v rimsko-katolickej Cirkvi sa knazi nemohli ženiť
to len vo východnych cirkvách
Ked sa niekto chcel stať knazom, tak musel zanechať ženu, deti.. ako napr. sv.Peter (1.pápež).
Protestanti a niekedy aj katolici si mylne vysvetluju biblický text o tom že knaz môže mať jednu ženu, tak si myslia, že vtedy mohli byť knazi ženatí. V skutočnosti sa tým myslí, že ak chce byť niekto knazom, tak ak bol ženatý, musel byť len s jednou a nie že mal niekolko žien resp. manželstva. Išlo o to, aby bol bezuhonný, nakolko muž s viacerými manželstvami ťažko bude bezuhonný ako napr. Boris Kolár - ten by nemal byť ani poslancom, nie to ešte klerikom.

Bolo by dobre, keby si uviedla jeho citat a zdroj, na ktorý sa odvoláva, pretože my sme to tu uš niekolko rokov a viackrat riešili, pričom nikto nenašiel odkaz, kde by sa vyslovene citovala exkomunikacia. Boo to len odsudenie správania papeža ako spolupracoval s heretikmi - niečo podobne ako v sučasnosti, ked pp.František spolupracuje s Rotarianmi alebo dopomáha modloslužbám typu Pachamama.

Ja sa budem snažiť najsť ten odkaz, kde sa cituje z dekretu papeža o jeho odsudení správania Honoria

Honorius I. (* ?, Kampánia, Taliansko - † 12. október 638, Rím) bol 70. pápež. Pápežský úrad zastával od 27. októbra 625 do svojej smrti.

Tretí carihradský koncil (7. november 680 - 28. február 681) ho odsúdil ako kacíra. Jeho kacírstvo je argumentom odporcov dogmy o pápežskej neomylnosti. Podľa nich ide o dôkaz, že učenie o pápežskej neomylnosti je novotou, ktorú prvotná cirkev nezastávala a ktorou Západ ku svojej škode poškodil vierouku. Pápež Lev II. potvrdil závery koncilu, keď odsúdil Honoria ako niekoho, kto "profane proditione immaculatam fidem subvertere conatus est" .

Na tomto sneme r.680 sa riešil spor o jednu či dve vôle Krista.Za správnu uznal snem 2 vôle Krista-božskú a ľudskú.Na základe toho rozhodnutia snemu,ktorý vtedajší pápež Agathon 102 ročný podpísal bol odsúdený blud monoteletizmu...že Kristus mal len jednu vôľu,čím bol spätne po 46 rokoch odsúdený blud carihradského patriarcha Sergia a následne aj vtedajšieho pápeža Honoria I.Tento pápež v jednom liste z r.634 na písomnú žiadosť carihr. patriarchu Sergia ,ktorý navrhoval,aby sa v budúcnu jednalo len o 1 vôli Krista a pápež,ktorý úplne nepoznal gréčtinu,bol Talian a nedomyslel dôsledok svojho súhlasu,sa k tomu návrhu pripojil písomne,že Kristus mal len 1 vôľu.Pápež to zle pochopil,že sa táto jednota-1 vôľa chápal ako súlad morálny, božskej a ľudskej vôle v Kristovi.Logicky,že Kristus nemohol konať reálne,ako myslel....Niečo v našom podaní...že rozumovo viem,že mi fajčenie škodí a uznávam všetky negatíva z toho...ale ľudsky predsa fajčím...hrubo vyjadrené.Teda pápež akoby formálne schválil blud Sergia o 1 vôli,ale chápal v tom niečo obsahovo odlišné...ako to bolo navrhnuté.Z toho vyplýva,že sa pápež v gréckej teologii a hlavne v reči dostatočne neorientoval,a nechápal ,čo to v gréčtine skutočne znamená,nebol dostatočne vzdelaný v gréckom jazyku.Bol presvedčený,že koná správne v svojom logickom úsudku Rimana,nie Gréka...Pápež vedome a so stopercentnou istotou neschválil úmyselne žiaden blud v rozpore s vierou a tradíciou.Preto blud monoteletizmu sa udržal a opieral o toto nešťastné,sporné pápežovo vyjadrenie z r.634-zachovaný list ako odpoveď pápeža carihrad. patriarchovi Sergiovi...Celá problematika sa potom o 46 rokov spätne preberala podrobne na 3.carihr. koncile 680-681 a vytiahli aj tento zabudnutý nešťastný list,na základe toho koncil spätne vyhlásil zosnulých -Sergia i pápeža Honoria I. za kacírov.Nasledujúci pápež po matuzalemovi Agathonovi Leo II,potvrdil koncil a o Honoriovi vyhlásil:

Nesnažil sa zachovať cirkev s učením apoštolskej tradície čistou,ale sa dopustil,aby nepoškvrnená /rímska cirkev/ bola poškvrnená.

