Clicks729
csk.news
3

Františkov egyptský tajomník odchádza

Túto sobotu Monsignor Yoannis Lahzi Gaid ukončil svoju službu ako Františkov osobný tajomník, IlSismografo.Blogspot.com (28. júla).

Koptský katolícky kňaz Gaid sa vráti do Egypta, zostáva však členom skupiny Abu Dhabi kardinála Ayuso Guixota.

Skôr, ako sa stal oficiálnym prejavom a katechézou arabského hlasu Benedikta XVI. bol súčasťou diplomatickej služby Vatikánu v Iraku, Jordánsku a Kongu.

Po Monsignorovi Pedacchio (teraz: Kongregácia biskupov) a Monsignorovi Xuareb (teraz: Nuncio v Kórei a Mongolsku) je tretím súkromným tajomníkom Františka, ktorý odišiel do dôchodku.

Františkovým súkromným tajomníkom je teraz krásavec, uruguajský otec Gonzalo Aemilius.

Obrázok: Yoannis Lahzi Gaid, #newsWuzwgqkhqf

Dana22
Arcibiskup Viganò: „Kacírstvo, sodomia a korupcia“ sú ochrannou známkou „hlbokej cirkvi“
„Tieto tri prvky - kacírstvo, sodomia a korupcia - sa opakujú tak, že sú takmer ochrannou známkou hlbokého stavu a hlbokej cirkvi .“

www.lifesitenews.com/news/archbishop-viga…

preklad textu robený cez translator
25. júla 2020 (LifeSiteNews) - arcibiskup Carlo Maria Viganò zdôraznil tri prvky, ktoré sa …More
Arcibiskup Viganò: „Kacírstvo, sodomia a korupcia“ sú ochrannou známkou „hlbokej cirkvi“
„Tieto tri prvky - kacírstvo, sodomia a korupcia - sa opakujú tak, že sú takmer ochrannou známkou hlbokého stavu a hlbokej cirkvi .“

www.lifesitenews.com/news/archbishop-viga…

preklad textu robený cez translator
25. júla 2020 (LifeSiteNews) - arcibiskup Carlo Maria Viganò zdôraznil tri prvky, ktoré sa stali tým, čo nazýva ochrannou známkou hlbokej cirkvi: „kacírstvo, sodomia a korupcia“.

V novom rozsiahlom rozhovore s vatikánskym expertom Marcoom Tosattim (celý rozhovor nižšie) si Vatikánsky oznamovateľ hovorí o hlbšom význame prípadu bývalého kardinála McCarricka v súvislosti s „doktrinálnou krízou“, ktorej Cirkev čelí.

„Medzi doktrinálnou krízou Cirkvi a nemorálnosťou duchovenstva existuje veľmi prísny vzťah, ktorý škandálne dosahuje až na najvyššiu úroveň hierarchie. Je však tiež zrejmé, že túto krízu využíva ultraprogresívne krídlo nielen na zavedenie falošnej morálky spolu s falošnou doktrínou, ale aj na nenapraviteľné diskreditáciu Svätej cirkvi a pápežstva pred veriacimi a svetom prostredníctvom konanie vlastných vodcov, “uviedol arcibiskup.

Viganò hovorí, že „homosexuálna lobby“ „prenikla do cirkvi a je doslova vyľakané, že dobrí pastieri objasnia vplyv, ktorý uplatňuje na štátnom sekretariáte, v Kongregáciách Rímskej kúrie, v diecézach a nad celou Cirkvou. “

„Bergoglio sa obkľúčil kompromitovanými a teda vydieranými osobnosťami, o ktorých nemá pochybnosti, ako sa ich zbaviť, hneď ako riskujú, že ho budú ohrozovať v jeho mediálnom obraze,“ uviedol.
PRIHLASUJTE na denné titulky LifeSite
Svetový katolík USA Kanada

Viganò povedal, že „tieto tri prvky - kacírstvo, sodomia a korupcia - sa opakujú tak, že sú takmer ochrannou známkou hlbokého stavu a hlbokého kostola.“

