Humanum genus - O slobodomurároch (Lev XIII.)

Pokolení lidské se rozdělilo na dva tábory stojící v ostrém protikladu, a to již tehdy, když závistí ďáblovou hanebně odpadlo od svého Stvořitele a Dárce nebeských darů, od svého Boha. A z těchto táborů jeden se ustavičně bije za pravdu a ctnost, druhý za to, co je s pravdou a ctností v rozporu. První tábor je království Boží na zemi, pravá to Církev Ježíše Krista, a ti, kdož k němu chtějí přináležet z hloubi duše své a cílevědomým úsilím o spásu, jsou ponoukáni k tomu, aby sloužili Bohu a Jeho Jednorozenému Synu celou svou myslí, s nejvyšším vypětím své vůle.
Druhý tábor je královstvím Satanovým, jemuž jsou poddáni všichni ti, kdož se řídí neblahým vzorem svého vůdce a prarodičů, vzpírající se uposlechnout věčného Zákona Božího a mnoho věcí podnikající bez ohledu na Boha, mnoho pak proti Bohu. Toto dvojí království, jež se podobá dvěma obcím, řízeným protichůdným zákonodárstvím a sledujícím protichůdné cíle, jasně zřel a popsal sv. Augustin a těmito slovy stručně a výstižně vyjádřil příčinu, jež oběma dala vznik:
"Dvě lásky zplodily dvě obce: pozemskou totiž lásku k sobě, ústící až v pohrdání Bohem, nebeskou vpravdě lásku k Bohu, ústící až k pohrdání sebou." (De civitate Dei, XIV 17)

Zednářství obcí Satanovou
Vybaven nejrozmanitějšími zbraněmi a s využitím nejrůznější bojové taktiky srazil se během všech těch století jeden tábor s druhým, i když ne vždy se stejným zápalem a náporem. V dnešní době je však zřejmo, že stoupenci zla vcházejí ve spiknutí a za vedení a podpory tzv. zednářů - svazu, jež je široko a daleko rozvětven a má pevnou organizaci - šikují se k rozhodnému boji. Vždyť již vůbec neskrývají svých úmyslů a v nejvyšší opovážlivosti povstávají proti Božímu Majestátu, Církvi svaté veřejně a otevřeně chystají záhubu, a to s tím cílem, aby úplně oloupili, kdyby to bylo možné, křesťanské národy o dobrodiní, vykoupená Ježíšem Kristem, Spasitelem světa.
Nás pak v zármutku nad těmito zly pudí láska, abychom často volali k Bohu:
"Hle, jak zuří nepřátelé Tvoji a Ti, kdož Tě nenávidí, pozvedají hlavu. Na lid Tvůj se tajně smlouvají a v úradu vcházejí proti Tvým svatým. Pojďte, praví, vyhladíme je z počtu národů." (Žalm 82, 2-4)

Účel encykliky
Za tak naléhavého nebezpečenství, v době tak strašného a tvrdošíjného útočení na křesťanství, je Naší povinností upozornit na nebezpečí, ukázat na nepřítele a podle svých možností čelit jejich záměrům a taktice, aby nezhynuli ti, jejichž spása nám byla svěřena, a království Kristovo, které Jsme přijali do své ochrany, ať nejen je silné a neporušeně trvá, ale ať stále vzrůstá po celém světě o nové členy.

Podstata a síla zednářství
Římští velekněží, Naši předchůdcové, ve své ustavičné bdělosti o spásu křesťanského lidu velmi rychle rozpoznali tohoto úhlavního nepřítele, vynořujícího se na světlo denní z temnot tajného spiknutí. Věděli kdo je a oč usiluje, dovedli také myslet na budoucnost a pohotově varovali vládce a národy, aby se nedali nachytat taktikou a nástrahami, přichystanými k jejich oklamání.
První upozornil na toto nebezpečí Klement XII. r. 1738 (Cont. In eminenti); jeho konstituci potvrdil a obnovil Benedikt XIV. (Const. Providas 1751) a v jejich stopách kráčel Pius VII. (Const. Eclesiam a Christo Jesu, 1821) a Lev XII. pojal do své apoštolské konstituce "Quo graviora" (13. 3. 1825) akta a dekrety předcházejících papežů o této věci a potvrdil je s konečnou platností. (Const. z 13.3.1825).
V témže smyslu vyzněly projevy Pia VII. (Encyklika Traditi, 1829) a zvláště pak Pia IX. (Encyklika Mirari vos, 1832).
Když byla již zjevně odhalena organizace i duch zednářské sekty podle toho, jak se projevovala navenek i z průběhu soudních procesů, když byl zveřejněn jejich řád, obřady i písemné doklady, k nimž se nezřídka družila ústní svědectví zednářů samých, pozvedl tento Apoštolský stolec svého hlasu a veřejně prohlásil, že zednářská sekta byla ustanovena proti právu lidskému i Božímu, aby vyvíjela neméně zhoubnou činnost proti křesťanství jakož i proti státu. Proto s největším důrazem zakázal, aby se nikdo nestal členem zednářského svazu a stanovil tresty, jimiž Církev zpravidla velmi těžce postihuje provinilce.
Toto opatření popudilo k hněvu zednáře, kteří soudili, že se mohou vykroutit nebo alespoň oslabit pádnost těchto hlasů odsouzení jednak tím, že jimi budou opovrhovat, jednak tím, že se uchýlí k pomluvám, a obvinili papeže, kteří příslušná rozhodnutí učinili, že buď nejsou spravedlivá, nebo že jsou upřílišněná. Takovým způsobem se tedy pokusili zlehčit vážnost a závažnost apoštolských konstitucí Klementa XII., Benedikta XIV., Pia VII. a Pia IX. Popravdě se však vyskytli příslušníci sekty, kteří doznávají, i když neradi, že opatření římských papežů jsou zcela oprávněná, přihlédne-li se ke katolickému učení a církevní kázni. Ukázalo se, že v této věci s papeži úplně souhlasí mnohé hlavy států a státníci, kteří si vytkli za úkol informovat Apoštolský stolec o zednářském svazu nebo sami o sobě je odsoudit k trestu vydáním příslušných zákonů, jako tomu bylo v Holandsku, Rakousku, Švýcarsku, Španělsku, Bavorsku, Savojsku a jiných částech Itálie.

Opatření papežů a skutečný stav věcí
Co je však nanejvýš důležité, události potvrdily prozíravost Našich předchůdců; jejich předvídavé a otcovské starosti však nedošly ani vždy a všude žádoucího úspěchu. A to jak pro pokrytectví a vychytralost postižených sektářů, tak pro nerozvážnou lehkomyslnost právě těch, kteří měli mít největší zájem na tom, aby byli ustavičně ve střehu. Proto se během půldruhého století zednářská sekta mimo očekávání neobyčejně rozšířila; odvahou a lstí pronikla do všech odvětví státního života a nabyla takové moci, že jak se zdá, již státy téměř ovládla.
Tento rychlý a nebezpečný rozmach postihl Církev, moc vládců a obecné blaho právě tou pohromou, jakou Naši předchůdcové již dávno předvídali. Dospělo to tak daleko, že pro budoucnost je nutno mít velké obavy, nikoliv o Církev, jež má daleko pevnější základ, než aby se dala zviklat přičiněním lidským, ale o osud těch států, v nichž má příslušnou moc ta sekta, o níž jednáme, nebo jiné sekty, které se zednářům propůjčují za jejich pomocnice a náhončí.

Nutnost papežova zásahu
Z těchto důvodů jsme nahlédli, jakmile jsme se ujali vedení Církve a plně jsme si uvědomili nutnost čelit vahou své vážnosti proti tomuto velkému zlu, pokud je to v Naší moci. Proto také jsme se vypořádali, když se Nám naskytla vhodná příležitost, se stěžejními zásadami, jež jsou zřejmě proniknuty zvráceností zednářských ideí.
Tak v encyklice "Quod apostolici numeris" jsme se jali usvědčovat přeludy socialistů a komunistů, v jiném pak okružním listě "Arcanum" jsme usilovali o obhájení a vysvětlení pravého a pravdivého pojmu rodinné pospolitosti, jež tkví a pramení v manželství, nadto pak ještě v encyklice, začínající slovem "Diuturnum", jsme vyložili ideu politické moci podle zásad křesťanské moudrosti, jež je v podivuhodné shodě se samotnou přirozeností věcí, s blahem národů a vládců.
Nyní jsme si však vytkli po vzoru Našich předchůdců upřít zcela svou pozornost právě na zednářský svaz, na jeho celkové učení a zaměření, na jeho tradiční názory a způsob jednání, aby tím stále více byla objasňována jeho moc působit zlo a aby se tím přispělo k zabránění nákazy zhoubného moru.
Jsou různé sekty, jež se sice liší jménem, obřady, organizační formou a původem, poněvadž však mají jakýsi společný cíl a druží se k sobě názorovou podobností v hlavních věcech, shodují se ve skutečnosti se sektou zednářskou. Ta je jakýmsi ústředím, odkud se rozcházejí a kam se opět všechny vracejí. A ačkoliv se zdá, že tyto sekty nyní nechtějí právě zůstat v temnotách ukryty a scházejí se za denního světla a před očima občanů vydávají své časopisy, nicméně pronikneme-li hlouběji do věci, zůstávají tajnými společnostmi a podržují si svou taktiku. Vždyť většina věcí je u nich zahalena rouškou tajemství a platí tam zákony, že musí s největší bedlivostí zůstat utajeny netoliko před nečleny, ale i před velmi mnohými příslušníky sekty. Sem patří jejich nejdůvěrnější a hlavní cíle, jména nejvyšších předáků spikleneckých organizací, všelijaké tajemné schůzky úzkých kroužků, a rovněž i jejich rozhodnutí, jakými prostředky mají být provedena a kterých lidí se má k tomu použít. Ten účel zajisté sleduje i ono mnohonásobné kastovnictví mezi zednáři, jež se týká jak práv, tak i povinností a úkolů. K němu vede promyšlené rozlišení řádů, stupňů a přísná kázeň, jež jim vládne. Zasvěceným zednářům se s největším důrazem nařizuje, aby se zavázali, ba zvláštní přísahou odpřísáhli, že nikdy, nikomu a žádným způsobem neučiní náznak o svých soudruzích, dorozumívacích znameních a učení sekty. Tak pod vylhaným zevnějším zdáním a s uměním ustavičného přetvařování vynakládají zednáři co největší úsilí, jako kdysi manichejci, aby se skryli a neměli jiných svědků kromě svých lidí. Vyhledávajíce tajné kouty, poněvadž to jim skýtá výhody, nasazují si masku literátů a filosofů, sdružujících se k "prohloubení" svého "vzdělání"; stále mají na jazyku, že usilují o pokrok civilizace, že překypují láskou k sociálně slabým, že se chtějí lidu postarat jenom o větší blahobyt a aby co největší počet lidí měl podíl na výhodách, jež skýtá občanská společnost. Avšak tyto úmysly, i když by byly myšleny upřímně, přece nejsou jejich posledním cílem.
Nad to jsou ještě přijímaní členové nuceni slíbit a zaručit se, že budou na slovo poslušni svých vůdců a mistrů, že jim budou zcela poddáni a oddáni, že jsou připraveni na každý jejich pokyn a na pouhé znamení vykonat rozkaz; budou-li jednat jinak, pak se podrobí všemožným hrozným trestům i samé smrti. A vskutku, nezřídka jsou smrtí trestáni ti, o nich se soudí, že zradili tajné učení nebo že se vzepřeli vykonat uložený rozkaz, a to s takovou odvahou a obratností, že vrah velmi často unikne spravedlnosti, pronásledovatelce a mstitelce zločinů.
Avšak žít v přetvářce a chtít zůstat utajen, zavazovat si lidi jako otroky a při tom je ani dostatečně neuvědomit, komu vlastně slouží za nástroj, zbavit je vlastní vůle a používat jich ke každému zločinu, ozbrojit pravici k vraždě a tím si zajistit beztrestnost za spáchaný zločin - toť strašná nelidskost, neslučitelná s přirozeným řádem věcí. Proto pouhý rozum a pravda usvědčuje společnost, jsoucí předmětem Našich úvah, že je v rozporu se spravedlností a přirozenou mravností.

