SVIATOK K R I S T A ...K R Á Ľ A -nedeľa -26.novembra

Sviatok Krista Kráľa

Slávnosť nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa vesmíru , bežne označovaná ako Sviatok Krista Kráľa , Nedeľa Krista Kráľa alebo Nedeľa Kráľovstva Krista , je sviatkom v liturgickom roku , ktorý zdôrazňuje skutočné kráľovské postavenie Kristus . Sviatok je relatívne nedávnym prírastkom do liturgického kalendára, ktorý v roku 1925 zaviedol pápež Pius XI. pre rímsky obrad Katolíckej cirkvi .

V roku 1970 sa jeho zachovávanie rímskeho obradu presunulo z októbra na poslednú nedeľu cez deň a teda na koniec liturgického roka. Najskorší dátum, kedy môže byť sviatok Krista Kráľa, je 20. novembra a najneskôr 26. novembra.

Luteránska , anglikánska , moravská , metodistická , nazaretská , reformovaná a zjednotená protestantská cirkev tiež slávia sviatok Krista Kráľa, ktorý je obsiahnutý v Revidovanom spoločnom slovníku ; metodistická , anglikánska a presbyteriánska cirkev to často dodržiavajú ako súčasť liturgického obdobia Kingdomtide Anglikanizmus ktoré trvá medzi štvrtou nedeľou pred adventom .a sviatok Krista Kráľa. Vo farnostiach západného obradu Ruskej pravoslávnej cirkvi mimo Ruska sa oslavuje v rovnaký vypočítaný dátum ako posledná nedeľa cirkevného roka, nedeľa pred prvou adventnou nedeľou . [5] Rímskokatolíci, ktorí sa hlásia k mimoriadnej forme rímskeho obradu , používajú Všeobecný rímsky kalendár z roku 1960 a naďalej zachovávajú slávnosť v deň stanovený v roku 1925, poslednú októbrovú nedeľu.

Podľa Cyrila Alexandrijského má Kristus „vládu nad všetkým stvorením, vládu, ktorá nie je uchvátená násilím ani si ju neuzurpuje, ale svojou podstatou a prirodzenosťou. Jeho kráľovská moc je založená na hypostatickom spojení . Z toho vyplýva nielen to, že Kristus má byť uctievaný anjelmi a ľuďmi, ale že jemu ako človeku sú anjeli a ľudia podriadení a musia uznať jeho ríšu; vďaka hypostatickej jednote má Kristus moc nad všetkým stvorením."

Sviatok Krista Kráľa má eschatologický rozmer poukazujúci na koniec vekov, keď bude nastolené Ježišovo kráľovstvo v celej svojej plnosti až do končín zeme. Vedie do adventu , keď Cirkev očakáva Kristov druhý príchod.

Pápež Pius XI. zaviedol sviatok Krista Kráľa vo svojej encyklike Quas primas z roku 1925 ako odpoveď na rastúci sekularizmus a nacionalizmus a v kontexte nevyriešenej rímskej otázky .

Slávnosť Ježiša Krista Kráľa je dňom rímskokatolíckeho liturgického kalendára , ktorý pripadá buď na poslednú, teda 34. nedeľu v liturgickom medziobdobí alebo na poslednú októbrovú nedeľu v tradičných katolíckych kalendároch. Liturgická farba je biela.

Po nej teda nasleduje buď Advent (prvá adventná nedeľa) alebo nedeľa „po Duchu Svätom“.

História

Ide o sviatok pomerne nový. Vyhlásil ho v roku 1925 vo svojej encyklike Quas primas z 11. decembra pápež Pius XI . Prvýkrát sa tento sviatok oslavoval na poslednú októbrovú nedeľu roku 1926 . Pius XI. chcel týmto sviatkom zdôrazniť, že štátna správa nemá podľa náuky katolíckej cirkvi právo rozhodovať o záležitostiach, ktoré prináležia Bohu – tj predovšetkým v oblasti etiky a dôstojnosti človeka. Pius XI. s oslavou tohto sviatku spojil tiež každoročné zasvätenie ľudstva Ježišovmu srdcu (porov. Najsvätejšie Srdce Ježišovo ).

Charakteristika

Kráľovský titul pripisovaný Ježišovi Kristovi má svoj pôvod v evanjeliách Nového zákona , kde je takto Ježiš na viacerých miestach predstavovaný ako dlho očakávaný kráľ Židov ( mesiáš ). Spolu s ďalšími titulmi (napr. „Pán“) je označenie „kráľ“ vyjadrením vlády, ktorú veriaci priznáva Ježišovi Kristovi nad svojím životom.

omšový poriadok

Počas omše sa obvykle spieva omšová pieseň Ježišovi, Kráľovi .

