(3) Zelený štvrtok
Dohodnuté znamenie. Úctivý pozdrav významných osobností.
Mária Valtorta - Evanjelium, ako mi bolo odhalené, 9.diel, str.398
Rozídu sa. Neviem, kam ide Ježiš. Viem však, kam ide Judáš z Kariotu. Vystupuje ku Krásnej bráne po viacerých schodoch, ktoré vedú z Nádvoria pohanov na Nádvorie žien, a keď tým nádvorím prejde, na jeho konci vystúpi ďalšími schodíkmi, nakukne do Nádvoria Židov a keď nenájde toho, koho hľadá, nahnevane dupne nohou do zeme.
Vráti sa naspäť. Zbadá jedného z chrámovej stráže. Zavolá naňho. So svojou zvyčajnou aroganciou rozkáže: „Choď za Eleazarom Annášovým. Nech ihneď príde ku Krásnej bráne. Čaká ho Judáš Šimonov kvôli závažným veciam."
Oprie sa o stĺp a čaká. Krátko. Eleazar, syn Annáša, Helkiáš, Šimon, Doras, Kornélius, Sadok, Nahum a ďalší pribehnú.
Judáš hovorí tichým, no rozrušeným hlasom. „Dnes večer! Po večeri. V Getsemani. Príďte tam a zajmite ho. Dajte mi peniaze."
„Nie. Dáme ti ich, keď dnes večer prídeš po nás. Nedôverujeme ti! Chceme, aby si išiel s nami. Človek nikdy nevie!" uškľabí sa Helkiáš. Ostatní zborovo prikývnu.
Judáš na narážku vzbĺkne hnevom. Prisahá: „Prisahám na Jahveho, že hovorím pravdu!"
Sadok mu odpovie: „Dobre. No bude lepšie urobiť to takto. Keď nastane čas, príď, vezmi tých, čo sú poverení zajatím, a choď s nimi, aby sa nestalo, že by hlúpe stráže náhodou zadržali Lazára, a tak narobili okolo toho nepríjemnosti. Ty nejakým znakom na toho človeka ukážeš... Musíš chápať! Za noci. .. bude slabé svetlo. .. stráže budú unavené, ospalé… No keď ich povedieš ty...! Nuž! Čo na to poviete?" Zákerný Sadok sa obráti na spoločníkov a povie: „Ja by som ako znak navrhol bozk. Bozk! Najlepší znak na označenie zradeného priateľa! Ha! Ha!"
Všetci sa zasmejú. Zbor chechtajúcich sa diablov.
Judáš zúri. No necúvne. Už neustúpi. Trpí za posmech, ktorý si z neho robia, nie za to, čo sa chystá urobiť. Až natoľko, že povie: „No pamätajte, že peniaze chcem spočítané v mešci, skôr než odtiaľto vyjdem so strážami.“
„Dostaneš ich! Dostaneš! Dáme ti i mešec, aby si si uchoval tie peniaze ako relikviu svojej lásky. Ha! Ha! Ha! Zbohom, ty had!"
Judáš je popolavý od hnevu. Je už popolavý. Už viac nestratí tú farbu a onen výraz zúfalého úľaku. Naopak, s plynutím času sa bude čoraz viac prehlbovať, až sa pohľad naňho, keď bude visieť zo stromu, stane neznesiteľný... Uteká preč...
19 Ježiš sa uchýlil do záhrady domu istých priateľov. Pokojná záhrada prvých domov na Sione. Obklopujú ju vysoké starobylé múry. Je tichá a svieža, zahalená ševeliacim lístím starých stromov. Neďaleko ženský hlas spieva nežnú uspávanku.
Muselo prejsť niekoľko hodín, pretože Lazárovi sluhovia, ktorí sa vrátili potom, ako kdesi odišli, vravia: „Tvoji učeníci sú už v dome, kde sa pripravuje večera, a Ján, keď s nami zaniesol ovocie deťom Jany Chúzovej, odišiel po ženy, aby ich odprevadil k Jozefovi Alfejovmu, ktorý prišiel iba dnes, keď už jeho matka nedúfala, že ho uvidí, a odtiaľ Ján odišiel do domu, kde bude večera, lebo sa už zvečerieva."