Zednářství a naturalismus
A je to tím zřejmější, že také jiné, a to skvělé důkazy usvědčují zednářský svaz, že se svou přirozenou povahou příčí mravnosti. I když lidé vynikají velkou vychytralostí v utajování a jsou zvyklí lhát, přece nemůže nenastat takový případ, aby se nějak neprojevila příčina, která je taková podle svých účinků. Nemůže dobrý strom nésti ovoce špatné, aniž strom špatný ovoce dobré.(Mat. 7, 18).
Ovoce pak plodí zednářská sekta zkázonosné a nejvýš trpké, neboť z naprosto jistých údajů, které jsme výše uvedli, vyplývá to, v čem její zájmy vrcholí, totiž od základu zničit veškeren řád náboženský a státní, jak byl vytvořen křesťanskými zřízeními, a podle svých ideí vytvořit jiný, vyvozený z ryzího naturalismu.

Zednářství a zednáři
Je však záhodno, aby to, co jsme řekli nebo co řekneme, bylo chápáno o sektě zednářské, vystižené ve své podstatě a pokud je organisačně nadřízena spřízněným a sdruženým společnostem; neplatí to však o jednotlivých příslušnících těchto společností. Mezi nimi zajisté se mohou vyskytovat - a to nikoliv výjimečně - i lidé, kteří sice nejsou bez viny, poněvadž se zapletli do společností takového druhu, přece však nemají sami o sobě účast na hanebných činech, ani neznají konečného cíle, jehož se tajné společnosti snaží dosáhnout. Rovněž ze samotných sdružení některá snad ani vůbec neschvalují krajní závěry, k nimž by měla logicky dojít, ježto nutně vyplývají ze společných zásad, kdyby je hanebnost sama neodstrašovala svým hnusem. A opět místní a časové okolnosti nutí některá sdružení, aby si vytkla rozumnější cíle, než by si sama přála neb jaké jiná sdružení sledují. A přece se proto nemají pokládat za cizí zednářskému svazu, protože ten nelze ani tak posuzovat podle činů a dokonaných skutečností, jako podle ideové základny.

Naturalismus v zednářské praxi
Je pak jádrem učení naturalistů, jak již samotné jméno dostatečně naznačuje, že lidská přirozenost a lidský rozum mají být učitelem a svrchovaným pánem ve všech věcech. Podle toho se buď pramálo starají o své povinnosti vůči Bohu, nebo je podvracejí neurčitými a bludnými názory. Úplně potírají Boží zjevení, neuznávají žádné náboženské dogma, žádnou pravdu, kterou by neobsáhla lidská chápavost, žádného učitele, jemuž by se slušelo věřit pro vážnost jeho úřadu. Poněvadž je pak jedinečným a jen katolické Církvi vyhrazeným úkolem plně obsáhnout a neporušeně uchovat učení od Boha přijaté i vážnost Učitelského úřadu s ostatními nadpřirozenými prostředky k spáse, proto se proti ní obrací největší hněv a nápor protivníků.
Povšimněme si nyní, jak si počíná sekta zednářská v oboru náboženském zvláště tam, kde může jednat podle svého, a vůbec usuďme, zda se - jak se zdá - v praxi důsledně nezasazuje za provádění zásad naturalistů.
Vynakládá se zajisté dlouhé a houževnaté úsilí, aby v občanské společnosti nic neznamenal Učitelský úřad Církve, nic neznamenala její vážnost, a proto obecně hlásají a bojují za to, že náboženství a stát mají být úplně odděleny. Tím vytlačují ze zákonodárství a státní správy velmi blahodárný vliv katolického náboženství. A v důsledku toho se domnívají, že státy mají být vedeny úplně bez zřetele na zřízení a příkazy Církve.
Nemají však věru dost na tom, že nedbají Církve, nejlepší vůdkyně, dokud proti ní nepřátelsky nevystoupili a ji neurazili. Je zajisté dovoleno beztrestně napadnout samotné základy katolického náboženství slovem, perem i vyučováním. Nešetří se práv Církve a sahá se na výsady, jimiž byla Bohem obdařena. Ponechává se jí co nejmenší svoboda jednání, a to zákony, které zdánlivě nedělají dojem, že by ji příliš znásilňovaly, jež však byly jen proto vydány, aby omezovaly její svobodu. Rovněž vidíme, že na kněžstvo doléhají mimořádné a těžké zákony, aby početně klesalo a bylo zbaveno všech prostředků, zbytky církevního jmění podléhají velmi přísné vázanosti a jsou vydány libovůli státních úředníků, řeholní pospolitosti byly zrušeny a rozptýleny.

Boj proti papežství
Vpravdě již dlouho zuří boj proti Apoštolskému Stolci a římskému papeži. Nejdříve ho sice zbavili pod předstíranými záminkami jenom světské vlády jakožto záštity jeho svobody a práva, brzo však byl vehnán do postavení nespravedlivého a zároveň nesnesitelného, poněvadž mu byly ze všech stran působeny nesnáze, a to v dnešní době dospělo tak daleko, že stoupenci těchto sekt již otevřeně vyhlašují to, co bylo dlouho předmětem jejich tajných jednání, že se totiž má odstranit posvátná moc papežů a z kořene vyvrátit samotné papežství, jež je zřízením Božím. A i kdyby nebylo jiných důkazů, dosti to naznačuje svědectví lidí zasvěcených, z nichž většina častokrát, jak již dříve tak i opětovně v nedávné době prohlásila za skutečný cíl zednářstva, že s nesmiřitelnými projevy nepřátelství stíhají co nejtvrději vše katolické a že nespočinou dříve, dokud neuvidí v troskách vše, co římští papežové ustanovili na poli náboženském.

Zednářská taktika
To pak, že noví příslušníci sekty nejsou vůbec nuceni, aby se zříkali katolicismu, nejen že neodporuje zednářským záměrům, ale naopak jim spíše slouží. Především touto taktikou snadno oklamávají lidi prostoduché a neobezřelé a nechávají otevřené dveře pro vstup mnohem většího počtu dalších. A dále tím, že přijímají do svých řad příslušníky všech možných náboženství, dosahují v praxi toho, že jim vštípí ten velký blud dnešní doby, že není třeba se o náboženství starat a že mezi náboženstvími není rozdílu. Tento postup je zajisté myšlen k zániku všech náboženství, především katolického, které nelze bez vrcholného bezpráví srovnávat se všemi ostatními, poněvadž jediné ze všech je pravé.

Popírání nadpřirozených pravd
Naturalisté jdou však ještě dále. Když se v zásadních věcech dali na nesprávnou cestu, nezadržitelně upadají do krajnosti, ať už pro slabost lidské přirozenosti, ať z dopuštění Boha, postihujícího spravedlivými tresty jejich pýchu. Tím se stává, že nemají jasného a pevného názoru o pravdách, jež se dají jasně pochopit přirozeným světlem rozumu, k nimž patří zajisté tyto:
existuje Bůh,
lidská duše je úplně oproštěna od hmoty a je nesmrtelná.
Avšak týmž bludným směrem pluje zednářská sekta a naráží na táž úskalí. I když totiž v celku vyznávají, že Bůh existuje, přece sami dosvědčují, že s tím všichni jednotlivci úplně nesouhlasí a že nemají v této věci pevného a vyhraněného názoru. Ostatně se ani netají tím, že právě otázka existence Boží je u nich hlavním pramenem a důvodem k roztržce, ba je známo, že i v nedávné době vyvstal mezi nimi nemalý spor o této věci.
Ve skutečnosti dává sekta svým zasvěcencům úplnou volnost, aby mohli plným právem hájit své stanovisko, že Bůh je i že Bůh není. A ti, kdož příkře popírají existenci Boha, jsou beze všech obtíží "zasvěcováni" jako ti, kdož se domnívají, že Bůh sice existuje, mají však o Něm zvrácené názory, jako tomu bývá u panteistů, což ovšem není nic jiného, než ponechat jakémusi nesmyslnému zdání Boží přirozenost, její pravou existenci však popřít. A když se tato nejzákladnější pravda vyvrátí nebo se jí otřese, musí nutně zakolísat také ty pravdy, k jejichž poznání nás vede přirozený řád, že vše povstalo svobodným aktem vůle Boha stvořitele, že svět je řízen Prozřetelností, že duše lidská nezaniká a že po tomto pozemském životě nadejde jiný.

Důsledky naturalismu v životě veřejném i soukromém
Když se pohřbí tyto pravdy, jež tvoří základ přirozeného řádu a hlavní pilíř poznání a životní praxe, tu se brzy projeví následky toho v mravním životě jedince i společnosti.
Přecházíme mlčením ctnosti nadpřirozené, které bez zvláštní Boží přízně a Božího daru nikdo nemůže uskutečňovat, ba ani jich dosáhnout; je zajisté samozřejmé, že po nich nenacházíme ani stopy u těch, kteří nechtějí znát a opovrhují Vykoupením lidského pokolení, Boží milostí, svátostmi a blažeností, které mají dosáhnout v nebi.
Mluvíme o povinnostech, jež vyplývají z přirozené mravnosti. Bůh totiž, Tvůrce světa a zároveň jeho prozíravý Vládce, věčný zákon, přikazující zachovávat přirozený řád, zakazující je porušovat, poslední lidský cíl, nesmírně povznesený nad věci lidské mimo dosah pohostinství na tomto světě - to jsou prameny, to jsou zdroje veškeré spravedlnosti a mravnosti.
Jestliže ty se odstraní - což dělají naturalisté stejně jako zednáři -, bude znemožněno poznání, v čem spočívá znalost dobra a zla a oč se opřít. Mravouka, která je jedině přijatelná pro zednářský svět a v níž chtějí vychovávat dospívající mládež, musí být ta, kterou nazývají buď občanskou nebo laickou nebo svobodnou - jinými slovy mravouka, v níž není ani náznaku o náboženství. Jak je však tato morálka ubohá, jak postrádá vší pevnosti a při každém závanu vášní se kymácí, toho postačující ukázkou je politováníhodné ovoce, které se již částečně ukazuje. Kde došlo k odstranění křesťanského řádu a kde se pak laická morálka ujala celkem svobodné vlády, tam rychle berou za své šlechetné a neporušené mravy, nabývají půdy strašné a bludné názory a den ze dne se šíří zločinnost. A nad tím se běduje a naříká, a totéž nezřídka dosvědčují i velmi mnozí z těch, kteří to neradi přiznávají, nutí je však k tomu zřejmá pravda.
Poněvadž je mimo to lidská přirozenost poskvrněna prvotním hříchem a tudíž mnohem náchylnější k neřesti než ke ctnosti, je vůbec nutným předpokladem mravnosti držet na uzdě nezřízené choutky ducha a pudovou stránku podřídit rozumové. V tomto boji je velmi často nutné zhrdnout pozemskými zájmy a podrobit se velkým útrapám a obtížím, aby rozum zvítězil a udržel si svou vládu. Avšak naturalisté a zednáři, nemajíce vůbec víry v pravdy Bohem zjevené, popírají, že otec lidského pokolení zhřešil, a proto se domnívají, že svobodná vůle není vůbec "oslabena a nakloněna ke zlému". Zásadně přehánějí skvělé vlastnosti lidské přirozenosti, jedině do ní kladou podstatu a pravidlo spravedlnosti a nemohou pochopit, že je třeba ustavičného boje a vrcholné vytrvalosti, aby byl zdolán nápor a ovládnuty choutky lidské pudové stránky.
Proto také vidíme, že se běžně lidem nabízí hojnost všech možných lákadel k probouzení vášní: denní tisk a brožurky, postrádající vší úměrnosti a studu, divadelní představení, vyznačující se nestoudností, náměty děl cynicky čerpané podle zásad tak zvaného realismu, všelijaké důmyslné a vyumělkované prostředky k změkčilému a rozmařilému životu, slovem všechny ty rafinovanosti, lichotící touze po rozkoši, jež mají oslabit a uspat ctnost. Takto jednají hanebně, za to však zcela důsledně ti, kdo potlačují naději na nebeská dobra a veškerou svou blaženost připoutávají k věcem pomíjejícím a tíhnou s ní takřka pod povrch země.

