Svätý J Á N ...N E P O M U C K Ý-kňaz a mučeník pre zachovanie spovedného tajomstva-sviatok 16.máj
Svätý Ján Nepomucký-mučeník,sviatok 16.máj
Svätý Ján Nepomucký -mučeník za zachovanie spovedného tajomstva / 1345 -20.marec 1393 Praha/-mučený a zavraždený a jeho telo hodené z mosta do rieky Vltavy.Zavraždený na rozkaz českého kráľa Václava IV...sviatok 16.máj
Jeden z najslávnejších a najznámejších svätcov nielen Českého kráľovstva...Obeť zachovania spovedného tajomstva,za ktoré položil v hrozných mukách svoj život...Neprezradil kráľovi Václavovi IV obsah spovede jeho manželky kráľovnej Žofie...
Katolícka cirkev od svojho ku spaseniu sveta založenia odchováva mužov, ktorí preniknutí milosťou Božou, stávajú sa životom a smrťou svojou horlivými bojovníkami kráľovstva Božieho na zemi. Zbožný život a skutky týchto svätých mužov povznášajú ducha ľahostajných kresťanov, vedú ich k prameňu spasenia, posilňujú nás vo viere a v boji proti nepriateľom spasenia duší našich.
Takýmto bohatierom ducha a bojovníkom slávy Božej bol sv. Ján Nepomucký, ktorému dnes cirkev svätá zvláštnu úctu preukazuje. Sv. Ján Nepomucký narodil sa r. 1331 v mestečku Nepomuku, v kraji Plzeňskom, v zemi Českej, kde jeho otec, Ján Hasil, čo mešťan so svojou manželkou nábožný život viedol.
Sotva sa narodil, onezdravel na smrť. Aby nábožní rodičia svojho jedináčka neutratili, niesli ho do blízkeho cistercitského chrámu a tam prosili skrúšene bl. Pannu Máriu o Jej prímluvu, aby dobrotivý Boh synka ich pri živote ponechal. Ich prosba bola vyplnená. — Sotva vedel niekoľké slová vysloviť, učil sa Boha chváliť. Keď začal školu navštevovať a znal trochu čítať, každý deň ráno bežal do kostola, aby kňazovi pri sv. omši posluhoval.
A keď pred oltárom kľačal, tak vrúcna a horlivá bývala jeho modlitba, že ľudia mysleli, že vidia anjela v tele ľudskom. Z domu odišiel do latinských škôl v meste Žatci, a tam vtipom a usilovnosťou prevyšoval všetkých svojich spolužiakov. Karol IV., rimský cisár a kráľ český, práve vtedy založil vysoké školy v Prahe podľa vzoru škôl v Padove, a vynakladal veľké peniaze, aby získal pre ne najučenejších mužov v Európe.
Vysoké tieto školy stály sa tak slávnymi, že mladíci zo všetkých západnej Európy krajín hrnuli sa do Prahy, aby sa vo vedách zdokonálili. I Ján, keď gymnazialné triedy v Zatci s výborným prospechom dokončil, odišielna tieto školy a počúval filozofické a bohoslovecké vedy, aby sa ku kňazskému stavu pripravil.
Pri svojom horlivom učení nikdy nezabudol na Boha; keď mu čas dovoľoval, modlil sa skrúšene, prijímal často sv. sviatosti, cvičil sa v zapieraní seba a v láske k Bohu a bližným. I dosiahol, čo už dávno žiadala duša jeho a k čomu sa modlením, pôsty a dobrými skutkami dlho pripravoval. Keď bol za kňaza posvätený, vymenoval ho r. 1372 pražský arcibiskup Ján Jenstein za kazateľa pri chráme Panny Márie pred Týnom.
Lepšieho kazateľa nad Jána Praha nemala. Kázne jeho, ako meč na obe strany ostrý, prenikali srdcia poslucháčov. Neohrožene karhal neporiadky, zlé zvyky a neprávosti svojho času; a vzdor tomu hrnuly sa zástupy ľudu z Prahy a okolia do chrámu Týnskeho, aby od milovaného kazateľa vo viere poučené a potvrdené boli. Nezadlho dal mu arcibiskup hodnosť farára pri sv. Havlovi, a neskoršie vymenoval ho za kanonika na Vyšehrade.
I ako kanonik kázaval horlivo, karhal neprávosti, najmä šľachty a kráľovských dvoranov, zaujímal sa nevinne prenasledovaných a utlačovaných. Sám mladý kraľovič Václav, neskôr nehodný syn veľkého otca Karola IV., spočiatku rád počúval jeho kázne; i vymenoval ho za kráľovského notára a almužníka. Naposledy vzal ho arcibiskup ku svojmu boku, vymenoval ho za generálneho vikára, aby mu pri správe arcibiskupstva vypomáhal.
Ján po týchto hodnosiach netúžil, ale bol rád, že odteraz mohol byť otcom chudobných, ktorých všade vyhľadával a každému štedro pomáhal. Kráľovná Sofia, dcéra kniežaťa Alberta bavorského, ktorú Václav po smrti prvej svojej manželky Johanny na trón k sebe posadil, bola veľmi nábožná. Václav miloval ju veľmi. Keď v 16. roku veku svojho zaujal trón ako kráľ Václav IV, budil v národe veľké nádeje, že bude dôstojne nasledovať šľapaje veľkého otca svojho.
Mocichtiví dvorani skoro nakazili nezkúseného mladého vladára a hoveli jeho slabosťam. Čím bol starším, tým stával sa výstupnejším a ukrutnejším.Kráľovná Sofia musela mnoho trpieť, lebo Václav i pri svojom nemravnom živote ,bol veľmi žiarlivý. Myslel si, že ako on nemravne žije, takou že je i jeho cnostná manželka. Opíjal sa každý deň; i dopúšťal sa mnohých surovostí oproti svojej vernej manželke, ako i neslýchaných ukrutností oproti svojim poddaným.
Kráľovná Sofia
Kráľovná v tomto trápení hľadala pomoc u Boha; modlila sa vrúcne, aby dobrotivý Boh smiloval sa nad jej kráľovským manželom a osvietil ho milosťou Ducha svätého. Chodievala často ku sv. spovedi. Znajúc múdrosť, horlivosť, zbožnosť Jánovu, vyvolila si ho za svojho duchovného radcu a spovedníka. Ján viedol svedomite nábožnú kráľovnú na ceste dokonalosti, i naučil ju smutný stav svoj trpezlivo znášať.