„Pôjdeme aj my. Nastal čas večere..." Ježiš vstane a oblečie si plášť.
„Učiteľ, tam vonku sú ľudia. Majetní ľudia. Chceli by sa s tebou rozprávať tak, aby ich nevideli farizeji," povie sluha.
„Nechaj ich vojsť. Ester nebude namietať. Všakže, žena?" Ježiš sa obráti na ženu zrelého veku, ktorá ho pribehla pozdraviť.
„Nie, Učiteľ. Môj dom je tvoj, to vieš. Len veľmi málo si ho využil!"
„Natoľko, že môjmu srdcu stačí na to, aby povedalo: Bol to dom priateľov." Prikáže sluhovi: „Priveď tých, čo čakajú."
20 Vstúpi zo tridsať osôb dôstojného vzhľadu. Úctivo pozdravia. Jeden prehovorí za všetkých: „Učiteľ, tvoje slová nami otriasli. Začuli sme v tebe hlas Boha. No hovoria nám, že sme blázni, keďže v teba veríme. Čo máme teda robiť?"
„Kto verí vo mňa, nie vo mňa verí, ale v toho, ktorý ma poslal a ktorého presvätý hlas ste dnes počuli. A kto vidí mňa, nie mňa vidí, ale vidí toho, ktorý ma poslal, pretože ja s mojím Otcom sme jedno. Preto vám hovorím, že musíte veriť, aby ste neurazili Boha, ktorý je mojím i vaším Otcom a miluje vás až po obetovanie svojho Jednorodeného. Pretože ak v srdciach jestvuje pochybnosť, že som Kristus, niet pochyby, že Boh je na nebesiach. A hlas Boha — ktorého som dnes v chráme nazval Otcom a žiadal som ho, aby oslávil svoje Meno — odpovedal tomu, ktorý ho nazval Otcom, bez toho, aby ho označil za ,luhára či rúhača', ako vravia mnohí. Boh potvrdil, kto som. Jeho svetlo. Ja som svetlo, ktoré prišlo na svet. Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal v tmách. Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich potom, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť. Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu: slovo, ktoré som ohlasoval, bude ho súdiť v posledný deň. Lebo bolo múdre, dokonalé, láskavé, jednoduché, také, ako je Boh. Lebo to Slovo je Boh. Nie ja — Ježiš z Nazareta, nazývaný syn tesára Jozefa z rodu Dávidovho a syn Márie, židovskej dievčiny, panny z rodu Dávidovho, vydatej za Jozefa —, nie ja som hovoril. Nie. Lebo ja som nehovoril sám zo seba, ale môj Otec, ten, ktorý je na nebesiach a volá sa Jahve, ten, ktorý dnes prehovoril, ten, ktorý ma poslal, ten, ktorý mi prikázal, čo mám povedať a čo mám hovoriť. A ja viem, že v jeho príkaze je večný život. Čo teda hovorím, hovorím tak, ako mi povedal Otec, a v tom je Život. Preto vám hovorím: Počúvajte ich. Uplatňujte ich a budete mať život. Lebo moje slovo je život. A kto ho prijme, prijme spolu so mnou nebeského Otca, ktorý ma poslal, aby som vám dal život. A kto má v sebe Boha, má v sebe život.
21 Choďte. Nech k vám príde pokoj a zostane s vami."
Požehná ich a prepustí. Požehná aj učeníkov. Zadrží iba Izáka a Štefana. Ostatných pobozká a prepustí ich. A keď odídu, vyjde posledný s dvoma a ide s nimi po osamelých a už tmavých uličkách do domu večeradla. Keď tam príde, s osobitnou láskou objíme a požehná Izáka a Štefana, pobozká ich, znovu ich požehná, hľadí, ako odchádzajú, a potom zaklope a vojde dnu. . .
