N Á J D E N I E ..H R O B U ...svätého ...A P O Š T O L A ...P E T R A....
Vykopávky od r.1939 pod Bazilikou sv.Petra objavili hrob sv.Petra-apoštola...tento prevratný objav je úžasný pre celú cirkev,lebo sa našli ostatky apoštoila sv. Petra po 2 tis. rokoch...A to skôr náhodne,že 2 robotníci v podzemí objavili neznámy dutý priestor,ktorý prebúrali a uvideli vykladaný hrob v skrinke uložené vzácne ostatky a na stene nápis Petro Eni....tu je Peter...
...epigraf zaznamenal na stene loculus nápis v gréčtine – Petro Eni – ktorý možno preložiť ako „Peter je tu“ alebo „Peter odpočíva v pokoji"
Pri bilancovaní dennej práce obaja muži objavili ľudské kosti v akejsi tajnej dutine , alebo loculus , vykopanej v jednej zo stien dnes už dobre známeho malého pohrebného pamätníka, ktorý sa stal známym ako „Gaiova trofej. “
Táto dutina je nápadná, pretože je obložená mramorovými doskami.
Dnešná Bazilika sv. Petra má niekoľko podlaží, prepojených s podzemnými priestormi pod Rímom. Úroveň tohto priestoru zodpovedá približne výškovej úrovni baziliky, ktorú nechal postaviť v 4. storočí cisár Konštantín.
Archeologické výskumy, ktoré potvrdili pravdivosť tradície sa začali kvôli pápežovi Piovi XI., ktorý krátko pred svojou smrťou vyslovil želanie, aby bol pochovaný v podzemných priestoroch Baziliky sv. Petra, kde sa nachádza aj hrob pápeža Pia X.
zdroj: wikimedia commons
Napriek skutočnosti, že v týchto priestoroch je pochovaných množstvo pápežov, rozhodol sa nový pápež Piux XII. rešpektovať želanie svojho predchodcu a pochovať ho na mieste, ktoré si Piux XI. vybral. Robotníci museli uskutočniť prestavbu celého priestoru, samozrejme boli pozvaní aj cirkevní odborníci, historici, archeológovia a umenovedci.
Pri vykonávaní stavebných prác objavili robotníci pod dlažbou podzemia prázdny priestor a pod ním konštrukciu neznámej stavby. Robotníci objavili ďalšiu, nižšiu úroveň podzemného priestoru pod Bazilikou sv Petra a v nej zvyšky rozsiahlej rímskej nekropoly.
Pápež Pius XII. finančne podporil nasledujúci archeologický výskum, ktorý sa uskutočnil v dvoch etapách (1940–1947 a 1953–1957). Do Vatikánu boli pozvaní aj mnohí ďalší vynikajúci odborníci z celého sveta a podieľali sa na výskume. Objavená nekropola pochádzala z 1. a 2. storočia nášho letopočtu a zároveň tu archeológovia objavili 22 veľkých hrobiek a niekoľko stoviek hrobov patriacich členom ranej Cirkvi.
zdroj: wikimedia commons
Počas výskumu sa podarilo objaviť aj hrob sv. Petra, nachádzajúci sa priamo pod Berniniho hlavným oltárom v Bazilike sv Petra, v pohrebnom pamätníku, ktorý pochádzal z 1. polovice 2. storočia.
Každý katolík vie, že apoštol Peter, prvý pápež, zahynul mučeníckou smrťou v Ríme. Bol popravený počas vlády zvráteného cisára Nera v roku 64. O smrti apoštola Petra hovorí apokryfné Petrovo evanjelium, ktoré však bolo v stredoveku nesmierne obľúbené. Apoštola Petra ukrižovali dolu hlavou.
V blízkosti Kolosea, kde Rimania popravovali zajatcov a kresťanov, sa nachádzalo rozsiahle pohrebisko, kam boli pochovávané ostatky mŕtvych. Po umučení sv. Petra členovia miestnej kresťanskej komunity prišli na základe existujúcich rímskych zákonov požiadať o možnosť vydania tela sv. Petra, aby ho mohli dôstojne a po kresťansky pochovať.
zdroj: wikimedia commons / flickr.com
Mučeníkov pochovávali v 1. storočí v okolí rímskeho Kolosea, neskôr sa obľúbeným miestom stali podzemné rímske katakomby, s ktorých budovaním začali ešte v ďalekej minulosti Etruskovia. Apoštol sv. Peter však bol podľa existujúcich židovských a ranokresťanských tradovaných správ pochovaný v blízkosti Kolosea a na kresťansky posvätenej pôde.
Prvá zmienka o hrobe sv. Petra pochádza približne z roku 200. Kňaz Gaius poslal svojmu priateľovi Proklovi list, v ktorom vysvetľuje, že apoštoli Peter a Pavol sú pochovaní v Ríme. Ostatky sv. Petra vo Vatikáne a sv. Pavla na ceste do Ostie. V liste sa ďalej uvádza, že: „Je možné navštíviť hroby oboch apoštolov, ktorí založili rímsku Cirkev.“ List kňaza Gaia, priestory objavené pod Bazilikou sv. Petra, ako aj ústne tradované správy sa tak vhodne dopĺňajú a neprotirečia si.
zdroj: wikimedia commons
V roku 1941, počas archeologického prieskumu spomínaných priestorov mons. Kaas, jeden z cirkevných archeológov, vykonával kontrolu objavených kostrových pozostatkov, ktorých sa na uvedenom mieste našlo naozaj neúrekom. Kňaz vykonával prehliadku nesmierne opatrne a z úcty ku kostrovým pozostatkom prvých kresťanských mučeníkov boli všetky objavené kosti po preskúmaní opätovne zbožne pochované. Kosti každého jedného mučeníka boli s úctou uložené do osobitného boxu a potom, po archeologickom preskúmaní, pochované v súlade s katolíckym obradom.