Václav stával sa tým nedôverčivejšíin a surovejším oproti nej, čím viacej sa usilovala svoju oproti nemu vernosť dokázať. Jeho žiarlivosť, čím viac odovzdával sa nemravnému životu, stávala sa so dňa na deň väčšou. Vymýšľal všelijaké prostriedky, aby neveru kráľovnej dokázať a svetu odhaliť mohol. I napadlo mu, že spovedník jej musí poznať všetky jej tajomstva. Dal si Jána zavolať a žiadal od neho, aby mu povedal,z čoho sa kráľovná tak často spovedáva.
Nábožný kanonik riekol úctivé a ponížene, že mu to sv. cirkev zakazuje. K vylákaniu spovedelného tajomstva a mlčanlivosti sľuboval kráľ Jánovi, že ho za arcibiskupa vymenuje, keď tajomstvo manželkinej spovedi vyzradí. Spovedník mlčal. Kráľ sa rozhneval, bol totižto privyknutý na slepú poslušnosť každého poddaného; no, nateraz udusil svoj hnev a Jána prepustil v pokoji. Nezadlho za tým odsúdil ukrutný Václav svojho kuchára k smrti, že mu pečienku podľa chuti neupiekol.
Kanonik Ján išiel ku kráľovi, padol pred ním na kolená, prosil ho o milosť pre nešťastníka a poukázal i na trestajúcu ruku Božiu. Ján týmto ešte viacej pobúril hnev kráľov proti sebe. Rozhnevaný kráľ dal ho hodiť do žalára a riekol mu, že ho neprepustí na slobodu, kým jeho žiadosť nevyplní a spoveď kráľovnej nevyzradí. O niekoľko dní prišiel opilý Václav v noci do väzenia Jánovho; dal ho na škripec natiahnuť a pod obnažené telo jeho horiace smolné fakle prikladať.
Pri týchto ukrutných mukách svätý kňaz mlčal, a len kedy-tedy vzdychol si: «Ježiš, Maria». Katovia temer mrtvého sňali Jána so škripca a zaniesli ho do jeho obydlia, kde pomaly prišiel ku zdraviu. V tretiu nedeľu po Veľkej noci r. 1393 kázal Ján posledný raz a lúčil sa so svojimi poslucháčmi, lebo vedel, že ukrutný kráľ ešte sa na ňom celkom nevypomstil.
Aby si od Boha milosť o šťastné dokonanie svojho života vyprosil, putoval do Boleslavy k milostivému obrazu preblahoslavenej Panny Márie, ktorý obraz svätí apoštolovia Cyrill a Metod boli tam postavili. Keď sa odporučil ochrane Panny Márie, a dušu svoju k nastávajúcemu boju posilnil, vrátil sa do Prahy. Večerom stál kráľ Václav pri obloku vo svojom paláci a videl Jána z púti sa navracať. Sotva ho zazrel, rozzúril sa.
Dal ho chytiť, a keď ho vojaci pred neho doviedli, kričal na neho: «Úbohý kňaz- ihneď mi prezraď mi spoveď kráľovnej, lebo ináč ešte dnes budeš vo Vltave s rybami vodu hltať!» Ján, ktorý sa už dosť nahovoril, aby ukrutníka napravil, volil radšej smrť, než sväté tajomstvo spovedné vyzradiť. I mlčal. Zlostný kráľ bol by ho hneď katom odovzdal, ale sa bál Pražanov. Preto zahrmel stráži: «Odveďte tohto človeka z mojich očí do žalára.»
Ján chystal sa na smrť a prosil Boha, aby odpustil jeho nepriateľovi. V noci prišiel sám Václav s katmi do väzenia; rozkázal svätého muža mučiť, a keď videl, že tajomstvo sv. spovedi nevyzradí, dal mu ruky i nohy poviazať a ho o 3. hodine nadránom v noci z Karlovho mosta do Vltavy hodiť. To stalo sa dňa 16. mája r. 1393. A Boh i hneď oslávil svätého mučeníka. Utrýznené telo jeho plávalo po Vltave a hviezdičky skvelý sa okolo jeho hlavy. Voda vyniesla ho na breh.
Včas ráno počuli Pražania, aký neslýchaný zločin spáchal Václav. Všetko obyvateľstvo s kanonikmi hrnulo sa na breh Vltavy, kde sa umučené telo sv. Jána Nepomuckého nachádzalo; v slávnostnom sprievode zaniesli ho do kostola sv. Kríža, kým mu v arcibiskupskom chráme sv. Víta hrob prichystali, kam ho pri veľkom nariekaní Pražanov pochovali. Vyľakaný Václav ušiel z Prahy na svoj neďaleko Prahy ležiaci pevný hrad Žebrák a tam, trápený svojím hriešnym svedomím,ostal dlhší čas.
Keď videl, že sa mešťanstvo už utíšilo, vrátil sa do mesta a pokračoval vo svojom opilstve a v každej bohaprázdnosti. Celý svet nenávidel ho, i menovaný bol vôbec ukrutným a lenivým Václavom. Roku 1400 pozbavili ho ríšski šľachtici hodnosti cisárskej a šľachta česká hodnosti kráľovskej; na to brat jeho Žigmund, kráľ uhorský, dal ho chytiť a uväzniť na pevnom hrade. Nezadlho zomrel na porážku, bez toho, že by sa bol zmieril s Bohom.
Na hrobe svätého mučeníka diali sa mnohé zázraky. Keď roku 1623. pápež Urban VIII. Vojtecha Harracha za kardinála vymenoval, bol tento prvý, ktorý žiadal, aby Ján za svätého vyhlásený bol . Dňa 14. apríla r. 1719 otvorili pri prítomnosti arcibiskupa pražského a celého kňažstva hrob mučeníkov. Našli mäsa pozbavené kosti; ale jeho jazyk po 300 rokoch bol tak svieži, ako keby svätý len teraz bol zomrel.
Roku 1729, dňa 19. marca vyhlásil ho pápež Benedikt XIII. slávnostným spôsobom za svätého. Česká krajina ctí ho čo patróna svojho. Každého roku putujú tisíce ctiteľov sv. Jána Nepomuckého do Prahy k jeho skvelému hrobu, nad ktorým vo staroslávnom veľkolepom chráme sv. Víta na Hradčanoch vystavený je skvostný oltár a na ňom strieborná truhla, ktorú dvaja anjeli krídlama zatieňujú. Rakva a anjeli vážia skoro tristo kilo striebra.
