Honorius I. (* ?,
Kampánia,
Taliansko - †
12. október 638,
Rím) bol 70.
pápež. Pápežský úrad zastával od
27. októbra 625 do svojej smrti.
Tretí carihradský koncil (
7. november 680 -
28. február 681) ho odsúdil ako
kacíra. Jeho kacírstvo je argumentom odporcov
dogmy o
pápežskej neomylnosti. Podľa nich ide o dôkaz, že učenie o pápežskej neomylnosti je novotou, ktorú prvotná cirkev nezastávala a ktorou Západ ku svojej škode poškodil vierouku. Pápež
Lev II. potvrdil závery koncilu, keď odsúdil Honoria ako niekoho, kto "
profane proditione immaculatam fidem subvertere conatus est" .
Na tomto sneme r.680 sa riešil spor o jednu či dve vôle Krista.Za správnu uznal snem 2 vôle Krista-božskú a ľudskú.Na základe toho rozhodnutia snemu,ktorý vtedajší pápež Agathon 102 ročný podpísal bol odsúdený blud monoteletizmu...že Kristus mal len jednu vôľu,čím bol spätne po 46 rokoch odsúdený blud carihradského patriarcha Sergia a následne aj vtedajšieho pápeža Honoria I.Tento pápež v jednom liste z r.634 na písomnú žiadosť carihr. patriarchu Sergia ,ktorý navrhoval,aby sa v budúcnu jednalo len o 1 vôli Krista a pápež,ktorý úplne nepoznal gréčtinu,bol Talian a nedomyslel dôsledok svojho súhlasu,sa k tomu návrhu pripojil písomne,že Kristus mal len 1 vôľu.Pápež to zle pochopil,že sa táto jednota-1 vôľa chápal ako súlad morálny, božskej a ľudskej vôle v Kristovi.Logicky,že Kristus nemohol konať reálne,ako myslel....Niečo v našom podaní...že rozumovo viem,že mi fajčenie škodí a uznávam všetky negatíva z toho...ale ľudsky predsa fajčím...hrubo vyjadrené.Teda pápež akoby formálne schválil blud Sergia o 1 vôli,ale chápal v tom niečo obsahovo odlišné...ako to bolo navrhnuté.Z toho vyplýva,že sa pápež v gréckej teologii a hlavne v reči dostatočne neorientoval,a nechápal ,čo to v gréčtine skutočne znamená,nebol dostatočne vzdelaný v gréckom jazyku.Bol presvedčený,že koná správne v svojom logickom úsudku Rimana,nie Gréka...Pápež vedome a so stopercentnou istotou neschválil úmyselne žiaden blud v rozpore s vierou a tradíciou.Preto blud monoteletizmu sa udržal a opieral o toto nešťastné,sporné pápežovo vyjadrenie z r.634-zachovaný list ako odpoveď pápeža carihrad. patriarchovi Sergiovi...Celá problematika sa potom o 46 rokov spätne preberala podrobne na 3.carihr. koncile 680-681 a vytiahli aj tento zabudnutý nešťastný list,na základe toho koncil spätne vyhlásil zosnulých -Sergia i pápeža Honoria I. za kacírov.Nasledujúci pápež po matuzalemovi Agathonovi Leo II,potvrdil koncil a o Honoriovi vyhlásil:
Nesnažil sa zachovať cirkev s učením apoštolskej tradície čistou,ale sa dopustil,aby nepoškvrnená /rímska cirkev/ bola poškvrnená.
Na základe toho sa v nasledujúcom období,každý nový pápež /podľa Liber diurnus/sa musel zrieknuť bludu monoteletizmu.
Toto bol problém v neskoršej dogme o neomylnosti pápežov,lebo v tomto 1 prípade pápež upadol formálne,do vieroučného omylu.
Neskôr sa ustanovila zásada,že k dovtedajšej právnej zásade : Pápež nemôže byť nikým súdený...sa pridalo ....pokiaľ neodpadne od viery....