Pri bilancovaní jedného z dní našli robotníci ľudské kosti v akejsi tajnej dutine, vykopanej v stene dnes už dobre známeho hrobu. Táto dutina bola nápadná, pretože bola celá vyložená mramorovými doskami. Mons. Kaas nález starostlivo zdokumentoval, a keďže archeológovia boli v tom čase vyťažení skúmaním iných pozostatkov, uložil tieto v očíslovanej krabici do skladu. Ako pokračovala II. svetová vojna a situácia v Taliansku sa dramaticky menila, archeologický výskum sa na niekoľko rokov spomalil.
Kosti prvého pápeža a apoštola sv. Petra boli prvýkrát verejne vystavené vo Vatikáne v roku 2013. V roku 2019 pápež František časť relikvií sv. Petra daroval patriarchovi Bartolomejovi. Ostatky sv. Petra sa tak nachádzajú a uctievajú v Ríme i v Konštantínopole, pričom vytvárajú symbolické historické puto medzi katolíkmi a pravoslávnymi.
zdroj: wikimedia commons
V prípade nájdených relikvií prvého pápeža a apoštola sv. Petra ide o relikvie prvej kategórie (kosti, vlasy, koža, krv), relikvie druhej kategórie tvoria predmety, ktoré svätec používal počas života (oblečenie, nábytok, predmety dennej potreby). Relikviu tretej triedy tvoria látky, ktoré sa dotkli relikvií prvej triedy a tieto relikvie sú súčasťou hromadne vyrábaných jednoduchých relikvií. Vďaka relikviám tretej triedy majú veriaci možnosť získať prenesene priamy fyzický kontakt s ostatkami svätca.
Uctievanie svätých existovalo už v prvotnej Cirkvi. Pozostatky umučených kresťanov boli s úctou pochované a uctievané. Zachovali sa napríklad informácie z roku 156, podľa ktorých kresťania vzali kosti svojho obľúbeného biskupa Polykarpa, ktorý zahynul mučeníckou smrťou, pričom tieto kosti považovali za „cennejšie ako drahé kamene a zlato“, uložili ich na posvätenom mieste a každý rok oslávili výročie biskupovho mučeníctva.
V prípade kostrových pozostatkov sv. Petra niektorí skeptickí liberálni a modernistickí kresťania tvrdia, že nie je s istotou zrejmé, či ide o ostatky apoštola sv. Petra. Túto skutočnosť by s istotou potvrdil len test DNA, ktorý by však musel byť vykonaný na jeho príbuzných, čo samozrejme nie je možné.
Hrob svätého Petra je miesto pod bazilikou svätého Petra, ktoré obsahuje niekoľko hrobov a stavbu, o ktorej vatikánske úrady tvrdia, že bola postavená tak, aby si pamätala polohu hrobu svätého Petra . Hrob sv. Petra sa nachádza v blízkosti západného konca komplexu mauzóleí, ktoré sa datujú približne od roku 130 do roku 300 n. L. Komplex bol čiastočne zbúraný a vyplnený zeminou, aby poskytol základ pre stavbu prvého svätého Petra. Bazilika za vlády Konštantína I. asi v roku 330 n. L. Napriek tomu, že na mieste svätyne z 2. storočia bolo nájdených veľa kostí, v dôsledku dvoch archeologických vykopávok sa pápež Pius XII.v decembri 1950 uviedol, že nikto nemôže s absolútnou istotou potvrdiť, že je svätého Petra. Po objave kostí, ktoré boli prenesené z druhého hrobu pod pomníkom, 26. júna 1968, pápež Pavol VI povedal, že pozostatky z Saint Peter bola identifikovaná spôsobom, ktorý považuje za presvedčivé.
Najskoršia zmienka o smrti svätého Petra je v liste Klementa , rímskeho biskupa, Korinťanom ( 1. Klement , alias List Korinťanom , napísaný okolo roku 96 n. L.). Historik Eusebius , súčasník Konštantína, napísal, že Peter „prišiel do Ríma a bol ukrižovaný hlavou nadol“, pričom túto informáciu prisúdil oveľa skoršiemu teológovi Origenesovi , ktorý zomrel c. 254 n. L. Umučenie svätého Petra je v náboženskej ikonografii tradične zobrazované ako ukrižovanie s hlavou smerujúcou nadol .
Dionysius z Korintu spomína hrob Petra ako Rím, keď v čase pápeža Sotera (zomrel 174) napísal rímskej cirkvi a poďakoval Rimanom za finančnú pomoc. „Takýmto napomenutím ste spojili vysadenie Petra a Pavla v Ríme a Korinte. Obaja nás zasadili a podobne nás učili v našom Korinte. A v Taliansku spolu učili a trpeli mučeníckou smrťou.“ rovnaký čas."
Peterho baldachýn od Berniniho v modernej Bazilike svätého Petra. Hrob svätého Petra leží priamo pod touto stavbou.
Ukrižovanie svätého Petra od Caravaggia , 1600–01
Raný výklad relatívnych polôh cirkusu a stredovekých a súčasných baziliiek svätého Petra.
Jedna z možných moderných interpretácií [11]
Sklenená mozaika svätého Petra zo štvrtého storočia, ktorá sa nachádza pri katakombách svätého Thecla .
