Svätý K O N R Á D z KOSTNICE /KONSTANZ/ -sviatok 26.novembra....jedovatý pavúk v kalichu s vínom-sv. omša,prvý boží hrob v Európe a zázračné posvätenie kaplnky samotným Pánom Ježišom v tajomnú noc...
Svätý Konrád - slávny biskup 10.storočia mesta Kostnica /Konstanz/ Nemecko....nar.r.900 -umrel 26.novembra r.975 -prvý zakladateľ Božích hrobov v kostoloch...jedovatý pavúk v premenenom víne v kalichu pri sv.omši a zázračné posvätenie kaplnky sv.Meinrada samotným Ježišom v tajomnú noc...Jeden z najtajomnejších svätcov v katolíckej Cirkvi...
Svätý Konrád 3 x putoval ako pútnik do Svätej Zeme a modlil sa v Chráme božieho hrobu...ked sa vrátil domov do Nemecka dal si v kostole sv.Morica vystaviť kaplnku s Božím hrobom ako vo Svätej zemi ako to tam videl a tam sa modlieval a rozjímal...A ten zvyk stavať Božie hroby v kostoloch,aby sa mohli veriaci pokloniť a modliť pri Hrobe Spasiteľa sa rozšíril po ostatnom svete...
Pri slúžení sv. omše v posvätenom chráme mal na obetnom stole pred oltárom sv.Konrad kalich s požehnaným-premeneným vínom...ktoré s Hostiou obetoval a šiel požiť...Naraz zhora z povaly chrámu zletel do kalicha s vínom veľký jedovatý pavúk...svätec videl pavúka plávať vo víne...ale ľud čakal a všetci kňazi tiež...
Vtedy,aby neurobil znesvätenie premenej Božej krvi,tak víno vypil aj s pavúkom...Doslúžil sv.omšu a šiel do sakristie sa ešte modliť...bál sa,že vyvracia premenenú hostiu a víno...prosil Boha o pomoc...bolo mu veľmi zle...ale cítil, že mu niečo ide z hrdla von a cez ústa vyšiel pavúk,ktorý vyšiel von a neuštípil Konráda...svätec ho odhodil a potom sa modlil ďakoval za zázračnú záchranu,že ho ten pavúk zvnútra neuštípil...a nemusel znesvätiť obetu chleba a vína sv. omši...
Sv. Konrád a sv. Ulrich prišli okolo 13. septembra roku 947, i mnohí nemeckí veľmoži a početný zástup ľudu, aby sa posvätil nový chrám. Svätý Konrád išiel o pol noci pred slávnosťou podľa obyčaja svojho s niekoľkými mníchami do kaplnky chrámovej, ktorá zriadená bola k úcte Panny Márie na starom mieste svojom, aby sa modlil.
Sotva vošli do kaplnky, počuli ľúbezné spevy, a hneď na to uzreli Pána Ježiša Krista a preblahoslavenú Pannu Máriu, tiež i anjelov a svätých, ktorí svätili s obyčajnými obradami kaplnku. Počas svätenia počuli hlasy nebeské: «Svätý Bože, v sieni slávnej Panny, smiluj sa nad nami! Požehnaný buď Syn Márie, ktorý prišiel, aby panoval večne.»
A na to zase počuli spev anjelský: «Baránku Boží, smiluj sa nad živými, ktorí veria v Teba, smiluj sa nad nami! Baránku Boží, smiluj sa nad mrtvými, ktorí blahoslavene odpočívajú v Tebe, smiluj sa nad nami! Baránku Boží, udeľ pokoja živým i mrtvým, ktorí blahoslavene s Tebou panujú!»
Svätý strach i radosť zmocnili sa sv. biskupa Konráda a sprievodcov jeho, i zostali v chráme na modlitbách s najhlbšou pobožnosťou až do svitania. Ráno zišli sa kňazi a veriace zástupy do kaplnky chrámovej ku posviacke. Sv. Konrád nechcel konať posvätný obrad a rozprával videnie, ktoré mal. Ale prítomní nútili sv. biskupa, aby posviacal kaplnku. Sv. Konrád nepodvolil sa, i vylieval modlitby svoje k milostivému Bohu až do poludnia.
Netrpezlivé zástupy nútili muža Božieho, aby započal obrad. A hľa, počul hlas s neba: «Prestaň, kaplnka je už posvätená!» Svätý sdelil im zjavenie a vôľu Božiu a všetci uspokojili sa a zvelebovali Boha, i Matku Spasiteľovu. Potom posvätil iba chrám. Roku 964, teda šestnásť rokov nato, poslal cisár Otto vojsko svoje do Ríma na pomoc pápežovi Levovi VIII, ktorého napadli boli nepriatelia.
S ním bola pri vojsku cisárovná Adelhaida, mnohí biskupi, vojvodcovia, veľmoži a rytieri z Nemecka, a medzi nimi nachádzali sa svätí biskupi Konrád a Ulrich, i druhí očití svedkovia zázraku, ktorý bol sa stal v Einsidelne. Ten zázrak bol veľmi znamenitý a svätý Konrád rozprával o ňom obšírne pápežovi Levovi VIII. a kardinálom jeho. Prítomní biskupi z Nemecka potvrdili slová jeho. A pápež uznal ho i potvrdil.
O sv. Konrádovi rozpráva sa tiež, že počas sv. omše spadol so steny po premenení jedovatý pavúk do kalicha jeho. Svätý z úctivosti k najsvätejšej Sviatosti oltárnej, i aby nevzbudil pozornosť ľudu, vypil Krv Božiu i s hnusným hmyzom. A hľa, keď sedel pri stole, vyšiel pavúk z úst jeho, a neuškodil mu.
26. novembra.
Kostnica-Konstanz-Nemecko
V meste Kostnici (Konstanc) bola jedna z najstarších a najslávnejších stolíc biskupských v Nemecku, ktorej mnohí biskupi vyznačovali sa učenosťou, vznešenými cnosťami a horlivosťou apoštolskou; medzi nimi vynikal sv. Konrád, ktorého pamiatku dnes oslavuje sv. cirkev.
Svätý Konrád pochádzal z rodu grófskeho, ktorý vždy vyznačoval sa horlivou príchylnosťou ku sv. cirkvi. Otec jeho bol Henrik, gróf z Altdorfu; matka Beata pochádzala zo slávnneho domu grófov Hohenvarthských z Bavorska. Oba rodičovia nasledovali zbožný príklad vznešených predkov, i vychovávali starostlivo mladšieho syna Konráda, ktorý prejavoval od útlej mladosti náchylnosť k dokonalosti kresťanskej.
Keď zbožný Konrád povyrástol z veku detského, dali ho rodičia do Kostnice na slávnú školu biskupskú k ďalšiemu vzdelávaniu. Biskup Noting, v ktorého dome mladík býval, obdivoval pokroky jeho vo vedách, horlivosť v modlitbe, pokoru, sebazapieranie a dobrotu srdca. On spojoval jako mládenec prísnosť s veselou mysľou, akou vyznačujú sa sluhovia Boží. Každý človek, ktorý poznal ho, obľúbil si a vysoko vážil vznešeného mládenca.
Roku 934 zomrel biskup Noting. Ku pohrebu jeho do Kostnice prišiel sv. Ulrich, biskup z Augsburgu. Duchovenstvo žiadalo po pohrebe sv. biskupa, aby riadil voľbu nového arcipastiera. Po tridennom modlení vyslovil sa biskup, že rozhodol sa za prépošta Konráda. Sotva vyslovil sv. Ulrich mienku svoju, zvolali všetci kňazi: «Konrád nech je biskupom naším!» Pokorný sluha Boží nechcel prevzať ten ťažký úrad; lebo považoval seba za nehodného a neschopného.
Majetky svoje otcovské zamenil za pozemky, ktoré ležali pri sídelnom meste Kostnici; a tieto daroval z čiastky chrámu biskupskému a z čiastky chudobným ľuďom. I dôchodky biskupské upotreboval k takýmto cieľom. Chudobným a trpiacim veriacim svojim bol láskavým otcom a nikto neopúšťal palác jeho bez potešenia a podpory. Ale sláva Božia ležala najviac na zbožnom srdci jeho. V Kostnici vystaval tri chrámy a síce ku cti sv. Jána, sv. Pavla a sv. Mórica.
