OSOBNÉ ZJAVENIA SA NESMÚ PRIJÍMAŤ AŽ DO SMRTI OSOBY. Jean Charlier Gerson (1362-1428), zvaný Doctor christianissimus. Bol jeden z najvätších teologov svojej doby. Zo sto extáz je deväťdesiatdeväť podvod, svätý Filip Neri.
Stretnutie s diablom / Svätý Filip z Neri
Ako démoni vyrobili diabolskú sväticu
Démonizmus v charizmatických kresťanských
Len Ježiš môže uzdraviť tvoje srdce. Svätý Albert
Ježiš má moc ťa uzdraviť, ale musíš mu otvoriť
Svätý Filip Neri mal hrozný strach z popularity. Svätý Filiup Neri Erby svojich dvoch žiakov, ktorí sa povzniesli až k hodnosti kardinálov, zavesil jeden vľavo a druhý vpravo vedľa svojej postele, ale monogramy z nich odstránil a miesto nich veľavravne nalepil umrlčie lebky. Proti cudzej domýšľavosti postupoval s pozoruhodným pedagogickým talentom.
Raz ho pápež poveril, aby zistil, čo sa skrýva za povesťami o úžasných mystických schopnostiach istej rehoľníčky. Filip sa na somárikovi vydal do jej kláštora v okolí Ríma, a tam preslávenej rehoľníčke bez slova nastavil svoju špinavú jazdeckú čižmu. Tá sa s rozhorčením ohradila, že nebude robiť slúžku každému kňazovi, ktorý sa k nim zatúla. Filip sa vrátil k pápežovi a s úsmevom mu oznámil, že to určite nebude žiadna svätica, pretože jej chýba to hlavné – pokora.
Sv. Ján z Kríža: spomína 6 nevýhod zjavení: duša sa menej dáva viesť vierou a viac sa spolieha na svoje sily, menej sa pridržiava neviditeľného sveta, nepraktizuje úplné zriekanie, je v nebezpečenstve, že bude lipnúť na Božích daroch, stráca milosti, ktoré by jej Boh dal, keby sa riadila len vierou, vystavuje sa nebezpečenstvu, že ju oklame a zvedie zlý duch. Sv. Ján z Kríža.
duša sa menej dáva viesť vierou viac sa spolieha na svoje sily
menej sa pridržiava neviditeľného sveta
nepraktizuje úplné zriekanie
je v nebezpečenstve, že bude lipnúť na Božích daroch,
stráca milosti, ktoré by jej Boh dal, keby sa riadila len vierou
vystavuje sa nebezpečenstvu, že ju oklame a zvedie zlý duch
Cirkevní otcovia učili, naše duševné stavy môžu pochádzať z 3 prameňov:
od Boha,
od zlého ducha
alebo od nás samých
Teológovia stanovili niekoľko zásad: Netreba sa pridŕžať videní, a vnútorných prihováraní. sv. Ján z Kríža, hovorí, treba vidieť v nich nebezpečné pokušenia diabla.
Duša, ktorá by nepodrobila tieto vnuknutia prísnej kontrole Cirkvi, čiže duchovnému vodcovi, dáva tým najavo, že ju vedie nie dobrý duch. Svätá Faustína.
Súkromné zjavenia a správny postoj k nim
pravidlá
1. Osobní zjevení, u nichž nemáme jisté údaje o jejich původu, nesmí být až na další přijímána až do smrti dotyčné osoby.
2. Osobní zjevení, u nichž nemáme jisté údaje o jejich původu, nesmí být až na další přijímána, nejsou-li předem prozkoumána všechna jednání, výroky a spisy dotyčné osoby až do její smrti.
3. Pravá zjevení mohou být s jistotou rozlišena od falešných pouze na základě šetření, zaměřeného na konkrétní případ.
4. Jestliže osoba, která má zjevení, sama o nich pochybuje nebo se obává, že byla oklamána ďáblem, nemůže být pravost zjevení rozeznána druhými bez jistých údajů o jejich původu.
5. Zjevení, která se odchylují od zásad a obvyklých způsobů božské moudrosti, nesmějí být připisována Bohu.
6. Odchyluje-li se způsob zjevení od zákonů lidské rozvážlivosti, oč více musí odporovat zákonům božské moudrosti!
7. Je třeba odmítnout zjevení osoby, která z pyšné zvědavosti, touhy po slávě nebo naději na svatost žádá neobyčejná zjevení. Rozezná se to podle následujících znaků: osoba se domnívá, že je takových zjevení
hodna, těší se slávou vznikající při vyprávění o těchto zjeveních a mluví o nich bez zvláštní nutnosti.
8. Nemohou být přijata zjevení osobě, která nevykazuje znaky trvalé pokory, jako např. odmítání chvály, mlčení, kromě případu nutnosti, a jednání odpovídajícího pokoře.
9. Nejsou-li zjevení užitečná a osoba je dosud začátečníkem v duchovních věcech, je třeba zjevení považovat za falešná.
10. Nemohou být přijata zjevení osobám, u nichž se setkává tvrdošíjné trvání na vlastním úsudku s indiskrecí o vlastních zvyklostech v postech a bdění.
11. Zjevení, v nichž bystří teologové objeví skryté rozpory s Písmem, musí být pravděpodobně odmítnuta.
12. Ani nadšená láska k Bohu není neklamným znamením, že zjevení, jímž je působena, pochází od Boha.
13. I osoba, která už měla pravá zjevení, může být podruhé klamána.
14. Jistotu o pravosti zjevení lze získat nadpřirozeným světlem.
15. Ani zjevení uznaná církví nemusí být (eo ipso - sám od sebe) prosta každého klamu.
16. Zjevení, která se vztahují k pravdám víry a nemohou být nezávisle na Písmu a tradici prohlášena za pravá, musí být nejprve odmítnuta jako podezřelá nebo nenáležející k víře.
17. Zjevení, která se vztahují k pravdám víry a zavádějí nový způsob řeči nebo pojmy neužívané církevními učiteli, nemohou být přijata.
