20.06.2003 - o. Mgr. Jozef Matejovský

Svätá myronosička a apoštolom rovná Mária Magdaléna – 22.7.

Táto kráľovná kajúcich sa hriešnikov, ako Máriu Magdalénu nazýva jeden zo svätých otcov, o ktorej úprimnej láske k Ježišovi tak často hovorí evanjelium, bola pôvodom Galilejčanka. Po smrti rodičov sa s majetkom podelila so svojím bratom Lazárom a sestrou Martou, pričom sa jej ušiel zámok Magdala, ktorý leží nad Genezaretským jazerom, a podľa ktorého bola nazvaná Magdalénou. (Nielen Dobrjanskij hovorí o Márii Magdaléne ako o sestre Lazára, no aj iní autori. Napr. Misál latinsko-slovenský, SSV Trnava, 1952, str. 1033.) Zvedená lesťami a pokušeniami sveta sa dostala táto na seba samú ponechaná, telom krásna sirota na neistú pôdu a upadla tak hlboko, že v meste Jeruzalem bola všetkým známa ako verejná hriešnica. Tak ju nazýva aj evanjelium a ďalej hovorí, že Pán z nej vyhnal sedem zlých duchov. (Lk 8,2) Tieto slová niektorí chápu doslovne, no iní pod zlými duchmi chápu hriechy, od ktorých ju oslobodil Spasiteľ. Svätí otcovia mienia, že Mária Magdaléna iba zo zvedavosti, alebo naklonená sestrou Martou, počúvala náuku Ježiša Krista. No preniknutá a strhnutá slovami Božského Učiteľa pocítila celú veľkosť svojich previnení a spoznala ťažký stav svojej duše. Keď sa potom kajúcne vrátila k Pánovi, kvôli svojej láske a nádeji našla milosť a spásu. Sv. Lukáš to opisuje nasledovným spôsobom. (Lk 7,36-50)
Jeden farizej pozval k sebe na hostinu Ježiša Krista. Ježiš odišiel do jeho domu a sadol si za stôl. A táto žena, ktorá žila v meste ako verejná hriešnica, sa dozvedela, že Kristus Pán sa nachádza v dome farizeja na hostine, priniesla tam nádobu s myrom (drahý, voňavý olej ), postavila sa zozadu k Ježišovi a začala mu svojimi vlasmi umývať nohy a utierať svojimi vlasmi. Potom mu bozkala nohy a natierala mu ich myrom. Keď to videl farizej, ktorý pozval Ježiša, hovoril sám sebe: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“ Ježiš ako Boh vedel, čo si farizej myslí, ozval sa k nemu a vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“ Na to farizej: „Povedz, Učiteľ!“ Vtedy Ježiš povedal: „Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?“ Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.“ Ježiš povedal: „Správne usudzuješ.“ Obrátil sa k žene a ďalej hovoril Šimonovi: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ Potom Pán povedal žene: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Keď to počuli prítomní, začali medzi sebou hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ A Ježiš povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“ Tou ženou bola Mária Magdaléna.
Od tej chvíle sa srdce Márie Magdalény úplne zmenilo, bolo preniknuté iba vďačnosťou a láskou k Ježišovi. Už viac od neho neodstúpila no zakúšala a spoznávala, že jej nikdy nebolo tak dobre, ako pri ňom. Sedieť pri jeho nohách a z jeho prečistých úst počúvať slová živote bolo pre ňu najväčším šťastím. To robila, keď Ježiš Kristus idúcky z Kafarnauma do Jeruzalema vstúpil v Betánii do domu jej brata Lazára. (Lk 10,38-42) Sadla si k Ježišovým nohám a počúvala jeho náuku. Marta, jej sestra, sa za ten čas starala, aby svojho hosťa patrične prijala, nakoniec sa postavila pred Ježiša a povedala: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!“ Spasiteľ jej na to povedal: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.“
Iba o jedno sa treba starať, to jest o posvätenie sa a tak dosiahnuť večné šťastie. Kto o to dbá, ten napĺňa svoje najdôležitejšie záväzky, miluje námahy a skutky, jeho konanie je tiché a pokojné, lebo vždy sa vzťahuje na Boha. Mária si vybrala najlepší podiel – lásku k Pánovi. Pán jej túto lásku odplatil svojou láskou. Jemu nestačí hriešnicu vytiahnuť z blata hriechu. Ťahá ju k sebe, lebo tam, kde prebýva prečistá Panna, Matka, kde spočíva panenský sv. Ján, sa môže nachádzať i kajúcnica Magdaléna. Zo dňa na deň rastie v nej láska k Osloboditeľovi, keď vidí zázraky, osobitne keď vzkriesil zmŕtvych jej brata Lazára. Túto úprimnú lásku a srdečnú vďačnosť onedlho preukázala prekrásnym spôsobom, ako o tom píšu evanjelisti Ján a Marek takto. (Jn 12,1-1; Mk 14,3-9)