Spolu navštivovali často pútnické miesto Ainsideln (Einsiedeln) a posilňovali sa vzájomne zbožnými rozpravami vo svätej viere, v nádeji a láske, a každý z nich nachádzal u druhého poučenie, povzbudenie a útechu.
Sv. Konrád putoval tri razy do Svätej Zeme, kde po obťažnej a nebezpečnej ceste ponavštevoval pamätné miesta, ktoré oslávil Spasiteľ narodením, životom a utrpením Svojím, i podivným vzkriesením a slávným vystúpením do slávy nebeskej, aby obživil lásku svoju ku Pánu Ježišovi a bol horlivým sluhom Jeho. Aby oživoval pamiatku na bolestnú smrť Spasiteľovu i u veriacich svojich, dal vystaviť v kostole sv. Mórica sv. hrob, celkom dľa tej podoby, aký vídal v Jeruzaleme.
Dobrotivý Boh navštevoval verného sluhu Svojho mnohými milosťami, a na prímluvu jeho stávali sa divy. Pri boku sv. Konráda účinkoval v Kostnici jako kanonik svätý Gebhard, syn grófa Uza z Bregenzu. Svätý Konrád predpovedal mu, že bude biskupom a nasledovníkom jeho. A to sa i stalo.
Tam, kde teraz stojí chrám a slávný kláštor Maria Ainsidel (Einsiedeln), žil pred vyše tisíc rokmi svätý pustovník Menrád v pustom lese, ktorého zavraždili tam dvaja zbojníci. Až do roku 907 stála pustovňa sv. Menráda prázdna; v nej usadil sa sv. Benno a započal zúrodňovať zem a ľud putovával sem k obrazu Panny Márie, ktorý ctil bol sv. Menrád. Divy a zázraky množily sa, a sv. Eberhard, opát neskôr vystaveného kláštora, dal postaviť nad kaplnkou, kde bol zavraždený sv. Menrád, veľký chrám.
Sotva vošli do kaplnky, počuli ľúbezné spevy, a hneď na to uzreli Pána Ježiša Krista a preblahoslavenú Pannu Máriu, tiež i anjelov a svätých, ktorí svätili s obyčajnými obradami kaplnku. Počas svätenia počuli hlasy nebeské: «Svätý Bože, v sieni slávnej Panny, smiluj sa nad nami! Požehnaný buď Syn Márie, ktorý prišiel, aby panoval večne.»
A na to zase počuli spev anjelský: «Baránku Boží, smiluj sa nad živými, ktorí veria v Teba, smiluj sa nad nami! Baránku Boží, smiluj sa nad mrtvými, ktorí blahoslavene odpočívajú v Tebe, smiluj sa nad nami! Baránku Boží, udeľ pokoja živým i mrtvým, ktorí blahoslavene s Tebou panujú!»
Netrpezlivé zástupy nútili muža Božieho, aby započal obrad. A hľa, počul hlas s neba: «Prestaň, kaplnka je už posvätená!» Svätý sdelil im zjavenie a vôľu Božiu a všetci uspokojili sa a zvelebovali Boha, i Matku Spasiteľovu. Potom posvätil iba chrám. Roku 964, teda šestnásť rokov nato, poslal cisár Otto vojsko svoje do Ríma na pomoc pápežovi Levovi VIII, ktorého napadli boli nepriatelia.
S ním bola pri vojsku jeho Adelhaida, mnohí biskupi, vojvodcovia, veľmoži a rytieri z Nemecka, a medzi nimi nachádzali sa svätí biskupi Konrád a Ulrich, i druhí očití svedkovia zázraku, ktorý bol sa stal v Einsidelne. Ten zázrak bol veľmi znamenitý a svätý Konrád rozprával o ňom obšírne pápežovi Levovi VIII. a kardinálom jeho. Prítomní biskupi z Nemecka potvrdili slová jeho. A pápež uznal ho i potvrdil.
Telo jeho pochované bolo, dľa výslovnej žiadosti jeho, vedľa kaplnky svätého Mórica. Neskôr prenesené boly ostatky jeho do biskupského chrámu v Kostnici. Pri hrobe jeho stály sa mnohé divy, i vystavená bola kaplnka nad ním. Pápež Kalixt II. vyhlásil ho roku 1120 za svätého. » Svätý Konrád vyobrazuje sa v rúchu biskupskom, jako drží v ľavej ruke kalich a pravou požehnáva ho.
Poučenie.
Sv. Konrád pochádzal z bohatého a slávneho rodu grófskeho a predsa opovrhol slávou svetskou a stal sa kňazom, a to kňazom dľa Srdca Ježišovho. Keď vyvolený bol za biskupa, zhrozil sa prijať tú vysokú dôstojnosť. A prečo? On znal, že s dôstojnosťou biskupskou spojené sú veľké ťarchy duševné, veľká zodpovednosť, väčšia, než jednoduchého kňaza.
Keď osvietenému biskupovi Avilovi bolo oznámené, že istý mladý kňaz jeho po prvej sv. omši hneď zomrel, odpovedal ten nábožný biskup: «On má predsa veľké a prísné zodpovedanie pred Bohom!» A o mnoho väčšie zodpovedanie má biskup, ktorému zverené je mnoho tisíc kresťanských duší.
Svätému Františkovi Serafinskému zjavil sa raz anjel s čistou krištálovou nádobou a riekol mu: «Františku, taký čistý má byť každý kňaz jako to sklo!» A sv. František považoval sa za nehodného, aby sa dal vysvätiť za kňaza, ačkoľvek bol mužom veľkej svätosti. Toto naplnilo bázňou i sv. Konráda pred dôstojnosťou biskupskou, A on mal na mysli i vyvýšenosť dôstojnosti tej, ktorej v pokore svojej považoval sa za nehodného.
Biskup a kňaz schopní sú: slúžiť sv. omšu, premeňovať chlieb a víno v pravé Telo a Krv Kristovu; rozväzovať hriechy u hriešnikov; prisluhovať iné sv. sviatosti; hlásať slovo Božie; spravovať veriacich, poťažne i kňazov. A tak biskup a kňaz prevyšuje všetkých hodnostárov sveta. On zvoláva málo slovami Pána Boha s vysokého neba dolu na biednu zem a môže premeniť pri sv. omši chlieb a víno v opravdivé Telo a Krv Jeho, čo nemôže urobiť ani anjel ani iný svätý v kráľovstve nebeskom.
Áno, sám Syn Boží zostúpil na zem s neba, prijal človečenstvo a zastával úrad najvyššieho kňaza, a dôstojnil osobne stav kňazský. Ako sv. Konrád, podobne konajú vrúcni duchovní pastieri obťažné práce svoje na vinici Pánovej; lebo dobre vedia, že keď skrze horlivé rozsievanie semena slova Božieho a kresťanského cvičenia prinesú úžitok, že za to majú v nebi k očakávaniu veľkú odplatu a že účastní budú všetkých tých dobrých skutkov, ktoré pochádzajú z duchovnej práce ich.
Henrik VIII, kráľ anglický, veľký nepriateľ pápeža, biskupov a kňazov, zomieral v zúfalstve a polomrtvý zvolal: «Ó duchovní, ó duchovní!»
Modlitba.
O Bože, ktorý si chcel pre spasenie duší, aby svätý vyznavač Tvoj a biskup, Konrád, bol učinený všetko všetkým: popraj milostivé, aby sme preniknutí sladkosťou lásky Tvojej, následkom učenia jeho a života, i skrze zásluhu prímluvy jeho mohli sa dostať do večných radostí. Skrze Pána nášho, Ježiša Krista. Amen.
Konrád z Kostnice
Konrád z Kostnice ( nem German language - Wikipedia Konrad von Konstanz ; latinsky Conradus, Curtius ; okolo 900 – 26. novembra 975) bol nemecký biskup a svätec .
život
Conrad bol členom mocnej rodiny Welfovcov , syn grófa Heinricha z Altdorfu . Po vzdelaní na katedrálnej škole v Kostnici sa stal prepoštom Kostnického dómu av roku 934 sa stal kostnickým biskupom .
Za jeden z jeho úspechov sa považuje to, že sa vyhol tomu, aby sa zaplietol do vtedajšej politiky, a energiu vyhradil pre svoje biskupské povinnosti. Napriek tomu mal blízko k cisárovi Otovi I. , ktorého v roku 962 sprevádzal do Talianska . Konrád vykonal tri púte do Jeruzalema a niekoľko pútí do Ríma . Založil niekoľko kostolov na biskupských majetkoch a nemocnicu v Kreuzlingene , pomenovanú podľa časti pravého kríža , ktorý Konrád priniesol z Jeruzalema a daroval mu.