***

Predstavenie Marca Tosattiho: Je dobre známy záväzok arcibiskupa Carla Maria Viganò, bývalého apoštolského nuncia voči Spojeným štátom americkým, aby odsúdil závoj ticha a zakrývania pri riešení prípadov zneužívania zo strany členov duchovenstva. Je dobre známa aj pikantná a otrávená reakcia vatikánskych úradov - a najmä rôznych prelátov - na tvrdené argumenty bojovného preláta. V tomto rozhovore skúmame s Jeho Excelenciou vývoj v prípade bývalého kardinála McCarricka, tiež vo svetle nedávneho článku v Church Militant pod názvom The McCarrick Bombshell. (1)

Predtým, ako sa dostaneme k obsahu tohto článku, urobme krátku kontrolu. V dňoch 21. až 24. februára 2019 sa v Ríme uskutočnilo stretnutie všetkých predsedov biskupských konferencií na tému Ochrana maloletých v cirkvi. (2) O niekoľko dní skôr, 16. februára 2019, Kongregácia pre náuku viery oznámila prepustenie z duchovného stavu Theodora McCarricka, ktorý bol obvinený z iných závažných trestných činov, a dodal: „Svätý otec uznal konečná povaha tohto rozhodnutia prijatá v súlade so zákonom, ktorá z neho robí res iudicata (tj pripustenie, že už nie je potrebné sa odvolávať). “ (3)
rozhovor

Marco Tosatti: Vaša Excelencia, môžete nám povedať, aké sú novinky v prípade McCarricka?

ABP. CM Viganò: Obávam sa, že neexistujú žiadne správy, a to sú presne tie správy. Keď sa McCarrick zmenil na laický štát, dúfal som, že skončí s vecou starou záležitosťou, ktorá vyšla najavo na moje svedectvo až v roku 2018, ale urobilo sa všetko možné, aby sa dosiahli podrobnosti a výsledky procesu. nie sa objaviť. Podvod, ktorý sa dopúšťa skôr stratégie administratívneho ako súdneho konania, ako aj rozhodnutia Bergoglia o autoritatívnom potvrdení trestu [tak, aby nedošlo k ďalšiemu postihu], zabránil odhaliť nielen objektívne zločiny McCarricka, ale aj zodpovednosť tých, ktorí roky prispeli k skrývaniu povahy a rozsahu zločinov, ktoré spáchal, chránili jeho spolupáchateľov a tých, ktorí mlčaním zakrývali svoje zločiny. Týmto spôsobom odsúdenie vinníka nevysvetlilo nejasné podrobnosti. Ako obyčajný laik má pán McCarrick teraz úplnú slobodu pohybu a konania a je stále schopný zasahovať na všetkých úrovniach: na cirkevnej úrovni - dokonca aj s tými, ktorí sa o neho starali a podporovali ho, vo Vatikáne a na inom mieste; na politickej, sociálnej a finančnej úrovni prostredníctvom ľudí, ktorí s ním zostali v kontakte a ktorí od neho dostali láskavosť. Redukcia do laického stavu v žiadnom prípade nepredstavuje liečivý trest (je to len nevyhnutný predpoklad z dôvodu preukázaného rozhorčenia páchateľa), nezahŕňa žiadnu formu odškodného, ani nevyvoláva spravodlivosť voči obetiam, ale skôr poskytuje pánovi McCarrickovi schopnosť pokračovať vo svojej trestnej činnosti bez prerušenia, vrátane sexuálnej predácie.

Správne konanie tiež zamedzilo vypočutiu obetí, zatiaľ čo svedectvá, ktoré zhromaždil právnik Jeffrey Lena, právny zástupca Svätej stolice, sa zdajú byť napísané pod diktátom: tí, ktorí trpia
Dana22
rcmonitor.cz/vatikan/7904-K-vyroci-v…
K výročí vydání Summorum Pontificum 7. 7. 2007
Římskokatolická Církev žije z Eucharistie, jejíž slavení se vždy řídilo pravidly, která má právo i povinnost stanovovat nejvyšší velekněz, tj. papež. Tato pravidla musí vycházet z toho, že Eucharistie je nejvyšším darem Kristovým, nikoli naším výtvorem. I svatý Pavel předal to, co sám od Pána přijal, nikoli to, …More
rcmonitor.cz/vatikan/7904-K-vyroci-v…
K výročí vydání Summorum Pontificum 7. 7. 2007
Římskokatolická Církev žije z Eucharistie, jejíž slavení se vždy řídilo pravidly, která má právo i povinnost stanovovat nejvyšší velekněz, tj. papež. Tato pravidla musí vycházet z toho, že Eucharistie je nejvyšším darem Kristovým, nikoli naším výtvorem. I svatý Pavel předal to, co sám od Pána přijal, nikoli to, co vymyslel ve chvíli byť nejvyššího duchovního rozletu.