Zkáza mravů v zednářském plánu
K potvrzení toho, co bylo řečeno, může posloužit skutečnost, kterou lze obtížněji slovy vyjádřit než ji pochopit. Poněvadž totiž lidem prohnaným a vychytralým nikdo nesloužívá s takovou otrockou povolností jako ti, jichž duch je vysílen a podlomen vládou vášní, vyskytli se v zednářské sektě mužové, kteří vyhlásili a navrhli, že se mají plánovitě a uměle nasadit všechny páky, aby dav vybil své vášně ničím neomezenou zlovůli; jen tímto způsobem bude úplně v jejich moci a povolným nástrojem ke každému zločinu.

Rodina a výchova
Pokud jde o rodinné soužití, dá se celé učení naturalistů vystihnout takto: Manželství je jenom jakýmsi druhem občanské smlouvy; právem lze je rozvázat se souhlasem těch, kdož smlouvu uzavřeli, moc nad manželským svazkem náleží těm, kdož řídí stát. Při výchově dětí se jim nemá vštěpovat žádný pevný a vyhraněný názor; je záležitostí každého z nich, aby si samy zvolily své náboženství. V tom se však s naturalisty úplně shodují zednáři, a nejen že se shodují, ale již dlouho se snaží, aby tyto názory pronikly do mravů a do denního života. V mnohých krajinách, a to i katolických, je uzákoněno, že není žádného sňatku kromě civilního, jinde zákony umožňují rozluky, jinde se vynakládá úsilí, aby to co nejdříve bylo dovoleno. A tak vývoj směřuje k tomu, aby se změnila podstata manželských svazků, jež se mají stát nejistými a vratkými spojeními, které spřáhne vášeň a zase rozváže, změní-li se vrtochy.
S největším záluskem spiklenců také sekta zednářů směřuje k tomu, aby na sebe strhla výchovu mládeže. Vyciťují, že snadno mohou podle své libovůle utvářet poddajný a ohebný věk a tak jej usměrnit jak chtějí. Proto nedovolují, aby na výchově a vyučování dětí měli podíl služebníci Církve ani jako učitelé, ani jako vychovatelé, a již na více místech dosáhli toho, že výchova dospívající mládeže zcela podléhá laikům a ve výchově mravní je dán výhost jakémukoliv poučení o oněch největších a nejsvětějších povinnostech, jež váží člověka k Bohu.

Rovnost a volnost - zednářské heslo
Následují zásady politické vědy. V tomto oboru stanoví naturalisté, že všichni lidé jsou rovnoprávní a že jejich postavení je po všech stránkách úplně stejné. Každý jedinec je svou přirozeností svobodný, nikdo nemá práva druhému poroučet; chtít pak, aby lidé byli poslušni jakékoliv autority, pokud vychází odjinud než od nich samotných, znamená je znásilňovat. Je tedy lid svrchovaným pánem: vládnout lze jen s pověřením nebo souhlasem lidu, takže je zajisté dovoleno zbavit vládce jejich hodnosti i proti jejich vůli. Zdrojem těchto občanských práv je buď lid nebo vládní moc ve státě, a to jen taková, která odpovídá moderním představám. Mimo to je záhodno, aby stát byl bezbožecký; není důvodu, proč by se při různých formách náboženství dávala přednost jedněm před druhými- všechna musí být postavena na stejnou úroveň.
Je pak více známo, než aby to bylo třeba dokazovat, že tytéž nauky nacházejí stejného zalíbení u zednářů a že podle jejich obrazu a vzoru chtějí utvářet státy. Vždyť již dlouho o to usilují všemi silami a prostředky, a tím právě razí cestu mnohem radikálnějším sektářům, kteří z toho překotně vyvozují ještě horší závěry a vymýšlejí si majetkové vyrovnání a společné užívání všech hmotných statků po odstranění stavovských a majetkových rozdílů.

Stručné odmítnutí zednářských zásad
Z toho, o čemž jsme v hrubých rysech pojednali, dostatečně vyplývá, čím vlastně je zednářská sekta a jakými cestami se ubírá. Hlavní zednářská dogmata jsou v tak velkém rozporu s rozumem a logikou, že nemůže být nic zvrácenějšího. Chtít ze světa sprovodit náboženství a Církev, kterou Bůh založil sám a k nesmrtelnosti ji ostříhá, chtít po osmnácti stoletích znovu přivolat pohanské mravy a zřízení, to je znamení velkorysé hlouposti a nanejvýš opovážlivé bezbožnosti. A není ani méně strašné ani snáze snesitelné to, že se odmítají dobrodiní, jež Ježíš Kristus získal svou dobrotou nejen jednotlivým lidem, ale i rodinné a občanské pospolitosti, dobrodiní, která jsou i podle úsudku samotných nepřátel křesťanství převeliká. V tomto zběsilém a ohavném úsilí se takřka dá rozpoznat ona nesmiřitelná nenávist a pomstychtivost, jíž Satan plane proti Ježíši Kristu.
Podobný je i druhý cíl zednářů, kteří se horlivě pokoušejí podvrátit hlavní základy spravedlnosti a mravnosti, a nabízejí se za pomocníky těm, kdož jako hovada chtějí, aby bylo dovolené, cokoliv se jim zlíbí, což není nic jiného než dohánět lidské pokolení k potupné a nečestné záhubě. Zvětšují zajisté zlo ona nebezpečí, jež podle plánu mají postihnout jak rodinné tak občanské soužití. Jak jsme již jinde vyložili, dle souhlasného názoru takřka všech náboženství a všech dob, existuje v manželství cosi posvátného a závazného; Boží zákon pak stanoví, že je manželství nerozlučitelné. Kdyby bylo připraveno o svůj posvátný charakter, kdyby je bylo dovoleno rozloučit, pak nutně bude rodina vydána na pospas nejistotě a zmatkům, ženy budou zbaveny své důstojnosti a o děti a jejich potřeby nebude spolehlivě postaráno.
Nevěnuje-li stát žádnou péči náboženství a při uspořádání a státní správě nebere vůbec zřetel na Boha, jako by vůbec neexistoval, pak je to zaslepenost, o jaké nebylo slýcháno ani u pohanů, neboť v jejich smýšlení a cítění tak pevně tkvěla představa netoliko o bozích, ale byli do té míry přesvědčeni o nutnosti státního kultu, že se domnívali, že snáze lze nalézti město bez půdy než bez boha. Vždyť pospolitost lidského pokolení, k níž svou přirozeností tíhneme, byla ustanovena Bohem, původcem lidské přirozenosti. Od Něho pak jako od svého Počátku a Zdroje prýští mohutný pramen nespočetných dober, jimiž příroda oplývá. Proto jako jsme coby jednotlivci hlasem samotné přirozenosti vybízeni Boha zbožně a svatě ctít, poněvadž jsme od Něj obdrželi život a dobra, jež jsou životu dávána do vínku, a z týchž důvodů mají Jej ctít národy i státy. Proto je jasné, že ti, kdož chtějí občanskou společnost zbavit každé náboženské povinnosti, počínají si nejen nespravedlivě, ale také nemoudře a nerozumně.
Poněvadž se pak lidé rodí, aby se z vůle Boží sdružovali v občanskou pospolitost, je i vládní moc tak nezbytným poutem občanského svazu, že se nutně musí rozpadnout, pokud se toto pouto odstraní. V důsledku toho je vládní autorita odvozena od téhož Původce, který zplodil společnost. Z toho pak logicky vyplývá, že vládce je služebníkem Božím, ať jím je kdokoliv. Proto, pokud to vyžaduje cíl a přirozená povaha lidské společnosti, sluší se poslouchat spravedlivých rozkazů zákonité moci nejinak než velebnosti Boha, Vládce všehomíra a je největším omylem tvrzení, že to záleží na vůli lidu, vypoví-li poslušnost, kdykoliv se mu to zachce.
Podobně nikdo nepochybuje, že všichni lidé jsou si vzájemně rovni, přihlédneme-li k společnému původu a přirozenosti, k poslednímu cíli, jenž je každému člověku vytčen, k právům a povinnostem, které z toho přirozeně vyplývají. Poněvadž však nemohou mít všichni stejné vlohy a vzájemně se liší jak duševními schopnostmi, tak tělesnými silami a ohromně se liší mravy, vůlí a povahovými rysy,
proto nic tolik nepodporuje rozumu, jako chtít vše bez rozdílu zahrnout v jedno a onu do důsledku provedenou rovnost zavést do zřízení politického života. Jako se dokonale utvářené lidské tělo skládá ze skloubení a spojení údů, jež se liší svým tvarem i funkcí, jsou-li však uvedeny v soulad a na svém místě, vytvářejí krásný a silný celek, prokazující nezbytné služby, tak také ve státě vykazují jedinci, kteří jej tvoří, takřka neomezenou různorodost. Kdyby pak tito jednotlivci byli považováni za rovné a každý mohl jednat podle své libovůle, nebude nic nestvůrnějšího než takový stát. Naopak, ponechá-li se rozložení stupňů důstojenství, zájmů a dovedností, a pracují-li jednotlivci podle svých schopností ke společnému dobru, budou skýtat obraz státu, jenž je dobře uspořádán a odpovídá přirozenému řádu.
Ostatně se z těch buřičských bludů, o nichž jsme se zmínili, musí státy obávat největších hrůz, neboť po odstranění bázně Boží, úcty k Božím zákonům, po zhrdnutí vážností vládců, když se dovoluje a schvaluje zvůle povstání, když vášně davu jsou vybičovány ke svévoli a jedinou uzdou je strach před trestem, tu nutně musí dojít ke všeobecné revoluci a k podvrácení stávajícího řádu. A právě tento revoluční převrat promyšleně plánují a otevřeně vyhlašují socialistické a komunistické svazy, a ať neříká zednářská sekta, že počiny socialistů a komunistů jsou jí cizí, poněvadž jednak příliš přeje jejich záměrům, jednak stojí s nimi na téže názorové základně. A nesahá-li se ani všude ani ustavičně k nejradikálnějším pokusům, nesmí se to přičítat ani učení sektářů, ani jejich vůli, ale působení světla Bohem zjeveného náboženství, které nelze uhasit, a také zdravější části lidstva, jež odmítá otroctví tajných společností a statečně čelí jejich bláznivým pokusům.

