Svätá Perpetua a Felicita-mučenice -sviatok 7.marec
Svätá Perpetua a Felicita-mučenice-sviatok 7.marec
Záznamy o umučení sv.Perpetuy a Felicity sa zachovali,lebo ich sčasti sama napísala vo svojom denníku Perpetua.Opisovala väzenie a muky,ktoré museli podstúpiť.Mala len 22 rokov a mala malého 1 ročného chlapca,bola vdovou,lebo jej manžel padol v boji.Felicita-otrokyňa vo väzení porodila dievčatko,tridni pred popravou.Spolu s nimi boli vo väzení aj 3 muži Revokatus,Saturninus a Saturus,títo boli usmrtení roztrhaním leopardom,ktorý ich rozhrýzol a utrhol hlavy...Saturus mal byť zožraný medveďom,ale prosil dozorcov,aby ho dali leopardovi,lebo sa medveďa veľmi bál.Perpetue a Felicite boli násilne vytrhnuté z náručia ich malé deti a pred ich očami im kati odsekli malé hlavičky.Potom Perpetuu a Felicitu vopchali do siete a uviazali a predhodili divej krave na zabitie a preklatie rohami...krava ich rohami nabodávala a hádzala pred seba .Z oboch mučeníc valila krv od rán rohov kravy,ale ešte žili...Tak ich otroci odtiahli a prebodli im hrdlá...Ich mená boli navždy zapísané aj v omšovom kánone,kde sa spomínajú...Umučenie sv.Perpetuy a Felicity patrí k najdojemnejším opisom,autentickým z tých čias,zachovaným v aktách mučeníkov...Deň mučeníckej smrti 7.marec roku 202 za panovania rímskeho cisára Septima Severa a za pápeža sv.Zefirína.
Svätá VibiaPerpetua ( lat.Perpetua ) bola kresťanskou mučenicou. Bola 7. marca203 (prípadne 202 ) predhodená šelmám v cirkuse . Ako sa dozvedáme zo spisu Passio sanctarum Perpetuae et Felicitatis , bolo jej vtedy asi 22 rokov. Pochádzala z dobrej rodiny, mala vynikajúce vzdelanie, bola vznešene vydatá a mala práve dojčatá.
Bola zatknutá spolu so skupinou kresťanov a po nejakej dobe vo väzení boli na cisárovenarodeniny predhodení šelmám v cirkuse . Perpetua s Felicitou boli predhodené rozdivočenej krave , ktorá ich však len porazila, ale nezabila. Perpetua teda bola dobitá neskúseným gladiátorom , ktorý ju nebol schopný zabiť, takže musela sama naviesť jeho meč na svoje hrdlo .
Rímskokatolícka cirkev si pripomína jej pamiatku spolu so svätou Felicitou v deň ich smrti, 7. marca roku 202 v meste Kartágo-dnes Tunisko Afrika.
† 7. marec 202 (alebo 203) Kartágo, dnes časť Tunisu, Tunisko
V prvých časoch kresťanstva mnoho ľudí položilo život za vieru a za Krista. Žiaľ, o mnohých z nich vieme veľmi málo. O iných zas vieme len z legiend. O Perpetue a Felicite však máme toho dosť, hlavne zásluhou samotnej Perpetuy, ale aj jej učiteľa Satura, ako aj iných osôb, ktorí ich poznali. Správa „Mučeníctvo Perpetuy a Felicity“ bola veľmi populárna, čítavala sa dokonca aj počas liturgie.
V roku 202 sa Vibia Perpetua rozhodla stať kresťankou, hoci vedela, že za to môže aj zomrieť, pretože práve vtedy prebiehalo prenasledovanie kresťanov.za cisára Septima Severa Jej žijúci brat (druhý zomrel, keď mal sedem rokov) nasledoval jej príklad a taktiež sa stal katechumenom. Otec bol z toho nešťastný a pokúšal sa ju odhovoriť. Ľahko ho dokážeme pochopiť – 22-ročná veselá mladá žena mala život pred sebou a okrem toho aj malého synčeka, ktorého ešte kojila. Bola vydatá, no jej manžel sa nikde nespomína, preto mnoho historikov predpokladá, že bola vdovou.