Poschodie nad hrobom svätého Petra [a]
Hrob svätého Petra: Keď veda potvrdí tradíciu
Skutočný príbeh o stratených hrobkách, nápisoch v starovekých jazykoch a ľudských kostiach....
Dnešná Bazilika sv. Petra má nižšie poschodie nazývané „Vatikánske jaskyne“, kde je pochovaných veľa pápežov. Úroveň podlahy týchto jaskýň približne zodpovedá úrovni prvej baziliky, ktorú dal postaviť cisár Konštantín v 4. storočí.
Pius XI. pri svojej smrti v roku 1939 vyjadril želanie byť pochovaný v týchto jaskyniach spolu s Piom X. Napriek preľudneným podmienkam miesta, nový pápež Pius XII. dychtil rešpektovať posledné želania svojho predchodcu. Preto sa rozhodol znížiť dlažbu jaskýň, aby zväčšil priestor venovaný budúcemu mauzóleu. Pri vykonávaní prác robotníci objavili pod dlažbou prázdny priestor, kde bolo vidieť zvyšky pohrebnej budovy. Tak sa objavila tretia úroveň, úroveň rozsiahlej rímskej nekropoly.
digitalisiert von Mogadir-CC
Pius XII. sa vždy zaujímal o kresťanskú archeológiu a právom v nej videl vynikajúci spôsob, ako oživiť spisy protokresťanskej éry. Následne nariadil pokračovať vo výskume a začal archeologické vykopávky s najlepšími odborníkmi, archeológmi a exegétmi, ktorí spolupracovali.
Celkovo dva výskumné projekty (1940-1947 a 1953-1957) umožnili pod bazilikou preskúmať jednu z najbohatších a najlepšie zachovaných rímskych nekropol z 1. a 2. storočia nášho letopočtu. Po oboch stranách úzkej uličky objavili archeológovia 22 veľkých hrobiek, ale aj stovky menších hrobiek.
Ale najpozoruhodnejším objavom, ktorý odvtedy vzbudil historickú pozornosť a náboženskú oddanosť, je samozrejme objav hrobu sv. Petra. V skutočnosti archeológovia objavili priamo pod Berniniho hlavným oltárom pozostatky malého pohrebného pamätníka postaveného v polovici 2. storočia, ktorý sa s najväčšou pravdepodobnosťou ukázal byť hrobom prvého pápeža.
Pochovávanie mučeníkov neďaleko miesta ich smrti
Už na konci 1. storočia sa v kresťanských prameňoch spomína mučeníctvo Petra v Ríme : Jeho zatknutie a poprava sa uskutočnili za Nera, po požiari, ktorý spustošil mesto v roku 64. Skutky Petrove, apokryfný text, rozpráva ukrižovanie apoštola ( hlavou nadol ) v cirkuse Caligula, ktorý práve obnovil Nero.
Tento cirkus sa nachádzal na predmestí Ríma na úpätí vatikánskeho kopca, na ktorom sa rozprestieral rozsiahly cintorín, na ktorom sa obtierali pohanské a kresťanské hrobky. Niet pochýb o tom, že kresťanská komunita v Ríme si po poprave prišla vyžiadať Petrovo telo a dôstojne ho pochovať , ako to povoľuje rímske právo.
V tom čase kresťania pochovávali mučeníkov v blízkosti miesta ich smrti , nepochybne na uľahčenie prenosu spomienok na miesta. Na druhej strane sa stále riadili židovským zákonom, ktorý nariaďuje, aby bol nebožtík čo najskôr pochovaný . Preto bol Peter určite ako Kristus pochovaný na cintoríne najbližšie k miestu jeho popravy, na mieste, ktoré patrilo kresťanovi.
Skoré svedectvá
Prvá zmienka o Petrovom hrobe na vatikánskom kopci, ktorá sa k nám dostala, je z roku 200. Nachádza sa v liste, ktorý kňaz Gaius poslal istému Proklovi. Vysvetľuje, že apoštoli Peter a Pavol sú pochovaní v Ríme , prvý vo Vatikáne, druhý na ceste do Ostie : „Samozrejme, že vám môžem ukázať trofeje apoštolov. Ak chcete ísť do Vatikánu alebo na ceste do Ostie, nájdete trofeje tých, ktorí založili rímsku cirkev.“ V tomto texte slovo „trofej“ označuje pamätník postavený nad hrobom, pamätník, ktorý predstavuje odmenu mučeníka, víťazstvo večného života nad smrťou.
Ako vysvetľuje Christophe Dickès vo svojom vynikajúcom životopise svätého Petra, text Gaia a pamätník objavený pod bazilikou sa navzájom potvrdzujú a dodávajú na dôveryhodnosti tradícii Cirkvi, ktorá je plodom veľmi dlhej ústnej a písomnej tradície, ktorá sa datuje späť. do prvého storočia.
Staroveké kosti
Tým sa však príbeh nekončí. Jedného dňa v roku 1941 mons. Kaas, jeden z tých, ktorí mali na starosti vykopávky, robil svoju každodennú prehliadku v spoločnosti vedúceho robotníkov. Z úcty k zosnulému mons. Kaas bol obzvlášť pozorný, aby zabezpečil, že početné objavené ľudské kosti boli zhromaždené a zbožne zachované.
Preto bola každá dávka kostí starostlivo zaznamenaná a zaznamenaná v samostatnom boxe. Pri bilancovaní dennej práce obaja muži objavili ľudské kosti v akejsi tajnej dutine , alebo loculus , vykopanej v jednej zo stien dnes už dobre známeho malého pohrebného pamätníka, ktorý sa stal známym ako „Gaiova trofej. “
Táto dutina je nápadná, pretože je obložená mramorovými doskami. Msgr. Kaas starostlivo pozbieral sto ľudských kostí a umiestnil ich do očíslovanej škatule, ktorá bola potom umiestnená spolu s ostatnými škatuľami do kôlne. Potom sa na to na niekoľko rokov zabudlo.