Mária Valtorta - Evanjelium, ako mi bolo odhalené, 9.diel, str.398
Rozídu sa. Neviem, kam ide Ježiš. Viem však, kam ide Judáš z Kariotu. Vystupuje ku Krásnej bráne po viacerých schodoch, ktoré vedú z Nádvoria pohanov na Nádvorie žien, a keď tým nádvorím prejde, na jeho konci vystúpi ďalšími schodíkmi, nakukne do Nádvoria Židov a keď nenájde toho, koho hľadá, nahnevane dupne nohou do zeme.
Vráti sa naspäť. Zbadá jedného z chrámovej stráže. Zavolá naňho. So svojou zvyčajnou aroganciou rozkáže: „Choď za Eleazarom Annášovým. Nech ihneď príde ku Krásnej bráne. Čaká ho Judáš Šimonov kvôli závažným veciam."
Oprie sa o stĺp a čaká. Krátko. Eleazar, syn Annáša, Helkiáš, Šimon, Doras, Kornélius, Sadok, Nahum a ďalší pribehnú.
Judáš hovorí tichým, no rozrušeným hlasom. „Dnes večer! Po večeri. V Getsemani. Príďte tam a zajmite ho. Dajte mi peniaze."
„Nie. Dáme ti ich, keď dnes večer prídeš po nás. Nedôverujeme ti! Chceme, aby si išiel s nami. Človek nikdy nevie!" uškľabí sa Helkiáš. Ostatní zborovo prikývnu.
Judáš na narážku vzbĺkne hnevom. Prisahá: „Prisahám na Jahveho, že hovorím pravdu!"
Sadok mu odpovie: „Dobre. No bude lepšie urobiť to takto. Keď nastane čas, príď, vezmi tých, čo sú poverení zajatím, a choď s nimi, aby sa nestalo, že by hlúpe stráže náhodou zadržali Lazára, a tak narobili okolo toho nepríjemnosti. Ty nejakým znakom na toho človeka ukážeš... Musíš chápať! Za noci. .. bude slabé svetlo. .. stráže budú unavené, ospalé… No keď ich povedieš ty...! Nuž! Čo na to poviete?" Zákerný Sadok sa obráti na spoločníkov a povie: „Ja by som ako znak navrhol bozk. Bozk! Najlepší znak na označenie zradeného priateľa! Ha! Ha!"
Všetci sa zasmejú. Zbor chechtajúcich sa diablov.
Judáš zúri. No necúvne. Už neustúpi. Trpí za posmech, ktorý si z neho robia, nie za to, čo sa chystá urobiť. Až natoľko, že povie: „No pamätajte, že peniaze chcem spočítané v mešci, skôr než odtiaľto vyjdem so strážami.“
„Dostaneš ich! Dostaneš! Dáme ti i mešec, aby si si uchoval tie peniaze ako relikviu svojej lásky. Ha! Ha! Ha! Zbohom, ty had!"
Judáš je popolavý od hnevu. Je už popolavý. Už viac nestratí tú farbu a onen výraz zúfalého úľaku. Naopak, s plynutím času sa bude čoraz viac prehlbovať, až sa pohľad naňho, keď bude visieť zo stromu, stane neznesiteľný... Uteká preč...
19 Ježiš sa uchýlil do záhrady domu istých priateľov. Pokojná záhrada prvých domov na Sione. Obklopujú ju vysoké starobylé múry. Je tichá a svieža, zahalená ševeliacim lístím starých stromov. Neďaleko ženský hlas spieva nežnú uspávanku.
Muselo prejsť niekoľko hodín, pretože Lazárovi sluhovia, ktorí sa vrátili potom, ako kdesi odišli, vravia: „Tvoji učeníci sú už v dome, kde sa pripravuje večera, a Ján, keď s nami zaniesol ovocie deťom Jany Chúzovej, odišiel po ženy, aby ich odprevadil k Jozefovi Alfejovmu, ktorý prišiel iba dnes, keď už jeho matka nedúfala, že ho uvidí, a odtiaľ Ján odišiel do domu, kde bude večera, lebo sa už zvečerieva."