Perpetua nič nedala na otcovo odhováranie. Ukázala na krčah vody a otca sa spýtala: „Vidíš tamten krčah? Môžeš ho nazvať iným menom, než ako sa volá?“ Otec odpovedal: „Samozrejme, že nie.“ Perpetua odpovedala: „Ani ja sa nemôžem nazvať iným menom, ako som – kresťanka.“
Táto odpoveď tak rozčúlila jej otca, že sa na ňu vrhol. Perpetua zaznamenala, že po tomto incidente bola rada, keď bola od neho pár dní oddelená, napriek tomu, že ju zatkli a uväznili. Spolu s ňou zajali štyroch ďalších katechumenov, Saturnina a Secundula a dvoch otrokov, Felicity a Revocatusa. Ich katechéta Saturus bol už aj predtým väznený.
Pred tým, ako ju vzali do väzenia, bola pokrstená. Bola veľmi vnímavá na Božie vnuknutia. Počas krstu cítila, že sa má modliť zvlášť za odvahu a vytrvalosť v súžení a trápení.
Väzenie bolo preplnené ľuďmi. Bolo tam horúco a dusno. Nebolo tam žiadne svetlo. Perpetua píše, že nikdy nezažila takú temnotu. Vojaci nebrali na väzňov žiaden ohľad. Perpetua sa veľmi bála, ale najviac ju trápilo, že musí byť odlúčená od svojho bábätka. Mladá otrokyňa Felicita trpela ešte viac, pretože bola v ôsmom mesiaci tehotenstva.
Dvaja diakoni, ktorí sa starali o väzňov podplatili stráž, a tak mohli obe ženy spolu ísť do lepšej časti väznice. Tam mohli mama a brat Perpetuu navštíviť a priniesť jej aj bábätko. Keď dostala povolenie, aby jej dieťatko zostalo s ňou, povedala: „Moje väzenie sa náhle premenilo na palác.“ Raz k nej prišiel jej otec, naliehavo ju odprosoval, bozkával jej ruka a hádzal sa jej k nohám. Ona mu povedala: „ Nespočívame v našej vlastnej moci, ale v moci Boha.“
Keď ju a ostatných brali pred súd, otec prosil ju aj sudcu, aby nemusela zomrieť. Sudca mal súcit a dal Perpetue šancu zmeniť svoje rozhodnutie, ale Perpetua si stála pevne na svojom. Odsúdili ju na smrť pod zubami divých šeliem v aréne. Jej otec tak zúril, že jej odmietol poslať späť bábätko.
Felicita bola medzitým tiež v mukách. Bolo to proti právu popraviť tehotnú ženu. Zabiť dieťa v maternici bolo preliatie nevinnej a posvätnej krvi. Felicita sa bála, že nebude môcť porodiť predo dňom ich mučeníctva a jej spoločníci budú musieť vydať na ich cestu bez nej. Jej priatelia tiež nechceli opustiť takú dobrú družku ešte pred tým.
Dva dni pred popravou Felicita dostala pôrodné bolesti. Stráž si z nej robila posmech a urážali ju vetami: „Ak si myslíš, že trpíš teraz, čo bude, keď budeš čeliť divým šelmám?“ Felicita im ticho odpovedala: „Teraz som niekto, kto trpí, ale v aréne iný bude trpieť za mňa, pretože ja trpím za neho.“ Porodila zdravé dievčatko, ktoré bolo adoptované a vychovávané ako jedno z kresťanských dievčat v Kartágu. Väzenskí úradníci začali uznávať silu a pevnosť kresťanov a aj vedenie Perpetuy. V niektorých prípadoch pomohli kresťanom: dozorca väznice im dovolil návštevy a neskôr sa dokonca aj sám stal kresťanom.