Absolútne prekvapenie
Počas druhého obdobia vykopávok epigraf odstránil krabicu a poslal kosti do laboratória. Analýza odhalila, že patria jedinému mužskému jedincovi , robustnej konštitúcie napriek jeho artritíde, vo veku 60 až 70 rokov v čase jeho smrti. Tento opis by mohol veľmi dobre zodpovedať Petrovi.
Spolu s týmito analýzami epigraf zaznamenal na stene loculus nápis v gréčtine – Petro Eni – ktorý možno preložiť ako „Peter je tu“ alebo „Peter odpočíva v pokoji“. Tieto objavy sa vo vedeckom svete a v kresťanskom svete ozvali ako hrom: Archeológovia verili, že našli nielen hrob svätého Petra, ale aj jeho sväté pozostatky.
Preto sú archeologické nálezy, architektonické nálezy a biologické analýzy v súlade so starovekým Gaiovým svedectvom . Ale ešte jednoduchšie, celá táto práca a výskum sú v súlade s tradíciou Cirkvi. V skutočnosti bola Konštantínova bazilika postavená na Petrovom hrobe a okolo neho. Ľudia renesancie v čase prestavby baziliky dokonale rešpektovali ľudovú vieru, napriek tomu, že nemali žiadne materiálne dôkazy. A o stáročia neskôr bola ctihodná hrobka nájdená priamo pod Michelangelovou kupolou a Berniniho oltárom.
Relikvie svätého apoštola a prvého pápeža boli vystavené k úcte veriacich prvýkrát v roku 2013. O šesť rokov neskôr pápež František v hlbokom geste jednoty ponúkol časť relikvií sv. Petra patriarchovi Bartolomejovi . Tieto relikvie, ktoré sa teraz uctievajú v Ríme a Konštantínopole, tvoria silné historické puto medzi katolíkmi a pravoslávnymi.
Historické poznámky o hrobe sv. Petra
Južne od Baziliky svätého Petra je na zemi značka označujúca miesto, kde kedysi stál obelisk v cirkuse Nero . Dnes je tento istý obelisk uprostred Námestia sv. Petra . Tu, v skutočnosti, iuxta obeliscum , bol svätý Peter ukrižovaný hore nohami, ako to dosvedčuje staroveká tradícia, a pochovaný v jednoduchej skalnej hrobke na nekropole, ktorá sa tiahla trochu na sever pozdĺž via Cornelia .
Po výstavbe Konštantínovej baziliky zmizla hrobka a okolitá nekropola z dohľadu a nakoniec aj z vedomia. Konštantiniánska aj súčasná bazilika však boli postavené tak, že pápežský oltár je situovaný priamo nad pôvodným hrobom, čím sa stal osou dvoch mohutných bazilík, ktoré nakoniec vznikli nad skromným pôvodným Petrovým hrobom. [pozri nákres hrobu sv. Petra] Z veľkej časti vďaka pápežovi Piovi XII., že pôvodná hrobka bola objavená a nekropola bola vykopaná v rokoch 1940-57. Najdôležitejšou časťou nekropoly je oblasť, v ktorej sa nachádzalo telo Petra, nazývaná Pole P (archeológ označil oblasti vykopávok písmenami). Leží v západnej časti, ktorá obsahuje mnoho ďalších pohrebísk z prvého a druhého storočia popri hrobe apoštola.
Pole „P“
Tento malý priestor, ktorý je vo vzťahu k modernej bazilike priamo pod Vyznaním , nazvali bagre „Pole P“. Má obdĺžnikový tvar (asi 7 metrov od severu na juh, asi 4 od východu na západ) a leží na mieste, kde terén pomerne rýchlo stúpa z juhu na sever, teda smerom k Apoštolským palácom a postupne od východu na západ, teda smerom k Vatikánskym záhradám .
Pole P je zo západu ohraničené múrom nazývaným „Červená“ pre červenú farbu omietky, ktorou bolo prekryté; na juhu pri hrobke, ktorú bagre nazývajú „S“; na východe, ale len v južnej polovici východnej časti pri ďalšej hrobke s názvom „O“ (táto hrobka bola vo vlastníctve Matucciiov a niekedy sa nazýva aj ich menom). Severnú hranicu východnej strany a celú severnú hranicu východnej strany a celú severnú hranicu dnes nemožno vysledovať, ale existujú dobré dôvody domnievať sa, že tam kedysi boli stavby, ktoré boli väčšinou zničené. Najstaršia z hrobiek obklopujúcich pole P je určite hrobka O, ktorá, ako vidno z mramorovej dosky nad vchodom, patrila rodine Matucciiovcov. Tento hrob možno datovať okolo roku 130 a je určite neskorší ako rok 123, keďže v jednej z jeho stien sa našla tehla s pečaťou z tohto roku.
Pole P bolo plné pohrebných hrobov. Niektoré z nich boli odhalené počas vykopávok v rokoch 1939-1949; ostatné, postupnými vykopávkami v rokoch 1955-1957. Tieto hrobky sú vo všeobecnosti dosť skromné, nachádzajú sa v holých zemiach s malou alebo žiadnou ochranou. Niektoré z nich sú určite staršie ako Červený múr, teda asi pred rokom 160 nášho letopočtu. Jednou z nich je hrobka označená rýpadlami gréckym písmenom gama (γ): detská hrobka, ktorá sa čiastočne rozprestiera pod Červeným múrom, čo ukazuje, že musí byť staršia ako múr. Vzácny kľúč na určenie dátumu pochádza z pečate vtlačenej do jednej z dlaždíc, ktoré ju zakrývajú. Pečať je datovaná učencami začiatkom druhého storočia (asi 115-123) a je dosť pravdepodobné, že hrob nie je oveľa neskorší ako tento dátum.