Neporušený jazyk sv. Jána Nepomuckého ukazuje sa nábožným pútnikom v skvostnom monštratoriume dňa 16. mája každého roku. Miesto na Vltavskom moste, ktorý ešte i dnes stojí a z ktorého kat shodil sv, Jána Nepomuckého do Vltavy, poznačené je zlatým krížikom, ktorý každý nábožný kresťan pobozká, čo po moste prechádza. Takú úctu má sv. Ján Nepomucký v Čechách! Ale i celý kresťanský svet ctí a velebí pamiatku jeho.
Vyobrazuje sa v rúchu kanonickom, ako drží v ruke kríž a okolo hlavy má žiaru z piatich hviezd.
Poučenie.
Na pôvodnom hrobe svätého mučeníka bolo napísané: «Pod týmto pomníkom odpočíva telo vysokodôstojného a osláveného divotvorcu Jána z Nepomuku, doktora, kanonika tohoto chrámu a spovedníka kráľovnej, ktorý, pretože tajomstvo sv. spovedi kráľovny neporušené zachoval,bol ukrutne mučený a konečne z mostu v Prahe do Vltavy vhodený bol, na rozkaz Václava IV, kráľa českého, syna Karola IV., r. 1393.»
Jak krásne potvrdzuje svätý mučeník skrze svoju smrť učenie sv. cirkve o neporušiteľnosti tajomstva sv. spovedi a dokazuje, čo sv. Augustín riekol: «Čo zo sv. spovedi poznám, akoby by som to nepoznal.» A skutočne Boh chráni divotvorným spôsobom vyplnenie predpisu cirkevného; lebo zakázané je, hriechy, ktoré boli pri spovedi vyznané, niekedy boli zverejnené. Boh milostivý má starosť o to, aby kajúcnici neobávali sa hriechy svoje vyznať.
A preto nie je platná žiadna výhovorka, keď sa niekto bojí alebo hanbí, vyznať sa kňazovi zo všetkých svojich hriechov. Je to opravdivý zázrak, že medzi milionov kňazov, ktorí od počiatku sv. cirkvi až do dnes spovedajú, ani o jednom nie je známe, žeby bol vyzradil, čo sa mu kto bol spovedal. Toho sa ani zlí a zkazení kňazi, ba ani tí, ktorí od viery odpadli, nikdy nedopustili.
Ale ani ty, kresťane, nemáš to rozchyrovať, čo ti spovedelník vo spovedelnici hovoril, ako sa ťa vypytoval, ako ťa karhal, akú pokutu ti naložil. Po tristo rokoch našli jazyk sv. Jána Nepomuckého neporušený v jeho hrobe, lebo sa jazykom nikdy neprehrešil. Keby Boh na mnohých ľudských jazykoch po ich smrti chcel tiež zázraky činiť, podľa toho, ako jazykom svojím za života vládli, tak by hrobár v nejednej kostre miesto jazyka našiel ostrý nôž, žeravý uhol alebo jedovatého hada.
Preto, kresťane, daj pozor na svoj jazyk , ako sv. Ján Nepomucký; nech je on nástrojom hlásania slávy Božej a lásky k bližnému.
Modlitba.
Všemohúci Bože, ktorý si skrze nepremožiteľnú sviatostnú mlčanlivosť sv. Jána svoju cirkev katolícku novou mučeníckou korunou ozdobiť ráčil: popraj nám, prosíme, tej milosti, aby sme podľa príkladu jeho a na jeho orodovanie i my na ústa svoje pozor dali, a tak niekedy v nebesiach pripočítaní byť zaslúžili k tým blahoslaveným, ktorí sa jazykom neprehrešili, skrze Krista Pána našeho. Amen.
kráľ Václav IV
Sv. Ján Nepomucký - (16.05.)
Narodil sa v polovici 14. storočia v Pomuku (neskôr Nepomuk) v Čechách. V rokoch 1369 - 1380 bol verejným notárom a zároveň pracoval v úrade generálnych vikárov. Po vysvätení na kňaza posobil v Prahe, bol farárom u sv. Havla (1380 - 1390) a kanonikom kapituly u sv. Jiljí (1382 - 1389) a na Vyšehrade (1389 - 1393). Arcibiskup Ján z Jenštejna ho menoval svojim generálnym vikárom (1389 - 1393). Keď vyvrcholilo napätie medzi kráľom Václavom IV. a arcibiskupom, stál na strane arcibiskupa a obhajoval slobodu a nezávislosť cirkvi od kráľovej svojvôli, zatiaľ čo kráľ sa snažil ovládnuť cirkev a získať na svoju stranu časť vyššieho duchovenstva. Bol podrobený výsluchu a mučeniu za osobnej účasti kráľa. Jeho telo bolo 20.03.1393 vhodené do Vltavy, potom dočasne pochované a neskôr (snáď 1396) prenesené a pochované v katedrále. V nasledujúcich rokoch sa začalo hovoriť o ďalšej príčine jeho mučeníckej smrti, že totiž nechcel porušiť spovedné tajomstvo. V roku 1721 bol vyhlásený za blahoslaveného a 19.03.1729 za svätého. O mučení a smrti sv. Jána Nepomuckého sa nám zachovalo očité svedectvo od arcibiskupa Jána z Jenštejna, ktoré adresoval pápežovi Bonifácovi IX. roku 1393 ako svoju sťažnosť: „Na nasledujúci deň mi určili termín, keď sa malo prostredníctvom kráľovskej rady rokovať o urovnaní a zmierení s kráľom, moravským markgrófom a kráľovským komorníkom. S mojimi radcami ma predviedli pred kráľa na uzavretie konečného mieru. Ako som tam bol so svojimi vikármi a s inými, kráľ zrušil dohodu, ktorej uzavretie zveril svojej rade, a povedal, že s onou pokonávkou a zmierením nie je spokojný. A vravel toto: „Ty, arcibiskup, vylučuješ z Cirkvi mojich úradníkov bez môjho vedomia a potvrdil si kladrubského opáta!“ A mnoho iných vyhrážok povedal majstrovi mojej kúrie: „Odstúp odo mňa, lebo ti zaraz dám zraziť hlavu!“ Potom sa pozrel na tých, čo ma sprevádzali, a povedal: „Týchto štyroch zatknite“ – totiž môjho oficiála Mikuláša Puchníka, doktora cirkevného práva môjho vikára Jána, míšenského prepošta môjho kanonika Václava a mňa – „a obozretne odveďte!“ A iným pohrozil: „Teba a teba utopím!“ Keď som pred ním niekoľko ráz pokľakol, usilujúc sa zmierniť jeho hnev, aj on posmešne kľakol predo mňa na obe kolená.