Úcta
Jeho spomienka ako na vzor odvahy bola výlučne výsledkom úsilia biskupa Ulricha I. z Dillingenu, biskupa z Kostnice (1111 – 1127). Životopis Konráda napísal okolo roku 1120 Udalschalk, mních z opátstva sv. Ulricha a svätej Afry v Augsburgu , ktorého sa neskôr stal opátom (1124 alebo 1127 až okolo 1150 alebo 1151) . Jeho neskorý dátum nepochybne vysvetľuje nedostatok obsahu, napriek tomu bol Konrád kanonizovaný na prvom lateránskom koncile v roku 1123.
Ikonografia
Svätý Konrád je niekedy predstavovaný ako biskup držiaci kalich s pavúkom v ňom alebo nad ním. To odkazuje na príbeh, že raz, keď slúžil omšu, spadol pavúk do kalicha. V tom čase sa verilo, že pavúky sú smrteľne jedovaté, ale Konrád napriek tomu pil Kristovu Krv, ktorá bola transsubstanciovaná z vína, s pavúkom v nej na znak viery.
Svätý Konrád z Kostnice
narodený
c. 900
Zomrel
26. novembra 975
Uctievaný v
Východná pravoslávna cirkev
Rímskokatolícka cirkev
Kanonizované
1123, Prvý lateránsky koncil pápeža Kalixta II
Sviatok
26. novembra
Atribúty
reprezentovaný ako biskup držiaci kalich s pavúkom v ňom alebo nad ním.
* okolo 900 v Altdorfe pri Kostnici (Bádensko – Württembersko). Pochádzal z dynastie Guelphovcov (Welfovcov). Chodil do katedrálnej školy v Kostnici, než odišiel študovať do St. Gallen do Švajčiarska. Neskôr sa vrátil do Kostnice, kde sa stal prepoštom katedrály. 934 tu bol zvolený biskupom. Na svätení bol prítomný aj jeho dávny priateľ sv. biskup Ulrich z Augsburgu. Konrád bol považovaný za vynikajúceho správcu diecézy, pastiera. Štedro rozdával majetok na založenie nemocníc a hospicov, rovnako ako zriadenie kostolov a kláštorov. Podnikol 3 púte do Svätej zeme.
« Späť
ŽIVOTOPISY SVÄTÝCH
Svätý Konrád Kostnický, biskup - 26. 11.
SV. KONRÁD KOSTNICKÝ biskup (+975) Tento sv. Konrád pochádzal z nemeckej šľachtickej rodiny von Altdorf. Narodil sa okolo r. 900. Bol vychovaný a študoval v kláštore St. Gallen. Vyššie štúdiá si vykonal v dómskej škole v Kostnici (nem. Konstanz) pri Bodamskom jazere. Po štúdiách bol vysvätený za kňaza a stal sa dómskym prepoštom v Kostnici. V r. 934 bol zvolený za kostnického biskupa. Ako biskup sa vyznačil budovaním kostolov a nemocníc pre chudobných. Hoci nevyvíjal nijakú politickú čmnosť, nemecký cisár Otto I. si ho veľmi vážil. Pravdepodobne ho mal v osobnom sprievode, keď sa v r. 964 vybral na korunováciu do Ríma. Okrem toho podľa niektorých nie dostatočne overiteľných správ biskup Konrád trikrát putoval do Jeruzalema. Zomrel 26. nov. 975. Pochovali ho v bazilike sv. Mauricia, ktorú dal kedysi postaviť. Pápež Kalixt II. ho v marci 1123 vyhlásil za svätého. V r. 1526 protestanti hodili svätcove telesné pozostatky do Bodamského jazera. Iba hlavu sa podarilo zachrániť. Svätý biskup Konrád sa uctieva ako patrón freiburského arcibiskupstva (v južnom Nemecku) a, prirodzene, ako jeden z patrónov mesta Kostnica.
V meste Kostnici bola jedna z najstarších a najslávnejších stolíc biskupských v Nemecku, ktorej mnohí biskupi vyznačovali sa učenosťou, vznešenými cnosťami a horlivosťou apoštolskou; medzi nimi vynikal svätý Konrád
Svätý Konrád pochádzal z rodu grófskeho, ktorý vždy vyznačoval sa horlivou príchylnosťou ku cirkvi. Otec jeho bol Henrik, gróf z Altdorfu, matka Beata pochádzala z domu grófov Hohenvarthských z Bavorska. Obaja rodičia nasledovali zbožný príklad vznešených predkov, i vychovávali starostlivo mladšieho syna Konráda, ktorý prejavoval od útlej mladosti náchylnosť k dokonalosti kresťanskej. Keď zbožný Konrád povyrástol z veku detského, dali ho rodičia do Kostnice na slávnú školu biskupskú k ďalšiemu vzdelávaniu. Biskup Noting, v ktorého dome mladík býval, obdivoval pokroky jeho vo vedách, horlivosť v modlitbe, pokoru, sebazapieranie a dobrotu srdca. On spájal ako mládenec prísnosť s veselou mysľou, akou vyznačujú sa sluhovia Boží. Každý človek, ktorý poznal ho, obľúbil si a vysoko vážil vznešeného mládenca.
Keď biskup badal veľkú náklonnosť jeho k stavu duchovnému, vysvätil ho po dokončených štúdiách za kňaza a ustanovil ho tajomníkom svojím. A usilovný i svedomitý Konrád dokazoval úradovaním svojím, že hodný je v plnej miere dôvery biskupovej. Bol opatrný, spravodlivý, zručný v prácach, láskavý a štedrý oproti bližným, i veľmi nábožný. Nielen biskup Noting, ale i kňažstvo ctilo a milovalo ho veľmi. I vyvolený bol nezadlho za prepošta kapituly a vikára biskupského. Roku 934 zomrel biskup Noting. Ku pohrebu jeho do Kostnice prišiel svätý Ulrich, biskup z Augsburgu. Duchovenstvo žiadalo po pohrebe biskupa, aby riadil voľbu nového arcipastiera. Po trojdennom modlení vyslovil sa biskup, že rozhodol sa za prépošta Konráda. Sotva vyslovil svätý Ulrich mienku svoju, zvolali všetci kňazi:
„Konrád nech je biskupom naším!“
Pokorný sluha Boží nechcel prevziať ten ťažký úrad, lebo považoval seba za nehodného a neschopného. Na veľké prosby kňažstva a veriaceho ľudu i na príhovor svätého Ulricha prijal konečne po dlhom zdráhaní posvätenie a stal sa vzorným biskupom. Ako dobrý pastier vynaložil celý život svoj svätému úradu so silnou vierou, pokorou, čistotou, nábožnosťou, láskou a milosrdenstvom. Horlivo ohlasoval učenie Božie, staral sa o čisté mravy kňažstva a veriacich a zvláštne ležalo na srdci jeho šťastie a pohodlie chudobných i nemocných. Majetky svoje otcovské zamenil za pozemky, ktoré ležali pri sídelnom meste Kostnici, a tieto daroval z čiastky chrámu biskupskému a z čiastky chudobným ľuďom. I dôchodky biskupské upotreboval k takýmto cieľom. Chudobným a trpiacim veriacim svojim bol láskavým otcom a nikto neopúšťal palác jeho bez potešenia a podpory. Ale sláva Božia ležala najviac na zbožnom srdci jeho. V Kostnici vystaval tri chrámy a síce ku cti svätých Jána, a Mórica.
Ozdobil nádherne chrám Matky Božej, a obohatil ho svätými ostatkami a drahocennými nádobami. Založil špitál, v ktorom denne nasyťovaní bývali dvanásti chudobní, rozmnožil dôchodky kanonikov pri chráme kapitulskom a naložil, aby bývali spolu v jednom dome a žiaden nemal osobitnú domácnosť a živnosť. O zbožnosti a vznešených cnosťach horlivého biskupa svedčí i to, že svätý Ulrich vyvolil si ho za úprimného priateľa.
Spolu navštevovali často pútnické miesto Einsiedeln a posilňovali sa vzájomne zbožnými rozpravami vo svätej viere, v nádeji a láske, a každý z nich nachádzal u druhého poučenie, povzbudenie a útechu.