Ostatné hroby v poli P možno datovať skôr ako Červený múr. Zvyčajne sa označujú gréckymi písmenami eta (η) a theta (φ). Prvý je určite starší ako Červený múr, pretože sú na ňom umiestnené dva malé stĺpy Pamätníka sv. Petra a tento monument je súčasný s Červeným múrom. Druhá z týchto hrobiek ( theta ) je pod hrobkou theta a teda nevyhnutne skôr. Okrem toho má Hrobka theta na jednej zo svojich dlaždíc pečať, ktorú možno datovať do doby cisára Vespasiana (69-79).
Červená stena
Červená stena sa tak volá kvôli červenej farbe omietky (teraz už z veľkej časti odpadnutá), ktorá bola použitá na jej pokrytie. Zdá sa, že hlavným účelom Červeného múru bolo stanoviť hranice rôznych pohrebísk v tejto oblasti.
Asi sto rokov po smrti sv. Petra bol pri červenej omietnutej stene postavený pohrebný pomník ( edicula ). Fragment červenej steny bol nájdený s gréckymi graffiti, ktoré učenec Margherita Guarducci interpretoval ako „ Peter je tu “. Toto graffito je grécke a je umiestnené na dvoch líniách. Ostatné grafity na Červenej stene zostali na svojom mieste. Je tiež napísaná gréckymi písmenami a pozostáva z jedného riadku znetvoreného na začiatku a na konci: zdá sa pravdepodobné, že išlo o pozdrav adresovaný Náčelníkovi apoštolov.
Na jej opačnom konci, na severe, sa k červenej stene pripájala ďalšia stena, postavená v pravom uhle, čo naznačuje uzavretie. Bolo jasné, že veľká obdĺžniková plocha, rovnajúca sa dĺžke červenej steny a hĺbke asi dvanásť stôp, tu kedysi stála voľná a neobývaná. Celé poschodie tohto otvoreného priestoru pokrývala dlažba z bielych dlaždíc so zeleným okrajom, čiastočne položená na zeminu. Ťažiskom tohto murovaného priestoru, ktorý v skutočnosti tvoril malé nádvorie, bol pamätník s dvoma výklenkami zabudovaný do červenej steny, ťažký s travertínovou policou.
Predtým, ako Konštantín uzavrel Tropaion (“ Trofej ”) do svojej baziliky, stál na červenom múre najmenej stopäťdesiat rokov, hoci to mohlo byť aj viac ako dvesto. Keď prišiel čas postaviť Tropaion asi storočie po pohrebe, orientácia červenej steny sa musela prispôsobiť línii a usporiadaniu impozantných pohanských mauzóleí, ktoré teraz zaisťujú tesne okolo miesta. To prinútilo červenú stenu prerezať sa priamo cez Petrov hrob takmer v jeho strede a pod určitým uhlom. Možno to bolo teraz, keď bol hrob skrátený, a nie neskôr, ale v každom prípade bolo evidentné, že stavitelia si dali záležať na tom, aby z neho zachovali čo najviac, vrátane jeho zarovnania na svahu. Zdvihli základy červenej steny nad hrobom do obráteného V a zvyšok dvoch nízkych tehlových múrov nechali stáť v ich šikmej polohe. Uzáverová doska na vrchu komory sa tiež zachovala neporušená, odkrútila sa od červenej steny v rovnakých jedenástich stupňoch. Celá operácia bola prejavom silnej túžby nestratiť z dohľadu primitívny hrob a zároveň zasadiť nový pomník do okolitého vzoru hrobiek.
Stavba má podľa rekonštrukcie dva výklenky nad sebou, oba vysekané do Červenej steny. Medzi oboma výklenkami je horizontálne vložená doska z travertínu, vyčnievajúca ako stôl asi jeden meter od strany Červenej steny. Podopierajú ho dva malé mramorové stĺpy umiestnené v prednej časti a na oboch stranách spodného výklenku. V podlahe svätyne sú padacie dvere. Je dôležité poznamenať, že dva výklenky neboli zahĺbené do Červeného múru po jeho výstavbe, ale boli zahrnuté do jeho dizajnu, keď sa staval. Pozitívne teda môžeme konštatovať, že kaplnka má rovnaký dátum ako múr, okolo roku 160 nášho letopočtu.
Za Červeným múrom viedla malá ulička (tzv. clivus ), ktorá sa zvažuje z juhu na sever a zahŕňa niekoľko schodov.
Na druhej strane tohto klivusu sú zvyšky dvoch ďalších hrobiek, ktoré bagre nazvali R a R1. Clivus umožnil prístup do hrobky R1 a do hrobky s názvom Q, ktorá leží za Červenou stenou, pričom samotná Červená stena bola použitá na jej východnú stenu . Pod klivom vedie malý žľab slúžiaci na odvodnenie a pokrytý radom dlaždíc, z ktorých päť našťastie nesie značku, podľa ktorej sa dajú datovať. Značka spomína Aurelia Caesara (Marcus Aurelius) a jeho manželku Faustínu ako vlastníkov pece, v ktorej sa kachle vyrábali. Dlaždice možno teda datovať približne medzi roky 146 až 161 nášho letopočtu. Bolo to asi v roku 146, keď Faustína získala titul Augusta av roku 161 Aurelius Caesar, ktorý nahradil Antonia Pia, prijal meno Marcus Aurelius.