Honoriova otázka hrala dôležitú úlohu na 1.Vatikán. koncile 1869-70,kde jeden z kompetentných cirk. otcov Karol Jozef Hefele -umrel 1893, napísal samostatnú knihu ...Causa Honorii Papae bránil uznaniu dogmy o neomylnosti pápeža...
Na základe týchto skutočnosti bol pápež Honorius I, v otázke bludu monoteletizmu vyhlásený ako kacír...ale nebol formálne exkomunikovaný,lebo ako pápež,nemohol byť vtedy za to ani súdený...
Zdroj: Josef Gelmi -Pápeži 1989 /od Petra po JP II/ vydané -Mladá fronta 1994
Monotheletizmus alebo
monoteletizmus bol kresťanský teologický, christologický smer neskôr odsúdený ako heretický. Monotheletizmus hlásal, že Kristus mal jednu vôľu (monos + theléma) a dve podstaty. Doktrína bola cisárom Herakleiom v edikte Ekthesis v roku 638 prehlásená za oficiálnu náuku Byzantskej ríše.
Monotheletizmus alebo
monoteletizmus bol
kresťanský teologický,
christologický smer neskôr odsúdený ako
heretický. Monotheletizmus hlásal, že
Kristus mal jednu
vôľu (
monos + theléma) a dve podstaty. Doktrína bola cisárom
Herakleiom v edikte
Ekthesis v roku
638 prehlásená za oficiálnu náuku
Byzantskej ríše. Náuka mala preklenúť spory
monofyzitov a
diafyzitov (tzv.
chalcedónskych kresťanov) a nahradila predchádzajúci pokus o zmier v podobe monoenergizmu. Doktrína bola navrhnutá konštantínopolským patriarchom
Sergiom I. a ďalej bola rozvíjaná antiochijským patriarchom Makariom a Pyrrhom. S náukou súhlasil aj rímsky pápež
Honorius I., ktorý bol avšak neskôr vyhlásený za heretika. Náuka si ihneď po vyhlásení našla radu odporcov, hlavným protivníkom doktríny bol
Maxim Homologétes (Vyznávač). Maxim rozvinul ideu o rôznych druhoch vôle - prirodzenej vôli a
slobodnej vôli. Prirodzená vôľa je vlastníctvom prirodzenosti a Kristus s dvomi prirodzenými podstatami podľa neho musel mať aj dve prirodzené vôle. Vychádzal pri tom z Kristových slov v
Getsemanskej záhrade:
„No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!" (
Lk 2, 42b) Monotheletická náuka tak zmier nepriniesla. Monofyziti, ani chalcedónski kresťania ju neuznali, ba vyvolala ešte väčší odpor sýrskych a egyptských, prevažne monofyzitských krajín voči Konštantínopolu. Miestne obyvateľstvo sklamané centrálnou vládou následne preto nekládlo prílišný odpor voči novým dobyvateľom - Arabom, v ktorých videlo osloboditeľov svojej viery od potlačovania. Po strate monofyzitských východných oblastí v prospech
Arabov stratila snaha o zmier význam. Cisár
Constans II. vyhláškou
Typos z roku
648 zakázal ďalšie diskusie na túto tému. Maximos i rímsky pápež
Martin I. nariadenie nerešpektovali a vystúpili proti náuke na rade miestnych koncilov a synod. Boli preto cisárom vyhnaní do exilu na
Krym. Učenie však podporu i naďalej nenašlo, a neskôr bolo
tretím konštantínopolským koncilom odsúdené a postupne začalo upadať. Snahy o obnovenie náuky mal cisár
Filippikos, ktorý bol však zosadený a monotheletizmus už v Byzantskej ríši viac obnovený nebol. Zvyšky monotheletitickej náuky pretrvávali do roku
1182 u
maronitskej cirkvi v
Libanone. V roku
1182 cirkev prijala úniu s Rímom a spolu s ňou prijala aj doktrínu dvoch Kristových vôl.