Svätý Konrád putoval tri razy do Svätej Zeme, kde po obtiažnej a nebezpečnej ceste ponavštevoval prepamätné miesta, ktoré oslávil Spasiteľ narodením, životom a utrpením Svojím, i podivným vzkriesením a slávným vystúpením do slávy nebeskej, aby obživil lásku svoju ku Pánu Ježišovi a bol horlivým sluhom Jeho. Aby oživoval pamiatku na bolestnú smrť Spasiteľovu i u veriacich svojich, dal vystaviť v kostole svätého Mórica hrob, celkom dľa tej podoby, aký vídal v Jeruzaleme. A dľa príkladu jeho začali sa po celom Západe stavať hroby Spasiteľove v chrámoch a konať pobožnosti vo veľkom týždni pred radostnými sviatkami veľkonočnými. Často rozjímal pri tom hrobe Božom pohrúžený do blaženosti a nadzemskosti o prehorkom utrpení a smrti Pána nášho Ježiša Krista. A keď potom slúžil svätú omšu, odbleskovalo sa hlboké pohnutie jeho nad prítomnosťou Spasiteľovou z obličaja a celej postavy jeho.
Dobrotivý Boh navštevoval verného sluhu Svojho mnohými milosťami, a na príhovor jeho stávali sa divy. Pri boku svätého. Konráda účinkoval v Kostnici ako kanonik svätý Gebhard, syn grófa Uza z Bregenzu. Svätý Konrád predpovedal mu, že bude biskupom a nasledovníkom jeho. A to sa i stalo. A tento svätý učeník jeho bol hodným nástupcom svätého Konráda, on založil pri Kostnici opátstvo Petershausen a povolal Benediktínov z MariaAinsidelnu do neho, i zomrel blahoslavenou smrťou ako otec chudobných r. 985. On bol svedkom i divotvorného vysvätenia kaplnky preblahoslavenej Panny Márie v Ainsidelne skrze anjelov a svätých, ktorí zostúpili z neba.
Tam, kde teraz stojí chrám a slávný kláštor Maria Einsiedeln, žil pred vyše tisíc rokmi svätý pustovník Menrád v pustom lese, ktorého zavraždili tam dvaja zbojníci. Až do roku 907 stála pustovňa svätého Menráda prázdna, v nej usadil sa svätý Benno a započal zúrodňovať zem a ľud putovával sem k obrazu Panny Márie, ktorý ctil svätý Menrád. Divy a zázraky množili sa, a svätý Eberhard, opát neskôr vystaveného kláštora, dal postaviť nad kaplnkou, kde bol zavraždený svätý Menrád, veľký chrám.
Svätí Konrád a Ulrich prišli okolo 13. septembra roku 947, i mnohí nemeckí veľmoži a početný zástup ľudu, aby sa posvätil nový chrám. Svätý Konrád išiel o pol noci pred slávnosťou podľa obyčaja svojho s niekoľkými mníchmi do kaplnky chrámovej, ktorá zriadená bola k úcte Panny Márie na starom mieste svojom, aby sa modlil. Sotva vošli do kaplnky, uslyšali ľúbezné spevy, a hneď na to uzreli Pána Ježiša Krista a preblahoslavenú Pannu Máriu, tiež i anjelov a svätých, ktorí svätili s obyčajnými obradami kaplnku. Počas svätenia slyšali hlasy nebeské:
„Svätý Bože, v sieni slávnej Panny, zmiluj sa nad nami! Požehnaný buď Syn Márie, ktorý prišiel, aby panoval večne.“
A na to zase počuli spev anjelský:
„Baránku Boží, zmiluj sa nad živými, ktorí veria v Teba, zmiluj sa nad nami! Baránku Boží, zmiluj sa nad mrtvými, ktorí blahoslavene odpočívajú v Tebe, zmiluj sa nad nami! Baránku Boží, udeľ pokoja živým i mrtvým, ktorí blahoslavene s Tebou panujú!“
Svätý strach i radosť zmocnili sa svätého biskupa Konráda a sprievodcov jeho, i zostali v chráme na modlitbách s najhlbšou pobožnosťou až do svitania. Ráno zišli sa kňazi a veriace zástupy do kaplnky chrámovej ku posviacke. Svätý Konrád nechcel konať posvätný obrad a rozprával videnie, ktoré mal. Ale prítomní nútili svätého biskupa, aby posvätil kaplnku. Svätý Konrád nepodvolil sa, i vylieval modlitby svoje k milostivému Bohu až do poludnia.
Netrpezlivé zástupy nútili muža Božieho, aby započal obrad. A hľa, slyšal hlas s neba:
„Prestaňte bratia, kaplnka je už posvätená!“ Svätý zdelil im zjavenie a vôľu Božiu a všetci uspokojili sa a zvelebovali Boha, i Matku Spasiteľovu. Potom posvätil iba chrám.
Ako Kristus Pán sám pri svätení kaplnku Svätú omšu s veľkou slávou slúžil
Sv. Konrád na oltárnom obraze v Löwentale
V životopise sv. Meinrada sa rozpráva, ako v osemdesiatom roku po jeho smrti zbožný kostnícky biskup, svätý Konrad, sa vydal do Einsiedelu, aby kaplnku svätého Meinrada vysvätil. Keď sa v noci pred vysvätením do tej kaplnky uberal, aby sa tam modlil, počul spev anjelov, ktorí spevali predspevy a odpovede, ktoré sa používa pri svätení chrámov. Keď potom do kaplnky samej vstúpil, zbadal ju naplnenú anjelov a Krista Pána samého, rúchom biskupským priodeného, an ju vysväcuje. Aj uchvátený bol takým úžasom, že stál nepohnuto vo svätom ustrnutí. Aj videl a počul celkom zreteľne, ako Kristus Pán, obkľúčený apoštolmi, anjelmi ai inými mnohými svätými, konal tie isté modlitby i obrady, ktoré biskupi pri svätení chrámov užívajú. Matka Božia, ktorej na počesť oltár aj s kaplnkou boli oznámené, stála na oltári v najvyššej sláve, nad slnko lesklejšie, nad blesk skvelejší. Po vysvätení kaplnky slúžil Kristus Pán sám s najväčšou slávnosťou Svätú omšu. Po svätej omši zmizol celý nebeský zástup, a zanechal svätého Konrada v preblaženej radosti i sladkosti. Ten istý zistil v posvätenej svätyni šľapaje Ježiša Krista, vtlačenej do nasypaného popola, a steny svätým križmom pomazané.
Zrána prišedší páni žiadali, aby svätý Konrad kaplnku vysvätil. On odpovedal: „Nesmiem jej vysvätiť, pretože už spôsobom tajomným je vysvätená.“ Keď však oni neprestávali naň doliehať, aby sa svätením začal, počuli všetci spolu hlas s neba, ktorý takto trikrát sa ozval: „Ustaň, brat! Kaplnka je už vysvätená.“ Na to svätý Konrad od svätenia upustil, a oznámil túto podivuhodnú udalosť svätému Otcovi do Ríma.
Keď si túto podivuhodnú udalosť prečítal, snáď si povieš: „Ó, kiež by som bol vtedy pri svätom Konrade býval, a tiež zrel, čo on videl! Ako by som sa čudoval, ako radoval, aký nábožný bol!“ A hľa, tým istým počudovaním budeš uchvátený, tým istým pocitom svätej radosti a vriacej pobožnosti budeš preniknutý, koľkokrát budeš nábožne svätú omšu obcovať a pri nej o vznešenosti jej rozjímať. Lebo pri každej svätej omši je Kristus Pán sám kňazom obetujúcim, ktorý seba samého za spásu tvoju nebeskému Otcovi obetuje. A koľkokrát zostupuje z neba na naše oltáre, obkľučujú ho zástupy anjelov, hoci my ich telesnými očami nevidíme. Ako nábožne budeš sa pri svätej omši modliť a ako za šťastného budeš sa pokladať, keď budeš uvažovať, že uprostred anjelov kľačíš, koľkokrát svätú omšu obcuješ!