18. Zjevení ženám, které se předem domnívají, že mají svou naukou vést církevní představitele a kleriky a poučovat je jako učitelky, mají být jakoby z úřední povinnosti považována za velmi podezřelá a proto jako pochybná odmítnuta.
19. I když zjevení souhlasí se společnou naukou teologů, musí být taková zjevení odmítnuta, neobsahují-li nic, co by přinášelo větší užitek.
20. Zjevení, která obsahují pochybný smysl, který nemůže být jednoznačně vyložen a může vést ke zlému, nemohou být vykládána příznivě a musí být odmítnuta.
21. U osob, které kdysi měly pravá božská zjevení, není znalost spočívající na zkoumání neklamným znamením, že vidění je skutečně božské.
22. Pro schválení nebo odmítnutí zjevení není důkazem jediný znak, nýbrž jen společný výskyt několika.
23. Často se vyskytující zjevení, v nichž není obsaženo ani nic mimořádného,ani nic, co se učí v Písmu a jiných knihách, nepocházejí od Boha, nýbrž od ďábla nebo z fantazie. Z knihy der Wiederschein des Lichtes, vyd. G.Rovira, Kevelaer 1984.
Súkromné zjavenia a správny postoj k nim. Už v štvrtom storočí radil svätý Augustín: „Máš zjavenie? Nejasaj, ale sa spýtaj od koho pochádza.“Ak vidíš zázrak, najprv zisti, či pochádza od diabla, alebo od Boha. Extázy, zjavenia pre neho ešte neboli znamením božskej milosti a hovoril, že človek nikdy nelezie diablovi do pasce tak ľahko, ako keď sa snaží o takéto „bláznovstvo".
Šíria sa posolstvá, letáky, modlitby, správy, ktoré majú na konci posolstva hrozbu trestu a pod. Pritom jedenásť oficiálne uznaných zjavení, ako sú napr. Lurdy, La Salette, Fatima, ustupujú do úzadia.
Varuje, aby sme pri modlitbe nehľadali krásne city extázy, a je krajne skeptický k ľuďom, ktorí sa vychvaľujú videniami a súkromnými zjaveniami. Keď mu rozprávali, že nejaké dievča navštevujú anjeli a svätí, stroho im doporučil: „Nájdite pre ňu muža." Hovorieval: „Zo sto extáz je deväťdesiatdeväť podvod. SVATY FILIP NERI
Satan chce len to, aby sa duša, túžiaca po svätosti, viedla sama, a vtedy je nemožné aby ju dosiahla! Duša musí názoru spovedníka t.j. duch. vodcu kňaza) musí dávať prednosť pred mienkou samého Boha, lebo len vtedy bude chránená pred KLAMOM A VYBOČENÍM Z CESTY. Svätá Faustína.
Čo sú súkromné zjavenia?
Toto označenie zahŕňa videnia a zjavenia, ktoré sa udiali po uzavretí Nového zákona (po smrti posledného apoštola sv. Jána (†110)).
Patria tam všetky mimoriadne pravé deje, „skúsenosť a stretnutie sa s Bohom.“ dejú väčšinou nenápadne, sú prežívané v skrytosti (modlitba, meditácia, pokora), keď Boh sa ukáže, či prihovorí človeku skrze Pannu Máriu, či anjela.
Niekedy sa tak deje v chráme (sv. Katarína Laboure), alebo na osamelom mieste, napr. v prírode (sv. Bernadetta, deti vo Fatime). Skúsenosť zjavenia sprevádzajú povznášajúce pocity – eufória, radosť, či mimoriadny pokoj. Takýto druh zážitku vyvoláva u prijímateľa zjavenia následnú reakciu, ktorá je rôzna. Jeden sa zľakne (malá Lucia vo Fatima), iný je nadšený (Lurdy), či dokonca vidiaci si zjavenie nevšíma (sv. Juan v Guadalupe).
Pri falošných zjavení je zväčša nadšenie
Prečo sú súkromné zjavenia? Odpoveď je neľahká. „Pýtajte sa Boha!“ hovorí Benedikt Groschel. Všetky pravé zjavenia neplánujú ľudia, ale Boh.
Nie je nutné ich ani rozširovať. Súkromné zjavenie má mnohokrát ovplyvniť len prijímateľa, prípadne spoločenstvo ľudí okolo neho, preto ho vidiaci nerozširuje, ak mu to výslovne nie je prikázané (Videnie sv. Juliany z Mont – Cornillon v Belgicku).
Tieto mimoriadne navštívenia nemôžu však nič pridať na jedinom a úplnom zjavení Ježiša Krista, ktoré sa skončilo smrťou posledného z apoštolov. Ako píše sv. Ján svojho evanjelia: „Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene“.
Prečo nám súkromné zjavenia nemôžu už nič nové povedať? súkromné zjavenia pomáha udžiavať vieru.
Všetko, čo nám Boh chcel zjaviť a ukázať, sa už nachádza v Ježišovi Kristovi.
Preto všetky súkromné zjavenia podliehajú tomuto jedinému zjaveniu sa Boha ľuďom a nemôžu byť v rozpore s ním.
Súkromné zjavenia nie sú na svete tým najdôležitejším. Podstatným znakom pravého náboženstva je trvalá a autentická snaha o svätosť života, ktorý vedie k zjednoteniu s Bohom v láske. « (Groeschel)
Sv. Ján z Kríža vyjadril túto pravdu: »Keď nám Boh daroval svojho Syna, ktorý je jediné a konečné Slovo, povedal nám v tomto jedinom Slove všetko naraz a netreba už nič pridávať k tomu... A to, čo predtým oznámil prorokom len čiastočne, sprostredkoval ucelene vo svojom Synovi tým, že nám dal tento celok, svojho Syna. Preto kto by sa teraz ešte chcel pýtať Pána alebo by chcel od neho videnia a zjavenia, ten by konal nerozumne, urážal by však Boha, lebo by nesmeroval svoj zrak jedine na Krista, ale hľadal by čosi iné a nové «.