Ale v iných prípadoch pôsobil poverčivý teror, ako keď jeden úradník odmietol nechať ich očistiť sa v deň popravy, lebo sa bál, že sa ho pokúsia prekliať. Perpetua sa ihneď ozvala: „Predpokladajme, že zomrieme pri príležitosti cisárových narodenín. Nebolo by pre teba lepšie, keby sme aj my vyzerali lepšie?“ Úradník s hanbou po jej výčitke očervenel a začal sa k nim správať lepšie.
Cisár Septimus Severus sa nachádzal v provincii Afrika,odkiaľ aj pochádzal a na narodeniny svojho syna princa Geta
pripravil veľké oslavy v meste Kartágo a v miestnom amfiteatre-cirkuse sa zhromaždilo množstvo ľudí,aby sa pozerali na umučenie zatknutých kresťanov a zožranie divými zverami dňa 7.marca 202.
Deň pred hrami bola slávnosť, takže zástup mohol vidieť čakajúcich na smrť a robiť si z nich posmech. Ale mučeníci sa otočili okolo celého miesta, kde stáli a za smiechu davu ľudí, ktorí neboli kresťania, ich vyzývali, aby nasledovali ich príklad.
Štyria noví kresťania a ich učiteľ (piaty Secundulus zomrel vo väzení) išli do arény s radosťou a pokojom. Perpetua vo zvyčajnej veselosti stretala oči každého pozdĺž cesty. Píše sa, že kráčala „žiariacimi krokmi ako pravá žena Krista, miláčik Boha.“ Keď sa tamtí v aréne snažili donútiť Perpetuu a zvyšok skupiny, aby si obliekli rúcha venované ich bohom, Perpetua vyzvala katov: „Prišli sme sem zomrieť z našej vlastnej slobodnej vôle a tak by sme nemali stratiť našu slobodu oslavovať nášho Boha. Dáme vám naše životy a preto nebudeme oslavovať vašich bohov.“ Jej a ostatným bolo dovolené zostať v ich šatách.
Mužov hodili medveďom, leopardom a divými diviakom. Zo ženy zabíjala zúrivá divá krava s rohami . Keď však dav videl dve mladé ženy, z ktorých jedna zrejme práve porodila, boli zdesení a ženy vytiahli z arény a obliekli. Potom ich však znovu hodili späť do arény, a to tak drsne, že boli pomliaždené a zranené. Perpetua, hoci bola zmätená a veľmi sa bála, stále myslela na iných a šla pomôcť Felicite. Obidve stáli bok po boku, zatiaľ čo všetkým piatim mučeníkom presekli hrdlá.
Perpetuine posledné slová boli: „Pevne si stojte za svojou vierou a milujte sa navzájom!“
Svätá Perpetua a Felicita-mučenice
.
Perpetua a Felicita
Mučeníctvo Perpetua, Felicitas, Revocatus, Saturninus a Secundulus z Menologionu Basila II (okolo roku 1000 n. l.) mučeníkov narodený
Perpetua a Felicita ( latinsky : Perpetua et Felicitas ) boli kresťanské mučeníce 3. storočia. Vibia Perpetua bola nedávno vydatá, dobre vzdelaná z bohatej rodiny , v čase svojej smrti mala údajne 22 rokov a bola matkou malého syna, ktorého kojila. Felicita, bola otrokyňa , uväznená s ňou a v tom čase tehotná, bola s ňou umučená. Spolu s ďalšími boli usmrtení v Kartágu v oblasti Afriky v rímskej provincii Afrika (teraz známej ako Tunisko ).
The Passion of Perpetua and Felicity rozpráva o ich smrti. Podľa pašiového príbehu bolo päť ľudí zatknutých a popravených na vojenských hrách na oslavu narodenín cisára Septimiusa Severusa . Spolu s Felicitas a Perpetuou k nim patrili dvaja slobodní muži Saturninus a Secundulus a otrok muž menom Revocatus; všetci boli katechumenmi alebo kresťanmi, ktorí boli vyučení vo viere, ale ešte neboli pokrstení. K tejto skupine piatich sa pridal ďalší muž menom Saturus, ktorý dobrovoľne išiel pred sudcu a vyhlásil sa za kresťana. Perpetuin príbeh v prvej osobe bol publikovaný posmrtne ako súčasť pašií.