Šesť dní pred Velikodňom (označenie Paschy používané u východných kresťanov ), v ktorý mal Ježiš zomrieť, prišiel do dediny Betánia neďaleko Jeruzalema, kde žil Lazár, ktorého mŕtveho a štyri dni ležiaceho v hrobe vzkriesil. Tam pre Ježiša pripravili večeru, pri ktorej Marta posluhovala a Lazár s ostatnými sedeli pri stole. Počas nej vzala Mária Magdaléna drahú masť, pomazala ňou Ježišove nohy, utrela ich svojimi vlasmi a celá miestnosť sa naplnila vôňou tej masti. Potom nádobu rozbila a myro z nej vyliala na Ježišovu hlavu. Niektorí z prítomných na to pozerali krivým okom a medzi sebou hovorili: „Načo takto mrhať voňavý olej?! Veď sa mohol tento olej predať za viac ako tristo denárov a tie rozdať chudobným!“ A začali sa na Máriu Magdalénu osopovať. Teraz sa ozval Ježiš a hovoril im: „Nechajte ju! Prečo ju trápite? Urobila mi dobrý skutok. Veď chudobných máte vždy medzi sebou a keď budete chcieť, môžete im robiť dobre. Ale mňa nemáte vždy. Urobila, čo mohla. Vopred pomazala moje telo na pohreb. Veru, hovorím vám: Kdekoľvek na svete sa bude ohlasovať evanjelium, bude sa na jej pamiatku hovoriť aj o tom, čo urobila.“
Onedlho potom začalo utrpenie a prišla smrť Ježiša Krista. Mária Magdaléna išla za ním na každé miesto jeho múk a sprevádzala ho až na horu Golgotu. Keď jeden z jeho apoštolov sa ho zriekol, druhí ho zradil a ostatní sa rozutekali, Mária Magdaléna, úprimne ho milujúca, sa od neho nevzdialila až do jeho smrti. Sv. evanjelista Ján píše: „Pri Ježišovom kríži stála jeho Matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna.“( Jn 19,25)
Spasiteľa neopustila ani ako mŕtveho, a ak ho opustila, tak iba preto, aby slávila sobotu. Sotva minul tento svätý deň, hneď sa s inými pobožnými ženami ponáhľala k Spasiteľovmu hrobu a prišla tam s východom slnka. (Jn 20,1-18) Cestou sa starali, kto im odvalí kameň položený pri vchode do hrobu. (Mk 16,3) Za ten čas tam prišli a hrob už našli otvorený, a keď doň nazreli, videli, že je prázdny. Magdalénu nebolo možné utešiť, že nemôže Ježiša vidieť ani živého, ani mŕtveho. Premožená žiaľom plakala pri vchode do hrobu. Vtom sa zjavili dvaja anjeli a pýtali sa zarmútenej: „Žena, prečo plačeš?“ Ona odpovedala: „Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho položili.“ Prečo jej nepovedali anjeli, ale ten, ktorého tak túžobne hľadala, že vstal zmŕtvych? Určite si to Pán nechal pre seba zvestovať jej túto veľkú radosť. Keď povedala oné slová anjelom, Magdaléna sa obrátila a zbadala stáť Ježiša, no nespoznala, že je to skutočne Ježiš. Ježiš jej povedal: „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Ona, mysliac si, že pred ňou stojí záhradník, mu povedala: „Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem.“ Ježiš, dojatý touto skutočnou oddanosťou, ju zavolal po mene: „Mária!“ Tento hlas jej otvoril oči, ona ho spoznala a radostne povedala: „Učiteľ!“, a chcela mu objať nohy. No Ježiš povedal: „Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu.“ Vtedy sa Magdaléna ponáhľala k apoštolom a zvestovala im, že videla Pána, a že jej toto povedal.
Mária Magdaléna bola prvá, ktorá bola hodná vidieť Pána po jeho vzkriesení. Táto milosť bola odmenou za onú horúcu lásku, ktorá ju vždy nútila chodiť za Ježišom Kristom, verne až po hrob. O ďalšom osude tejto spravodlivej Sv. písmo mlčí a viac ju nespomína. Jeruzalemský patriarcha Modest, a po ňom aj iní, tvrdí, že Mária Magdaléna po Kristovom nanebovstúpení odišla s presvätou Bohorodičkou a sv. Apoštolom Jánom do mesta Efez a tam v pokoji zakončila svoj život. Grécky cisár Leon Filozof mal v roku 890 prikázať, aby jej pozostatky preniesli do Konštantínopola.
Iná nábožná tradícia tvrdí čosi iné. Keď po smrti sv. prvomučeníka Štefana začali v Jeruzaleme všetkými silami prenasledovať kresťanov, zobrali Máriu Magdalénu, jej sestru Martu a brata Lazára aj iných kresťanov a posadili ich na loď, nedali im veslá, loď pustili na more, aby sa tam všetci utopili, alebo zahynuli od hladu. No sám Pán Boh bol ich sprievodcom a ochrancom a loď s nimi priplávala až k brehom Francúzka, menovite do mesta Marseille, kde všetci taja ohlasovali Ježiša Krista s takým úspechom, že v krátkom čase zhromaždili spoločenstvo veriacich kresťanov, ktorému bol Lazár prvým biskupom.
Mária Magdaléna potom odišla do neďalekej pustovne, kde na hore v jednej jaskyni žila tridsať rokov ako kajúcnica. Tu vo dne v noci rozmýšľala o utrpení a smrti Ježiša Krista, a to osladzovalo jej drsný život a privádzalo ju do takého vytrženia, že často mohla opakovať: „Moja láska je rozopätá na kríži!“, slová, ktoré neskôr i sv. mučeník Ignác Bohonosec krátko pred svojou smrťou napísal Rimanom. Po tridsiatich rokoch, keď ucítila, že sa blíži koniec jej života, prišla do mesta Marseille, vošla do Božieho chrámu, kde ju biskup Maximín, následník Lazára, uzrel, ako zaliata slzami vystiera ruky k nebu. Mária Magdaléna sa mu vyspovedala zo svojich hriechov a prijala sv. Tajny, po čom jej duša vzlietla k milovanému Spasiteľovi, ktorému nech je aj od nás česť a chvála ne veky vekov. Amen.

Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 261-267.

homily-service.sk/archiv/?zobrazit=text&tema_id=1686

Z denní liturgie
liturgie.cz/misal/08sanctoral/07_22.htm

1. čtení:
Čtení z Písně písní.
Snoubenka praví: Na svém lůžku za noci jsem hledala miláčka svého srdce, hledala, a nenalezla. „Vstanu a projdu městem, po ulicích a náměstích budu hledat miláčka svého srdce.“ Hledala jsem ho, a nenalezla. Našli mě strážní, procházející městem. „Viděli jste miláčka mého srdce?“ Ale sotva jsem je přešla, nalezla jsem miláčka svého srdce.
Pís 3,1-4a

Žalm:
Má duše po tobě žízní, Pane, můj Bože!

Bože, ty jsi můj Bůh,
snažně tě hledám,
má duše po tobě žízní, prahne po tobě mé tělo
jak vyprahlá, žíznivá, bezvodá země.

Tak toužím tě spatřit ve svatyni,
abych viděl tvou moc a slávu.
Vždyť tvá milost je lepší než život,
mé rty tě budou chválit.

Tak tě budu velebit ve svém životě,
v tvém jménu povznesu své dlaně k modlitbě.
Má duše se bude sytit jak tukem a morkem,
plesajícími rty zajásají ústa.

Neboť stal ses mým pomocníkem
a ve stínu tvých křídel jásám.
Má duše lne k tobě,
tvá pravice mě podpírá.
Zl 63,2.3-4.5-6.8-9

Evangelium:
Jan 20,1.11-18