Súkromné zjavenia sa delia na podskupiny:
Autentické zjavenie
Je uznané a potvrdené po preštudovaní všetkých okolností cirkevnou komisiou za pravé. Diecéznu komisiu zostavuje miestny biskup, na území ktorého sa zjavenie odohralo. Môže tak byť urobené až po skončení zjavenia! Z 1800 prípadov je cirkevne uznaných iba 11.
Problematické zjavenie
Všetky súkromné zjavenia sa spočiatku považujú za problematické. Vedú sa o nich spory, je okolo nich veľa nejasností, nie sú ukončené a pod. Problémy sa objavujú aj preto, že ich obsah je ezoterický, banálny, alebo sú problémy s prijímateľom zjavenia (protirečí si, je zmätený, neistý v tom, čo vlastne počul). Tieto môžu byť uznané za autentické.
Falošné zjavenie
Prijímateľ je subjektívne presvedčený o božskom pôvode zjavenia, ale ono je len výplodom jeho mysle, predstáv alebo je to iba zhoda okolností. Nesmieme vylúčiť ani pôsobenie Zlého (Božej opice), ktorý má moc oklamať a podviesť i zbožného veriaceho. Už v štvrtom storočí radil sv. Augustín svojim poslucháčom: „Máš zjavenie? Nejasaj, ale sa spýtaj od koho pochádza.“ Vidiaci sa totiž často mýli v „dobrej viere“.
Je mnoho falošných zjavení: halucinácie, nevyrovnané osobnosti, ktoré chcú do dejín prispieť niečím veľkolepím, zaoberanie sa okultizmom a poverami, predstieranie mystických zážikov a pod.
Tieto osoby pôsobia presvedčivo. To je prípad niektorých vodcov siekt.
Podvodné zjavenie
Aj náboženstvo sa hemží podvodníkmi. Títo ľudia si zjavenie vedome vymýšľajú a využívajú k tomu paranormálné javy, aby ovplyvnili jednotlivcov a davy (Šimon - mág, Rasputin). Nevynímajúc z toho ani duchovné osoby. B. J. Groeschel opisuje prípad sestry Magdalény od Kríža, ktorá bola v 16. stor. vo svojom kláštore abatišou.
Mala stigmy, schopnosť levitovať, prorocký dar, extázy a niektorých presvedčila, že žije bez jedla. Niekoľko desaťročí sa tešila povesti mimoriadnej svätosti.
Okolo nej sa zhromažďovali biskupi, kardináli, vysoká šľachta. Podarilo sa jej presvečiť dokonca inkvizítorov a španielských teológov, ktorí o sebe tvrdili, že sa nenechajú tak ľahko nachytať.
Ale v nebezpečenstve smrti priznala, že celá záležitosť je jej výmyslom a že si stigmy urobila sama.
Urobila dohodu s diablom, že zapredá svoju dušu diablovi pre slávu, aby získala výmenou falošné duchovné dary a musela sa podrobiť exorcizmu. Toto je dostatočným varovaním pre všetkých, ktorí sú dôverčiví.
Tu by sme si mali uvedomiť a lepšie pochopiť cirkevné autority, prečo sú také zdržanlivé k novým zjaveniam, prečo sú opatrné pri vyjadrení a prečo im vyjadrenie k zjaveniam trvá tak dlho. Pri súkromných zjaveniach sa teologickou komisiou skúma osobitne „posolstvo zjavenia“ a osobitne „duchovné plody“, ktoré následne zjavenie spôsobilo.
Okolo každého zjavenia sa môže vyskytovať veľa pravej zbožnosti a úcty, ktorá ani nemusí pochádzať od samotného vidiaceho, ale od nábožných veriacich. Oni vytvárajú takzvané „ovzdušie zjavenia,“ ktoré veľmi ovplyvňuje názor prichádzajúcich na miestne zjavenie a niekedy vedie až k nekritickému prijímaniu všetkého, čo so zjavením súvisí. Vyskytuje sa, žiaľ, aj pohŕdanie ľuďmi s odlišným názorom, čo na nich pôsobí odpudzujúco.
Odhaliť satana hneď na začiatku
Už v štvrtom storočí svätý Augustín radil: „Máš zjavenie a počuješ hlasy? Nejasaj, ale sa spýtaj od koho pochádza.“
Svätá Terezia z Avily bola presvedčená, že nemali by túžiť ani prosiť o videnia a zjavenia: Naliehavo vám odporúčam, ak sa dozviete alebo počujete, že Boh udelil tie milosti, nikdy neproste po tom, aby aj vás nimi vyznamenal. I keď sa vám to zdá veľmi dobré, predsa to nie je potrebné z niekoľkých dôvodov.
1. Je nedostatok pokory chcieť, aby ste dostali, čo ste si nezaslúžili a ja si myslím, že naozak má málo pokory ten, kto potom túži. Pán nedáva hneď tieto milosti, ale dáva najprv hlboké sebapoznanie ... aby duša nespyšnela.
2. Ak má niekto také túžby, je celkom isté že už žije v klame alebo vo veľkom nebespečenstve do neho upadnúť. Diablovi stačí, ak sú pootvorené aj tie najmenšie dvierka.
Duša, ktorá by nepodrobila tieto vnuknutia prísnej kontrole Cirkvi, čiže duchovnému vodcovi, dáva tým najavo, že ju vedie nedobrý duch. Svätá Faustína. pokračovanie
B. J. Groeschel uvádza seriózne kritériá pre rozlíšenie pravosti súkromného zjavenia. Hovorí o týchto: Udržujte všetky zjavenia v podriadenosti.
Ide o podriadenosť Svätému písmu a tradícii Cirkvi, ako aj o podriadenosť Cirkvi samotnej. Jej sa zjavil Pán, jedine Cirkev môže autenticky povedať: „To je Pán.“ Úloha bdieť a zakročiť náleží v prvom rade miestnemu ordinárovi, tj. biskupovi, biskupskej konferencii, prípadne Kongregácii pre náuku viery. Súkromné zjavenia sú považované za bezvýznamné, ak sú oddelené od verejného zjavenia, poznaného zo Svätého písma, ako ho vykladá Učiteľský úrad Cirkvi alebo sú s ním v rozpore. Túto zásadu zdôraznil pápež Ján Pavol II. v roku 1983 pri svojej návšteve Fatimy.