A keď bol v kapitule, hneď udrel rukoväťou svojho meča po hlave doktora práv dekana môjho pražského kostola Bohuslava, už vetchého starca, tak silno, že mu vytryskol prúd krvi, a s rukami zviazanými za chrbtom rozkázal ho odviesť do domu pražského kastelána. Navečer ich dal – zviazaných na rukách i nohách – pred očami všetkých svojmu katovi mučiť a on sám priložil ruku i fakľu k bokom vikára a oficiála i na iné miesta. A kázal ich utopiť. A boli by už bývali všetci utopení, keby neboli – ako vravia ľudia – v prítomnosti verejného notára sľúbili a odprisahali, že nikdy nepovedia, že boli zajatí alebo mučení; a ako som sa dozvedel, chcel tiež, aby mu prisahali, že sa postavia proti mne, biskupovi. Oni však, celí prestrašení, radšej žiadali vyhotovenie verejnej listiny, ako by sa mali dať utopiť, a – ako hovoria ľudia – potvrdili ju svojimi prísahami. Potom ich prepustili. Iba ctihodného Jána, doktora a môjho vikára, po strašnom mučení a prepálení boku, takže už ani nemohol zostať nažive, viedli verejne ulicami a námestiami mesta utopiť. Asi o tretej hodine v noci ho z pražského mosta so zviazanými rukami a s hlavou priviazanou k nohám v podobe kolesa hodili do rieky a utopili.“ (27. článok sťažností Bonifácovi IX. Z roku 1393) Možno, že aj pod vplyvom zážitku Jánovej smrti, vyslovil v jednej svojej kázni biskup Ján z Jenštejn tieto slová: „Bezbožník číha na spravodlivého, snaží sa ho zabiť. .... Viďme spoločnosť hriešnikov, číhajúcu na ceste spravodlivých! Hriešnik hriešnikom len tak nepohrdne, naopak, zlodej sa stretáva so zlodejom a zradca so zradcom, táraj má rád táraja a tyran ukrutníka. Aj zlí ľudia majú totiž svojich obľúbencov, takže sa vzájomne milujú, a okrem seba nikoho, ale nepriateľsky napádajú tých, ktorí nehodlajú vyť s vlkmi, ale chcú bečať s ovcami. Ovečka spása zelenú pažiť, rada pobehuje, požiera vrbinu, bez toho, aby ublížila kvetom, a keď niečo šťavnaté zožerie, všetko prežuje a nalieva sa potom mliekom. A pastieri idú za ňou a tešia sa z nej. A keď je vedená na smrť, tak mlčí. V takejto ovcu spoznávame nášho Krista, lebo on bol vedený ako ovca na zabitie bez toho, aby otvoril ústa. A tiež učeníci a iní svätí boli poslaní ako ovce medzi vlkov. Týmto dobrým ovciam, divokí a krvilační vlci neprajú a stavajú proti nim svoj opačný spôsob života. Vlci sa predsa neuspokoja rovnakou potravou, ukladajú dokonca ovciam o život a lačnejú po ich krvi a prenasledujú ich s neutíchajúcou zúrivosťou. Sú pritom jalový, zarastení hrubou srsťou, mlieko nemajú, mäso majú páchnuce, požierajú zdochliny, neprežúvajú, stajne nemajú, pred pastierom utekajú. Aj ľudia bývajú vlkmi, krutosťou vlkov dokonca predčia a ľstivosťou prekonávajú akokoľvek silné šelmy. Nad všetky šelmy sú mocnejšie ľudské šelmy, pretože stroja úklady duši i telu: ubližujú duši spravodlivých, pretože im zle radia a zavádzajú ich na scestie bludu, ubíjajú dušu závisťou, radia sa, ako pomôcť niekomu na smrť, a potom ničia aj telo alebo o jeho záhube rozhodujú. Rovnako, ako nemôže zostať baránok medzi vlkmi nedotknutý, nie je si istý ani spravodlivý medzi hriešnikmi. Hriešnik totiž usiluje spravodlivému o život najrôznejšími intrigami, výsluchmi, pascami, trýznením, vraždením.“ (Zo spisov pražského arcibiskupa Jána z Jenštejna)
Ján z Pomuku sa narodil niekedy okolo roku 1340 v dedine Pomuk, ktorá patrila neďalekému cisterciánskemu kláštoru pod Zelenou Horou. V mieste, kde dnes stojí barokový kostol sv. Jána Nepomuckého, stál podľa ústneho podania domček, kde sa Ján narodil. Jánov otec Velfín (či Welfin) bol v Pomuku v rokoch 1355 – 1367 richtárom, o matke nie je nič známe. Základne vzdelanie získal zrejme v škole zriadenej v roku 1344 pri kostole sv. Jakuba. Ďalšie štúdiá nie sú s istotou doložené, ďalej študoval na pražskej univerzite.
Od roku 1369 pôsobil ako verejný notár v Prahe a od roku 1380 bol u sv. Víta oltárnikom. Medzi rokmi 1383 a 1387 študoval cirkevné právo v Padove. Po návrate sa stáva kanonikom u sv. Jiljí a doktorom dekrétov. O dva roky neskôr je už kanonikom vyšehradskejkapituly a generálnym vikárom pražského arcibiskupa vo veciach duchovných. Nasledujúceho roku mení Ján svoju farnosť u sv. Havla za úrad žateckého arcidiakona. Dňa 20. marca1393 Ján umiera počas mučenia (v dnešnom dome č. 12 na rohu ulíc Rytířská a Na Můstku), pravdepodobne okolo pol deviatej, jeho telo je zhodené z dnešného Karlovho mosta do Vltavy. 17. apríla nachádzajú Jánovo telo zachytené na pravom brehu Vltavy (v mieste dnešného Čechovho mosta) cyriaci, ktorí ho pochovávajú v kostole sv. Kríža pri svojom kláštore.
Okolnosti Jánovej smrti
Dôvodov, ktoré zapríčinili Jánovu smrť, existuje viac. Kvôli veľkej západnej schizme vzniká nepriateľstvo medzi českým kráľomVáclavom IV. a arcibiskupom Janom z Jenštejna. Ich spor bol tiež sporom o menovanie biskupov a vôbec vysokých cirkevných úradov. Tieto spory sa vyhrotili na začiatku roku 1393 kvôli voľbe nového opáta kláštora v Kladruboch. Ján z Pomuku bol Jenštejnovým úradníkom, a túto voľbu potvrdil tak rýchlo, že kráľ čakajúci niekoľko rokov na smrť predchádzajúceho opáta, nestačil vzniesť formálnu námietku a dosadiť svojho človeka.