Zednáři při práci
Kéž by všichni posuzovali strom podle ovoce a poznali sémě a původ zel, která na nás doléhají, nebezpečí, která nám hrozí. Máme co dělat s nepřítelem vychytralým a lstivým, jenž lichotí sluchu národů a vládců a jedny i druhé nachytal populárními frázemi a pochlebováním. Tím, že se zednáři vetřeli do přízně vladařů předstíráním přátelství, sledovali ten cíl, aby právě je získali za mocné spojence a pomocníky k potlačení katolicismu. Aby si je úplně osedlali, vytrvale pomlouvali Církev, že ze žárlivosti svádí s vladaři boj o královskou moc a práva. Když se touto taktikou zabezpečili a nabyli odvahy, počali získávat ohromnou moc v státní správě, stále připraveni otřást základy říší a strhat hlavy států, lživě je obviňovat a vypovídat, kdykoliv se zdálo, že si při výkonu vlády počínají jinak, než je zednářským přáním.
Nejinak si pošklebováním tropí posměch z národů. Plnými ústy rozhlašují fráze o všeobecné svobodě a blahobytu, národ zaslepili tvrzením, že prý Církev a vladaři jsou hlavní překážkou, aby se lid povznesl z nespravedlivého otroctví a nouze, svým novotářstvím uvedli lid do varu a probudili u něho žízeň ke zdolání jedné i druhé moci. Nicméně se však spíše jen čeká a doufá v budoucí blahobyt, než aby byl uskutečněn. Naopak, lid je ještě více ujařmován a nucen odříci si i to ulehčení v bídě, jehož by se mu snadno a v hojné míře mohlo dostat, kdyby jeho poměry byly upraveny podle křesťanského zřízení. Cokoliv však lidé podnikají proti řádu Boží prozřetelností ustanovenému, sklízí za to jejich pýcha takový trest, že na bídný a jen na oko skvělý osud narážejí právě tam, kde ve své nerozvážnosti očekávali osud šťastný, odpovídající jejich přání.

Církev, vládcové a dobro lidu
Církev pak s největším důrazem přikazuje lidem, aby poslouchali Boha, vrchního Vládce nad vším. Křivdilo by se jí tedy a byl by to špatný názor, že buď žárlí na světskou moc, nebo že si částečně přivlastňuje moc vládců. Církev naopak v plném rozsahu ukládá jako povinnost a zavazuje ve svědomí dávat světské moci to, co je spravedlivé jí dávat. Poněvadž pak vládní moc odvozuje od samého Boha, velice tím přispívá k důstojnosti světské moci a nemálo jí pomáhá při získávání úcty a blahovůle občanů. Církev též jako přítelkyně míru a živitelka svornosti zahrnuje všechny mateřskou láskou. Dbá jedině toho, aby byla lidem nápomocna a proto učí spojovat spravedlnost se shovívavostí, vládu se spravedlností a zákony s umírněností - ničí právo se nesmí porušovat, musí se pracovat k udržení řádu a klidu ve státě, soukromou i veřejnou péčí se musí ulehčovat bídě, a to v nejvyšší možné míře.
Ale právě proto se domnívají nebo - abychom užili slov Augustinových - chtějí, aby se lidé domnívali, že křesťanské učení není slučitelné s dobrem státu, poněvadž nehodlají vybudovat stát na pevných základech ctností, ale na beztrestnosti neřestí.
Na základě tohoto pojednání bylo by především ve shodě s politickou prozíravostí a nutné pro záchranu celku, aby se vládcové a národy nespojovali se zednáři, ale aby se spojili s Církví k odrážení zednářských útoků.

Odsouzení zednářství
Ať se toto tak těžké a příliš rozšířené zlo bude jakkoliv vyvíjet, je Naší povinností, ctihodní bratři, plně se věnovat hledání léků. Poněvadž zajisté chápeme, že nejpevnější naděje spočívá v síle Bohem zjeveného náboženství - zednáři je tím více nenávidí, čím větší strach z něho mají -, proto pokládáme za nejdůležitější použít tohoto nejzdravějšího zdroje jako pomocníka proti společnému nepříteli. Proto My uznáváme platnost všech i jednotlivých opatření a potvrzujeme svou Apoštolskou autoritou, cokoliv Naši předchůdci římští papežové ustanovili, aby čelili konání a pokusům zednářským. Rovněž potvrzujeme vše, co pod trestem zakázali, buď aby odradili věřící od vstupu do takových společností nebo je přiměli z nich vystoupit. A při tom zajisté nejvíce spoléháme na dobrou vůli křesťanů, a prosíme každého z nich ve jménu vlastní spásy a žádáme, aby se považovali vázáni ve svém svědomí, že se ani v nejmenším neodchýlí od toho, co v této věci Apoštolský stolec nařídil.

Výzva k biskupům
Vás pak, Ctihodní bratři, co nejdůrazněji žádáme, abyste s námi spolupracovali a usilovně se snažili vyhubit tuto morovou nákazu. Musíme hájit slávu Boží a spásu duší; budete-li mít v boji tyto dvě věci před očima, nebude vám scházet odvaha, nebude se vám nedostávat statečnosti. Bude pak věcí vaší prozíravosti posoudit, kterými prostředky by se nejlépe daly zdolat překážky a závady.

Seznámit lid se zednářstvím
Poněvadž však s Naším úřadem spojená autorita nám ukládá povinnost, abychom vám sami načrtli nějaký postup jednání, vytkněme si toto:
1) Ze všeho nejdříve je třeba strhnout zednářům masku a vrátit jim jejich vlastní tvářnost. Dále je třeba, abyste poučovali lid svými promluvami a pastýřskými listy, pojednávajícími o tomto námětu, jakých úskoků užívají takové společnosti, aby sváděly lidi a vábily je do svých řad, jak zvrácené názory mají a jak hanebně jednají. A jak to již vícekrát potvrdili Naši předchůdcové, ať si nikdo nemyslí, že se smí z jakéhokoliv důvodu stát členem zednářské sekty, má-li pro něho katolická víra a vlastní spása takovou cenu, jakou má mít. Ať nikoho neoklame pokrytecká počestnost - může se totiž někomu zdát, že zednáři nepožadují ničeho, co by bylo v rozporu se svátostí náboženství a mravů, protože však celá ideologie a účel sekty jsou zcela neřestné,[1][1] je správné, že není dovoleno stávat se zednářem nebo je jakkoliv podporovat.

Náboženské vzdělávání
2) Dále je třeba ustavičnými kázáními a povzbuzováním získat lid pro horlivé vzdělávání ve svém náboženství, a k tomu cíli vřele doporučujeme, aby se aktuálními spisy a přednáškami vysvětlovaly základy těch nauk, na nichž spočívá křesťanská filosofie. Účelem toho je léčit vzděláváním chorobné názory a opevnit lidskou mysl proti mnohotvárným podobám bludů a různým lákadlům neřestí, a to zvláště nyní, kdy bezuzdnost psaní jde ruku v ruce s nenasytnou dychtivostí po poučení. Veliké to zajisté dílo: na Vaší práci bude mít podíl a Vaším druhem v práci bude především klérus, vyvinete-li úsilí, aby vedl ukázněný život a byl řádně vědecky vzdělán.

Spolupráce laiků
Vpravdě však věc tak krásná a tak těžká vyžaduje spolupůsobení činorodých laiků, kteří v sobě spojují lásku k náboženství a k vlasti s bezúhonností a vzděláním. Až spojíte úsilí kněží a laiků, přičiňte se, Ctihodní bratři, aby lidé získávali hlubokou znalost Církve a zamilovali si ji; vždyť čím lépe ji budou znát a čím více ji budou milovat, tím více si znechutí tajné společnosti a vystříhají se jich.

Třetí řád svatého Františka
Proto také ne bezdůvodně se chápeme této vhodné příležitosti a opět připomínáme, co jsme již jinde vyložili, abyste horlivě šířili a ochranu skýtali Třetímu řádu sv. Františka, jehož stanovy jsme nedávno s prozíravou mírností upravili, neboť celým účelem řádu, jak byl stanoven zakladatelem, je zvát lidi k napodobování Ježíše Krista, k lásce k Církvi, k praktikování všech křesťanských ctností, a proto může prokázat velké služby při potlačování nákazy nejničemnějších sekt. Nechť tedy den ode dne mohutní toto svaté sdružení, od něhož lze mezi jinými plody očekávat to skvělé ovoce, aby se lidský duch dal získat pro svobodu, bratrství a právní rovnost, ne pro zednáři nesmyslně vymýšlená hesla, ale pro takovou rovnost a bratrství, jaké Ježíš Kristus zjednal pokolení lidskému a jak je uskutečnil sv. František.
Mluvíme o svobodě dítek Božích, jež nás osvobozuje od služby Satanovi a vášním, nejnešlechetnějším to pánům; mluvíme o takovém bratrství, jehož původ spočívá v Bohu, společném Stvořiteli a Otci všech, mluvíme o rovnosti, stojící na sloupech spravedlnosti a lásky, jež neodstraňuje všechny rozdíly, ale z rozmanitosti života, služeb a zálib vytváří onen podivuhodný a takřka harmonický soulad, jenž svou přirozenou povahou směřuje k užitku a důstojnosti občanského soužití.

Nové dělnické odborářství podle starých vzorů
3) Na třetím místě stojí ono moudré zařízení předků, od něhož se během doby upustilo, jež však může sloužit za vzor pro vytváření něčeho podobného v přítomnosti. Míníme tím cechy čili sdružení řemeslníků, jež by pod záštitou náboženství hájily zároveň i hmotné zájmy a bděly nad mravní úrovní dělnictva. A jestliže je naši předkové podrobili zkoušce a po staletých zkušenostech došli k názoru, že se osvědčují a jsou užitečné, dospěje k tomu snad i naše doba, protože mají obzvláštní význam při podlamování sektářských sil.
Ti, kdož se lopotí a nuzně živoří, nejen že jsou již pro své postavení jediní ze všech hodni největší lásky a útěchy, nýbrž jsou také nejvíce vydáni na pospas svůdcům, uchylujícím se ke lsti a podvodu. Proto je třeba je podporovat s co největší laskavostí a zvát je do počestných sdružení, aby nebyli přitahováni do špatných.
Proto bychom si velice přáli, aby byly ony cechy přizpůsobeny době pro blaho lidu a obnoveny pod vedením a záštitou biskupů. Máme pak nemalou radost z toho, že již na více místech byla ustavena taková sdružení a rovněž i svazy zaměstnavatelů; obě tato sdružení si vytkla za cíl pomáhat počestné třídě proletářů, podporovat a chránit jejich děti a rodiny a udržovat v nich s mravní neporušeností lásku ke zbožnosti a znalost náboženských pravd.

Křesťanská charita
V této souvislosti nechceme zde pomlčet o oné společnosti, jež dává tak viditelný a zářný příklad a je tak proslulá svými zásluhami o ubohé lidi. Jde o společnost, pojmenovanou podle svého zakladatele sv. Vincence z Paoly, a dobře je známo její dílo a cíl. V tom totiž spočívá celá její činnost, že sama od sebe vychází v ústrety těžce zkoušeným ubožákům a dělá to s obdivuhodným důvtipem a skromností, neb čím chce být skromnost méně nápadná, tím je lepším vyjádřením křesťanské lásky k bližnímu, tím více přispívá k ulehčení lidských běd.

Výchova mládeže
4) Za čtvrté pak, abychom dosáhli snáze svého cíle, svěřujeme Vaší svědomité bdělosti ještě více mládež, jež je nadějí lidské společnosti.
Výchově mládeže věnujte největší část svých starostí a nedomnívejte se, že jakákoli ostražitost je dost velká, aby nebylo třeba vyvinout ještě větší, aby byla dospívající mládež ochráněna před těmi školami a učiteli, u nichž mějte obavu před morovým dechem sekt.
Z Vašeho návodu nechť při vštěpování přikázání víry vynaloží rodiče, duchovní vůdcové a faráři úsilí, aby vhodným způsobem důrazně upozornili děti a chovance na hanebnou povahu takových společností a aby je včas naučili odolávat lstivé a mnohotvárné taktice, k níž se zpravidla propagátoři sekt uchylují, aby tak polapili lidi do svých sítí, ba nebudou si počínat nevhodně ani ti, kdož řádně připravují děti k prvnímu svatému přijímání, přimějí-li každé dítě, aby se rozhodlo a zavázalo, že bez vědomí rodičů a bez rady faráře nebo zpovědníka nikdy nevstoupí do žádného spolku.