„Cirkev vždy učila a prehlasovala, že Božie zjavenie bolo zavŕšené v Ježišovi Kristovi, ktorý je plnosť zjavenia a že pred druhým slávnym príchodom Ježiša Krista už nemožno očakávať žiadne iné zjavenie.
Ak Cirkev prijala posolstvo z Fatimy, tak je to predovšetkým preto, že obsahuje pravdu a výzvu, ktorej základom je pravda a výzva samotného evanjelia: „Kajajte sa a verte evanjeliu.“
Žiadne súkromné zjavenie nepochádza priamo od Boha, a preto mu nemožno prisudzovať neomylnosť.
Ako sa môže videnie od Boha mýliť? Nemôže sa mýliť! Ale ten, kto ho dostal, môže robiť chyby.
Žiadne božské zjavenie nie je vidiacim prijímané bezprostredne, ale je filtrované jeho schopnosťami vnímať božské a večné hodnoty. To presahuje schopnosti každého človeka.
Bezprostredne prijímal božské zjavenie len Ježiš Kristus a neporušene ho podal ďalej. Preto je verejné zjavenie Ježiša Krista neomylné, súkromné však nie.
Výstižne sa k súkromnému zjaveniu vyjadril významný nemecký teológ Karl Rahner: „Každé zjavenie je syntézou, v ktorej splýva povaha príjemcu zjavenia, ktorá je daná históriou, kultúrou, psychológiou, s mystickou a normálnou milosťou, ktorou je ako vidiaci obdarený. Z toho plynie, že nemožno vylúčiť možnosť ilúzií, skreslení a mylných výkladov. Pravosť súkromných zjavení je veľmi premenná veličina.
Pápež Benedikt XIV. o súkromných zjaveniach vyhlásil ako autoritatívne učenie toto: „Už uznané zjavenie by sme nemali prijímať ako články katolíckej viery, ale len ako produkty ľudskej viery, pri zachovaní opatrnosti.“ Žiadne pápežské dokumenty sa preto neopierajú o tvrdenia zo zjavení, ale iba o Sväté písmo, tradíciu a teológiu. Zjavenia sú vždy pokladané za pravdepodobné, nie za neomylné. Svätá Katarína Laboure tiež zle pochopila niektoré výzvy zo zjavenia Panny Márie, hoci predpovedala presný dátum krvavých nepokojov Komúny o 40 rokov skôr.
Súkromné zjavenie je osobné a preto tí, ktorým bolo zjavené, ho musia použiť uvážlivo a nie nerozumne.
„Súkromné zjavenia nemajú »zlepšovať či dopĺňať Kristovo definitívne zjavenie, ale pomáhať, aby sa ono plnšie žilo v istom dejinnom období«.
Hodnota súkromných zjavení je podstatne odlišná od verejného zjavenia: Toto požaduje našu vieru, lebo v ňom k nám hovorí sám Boh ľudskými slovami a sprostredkovaním živého spoločenstva Cirkvi. Mierou pravdivosti súkromného zjavenia je jeho nasmerovanie na samotného Krista. Ak nás odvádza od neho, potom iste nepochádza od Ducha Svätého, ktorý nás vovádza do evanjelia - a nie vyvádza z neho.
Súkromné zjavenie nikto nemusí prijať a to platí aj o prípadných posolstvách. Preto nikoho nemožeme nútiť rešpektovať ho, ani ním pohŕdať, ak sa ním neriadi. Bolo by však prejavom hlbokej neúcty od veriaceho poŕdavo, či výsmešne sa vyjadrovať o autentických zjaveniach a o pobožnostiach, plynúcich z nich. Úcta k Božskému Srdcu, Fatimský ruženec alebo úcta k Božiemu milosrdenstvu sú cirkevnou autoritou uznané pobožnosti, ktoré majú svoj pôvod v súkromných zjaveniach. Cirkevné schválenie súkromného zjavenia v podstate ukazuje to, že príslušné posolstvo neobsahuje nič, čo by prekážalo viere a dobrým mravom; dovoľuje ho zverejniť, a veriacim povoľuje, aby mu múdro a nábožne prisvedčili.
Súkromné zjavenia sú pomôckou pre lepšie chápanie evanjelia, môžu priniesť nový dôraz na niektoré pravdy viery, prehĺbiť staré spôsoby zbožnosti, alebo ukázať nové spôsoby nábožnosti, ako je úcta k Božiemu milosrdenstvu od svätej Faustíny Kowalskej. Môže mať určitý prorocký charakter (porov. 1 Sol 5,19-21) a je cenným pomocníkom, ako lepšie chápať a žiť evanjelium v danom čase; preto sa nemá odsunúť bokom bez povšimnutia.
Je pomocníkom, ktorý sa ponúka, ale nemusí sa využiť. V každom prípade musí ísť o to, aby živilo vieru, nádej a lásku, ktoré sú trvalou cestou spásy pre všetkých.“Niektoré zjavenia v sebe zahŕňajú posolstvo spásy tým, ktorí ich budú dodržiavať. (napr. 9. prvých piatkov). Tieto zasľúbenia súčasne nemožno odtrhnúť od kontextu Svätého písma a Tradície. Tí, čo dodržiavajú zasľúbenia, musia súčasne dodržiavať učenie Cirkvi a žiť evanjelium. Pápež Benedikt XIV. to komentoval slovami: „Panna Mária nepovedala, že tí, čo budú nosiť škapuliar Panny Márie Karmelskej budú uchránení od večného ohňa iba nosením škapuliara, bez toho, že by museli robiť ešte niečo iné. Viera, vytrvalost, dobré skutky a dobré konanie je nutné k večnej spáse.“
Človek, ktorý dostáva zjavenie, sa môže pri jeho pochopení a pri odovzdávaní zážitku mýliť.