Podľa katolíckych prameňov z 15. storočia Ján z Pomuku kritizoval samého kráľa a nechcel vyzradiť kráľovi spovedné tajomstvo kráľovnej, ktorej mal byť spovedníkom. Podľa katolíckej cirkvi svedčí o tom, že dôvodom umučenia je posledný z uvedených, i kráľova neobvyklá aktivita v mučiarni. Kráľ mal osobne Jána páliť na boku pochodňou, a tak ho nútiť, aby vyzradil potrebné informácie. Opačný názor je, že kráľ sa pomstil predovšetkým za zmarenie svojich mocenských plánov.
Ján Nepomucký ako legenda
Miesto, z ktorého bol na Karlovom moste zhodený do Vltavy Ján Nepomucký
Osudy Jána z Pomuku nekončia jeho smrťou, ale osud jeho života je v priebehu ďalších českých dejín veľmi zaujímavý a vrtkavý.
Po Jánovej smrti podáva Jan z Jenštejna k rímskej kúrii sťažnosť na Václava IV., v ktorej už Jána označuje ako mučeníka. Už niekoľko rokov po jeho smrti (1401) jeho životopis uvádza zázračné okolnosti nájdenia jeho tela a opäť ho označuje za mučeníka. Augustiniánsky opát Ludolf okolo roku 1398 označuje Jána z Pomuku za „ctihodného muža, milého Bohu i ľuďom, Čechom i Nemcom“. Pred rokom 1416 je telo bývalého generálneho vikára pochované v katedrále sv. Víta. V roku 1449 zverejňuje Tomáš Ebendorfer z Haselbachu domnienku, že Ján bol zabitý kvôli spovednému tajomstvu. Majster Pavel Žídek vo svojej Spravovně uvádza v roku 1471 príbeh o doktorovi Johánkovi, spovedníkovi kráľovnej. Okolo roku 1480 zachytáva inventár svätovítskeho pokladu votívny dar ku cti „blahoslaveného Jána z Pomuku“. Jan z Krumlova, dekan svätovítskej kapituly zaznamenáva v roku 1483 omylom nesprávny dátum smrti Jána z Pomuka – rok 1383. Tieto svedectvá hovoria o tom, že spomienka na Jána z Pomuku zostávala počas husitského hnutia v českých zemiach živá.
Václav Hájek z Libočan vo svojej Kronike českej (1541) rozlišuje dvoch Jánov, Jána Nepomuckého a doktora Jána z Pomuku. Obaja podľa neho boli utopení, jeden však v roku 1383, druhý v roku 1393. Tento názor z veľmi populárnej kroniky svojej doby nakoniec prevládol, i keď pravdepodobne šlo o omyl zo strany kronikára. V roku 1599 však zaraďuje Jiří Barthold Pontanus z Breitenberka "Jána Spovedníka" medzi patrónov českých zemí. To potvrdzuje domnienku J. Pekařa, že kult sv. Jána by sa v Čechách najskôr presadil, i keby nebolo Bielej hory.
Druhá polovica 17. storočia je obdobím dvoch dôležitých životopisov Jána Nepomuckého – v jazyku latinskom od kanonika Jana Ignáca Dlouhoveského (1668) a od Bohuslava Balbína z roku 1680. V roku 1683 bola na pražskom moste, terajšom Karlovom, vztýčená socha Jána Nepomuckého od Jana Brokofa. V roku 1708 bol v Hradci Králové sv. Jánovi Nepomuckému zasvätený prvý kostol. Už v roku 1639 bola v Nepomuku, Jánovom rodisku začatá stavba chrámu na údajnom mieste jeho rodného domu, zasvätenému samozrejme Jánovi Krstiteľovi.
Snaha o kanonizáciu Jána z Pomuku začína v druhej polovici 17. storočia. Odporcovia tohto svätorečenia boli predovšetkým jezuiti, ktorí sa držali Balbínovho životopisu sledujúceho Hájkovu kroniku. Dôvodom snahy o svätorečenie, ak by k tomu došlo až v tejto dobe, kedy bola rekatolizácia Čiech už v podstate skončená, potom ale zjavne nemohla byť snaha jezuitov použiť si sv. Jána ako nástroj katolíckej reformácie (Pekař, 288).
Katolíci vysvetľujú omyl uskutočnený pri beatifikačnom a kanonizačnom procese tým, že v otázke kanonizácie došlo pri stave vtedajšieho dejepisectva a zmätenosti prameňov k tomu, že základom obrazu svätého, ktorého sa kongregácia rozhodla kanonizovať, bola osoba, ktorú Hájek a Balbín líčia ako Jána z Nepomuku, ktorý bol utopený v roku 1383.
Spor o sv. Jána až do 20. storočia
V roku 1747 Eliáš Sandrich vyvrátil Hájkov omyl, ktorý rozdelil Jána do dvoch postáv a datuje Jánovu smrť do roku 1393. O päť rokov neskôr sa do Prahy dostáva text Jenštejnovej žaloby z doby tesne po Jánovej smrti. Gelasius Dobner v roku 1784 kritickým skúmaním prameňov na konci 18. storočia potvrdzuje nespoľahlivosť Hájkovej kroniky a konkrétne odhalil tiež Hájkove chybné čítanie dobových prameňov. Podľa neho je teda historický vikár Ján z Pomuku totožný s legendárnym mučeníkom spovedného tajomstva. S Dobnerom polemizuje Josef Dobrovský, ktorý vylučuje spoveď ako dôvod Jánovej smrti. Dobnerovho názoru sa neskôr pridrží napr. František Palacký.
V roku 1849 publikoval Ferdinand Břetislav Mikovec teóriu, podľa ktorej pravým dôvodom „umelého vytvorenia“ postavy sv. Jána, jeho kanonizácia v 18. storočí a podporovaného kultu bola snaha zatieniť touto postavou pamiatku Jána Husa. Základom argumentácie odporcov kultu sv. Jána sa stáva v roku 1855 kniha Otta Abela Legenda o svätom Jánovi Nepomuckom. Po vzniku Československej republiky dochádza v rokoch 1919 – 1920 k vlne ničenia nepomuckých pamiatok.