Na základe toho sa v nasledujúcom období,každý nový pápež /podľa Liber diurnus/sa musel zrieknuť bludu monoteletizmu.

Toto bol problém v neskoršej dogme o neomylnosti pápežov,lebo v tomto 1 prípade pápež upadol formálne,do vieroučného omylu.

Neskôr sa ustanovila zásada,že k dovtedajšej právnej zásade : Pápež nemôže byť nikým súdený...sa pridalo ....pokiaľ neodpadne od viery....

Honoriova otázka hrala dôležitú úlohu na 1.Vatikán. koncile 1869-70,kde jeden z kompetentných cirk. otcov Karol Jozef Hefele -umrel 1893, napísal samostatnú knihu ...Causa Honorii Papae bránil uznaniu dogmy o neomylnosti pápeža...

Na základe týchto skutočnosti bol pápež Honorius I, v otázke bludu monoteletizmu vyhlásený ako kacír...ale nebol formálne exkomunikovaný,lebo ako pápež,nemohol byť vtedy za to ani súdený...

Zdroj: Josef Gelmi -Pápeži 1989 /od Petra po JP II/ vydané -Mladá fronta 1994

Monotheletizmus alebo monoteletizmus bol kresťanský teologický, christologický smer neskôr odsúdený ako heretický. Monotheletizmus hlásal, že Kristus mal jednu vôľu (monos + theléma) a dve podstaty. Doktrína bola cisárom Herakleiom v edikte Ekthesis v roku 638 prehlásená za oficiálnu náuku Byzantskej ríše.

Monotheletizmus alebo monoteletizmus bol kresťanský teologický, christologický smer neskôr odsúdený ako heretický. Monotheletizmus hlásal, že Kristus mal jednu vôľu (monos + theléma) a dve podstaty. Doktrína bola cisárom Herakleiom v edikte Ekthesis v roku 638 prehlásená za oficiálnu náuku Byzantskej ríše. Náuka mala preklenúť spory monofyzitov a diafyzitov (tzv. chalcedónskych kresťanov) a nahradila predchádzajúci pokus o zmier v podobe monoenergizmu. Doktrína bola navrhnutá konštantínopolským patriarchom Sergiom I. a ďalej bola rozvíjaná antiochijským patriarchom Makariom a Pyrrhom. S náukou súhlasil aj rímsky pápež Honorius I., ktorý bol avšak neskôr vyhlásený za heretika. Náuka si ihneď po vyhlásení našla radu odporcov, hlavným protivníkom doktríny bol Maxim Homologétes (Vyznávač). Maxim rozvinul ideu o rôznych druhoch vôle - prirodzenej vôli a slobodnej vôli. Prirodzená vôľa je vlastníctvom prirodzenosti a Kristus s dvomi prirodzenými podstatami podľa neho musel mať aj dve prirodzené vôle. Vychádzal pri tom z Kristových slov v Getsemanskej záhrade: „No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!" (Lk 2, 42b) Monotheletická náuka tak zmier nepriniesla. Monofyziti, ani chalcedónski kresťania ju neuznali, ba vyvolala ešte väčší odpor sýrskych a egyptských, prevažne monofyzitských krajín voči Konštantínopolu. Miestne obyvateľstvo sklamané centrálnou vládou následne preto nekládlo prílišný odpor voči novým dobyvateľom - Arabom, v ktorých videlo osloboditeľov svojej viery od potlačovania. Po strate monofyzitských východných oblastí v prospech Arabov stratila snaha o zmier význam. Cisár Constans II. vyhláškou Typos z roku 648 zakázal ďalšie diskusie na túto tému. Maximos i rímsky pápež Martin I. nariadenie nerešpektovali a vystúpili proti náuke na rade miestnych koncilov a synod. Boli preto cisárom vyhnaní do exilu na Krym. Učenie však podporu i naďalej nenašlo, a neskôr bolo tretím konštantínopolským koncilom odsúdené a postupne začalo upadať. Snahy o obnovenie náuky mal cisár Filippikos, ktorý bol však zosadený a monotheletizmus už v Byzantskej ríši viac obnovený nebol. Zvyšky monotheletitickej náuky pretrvávali do roku 1182 u maronitskej cirkvi v Libanone. V roku 1182 cirkev prijala úniu s Rímom a spolu s ňou prijala aj doktrínu dvoch Kristových vôl.

aj slovenska wikipedia píše podobne (možno čerpali z toho isteho zdroja) ked hovorí:
Tretí carihradský koncil – Wikipédia