Väčšina zjavení sú vnútorné predstavy, videnia (vizuálné zážitky), hlasy (hoci navonok nepočuť nič), ktoré musia byť opísané slovami. Slová nedokážu dostatočne tlmočiť vnútornú skúsenosť blízkosti Boha. Tým sú všetky súkromné zjavenia podmienené osobnosťou jedinca. Každý má sklon miešať dohromady svoje subjektívne očakávania a predchádzajúce skúsenosti s dielom Božej milosti. Ak sa pridruží skon preháňať, tak je podstatné zjavenie viac-menej poškvrnené spiritualitou vidiaceho, čím stráca zjavenie na autentickosti.
V jednom rozhovore sa vyjadril pápež Benedikt XVI. ešte ako kardinál Ratzinger o množstve súkromných zjavenií ako o „prejave unavenej viery.
Obsahom posolstiev je často iba to, čo chcú ľudia povedať a počuť. “
Svätý Ján z Kríža, učiteľ Cirkvi, ktorý dosiahol hlboké spojenie s Bohom skrze modlitbu a čistú vieru, súkromné zjavenia považuje za veľmi „plytké zjednotenie duše s Bohom“, v ktorom môže byť duša ľahko oklamaná. Preto doporučuje nevenovať žiadnemu vnútornému zjaveniu veľkú pozornosť. Svätý Ján z Kríža sa na adresu vnútorných zjavení duše vyjadril takto: „Tí, ktorí si všímajú rozličné predstavy a myslia si, že sa Boh podobá niektorému z nich a že prostredníctvom nich môže duša dosiahnuť zjednotenie s Bohom, už teraz veľmi blúdia a stále viac strácajú svetlo viery, skrze ktoré sa zjednocujeme s Bohom. Preto sa musia oslobodiť od každej predstavy.“
Svätá Terézia z Lisieux je sväticou, ktorá nemala nijaké zjavenie, napriek tomu sa stala učiteľkou Cirkvi.
Napísala si do svojho denníčka: „Mám radšej jednotvárnosť obetí, než duchovnú extázu.“ Obaja svätci z karmelu a mnohí ďalší svätci a svätice kladú dôraz na iné možnosti poznávania Boha a jeho plánu spásy. Tým, ktorí úprimne hľadajú Boha, sa denne ponúka príležitosť k náboženským zážitkom. Božiu milosť môže človek prijať do duše rozličnými spôsobmi, medzi ktorými vynikajú sviatosti, hlavne Eucharistia.
Tá je dostupná každému katolíkovi, ktorý nie je v stave ťažkého hriechu a spoľahlivo umožňuje v našej všednosti dosiahnuť zjednotenie s Bohom. Ako aj píše B. J. Groeschel: „Chceš poznať priame Božie zjavenie? Vezmi si Bibliu a čítaj ju! Chceš sa podivuhodným spôsobom ocitnúť v Kristovej blízkosti? S úctou a v zbožnej uzobranosti navštív Krista v Eucharistii! Chceš vidieť a dotknúť sa Ježiša? Slúž chudobným! Tieto možnosti sú dostupné všetkým a sú úplne spoľahlivé.“ ROZLISOVANIE DUCHOV
Obsahom falošných posolstiev je často iba to, čo chcú ľudia povedať a počuť.
CHARIZMY
Charizmy, či už mimoriadne, alebo jednoduché a skromné,(951, 2003) sú milosti Ducha Svätého, ktoré sú priamo alebo nepriamo užitočné Cirkvi, lebo sú zamerané na jej budovanie, na dobro ľudí a na potreby sveta.
Charizmy má vďačne prijímať nielen ten, kto ich dostáva, ale aj všetci členovia Cirkvi. Veď sú obdivuhodným bohatstvom milosti pre apoštolskú životnosť (vitalitu) a pre svätosť celého Kristovho tela; pravda, ak ide o dary, ktoré skutočne pochádzajú od Ducha Svätého a používajú sa spôsobom, ktorý plne zodpovedá jeho autentickým podnetom, čiže v duchu lásky, ktorá je pravým kritériom chariziem.
801 V tomto zmysle je vždy potrebné rozoznávanie chariziem. Nijaká charizma neoslobodzuje od závislosti od pastierov Cirkvi(894) a podriadenia sa im, lebo im „zvlášť patrí úloha neuhášať Ducha, ale všetko skúmať a držať sa toho, čo je dobré“, aby všetky charizmy vo svojej rozmanitosti a vzájomnom dopĺňaní boli „na spoločný úžitok“ (1Kor 12,7). (255)
KATECHIZMUS
Rozpoznávanie chariziem
V liste Rimanom 12, 6 sv. Pavol dosť rozhodne píše: „Máme rozličné dary (gr. charizmy) podľa milosti, ktorá bola daná každému z nás“, ako je možné že toľko kresťanov si tieto dary (charizmy) vôbec neuvedomuje?
Máte skutočne pravdu. Sme obdarovaní, ale neuvedomujeme si to a navonok to vyzerá ako by sme žili bez chariziem. Príčin takéhoto stavu bude pravdepodobne viacero. O charizmách sa dlhé stáročia nevyučovalo, Sväté písmo sa nečítalo, ľudia si mysleli, že charizmatické dary patrili len prvotnej cirkvi alebo kresťanom svätého života. Žiaľ, mnohé z toho platí aj dnes, napriek tomu že od druhej polovice 20. stor. prišla mohutná vlna „charizmatickej obnovy“ aj do Katolíckej cirkvi
Nepatria charizmy len svätcom?
Áno aj nie. Patria svätým, ale v zmysle ako o svätých píšu Skutky apoštolov. Tieto označujú svätými nasledovníkov Ježiša Krista (Sk 9, 13. 32. 41; 26, 10). Pomenovanie svätý je synonymom pre kresťana. V žiadnom prípade však charizmy nie sú odmenou za osobnú svätosť. Samotné slovo charizma označuje dar daný zdarma (od gréckeho charis), prijímaný bez našej zásluhy. Charizmy ani primárne neslúžia pre osobné posvätenie, ale sú darmi Ducha Svätého pre službu Cirkvi (samozrejme verná služba vedie takisto k osobnému posväteniu a duchovnému rastu).