väzenie
Perpetuin účet začína konfliktom medzi ňou a jej otcom, ktorý si želá, aby zaprela svoju vieru. Perpetua to odmietne a čoskoro sa nechá pokrstiť a udajú ju, a uväzenia. Perpetua bola v dňoch pred jej mučeníctvom väznená v Kartágu. Tieto dni a to, čo prežila, opísala vo svojom denníku. Perpetua opísala fyzické a emocionálne muky, ktoré utrpela vo väzení, ktoré viedli k jej mučeníckej smrti. Perpetua fyzicky trpela horúčavami, drsnými väzenskými dozorcami a ukončením pravidelného dojčenia. Perpetua tiež opísala, ako sa podmienky vo väzení zlepšili po tom, čo sa jej podarilo podplatiť dozorcov, aby ju a ostatných mučeníkov presťahovali do inej časti väzenia aj so svojím dieťaťom. Jej fyzické trápenie sa tiež zmiernilo po tom, čo mohla dojčiť svoje dieťa. Perpetua podrobne opísala telesné neduhy a najčastejším v jej rozprávaní bol cyklus bolesti a úľavy, ktorú cítila v prsiach. Na povzbudenie svojho brata Perpetua žiada a dostáva víziu, v ktorej lezie po nebezpečnom rebríku, ku ktorému sú pripevnené rôzne zbrane. Na úpätí rebríka je had, ktorému čelí najprv Saturus a neskôr Perpetua. Had jej neublíži a ona vystúpi do záhrady. Na konci svojho sna si Perpetua uvedomí, že mučeníci budú trpieť. Deň pred mučeníctvom si Perpetua predstavuje, že porazí divokého Egypťana, a vysvetlí si to tak, že bude musieť bojovať nielen s divými zvieratami, ale aj so samotným diablom.
Úcta
Mozaika svätej Perpetuy, Chorvátsko
V Kartágu bola postavená bazilika nad hrobom mučeníkov, Basilica Maiorum, kde sa našiel staroveký nápis s menami Perpetua a Felicitas.
Svätí Felicitas a Perpetua patria medzi mučeníkov menovite pripomínaných v rímskom kánone omše .
Sviatok svätých Perpetuy a Felicitas, 7. marec, sa slávil v celej Rímskej ríši a bol zapísaný do aktov mučeníkov , kalendára mučeníkov zo 4. storočia verejne uctievaného v Ríme Calendar of saints - Wikipedia Keď bol sviatok svätého Tomáša Akvinského vložený do rímskeho kalendára, aby sa slávil v ten istý deň, títo dvaja africkí svätci sa odvtedy iba pripomínali. Tridentský kalendár , ktorý zaviedol pápež Pius V. , pokračoval v ich spomienke až do roku 1908, keď pápež Pius X. posunul dátum ich slávenia na 6. marec. Pri revízii Všeobecného rímskeho kalendáraz roku 1969, bol presunutý sviatok svätého Tomáša Akvinského a sviatok svätých Perpetuy a Felicity bol obnovený na tradičný dátum 7. marca. [11]
Akí nábožní a bohabojní boli prví kresťania, aká bola pevná ich viera v Ježiša Krista, Božieho syna, aká vrelá bola ich láska k nemu o tomto sa presvedčíme v tomto životopise. Patria medzi prvé mučenice cirkvi. „Pasio“- rozprávanie o umučení Perpetuy a Felicity patrí k veľmi cenným dokumentom, svedectvám Katolíckej Cirkvi. Po sv. Petrovi a Pavlovi sú najstaršie svedkyne Krvi. Doba úmrtia je známa, o ich mučeníctve zanechal správu určitý svedok. Mena oboch mučeníc sa spomínajú v Eucharistickej modlitbe tzv. Kanóne sv. omše.