Najpodstatnejšie závery Tretieho carihradského koncilu možno zhrnúť do nasledujúcich troch bodov:

Tretí carihradský koncil jasne pomenoval nositeľov skutočnej ortodoxnej tradície. Zaradil k nej nasledujúce osobnosti a udalosti:

Pápež Agato (678 – 681) a Rímska synoda (649)[7]

Pápež Lev I. a Chalcedónsky koncil[7]

Cyril Alexandrijský[8]

Prvých päť ekumenických koncilov (Prvý nicejský, Prvý carihradský, Efezský, Chalcedónsky, Druhý carihradský)[8]

Koncil definoval, že v Kristovi je jedna osoba (hypostáza), ale dva akty vôle, a teda aj dva zdroje konania, ktoré však vzájomne spolupracujú:

„Aj my teda vyhlasujeme, že podľa náuky svätých otcov sú v Kristovi dve prirodzené, spolupracujúce, nezmiešané, nezmeniteľné, neoddelené a nedeliteľné vôle a dva zdroje konania.“[9]

Koncil o. i. odsúdil náuku pápeža Honoria a patriarchu Sergia.[10]

Z dnešného pohľadu je však možné konštatovať, že pápež a zrejme ani patriarcha neboli nijakí heretici. Je jasné, že pápež si vôbec neuvedomoval obsah otázky o dvoch aktoch vôle. Išlo mu len o to, aby zdôraznil, že Kristus nebol poškvrnený nijakým hriechom a nemôže byť ani nijakým spôsobom vnútorne rozdelený (zdôrazňoval teda objekt vôle).

Zhrnutie[upraviť | upraviť zdroj]

Pápež Lev II. (682 – 683) uznal závery tohto koncilu v roku 682 a súhlasil s odsúdením pápeža Honoria ( porov. aj Koncil v Tolede[11]).



Zvyraznil som žltou tie vety, kde sa otvorene píše o odsudení v suvislosti s pp.Honoriom.

Zaujímavé, že v 1.vete odsudzuje len NAUKU Honoria, ale v 2.vete už aj OSOBU Honoria.

Z toho ťažko vyvodiť záver, či bol exkomunikovaný alebo len jeho nauka bola odsudená, nakolko exkomunikacia tam vyslovene ani nie je spomenutá a tiež treba prihliadať na gramatické vyjadrovanie sa, kedy ľudia zvyknu používať termín odsudenia osoby, ale myslia tým len jeho náuky. Ide im hlavne o odsudenie nauky, ale kedže je spätá s osobou, tak to zaobalia a vyjadria sa ku osobe v tomto prípade Honoria.

Zaujala ma táto časť, kde sa vyslovene cituje z 13.zasadania z 3.Carihradskeho koncilu, lebo sa vyjadrujú otvorene o pp.Honoriovi:
CATHOLIC ENCYCLOPEDIA: Pope Honorius I

Na trinástom zasadnutí, 28. marca, boli dva listy Sergia odsúdené a koncil dodal: „Tí, ktorých bezbožné dogmy vyznávajú - súdime, že aj ich mená budú vyhnané zo svätej cirkvi Božej“, t.j. Sergius, Cyrus, Pyrrhus, Peter, Paul, Theodore, všetky tieto mená spomenul svätý pápež Agatho vo svojom liste zbožnému a veľkému cisárovi, „a boli ním vyhnaní, pretože mali názory, ktoré sú v rozpore s našou ortodoxnou vierou ; a týchto definujeme ako podliehajúcich kliatbe .
..a okrem toho rozhodujeme, že aj Honorius, ktorý bol pápežom staršieho Ríma , bude s nimi vyhnaný zo svätej cirkvi Božej.a kliatby s nimi, pretože v jeho liste Sergiovi sme zistili, že vo všetkom nasledoval svoj názor a potvrdil svoje zlé dogmy ."


žltým zvyraznený text je podľa autora článku citovaný z 13.zasadnutia Koncilu. Aj ked počas tohto zasadnutia pápež sv.Agato už nežil (zomrel 10.1.681) a jeho nastupca sv.Lev II. (nastupil až 17.8.682) predsa z wikipedii vieme, že Lev II. schvalil dokumenty Koncilu.

Otázne je, čo sa v zaverečných dokumentoch skutočne píše o Honoriovi, pretože tie su záväzné a nie samotné zasadnutia resp. vyjadrenia klerikov.

Aj v sučasnosti prebieha Synoda a už bol spísaný dokument, ktorý však nie je záverečný. Môže sa zmeniť alebo uplne iný napísať.
Z toho dôvodu by to chcelo záverečné dokumenty 3.carihradskeho koncilu, kde sa píše o Honoriovi.