Poslední doporučení: modlitba a činnost
Zajisté plně chápeme, že naše společné práce při vytrhávání zhoubného plevele na poli Páně nebudou korunovány zdarem, nepomůže-li nám dobrotivě při našem namáhání nebeský Hospodář vinice. Je proto nutno vyprošovat si co nejúpěnlivěji a nejúzkostlivěji Jeho pomoci a přispění, takové a tak velké, jak vyžaduje vážné nebezpečí a veliká tíseň.
Zbujnělá svými úspěchy drze zdvihá hlavu sekta zednářská a jak se zdá, nebude vůbec klást meze své zarputilosti. Všichni její straníci jsou spjati jakousi ničemnou dohodou a společnými tajnými cíli, prokazují si vzájemně služby a jedni povzbuzují druhé v odvaze k páchání zla. Tak rozhořčený útok vyžaduje stejně rozhodnou odvahu; nuže toho je třeba, aby se také všichni dobří sdružili v co nejširší společenství a to jak činu, tak modlitby. Od nich tedy žádáme, aby se proti postupující síle sekt postavili svorně do sevřeného šiku a ani o píď neustoupili, a rovněž ať úpěnlivě vztahují své ruce k Bohu v modlitbě a od Něho ať se důtklivě dožadují, aby křesťanství kvetlo a vzmáhalo se, Církev nechť si vydobude potřebné svobody, zbloudilí kéž se vrátí na cestu spásy, a ať již jednou bludy ustoupí z cesty pravdě, neřesti pak nechť udělají místo ctnosti.
Za svou pomocnici a prostřednici mějme Pannu Marii, Matku Boží, aby Ta, která již od svého Početí přemohla Satana, ukázala svou moc nad nešlechetnými sektami, u nichž tak zřejmě oživuje onen ďábelský duch zpupnosti s nezkrotnou věrolomností a pokrytectvím.
Dovoláváme se pomoci knížete vojska nebeského sv. Michaela, vítěze nad mocí pekla, a rovněž sv. Josefa, snoubence Nejsvětější Panny, blahodárného patrona katolické Církve v nebi, apoštolů Petra a Pavla, velkých rozsévačů křesťanské víry a nepřemožitelných jejích obránců. V jejich ochranu a ve vytrvalost společných modliteb skládáme důvěru, že Bůh náležitě a dobrotivě přispěje ku pomoci lidskému pokolení, uvrženému do tolika nebezpečí.
Jakožto záruku nebeských dober a Naší blahovůle, udělujeme Vám, Ctihodní bratři, kléru a veškerému lidu, svěřenému Vaší ochraně, s vroucí láskou Naše apoštolské požehnání.

Dáno v Římě u sv. Petra dne 20. dubna 1884, sedmého roku Našeho pontifikátu.

Pápež PIUS XI: O kresťanskom manželstve

Casti connubii - O kresťanskom manželstve (Pius XI.)

Casti connubii - O kresťanskom manželstve (Pius XI.)

K ctihodným, bratom patriarchom, prímasom, arcibiskupom, biskupom a ostatným ordinárom,
nažívajúcim v pokoji a spojení s Apoštolskou stolicou,
o kresťanskom manželstve,
so zreteľom k položeniu, potrebám a neporiadkom rodiny a spoločnosti prítomnej doby.

PIUS XI.