Roku 964, teda šestnásť rokov nato, poslal cisár Otto vojsko svoje do Ríma na pomoc pápežovi Levovi VIII, ktorého napadli nepriatelia. S ním bola pri vojsku jeho Adelhaida, mnohí biskupi, vojvodcovia, veľmoži a rytieri z Nemecka, a medzi nimi nachádzali sa svätí biskupi Konrád a Ulrich, i druhí očití svedkovia zázraku, ktorý bol sa stal v Ainsidelne. Ten zázrak bol veľmi znamenitý a svätý Konrád rozprával o ňom obšírne pápežovi Levovi VIII. a kardinálom jeho. Prítomní biskupi z Nemecka potvrdili slová jeho. A pápež uznal ho i potvrdil.
O svätom Konrádovi rozpráva sa tiež, že počas svätej omše spadol so steny po premenení jedovatý pavúk do kalicha jeho. Svätý z úctivosti k najsvätejšej Sviatosti oltárnej, i aby nevzbudil pozornosť ľudu, vypil Krv Božiu i s hnusným hmyzom. A hľa, keď sedel pri stole, vyšiel pavúk z úst jeho, a neuškodil mu. Svätý Konrád konal úrad svoj biskupský so slávou a vidomým požehnaním Božím za 42 rokov i povolal ho milostivý Boh k Sebe na večnosť dňa 26. novembra r. 976.
Telo jeho pochované bolo, dľa výslovnej žiadosti jeho, vedľa kaplnky svätého Mórica. Neskôr prenesené boli ostatky jeho do biskupského chrámu v Kostnici. Pri hrobe jeho stali sa mnohé divy, i vystavená bola kaplnka nad ním. Pápež Kalixt II. vyhlásil ho roku 1120 za svätého. Svätý Konrád vyobrazuje sa v rúchu biskupskom, ako drží v ľavej ruke kalich a pravou požehnáva ho.
Svätý Konrád pochádzal z bohatého a slávneho rodu grófskeho a predsa opovrhol slávou svetskou a stal sa kňazom, a to kňazom dľa Srdca Ježišovho. Keď vyvolený bol za biskupa, zhrozil sa prijať tú vysokú dôstojnosť. A prečo? On znal, že s dôstojnosťou biskupskou spojené sú veľké ťarchy duševné, veľká zodpovednosť, väčšia, než jednoduchého kňaza. Keď osvietenému biskupovi Avilovi bolo oznámené, že istý mladý kňaz jeho po prvej svätej omši hneď zomrel, odpovedal ten nábožný biskup:
„On má predsa veľké a prísné zodpovedanie pred Bohom!“ A o mnoho väčšie zodpovedanie má biskup, ktorému zverené je mnoho tisíc kresťanských duší.
A ten istý zbožný biskup hovorí :
„Tak veľkú a obtiažnú povinnosť majú duchovní pastieri, že, keby niektorý urobil zadosť len tretej čiastke, považovaný bol by od ľudu za svätého, keď predsa, keby chcel byť spokojný s tou treťou čiastkou, neušiel by ohňu pekelnému.“
A tak, jak ťažký, nebezpečný je úrad kňazský, a najmä biskupský! A preto napomínal už svätý Pavol horlivo Timothea a Títa, aby dávali dobrý príklad veriacim v slovách, v láske, vo viere, v čistote.
Svätému Františkovi Serafinskému zjavil sa raz anjel s čistou krištálovou nádobou a riekol mu:
„František, taký čistý má byť každý kňaz ako to sklo!“
A svätý František považoval sa za nehodného, aby sa dal vysvätiť za kňaza, ačkoľvek bol mužom veľkej svätosti. Toto naplnilo bázňou i svätého Konráda pred dôstojnosťou biskupskou, A on mal na mysli i vyvýšenosť dôstojnosti tej, ktorej v pokore svojej považoval sa za nehodného.
Svätý Ignác hovorí:
„Kňažstvo je súhrn a rozkvet všetkej hodnosti, ktorá môže byť nájdená u ľudí.“
26. novembra
SV. KONRÁD KOSTNICKÝ
biskup
(+975)
Tento sv. Konrád pochádzal z nemeckej šľachtickej rodiny von Altdorf. Narodil sa okolo r. 900. Bol vychovaný a študoval v kláštore St. Gallen. Vyššie štúdiá si vykonal v dómskej škole v Kostnici (nem. Konstanz) pri Bodamskom jazere. Po štúdiách bol vysvätený za kňaza a stal sa dómskym prepoštom v Kostnici.
V r. 934 bol zvolený za kostnického biskupa. Ako biskup sa vyznačil budovaním kostolov a nemocníc pre chudobných. Hoci nevyvíjal nijakú politickú činnosť, nemecký cisár Otto I. si ho veľmi vážil. Pravdepodobne ho mal v osobnom sprievode, keď sa v r. 964 vybral na korunováciu do Ríma. Okrem toho podľa niektorých nie dostatočne overiteľných správ biskup Konrád trikrát putoval do Jeruzalema.
Zomrel 26. nov. 975. Pochovali ho v bazilike sv. Mauricia, ktorú dal kedysi postaviť. Pápež Kalixt II. ho v marci 1123 vyhlásil za svätého. V r. 1526 protestanti hodili svätcove telesné pozostatky do Bodamského jazera. Iba hlavu sa podarilo zachrániť.
Svätý biskup Konrád sa uctieva ako patrón freiburského arcibiskupstva (v južnom Nemecku) a, prirodzene, ako jeden z patrónov mesta Kostnica.
sv. Konrád
Conrad, ep. Constantius
26. novembra
Postavení:
biskup
Úmrtí:
975
Patron:
Kostnice, Freiburg
Atribúty:
biskup, kniha, kalich s pavúkom, pokarhanie, vyobrazenie ako kráča po vode
ŽIVOTOPIS
Pochádzal od Bodamského jazera v Nemecku. Dostalo sa mu vzdelanie na dómskej škole v Kostnici. Následne sa stal dómskym prepoštom av decembri 934 bol povolaný na biskupskú stolec. Okrem iného vykonal tri púte do Svätej zeme, budoval kostoly, útulky a vybavoval kláštory. Zomrel po 40 rokoch biskupskej služby.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
KÁZAL SVOJIM ŽIVOTOM
Narodil sa okolo roku 900 ako syn grófa Henricha z Altdorfu z rodu Velfov pri Bodamskom jazere v Nemecku. Po dokončenom vzdelaní na dómskej škole v Kostnici ho kanonici stoličnej kapituly zvolili prepoštom. Všetkým svojim úlohám sa venoval s veľkou horlivosťou as obozretnosťou spravoval statky kapituly i biskupstva. Bol láskyplný ku všetkým podriadeným a utláčaný ľud mal v ňom dobrého ochrancu i štedrého otca.
Po smrti biskupa Notinga bol v roku 934 zvolený za jeho nástupcu za prítomnosti svojho priateľa, augšpurského biskupa Oldřicha (sv. Udalrika, pam. 4. 7.). Pripomína sa ich častejšie stretávanie sa k duchovným rozhovorom az biografie sú zrejmé aj určité výsledky takýchto hovorov. Do legendárneho rozprávania prispela k nejednej úsmevnej historke ich sústredenosť. Konrád sám bol nepriateľom planých rečí a už z toho vyplýva, že stál o takej priateľskej diskusii, ktorá prispievala k premene života podľa Božej vôle. Dôvodom bola túžba po lepšej službe Bohu i priateľských prejavoch lásky.
Ako sa o Konrádovi píše, kázal svojim životom. Už od mladosti uvádzal evanjelium s celou vážnosťou do praktického života, výrazne uňho rástla úcta k Eucharistii a bola známa aj jeho úcta k Panne Márii.
Uvádza sa, že na začiatku svojho biskupského pôsobenia, možno ako exercičnú prípravu, vykonal púť do Svätej zeme, ktorú neskôr opakoval. Konal púť s rozjímaním, pri ktorom si uvedomoval cenu Kristovej obete i zodpovednosť preberanej pastierskej služby. Pri slávení eucharistickej obete sa potom v dôsledku zážitku a dojatia v Konrádových očiach často objavili slzy a veriaci to privádzalo k ozajstnejšiemu prežívaniu svätej omše vycítením koncentrácie lásky, plynúcej z Eucharistického Srdca.
Zo Svätej zeme si Konrád priniesol rozhodnutie zriaďovať „Božie hroby“ k ľahšiemu zamýšľaniu sa nad Kristovou obeťou. Hrob videl ako miesto konca aj začiatok nového života. Po jednom návrate z Palestíny zriadil do nového chrámu sv. Morica obdobu hrobu Pána v Jeruzaleme.