Philippe Madre spomína prípad jednej ženy, ktorá žila neviazane a roztopašne. Raz navštívila jedno zdravotnícke stredisko a dojala ju bieda, s ktorou sa stretla. Ona, ktorej viera sa veľkosťou nevyrovnala ani horčičnému semienku, sa vtedy rozpomenula na vkladanie rúk ako spôsob modlitby za chorých, čoho bola sama raz svedkom. A hoci tomu neverila „skúsila šťastie“, pristúpila k ochrnutým a vložiac na nich ruky, bez nijakého zvláštneho presvedčenia, pri každom vzývalo Ježišovo meno. O hodinu po dvore zdravotníckeho strediska poskakovalo a prechádzalo sa viac než desať pacientov, celých šťastných, že ich uzdravil Kristus. Ženu udalosť ohromila práve tak ako ostatných (Túžte po charizmách, s. 9 ) Najväčšia je láska !
Charizmy dáva Duch Svätý každému svätému – čiže kresťanovi, bez ohľadu na jeho dokonalosť. Na druhej strane pre účinné používanie chariziem je dôležitá spolupráca s Duchom Svätým, bez ktorého sa žiadny dar nedá dlhšie používať. Spomenutá žena prijala dar uzdravovania len pre spomenutý jeden prípad, viac sa už u nej neobjavil, hoci sa aj neskôr modlila za chorých.
Aký je vzťah medzi prirodzenými darmi a charizmami Ducha Svätého?
Každý človek má určité talenty a prirodzené dary, ktoré sa rozvíjajú výchovou a cvičením. Žiaľ málo ľudí si uvedomuje, že aj tieto talenty sú Božími darmi, ktoré sme dostali od nášho Stvoriteľa. Preto je počas modlitieb vhodné za tieto dary Bohu ďakovať. Prirodzené – stvoriteľské dary sú veľmi dobrou bázou pre charizmy Ducha Svätého a službu. Človek, ktorý má hudobné alebo spevácke nadanie, môže prosiť o charizmu vedenia chvál, ďalší s prirodzenou komunikatívnosťou, môžu prosiť o službu povzbudzovania alebo človek s dobrou obrazotvornosťou bude mať prirodzené predpoklady pre charizmu prorockých obrazov. Prirodzenosť je vhodným základom pre milosť. Duch Svätý je napriek tomu pri rozdeľovaní darov úplne slobodný, on rozdeľuje každému, ako chce (1 Kor 12, 11). Nezriedka preto prekvapí a daruje niekomu určitú charizmu nečakane, akoby „proti prirodzenosti“. Napríklad známy kazateľ Benny Hinn bol veľmi prekvapený, keď ho Duch Svätý pozval, aby kázal evanjelium. Benny mal však rečovú vadu – koktal, preto jeho prirodzenou odpoveďou bola námietka: „Ale, pane, ja nemôžem hovoriť.“ Po opakovanej Pánovej výzve, povedal svoje áno, „pod jednou podmienkou, že vždy budeš so mnou.“ Vo chvíli, keď sa prvý krát postavil za kazateľnicu a otvoril ústa, ucítil, ako sa niečo dotklo jeho jazyka a uvoľnilo ho. Začal zvestovať Božie slovo celkom plynulo a bez ťažkostí. Koktanie bolo preč a už nikdy sa nevrátilo (por. Dobré ráno, Duchu Svatý, Postilla, Brno, s. 46-47). Charizmatické dary dodajú prirodzeným darom väčšiu účinnosť a Božiu moc.
Ktosi mi povedal, že stačí len túžiť po charizmách a oni prídu, ale dajako to nefunguje, čo mám ešte robiť?
Očakávania a túžba po Duchu Svätom, jeho ovocí a charizmách sú základnou podmienkou pre ich prijatie. Apoštol Pavol nás dokonca pobáda, aby sme dychtili (horlili, grécky zélúte) po duchovných daroch (1 Kor 14, 1). Pritom je potrebné strážiť si správny úmysel. Ak by niekto túžil po charizmách kvôli vlastnej moci či snahe vyniknúť, nič nepochopil. Charizmy sú dary pre službu ohlasovania evanjelia. Keď dychtíme po ohlasovaní radostnej zvesti o Ježišovi Kristovi a sme ochotní sa nechať Duchom Svätým vyslať, charizmy prídu veľmi rýchlo. Túžba pritom nesmie byť uzatvorené v našom vnútri alebo v mysli. Je to podobne ako so sponzormi.
Ak chceme od nich niečo získať, musíme sa o nich zaujímať, dohodnúť si stretnutia, nadviazať priateľské vzťahy. Keď vedia byť ľudia vo svete vynaliezaví pri zháňaní peňazí, my potrebujeme byť tvoriví v dychtení po charizmách. Nestačí len pasívne vyčkávanie. Charizmy je potrebné prijímať aktívne. Apoštoli zhromaždení vo večeradle nečakali desať dní so založenými rukami, či náhodou duch Svätý o nich nezavadí. Oni aktívne vytvorili spoločenstvo, vedome sa zjednotili, spoločne a jednomyseľne sa vytrvalo modlili (por. Sk 1, 14). Vnútorná túžba sa zviditeľnila spoločenstvom a vytrvalou modlitbou.
Mám tomu tak rozumieť, že charizmy a spoločenstvo patria neoddeliteľne k sebe? Prečo je pre prijímanie chariziem potrebné spoločenstvo?