Papežové počínajíce samotným sv. Petrem vždy bedlivě sledovali, co Duch říká církevním obcím, a pokud na liturgii něco měnili, vždy jen obezřetně a navenek velmi nepatrně. Zdravému vývoji liturgie v Církvi mají být cizí veškeré zlomy, revoluce, a to ať ve jménu „změněného ducha doby“ nebo naopak „nového objevu“ něčeho, co už zde dávno není (Pius XII. ve své encyklice Mediator Dei tento poslední postoj nazývá „nezdravým liturgickým archeologismem“).
Takovým může někomu připadat rozhodnutí papeže Benedikta XVI., který svým Motu proprio SUMMORUM PONTIFICUM povolil každému knězi (dle určitých, zcela jasně postavených směrnic) opětné slavení liturgie podle forem kodifikovaných Janem XXIII. v roce 1962, nazývané ne zcela přesně, ale už zavedeně „tridentská“.
Ve skutečnosti jde ovšem jen o dlouho očekávanou odpověď na desetitisíce žádostí, které pocházely ať od jednotlivců nebo od skupin stále četněji, a to především z míst, kde liturgická praxe už značně přesáhla mantinely, dané misálem Pavla VI., na který jsme už skoro 50 let zvyklí. Např. v zemích „za železnou oponou“ byla poptávka po „dvaašedesátce“ minimální, zatímco v USA, zemi „bezbřehých svobod“, projevujících se i v oblasti liturgické tvořivosti, je už dlouho „tridentská mše“ samozřejmou alternativou. Jan Pavel II. dal již dvakrát (poprvé v roce 1984 a podruhé v roce 1988) diecézním biskupům právo umožnit skupinám, které o to žádají, slavení mše svaté podle misálu z roku 1962, ale z různých důvodů nebyla tato povolení dávána příliš ochotně. Motu proprio si přeje, aby oba způsoby, jak „nový“, tak „tridentský“ v míru a lásce koexistovaly, samozřejmě za předpokladu, že oba jsou podloženy totožnou vírou v to, čím Eucharistie vždy byla a je. Mluví o „jediném ritu ve dvou formách, řádné (misál Pavla VI.) a mimořádné (misál z r. 1962)“.
Tím se dostáváme k možnému „jádru pudla“. Směrodatné pro víru katolickou je její neměnný obsah, vyjádřený dogmatickými formulacemi. Katolickou definici mše svaté představuje věta, že Mše je pravou a vlastní obětí: Kdyby někdo řekl, že ve mši svaté se Bohu nepředkládá pravá a vlastní oběť, nebo že neobětuje Kristus nám daný k požívání, budiž vyobcován (tridentský koncil ES 1751, II. vatikánský koncil Sacrosanctum Concilium 7,47).
Jelikož se v posledních desetiletích ujaly spíše popisné definice mše svaté „hostina Božího slova, hostina eucharistie“, povědomí věřících se staly blízkými ty formy, které právě tento rozměr hostiny („večeře Páně“) zdůrazňují. Tato myšlenka nebyla cizí reformátorům v 16. století (Luther, Kalvín), kteří právě rozměr mše svaté jako oběti odmítali (a proto nepotřebovali a dodnes nepotřebují svátost kněžství). Do té doby se nikdo nezabýval „problémem“, z jaké strany oltáře vůči věřícím má kněz stát. Jestliže mše svatá je obětí, podávanou Bohu, a oslavou celé Nejsvětější Trojice (!), nemusí mě zajímat, zda knězi vidím nebo nevidím do tváře: stojí v našem čele před Bohem jako zástupce Krista, který přináší nebeskému Otci oběť dokonalou a smírnou za vykoupení lidstva. A hostina eucharistie, přijímaná u bíle prostřené mřížky, jistě má do sebe víc, než mnohé značně „civilní“ způsoby, dnes tolik favorizované. Také liturgická konstituce II. vatikánského koncilu pouze požaduje, aby v rámci aktivní účasti věřící lépe mohli sledovat, co kněz na oltáři koná, aniž by zmiňovala požadavek „obětních stolů“.
