pálili, stínali. Celý priestor tohoto divadla posypaný bol pieskom; na prostriedku stála socha modly a okolo nej sedely na sedadlách pohanské vrchnosti.
Keď Polykarp do amfitheatra vchádzal, ozval sa nad ním hlas z neba: «Len smele a neústupne, Polykarpe!» Hlas tento počuli prítomní kresťania. Keď ho doviedli pred miestodržiteľa, tento riekol k nemu:«Potup Krista a prepustím ťa.» Na čo svätý odpovedal: «Šesťaosemdesiat rokov slúžim Kristu a On nikdy nič zlého mi neučinil; akoby som mohol Kráľa svojho potupiť, ktorý ma vykúpil?»
Sudca, rozhorčený nad týmto, hrozil mu: «Dám ťa dravým zverom predhodiť, ak sa ináč nerozmyslíš!» — «Daj ich vypustiť,» odvetil mu svätý, «môj dobrý úmysel na zlý zmeniť nemôžem!» — «Ak nepopustíš, dám ťa hodiť do ohňa, tam zkrotneš!» hrozil mu miestodržiteľ. Svätý mu však pokojne odvetil: «Hrozíš mi ohňom, ktorý len za chvíľu horí a potom zhasne; či poznáš však ten večný oheň, ktorý pre bezbožníkov prichystaný je? Čo však meškáš? Rob, čo sa ti ľúbi.»
Zástup pohanov a Židov, ktorí zvlášte nenávideli svätého, vidiac, že Polykarp neustále Krista vyznáva, žiadal, aby bol za živa spálený. Sudca vyhovel žiadosti jejich a odsúdil Polykarpa na smrť skrze oheň. Židia a pohania pospiechali ihneď drevo na hranicu snášať.
Keď hranica hotová bola, svätý složil so seba pás a vrchné rúcho, vyzul si obuv, dal si trpezlive ruky za chrbtom sviazať, vystúpil na hranicu a pozdvihnúc oči k nebesám, modlil sa: «Bože, Pane všemohúci, Otče milého a požehnaného Syna, Ježiša Krista, skrze Neho sme obdržali milosť, že Teba poznáme; Bože anjelov a síl každého stvorenia a všetkého pokolenia spravodlivých, ktorí stoja pred tvárou Tvojou: velebím Teba, že si ma hodného učinil tohto dňa a tejto hodiny, kde k počtu mučeníkov Tvojich mám pripočítaný byť a že sa mi dostalo šťastia, podiel mať na kalichu Pomazaného Tvojho.
Preto žehnám a blahorečím Tebe, o Bože môj! skrze večného Ježiša Krista, premilého Syna Tvojho, ktorý v jednote Ducha svätého s Tebou kraľuje teraz i vždycky, až na veky vekov. Amen.» Sotva skončil svätý reč svoju, zapálili hranicu. Tu sa však udal zázrak podivuhodný. Plameň, do výšky šľahajúci, klenul sa jako oblúk okolo tela svätého, jako plachta vetrom nadutá, on však stál v uprostred ohňa bez toho, žeby sa ho plameň bol dotknul.
Telo jeho ale vyzeralo jako striebro alebo zlato, v ohni žeravé; pri tom šírila sa príjemná vôňa, ako keď sa tymian alebo vzácné korenie páli. Lebo sa oheň svätého nedotýkal, rozkázal sudca katovi, aby ho kopijou prebodnul, na čo z tela jeho taký prameň krve sa vyprúdil, že ním plameň uhasený bol.
Kresťania by radi boli mŕtvolu Polykarpa vybrali z ohňa, ale pohania a Židia zo závisti nahovorili miestodržiteľa, aby ju dočista dal spáliť; veriaci teda len neskôr zobrali spálené kosti, a majúc ich za drahocennejšie nad zlato a drahokamy, složili ich na slušnom mieste, aby tam výročný deň jeho mučeníctva slávili. V meste Smyrne však stojí až po dnes malá kaplička, v ktorej nachádza sa hrob sv. Polykarpa.
Poučenie.
«Šesťaosemdesiat rokov som slúžil Kristu a On nikdy nič zlého mi neučinil, ako by som mohol Kráľa svojho potupiť, ktorý ma vykúpil?» Slová tieto vpísané by mali byť ohnivým písmom do srdca každého kresťana. Kresťanský čitateľu! Boh ti nič zlého neučinil. Alebo povedz, čo ti učinil zlého? «Ľudu môj, čo som ti učinil? a čím som ťa obťažoval? vydaj svedectvo proti mne.» Takto sa ťa táže sám Pán. I čo mu odpovieš?