V reakcii na toto ničenie a celé ideové pozadie uverejňuje v roku 1921Josef Pekař sériu novinových článkov, neskôr zhrnutých do spisu Tri kapitoly z boja o sv. Jána Nepomuckého, kde sa bráni tomu, aby sa osoba sv. Jána Nepomuckého stavala proti osobe Jána Husa. V roku 1925 zrušila československá vláda sviatok sv. Jána Nepomuckého ako deň pracovného pokoja.
V 70. rokoch je uskutočnený antropologický prieskum pozostatkov Jána z Pomuku, ktorý potvrdzuje ich autenticitu. Ten istý výskum zároveň potvrdzuje, že domnelý svätcov jazyk je v skutočnosti pozostatkom mozgového tkaniva. Tento pozostatok Jánovho tela hral svoju roľu pri kanonizačnom procese, pretože bol mylne považovaný za zázračný a mal potvrdzovať, že dôvodom Jánovej smrti bolo nevyzradenie spovedného tajomstva.
Úcta k sv. Jánovi
Sv. Ján Nepomucký má vďaka jezuitským misiám dobrý zvuk po celom svete, predovšetkým v Bavorsku a krajinách Latinskej Ameriky. Je uctievaný ako mučeník spovedného tajomstva a patrón pri prírodných pohromách a povodniach (vďaka spôsobu jeho smrti). Jeho vyobrazenie možno nájsť na mnohých miestach, predovšetkým na mostoch.
Tieto sochy sú väčšinou obmenou Brokofovho vyobrazenia – kňaz v rochete, s biretom na hlave a piatimi hviezdami okolo nej, v ruke drží kríž, prípadne tiež palmovú ratolesť. Palma je symbolom víťazstva, hviezdy zastupujú legendu, podľa ktorej vltavskí rybári našli po smrti Jánove telo, prípadne päť rán Kristových či písmená latinského tacui (mlčal som). Nevyzradenie spovedného tajomstva je symbolizované prstom na ústach. Hviezdy okolo hlavy sú atribút medzi svätcami veľmi zvláštny, pretože s hviezdami okolo hlavy je zobrazovaná iba Panna Mária. Iným atribútom je jazyk, ktorý mal byť nájdený v 18. storočí v Janovej lebke neporušený; podľa nových výskumov však išlo o mozgové tkanivo. Ďalšími atribútmi sú paládium Zeme českej v Starej Boleslavi (podľa barokovej legendy sem sv. Ján putoval), most, kotva či chudák, ktorému Ján dáva almužnu.
Kult sv. Jána Nepomuckého je nerozlučne spojený s českým barokom, kedy patril k najvýznamnejším svätcom. Je patrónom Čiech a Bavorska. So stovkami kostolov a kaplniek zasvätených sv. Jánovi Nepomuckému sa môžeme stretnúť nielen v Česku, ale aj za hranicami. Svätojánske sochy patria k typickým atribútom tradičnej českej krajiny. Nájdeme ich najmä na mostoch (patrón vôd), ale i na ďalších miestach.
Sv. Ján Nepomucký je zobrazovaný v kanonickom rúchu – klerike, bielej superpelícii a rochete (kožušinovom kanonickom plášti), na hlave s kanonickým biretom. Okolo hlavy máva kruhovú svätožiaru s piatimi hviezdami, pred telom drží kríž a knihu alebo palmovú vetvičku. Päť hviezd okolo hlavy symbolizuje hviezdy, ktoré podľa legendy , ukazovali kde vo vode leží Jánove telo. Ján Nepomucký sa stal vzorom mlčanlivosti a dobrého používania jazyka, drží ochrannú ruku nad spovedníkmi i nad tými, ktorí sa spovedajú. Obľubu si získal jeho patronát nad cťou, dobrou povesťou, dobrým menom a reputáciou. Pre svoj mokrý hrob je patrónom nad vodou a jej ničivými následkami, nad mostmi i nad ľuďmi od vody. Ján Nepomucký je patrónom pocestných a patrónom proti krupobitiu (preto sa aj vinica v Taliansku volá podľa Jana Nepomuckého – chráni hrozno, aby mohlo dozrieť). Svätý Ján Nepomucký je hlavným patrónom českej zeme, tak ako je svätý Václav patrónom českého národa. Na Václavskom námestí v Prahe stála ešte v minulom stroročí jeho socha, dokiaľ nebola odvezená do Žebrákov. Jan Nepomucký bol tiež vzývaný ako ochranca proti nebezpečenstvu zo strany Osmanskej ríše. Niektorí sa domnievajú, že svojím nebeským príhovorom pomohol v roku 1683 k víťazstvu Európanov pri Viedni a baróni mu z vďačnosti dali postaviť sochu na pražskom moste. Dodnes je patrónom mesta a duchovenstva Benátok. V Európe sa nachádza okolo 30 tisíc pamiatok na tohto muža . Najznámejšia je jeho socha na Karlovom Moste a hrobka v katedrále sv. Víta. Pamiatky na neho nájdeme v rovnakej miere aj v Strednej či Južnej Amerike, Indii, na Filipínach i v Číne. Príbeh sv. Jána Nepomuckého ukazuje aj zaujímavé paralely a obecné problémy ľudského života, pretrvávajúce až do dnešných dní. Vnímame ho ako staviteľa mostov medzi ľuďmi, človeka dialógu, strážcu vernosti a tajomstva.
Životopis
Ján sa narodil okolo roku 1340 v trhovej obci Pomuk, prináležiacej k neďalekému cisterciánskemu kláštoru, ktorého trosky sú dodnes pod Zelenou Horou. Ján bol zrejme pokrstený v kostole sv. Jakuba. Na mieste, kam neskoršia tradícia kládla svätcov rodný dom, sa dnes tyčí barokový chrám, zasvätený jeho pamiatke. Jeho otec Welfin bol zrejme pôvodom Nemec a bol starostom (richtárom) obce Pomuk . Základy vzdelania získal v škole, ktorá bola zriadená okolo roku 1344 pri farskom kostole sv. Jakuba. Študoval na Vysokom učení v Prahe a patril medzi najlepších žiakov.