„Pôjdeme aj my. Nastal čas večere..." Ježiš vstane a oblečie si plášť.
„Učiteľ, tam vonku sú ľudia. Majetní ľudia. Chceli by sa s tebou rozprávať tak, aby ich nevideli farizeji," povie sluha.
„Nechaj ich vojsť. Ester nebude namietať. Všakže, žena?" Ježiš sa obráti na ženu zrelého veku, ktorá ho pribehla pozdraviť.
„Nie, Učiteľ. Môj dom je tvoj, to vieš. Len veľmi málo si ho využil!"
„Natoľko, že môjmu srdcu stačí na to, aby povedalo: Bol to dom priateľov." Prikáže sluhovi: „Priveď tých, čo čakajú."
20 Vstúpi zo tridsať osôb dôstojného vzhľadu. Úctivo pozdravia. Jeden prehovorí za všetkých: „Učiteľ, tvoje slová nami otriasli. Začuli sme v tebe hlas Boha. No hovoria nám, že sme blázni, keďže v teba veríme. Čo máme teda robiť?"
„Kto verí vo mňa, nie vo mňa verí, ale v toho, ktorý ma poslal a ktorého presvätý hlas ste dnes počuli. A kto vidí mňa, nie mňa vidí, ale vidí toho, ktorý ma poslal, pretože ja s mojím Otcom sme jedno. Preto vám hovorím, že musíte veriť, aby ste neurazili Boha, ktorý je mojím i vaším Otcom a miluje vás až po obetovanie svojho Jednorodeného. Pretože ak v srdciach jestvuje pochybnosť, že som Kristus, niet pochyby, že Boh je na nebesiach. A hlas Boha — ktorého som dnes v chráme nazval Otcom a žiadal som ho, aby oslávil svoje Meno — odpovedal tomu, ktorý ho nazval Otcom, bez toho, aby ho označil za ,luhára či rúhača', ako vravia mnohí. Boh potvrdil, kto som. Jeho svetlo. Ja som svetlo, ktoré prišlo na svet. Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal v tmách. Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich potom, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť. Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu: slovo, ktoré som ohlasoval, bude ho súdiť v posledný deň. Lebo bolo múdre, dokonalé, láskavé, jednoduché, také, ako je Boh. Lebo to Slovo je Boh. Nie ja — Ježiš z Nazareta, nazývaný syn tesára Jozefa z rodu Dávidovho a syn Márie, židovskej dievčiny, panny z rodu Dávidovho, vydatej za Jozefa —, nie ja som hovoril. Nie. Lebo ja som nehovoril sám zo seba, ale môj Otec, ten, ktorý je na nebesiach a volá sa Jahve, ten, ktorý dnes prehovoril, ten, ktorý ma poslal, ten, ktorý mi prikázal, čo mám povedať a čo mám hovoriť. A ja viem, že v jeho príkaze je večný život. Čo teda hovorím, hovorím tak, ako mi povedal Otec, a v tom je Život. Preto vám hovorím: Počúvajte ich. Uplatňujte ich a budete mať život. Lebo moje slovo je život. A kto ho prijme, prijme spolu so mnou nebeského Otca, ktorý ma poslal, aby som vám dal život. A kto má v sebe Boha, má v sebe život.
21 Choďte. Nech k vám príde pokoj a zostane s vami."
Požehná ich a prepustí. Požehná aj učeníkov. Zadrží iba Izáka a Štefana. Ostatných pobozká a prepustí ich. A keď odídu, vyjde posledný s dvoma a ide s nimi po osamelých a už tmavých uličkách do domu večeradla. Keď tam príde, s osobitnou láskou objíme a požehná Izáka a Štefana, pobozká ich, znovu ich požehná, hľadí, ako odchádzajú, a potom zaklope a vojde dnu. . .