Zavretie kostolov. Nenechajte so sebou zametať! Nie je samozrejmé, že si Cirkev nechá buzerovať veriacich políciou, a nie je samozrejmé, že Cirkev v časoch, v ktorých veriaci potrebujú útechu najviac, ich nepustí na svätú omšu

Zavretie kostolov. Nenechajte so sebou zametať! Nie je samozrejmé, že si Cirkev nechá buzerovať veriacich políciou, a nie je samozrejmé, že Cirkev v časoch, v ktorých veriaci potrebujú útechu najviac, ich nepustí na svätú omšu.

Na nedeľnej omši som v jednej chvíli pochopil, že kresťanstvo v Európe sa skončilo. Nenechajte so sebou zametať!

Nech mi milovaní bratia a sestry na Slovensku odpustia takú apokalyptickú vetu, ale trafilo ma to ako blesk z jasného neba. Na tej nedeľnej omši som si položil otázku: Na čo sa tu ešte hráme? Čo stojí naša viera, keď takto necháme so sebou zametať? To sme už úplne ochrnutí?

Na nedeľnej omši som sa zúčastnil v domovine katolicizmu, v Taliansku, na kedysi silno zbožnej Sicílii, na mieste, kde sa stal zázrak. Nejde o to, že by niekto zrušil bohoslužby.

Omše v Taliansku sa naďalej konajú. Hoci sa protipandemické opatrenia sprísňujú každý druhý deň, vláda ani samosprávy tu nezakázali verejné omše. Od mája sú v platnosti obmedzenia (odstupy, rúška, dezinfekcia) a funguje to. Aj prísnejší severný región Lombardsko zaviera na víkendy obchodné centrá, nie kostoly.

Zázrak, ktorý sa stal v roku 1953 v Syrakúzach, je jednoduchý a krásny. Udialo sa to v spálni mladomanželského páru. Ona, Antonina, mala ťažké tehotenstvá s opakovaným znížením schopnosti videnia. V noci 29. augusta jej zrak úplne zmizol, do normálu sa vrátil ráno, keď videla padať slzy na tvár malej sadrovej sošky Panny Márie, ktorá bola umiestnená na čele postele. Soška nebola výnimočná, zobrazuje Madonu, ktorá ukazuje svoje Nepoškvrnené srdce, dostala ju od švagrinej na svadbu, predtým stála polrok nepredaná v obchode.
Soška plakala len do 1. septembra. Za ten čas už začali prichádzať zvedavci a pútnici, ktorí to videli na vlastné oči. Vedecká analýza potvrdila, že išlo o ľudské slzy. Potom už nič, už len prúdy pútnikov.

Neďaleko miesta zázraku stojí dnes bazilika „Madonna delle Lacrime“. Vysvätil ju pápež Ján Pavol II., je betónová a obrovská. Syrakúzy majú 120-tisíc obyvateľov, bazilika ponúka priestor pre 11-tisíc ľudí, prevažne pútnikov. Nie všetko sa vydarilo, zvonka vyzerá skôr ako taká sicílska Incheba a má rádovo horšiu akustiku než gotické katedrály. Množstvo bočných kaplniek ostalo bez obsahu, v jednej nevyužitej kaplnke sedel počas omše osamelý turista s ruksakom a so skríženými nohami.

Na omšu ku kedysi plačúcej Madone prišlo v nedeľu málo ľudí. Existujú na to rôzne ospravedlnenia: V Syrakúzach bol práve v tieto dni uvedený nový biskup, pútnikov je počas pandémie málo, návštevnosť kostolov je pre koronu všeobecne nižšia. To som si nahovoril, aby som neupadol duchom. V skutočnosti sú to výhovorky: Epidemiologická situácia v Syrakúzach je výnimočne dobrá, nie je dôvod sa báť, a návštevnosť omše v malom farskom kostole v predošlú nedeľu nebola oveľa lepšia. Mám podozrenie, že z ospevovanej zbožnosti Sicílčanov zostalo už len lacné kultúrne klišé.

Bol to desivý pohľad. V bazilike si mohli dovoliť plošne zavrieť desiatky zadných lavičiek, aj tak bolo miesta pre odstupy habadej. Naše deti boli jediné. V 11-tisícovom chráme sedelo možno 200-300 ľudí. Títo ľudia pôsobili – nielen na talianske pomery – zvlášť neradostne. Šeď v oblečení, šeď v tvári. Sedeli naškrobení a nepozerali sa doľava ani doprava.