Pro toho, kdo vyznává neporušenou katolickou víru, není zajisté problémem účastnit se mše sloužené „čelem k lidu“ nebo „zády k lidu“. Vždycky to bude „čelem k Pánu Bohu“, což je tím podstatným! Mohu být osobně přesvědčen, že určitá forma je „názornější“, a proto ji třeba i vyhledávat, ale to je už opravdu spíš můj problém. Bude-li naopak mě vehementně někdo přesvědčovat, že jen tahle je správná a tamta špatná a zavrženíhodná, je to naopak jeho problém a ne můj.
Stavění „nové mše“ (misál Pavla VI. z r. 1970) a „staré mše“ (misál sv. Pia V., potažmo Jana XXIII.) proti sobě je čímsi naprosto pomýleným a nesmyslným, neboť nezměnila-li se víra, nemohla se (ve své podstatě) změnit modlitba. A tak je třeba určitého „léčebného procesu“, kdy oba způsoby běží vedle sebe a mohou se tak navzájem pozitivně ovlivnit. Charakteristickou pro „starý“ způsob je totální koncentrace na Boha a posvátné věci: kříž, svatostánek; skrytí nejposvátnějších okamžiků do tajemného ticha (např. konsekrace); zcela pevný řád, ukazující na Boží neměnnost, atd. „Nový“ způsob přinesl obohacení stolu Božího slova (přesně v souladu s přáním koncilu) a otevřel cestu širokému (žel někde přímo výlučnému, což skutečným záměrům koncilu odporuje) užití národních jazyků, díky němuž mohou i latiny neznalí věřící rozumět (intelektuálně) vlastně všem modlitbám liturgie. Nový způsob umožňuje (v konkrétně stanovených případech, nikoli dle svévole např. celebranta) i pružnější přizpůsobení potřebám konkrétního společenství – např. volbou biblických nebo i modlitebních textů.
Mnohé nepochopení záměru Benedikta XVI. přináší nešťastné (bohužel stále trvající) směšování problematiky liturgie s problematikou nedovolených biskupských svěcení a Kněžského bratrstva sv. Pia X., založeného arcibiskupem Marcelem Lefebvrem. Tomu by se měla dle mého názoru ponechat zcela jiná platforma.
Jako ilustraci toho, že v podstatě a původním záměru si starý a nový způsob neodporují, uveďme aspoň např. to, že nikde není apriorně řečeno, že „tridentskou“ mši svatou nelze za žádných okolností sloužit jinak, než úplně celou v latině. Ani že není možno ji sloužit „čelem k lidu“, jak tomu vždy bylo u papežského oltáře v bazilice sv. Petra v Římě (směrodatné ve starověku i středověku bylo totiž obrácení čelem k zeměpisnému východu – svatopetrská bazilika má jak známo opačnou orientaci).
A naopak že např. „novou mši“ není nikde zakázáno sloužit „zády k lidu“ (neboť v každém i v nejnovějším misále je v rubrikách uvedeno, co kněz říká obrácen k lidu a co obrácen k oltáři) nebo že nemůže být částečně nebo celá latinsky.
Takže: dejme se obdarovat vším, co nám Církev poskytuje ze svého pokladu věcí nových i starých k našemu užitku, tj. k věčné spáse.

