Vo všeobecnosti je tento argument dobrý, ale v niektorých bodoch to vysvetľuje trochu skratkovito (uznávam, že v danom čase sa to asi ani inak nedalo). Je totiž rozdiel medzi "relatívnou" a "absolútnou" škálou vyladenia. Ak napr. hovoríme o slabej interakcie, ktorá má vplyv na rozdiel hmotnosti protónu a neutrónu a to následne na podiel prvkov vo vesmíre, možnosť syntézy uhlíka (Hoylov stav) atď., čiže keď sa povie, že ak by bola interakcia silnejšia/slabšia o nejaký zlomok percenta, že by to nefungovalo - potom áno, toto je silný argument v rámci "relatívneho" vyladenia.

Z inej strany je to pri "absolútnych" škálach, napr. pri popise kozmologickej konštanty (10^-120, či tak nejak), škály gravitačnej interakcie voči ostatným subjadrovým interakciám (silnej slabej a elektromagnetickej) cca. 10^-19 (s tým súvisí aj problém stabilizácie hmotnosti Higgsovho bozónu), tak tam jednak nemáme potvrdenú teóriu, ktorá by všetky tieto interakcie zahŕňala, jednak tá škála môže byť viazaná logarimicky (v tej neznámej teórii), čo by napr. redukovalo vyladenie z 10^-120 na ln(10^-120) = -276, čiže v relatívnej mierke 0,4%.

Ešte je zaujímavá okolnosť pri hľadaní fundamentálnejších teórii (viď koniec nasledujúceho odstavca). V súčasnosti je pomerne dobre zavedený Štandardný model elementárnych častíc (+ drobné nedávne doplnky, napr. nenulová hmotnosť neutrín), ktorý je viac-menej vnútorne konzistentný a spadá pod neho prakticky všetko (ohľadom hmoty a okrem gravitácie), čo je človeku nejak technicky prístupné (iná vec je, že niektoré veci sú numericky príliš náročné na výpočet, takže z praktického hľadiska sú fyzikou akoby neuchopené). Čo sa týka známych interakcií a častíc, tie dokonca pokrývajú takmer všetky možnosti, ktoré sú pre daný typ kvantovej teórie poľa (QFT) možné (z hľadiska renormalizovateľnosti, ABJ anomálie a pod.).

Štandardný model však má isté okrajové (snáď by sa mohlo povedať "filozofické") nedostatky, napr. nestabilizovaná škála hmotnosti Higgsovho bozónu, neprítomnosť vysvetlenia tmavej (skrytej) hmoty z astronomických pozorovaní, a tiež prečo sú práve tri generácie elementárnych fermiónov (z ktorých máme okolo seba len jednu, a ostatné dve vznikajú len krátkodobo pri vysokoenergetických zrážkach častíc). Niektoré z týchto nedostatkov by mala riešiť supersymetria (a poťažne strunová teória), ale tam zrazu vyskočí taký počet ďalších voľných parametrov, že to vyzerá dosť zúfalo - minimálne pre teoretika, ktorý začal s pomerne úhľadným Štandardným modelom a očakával, že fundamentálnejšia teória zmenší počet voľných parametrov - a namiesto toho ho radikálne zväčšuje. Supersymetria zatiaľ nebola experimentálne objavená.