Ctihodným bratom pozdrav a apoštolské požehnanie.
1. Veľkú dôstojnosť čistého manželstva možno najlepšie posúdiť podľa toho, ctihodní bratia, že Pán náš, Ježiš Kristus, syn večného Otca, vezmúc na seba prirodzenosť padlého človeka, do toho najláskavejšieho spôsobu, ktorým, previedol celé dielo obnovenia ľudského pokolenia, nielenže zahrnul so zvláštnou pozornosťou i tento prvok a základ rodinného zväzku a tým i celej spoločnosti ľudskej, ale obnoviac ho opäť v jeho pôvodnej čistote podľa ustanovenia Božieho, povzniesol ho na pravú a „veľkú“[1] sviatosť Nového zákona, zverujúc celú náuku a starosť o ňu svojej neveste, Cirkvi svätej.
Potrebnosť a spojitosť náuky
2. Aby ale toto obnovenie manželstva mohlo prinášať želané ovocie u národov všetkých končín sveta a všetkých vekov, je predovšetkým rozum ľudský osvietiť pravým učením Krista o stave manželskom; okrem toho je potrebné, aby kresťanskí manželia, majúc svoju slabú vôľu vnútornou milosťou Božou, posilňovanú, i všetko svoje zmýšľanie i konanie prispôsobili onému najčistejšiemu zákonu Kristovmu, aby tak obsiahli pre seba a svoje rodiny pravý pokoj a blaženosť.
Naproti tomu však nielen my, pozorujúc z Apoštolského stolca, akoby z rozhľadne otcovským okom celý svet, ale akiste aj vy, ctihodní bratia, vidíte a s bôľnou trpkosťou skusujete, že mnohí ľudia zabudli na toto Božské dielo obnovenia a veľkú svätosť kresťanského manželstva alebo vôbec nepoznajú, alebo ju opovážlivé popierajú, alebo, nasledujúc falošné zásady akejsi novej a celkom zvrátenej morálky, nohami ju šliapu. Keďže sa tieto nadmieru nebezpečné poblúdenia a skazené mravy i medzi veriacimi začínajú rozširovať a snažia sa zo dňa na deň nenápadne stále viac pôdy získaval, ako námestník Ježiša Krista na zemi, najvyšší pastier a učiteľ pokladám si za povinnosť pozdvihnúť naše apoštolské slovo, aby sme vystríhali stáda, nám zverené, pred otrávenou pašou a aby sme ich, nakoľko len možno, zachránili, pred nebezpečím.
Rozhodli sme sa preto; ctihodní bratia, prehovoriť k vám a vašim prostredníctvom k celej cirkvi Kristovej a k celému pokoleniu ľudskému o kresťanskom manželstve, o jeho dôstojnosti, o prednostiach a dobrodeniach, ktoré z neho pre rodinu a celú spoločnosť ľudskú vyplývajú, o poblúdeniach, ktoré sa protivia tomuto najzávažnejšiemu učeniu Evanjelia, o previneniach proti samotnému manželskému životu a konečne o najhlavnejších spôsoboch nápravy. Pritom sme sa rozhodli pokračovať podľa zásad nášho predchodcu, blahej pamäti Leva XIII., ktorého encykliku Arcanum,[2] vydanú práve pred päťdesiatimi rokmi o stave manželskom, si touto našou encyklikou celkom osvojujeme a potvrdzujeme, a keď my niektoré veci vzhľadom k potrebám prítomnej doby aj obšírnejšie vykladáme, prehlasujeme, že sa ona v ničom nezľahčuje, ba, zachováva sa v platnosti vo svojom úplnom znení.
Najvyššie zásady
3. Aby sme ale začali našu encykliku, ktorá je venovaná celá obhajovaniu Božského ustanovenia manželstva, jeho dôstojnosti a večnej trvácnosti, určujeme predovšetkým neochvejný a neporušiteľný základ: že manželstvo nebolo ustanovené ani obnovené ľuďmi, ale Bohom, nie od ľudí, ale od Boha pôvodcu prírody a Ježiša Krista, Spasiteľa tejže prírody bolo zákonmi chránené, potvrdené a zošľachtené; zákony tie nemôžu byť podrobené ľudskému posudzovaniu, ani nijakým ich ustanoveniam sa protiviacim dohodám a to ani zo strany manželov samotných. Toto je učenie Písma svätého, stále a všeobecné podanie[3] Cirkvi svätej, slávnostné ustálenie všeobecného cirkevného snemu tridentského, ktorý slovami samotného Písma svätého vyhlasuje a potvrdzuje, že večnosť a nerozlučnosť manželského zväzku, jeho jedinnosť a stálosť ustanovená je Božím Stvoriteľom.[4]
Keď je ale manželstvo podľa svojej prirodzenosti i Božskou ustanovizňou, predsa i ľudská slobodná vôľa má na ňom svoj podiel, a to veľmi vznešený; keďže každé jednotlivé manželstvo, nakoľko je ono manželským spojením určitého muža s určitou ženou, nemôže byť uzavreté ani jestvovať bez vzájomného slobodného súhlasu manželov, a tento prejav slobodnej vôle, ktorým každá zo stránok dáva a prijíma právo manželstvu vlastné[5], je natoľko potrebným k uzavretiu pravého manželstva, že ho nijaká ľudská moc nahradiť nemôže.[6] Význam tejto slobodnej vôle spočíva však jedine v rozhodnutí, či kto skutočne a to s touto určitou osobou manželstvo uzavrieť chce; prirodzenosť manželstva však úplne uniká slobodnej vôli človeka, natoľko, že keď niekto manželstvo už uzavrel, podriadený je jeho Božským zákonom a podstatným vlastnostiam. Preto i Anjelský Učiteľ, pojednávajúc o vernosti a dieťati, hovorí: „Toto spôsobuje manželská zmluva sama, tak, že keby súhlas, ktorým sa uzaviera manželstvo, vyjadroval niečo tomuto sa protiviaceho, nejestvovalo by pravé manželstvo.“[7]
Sobášom sa teda spájajú a združujú duše a to silnejšie ako telá a to nie pomíňajúcou náklonnosťou zmyslov a duší, ale odhodlaným a silným rozhodnutím vôle a z tohoto splynutia duší podľa ustanovenia Božieho vzniká svätý a neporušiteľný zväzok.
Dve cesty
4. Zvláštna a jedine tejto zmluve vlastná prirodzenosť činí ju úplne odlišnou nielen od podobných spojení medzi zvieratami, spôsobených slepým pudom prírody, pri ktorých nemôže byť ani reč o rozume alebo o slobodnej vôli, ale aj od tých nestálych ľudských spojení, ktoré sú ďaleké pravému a čestnému zväzku vôli a zbavené sú akéhokoľvek práva na nažívanie v spoločnej domácnosti.
Z toho je už zjavné, že zákonná autorita má právo i povinnosť brzdiť, zabraňovať i trestať tieto nemravné spolužitia, priečiace sa rozumu i prírode, keďže ide o vec, ktorá sa týka prirodzenosti ľudskej samej, nie je menej dôležité to, na čo otvorene upozorňuje náš predchodca Lev XIII.[8], blahej pamäti „Človek je slobodný pri výbere svojho stavu. Môže buď nasledovať evanjeliovú radu panenstva, alebo sa spojiť v manželstve. Právo na manželstvo je prirodzené a pôvodné a žiaden ľudský zákon ho nemôže poprieť ani za akýmkoľvek účelom obmedziť jeho cieľ, ktorý mu dal Boh, keď povedal: „Ploďte a množte sa“.[9]
Teda sväté spoločenstvo pravého manželstva je ustanovené Božskou i ľudskou vôľou: od Boha pochádza samotné ustanovenie manželstva, jeho účely, zákony a dobrodenia; od človeka však pomocou a spoluúčinkovaním Božím závisí jestvovanie každého jediného manželstva s povinnosťami a dobrodeniami Bohom stanovenými, veľkodušným obetovaním vlastnej osoby, osobe druhej po celý život.
I.
Dieťa, vernosť, sviatosť
5. Keď však pristupujeme k tomu, ctihodní bratia, aby sme vyložili koľké a, aké veľké sú dobrodenia, pravému manželstvu Bohom poskytované, prichádzajú nám na um slová slávneho Doktora cirkvi, na ktorého sme si nedávno z príležitosti 1500-ročného výročia jeho smrti encyklikou Ad salutem[10] spomínali: „Všetko to - hovorí sv. Augustín - je dobré, kvôli čomu je i manželstvo dobré: deti, vernosť, sviatosť.“[11] Právom možno povedať, že tieto tri body sú skvelým súhrnom celej kresťanskej náuky o manželstve, čo výslovne potvrdzuje i sám svätec, keď hovorí: Vo vernosti je obsiahnuté, aby ani jeden z manželov mimo zväzku manželského sa nespájal s iným alebo s inou, v dieťati, aby toto bolo s láskou prijímané, blahovoľne opatrované a nábožne vychovávané, vo sviatosti, aby manželstvo nebolo rozlučované a z manželov prepustený alebo prepustená, aby sa ani za účelom dosiahnutia detí s inými nespájal. Toto je akoby pravidlo sobášov, ktorým sa z čiastky bujnosť prírody zošľachťuje, z čiastky zlo nezdržanlivosti reguluje.[12]
Prvé dobro: dieťa
6. Medzi dobrodeniami manželstva prvé miesto zaujíma dieťa. A naozaj, sám Stvoriteľ ľudského pokolenia, ktorý vo svojej dobrote učinil ľudí spolutvorcami pri rozširovaní života, to dosvedčil, keď v pozemskom raji ustanovujúc manželstvo, riekol k prvým rodičom a skrze týchto všetkým budúcim manželom: „Ploďte sa a rozmnožujte sa a naplňte zem.“[13] Tú istú pravdu krásne dokazuje i sv. Augustín zo slov apoštola sv. Pavla k Timoteovi[14], hovoriac: „Že sa manželstvá uzatvárajú za účelom splodenia detí, apoštol takto dosvedčuje: Chcem, aby sa mladšie vydávali. A ako keby mu bola položená otázka: Prečo? ihneď dodáva: aby deti rodili a matkami rodiny sa stály.“[15]
Že je dieťa veľkým darom Božím a dobrodením manželstva, vyplýva z dôstojností a vznešeného určenia človeka. Človek totiž svojou prirodzenou rozumnosťou vyniká nad všetky viditeľné stvorenia. K tomu pristupuje, že Boh nie len k tomu stvoril ľudí, aby jestvovali a naplňovali zem, ale ešte väčšmi preto, aby Jeho uctievali, Jeho poznali a milovali a konečne v nebesiach večne sa radovali; toto určenie následkom zázračného povznesenia človeka do nadprirodzeného sveta skrze Boha, presahuje všetko, „čo oko vidí, ucho počuje a do srdca ľudského vstupuje.“[16] Z toho je zjavné, akým veľkým darom božskej dobrotivosti a šľachetným ovocím manželstva je dieťa, počaté z moci Všemohúceho Boha za spoluúčasti manželov.
Spoluobčania svätých — Božia rodina
7 Okrem toho nech si kresťanskí rodičia uvedomia, že sú povolaní nielen rozmnožovať a zachovávať pokolenie ľudské na zemi, ani nie iba k vychovaniu akýchkoľvek ctiteľov pravého Boha, ale povolaní sú starať sa o splodenie detí Cirkvi Kristovej, spoluobčanov svätých, patriacich do Božej rodiny[17], aby sa ľud, oddaný uctievaniu nášho Boha a Spasiteľa, zo dňa na deň rozmnožoval. A keď aj kresťanskí manželia, keby aj aký svätý život viedli, svätosť svojim deťom dať nemôžu, ba naopak, prirodzené plodenie života je cestou smrti, lebo sa na dieťa prenáša hriech dedičný, niečo spoločného predsa len majú s pôvodným manželstvom v pozemskom raji, nakoľko je ich svätou povinnosťou obetovať svoje dieťa Cirkvi, aby skrze túto najzdatnejšiu matku synov Božích bolo krstom svätým znovuzrodené pre nadprirodzenú spravodlivosť a stalo sa takto živým údom tela Kristovho, účastníkom večného života a konečne dedičom slávy nekonečnej, ktorú obsiahnuť všetci zo srdca túžime.
Keď nad týmto rozjíma naozaj kresťanská matka, akiste pochopí, že sa na ňu v plnej miere vzťahujú útechy plné slová nášho Spasiteľa: „Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek.“[18] a povznesúc sa nad všetky bolesti, starostí a ťažkosti materstva, oveľa spravodlivejšie a svätejšie bude oslávená v Pánovi prekrásnou korunou svojich detí, ako oná rímska matróna, matka Gracchov. A detí prijaté s pohotovou a vďačnou mysľou z rúk Božích, obaja manželia pokladať budú za dar, im od Boha zverený nielen k dobru svojmu a svojej pozemskej vlasti, ale preto, aby ho v deň zúčtovania i s náležitým ovocím prinavrátili.
Kresťanská výchova
8. Ale dobro, spočívajúce v dieťati, sa nevyčerpáva dobrodením splodenia, ale pridružuje sa k nemu i druhé, pozostávajúce v náležitej výchove dieťaťa. Najmúdrejší Boh by sa bol ozaj veľmi skromne postaral o dieťa, prichádzajúce na svet a tým aj o celé pokolenie ľudské, keby tým, ktorým dal možnosť i právo plodiť, nebol uložil spolu i právo a povinnosť vychovávať. Dobre vieme, že dieťa sa nemôže samé postarať o svoje potreby, vyplývajúce z prirodzeného života a tým menej môže tak učiniť vo veci, ktoré sa týkajú života nadprirodzeného, ale je odkázané po dlhé roky na pomoc, podporu i výchovu iných. Známe je i to, že následkom prirodzeného i božského ustanovenia povinnosť i právo výchovy detí prináleží predovšetkým tým, ktorí už plodením začali dielo prírody a ktorým je prísne zakázané vystaviť nebezpečiu záhuby započaté dielo tým, žeby sa nepostarali o jeho zdokonalenie. O toto tak veľa dôležité vychovávanie detí najlepšie sa stará práve manželstvo, v ktorom, keďže sú rodičia nerozlučiteľným zväzkom k sebe viazaní, venujú sa plneniu tejto úlohy obaja a vzájomne si pri tejto práci vypomáhajú.
Keďže sme ale svojho času už dlhšie pojednávali o kresťanskej výchove mládeže (Encyklika: Divini illius Magistri, z 1921), obmedzíme sa teraz len na opakovanie slov sv. Augustína: „Pri dieťati sa vyžaduje, aby bolo prijaté s láskou a po kresťansky vychovávané.“[19], a to isté sa ale presne stanoví i v kódexe práva kanonického: „Prvotným účelom manželstva je plodenie a výchova detí.“[20]