P. Jan Gerndt

22. 07. 2020, RC Monitor 14/2020
Dana22
www.christianitas.sk/lgbt-online-poc…

Tento rok boli Bratislavčania aj Pavol Országh – Hviezdoslav ušetrení od pohľadu na námestie zaplnené dúhovými ľuďmi, radostne roztancovanými nad zistením, že vo svete existuje viac ako 80 pohlaví. Epidémia čínskej chrípky, ktorá paralyzovala chod štátu, sa pričinila aj o to, že tento rok sa Dúhový pochod konal len vo forme mediálneho prenosu a tak naň …More
www.christianitas.sk/lgbt-online-poc…

Tento rok boli Bratislavčania aj Pavol Országh – Hviezdoslav ušetrení od pohľadu na námestie zaplnené dúhovými ľuďmi, radostne roztancovanými nad zistením, že vo svete existuje viac ako 80 pohlaví. Epidémia čínskej chrípky, ktorá paralyzovala chod štátu, sa pričinila aj o to, že tento rok sa Dúhový pochod konal len vo forme mediálneho prenosu a tak naň nemohli naraziť rodiny s deťmi, idúce na návštevu centra Bratislavy. No lodi, hojdajúcej sa na vlnách Dunaja, pod slnečným nebom, sa postupne striedali jednotliví účinkujúci a prednášatelia zdravíc.
LGBT – veční martýri netolerancie?
Organizátori online pochodu hneď z kraja pripomenuli, že LGBT ľudia trpia viac ako iní ľudia aj počas epidémie: „Vývoj na politickej scéne a aj nerovné dosahy protipandemických opatrení ukazujú, že LGBTI ľudia a ich rodiny sú na Slovensku stále na okraji záujmu štátu. Motivovalo nás to usporiadať Pride on-line formou, aby sme aj teraz pripomenuli neriešené problémy LGBTI ľudí na Slovensku.“ Podľa organizátorov „nerovné dosahy protipandemických opatrení“ sa prejavujú tak, že páry rovnakého pohlavia nemôžu v súčasnosti spoločne cestovať, niektoré rozdelila hranica a tie, ktoré sa starajú o dieťa, sa pri tom nemôžu striedať, lebo štát uznáva za rodiča len jednu osobu. V čom ale spočíva ona nerovnosť dosahu? Heterosexuáli tiež nemohli cestovať ani chodiť cez hranice. Avšak treba priznať, že v jednom majú organizátori pravdu: o dieťa by sa mali starať obaja rodičia – aj žena, aj muž.
Keď tu hovoríme o nerovných dosahoch pandemických opatrení, tak by možno LGBT komunitu zaujalo, že kým oni už môžu nehatane navštevovať svoje reštaurácie a rockové koncerty v sálach, tak katolíci musia mať v kostole na ústach rúško, nemôžu používať svätenú vodu a nanucujú im prijímanie na ruku. Vyžaduje štát takéto prísne opatrenia aj v LGBT podnikoch?
Na online pochode sa však len neplakalo. Zaznel aj hlas optimizmu priam budovateľského, napriek útlaku LGBT komunity, zo strany netolerantných Slovákov. Celú pandémiu zhrnula ombudsmanka Mária Patakyová, ktorá v duchu socialistických agitiek povedala: „Dosah koronavírusu potvrdil, že všetci ľudia sú ľudské bytosti (nesmierne objavné zistenie, pozn. red.). Prejavovalo sa to aj pri zvládaní pandémie, keď k ruku dielu prikladal každý, bez ohľadu na farbu pleti, rasu, presvedčenie alebo sexuálnu orientáciu.“
Inak boli prejavy činiteľov a umelcov kombináciou neustálych nárekov a vymenovávania domnelých krívd. Moderátor Peter Novák alias Šarkan celý pochod odštartoval ponosami na novú vládu: „Nebudeme ticho, lebo táto krajina sa vyberá akýmsi maďarským a poľským smerom. Po prvých týždňoch sme videli, že dochádza k okliešťovaniu práv žien.