Karlov most-Praha
Jánovu cestu k sláve i tragickému koncu ukazuje tento chronologický prehľad:
okolo roku 1340 narodenie 1369: verejný notár v Prahe 1370: vyhotovuje a podpisuje úradné listiny ako verejný notár v kancelárii pražského arcibiskupa. Ján sa na týchto listinách podpisuje ako “syn Welflína z Pomuku, klerik pražskej diecézy, z cisárskej autority verejný notár” . 1380: oltárnik v katedrále sv. Víta 1381: dosiahol bakalarát (nižší akademický stupeň) na pražskej univerzite. 1383 – 1387: štúdium cirkevného práva v Talianskej Padove ukončené doktorátom . Ján Nepomucký bol pravdepodobne veľmi inteligentní, organizačne schopný a v spoločnosti obľúbený, o čom svedčí fakt, že si ho roku 1386 zvolili za rektora padovskí študenti zo zaalpských krajín. Z Padovy sa vrátil do Prahy ako doktor cirkevného práva. 1387: kanonik kolegiátneho kostola sv. Egida a doktor dekrétov 1389: kanonik vyšehradskej kapituly, generálny vikár pražského arcibiskupa vo veciach duchovných 1390: mení svoju farnosť u sv. Havla za úrad žateckého arcidiakona 20. 3. 1393: umiera na mučidlách, jeho telo je hodené z kamenného mosta do Vltavy 17. 4. 1393: Jánovo telo sa zachytilo na pravom brehu Vltavy, kde ho našli Cyriaci z neďalekého kláštora a pochovali ho v blízkom kostole sv. Kríža. Neskôr ho preniesli do katedrály sv. Víta, kde je pochovaný v pravej bočnej lodi. (Pravdepodobne od roku1396). Jeho hrob bol uctievaný od začiatku. Pred kanonizáciou bol hrob otvorený a pri manipulácii s lebkou bol nájdený kus hmoty. Odborná komisia konštatovala, že táto hmota je udivujúcim spôsobom zachovaný, svätcov jazyk. Neskôr sa zistilo, že ide o časť mozgového tkaniva. Uctievanie Jána Nepomuckého sa veľmi rýchlo rozšírilo. Mali na tom zásluhu aj misionári. 31. 5. 1721: pápežom Inocentom XIII. vyhlásený za blahoslaveného 19. 3. 1729: pápežom Benediktom XIII. vyhlásený v Lateránskej bazilike v Ríme za svätého.
Príčiny Jánovej smrti
Hlavnou bola cirkevná schizma a z toho vzniknuté nepriateľstvo medzi kráľom Václavom IV. a arcibiskupom Jánom z Jenštejna. Kráľovi veľmi záležalo na tom, aby mohol ovplyvňovať dosadzovanie biskupov a ďalších vyšších cirkevných hodnostárov. V roku 1393 sa tieto spory vyostrili v súvislosti s voľbou nového kladrubského opáta. Historické pramene hovoria o tom, že Ján zomrel preto, že potvrdil voľbu kladrubského opáta a tiež preto, že bol úradníkom pražského arcibiskupa Jenštejna, kráľovho hlavného nepriateľa. Iné pramene uvádzajú dominantnú príčinu Jánovej smrti skutočnosť, že sa opovážil kritizovať samotného kráľa. Ako ďalšia možná príčina sa uvádza, že Ján nechcel prezradiť kráľovi spovedné tajomstvo kráľovnej Žofie.
Je celkom možné že jeho služby ako právnika, ale i spovedníka využila kráľovná Žofia Bavorská. Nemožno jednoznačne ukázať, čo bolo pre tragický skon svätca hlavným dôvodom, mnohé však nasvedčuje tomu, že práve zachovanie spovedného tajomstva doviedlo kráľa až k nepríčetnej nenávisti. O tom svedčí predovšetkým kráľova nebývalá aktivita v mučiarni. Veď osobne Jána pálil na boku pochodňou, aby vyzvedel potrebné. Aby sa potom definitívne zbavil umučeného svätcovho tela, vydal rozkaz hodiť ho večer do Vltavy z mostu, neďaleko od miesta, kde teraz na Karlovom moste stojí socha sv. Jána. Tajomstvo svojej smrti si teda zobral do hrobu. Niektoré zázraky skúmané pri svätorečení: 1. Jazyk / v skutočnosti časť mozgového tkaniva/ a jeho červenanie pri otvorení hrobky 2. Uzdravenie zoschnutej ruky Terézie Krepsovej 3. Záchrana Rozálky Hodánkovej pred utopením po páde pod mlynské kolo
Katedrála sv. Víta v Prahe
Hrob v katedrále
Niektoré zdroje informácií o sv. Jánovi Nepomuckom na internete:
3. Jan Nepomucký – Světec s pěti hvězdami – nedávno natočený filmový dokument venovaný sv. Jánovi Nepomuckému, jeho nadčasového odkazu, ale aj pochopeniu kresťanstva v nás. Réžia: Otakáro Maria Schmidt. Pozrieť si ho je možné v menšej kvalite a s reklamou na začiatku aj v archíve českej televízie na adrese: Nejznámější Čech – Jan Nepomucký. 4. Sv. Jan Nepomucký – Česká legenda – dokument Českej televízie z roku 1993
1. Tvoje sochy stoja na toľkých mostoch, ale aj pri cestách ako znamenia. Vypros aj nám všetkým milosť, aby sme budovali mosty k sebe navzájom, aby sme si chránili to, čo ľudí spája. Aby sme sa usilovali o vzájomné zblíženie a vždy k sebe hľadali nové cesty. Amen.
2. Preslávny mučeník, svätý Ján Nepomucký, ktorý si radšej vytrpel ukrutné muky a podstúpil mučenícku smrť, než by si bol vyzradil spovedné tajomstvo. My, tvoji ctitelia, hľadáme u teba útočisko. Pokorne ťa prosíme, pomáhaj nám a všetkým tvojim ctiteľom svojím mocným orodovaním u Boha, aby sme z Jeho nesmiernej milosti užívali trvalý pokoj a boli šťastne zachránení od nedostatku, hladu, vojny a chorôb. A tak žijúc v bázni voči Bohu, šťastne sme sa dostali k brehom večnej blaženosti, kde si s naším Pánom, ktorý žije a kraľuje na veky vekov. Amen.
Sviatok:20. marec; v nemecky hovoriacich krajinách, v Čechách a na Slovensku: 16. máj
* okolo 1345 Pomuk pri Plzni, dnes Nepomuk † 20. marec 1393 Praha
Význam mena Ján: Boh je milostivý (hebr.)