“ Trinásta kapitola hovorí o úradnom zavedení sviatku Krista Kráľa: „Našou apoštolskou mocou ustanovujeme sviatok nášho Pána Ježiša Krista Kráľa, ktorý sa má sláviť každoročne po celom svete poslednú nedeľu v októbri, bezprostredne pred sviatkom Všetkých svätých.

Slávnosť Krista Kráľa

V nedeľu 26. novembra slávime 34. nedeľu v cezročnom období – poslednú nedeľu v tomto liturgickom roku. Liturgický rok začína adventom – prípravou na slávnosť Narodenia Pána – a končí oslavou Krista Kráľa, na ktorého sa Otec rozhodol všetko zamerať a v ňom zjednotiť. Sviatok Krista Kráľa zaviedol pápež Pius Xl. a stanovil preň poslednú októbrovú nedeľu. Prvýkrát sa nedeľa Krista Kráľa slávila na konci Svätého roku 1925. Liturgickou reformou po Druhom vatikánskom koncile bol tento sviatok povýšený na slávnosť – najvyšší stupeň slávenia a veľmi vhodne bol preložený na poslednú, tridsiatu štvrtú cezročnú nedeľu v liturgickom roku.

Slávnosť Krista Kráľa

Cirkevný rok sa v Katolíckej cirkvi končí slávnosťou Krista Kráľa, ktorá je dnes. Nedeľa Krista Kráľa je poslednou nedeľou cirkevného roka. Ďalšia nedeľa už bude prvou adventnou a začne sa ňou nový cirkevný rok. Sviatok Krista Kráľa zaviedol pápež Pius Xl. a stanovil preň poslednú októbrovú nedeľu. Po prvý raz sa nedeľa Krista Kráľa slávila na konci Svätého roka 1925 ako svedectvo lásky Cirkvi voči svojmu božskému Ženíchovi, preto bola spojená s modlitbami a poklonami, ktoré mali vzbudzovať v srdciach veriacich túžby a predsavzatia naprávať svoj život, aby Krista lepšie prijímali za svojho Pána a Kráľa. Modlitba zasvätenia ľudstva Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu pred vystavenou Oltárnou sviatosťou od začiatku bola a je obdarená úplnými odpustkami.

Liturgickou reformou po Druhom vatikánskom koncile bol tento sviatok povýšený na slávnosť - najvyšší stupeň slávenia a bol preložený na poslednú, tridsiatu štvrtú tzv. "cezročnú" nedeľu v roku. Liturgický rok sa začína adventom - prípravou na slávnosť Narodenia Pána - a končí sa oslavou Krista Kráľa, na ktorého sa Otec rozhodol všetko zamerať a v ňom zjednotiť. Biblický základ slávnosti Krista Kráľa je v Modlitbe Pána - "príď kráľovstvo Tvoje..." Navyše, hlavným dôvodom Ježišovho ukrižovania bol titul "židovský kráľ'. V štvrtom evanjeliu Ježiš priznáva, že je kráľ, ale jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta, a že sa na to narodil a na to prišiel na svet, aby vydal svedectvo pravdy. V kresťanskej ikonografii je Kristus Kráľ zväčša vyobrazovaný so žezlom v ruke, zväčša v podobe kríža.

Nielen kríž, ale už samotné slovo žezlo, vyjadruje službu. Grécky výraz skeptron pochádza totiž zo slovesa skeptesthai, čiže podopierať, pomáhať. Kristus Kráľ nevlastní žezlo pyšnej moci, ktorou druhých zráža a ponižuje, ale žezlo služby, ktorým druhých podopiera a dvíha. Druhý význam termínu skeptron je palica pútnika alebo pastiera. Kristus Kráľ nesedí pohodlne na tróne, ale ako obetavý pastier predpovedaný prorokom Ezechielom hľadá svoje stratené ovce, zranené obväzuje, slabé posilňuje. Ježiš ako pútnik neustále kráča k tým, čo ho potrebujú. Na tému slávnosti Krista Kráľa pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa v jednej zo svojich kázní povedal:

"Slávnosť Krista Kráľa Zaviedol pápež Pius XI. ako reakciu na ateistické a totalitné politické režimy, ktoré popierali práva Boha a Cirkvi. Atmosférou, v ktorej sa táto slávnosť zrodila, bola napríklad situácia Mexickej revolúcie, keď mnohí kresťania išli na smrť a posledným dychom zakričali: “Nech žije Kristus Kráľ!” Ale hoci je táto slávnosť mladá, jej obsah a jej ústredná idea takými nie sú. Sú veľmi staré a môžeme povedať, že sa zrodili s kresťanstvom. Výraz “Kristus kraľuje” má svoj ekvivalent vo vyznaní viery “Ježiš je Pán,” ktoré zaberá ústredné miesto v kázaní apoštolov. Pasáž nedeľného evanjelia nám rozpráva o smrti Krista, pretože práve v tom momente začína Kristus svoje kraľovanie nad svetom. Kríž je Kristov trón. „ Nad ním bol nápis: ´Toto je židovský kráľ.´ ” To, čo jeho nepriatelia zamýšľali ako oprávnenie jeho odsúdenia, bolo v očiach nebeského Otca vyhlásením jeho univerzálneho kraľovania. Aby sme zistili, čo má tento sviatok do činenia s nami, musíme si iba pripomenúť veľmi jednoduché rozlišovanie.