Je spomínaný prorocký dar Konráda pre slová, ktoré predniesol k svojmu žiakovi Gebhardovi. Keď sa Gebhard pri jednej návšteve posadil do biskupského kresla, povedal mu: „Gebhard, posadil si sa na túto stolicu predčasne; budeš musieť miesto najprv ponechať ešte inému.“ Gebhard sa stal kostníckym biskupom až ako nástupca Ganulolfa.
Podľa tradície mal Konrád v Einsiedelne 14. 9. 948, s biskupom Oldřichom, posvätiť kláštorný chrám s milostným obrazom Panny Márie, postavený v mieste zavraždenia pustovníka Menráda. Ako pútnik sem Konrád prišiel už v predvečer a potom zostal v chráme na modlitbách cez polnoc. Mal videnie nebeskej slávnosti, pri ktorej Pána Ježiša a jeho Matku sprevádzali svätí so zástupom spievajúcich anjelov. Pred jeho očami sa náhle uskutočňovalo svätenie chrámu podľa liturgických predpisov. Ráno, keď ľudia prišli na svätenie chrámu, Konrád požadovanú službu odmietol s tvrdením, že k posväteniu už došlo v noci. Ľud ho vraj nakoniec donútil začať s obradmi svätenia a nato sa ozval hlas: „Prestaň, kaplnka je už posvätená od samého Boha!“ V pútnickej kaplnke sa preto 14. septembra oslavuje výročná pamiatka „anjelského posvätenia.“
Zobrazovanie sv. Konráda s kalichom a pavúkom má pripomínať jeho Eucharistickú úctu a vieru v Ježišove slová: „keď vypijú niečo jedovaté, neuškodí im to.“ Pavúk, považovaný za jedovatého, vraj spadol do kalicha pri premieňaní a Konrád ho vedome požil s Kristovou krvou.
Kostnícku diecézu mal v správe 42 rokov a podľa svojho priania bol pochovaný na vonkajšej strane chrámu sv. Maurice v Kostnici. Pre zázraky, ktorými bol po smrti od Boha oslávený, ho pápež Kalixt II. v roku 1123 pri lateránskom sneme vyhlásil za svätého.
PREDSAVZATIE, MODLITBA
Zamyslím sa nad významom a potrebou mať duchovného radcu a budem sa za neho aj za našich biskupov modliť.
Bože, Ty si naplnil svätého Konráda svojou láskou, dal si mu vieru, ktorá premáha zlobu sveta, a pridružil si ho k zástupu svätých biskupov; na jeho príhovor daj aj nám dobrých radcov a vytrvalosť vo viere i láske, aby sme mali spolu s ním účasť na tvojej sláve. Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Meinrad z Einsiedelnu
Prejsť na navigáciuPrejsť na vyhľadávanie
Meinrad von Einsiedeln OSB (* okolo 797 pri Rottenburgu (Württembersko); † 21. január 861 Einsiedeln ) bol pustovník , ktorý založil kláštor Einsiedeln .
Meinrad z Einsiedelnu
Prejsť na navigáciuPrejsť na vyhľadávanie
Meinrad von Einsiedeln OSB (* okolo 797 pri Rottenburgu (Württembersko); † 21. január 861 Einsiedeln ) bol pustovník , ktorý založil kláštor Einsiedeln .
Život
Meinrad, podľa legendy z rodu grófov Hohenzollernovcov Hohenzollern – Wikipedia vzdelávali v kláštornej škole benediktínskeho opátstva Reichenau v Bodamskom jazere opáti Haito a Erlebald . Vstúpil do rehole a stal sa mníchom. Po niekoľkých rokoch na Reichenau a v závislom priorstve „Babinchova“ (zodpovedá dnešnému Benkenu , juhovýchodne od Zürišského jazera ) sa rozhodol pre pustovnícky život av roku 828 sa utiahol do priesmyku Etzel . Nosil so sebou zázračnú sochu Panny Márie , ktorú mu darovala abatyša Hildegarda z Zürichu. V roku 835 postavil pustovňu a kaplnku na mieste, kde dnes stojí Kaplnka milosti v kláštornom kostole kláštora Einsiedeln, aby slúžil Bohu v pustovni.
Podľa legendy Meinrada zabili 21. januára 861 dvaja zlodeji , ktorí kradli a lúpili ,hľadali po poklady a peniaze, ktoré v svätyni zanechali veriaci pútnici. Dva havrani potom prenasledovali vrahov a priviedli ich pred súd, kde ich pod vedením grófa Adalberta Illustrious odsúdili na smrť na hranici . Z tohto dôvodu sú na erbe kláštora a obce Einsiedeln vyobrazení dvaja havrani.
Počas nasledujúcich osemdesiatich rokov sa v pustovni „v temnom lese“, ako sa táto oblasť vtedy nazývala, nikdy nezaobišlo bez jedného alebo viacerých pustovníkov, ktorí nasledovali Meinradov príklad. Jeden z nich, zvaný Eberhard , predtým prepošt v Štrasburgu , postavil v roku 934 kláštor, ktorého sa stal prvým opátom .
Potom, čo bol Meinrad po jeho vražde pôvodne pochovaný na kláštornom ostrove Reichenau , reichenauský opát z Bernu zariadil, aby boli relikvie preložené do Einsiedelnu v roku 1039, viac ako 170 rokov po smrti Meinrada, ktorý bol teraz uctievaný ako mučeník .
Najstarší životopis bol pravdepodobne napísaný o Reichenau v 9. storočí. Meinrad je súčasťou tamojšej liturgickej tradície už od 10. storočia. Najstarší známy rukopis sa nachádza v knižnici opátstva Einsiedeln (kódex 249).
Vďaka ranej bazilejskej tlači bola legenda o svätom Meinradovi nezávisle spopularizovaná dvoma miestnymi tlačiarmi z obdobia prvotlače . Prvé vydanie vydal okolo roku 1481/1482 Bernhard Richel (GW-Ms K 248; ISTC il-00121500: kópie vo Freiburgu im Breisgau, Mníchov, Norimberg). Michael Furter vydal nemecké vydanie okolo roku 1491/1495 a ďalšie štyri vydania ako ilustrované tlače od roku 1496 do okolo roku 1505, ako aj dve vydania v latinčine v rokoch 1496 a okolo roku 1505. Výtlačkom predchádzala storočná ručne písaná tradícia (rukopisy v Knižnici opátstva St. Gallen, č. 598, datované 1432; Ústredná knižnica v Zürichu Ms. A 116), ako aj bohato ilustrovaná bloková kniha , ktorá sa snáď vyrábala aj v Bazileji okolo roku 1450/1460. Pomocou kníhtlače sa benediktínskym pustovníkom podarilo spojiť púť do Mariánskej kaplnky milosti s úctou k zakladateľovi ich kláštora. [4]
Venovanie
kostoly
Kaplnka sv. Meinrada (Bollingen)
Kaplnka sv. Meinrada (Etzel Pass)
St. Meinrad (Pfäffikon)
St. Meinrad (Radolfzell)
dodatočné
Meinradsbrunnen neďaleko Pfäffikonu
St. Meinrad Archabbey (OSB), Saint Meinrad, Spencer County (Indiana) , USA
Meinradweg
Meinradweg je cyklotrasa pomenovaná po svätom Meinradovi a s celkovou vzdialenosťou 275 km spája rodisko Sülchen Sülchen – Wikipedia púšť na severovýchode mesta Rottenburg am Neckar, s kláštorom Einsiedeln , najväčším pútnickým miestom vo Švajčiarsku. . Na celej trase je potrebné prekonať asi 3 300 výškových metrov s extrémnymi stúpaniami v poslednej etape medzi Fischingenom a Einsiedelnom. Celú trasu je možné absolvovať v štyroch až piatich denných etapách miernou cestovnou rýchlosťou. Vedie od Sülchenkirche cez Beuronské opátstvo , 1. etapa s 80 km cez ostrov Reichenau , 2. etapa tiež 80 km do benediktínskeho kláštora vo Fischingene so 60 km ako 3. etapa. Štvrtá etapa medzi Fischingenom a Einsiedelnom s ďalšími 60 km je vzhľadom na priesmykové výšky Hufftegg (934 m) a Etzelpass (950 m) najnáročnejšou etapou trasy.