Tvoje svedomie ti samo hovorí, že ti Boh nikdy nič zlého neučinil, ba že ti nesčíselné dobrodenia ako na tele, tak i na duši preukázal. Jako ho teda môžeš tak často a tak veľmi obrážať? Keby si mal človeka, ktorému si mnoho dobrého preukázal, tento však, zabudol na tvoje dobrodenie, obrážal by ťa bez prestania, to by si sa bez pochyby ponosoval: ako som si to od tohoto človeka zaslúžil?
Neobrážaj na budúcnosť najväčšieho dobrodinca svojho, lež chváľ a zvelebuj ho; a ak popudzuje ťa zlý duch, aby si ho obrazil hriechom, odpovedaj mu: «Toľké časy slúžim Kristu a On nikdy nič zlého mi neučinil, jako by som mohol Kráľa svojho potupiť, ktorý ma vykúpil!»
Modlitba.
O Ježišu, Synu Boha živého! popraj mi milosti, abych sa Ťa vždy verne pri držal; volím radšej umreť, než Teba, Boha večného, nejakým hriechom obraziť. Amen.
* okolo 69 † 155 alebo 156 Smyrna, dnes Ízmir, Turecko
Význam mena: dávajúci mnohé ovocie (gr.)
Atribúty: starec, hranica na upálenie, plameň, dýka
Sv. Polykarp, grécka ikona
Sv. Polykarp sa narodil v roku 69 pravdepodobne v nežidovskej gréckej zámožnej rodine v prímorskom meste Smyrna (terajší Izmír v západnom Turecku). Bol žiakom apoštolov a veľmi dobre sa poznal s mnohými, ktorí videli Pána Ježiša. Podľa cirkevného spisovateľa Tertuliána apoštol Ján, ktorý bol biskupom v Efeze neďaleko Smyrny, ustanovil Polykarpa za biskupa v Smyrne. To sa udialo okolo roku 100. Ignác Antiochijský, ktorý bol umučený roku 107, svedčí o Polykarpovi ako o dobrom pastierovi s nezlomnou vierou. V Smyrne účinkoval asi 70 rokov. Kresťania ho mali vo veľkej úcte a obľube. Neúnavne pracoval na obrátení Židov i pohanov, úzkostlivo dbal na čistotu viery. Historik Euzébius spomína, že Polykarp spolu s pápežom sv. Anicétom rokoval o otázke Veľkej noci, keďže tento sviatok sa slávil na Východe inokedy ako na Západe. Bolo to niekedy na prelome rokov 154 a 155 v Ríme. Otázka sa síce vtedy nevyriešila, no obaja sa rozišli v pokoji.
O Polykarpovej mučeníckej smrti existuje záznam v podobe spisu „Umučenie Polykarpa“, ktorý je najstarším dokumentom z diela „Acta Martyrum“ (Skutky mučeníkov). Napísal ho očitý svedok. Podľa tohto spisu bol Polykarp už veľmi starý, keď v Ázii vypuklo prenasledovanie kresťanov. Pohania sliedili zvlášť po ňom. Vedeli, že on má „na svedomí“ obrátenie mnohých pohanov na kresťanskú vieru. Polykarp chcel zostať v meste, no na naliehanie veriacich odišiel do neďalekej dediny, kde sa ukrýval. Veriaci ho nechceli stratiť, tak bdeli nad jeho životom viac ako on sám. Pohania ho však predsa vysliedili. V poslednej chvíli ešte mohol ujsť, no nespravil to. Sám vyšiel v ústrety vojakom, ktorí sa sami zahanbili, že prišli toľkí, aby chytili slabého starca. Na jeho žiadosť mu dali ešte dve hodiny na modlitbu, potom ho vysadili na somára a viedli do mesta. Cestou stretli mestského sudcu, ktorý ho vzal k sebe na voz. Nahovárali ho, aby sa zriekol Krista. No napriek surovým slovám a fyzickým úderom Polykarp sa nepodvolil. Keď ho priviedli do amfiteátra, prokonzul mu povedal: „Potup Krista a prepustím ťa!“ No Polykarp mu vtedy povedal pamätné slová: „Osemdesiatšesť rokov mu slúžim a nikdy mi neublížil. Ako by som sa mu teraz mohol rúhať?“ Po rozličných vyhrážkach ho prokonzul – aj na žiadosť pohanských divákov dal upáliť. Stalo sa to 23. februára roku 155 za pápeža sv.Aniceta a rímskeho cisára Antonia Pia. Veriaci ho hneď po smrti mali vo veľkej úcte. Jeho telesné pozostatky sú uložené v kostole Sant'Ambrogio della Massima v Ríme. V Umučení Polykarpa sa po prvýkrát spomína pojem „katolícka“ cirkev (vo význame pravoverná). Robí sa tam aj rozdiel medzi úctou k svätým a klaňaním sa, ktoré patrí jedine Bohu. Spomína sa aj uctievanie mučeníkov, ktoré sa robilo v deň ich umučenia (narodenia pre nebo).