Paradoxne, voči strašeniu novou vládou, vyznelo náhle objavenie sa vládneho predstaviteľa priamo na pochode! Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková (Za ľudí) sa pridala k pochodu a tiež priniesla svoju trošku do slovného mlyna sťažností: „Som presvedčená, že je potrebné robiť ešte veľa krokov, aby sme sa dostali k takej spoločnosti, ktorá je tolerantná a vníma všetky menšiny, ktoré v nej žijú.“ Toto zaiste nevyzerá na nejakú „poľskú“ cestu. Pani ministerka považuje spoločnosť, v ktorej tancujú na námestiach homosexuálne páry evidentne ešte za málo tolerantnú a chce budovať ešte tolerantnejšiu. Domnievam sa, že to teda s konzervativizmom súčasnej vlády nebude také horúce, ako sa LGBT aktivisti obávajú.
O zlej tvári štátu
Už zmienená Mária Patakyová, ktorá prišla s objavnou teóriou, že „všetci ľudia sú ľudské bytosti“, sa obula priamo do štátu: „Štát nemôže od ľudí len žiadať plnenie povinností ako úhrada daní či výkon práce počas núdzového stavu, musí garantovať aj ochranu práv všetkých obyvateľov vrátane LGBTI komunity. Ak to štát nezabezpečí, aspoň na úrovni minimálneho medzinárodného štandardu, potom porušuje práva tých ľudí, ktorí si ako občania plnia svoje povinnosti. Dovoľuje, aby sa do ich súkromia zasahovalo viac a v rozpore s charakterom Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu. A prehliada ľudí, ktorí sú tiež zdrojom jeho moci.“ Zaujímavé, zatiaľ sme vôbec od pani ombudsmanky nepočuli nič o tom ako štát zasiahol do práv občanov, keď im počas epidémie zakázal sv. omše, nanútil im pod vysokými pokutami rúška, zakázal im prežehnávať sa svätenou vodou, či keď štátny prokurátor žaluje politických aktivistov, ktorí sa previnia politicky nekorektnými vyjadreniami.
Svoje LGBT polienko si priložil tak bratislavský primátor Matúš Vallo, ako aj župan Bratislavského kraja Juraj Droba (SaS), ktorý sa prezentoval ako sympatizant LGBT už v minulosti a ktorý teraz povedal: „Som sklamaný z toho, že Slovensko dnes vyzerá tak, ako vyzerá.“ Pripomeňme, že strana Juraja Drobu je stranou vládnou, čo opäť ukazuje na to, že na Slovensku sa „poľská“ alebo „maďarská“ cesta konať nebude. Áno, pán župan, aj my sme sklamaní z toho ako Slovensko vyzerá, ale keď to hovorí župan najbohatšieho kraja tak, ako by na tom nemal žiadny podiel, pôsobí to trochu trápne. Pravdepodobne nás ale trápi na Slovensku trápi niečo iné ako vás. Ostatne, netreba hovoriť hneď o tom ako vyzerá celé Slovensko, pozrite sa na cesty vo vašom kraji a namiesto navštevovania dúhových pochodov opravte panelovú cestu na Galantu.
Nespochybniteľnou hviezdou tohoročného pochodu bola evanjelická farárka Anna Polcková, ktorú vlastná cirkev vyzvala, aby radšej odišla z jej radov. Polcková sa preslávila nehoráznymi blábolmi na podporu LGBT a dávaním osoby Božieho Syna do súvislosti s homosexualitou. Teraz si dala záväzok budovateľa Európskej únie, ideovo vplývať na svojich farníkov: „Dôležitejšia ako priama podpora komunity LGBTI ľudí je vzdelávanie členov zboru, aby ich neodsudzovali a videli v nich svojich blížnych.“ Potom obligátne pripomenula, ako všetci zúčastnení, LGBT utrpenie: „Poznám však mnohých, ktorí to šťastie žiť svoj partnerský život v súlade s tým, ako boli stvorení, nemali. Mlčia, stále trpia. Po tom všetkom, s čím sa zdôverili a zdôverujú LGBTI ľudia, mlčať nemôžem, bola by som zbabelá a falošná.“ Dúfajme, že sa citlivé senzory pani farárky, ktoré má nastavené voči ľudskému utrpeniu, čoskoro zamerajú aj na zabíjanie nenarodených detí. Tým totiž nejde o „partnerský život“, tým ide „o život“.
A dobrá tvár štátu
Na dúhovom virtuálnom nebi nemohla samozrejme chýbať prezidentka Zuzana Čaputová, bývalá členka ľavicovo-liberálnej strany PS a obhajkyňa práva žien na umelý potrat. Podľa nej sú LGBT ľudia „prirodzenou súčasťou rodín“. Obávam sa však, že kresťanské ponímanie ľudskej prirodzenosti popisuje rodinu trochu inak.