Meinrad (Meginrad) z Reichenau svätý
* na konci 8. stor. (asi 797) vo Württembergsku (Sulgene?). Otec Berthold bol Hohenzollernským grófom. Ako chlapec žil u príbuzného v benediktínskom kláštore Reichenau na Bodamskom jazere, kde získal výchovu a vzdelanie. Neskôr 822 vstúpil sám do rádu a bol vysvätený za kňaza. Po dosiahnutí kňazstva sa stal jeho pôsobiskom kláštor v Bollingene pri Zürišskom jazere (bol predstaveným školy). Tam začal túžiť po pustovníckom živote naplnenom modlitbou. Povolenie dostal až o niekoľko rokov (to sa už okolo 828 vrátil do Reichenau). Prvé miesto na vrchu Etzel čoskoro opustil, aby unikol ľuďom, ktorí k nemu začali chodiť pre šíriacu sa povesť o jeho svätosti. 835 sa usadil v „Tmavom lese“ (Finsterwald), kde na ťažko prístupnom mieste našiel prameň vody, ale aj tam ho občas vyhľadali prosebníci o rady. Abatyša z Zürichu Hildegarda mu tam nechala vystavať chýšku a kaplnku, do ktorej darovala sošku PM. PM sa stala jeho útechou, u nej nachádzal pomoc pri boji s pokušením. Tam bol po dvadsiatich piatich rokoch pustovníckeho života 21. 1. 861 prepadnutý lupičmi. Ponúkol im chlieb a víno, ale oni sa násilím dožadovali peňazí, ktoré Meinrád nemal. Nakoniec ho na zemi uškrtili. Rozpráva sa, že dvaja havrany, ktoré mal Meinrad ochočené, leteli s veľkým krikom nad vrahmi a ich krákaniami bol upozornený tesár, nachádzajúci sa v blízkosti, ktorý vrahov poznal. Ten čoskoro prispel k ich dolapeniu v Zürichu. Meinradove pozostatky boli najprv pochované v kláštore Reichenau, neskôr 1039 prenesené do kláštora Einsiedeln, postaveného neskôr na mieste, kde predtým bola jeho pustovňa. Vzniklo tam aj pútnické miesto. Atribúty: džbán, chlieb, havran, benediktín s kapucňou.
ANJEL STRÁŽNY NÁM POMÁHA PRI POKUŠENIACH.
V hodine pokušenia, keď na nás vtrhnú nepriatelia z pekla, zasiahnu za nás svätí anjeli a pomôžu nám zvíťaziť nad remeselnou zručnosťou nepriateľa. Posilňujú nás v boji, varujú nás pred návrhmi pokušiteľa, odhaľujú nám jeho nástrahy a nútia nás báť sa zlého. Padlí anjeli, ktorí si zachovávajú živý a prenikavý poznatok náležiaci ich duchovnej povahe, vedú prudké a neustále boje proti tým tvorom, ktorým im Boh prikázal slúžiť. Vo svojom chorobnom na zúfalstve a žiarlivosti so silou prevyšujúcou maximálnu silu človeka sa zameriavajú na našu deštrukciu. „Náš zápas,“ hovorí svätý Pavol, „nie je proti telu a krvi, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti vládcom sveta tejto temnoty, proti duchom zla na výšinách.“ “ (Ef. 6:12). Ale otcovská starostlivosť Boha nás chráni pred ich zlomyseľnými útokmi tým, že nás obklopuje ochranou našich dobrých Anjelov. „Boh,“ hovorí sv. Augustín, „podrobil zlych anjelov dobrým; nemôžu spôsobiť toľko škody, koľko by chceli, ale iba toľko, koľko je povolené pre náš súd a trest.“
Svätý Meinrad, vrúcny syn svätého Benedikta, sa utiahol do horskej samoty, aby sa mohol venovať kontemplatívnemu životu. Tu ho často obliehali zlí duchovia, ktorí sa usilovali zvrhnúť jeho cnosť. Svätý sa ale uchýlil k svojmu Anjelovi strážnemu a zakaždým, keď bol napadnutý, zdalo sa mu, akoby jeho svätý anjel stál po jeho boku, s láskou ho povzbudzoval a pomáhal mu v pokušení.
Margarete z Cortony sa jedného dňa zjavil zlý duch, ktorý sa ju snažil vydesiť. Zároveň sa však objavil aj jej Anjel strážny a povedal: „Neboj sa, dcéra, a nestrácaj odvahu. Démon je menej mocný, aby ti ublížil, ako ten, ktorého šliape pod nohami jeho dobyvateľ. Som s tebou
-Ja, Strážny anjel tvojej duše, ktorý je vznešeným Božím príbytkom. “
Více zde: Meinrad z Reichenau :: Němečtí světci středověku
Pustovníky z Einsiedelnu
Einsiedeln je sídlom obrovského kláštora, ktorý je najvýznamnejším pútnickým miestom vo Švajčiarsku. Einsiedeln znamená pustovňa a toto pomenovanie miesto dostalo po tunajšom prvom pustovníkovi.
K samotnému založeniu kláštora došlo v mieste, kde žil a zomrel mních, pustovník, mučeník svätý Meinrad , s ktorým je spätá táto legenda:
Niekedy okolo roku 828 nl sa benediktínsky mních Meinrad uchýlil do ústrania v pustom. Vybudoval si pustovňu a malú kaplnku, kde sa modlil. Živil sa lesnými plodmi a potravou, ktorú mu nosili dvaja havrany. V zime roku 861 ho v kaplnke prepadli dvaja tuláci - Richard a Peter. Meinrada zabili a hľadali poklady, o ktorých od pútnikov počuli, že sú v kaplnke ukryté. Nič nenašli a tak utekali preč. Dvaja verní havrany, ktorí s Meinradom v pustovni žili, oboch zločincov prenasledovali až do Zürichu. A tam im krúžili nad hlavou s takým krikom a rámusom, až vzbudili pozornosť ľudí. Obaja lotri boli zajatí a súdení grófom Adalbertom II. von Thurgau. K svojmu zločinu sa priznali a boli popravení.
Na pamiatku verných havrany má od polovice 13. storočia mesto Einsiedeln vo svojom znaku dva havrany v červenom poli; kláštor Einsiedeln potom používa znak dvoch havranov v žltom poli.
Iná verzia legenda uvádza, že sa Meinrad živil milodary od pútnikov, ktorí navštevovali jeho kaplnku. Zavraždili ho dvaja tuláci, ktorí ho chceli okradnúť o chleba ao víno, ktoré Meinrad používal pri omšiach ako dary Božie.
Ďalšia obmena legendy je tá, že si pútnici vracajúci sa z Meinradových bohoslužieb medzi sebou hovorili, že v tej kaplnke je ukrytý poklad - mysliac tým však poklad duchovný. Dvaja negramotní lapkovia si to vyložili po svojom a šli do kaplnky hľadať poklad cenností.
Meinrad z Einsiedelnu (tiež starobylo Meginrat, po latinsky Meginratus) sa narodil v nemeckom Sulichgau (Sulchgau, Sulchen - dnešný Rottenburg v Baden-Württembergu) niekedy koncom 8. storočia. Lexikón a niektoré encyklopédie udávajú rok 797. Dokonca sa jeden čas tradovalo, že pochádzal zo starého nemeckého šľachtického rodu grófov Hohenzollernovcov. Bádatelia však túto verziu jeho pôvodu vyvrátili.
Študoval na škole v benediktínskom opátstve na polostrovčeku Reichenau v Bodamskom jazere, kde jeho prvými učiteľmi boli opáti Haito a Erlebald. Podľa ich vzoru sa aj on roku 822 stáva rádovým mníchom a kňazom. V roku 824 je ustanovený priorom v kláštore Babinchova zvanom Zelle (to je pomenovanie pre malý kláštor). Pôsobí tu ako riaditeľ a učiteľ benediktínskej školy.
(V miestach kláštora, vzdialeného asi päť kilometrov juhovýchodným smerom od Zürišského jazera, sa dnes nachádza mesto Benken.)
Ale Meinrad sa chcel stať pustovníkom a každodenný pohľad na vzdialenú panorámu Etzelského pohoria ho vábil a nabádal k zásadnému rozhodnutiu.