Keďže je prvá i druhá úloha zverená v záujme dieťaťa rodičom, nemožno neprízvukovať, že každé čestné použitie Bohom danej schopnosti k plodeniu nového života, podľa ustanovenia Stvoriteľa i zákonov prírody samej je výlučne právom a výsadou manželstva a môže sa diať bezpodmienečne len v jeho svätom rámci.
Manželská vernosť
9. Druhým dobrom manželstva, uvedeným sv. Augustínom, ako sme už spomenuli, je dobro vernosti, ktorým sa rozumie vzájomná vernosť manželov v plnení manželskej zmluvy, aby to, čo podľa tejto potvrdenej zmluvy patri jedine manželovi, nebolo mu odoprené, ani tretej osobe poskytnuté, ale aby sa ani samotnému manželovi nedovoľovalo, čo by sa priečilo zákonom Božím alebo sa nekrylo s obsahom pojmu vernosti manželskej.
Jednota manželstva
10. Vernosť vyžaduje predovšetkým absolútnu jednotu manželstva, ktorú Stvoriteľ sobášom prvých rodičov sám predpísal, chcejúc, aby sa manželstvo uzatváralo len medzi jediným mužom a jedinou ženou. A keď Boh, najvyšší Zákonodarca, tento pôvodný zákon neskoršie na určitú dobu aj uvoľnil, niet pochybnosti o tom, že Nový zákon zasa vo svojej úplnosti obnovil tento prastarý zákon, nepripúšťajúc nijakej výnimky, ako o tom jasne svedčia slová Kristove, ale aj učenie a stála cirkevná prax. Právom vyhlásil preto slávnostne všeobecný cirkevný snem tridentský: ,,Kristus Pán jasne učil, že sa týmto zväzkom majú len spojiť a viazať, keď hovoril: tak už nie sú dve, ale len jedno telo.“[21]
Vernosť v čistote
11. Kristus Pán ale zatratil nielen akúkoľvek formu postupného alebo súčasného mnohoženstva, prípadne mnohomužstva, alebo akýkoľvek vonkajší nečestný skutok, ale zakázal i takéto dobrovoľné myšlienky a túžby, aby sa svätyňa krbu rodinného zachovala nepoškvrnenou: „No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.“[22] Platnosť týchto slov Kristových nemôže byť ani so súhlasom manžela vyzdvihnutá, lebo vyjadruje zákon Boží i prírodný, ktorý nikdy nijaká ľudská vôľa nemôže byť ani so súhlasom druhého manžela vyzdvihnutá, lebo vyjadruje zákon Boží i prírodný, ktorý nikdy nijaká ľudská vôľa nemôže narušiť ani pozmeniť.[23]
Keďže sa ale dobro vernosti prejavuje v cnosti náležitej čistoty, preto i prejavy vzájomne medzi manželmi musia niesť na sebe známky tejto cnosti, tak, aby sa manželia vo všetkom zásadami Božských i prírodných zákonov riadili a s najväčšou úctou, k dielu Božiemu sa vždy snažili plniť vôľu najmúdrejšieho a najsvätejšieho Stvoriteľa.
Láska svätá a čistá
12. Táto vernosť čistoty, ako sa sv. Augustín vyjadruje, bude ľahšou, krásnejšou a oveľa ľúbeznejšou a vznešenejšou, ak bude prameniť z lásky manželskej, ktorá všetky úlohy manželstva prežaruje a je akoby korunou vznešenosti kresťanského manželstva. Vernosť manželská si totiž vyžaduje, aby manžel s manželkou boli spojení zvláštnou, svätou a čistou láskou, nie ako sa milujú cudzoložnici, ale na spôsob lásky Krista ku svojej Cirkvi; túto lásku predpisuje apoštol, keď hovorí: „Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev;“[24] „... a On ju miloval láskou nekonečnou, nie k svojmu pohodliu, ale v záujme svojej nevesty.“[25] Myslíme tým lásku, ktorá sa nezakladá iba na pominuteľnej, zmyselnej náklonnosti alebo iba na slovných nežnostiach, ale na vnútornej zhode duševnej a - keďže sa v skutkoch prejavuje[26] - lásku, vonkajšími činmi dokázanú. Táto činnosť ale neznamená len vzájomnú pomoc v spoločnej domácnosti, ale musí sa rozšíriť i na to, ba to musí byť jej najprednejším snažením, aby si manželia vzájomne pomáhali k stále lepšiemu vnútornému prispôsobeniu a zdokonaľovaniu tak, aby práve vplyvom tohoto spolužitia zo dňa na deň pokročili v čnostiach a to hlavne v pravej láske k Bohu a blížnemu „Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“[27] Najdokonalejší príklad svätosti totiž, ľudstvu Bohom predložený, ktorým je Kristus Pán, môže i povinný je každý človek nasledovať, nech žije v akýchkoľvek pomeroch a v akomkoľvek počestnom životnom povolaní, a pomocou Božou má dospieť až k najvyššiemu stupňu kresťanskej dokonalosti, ako to príklady mnohých svätých dokazujú.
Takéto vzájomné vnútorné prispôsobovanie sa manželov s vážnou snahou vzájomne sa zdokonaľovať, môže byť podľa rímskeho katechizmu v istom pravom zmysle pokladané prvotriednu príčinu a pohnútku k uzavretiu manželstva, ak sa totiž manželstvo chápe nie v užšom zmysle ako ustanovizeň, určená k plodeniu a vychovávaniu ale v zmysle širšom, ako účastenstvo, užívanie a spoločenstvo celého života.
Pravidlo lásky
13. S touto láskou sa musia uviesť do súladu ostatné práva i povinnosti a to tým spôsobom, aby slová apoštola: „Muž nech plní povinnosť voči manželke a podobne aj manželka voči mužovi.“[28], boli nielen zákonom spravodlivosti, ale i pravidlom lásky.
Keď je už domáci krb zväzkom tejto lásky utužený, nevyhnutne bude v ňom vládnuť Ten, koho sv. Augustín nazýva pravidlom lásky. Toto pravidlo vyžaduje jednak, aby žena a deti boli poddané mužovi, z druhej strany ale pohotovú podriadenosť a poslušnosť manželky a to nie z donútenia, ale tak, ako to odporúča apoštol, vraviac: „Ženy svojim mužom ako Pánovi, lebo muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus hlavou Cirkvi...“[29]
Takáto poddanosť neupiera, ani neodoberá slobodu, ktorá jej plným právom prináleží, či už vzhľadom ku vznešeností ľudskej osoby, tak pre významné postavenie ženy ako matky a spoločníčky; neprikazuje jej, aby vyhovovala každému želaniu muža, azda i menej rozumnému a dôstojnosti manželky sa priečiacemu, ani nestavia konečne manželku na úroveň osôb, právom maloletými nazývaných, ktorým sa nedovoľuje ľubovoľne so svojimi právami nakladať, keďže im chýba ešte potrebná zrelosť úsudku a dostatok životných skúseností; zakazuje ale prílišnú voľnosť, ktorá nie je na úžitok záujmom rodinným, aby sa na tele rodiny oddeľovalo srdce od hlavy na najväčšiu škodu celého tela a k bezprostredne hroziacemu nebezpečiu úplnej záhuby. Keď je totiž muž hlavou, žena je srdcom a keď si on nárokuje prvenstve mocenské, jej právom prináleží primát lásky.
Domáca hierarchia
14. Stupeň poddanosti manželky manželovi sa môže meniť podľa rozdielnosti osôb, miesta i časov, ba, ak neplní riadne svoju povinnosť, žena ho má vo vedení rodiny zastúpiť. Ale nikdy a nikde nieje dovolené rozvrátiť alebo naštrbiť podstatné zloženie rodiny a jej Bohom pevne stanovený a potvrdený hlavný zákon.
Veľmi múdro prehovoril o zachovávaní tohoto poriadku medzi manželom a manželkou už náš predchodca bl. p. Lev XIII. vo svojej nami už spomínanej encyklike o stave manželskom: „Manžel je správcom rodiny a hlavou svojej ženy, ktorá, keďže je krv z krvi a kosť z kostí jeho, nemá byť poddaná a poslušná mužovi ako služobná, ale ako spoločníčka, aby sa zachovala počestnosť i dôstojnosť poslušnosti. Medzi oboma ale, ktorý rozkazuje i ktorý poslúcha, je jeden nositeľom obrazu Krista, druhý ale cirkvi. Božská láska má riadiť povinnosti,“[30]
V dobru vernosti sú teda obsiahnuté cnosti: jednota, čistota, láska, šľachetná a dôstojná poslušnosť; všetky sú nadmieru osožné manželom i manželstvu, nimi sa zabezpečuje a napomáha pokoj, dôstojnosť a blaženosť manželstva. Nie div preto, že vernosť sa vždy vypočítavá medzi význačnými a manželstvu vlastnými dobrodeniami.
Tretie dobro: veľká svätosť
15. Úhrn dobrodení sa ale doplňuje a korunuje dobrom kresťanského manželstva, ktoré so sv. Augustínom nazývame sviatosťou, čím sa označuje jednak nerozlučiteľnosť zväzku, jednak povznesenie a posvätenie zmluvy Kristom na znak účinnej milosti.
Predovšetkým na nerozlučiteľnej stálosti zmluvy manželskej nástojí sám Kristus, keď hovorí: „Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje“[31] a „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, cudzoloží; a kto si berie prepustenú od muža, cudzoloží.“[32]
Túto nerozlučiteľnosť nazýva sv. Aug. dobrom, ktoré nazýva sviatosťou, týmito slovami: „Vo sviatosti však [sa ustanovuje], aby sa manželstvo nerozlučovalo a prepustený, poťažne prepustená, aby sa s iným nespájali ani za účelom dosiahnutia detí“.[33]
Čo Boh spojil...
16. Táto neporušiteľná stálosť, hoci sa netýka každého manželstva s jednakou mierou, prislúcha predsa všetkým pravým manželstvám, lebo ono Pánovo: ,,Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje“, povedané o našich prvých rodičoch, ako predobrazu všetkých budúcich manželstiev, vzťahuje sa skutočne na všetky neskoršie pravé manželstvá. Pred Kristom bola síce prísnosť tohoto prastarého zákona natoľko uvoľnená, že Mojžiš príslušníkom samotného vyvoleného národa Božieho pre tvrdosť ich sŕdc v určitých prípadoch dovolil použiť prepúšťajúcu listinu. Kristus ale mocou najvyššieho Zákonodarcu, túto väčšiu voľnosť odvolal a pôvodný zákon vo svojej úplnosti týmito nikdy nezapomenuteľnými slovami opäť v platnosť uviedol: „Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje,“ Preto správne odpovedal náš predchodca bl. p. Pius VI. biskupovi Agrienskému, píšuc: „Zjavné je, že manželstvo už i v samom prirodzenom poriadku a o veľa skôr, než bolo povznesené na hodnosť sviatosti, bolo Božský ustanovené tým spôsobom, že jeho zväzok sa samo sebou a nemôže byt nijakým svetským zákonom rozviazaný.“ Preto, keď je účel manželstva aj oddeliteľný od manželstva samého, ako je tomu u pohanov, i pri takomto manželstve, ak je ono pravé, jestvuje trvalý zväzok, ktorý je od prvopočiatku tak úzko spojený s manželstvom, že nemôže byť podriadený nijakej svetskej moci. Práve preto každé manželstvo sa uzatvára alebo ako manželstvo pravé a vtedy je s ním spojený i onen trvalý zväzok, ktorý je Božským právom s každým pravým manželstvom spojený, alebo sa domnieva byť uzatvorený bez tohoto trvalého zväzku a vtedy nie je manželstvom, ale zákonu Božiemu predmetne odporujúce spojenie, ktoré preto ani uzavrieť, ani v ňom zotrvať nemožno.[34]
Keby sa aj zdalo, že táto stálosť pripúšťa výnimky, síce veľmi zriedkavé, ako pri niektorých prirodzených sobášoch, uzatvorených medzi pohanmi alebo i medzi veriacimi v prípadoch uzavretého síce, ale ešte nekonzumovaného manželstva, tieto výnimky nezávisia od ľudskej vôle, ani od nijakej čisto ľudskej moci, ale od práva Božského, ktorého jediným strážcom a vykladačom je cirkev Kristova. Ale táto moc cirkvi v nijakom prípade a z nijakého dôvodu nemôže byť uplatňovaná pri riadne uzavretom a konzumovanom manželstve. Ako totiž v takomto manželstve nadobúda plnej platnosti zmluva manželská, tak sa v nej skvie Božou vôľou i trvalosť a nerozlučiteľnosť, ktorá nemôže byť uvoľnená nijakou ľudskou autoritou.
Dôvod nerozlučiteľnosti
17. Ak chceme, ctihodní bratia, s úctivosťou skúmať najvnútornejší dôvod tohoto Božieho ustanovenia, veľmi ľahko ho nájdeme v onom mystickom význame kresťanského manželstva, ktoré sa uzatvára a konzumuje medzi veriacimi. Kresťanské manželstvo totiž podľa svedectva apoštola vo svojom (na počiatku citovanom) liste Efezanom[35] nám predstavuje to najdokonalejšie spojenie, ktoré je medzi Kristom a jeho cirkvou: „Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi.“ „Toto spojenie sa nikdy nijakým rozdvojením nedá rozviazať, kým bude žiť Kristus i cirkev skrze Neho.“ Jasne nám túto náuku predkladá i sv. Augustín so slovami: V Kristovi a cirkvi sa zachováva, že živý od živého sa nikdy rozlukou neoddelí. Táto sviatosť sa tak prísne zachováva v kráľovstve Boha nášho... čiže cirkvi Kristovej... že keď sa ženy vydávajú alebo muži ženia za účelom dosiahnutia detí, nie je dovolené opustiť neplodnú manželku a vziať si plodnú. Ak to niekto učiní, cudzoloží, nie podľa svetského zákona (podľa ktorého sa po rozluke beztrestne dovoľuje vziať si novú manželku, čo Boh skrze Mojžiša i Izraelitám dovolil pre tvrdosť ich srdca), ale podľa zákona Evanjelia, ako i žena cudzoloží, ak sa vydá za iného.“[36]
Výhody nerozlučiteľnosti