Dve najdôležitejšie pasáže Nového zákona, ktoré pojednávajú o duchovných daroch, sú úzko späté s predstavením Cirkvi ako Kristovho tela. V 12. kapitole listu Rimanom Pavol najprv píše: „Lebo ako máme v jednom tele mnoho údov, ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť, tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi“ (v. 4 –5), a až potom – v rámci tohto jedného tela – píše o tom, že máme rozličné charizmy (por. v. 6 – 7). Podobne v 12. kapitole 1. listu Korinťanom, Pavol píše o charizmách (v. 1 – 11) a potom vzápätí uvádza obraz jedného Kristovho tela, v ktorom je každý úd nepostrádateľný a potrebný (v. 12 – 27). Charizmy sú darmi jedného Ducha v rámci Kristovho tela, nikdy mimo neho. Oni sú nám darované nie na našu okrasu, aby sme získali moc alebo uznanie, ale vždy na budovanie Cirkvi (1 Kor 14, 12). Okrem toho spoločenstvo je podľa skúseností najlepším miestom pre charizmatické rozlišovanie. Väčšina kresťanov spoznala svoje dary vtedy, keď sa za nich modlili iní kresťania, ktorí už používajú charizmy v praxi. A nakoniec, potrebujeme bratov a sestry, aby sa s nami modlili, aby naša modlitba bola zrelšia a mocnejšia v Duchu Svätom. Bez spoločenstva charizma často nedozreje a neprináša dosť ovocia (por. MADRE, P.: Svätosť v živote služby uzdravovania in Kol. aut.: A dal im moc uzdravovať, Lúč, Bratislava 1999, s. 29-30).
Ako má prebiehaťmodlitba v spoločenstve, počas ktorej sa rozlišujú charizmy?
Nejestvujú zaručené recepty a presné pravidlá, lebo Duch vanie kedy chce a ako chce. Predsa však zo skúseností mnohých spoločenstiev, môžeme rozlíšiť niekoľko dôležitých prvkov, ktoré napomáhajú k charizmatickému rozlišovaniu. V rámci spoločnej modlitby môžeme začať vzývaním Ducha Svätého a modlitbami chvál. Potom sa môžeme rozdeliť do menších skupiniek (6 – 8 ľudí), v ktorých bude vždy aspoň jeden animátor, ktorý už používa charizmy a má skúsenosť s modlitbou za druhých ľudí. Ten za koho sa bude skupinka modliť, môže byť v strede a ostatný môžu na neho symbolicky vložiť ruky (toto gesto je vhodné vopred vysvetliť).
Počas modlitby je dôležité nechať „priestor načúvania“ – ticho alebo modlitbu v jazykoch. Charizma modlitby v jazykoch pomáha otvárať dvere vnuknutiam, zvlášť charizmám slova. Slová, obrazy alebo vnemy, ktoré cítia modlitebníci vo svojom srdci, je dôležité vysloviť, a to po poriadku, nie všetci naraz. Je dôležité, aby sa modlitebníci navzájom počúvali. Spoločná modlitba nie je pretekárskou dráhou, kde si každý sleduje len svoj vlastný smer. Slovo či obraz, ktorý počas modlitby zaznie, ešte nie je automaticky Božím slovom pre daného človeka. Potrebné je jeho rozlíšenie. Pri ňom majú úlohu viaceré spôsoby rozlišovania. Prvým je odozva v srdci človeka – či slovo človeka zasiahne alebo nie (v prípade že k tomu nepríde, ešte sa nemusí jednať o falošné proroctvo, slovo je dobré uchovávať v srdci alebo zaznamenať), druhým je overenie v praxi. Dôležitým znakom pravdivosti je zjednotenie sa viacerých modlitebníkov, tzv. viacnásobné potvrdenie. Avšak aj v tomto prípade konečné rozlíšenie pravdivosti charizmy, bude až v praxi.
Chceli ste povedať, že keď si niekto myslí, že má určitú charizmu, ešte to neznamená, že ju skutočne má?
Jestvovanie charizmy nie je v mojej mysli, ale ona je vždy pre praktickú službu. Dokonca aj pri charizmatickom obdarovaní nemusí prísť k jej zviditeľneniu, ak obdarovaný svoj dar nepoužíva pre službu iným. Benny Hinn, ktorého zázračné vyliečenie z koktavosti sme vyššie spomínali, pripomína: „Boh ma neuzdravil, keď som sedel v lavici. Neuzdravil ma, keď som šiel dopredu. Neuzdravil ma, keď som sa postavil za kazateľnicu. Urobil ten zázrak, keď som otvoril ústa.
“ Dôležité je overenie v praxi. Charizmu uzdravovaniu objavíme, len keď vyhľadáme chorých a budeme sa za nich modliť. Dar mocného vyučovania nezistíme, ak vyučovať zo strachu nikde nebudeme. Podobne by sme mohli pokračovať so všetkými charizmami. Charizmy sa overujú v službe. Emiliano Tardif, ktorý 26 rokov slúžil službou uzdravovania, povzbudzoval: „Všetci sme pozvaní modliť sa za chorých. Dar uzdravovať je pre všetkých pokrstených. Nie je privilégiom len jednej osoby. Je to služba Božiemu ľudu. Ježiš chce aj naďalej uzdravovať a to cez svojich učeníkov“(in Charizma uzdravovania, Lúč, Bratislava 1996).
Keď mi niekto počas modlitby prorokuje určitú charizmu, moje srdce tomu povie áno, dá sa to niekde vyskúšať?
Charizmy Ducha Svätého nie sú hračky na skúšanie, ale vaša otázka môže smerovať k vytvoreniu charizmatického priestoru počas modlitbových stretnutí spoločenstiev. Väčšinu chariziem je možné najprv overiť praxou v malom spoločenstve, kde vládne rodinná atmosféra a je tu možné robiť aj chyby. Týmto chybám sa nikto na začiatku nevyhne. Úlohou animátorov spoločenstva a služobníkov chvál je pomôcť utvoriť charizmatický priestor počas modlitieb. Pre proroctvo je napríklad veľmi dôležité určité stíšenie v modlitbe. Keď stále niekto hovorí, je veľmi ťažké počuť jemný hlas Ducha, zvlášť, ak človek ešte nie je dostatočne vyzretý, aby si vytvoril priestor vnútorného stíšenia vo svojom srdci aj uprostred vonkajšiemu hluku. Stíšenie v modlitbe môže byť celkom bez hudby, spevu a reči alebo hudobníci budú jemne hrať jednoduchú melódiu.