V roku 828 oblieka pustovnícky šat a odchádza od ľudí. Vydáva sa k horám a po 8 míľach cesty neobývaným krajom nachádza svoj nový domov v hlbokých lesoch na svahoch hory Etzel (1098 mnm). Tu pod alpským priesmykom (Etzelpass) si stavia pustovnícku chyžu. V roku 835 ide do svojho „rodného“ opátstva Reichenau, odkiaľ do lesov pod Etzelom privádza ďalších mníchov. S podporou abatyša Heilwigu z kláštora v Schänisa ďalších ľudí s dobrým srdcom, stavia pútnicu kaplnku, ktorú zasvätí Panne Márii. Tá bude po čase pútnikmi nazývaná Naša Pani z pustovne . Súčasne je tu postavené obydlie pre ďalších mníchov, ktorí sem prišli žiť životom pustovníkov.
Plných dvadsaťpäť rokov tu Meinrad prežil v Božej blaženosti av láske k blížnemu, kým sem neprišli dvaja lupiči hnaný hamižnou nenávisťou. Svätý muž oboch tulákov - Petera aj Richarda poznal a preto ich láskavo vo svojom príbytku prijal a pohostil. Oni ho však v kaplnke Panny Márie 21. januára 861 zavraždili, aby im nebránil v hľadaní bájneho pokladu.
(Dnes v týchto miestach stojí kaplnka zasvätená pustovníkovi Meinradovi.)
Keď sa zvesť o vražde svätého muža dostala do Reichenau, niektorí tunajší mnísi darovali prostriedky na výstavbu Meinradovej kaplnky. Ostatky brata Meinrada, ktorý vo svojej mladosti v Reichenau sedem rokov s nimi žil, preniesli do kostola v opátstve Reichenau a slávnostne pochovali.
Po 178 rokoch - v roku 1039 - boli jeho sväté kosti prenesené a uložené v už dostavanej Meinradovej kaplnke v kostole v Einsiedelne .
Vďačne voláme tvoje meno,
svätý Meinrad, svetlo svetla Kristovho.
Kedykoľvek sme potrebovali,
dodal si nám odvahu a sebadôveru.
Našiel si Boha a jeho mier
v lese, kam doposiaľ nevstúpila noha,
a priateľsky pomohol si každému hladnému,
kto ťa o chlieb požiadal.
Dvaja priatelia, ktorí s tebou večerali,
potom zabili ťa a olúpili.
Pár tvojich havranov doma nebol
a potom sa z tvojej smrti vinil.
Iba kto sa odrieka hriechu,
nájde v Bohu pokoja.
Havran, čo vraždu žalovali,
zostali Bohu navždy milí.
V Meinradových šľapajach potom kráčali ďalší pustovníci, ktorí žili v rovnakom lese a často používali aj jeho opustený príbytok. Ten sa časom rozpadol, ale zachoval sa malý oltár, pri ktorom sa Meinrad modlil. Neskôr nad ním vznikla neveľká kaplnka.
V roku 934 pustovníka presvedčil Eberhard, prepošt z katedrály v Štrasburgu, ktorý bol v oblasti na návšteve, aby založili benediktínske spoločenstvo, a oni tak urobili. Stal sa ich prvým opátom; nariadil na mieste vybudovať kostol, ktorý mal vysvätiť biskup Konrad z Kostnice. Kým však biskup stačil obrad dokončiť, zaznel v kostole hlas, ktorý trikrát zvolal, že kostol predtým vysvätil Ježiš. Vraj sa tak stalo s pomocou svätého Gregora a štyroch apoštolov vrátane svätého Petra.
Pápež Lev VIII. vyhlásil, že išlo o zázrak a vydal pápežskú bulu, ktorá Einsiedelnu požehnala ako pútnickému miestu. Jeho následníci ju potom ratifikovali.
Benediktínsky kláštor a kostol sa naďalej tešili zvláštnym výsadám, dostávali značnú kráľovskú finančnú podporu a požívali aj významnú ochranu.
V roku 1286 sa cieľom pútnikov stala kaplnka Panny Márie, ktorá vznikla na troskách malého pustovníckeho príbytku svätého Meinrada. Stávala tu románska socha Panny Márie, ktorú Meinradovi venovala abatyša Heilwiga z kláštora Schänis. Sošku zničil veľký požiar kláštora v roku 1468. Nahradila ju drevená soška Panny Márie s Ježiškom. Táto plastika, vysoká asi jeden a štvrť metra a začudená dymom sviečok tlejúcich tu niekoľko rokov, sa stala hlavným cieľom pútnikov, ktorí jej hovoria Čierna Madona.
V súčasnej dobe v kostole stojí Mariánska kaplnka z čierneho mramoru, ktorá má predstavovať pôvodné Meinradovo pustovnícke obydlie. Je v nej umiestnený vzácny obraz Milostnej Panny Márie s Ježiškom.
Komplex kláštorných budov prechádzal počas storočí mnohými prestavbami. Tak, ako ho vidíme dnes, je výsledok niekoľkých barokových prestavieb v 18. storočí. Pôvodné románske a gotické stavby prestali prevádzke kláštora vyhovovať a navyše sa už rozpadali. Preto v roku 1704 začala výstavba štyroch nových nádvorí a budov. V roku 1709 vznikla Veľká sála a roku 1738 Veľká knižnica. Bola založená pozoruhodná záhrada. Nový kláštorný kostol bol slávnostne otvorený roku 1735 a od roku 1747 zdobí vstupné nádvorie Mariánska fontána. Časom boli pristavované ďalšie budovy pre správu, školu, dielne a stajne pre chov koní.
V roku 1798 sa cez kláštor prehnal bes Francúzska revolúcia - budovy aj vzácna výzdoba boli poškodené či zničené; vyčíňanie revolucionárov však najviac odniesla stará svätá kaplnka, ktorú poborili. Radoví bratia sa pred príchodom revolúcie rozprchli do opevnených kláštorov v Rakúsku a Bavorsku. Cenné predmety, ktoré mnísi neodniesli so sebou alebo ich dobrí ľudia neuschovali, boli ukradnuté alebo zničené.
Koncom roku 1801 sa začínajú rádoví bratia vracať a začiatkom roku 1803 sú späť už všetci. Toho istého roku - 29. septembra - sa do kostola vracia aj obraz Milostnej Panny Márie s dieťaťom na ruke.
Po troch rokoch všeobecného úsilia bol život v kláštore a jeho prevádzka obnovený ai napriek vytrvalému politickému ohrozeniu rozkvitol tu mladý kvet v podobe otvorenia nového gymnázia. Kláštor v Einsiedelne sa stal opäť centrom katolíckeho Švajčiarska a medzinárodným obľúbeným pútnickým miestom.
K významným návštevníkom kláštora v Einsiedelne patria aj traja ľudia, ktorí boli neskôr vyhlásení za svätých – Karol Boromejský, benediktín Joseph Labre a Nicolas z Flue, patrón Švajčiarska. V roku 1865 sem vykonal púť aj Napoleon III.
V opátstve sa nachádza svetoznáma unikátna knižnica z roku 946 s takmer päťdesiatimi tisícmi zväzkami, vrátane nenahraditeľných rukopisov. Je odrazom neuveriteľného rozsahu práce kláštora, kam patrilo napríklad aj vyslanie kolónie 110 mníchov v roku 1854 do Ameriky, kde mali pôsobiť na domorodé obyvateľstvo. Dnešnú veľkú benediktínsku komunitu Saint Meinrad Archabbey v Spencer County v štáte Indiana založili 21. marca 1854 práve einsiedelnskí mnísi. Časť ich putovala ďalej a založila v Amerike druhú benediktínsku komunitu.
Einsiedelnský kláštor nejakú dobu súperil s Rímom a Santiagom de Compostela a slúžil - a doteraz slúži - aj ako zastávka pre pútnikov smerujúcich Svätojakubskou cestou do Santiaga. V súčasnej dobe kláštorný komplex každoročne navštívi štvrť milióna pútnikov. Hlavnými pútnickými sviatkami sú 14. septembra, na ktoré pripadá výročie zázračného vysvätenia, a 13. október, kedy sem boli v roku 1039 z Reichenau prevezené pozostatky svätého Meinrada.
Najvýznamnejšia udalosť dňa nastáva vždy o pol piatej popoludní, kedy sa do kaplnky Panny Márie vydáva sprievod mníchov, ktorí spievajú Salve Regina . Táto tradícia sa dodržiava už od šestnásteho storočia.