A potom sa stalo to neuveriteľné. Všetko bolo ako z učebnice virológie, všetci dezinfikovaní, nepretržite pod rúškom, s rozostupmi aj piatich metrov, prakticky žiaden spev – a vo chvíli, keď sme vstali na Otčenáš, napochodovali policajti.

Mali modré uniformy, „Associazione nazionale Carabinieri“, a šliapali až pred oltár, aby preverili dodržiavanie epidemiologických opatrení. Bolo na nich vidieť, že kostol pre nich nič neznamená, nedali si čiapky dole, kontrolovali so skríženými rukami, neúctivým pohľadom merali ľudí, ktorí sa so zdvihnutými rukami modlili. Odvtedy nám už policajti nedali pokoj, kontrolovali sväté prijímanie, odháňali ľudí dnu a von.

Aká bola reakcia veriacich? Ja som vnútorne vybuchol, ostatní neprejavili žiadnu reakciu. Sedeli a stáli ako nehybné roztrúsené stádo oviec a nezmohli sa na nič. V tej chvíli mi došlo, že kresťanstvo v Európe sa skončilo. Že sa tu na vieru už len hráme, ako smiešni účinkujúci zombie frašky v absurdne predimenzovanom divadle.

Zdôrazňujem, stalo sa to v Taliansku, nie v Číne. Predpokladám, že Sicílčania by ešte pred sto rokmi roztrhli takého policajta priamo v chráme na kúsky, ešte pred 50 rokmi by mu miestne chalaniská pred kostolom vyprášili kožuch. Myslím si, že ešte pred takými 10-20 rokmi by sa našla aspoň jedna pani, ktorá by ho napomenula ako takého sopliaka.
A dnes nič, dnes veriaci ani nedvihnú hlavu. Keď sa tak scvrkneme kvôli pandémii, ako by sme asi obstáli v naozajstnej skúške?

Asi tušíte, prečo vám rozprávam tú taliansku príhodu – lebo s kostolmi ste už istý čas na tom najhoršie. Práve na Slovensku, kde sú stále povzbudzujúce ostrovy živej viery (ktoré sa nepochybne nájdu aj v Taliansku), vláda zavrela kostoly.

Nestalo sa to v beznádejne sekularizovanom Nemecku, naopak, Lothar Wieler, prezident Inštitútu Roberta Kocha, ktorý do značnej miery spolurozhoduje o nemeckých opatreniach, nazýva návštevu kostola „relatívne bezstarostnou“ vecou, sám vraj chodí k dominikánom, aj počas korony.

Iné katolícke krajiny v Európe nezakázali verejné omše, s výnimkou Írska, kde to prešlo bez počuteľného protestu biskupov. V Írsku to neprekvapuje, cirkev tam stratila aj vinou vlastných zločinov spoločenský kredit a môže už len byť ticho.

Zavretie kostolov na Slovensku – fúha.
Považujem to za protikresťanskú šikanu, ktorou sa vaša vláda vyfarbila. S bojom proti pandémii to má už len málo spoločné, veď už vkročenie do kostola je ako do operačnej sály, dezinfekčný gél nahradil svätenú vodu.
Páčilo sa mi, že vaši biskupi aspoň chvíľu kládli odpor. Vladyka Chautur napísal dojímavý status o starenke, ktorá ani počas vojny, ani za boľševika nestála pred zavretým kostolom a teraz áno. Aj hovorca KBS Kramara bojoval ako lev za zmiernenie plošného zákazu. Po skromnom úspechu (šesť osôb) napokon vyhlásil „aj to, že je samozrejmé, že cirkev nariadenia štátu poslúchne“.

Ja to za samozrejmosť nepovažujem. Nie je samozrejmé, že si Cirkev nechá buzerovať veriacich políciou, a nie je samozrejmé, že Cirkev v časoch, v ktorých veriaci potrebujú útechu najviac, ich nepustí na svätú omšu. Sklopených hláv som videl dosť. Už by stačilo.

Martin Leidenfrost

alianciazanedelu.sk/archiv/7357