Aby všetci vedeli, že ide o čas počúvania, animátor ho môže slovami krátko uviesť. Inou alternatívou je spoločný spev v jazykoch, počas ktorého ľudia „vypínajú“ svoj vlastný rozum, myšlienky zmĺknu a otvára sa priestor pre počúvanie. Potom, čo spoločenstvo viackrát potvrdí určitú charizmu, môže dotyčný týmto darom slúžiť aj mimo spoločenstva. Overenie sa môže robiť spätnými väzbami, tým, že sa po skončení modlitby nechá priestor na svedectvá a zdieľanie. Na druhej strane určité dary sa môžu prejaviť až mimo modlitbového spoločenstva, zvlášť pri evanjelizácii.
Spomínali ste svedectvá. Nemalo by ísť skôr o vedecké overenia pri niektorých uzdraveniach alebo zázrakoch?
Charizmy nie sú v službách medicíny, ale evanjelizácie. Preto ich používanie je súčasťou kerygmatického ohlasovania a evanjelizácie. Páter Tardif verejne hlásal, že by nikde neprijal pozvanie ku službe uzdravovania, keby pritom nemohol ohlasovať evanjelium. Medicína si môže robiť svoju prácu a je to len k prospechu a väčšej oslave Pána, keď sú niektoré zázraky potvrdené aj modernom medicínou ako „vedecky nevysvetliteľné“.
O to však primárne nejde. V rámci evanjelizácie a charizmatickej službe, napríklad v prípade uzdravenia, je dôležité vyzvať ľudí, či chce niekto dosvedčiť svoje uzdravenie. Pri vyslovení slova poznania ohľadom uzdravenia, nemáme žiadnu istotu. Ten, kto sa modlí, slová vyslovuje vo viere. Istota sa získa až vo chvíli svedectva. Tí, ktorí na zhromaždení počujú svedectvo, sami rastú vo viere v živého Ježiša Krista a oslavujú Božiu moc. Tým rastie účinok Božieho uzdravenia a z roviny telesnej sa prenáša do oblasti viery. Úplné uzdravenie Ježišovou mocou sa prejavuje vďačnosťou a oslavou Boha, ako to robil jeden z uzdravených desiatich malomocných, ktorý veľkým hlasom velebil Boha (por. Lk 17, 11 – 18).
Predstavme si ideálny prípad. Niekomu počas modlitby za rozpoznávanie chariziem bol prorokovaný určitý dar. Viacerí moditebníci ho potvrdili. Spoločenstvo pre túto charizmu poskytlo priestor a pozitívne sa overila nielen tam, ale aj počas evanjelizácie V POKORE A POSLUŠNOSTI CIRKVI.
Dá sa charizma ďalej rozvíjať?
Samozrejme, ba dokonca je to veľmi dôležité. Tu treba pripomenúť, že pre používanie chariziem je vždy potrebné aktuálne vnuknutie Ducha Svätého. „Charizmatik“ – čiže každý kresťan, ktorý používa charizmy v praxi – potrebuje rásť v načúvaní Ducha Svätého, čo mu Pán chce aktuálne povedať.
Nikto obdarovaný charizmou uzdravovania nemôže samovoľne vyrieknuť slovo o uzdravení s autoritou, ak mu to nezjaví Duch prostredníctvom inšpirácie. Bez vnuknutia nemôže nikto prorokovať ani konať zázraky. Jean Pliya napomína: „Ak nedostanete špeciálne vnuknutie, chráňte sa toho, aby ste chorým dávali falošnú istotu a presvedčivo vyhlasovali slovo o uzdravení. Boha nemožno prinútiť, aby vykonával našu vôľu, ani nemožno predbehnúť jeho zámery“ (Charizmy a uzdravovanie in A dal im moc uzdravovať, s. 57).
Philippe Madre to nazval pokušením voluntarizmu, keď chceme konať namiesto Boha, lebo si myslíme (pretože to cítime), že Boh musí niekoho uzdraviť, len sa treba pomodliť, a bude to (Svätosť v živote služby uzdravovania in A dal im moc uzdravovať, s. 33). Učiť sa počúvať Ducha Svätého znamená počúvať svoje vnútro, hlas srdca, v ktorom hovorí Pán. Citlivosť pre hnutia srdca a jemné vnemy môžeme rozvíjať. Je potrebné prekonávať strach a s vierou ich vysloviť.
Apoštol Pavol píše: „Máme rozličné charizmy podľa milosti, ktorá bola daná každému z nás: či už dar prorokovať v súlade s vierou, alebo dar slúžiť v službe, alebo učiť pri vyučovaní, či povzbudzovať pri povzbudzovaní“ (Rim 12, 6 – 8a). Charizmy sa vždy rozvíjajú pri ich vernom používaní v službe blížnym.
Úryvok z knihy o postoji k súkromným zjaveniam - Štefan Senčík SJ )
ZASADOL K SÚDU A KNIHY SA OTVORILI
Budú to dve knihy: Písmo a svedomie. (Kniha proroka Daniela − 7, 9-10. 13-14). V Písme sa prečíta, čo mal vinník robiť, a to svedomí, čo urobil: Každý uvidí čo urobil, hovorí svätý Hieronym.
Na vážkach Božej spravodlivosti sa nebudú vážiť bohatstvá, hodnosti a vznešenosť osôb. Budú vážené jedine skutky. Odvážili ťa na váhe a zistili, že si ľahký." povedal Daniel kráľovi Baltazárovi (Don 5, 27).
Svätá poslušnosť: svätý Filip Neri a svätý Ignác z
Panna Mária nám ukázala peklo
Čo s hriechom, ktorý neľutujem?
Čo sa stane s človekom po smrti?
Spása celého sveta závisí od príhovoru Panny Márie

63203,6 tis.Preložiť

Viac

• Nahlásiť
• Sociálne siete
• Vložiť
• Zmeniť príspevok
• Vymazať príspevok