Existujú dva vesmíre, dva svety alebo kozmy -„makrokozmos,“ ktorým je celý vesmír okolo nás, a „mikrokozmos,“ alebo malý vesmír, ktorý je v každom jednotlivom človeku. Samotná liturgia, v reforme, ktorá nasledovala za Druhým vatikánskym koncilom, cítila potrebu zdôrazniť ľudský a duchovný aspekt tejto slávnosti oproti, tak povediac, jej politickému aspektu.

Modlitba slávnosti už neprosí, ako to bolo kedysi, “aby všetky rodiny národov, teraz oddelené ranou hriechu, boli privedené pod sladké jarmo (Kristovej) vlády” ale aby “každá bytosť, oslobodená od otroctva hriechu, slúžila (Kristovi) a chválila ho naveky.” Pouvažujme opäť nad nápisom umiestneným nad Kristom na kríži: „ Toto je židovský kráľ .“ Diváci ho vyzývali, aby otvorene predviedol svoju kráľovskú moc a mnohí, dokonca aj medzi jeho priateľmi, očakávali spektakulárnu demonštráciu jeho kráľovskej moci. Ale on si zvolil preukázať svoju kráľovskú moc iba svojou starostlivou láskou k mužovi, ktorý bol v skutočnosti zločincom: „‘ Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. ' On mu odpovedal: ‘

Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.´“ Z tohto hľadiska najdôležitejšou otázkou, ktorú si môžeme položiť na slávnosť Krista Kráľa , nie je tá, či kraľuje vo svete, ale tá, či kraľuje vo mne. Nejde o to, či jeho kraľovanie uznávajú štáty a vlády, ale či ho uznávam a žijem ja. Je Kristus Kráľom môjho života? Kto vládne vo mne, kto určuje ciele a stanovuje priority - Kristus alebo niekto iný? Podľa sv. Pavla, sú dva spôsoby ako žiť: môžeme žiť pre seba alebo môžeme žiť Pánovi (Rim 14,7-9). Žiť „pre seba“ znamená žiť tak, že niekto seba považuje za začiatok a koniec.

Je to život uzavretý do seba, poháňaný iba vlastným uspokojením a slávou bez perspektívy večnosti. Žiť “Pánovi,” naopak znamená žiť pre Pána, teda s pohľadom upretým na neho, pre jeho slávu, pre jeho kráľovstvo. To, čo sa nám tu ponúka, je nový život, z pohľadu ktorého aj samotná smrť stráca svoju definitívnosť. Najväčší protiklad, ktorý človek vždy prežíval – protiklad medzi životom a smrťou – bol prekonaný. Tento protiklad už neexistuje medzi „žitím” a „umieraním”, ale medzi životom „pre seba“ a životom „pre Pána.“"

Slávnosť Krista Kráľa „C“

Dnešný sviatok je jeden z najmladších. Zaviedol ho pápež Pius XI. v roku 1929. Bolo to zaiste dielom Božej prozreteľnosti, lebo naša doba je veľmi poznačená búraním hodnôt, ktoré boli istotou ľudí minulých storočí. Dnešný sviatok nám dáva orientáciu i istotu pre život v súčastnej chaotickej dobe. Istota je v pravde. Pravda nám bola zvestovaná v Božom zjavení. Ježiš sám hovorí: „Ja som sa preto narodil a preto som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo o pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“

Keď ste pozorne počúvali čítanie zo svätého evanjelia podľa Lukáša, určite ste si všimli, že štyrikrát sa opakuje v ňom slovíčko „zachrániť“. Členovia Veľrady hovoria pod krížom: „iných zachraňoval, nech aj seba zachráni, ak je Kristus, vyvolení Boží.“ Vojaci sa posmievali: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ Lotor na kríži sa rúhal: „Nie si Kristus? Zachráň seba i nás!“

Slovíčko „zachrániť“ veľmi často vyjadruje našu túžbu po tom, aby Boh zmenil okolnosti nášho života. Spásu si predstavujeme tak, že Boh z nášho života odprace všetky ťažkosti. Ale vidíme, že Ježiš to nerobí, nezostupuje z kríža, ani druhých z neho nesníma, naopak pozýva nás: „Kto chce ísť za mnou nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ Jeho kráľovstvo, o ktorom zvlášť dnes, na sviatok Krista Kráľa, máme rozjímať, nespočíva v tom, že bude v našom živote namiesto nás riešiť naše problémy. Človek musí prijať dôsledky svojich činov a nesprávnych rozhodnutí. Boh je ochotný meniť naše vnútro, posilniť nás svojím Duchom, aby sme dospeli ku slobode a láske.