Izmir, historický názov Smyrna, je mesto v západnom Turecku, v histoickom kraji Iónia. Je tretie najväčšie turecké mesto a má po Istanbule druhý najväčší prístav Turecka. Názov Smyrna môže mať predgrécky pôvod, no predpokladá sa, že vzniklo z gréckeho názvu myrra, ktorá bola na východe veľmi obľúbená.
Izmir (gr. Σμύρνη (Smyrni)), historický názov Smyrna, je mesto v západnom Turecku, v histoickom kraji Iónia. Je tretie najväčšie turecké mesto a má po Istanbule druhý najväčší prístav Turecka. Názov Smyrna môže mať predgrécky pôvod, no predpokladá sa, že vzniklo z gréckeho názvu myrra (myrha), ktorá bola na východe veľmi obľúbená. Iná teória hovorí, že mesto sa volalo podľa bájnej amazonky menom Smyrne.
Dejin
Starovek
Mesto Smyrna bolo založené už v 3. tisícročí pred Kr. Lelegami, predgréckymi obyvateľmi Anatólie. Koncom 2. tisícročia pred Kr. sa na západe Anatólie začali usadzovať Gréci. Smyrnu založil grécky kmeň Aiolov. Smyrnu však neskôr ovládol susedný grécky kmeň Iónov a Smyrna patrila medzi iónske mestá v Anatólii. Ióni sa tu usadili, prišli sem predovšetkým z neďalekého Kolofonu.
Postupne sa nové grécke mesto Smyrna stalo dôležitým anatólskym strediskom gréckej kultúry. Žili tu aj iónski aj aiolskí obyvatelia. V 7. stor. pred Kr. vzrástla moc Lýdčanov, ktorých kráľ Gyges zaútočil na Maloázijských Grékov a dobyl aj Smyrnu, ktorú úplne zničil. Z mesta ostala iba malá dedina. Neskôr Smyrnu ovládli Peržania. V 3. stor. pred Kr. Anatóliu oslobodil spod perzského vplyvu až Alexander Veľký, ktorý mesto znova postavil, trocha ďalej od pôvodného sídla, na hore Pagos. Počas helenistickej doby už bolo mesto Smyrna veľkolepým helenistickým centrom gréckej Seleukovskej ríše. V 1. stor. pred Kr. si západnú Anatóliu podmanili Rimania. Rozmach mesta pokračoval naďalej a v 1 stor. bola v Smyrne už silná kresťanská komunita. V r. 178 postihlo mesto zemetrasenie, no cisár Marcus Aurelius mesto obnovil. Mesto malo teraz charakter typického provinčného rímskeho mesta. Po roku 395 po Kr. bola Smyrna súčasťou Východorímskej ríše (grécka Byzancia).
Byzantská doba
Mesto bolo významné aj za ranobyzantskej doby, no časom jeho dôležitosť upadala. Smyrna sa v tej dobe nachádzala v byzantskej théme Thrakesion. Územie so Smyrnou sa stalo dejiskom povstania Tomáša Slovana, ktorý povstal proti gréckej vláde v Konštantinopoli, pričom sa k nemu pridalo aj veľa Maloázijských Grékov. V Anatólií sa začínajú usadzovať Turci, keď Gréci utrpeli porážku od tureckého sultána Alp-Arslana v bitke pri Mantzikerte v roku 1071. V roku 1076 turecký veliteľ Čaka Bey dobyl Smyrnu a začlenil ju tak do seldžuckého tureckého panstva. V nasledujúcej dobe sa západnej Anatólie a Smyrny zmocnili križiacki rytieri, keď vyplienili Konštantinopol. Potom v r. 1204 mesto pripadlo gréckemu Nikajskému cisárstvu, neskôr sa Smyrny zmocnili rytieri z Rodosu. Smyrna pripadla v roku 1261 obnovenej Byzancií, no mesto nemalo žiaden veľký význam. V roku 1389 Smyrnu dobyli osmanskí Turci pod vedením Bayezida a grécka vláda sa už neobnovila. V roku 1402 dobyl Smyrnu Turek Tamerlán, no už v roku 1425 sa jej opäť zmocnili osmanskí Turci.