Aj prezidentka vidí slovenskú spoločnosť ešte ako nevyzretú a neférovú: „Rozumiem posolstvu Dúhového Pride, za ktorým je túžba ľudí, aby žili v spoločnosti, ktorá sa k nim bude správať férovo a s rešpektom. Myslím si, že ľudia, ktorí očakávajú od politických predstaviteľov napĺňanie hodnôt, v tomto prípade rešpektu ľudskej dôstojnosti, nesmú mať pocit, že chcú niečo nesprávne, neakceptovateľné alebo že by sa za to mali hanbiť.“ Je to pekné od pani prezidentky, ako odmieta aby mali občania presadzujúci svoje názory pocit, že chcú niečo nesprávne, avšak chce to pri všetkých občanoch? V tom prípade sa určite dostane do rozporov, pretože bude správnym chcieť potraty aj ich odmietať, chcieť registrované partnerstva aj ich odmietať a pod. Alebo tomu máme rozumieť tak, že nadstranícka pani prezidentka nemala na mysli všetkých občanov?
Pravdepodobne nie. Chce, aby si len tí liberálni občania nemysleli, že chcú niečo nesprávne. Tí konzervatívni si, logicky, majú myslieť, že chcú niečo nesprávne.
K pani prezidentke sa pridala aj jej bývalá stranícka kolegyňa Irena Biháryová, ktorá je novou predsedníčkou ľavicovej strany PS. Že aj ona je na strane LGBT komunity, o tom nikto nepochybuje a preto je zbytočné sa nad jej vyjadreniami dlhšie pozastavovať. Len krátky rezultát: menšiny trpia, Rómovia aj LGBT. Tých, ktorí oponujú skúseným LGBT aktivistom a nič v podstate nevedia, označila za bláznov.
Podporovateľov pochodu bola aj tento rok dosť. Nadácie, inštitúty a dokonca aj štátne inštitúcie platené z daní tej netolerantnej väčšiny obyvateľstva: Filozofická fakulta Univerzity Komenského (kresťan Komenský by sa určite nesmierne potešil), Divadlo P.O. Hviezdoslava, Galéria mesta Bratislavy. Nechýbali ani zástupcovia veľkého biznisu, napr. Ikea.
Celý, približne hodinu a pol trvajúci program bol doplnený o vystúpenia pokrokových umelcov.
O rok opäť na pochode?
Aké bolo posolstvo tohto výročného, desiateho Dúhového pochodu na Slovensku? V podstate rovnaké ako vždy: sexuálne menšiny sú utláčané a sú im odopierané základné práva.
Z kresťanského hľadiska však o nejakom upieraní práv a útlaku nemôže byť ani reč. Kresťania už poskytli tejto komunite nielen maximum toho čo mohli poskytnúť, ale prekročili aj rámec, ktorý ich limitoval. Týmto rámcom nie sú len zjavené Božie zákony, ale aj Božie zákony vpísané do prirodzenosti stvoreného sveta. A tie predstavujú tú najsilnejšiu hrádzu požiadavkám LGBT.
Aj keby sa všetci kresťania sveta rozhodli klamať a hovoriť to, čo si želá počuť LGBT komunita, tak s realitou to nepohne. Ani tisíc zákonov od stoviek parlamentov nemôže zmeniť realitu. Rockové skupiny môžu vyhrávať od rána do večera a aj tak to nič nezmení na prirodzenosti Bohom stvoreného sveta.
Homosexuálne vzťahy sú neprirodzené a nezriadené. Vedeli to už Platon a Aristoteles a to neboli kresťania. Taká je realita.
Máme teda za sebou ďalší pochod, ktorý napĺňa kresťanov bolesťou. Starší si možno pamätajú ako reagoval pápež Ján Pavol II. keď bol prvý Dúhový pochod v Ríme. Písal sa rok 2000, rok druhého milénia Spásy. Pochod bol evidentne naplánovaný ako kontra-akcia k prebiehajúcim oslavám. Pápež otvorene vyjadril svoj zármutok nad tým, že sa vôbec niečo také mohlo v Ríme uskutočniť a na protest odišiel z mesta do svojho letného sídla v Castel Gandolfo.
Nech je v tom príkladom aj nám. Nepodliehajme tlaku propagandy a dajme najavo svoje presvedčenie a odpor.