Donatistické myšlienky

Donatisti hlásali, že skutočná cirkev je spoločenstvom dokonalých a morálne bezúhonných osôb, a túto svoju dokonalosť si musí zachovať a strážiť. Odpadlíci (traditori,..) nemali mať možnosť svätiť (vykonávať sviatosti), pretože účinnosť posvätných účinkov podľa nich závisela od dôstojnosti osoby, ktorá sviatosť udeľovala. Sviatosti, ktoré udeľovala nemorálna osoba boli podľa nich pochybné, neplatné a škodlivé. Toto učenie bolo v rozpore s náukou všeobecnej (t.j. katolíckej) Cirkvi, podľa ktorej majú sviatosti pôvod v Bohu a pôsobia ex opere operato, t.j. sviatosti majú podľa katolíckej náuky v sebe Bohom udelenú milosť a účinnosť. Keď sa sviatosť slávi podľa úmyslu katolíckej Cirkvi a prostredníctvom kanonicky určenej formy, pôsobí v nej, a skrze ňu Božia moc nezávisle od osobnej morálky vysluhovateľa. Donatisti ďalej tvrdili tiež, že okrem samotného odpadlíka prestáva byť skutočným členom cirkvi aj ten, kto s odpadlíkom zotrváva v spoločenstve, napr. aj na bohoslužbe. Východiskom ich úvah bolo prevzatie starozákonného inštitútu „obradného poškvrnenia človeka pri kontakte s mŕtvolou" (contaminare). Súžitie s hriešnikom, o ktorom bolo známe, že je "kontaminovaný", prinieslo morálne pošpinenie aj tomu, kto sa sním stýkal. Keďže katolícka cirkev nezavrhla traditorov ako apostatov, donatisti ju celú vnímali za kontaminovanú. Človek podľa donatistov svojimi činmi mohol krst aj stratiť, mohol byť ale znovu pokrstený. Ak preto chcel katolík vstúpiť k donatistom, musel byť znovu pokrstený a v prípade kňaza aj vysvätený. Aj medzi donatistami sa tak nachádzalo viacero traditorov.[1][2][8][9][10][pozn. 3]

---

Sv. Augustín bol normálny. Donatus bol nenormálny.