Ježiš nám v moci Ducha Svätého dáva správny pohľad na náš život. Vyslobodení sme skrze vieru, nádej a lásku. V sile týchto troch čností víťazíme nad svetom. Lotor, ktorý uveril, ktorý uznal svoju vinu a uznal, že spravodlivo trpí, nachádza otvorenú bránu do Raja. Často nedokážeme túto otvorenú bránu do Raja nájsť, lebo nechceme uznať, že to čo prežívame, je priamy dôsledok našich zlých rozhodnutí a že je to spravodlivé. Ak uznáme svoju vinu na utrpení, ktoré prežívame, a za ktoré aspoň čiastočne môžeme, pôjde sa nám životom ľahšie. Každý z nás ma svoj kríž, na ktorom musí zomrieť svojmu sebectvu, svojej pýche a jej rôznym prejavom ako je presvedčenie o vlastnej spravodlivosti a o vine tých ostatných.

Kristovo kráľovstvo nie je z tohto sveta a ani nemieni meniť vonkajšie okolnosti nášho života. Ale rieši základný problém sveta a to je hriešnosť človeka. Oslobodzuje nás od egoizmu, skrze prijatie Ježiša na trón nášho srdca. Boh nás aj v tomto svete chce vychovať, pre kráľovstvo svojho milovaného Syna. Božie Kráľovstvo sa objavuje tam, kde sa človek začína riadiť slovom Božím. A to môžeme okúsiť už teraz, keď sa toto Slovo stane pre nás naším Životom, našou Pravdou i našou Cestou.

Sv. Pavol, ktorý vďaka Kristovej milosti videl lepšie a ďalej ako my, nadšene oslavuje Boha: „Bratia, s radosťou ďakujeme Bohu Otcovi, že nás urobil schopnými mať účasť na podiele svätých vo svetle. On nás vytrhol z moci temnôt a preniesol do Kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie a odpustenie hriechov.“ Ak je Božie Slovo riadiacim princípom nášho života, už teraz žijeme Božie Kráľovstvo a aj keď žijeme ešte na tomto svete, nežijeme pre tento svet, ktorý sa pomíňa, ale začali sme svoju večnú existenciu. Sme vykúpení a sú nám odpustené hriechy. Sme oslobodení, ale zo svojho väzenia musíme vystúpiť sami a v tomto tkvie problém našej pozemskej existencie. Pozhadzovať a prerušiť všetky väzby, ktoré nás zväzujú s Kráľovstvom temnôt, do ktorého sme narodili svojím prirodzeným zrodením.

„Ježiš je obraz neviditeľného Boha, v ňom bolo všetko stvorené, na nebi i na zemi, svet viditeľný i neviditeľný. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho, všetko má trvanie v ňom. On je hlava. Boh totiž chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť, a aby skrze neho zmieril so sebou všetkých, keď jeho krvou na kríži vyliatou, vrátil pokoj všetkým, čo sú na zemi i na nebi.“ Keď budeš tomu veriť a podľa toho žiť, vtedy pocítiš, že naozaj patríš do jeho kráľovstva.

Origenes jeden zo starovekých cirkevných otcov nás poučuje o spôsobe Božej vlády takto: „Podľa slova nášho Pána a Spasiteľa „Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa to dalo spozorovať. Ani nepovedia: Aha, tu je! Alebo: Aha, tamto je! Ale Božie kráľovstvo je medzi nami“, „lebo Slovo je celkom blízko, je v našich ústach, je v našom srdci“. Preto ten, kto prosí, aby prišlo Božie kráľovstvo, celkom iste sa správne modlí za to Božie kráľovstvo, ktoré má v sebe, aby vzišlo, prinášalo ovocie a dozrelo. Lebo v každom zo svätých kraľuje Boh a každý svätec poslúcha duchovné zákony Boha, ktorý v ňom býva ako v usporiadanom meste. Otec je v ňom prítomný a Kristus v takej dokonalej duši kraľuje spolu s Otcom podľa toho: „Prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“

A keď budeme vytrvalo pokračovať, Božie kráľovstvo, ktoré je v nás, dosiahne svoj vrchol, keď sa splní to, čo hovorí Apoštol, že si Kristus podrobí všetkých nepriateľov a odovzdá „kráľovstvo Bohu a Otcovi, aby bol Boh všetko vo všetkom“. Preto sa stále modlime s takým zápalom ducha, ktorý sa prostredníctvom Slova stane božským, a hovorme nášmu Otcovi, ktorý je na nebesiach: „Posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo.“