"SCHODY POZNANIA"

Zomrela naša suseda. Žiadna škoda, povedala by asi celá kopa ľudí, ktorá ju poznala a mala s ňou skúsenosti podobné našim. Ale... ja som si to nepovedala. Len čo niekto zomrie, aj keby s vami dlho nehovoril, ako suseda s nami, nastane - aspoň tak to bolo v mojom prípade - zvláštny stav. Aj keď o to nestojím, prebieha "inventúra". Človeku sa vynárajú spomienky, krásne i nepekné, nápady, neuskutočnené plány, výčitky...Bola to vlastne poľutovaniahodná žena. "Všetci sme zranení," hovorieva môj spolužiak zo štúdií, psychiater.
Neviem, či všetci - ale viem, že on áno. Chodieva sa mi totiž spovedať zo svojich vzťahov k ženám, som jeho bútľavá vŕba. Je to nešťastný človek. Navzdory svojim peniazom aj tomu, čo jeho známi nazývajú úspechmi. Uvažovala som, ako asi bola zranená susedka...Zranila niekoho? Deti? Bývalého manžela? Zranil ju niekto? Raz sme sa pohádali kvôli umývaniu schodov v našom paneláku...Keď som šla z jej pohrebu po týchto schodoch, zrazu som sa cítila tak hlúpo. Tak kvôli TÝMTO schodom sme sa pohádali. A inventúra prebiehala ďalej. Spomínala som, ako som ju chcela pozvať počas Vianoc na kávu a udobriť sa s ňou. Každé Vianoce trávila sama vo svojej garsónke a neboli to veselé sviatky. Raz som ju počula na Štedrý večer cez tenkú stenu medzi našimi bytmi plakať. Je zvláštne, keď niekoho počujete takto plakať na Štedrý večer.
My sme boli pokope, manžel, deti, babičky, dedkovia...a do nášho bytu tou stenou presakoval plač...
Mala som ju pozvať.
Prečo som vtedy tie schody neumyla?
Ja som mala iný rozpis...Ale záleží na rozpise? Aj keď bola susedka čulá, bola oveľa staršia...A potom som spomínala na inventúrne chvíle, ktoré som mala, keď odišiel ten alebo onen z mojich známych...A napadlo mi: Čo keby som sa zamyslela aj nad tými, ktorí ešte z tohto sveta neodišli...Možno ma predbehnú. A ja budem mať zase svoju inventúrnu chvíľu, budem znovu uvažovať o tom, akí boli oni a aká som bola ja. Možno si spomeniem na nejaký prepočutý plač, na akési pozvanie, na ktoré som zabudla...
Prečo som ich vtedy nepozvala?...asi som to len odložila...
A raz - raz nebude komu...Raz možno už nebude komu pozvanie poslať. RAZ UŽ NEBUDE ČO ODLOŽIŤ.
Hneváme sa tu na toho či onoho..., a zrazu ideme po schodoch. Ako ja. A mne bolo na tých schodoch trápne, tak trápne.
Hneváme sa, malicherne na seba kričíme alebo mlčíme...A pritom...Ako to hovorieva môj spolužiak? "Všetci sme zranení."
Keď si človek urobí čas, aby liečil bolesť druhých, nemá väčšiu nádej, že sa zbaví aj tej svojej? Nezraňujú nás niektorí ľudia pretože sú sami zranení? Viete, že mi tá inventúrna chvíľa, ktorú som si urobila pri ľuďoch, ktorých ešte môžem pozvať, ktorých ešte môžem osloviť, veľmi pomohla?
Mne - aj im. A stačilo pritom tak málo: zamyslieť sa. Inventúra....
Čo tak ju niekedy urobiť aj vo vzťahoch?
Keď chodím po tých schodoch, kvôli ktorým som mala to hlúpe a pritom celé roky trvajúce rozkmotrenie so susedou, rozmýšľam nad tým, s kým by som si mala čo najskôr urobiť inventúru...Dokiaľ je ešte čas...
Tie schody, jablko sváru, sú vlastne schody poznania...Je dobré občas prejsť po SCHODOCH POZNANIA...Potom tie naše inventúry, vnútorné inventúry, môžu dopadnúť omnoho lepšie....Občas je skvelé - vystúpiť na "schody poznania".

Zdá sa to len mne alebo tá "Tetuška inventúra" je dobrý pokrytec. Keď sa s niekým roky nebavím, a stojím si za svojím presvedčením, nejdem mu určite na pohreb...Prizerá sa roky na nešťastie,"prepočúva plač" a po funuse si chce opekňovať svôj postoj? O tom, že je indiskrétna a hovorí o problémoch so ženami svojho spolužiaka ani vyťahovať netreba...Pre mňa je toto učebnicový príklad toxického človeka...Ale predsa len jedno poučenie v príbehu je. Naozaj väčšina ľudí je zranená. Ak ste sa pohádali, dá sa to ešte napraviť, urobťe to čím skôr. Ak Vám ten človek nechce po ÚPRIMNOM odprosení odpustiť, nebol to váš skutočný priateľ. A ak vy čakáte na niekoho, kto sa predsa len príde ospravedlniť...a možno budete mať tú možnosť už tieto Vianoce, myslite, že Vás prosí odsúdenec, čo ide na smrť. Niektoré slová sa už nikdy nezopakujú. Je len jedna chvíľa....

Zdroj: Eduard Martin: Ježiško pre mňa., Karmelitánske nakladateľstvo s.r.o., Kostelní Vydří, vydalo Karmelitánske nakladateľstvo, s.r.o., Bratislava, 2012, str.97-99, ISBN 978-80-8135-024-5.