Atribúty: na moste, prst na ústach, kríž
Patrón Čiech; spovedníkov, kňazov, námorníkov, pltníkov, mlynárov; pred potopou, chorobami jazyka
Sv. Ján Nepomucký sa narodil v Pomuku pri Plzni okolo roku 1345. Jeho otec bol zrejme nemeckého pôvodu. Meno „Nepomucký“ vzniklo nesprávnym čítaním latinskej verzie jeho mena „de Pomuk“. Niekdajšia obec Pomuk sa dnes volá Nepomuk. Ján dostal vzdelanie v kláštore cisterciánov, potom v Žatci v slávnych latinských školách a nakoniec sa dostal aj na univerzitu do Prahy, ktorú práve v tom čase založil cisár Karol IV. V roku 1370 sa Ján stal notárom a pisárom v arcibiskupskej kancelárii. Bol takisto osobným tajomníkom biskupa. V roku 1380 sa stal súčasne aj farárom vo farnosti sv. Havla v Starom meste. V rokoch 1382-1387 študoval kánonické právo v Padove, kde získal doktorát, a potom sa vrátil späť do Prahy. Stal sa kanonikom a generálnym vikárom arcibiskupstva. Mal teda na starosti veľa zodpovedných úloh v Cirkvi. Okrem toho kázaval v chráme sv. Víta a v Týnskom chráme. Bol veľmi zbožný, horlivý a svedomitý.
Pokiaľ bol na tróne cisár Karol IV., boli medzi arcibiskupstvom a cisárskym dvorom veľmi dobré vzťahy. To sa však zmenilo nástupom Karolovho syna Václava IV., ktorý bol korunovaný za českého kráľa už ako dvojročný. Spočiatku sa držal otcovho vzoru, no neskôr sa oddal poľovačkám, zábavám. Okrem toho bol veľmi zlostný a hnevlivý. Robil si zálusk na benediktínske opátstvo v Kladruboch v západných Čechách. Keď ho však nedostal, jeho hnev sa obrátil doslova proti celej Cirkvi v Čechách. Zajal Jána a dvoch ďalších arcibiskupových spolupracovníkov. Arcibiskupa nezajal len kvôli tomu, že ho ochránili jeho zbrojnoši. Ostatných dvoch neskôr prepustil, ale Jána dal natiahnuť na škripec, dal ho páliť a mučiť aj iným spôsobom a nakoniec ho v noci dal odvliecť a zhodiť z pražského mosta do rieky Vltavy. Stalo sa to 20. marca 1393. Po niekoľkých dňoch jeho telo našli a pochovali v kostole sv. Kríža; neskôr ho preniesli do chrámu sv. Víta.
Traduje sa, že sv. Ján je mučeníkom spovedného tajomstva. Údajne sa ho mal kráľ vypytovať na hriechy svojej manželky Žofie, ktorá bola veľmi nábožná. Spovedať sa chodila práve k Jánovi. Kráľ ju podozrieval z nevery, pretože sám sa tejto neresti dopúšťal. Keďže však Ján nič nevyzradil, mučil ho a dal nakoniec zabiť. Túto tradíciu potvrdzuje aj fakt, že jazyk sv. Jána Nepomuckého sa zachoval neporušený. Za svätého bol Ján vyhlásený v roku 1729.
Václav IV. Luxemburský (* 26. február1361, Norimberg, Nemecko – † 16. august1419, Nový Hrad pri Kunraticiach) bol brandenburský (v r. 1363 a 1373) a lužický markgróf (od r. 1363), luxemburský a sliezsky vojvoda (od r. 1363), gróf v Sulzbachu (od r. 1363), český kráľ (od r. 1378, korunovácia 15.6.1363, samostatne vládol od 30.11.1378), rímsky kráľ (zvolený 10.6.1376, korunovácia 6.7.1376 v Aachene, samostatne vládol od 30.11.1378 do 28.8.1400 kedy bol zosadený, ale titul rímskeho kráľa používal i naďalej), syn cisára a českého kráľa Karola IV. a jeho tretej manželky Anny Svídnickej.
Zbožný a verný kňaz Ján spovedal českú kráľovnú Žofiu /Sofiu/,bol jej spovedník...jej manžel český kráľ Václav IV bol veľmi žiarlivý,rád holdoval alkoholu a podozieral svoju zbožnú a vernú manželku z nevery...žiadal kňaza Jána,aby mu prezradil,z čoho sa kráľovná spovedala.Zbožný kňaz Ján mu to odmietol povedať,lebo je to obsah spovedného tajomstva,ktoré kňaz musí vždy dodržať...Nemravný …Viac
Zbožný a verný kňaz Ján spovedal českú kráľovnú Žofiu /Sofiu/,bol jej spovedník...jej manžel český kráľ Václav IV bol veľmi žiarlivý,rád holdoval alkoholu a podozieral svoju zbožnú a vernú manželku z nevery...žiadal kňaza Jána,aby mu prezradil,z čoho sa kráľovná spovedala.Zbožný kňaz Ján mu to odmietol povedať,lebo je to obsah spovedného tajomstva,ktoré kňaz musí vždy dodržať...Nemravný,žiarlivý kraľ sa rozhneval a rozkázal kňaza Jána zahrdusiť,zavraždiť a hodiť v noci do rieky Vltavy pretekajúcej cez Prahu..
Dal ho chytiť, a keď ho vojaci pred neho doviedli, kričal na neho: «Úbohý kňaz- ihneď mi prezraď mi spoveď kráľovnej, lebo ináč ešte dnes budeš vo Vltave s rybami vodu hltať!» Ján, ktorý sa už dosť nahovoril, aby ukrutníka napravil, volil radšej smrť, než sväté tajomstvo spovedné vyzradiť. I mlčal. Zlostný kráľ bol by ho hneď katom odovzdal, ale sa bál Pražanov. Preto zahrmel stráži: «Odveďte tohto človeka z mojich očí do žalára.»
Ján chystal sa na smrť a prosil Boha, aby odpustil jeho nepriateľovi. V noci prišiel sám Václav s katmi do väzenia; rozkázal svätého muža mučiť, a keď videl, že tajomstvo sv. spovedi nevyzradí, dal mu ruky i nohy poviazať a ho o 3. hodine nadránom v noci z Karlovho mosta do Vltavy hodiť. To stalo sa dňa 16. mája r. 1393. A Boh i hneď oslávil svätého mučeníka. Utrýznené telo jeho plávalo po Vltave a hviezdičky skveli sa okolo jeho hlavy. Voda vyniesla ho na breh. Kráľ Václav IV umrel v nekajúcnosti,bez zmierenia sa s Bohom...