Turecká doba
Smyrna začiatkom 20. stor.
Smyrna sa opäť začala rozmáhať a postupne sa z nej stalo dôležité mesto Osmanskej ríše. Západná Anatólia spolu s krajom Pontos boli jedny z mála krajov Anatólie, kde si Gréci udržali svoju identitu a tak bola Smyrna dôležitým ortodoxným kresťanským strediskom. Turci ju v tejto dobe volali Izmir. Toto meno vzniklo z tureckého skomolenia gréckeho názvu mesta Η Σμύρνη (čítaj I Smyrni). Koncom 15. stor. sa v Smyrne usadzuje židovské obyvateľstvo.
V 17. stor. bolo mesto dôležitým prístavom a obchodným strediskom ríše. V tejto dobe však mesto postihlo zemetrasenie a požiar, z ktorého sa však spamätalo. V 18 stor. sa do mesta sťahujú talianski a francúzski kupci a aj arménske obyvateľstvo. Usadilo sa tu aj grécke obyvateľstvo, hlavne z Egejských ostrovov a ostatnej Anatólie, ale aj z Grécka. Títo Gréci tak posilnili pôvodné grécke obyvateľstvo a tak si Smyrna zachovala svoj grécky charakter, väčšinu obyvateľstva tvorili Gréci.
V 19. stor. bola Smyrna spolu s Konšatantinopolom a Solúnom najvýznamnejšie a najkultúrnejšie mesto Tureckej ríše, zároveň významným strediskom gréckej kultúry.
Bola tu klasická orientálna kultúra, ktorá teraz splývala s novou európskou módou. V meste sa šírila aj moderná európska móda. Bola tu otvorená aj slávna grécka orientálna kaviareň Kafé áman, kde sa ľudia stretávali a hrala tu tradičná grécko-turecká anatólska hudba. Smyrna patrila medzi najvýznamnejšie svetové obchodné a kultúrne centrá. O obchod sa starali predovšetkým Gréci.
Aj tu miestne obyvateľstvo reagovalo na oslobodenie materského Grécka a grécka vláda chcela územie s Konštantínopolom a Smyrnou ovládnuť. To sa podarilo v r. 1919, keď víťazná grécka armáda premiéra Venizelosa triumfálne vstúpila do Smyrny. Avšak v r. 1922 boli Gréci v Anatólií porazení generálom Mustafom Kemalom Attaturkom, ktorý následne zaútočil na Smyrnu a Turci tu vyvraždili 50 000 miestnych Grékov a aj Arménov. Mesto potom zapálili.
Táto udalosť je označovaná ako maloázijska katastrofa východného helenizmu. 200 000 Grékov zo západnej Anatólie po tejto katastrofe utieklo do Atén a do okolitého kraja Atika, kde založili štvrť Nea Smyrni (Nová Smyrna) a Nea Ionia (Nová Iónia).
V roku 1923 bola podpísaná výmena obyvateľstva medzi Gréckom a Tureckom a tak z Anatólie do Grécka odišlo 2 000 000 etnických Grékov, ktorí do Grécka priniesli modernú kultúru a anatólske zvyky. Z kraja Iónia vtedy do Grécka odišlo približne 650 000 Grékov. Tradičná kultúra Smyrny sa skončila, Attaturk sa stal prvým premiérom Tureckého štátu. Smyrna sa nanovo postavila, dostala oficiálne meno Izmir a mesto bolo osídlené tureckými obyvateľmi, ktorí sem prišli z Grécka či z iných končín Anatólie.
Izmir dnes
Dnes je Izmir moderné mesto, s európskym vzhľadom a dôležitým prístavom. Izmir je aj obľúbená turistická destinácia. Okolo prístavu je množstvo luxusných hotelov, medzi nimi aj hotel Hilton. Mesto má rozvinutú dopravu, premáva tu aj metro. Koná sa tu veľa podujatí, slávne sú aj hudobné festivaly tradičnej aj modernej hudby. V Izmire stále žije aj židovská komunita.
