Katoliban ?
Stalin sa raz opýtal: „Koľko divízií má pápež?“. Odpoveď, na rozdiel od Talibanu v Afganistane, bola, samozrejme, žiadna.
Napriek tomu si niektorí komentátori v Írsku pamätajú veci celkom inak a smutná a predčasná smrť Sinéad O'Connorovej im poskytla ďalšiu príležitosť preberať svoje staré rany.
Niektorí písali : „Sinéad O'Connor bola dieťaťom z Írska, kde boli írske ženy po desaťročia ohrozované mocou a hnevom naším Talibanom – katolíckou cirkvou . “
Cirkev však nemala monopol na donucovaciu moc. To všetko súviselo so štátom počas života Sinéad O'Connorovej.
Takéto porovnanie medzi Cirkvou v Írsku a Talibanom v Afganistane je na mnohých úrovniach urážlivé. Je to urážka ľudí a žien v Afganistane.
Je to urážka írskych katolíkov a mnohých, mnohých ženských vodkýň cirkvi v Írsku, ktoré vystúpili a zasiahli, keď írsky štát nebol schopný a ochotný poskytnúť akúkoľvek formu sociálnych služieb ženám v zúfalej situácii v Írsku.
Raný životný príbeh Sinéad O'Connorovej sa prelína s poskytovaním služieb Cirkvou, keďže ako 15-ročná bola poslaná do výcvikového strediska Magdalene Asylum v Drumcondre.
Najhoršie, čo mohla z tých čias vyhlásiť, bolo „keď si bol zlý, poslali ťa hore spať do domova starých ľudí... Takú paniku a hrôzu som nikdy – a pravdepodobne ani nikdy nezažijem..."
To malo ďaleko od skúseností dievčat pod vládou Talibanu...
Takéto prirovnania urážajú aj O'Connorovej pamiatku. Áno, preslávila sa proti cirkvi a bojovala so svojou vierou, ale hľadala ju, pričom ironicky našla islam a nazvala ho „prirodzeným záverom cesty každého inteligentného teológa“. Niet pochýb o tom, že Taliban si myslí to isté...
Ale O'Connor uznávala, že to bola mníška, ktorá si ako prvá všimla jej hudobný talent, povzbudila ju, aby s ním niečo robila. V Afganistane sa to nestáva. Hudba je zakázaná. Spievajúce dievčatá nemusia byť zabité, ale ich otcovia alebo manželia áno.
Niektorí šíria mýtus, že Írsko bolo nejakou formou teokracie. Chcú zdôrazniť, aké zlé bolo Írsko za vlády arcibiskupa Johna Charlesa McQuaida a prezidenta Eamona deValera. Takýto prístup vytvára v mysliach mladých, moderných Írov z Cirkvi strašiak viery, ktorému nesmú dovoliť sa znovu etablovať.
Pamäť je zničená takouto hyperbolou a historickou, sociálnou a politickou negramotnosťou.
Už je len malý krôčik od toho, aby katolícke Írsko bolo označené ako „náš holokaust“.
Spomienky na sociálne služby poskytované Cirkvou sú vymazané súčasne s vymýšľaním nečestného historického rozprávania.
Či už je cieľom vyhrať argument o „potratoch“, zbaviť sa záštity nad školami alebo zdravotníckymi zariadeniami, ktoré zriadili a riadili rehoľníci, alebo cieľom poukázať na nedostatky írskeho štátu.
K vymazaniu spomienok dochádza pravidelne a zabúda sa na skutočné, írske, ženské postavy, ako je Nano Nagle , ktorá zasvätila svoj život službe chudobným, či svätá Brigid.
Títo komentátori zabúdajú na to, že O'Connorová zomrela v modernom Írsku. V posledných rokoch ju nesklamalo Írsko minulosti, Katolícke Írsko, ale Írsko, ktoré si sami vytvorili. Nenašla tu žiadnu útechu.
Dnešné Írsko jej nedokázalo ponúknuť to, čo potrebovala. Kde sú dospievajúce dievčatá v štátnej starostlivosti nútené k prostitúcii podobným spôsobom ako v Rochdale a Rotherhame. Toto je realita moderného Írska...
Je ľahšie pokračovať v nadávaní na minulosť, ktorú nemôžete zmeniť, nadávať na tých, ktorí sa o to pokúsili a niekedy zlyhali, ako urobiť niečo so súčasnou spoločnosťou.
The Church did not fail Sinéad O'Connor, modern Ireland did - Catholic Herald