Za panovania rímskeho cisára Septima Severa nastalo v roku 202 ukrutné prenasledovanie kresťanov. Päť katechumenov sa vtedy pripravovalo na krst. Prvá Perpetua, zo vznešeného rímskeho rodu, vydatá mala dieťa. Druhá Felicita, otrokyňa, tiež vydatá, práve tehotná. Dvaja mladíci Secundietus a Saturninus, neskrývali kresťanské zmýšľanie. S nimi sa daj zavrieť aj istý Saturus, zdá sa, že to bol krst Saturnina. Cestou do väzenia prijali sviatosť krstu. Svojej viery sa nechceli vzdať, boli preto predvedené pred divákov v aréne a pohodené dravej zveri. Keď napriek mnohým zraneniam ešte žili kati im vrazili dýku do krku, aby ich usmrtili. Do svojho denníka si Perpetua zapísala „Sme v Božích rukách, všetko záleží od Boha“. Posledné slova patrili jej bratovi „Buďte pevní vo viere a milujte sa navzájom“. obe hrdinsky vyznali „Kresťanky sme“.
Toto veľké a hrozné divadlo sa uskutočnilo 7. marca 202-203. Mužov uväznených s nimi odsúdili na zápas z divou zverou v aréne. Sekundietus zomrel ešte pred tím vo väzení ostatných najprv do krvi zošľahali remencami, potom za revu rozbesnených divákov vypustili na nich šelmy, ktoré ich roztrhali.
Pôvod mena: Perpetua,- z lat. večná nekonečná, Felicita,- z lat. šťastie, nositeľka šťastia
Rímsky cisár Septimus Severus počas jeho vlády bolo veľké prenasledovanie kresťanov a tak boli umučené aj Perpetua a Felicita...
Septimius Severus sa narodil v meste Leptis Magna v severoafrickej provincii Africa proconsularis. Severov otec bol Publius Septimius Geta a bol púnskeho pôvodu. Severova matka bola Fulvia Pia, pochádzala po predkoch z Itálie a patrila do starého rímskeho plebejského rodu Fulviovcov, ku ktorému patrili mnohé významné osobnosti Rímskej republiky. Členovia fulviovskej rodiny spolupracovali s bratmi Gracchovcami. Pôvod rodiny bol v latinskom meste Tusculum.
Ako cisár mal Septimius Severus právo vyhlasovať ľudí za bohov. Za boha vyhlásil okrem iných cisára Commoda, známeho svojimi výstrednosťami. Severus mal veľký rešpekt pred cudzími božstvami a je pravdepodobné, že medzi nimi uctieval aj podobizeň Krista.
Počas trvania svojej vlády uskutočnil Septimius Severus celý rad reforiem. Veľké výdaje štátu ho priviedli k tomu, že začal zdaňovať mestské obce a tvrdo vymáhal dane. Veľký efekt to ale neprinieslo, a tak sa Severus uchýlil k znehodnocovaniu meny. Mnoho jeho reforiem sa týkalo armády. Zrušil výnimočné postavenie prétoriánskej gardy, neobnovil ho ani vtedy, keď gardu nanovo sformoval z príslušníkov panónskych légií. Navyše všetkým vojakom v armáde, aj keď to neboli pôvodom Rimania, povolil dôstojníckou hodnosť. Tým sa na jednej strane armáda posilnila, ale na druhej strane začal proces jej barbarizácie a provincializácie. Potom ešte vydal zákon, ktorým vojakom formálne povolil ženiť sa a zakladať rodiny, dovolil im žiť aj s manželkami pri pohraničných táboroch, kde dostali pridelenú pôdu.
Po smrti cisára Commoda r.193 sa situácia zmenila. Vládu nad ríšou si vybojoval Septimius Severus /193-211/, ktorý s obavou hľadel, ako sa kresťanská komunita stáva stále početne silnejšou. Preto dochádza k zmene v prístupu ku kresťanom a cisár zameriava svoju pozornosť na konvertitov. Septimius Severus vydal edikt, ktorým pod trestom smrti zakázal, aby ktorákoľvek osoba prestúpila na kresťanskú vieru. Edikt cisára Trajana zostal aj naďalej v platnosti, ale už sa v praxi rímskych úradov neuplatňoval. Toto prenasledovanie končí za vlády nástupcu Septimia Severa cisára Caracallu.