V súhrne môžeme povedať, že tí, ktorí asi v polovici druhého storočia postavili Červený múr a jeho kaplnku, mali presný zámer označiť miesto posvätné apoštolovi Petrovi. Správne sa zistilo, že by bolo jednoduchšie postaviť kaplnku vedľa Červeného múru, namiesto namáhavého zapichovania do steny. Toto mimoriadne úsilie ukazuje túžbu naznačiť s absolútnou presnosťou miesto, ktoré bolo považované za vzácnejšie ako akékoľvek iné.
Keďže Červený múr bol postavený okolo roku 160 nášho letopočtu a múr G možno na základe rôznych archeologických a topografických údajov datovať okolo roku 250 nášho letopočtu, vek graffiti na Červenom múre musí byť medzi týmito dvoma dátumami. O jednom z graffiti treba uvažovať prinajmenšom skôr ako na konci 2. storočia.
Gaiusova trofej
Pomník postavený nad hrobom sv. Petra mal tvar edikuly pri červenej omietnutej stene. V stene bol výklenok, rozdelený na dve časti horizontálnou kamennou travertínovou tabuľou, podopretou vpredu dvoma stĺpmi z bieleho mramoru. Edikula mala v spodnej časti otvor na hrob sv. Petra pod ňou.
Toto bol určite jeden z najdôležitejších objavov uskutočnených počas vykopávok, ktoré nariadil Pius XII. V skutočnosti bola objavená pamiatka, o ktorej už vieme v literárnych prameňoch, Gaiova trofej . Učený rímsky presbyter Gaius sa v skutočnosti odvoláva na túto stavbu počas pontifikátu pápeža Zefirina (199-217), keď v odpovedi heretikovi Proclovi, ktorý sa chválil existenciou slávnych hrobiek z čias apoštolov v Malej Ázii, vyhlásil tieto diela odovzdané Eusébiom z Cézarey:
Môžem vám ukázať trofeje apoštolov. Ak sa skutočne vydáte smerom k Vatikánu alebo po Via Ostia, nájdete trofeje tých, ktorí túto cirkev založili ( Cirkevné dejiny , II, 25, 6-7).
Graffiti stena G – kosti sv. Petra
Táto stavba je kolmá na Červený múr, postavený na pravej strane (severne) od Gaiovej trofeje v druhej polovici 3. storočia. Stena dostala svoj názov podľa prekvapivého množstva latinských graffiti vytesaných do omietky veriacimi, ktorí navštívili hrob sv. Petra medzi koncom 3. a začiatkom 4. storočia. Graffiti obsahuje mená, petície, kresťanské symboly s komplexnou interpretáciou a nápisy, ktoré sa navzájom prekrývajú na zmenšenom povrchu steny. V skrátenej forme je meno svätého Petra prítomné na stene najmenej dvadsaťkrát, zvyčajne sprevádzané modlitbami za menovaného mŕtveho – v jednom prípade vyjadruje radosť z toho, že stratený príbuzný ležal na tom istom cintoríne, na ktorom bolo Petrovo vlastné telo. Na každej časti steny – voľne stojacej medzi písmenami mena, vytvorenými z existujúcich čiar alebo vštepenými do existujúcich čiar – boli iniciály PE alebo PET.
Začiatkom 4. storočia bol do hĺbky múru G zabudovaný hrobový výklenok, vnútorne pokrytý mramorovými doskami. Počas vykopávok v roku 1941 sa vo výklenku múru G našli kosti. Kosti svätého Petra a boli jednoducho uložené v jaskyniach na mnoho rokov. Neskôr Margherita Guarducci, ktorá skúmala graffiti steny G, dala kosti preskúmať. Prof. Venerando Correnti z Palermskej univerzity, jeden z najvýznamnejších európskych antropológov, vykonal rozsiahlu anatomickú štúdiu kostí, o ktorých sa dnes všeobecne predpokladá, že sú to kosti apoštola.
Margherita Guarducciová zhrnula prípad , že tieto kosti sú kosti svätého Petra takto:
Konštantínov pomník bol za čias Konštantína považovaný za hrob mučeníka.
Vo vnútri pamätníka-náhrobku sa nachádza loculus , a to jediné: loculus múru G. Toto miesto bolo vytesané z múru G a obložené mramorom za čias Konštantína. Od čias Konštantína až do doby vykopávok (okolo roku 1941) sa loculus nikdy nezlomil.
Z tohto miesta pochádzajú kosti, ktoré boli odstránené na začiatku vykopávok, bez prerušenia uchovávané na neďalekom mieste vo vatikánskych jaskyniach a získané z tohto miesta v roku 1953. Tieto kosti sú teda tie, ktoré boli overené v čase Konštantína ako kosti Petra a miesto v loculus múru G, vo vnútri pamätníka-náhrobku.
Purpurové plátno pretkané zlatou niťou, do ktorého boli v tom čase obalené kosti, potvrdzuje najvyššiu dôstojnosť, ktorá sa vtedy pripisovala pozostatkom.
Antropologické skúmanie kostí – patriacich jedinému jedincovi – ukázalo, že dokonale zodpovedajú tomu, čo si podľa tradície vieme predstaviť, že bol Petrov fyzický vzhľad v čase jeho mučeníctva. Okrem zrejmého faktu, že patria mužovi, kosti naznačujú pevnú stavbu a vek niekde medzi 60 a 70.
Zem pokrytá kosťami naznačuje, že samotné kosti pôvodne ležali v zemi – hrobe, a vieme, že Petrov prvý pohreb bol v zemi. Charakteristiky zeme, ktoré preukázal vedecký výskum, sa zhodujú s charakteristikami miesta, kde bola vykopaná pôvodná hrobka - piesok), zatiaľ čo v iných častiach oblasti Vatikánu je zem odlišná (modrá hlina alebo žltý piesok).
Miesto zemného pohrebu pod Trofejou bolo nájdené prázdne. To je v súlade s prítomnosťou kostí, prenesených asi o dva metre vyššie, v mieste v pamätníku Konštantína.
Bazilika svätého Petra alebo Chrám svätého Petra (tal. Basilica di San Pietro, lat. Basilica Sancti Petri, oficiálne Basilica Papale di San Pietro in Vaticano, t. j. Pápežská bazilika svätého Petra vo Vatikáne) je renesančno-baroková sakrálna stavba vo Vatikáne, jedna z najväčších, najznámejších a najviac navštevovaných svätýň na svete. Je všeobecne uznávaným a rešpektovaným centrom katolíckeho kresťanstva.
O jej dôležitosti nielen ako sakrálnej stavby, ale i ako významnej historickej pamiatky svedčí neutíchajúci záujem státisícov veriacich a turistov z celého sveta, ktorí baziliku ročne navštívia.
Najstaršie dejiny územia
Pri hodnotení stavby svätopeterskej baziliky z architektonického pohľadu musíme mať okrem toho na zreteli i duchovný význam miesta, na ktorom chrám stojí. Ten pochopíme ak vychádzame z presvedčenia o pobyte a mučeníckej smrti prvého Kristovho apoštola v Ríme. Viera v túto skutočnosť sa zakladá na svedectvách obsiahnutých v spisoch popredných cirkevných spisovateľov z prvých storočí nášho letopočtu, ako aj na ľudových tradíciách. Najstaršie svedectvo nachádzame v liste pápeža Klimenta I., ktorý adresoval náboženskej obci v Korinte. V dokumente, pochádzajúcom spred roku 100, sa objavuje zmienka o mučeníckej Petrovej smrti v Ríme. Podobnú zmienku môžeme nájsť aj v liste teológa svätého Ireneja pochádzajúceho z prelomu prvých dvoch storočí. Oba dokumenty oprávňujú uvažovať o Petrovej smrti, ku ktorej prišlo v súvislosti s prenasledovaním kresťanov počas vlády cisára Nera.
Veľmi významné je svedectvo biskupa Ignáca z Antiochie, ktoré potvrdzuje existenciu všeobecne zaužívanej tradície o pobyte svätého Petra v Ríme.
Vážnosť týchto svedectiev dokladá aj liturgická úcta, ktorú tomuto miestu prví kresťania prikladali. Už v roku 258 sa 29. jún slávil ako sviatok venovaný svätým Petrovi a Pavlovi, ktorých Rimania zvykli označovať titulom „Apoštolské kniežatá“.
Veľmi dôležitou skutočnosťou, vychádzajúcou z historických faktov, je miesto Petrovho hrobu. Ak prijmeme fakt, že zomrel počas vlády cisára Nera (cisárom v rokoch 54 – 68), je takmer isté, že bol popravený na mieste pre vladára významnom – v jeho cirku, ktorý sa v antických dobách nachádzal pri južnom múre súčasnej baziliky. Vedľa cirku sa nachádzal aj cintorín, na ktorom podľa tradície apoštola pochovali.
Toto miesto bolo odnepamäti miestom zvláštnej úcty a hrob, ktorý sa tu nachádzal, prví kresťania uznávali ako hrob svätého Petra. Autentickosť apoštolovho hrobu nikdy nevzbudzovala žiadne pochybnosti.
Pre potvrdenie tohto faktu hovorí aj to, že cisár Konštantín Veľký, presvedčený o autentickosti hrobu a s úmyslom uctiť si miesto posledného odpočinku svätého Petra postavením chrámu nad jeho hrobom, neváhal zničiť staroveký cintorín.
Existenciu starovekého pohrebiska, prestavaného okolo roku 160, dosvedčil aj archeologický prieskum vykonaný v rokoch 1940 – 1949. Vo svetle týchto faktov sa dá jednoznačne pokladať tento hrob za hrob apoštola Petra.
História výstavby
Architektonické dejiny chrámu sú pomerne zložité. Dnešná bazilika stojí na mieste predchádzajúcej neskoroantickej sakrálnej stavby, ktorú dal prvý kresťanský cisár Konštantín I. na žiadosť pápeža Silvestra I. stavať pravdepodobne od roku 319.
Umiestnenie chrámu vychádza z dejín prvotnej kresťanskej cirkvi, ktoré sa začínajú v 1. storočí. Už od roku 41, na mieste ležiacom neďaleko dnešnej baziliky, existoval cirkus, postavený za vlády cisára Caligulu, neskôr premenovaný na Nerov, v ktorom mučeníckou smrťou prišli o život tisíce prívržencov nového kresťanského náboženstva. Pravdepodobne medzi rokmi 64 – 67 tu prišiel o život smrťou na kríži i apoštol Peter, ktorého tu po smrti aj pochovali.
Petrov hrob dal časom vzniknúť rozsiahlej nekropole kresťanských ale aj pohanských hrobov. Pochovávalo sa tu až do začiatku 4. storočia, keď cisár Konštantín I. nariadil pohrebisko zrušiť a pôvodný pahorok zarovnať. Dôvodom bola žiadosť pápeža Silvestra I. na vybudovanie baziliky nad hrobom prvého Kniežaťa Apoštolov. Terénnymi úpravami tak vzniklo rovné priestranstvo s rozmermi takmer 240 x 90 metrov.
Starokresťanská bazilika
Po príprave miesta sa mohlo pristúpiť k stavbe. Jej začiatok však nie je známy; predpokladá sa, že sa tak stalo medzi rokmi 319 – 322 a v hrubých rysoch mala byť dokončená v roku Konštantínovej smrti, v roku 337. Jej vzhľad je dnes známy iba z dobových kresieb: k ohromnému päťlodiu priliehala priečna loď, pričom priestoru dominovala polkruhová apsida za Petrovým hrobom. Celá stavba, vrátane átria a slávnostného vstupu, mala dĺžku viac ako 240 metrov. Hlavná loď bola vysoká 32 metrov a mala celkovú šírku 23 metrov. Bočné lode boli od hlavnej oddelené stĺporadím, hlavná loď od priečnej lode vysokým víťazným oblúkom. Podlaha bola vyložená bielym mramorom a strop zlatými kazetami. Steny baziliky ozdobovali mozaiky a fresky s náboženskou tematikou.
Bazilika sa od samého počiatku svojej existencie stala významným miestom, kam smerovali tisíce pútnikov ku „kolíske kresťanskej viery“. Jej význam vzrástol po tom, keď Jeruzalem obsadili Saracéni a Rím tak pre kresťanov ostal jediným Svätým mestom. Napriek tomu však centrom pápežskej moci a hlavnou rímskou bazilikou ostávala Lateránska bazilika.
Stavba v takejto podobe existovala až do prelomu 15. a 16. storočia. Každý z nasledujúcich pápežov sa usiloval o jej skrášľovanie podľa svojich predstáv a religióznych daností.
Petrov hrob — vo Vatikáne?
„NAŠIEL sa hrob Kniežaťa apoštolov.“ Túto triumfálnu správu pápeža Pia XII. vysielal Vatikánsky rozhlas. Končil sa rok 1950 a krátko predtým bol dokončený zložitý rad vykopávok pod Bazilikou sv. Petra. Výsledky tohto archeologického výskumu podľa niektorých dokázali, že Peter bol naozaj pochovaný vo Vatikáne.
Archeologické tajomstvo
Vykopávky, ktoré sa začali asi v roku 1940 a trvali približne desať rokov, boli predmetom mnohých polemík. Čo našli archeológovia ustanovení pápežom? Našli pohanský cintorín s množstvom hrobov. Medzi nimi, pod dnešným pápežským oltárom, identifikovali edikulu čiže pomník v podobe výklenku, určený na umiestnenie sochy alebo nejakého zobrazenia, urobený v stene omietnutej červenou omietkou a ohraničený dvoma bočnými stenami. Napokon, a dosť záhadne, boli objavené aj nejaké ľudské pozostatky, ktoré, ako bolo povedané, pochádzajú z jednej z dvoch bočných stien.
A tu sa začínajú interpretácie. Podľa niekoľkých katolíckych učencov nálezy potvrdzujú tradíciu, že za vlády Nera, azda počas prenasledovania v roku 64 n. l., Peter žil v Ríme a tam zomrel mučeníckou smrťou. Bolo dokonca povedané, že telesné pozostatky sú relikvie apoštola a ako také môžu byť označené nápisom, ktorý podľa jednej interpretácie znie: „Tu je Peter.“ Zdá sa, že pápež Pavol VI. uznal túto domnienku, keď v roku 1968 oznámil objavenie „telesných pozostatkov sv. Petra, ktoré si zaslúžia našu plnú oddanosť a nábožnú úctu“.
Okolo roku 60 až 61 nášho letopočtu Pavol napísal listy Efezanom, Filipanom, Kolosanom, Filémonovi a Hebrejom; asi v roku 65 n. l. napísal druhý list Timotejovi.
Vatikánske tajomstvo: Čo všetko sa nachádza po rímsku bazilikou svätého Petra?
Pomerne malý mestský štát známy ako Vatikán, sa rozprestiera na území s veľkosťou približne 100 hektárov. Avšak v životoch miliardy katolíkov po celom svete zaberá Vatikán nezastupiteľné miesto. Dnes sa pozrieme do doby, keď samotná cirkev aktívne odhaľovala svoje vlastné tajomstvá.
V roku 1950 sa na verejnosť dostala informácia o dlhodobom úsilí odborníkov v hľadaní hrobiek a dlho zatvorených storočných komôr ďaleko pod zemou. Vďaka snímkam fotografa menom Nat Farbman si teraz môžeme prezrieť, ako taká práca v roku 1950 vyzerala a aké úžasné výsledky so sebou priniesla. Časť fotografií bola vydaná 27. marca 1850, ako exkluzívne obrázky k príbehu „Hľadanie pozostatkov sv. Petra.“
K objavu došlo práve pod veľkou bazilikou sv. Petra, a to po takmer desiatich rokoch výkopových prác. Architekti vtedy museli postupovať veľmi opatrne, aby neporušili základy baziliky nad nimi. vždy tvrdila, že sv. Peter je pochovaný na pohanskom cintoríne na Vatikánskom vrchu a archeologické objavy to potvrdili. Nasledujúce fotografie nás zavedú späť do minulosti, aby sme si tento objav pripomenuli.
Všade bol neporiadok, mnoho kostí a artefaktov. Vedúci tímu tak vždy ako prvý preskúmal novo objavené miesto, kým sa k nemu pripojil aj zvyšok tímu.