18. Koľké a aké veľké výhody plynú z nerozlučiteľnosti manželstva, ľahko pochopí každý, kto uváži záujmy manželov samých detí a konečne zdravie celej spoločnosti ľudskej. Manželia vidia v tejto trvanlivosti predovšetkým znamenie večnosti, ktorú natoľko vyžaduje ich veľkodušné telesné oddanie a duševné splynutie, keďže pravá láska hraníc nepozná.[37] Je ďalej spoľahlivou obranou vernosti v čistote proti vnútorným i vonkajším podnetom k nevernosti, zapudzuje obavy pred opustením zo strany spolumanžela v prípade nešťastia, alebo staroby a miesto nich šíri spokojnú bezpečnosť. Čo najvhodnejšie je tým postarané aj o zabezpečenie dôstojnosti manželov a ich vzájomnej pomoci, lebo myšlienka na nerozlučiteľný zväzok im stále pripomína, že neuzavreli iba smrťou rozlučiteľný manželský zväzok kvôli pominuteľným veciam alebo zo zmyselnosti, ale preto, aby si vyššie a večné hodnoty zabezpečiť pomáhali. O ochranu a výchovu deti ale, čo je dielom dlhých rokov, je tým najlepšie postarané, a každodenné starosti s touto úlohou spojené sily rodičov ľahšie znášajú. Nie sú však menšieho významu ani výhody, plynúce z toho celému pokoleniu ľudskému. Skúsenosť nás učí, že pre počestnosť života a mravnú zachovalosť má nesmiernu dôležitosť, trvanlivosť zväzku manželského; prísnym zachovávaním tohoto ustanovenia sa zabezpečuje prospech a blaho verejnosti: lebo štát bude takým, aké sú rodiny, poťažne ľudia, z ktorých je zložený, ako telo zo svojich údov. Práve preto si odhodlaní obhajcovia neporušiteľnej trvácnosti zväzku manželského získavajú veľké zásluhy ako o súkromné blaho manželov a detí, tak aj o verejné dobro spoločnosti ľudskej.
Milosť zo sviatosti plynúca
19. Medzi výhodami tejto sviatosti však okrem nerozlučiteľnej trvanlivosti sú ešte i mnohé iné, veľmi dôležité, už samotným pomenovaním sviatosť naznačené; toto meno je pre kresťanov nie iba jednoduchým a prázdnym zvukom, lebo vedia, že Kristus, ustanoviteľ a zdokonaľovateľ velebných sviatostí[38], tým, že povzniesol manželstvo svojich verných na dôstojnosť pravej a vlastnej sviatosti Nového zákona, učinil ho naozaj odznakom a prameňom tej vnútornej milosti, ktorou „priviedol prirodzenú lásku k vyššej dokonalosti, potvrdil nerozlučiteľnú jednotu a manželov samotných posvätil.“[39]
A keďže Kristus ustanovil za znak milostí platný manželský súhlas veriacich, účel sviatosti je tak úzko spojený s kresťanským manželstvom, že „medzi pokrstenými nemôže jestvovať manželstvo, ktoré by nebolo spolu i sviatosťou.“[40]
Iné zvláštne dary
20. Keď teda veriaci takýto súhlas s úprimnou mysľou prejavia, otvoria si pokladňu sviatostnej milosti, aby z nej načerpali nadprirodzených síl k vernému, svätému a vytrvalému plneniu svojich veľkých úloh a povinností až do smrti.
Táto sviatosť totiž v tých, ktorí jej nekladú prekážky, nielen že posilňuje prvok nadprirodzeného života, čiže milosť posväcujúcu, ale prináša, ešte i zvláštne dary, dobré vnuknutia, milosti priaznivé duševné rozpoloženia; posilňuje a zdokonaľuje prirodzené sily, aby manželia mohli nielen dobre porozumieť, ale i vnútorne precítiť, so silným presvedčením a odhodlanosťou vôle posúdiť a plniť všetko, čo prináleží ku stavu manželskému, jeho cieľom a povinnostiam a dáva im konečne plné právo na účinnú pomoc milosti, koľko razy to len bude potrebné, aby mohli dostať záväzkom svojho stavu.
Potreba ochotnej spolupráce
21. Keďže ale v nadprirodzenom poriadku Božskej Prozreteľností platí zákon, že ľudia nemôžu požívať ovocia sviatosti, ktoré prijímajú po dosiahnutí užívania svojho rozumu, ak nie sú v stave milosti, tak by i milosť stavu manželského ostala väčším dielom neužitočným, v zemi ukrytým talentom, keby manželia nadprirodzených prostriedkov nepoužívali a zameškali by vzdelávať a zúrodňovať vzácne semä milosti. Ak ale učinia všetko, čo je v ich moci, aby sa dokázali byť hodnými tejto milosti, vtedy šťastne splnia úlohy a prekonajú ťažkosti svojho stavu a budú sa cítiť touto veľkou sviatosťou posilnenými, zošľachtenými a akosi posvätenými. Lebo podľa učenia sv. Augustína, ako skrze krst a kňazské svätenie je človek určený a napomáhaný k vedeniu života podľa zásad kresťanských lebo k zastavaniu úradu kňazského a tejto sviatostnej pomoci nikdy nie je pozbavený, akiste (keď i bez sviatostného rázu) i veriaci, ktorí sú raz zväzkom manželským spojení, nikdy nemôžu byť pozbavení jeho sviatostnej pomoci. Ba, pridáva tenže svätý učiteľ, tento svätý zväzok so sebou nesú i cudzoložníci, nie síce do milosti, ale do trestu svojho previnenia „týmže spôsobom, ako duša apostatu, ktorý sa akoby spreneveril spojeniu s Kristom i keď stratila vieru samú, nestratila sviatosť viery, ktorú obsiahla v kúpeli znovuzrodenia.“[41]
Obraz Božského spojenia
22. Manželia ale zlatými putami sviatosti nie zviazaní, ale ozdobení, nie prekážaní, ale posilnení, zo všetkých síl sa majú vynasnažiť, aby ich manželstvo nielen významom a vlastnosťou sviatosti samej, ale aj svojim duchom a celou životosprávou bolo a ostalo vždy verným odzrkadlením oného tajomného spojenia medzi Kristom a Jeho cirkvou, ktoré je iste vznešeným tajomstvom najdokonalejšej lásky.
Ak sa nad týmto všetkým, ctihodní bratia s pozornosťou a živou vierou uvažuje, keď sa vynikajúce dobrodenia stavu manželského: dieťa, vernosť a sviatosť v patričnom osvetlení predstavia, nie je možné neobdivovať múdrosť, svätosť a dobrotivosť, ktorá sa tak veľkodušne stará ako o zachovanie dôstojnosti a šťastia manželov, tak aj o dosiahnutie, zachovanie a rozširovanie pokolenia ľudského, jedinou, čistou a svätou ustanovizňou zväzku manželského.
II.
Úklady, klamstvá a nebezpečenstvá
23. Čím dôkladnejšie uvažujeme, ctihodní bratia, o veľkolepej vznešenosti čistého manželstva, tým bolestnejšie sa nás dotýka, že sa táto Božská ustanovizeň najmä v prítomnej dobe tak často a ľahkovážne znevažuje a opovrhuje.
Dnes už nie skryte, ale otvorene, bez akejkoľvek hanby, slovom i písmom, divadelnými predstaveniami každého druhu, románmi, novelami a rozprávkami s námetmi o nízkej láske, premietaním filmov, radiofonickými prednáškami, slovom pomocou všetkých vynálezov modernej vedy sa svätosť manželstva vysmieva a nohami šliape, naproti tomu rozvody, cudzoložstva a tie najhanebnejšie hriechy sa vychvaľujú alebo sa aspoň takým spôsobom opisujú, aby sa zdali byť čistými od všetkej hriešnosti a nečestnosti. Nechýbajú ani knihy, vyhlasované za vedecké diela, ktoré ale s vedou nemajú nič spoločného a dáva sa im tento náter len preto, aby sa tým ľahšie mohli votrieť do pozornosti. Náuky v nich hlásané sú pokladané za zázraky moderného bádania, toho bádania, ktoré sa tak rado vystatuje tým, že mu ide o pravdu nadovšetko a že sa vymanilo z područia zastaralých predsudkov medzi ktoré zaraďuje i tradičné kresťanské učenie o stave manželskom.
Takéto myšlienky sa hľadia zakoreniť medzi príslušníkmi každého stavu, bohatými i chudobnými, robotníkmi i zamestnávateľmi, učenými i jednoduchými, slobodnými i ženatými, veriacimi i neveriacimi, staršími a tejto, ako najľahšie získanej koristi, sa stroja tie najnebezpečnejšie úklady.
Jedna z najsvätejších povinností
24. Ale nie všetci zo zástancov týchto takzvaných novodobých prúdov dospievajú k najkrajnejším dôsledkom tejto bezuzdnej vášne. Niektorí, zastanúc akoby na polovičnej ceste, sú tej mienky, že požiadavkám modernej doby sa majú prispôsobiť len tie - ktoré predpisy zákona Božieho i prirodzeného. Títo všetci sú ale viac-menej povedome emisármi zákerného nepriateľa, ktorý sa stále snaží nasiať kúkoľ medzi čistú pšenicu.[42] Nás ale ustanovil Pán za strážcu svojej role, a naším presvätým úradom samým sme nabádaní k ostražitosti, aby burina nezatlačila dobré semeno, preto sa domnievame, že sa Duch Svätý na nás obracia so závažnými slovami, ktorými apoštol Pavol napomínal svojho milovaného Timotea: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ty však buď vo všetkom triezvy, znášaj útrapy, konaj dielo evanjelistu, plň svoju službu.“[43]
A keďže k tomu, aby sa klamstvám nepriateľov mohlo predísť, je ich treba najskôr odhaliť a je veľmi užitočné upozorniť neskúsených na ich úklady - preto v záujme spásy duší nemôžeme mlčať, hoci by sme o týchto nerestiach najradšej ani nehovorili, „ako sa patrí na svätých.“[44]
Rúhavé zapieranie
25. Aby sme však začali pri samých prameňoch týchto neporiadkov, hlavným koreňom je ich tvrdenie, že manželstvo nemá svoj pôvod v Božskom ustanovení, nebolo Kristom Pánom povznesené na dôstojnosť sviatosti, ale je iba ľudským vynálezom. Iní zase trvajú na tom, že v samotnej prírode a jej zákonoch nenachádzajú nijakého ustanovenia o manželstve, ale iba schopnosť plodenia nového života a s ňou spojenú túhu túto schopnosť akýmkoľvek spôsobom ukojiť; iní však uznávajú, že sa v prirodzenosti ľudskej predsa len nachádzajú akési prvky pravého manželstva, v tom zmysle, že keby sa ľudia vzájomne nespojovali akýmsi trvalým zväzkom, nebolo by postarané o dôstojnosť manželov a zabezpečenie prirodzeného účelu rozmnožovania a vychovávania detí. No, pritom všetkom i títo hlásajú, že manželstvo samotné, ako ustanovizeň týmto prvkom nadriadená, pre zbehnutie rôznych okolností bolo vymyslené iba ľudským rozumom a ustanovené len jednoduchou vôľou ľudskou.
Hrozné následky
25. Aké veľké je poblúdenie týchto všetkých a ako hanebne sa odklonili z cesty počestnosti, je patrné už z toho, čo sme v tejto našej encyklike vyložili o pôvode a vlastnostiach kresťanského manželstva, o účeloch a dobrodeniach jemu vlastných. Že sú však ich názory i tými najnebezpečnejšími vymysleninami, vyplýva z dôsledkov samých, ktoré z nich samotní zástancovia týchto náuk odvodzujú: keďže sú zákony, ustanovizne i zvyky, ktorými sa riadi manželstvo, iba výplodmi ľudskej vôle, podliehajú jedine tejto; následkom toho sa môžu i musia ustanovovať, meniť i zrušovať podľa ľudskej ľubovôle a časových potrieb ľudí a keď sa schopnosť plodenia zakladá na prírode samej, učia, že je posvätnejšia a širšieho rozsahu, ako manželstvo samo: môže sa teda uplatňovať ako v rámci manželstva, tak i mimo neho a to i bez sledovania manželských účelov, čím by sa dalo nečistej verejnej hriešnici toľko práv, ako čistému materstvu zákonitej manželky.
Odpornosti
26. Vychádzajúc z takýchto zásad, niektorí dospelí k vynachádzaniu iných foriem spojenia, prispôsobených, ako sa domnievajú, prítomným časovým potrebám ľudským, ktoré by chceli byť celkom novými formami manželstva: jedno dočasné, druhé na skúšku, tretie nazývajú priateľským, nárokujúc pre tieto formy úplnú voľnosť a všetky práva manželstva, vyjmúc nerozlučiteľnosť zväzku a vytvárajúc plodenie deti, iba ak by sa stránky rozhodli zmeniť svoj spôsob spolunažívania na plnoprávne manželstvo.
A čo je najhoršie, nechybujú takí, ktorí sa dožadujú toho, aby tieto a podobné hanebnosti boli ospravedlnené zákonitým zákrokom alebo aspoň zvykovým právom ľudu a jeho ustanovizní ospravedlnené; a tak sa zdá, nie sú si ani najmenej povedomí toho, že podobné veci nemajú nič spoločného s kultúrou, na ktorú sa oni tak radi odvolávajú, ale že sú to vlastne odporné nemravnosti, ktoré by celkom iste priviedli i vzdelané národy na úroveň životosprávy niektorých divokých barbarských národov.
Úklady proti plodnosti
27. Aby sme však prikročili, ctihodní bratia, k prejednaniu jednotlivostí, ktoré odporujú rôznemu dobru manželskému, predovšetkým prehovoríme o dieťati, ktoré sa mnohí odvažujú pomenovať ťarchou stavu manželského a tvrdia, že mu manželia musia bedlivé vyhýbať, nie síce čestnou zdržanlivosťou, ktorá je so súhlasom oboch stránok i v manželstve dovolená, ale porušovaním prírodného deju. Túto zločinnú voľnosť si niektorí preto privlastňujú, lebo zo strachu pred starostami o dieťa, túžia iba svoj pud ukojiť, bez akejkoľvek protiváhy; iní zase uvádzajú na svoju obranu nemožnosť zdržanlivosti a neprípustnosť dieťaťa pre prekážky vyskytujúce sa alebo u nich samých alebo v osobe matky, alebo v hmotnom položení rodiny.
Ale nijaký dôvod, ani ten najzávažnejší nemôže spôsobiť, aby to, čo už svojou vnútornou povahou odporuje prírode, bolo s ňou porovnateľné a čestné. Keďže je teda manželský akt svojou vlastnou povahou určený k splodeniu dieťaťa, tí ktorí ho vykonávajú a umele sa snažia zabrániť tomuto prirodzenému následku, prehrešujú sa proti prírode a páchajú hanebný a vnútorne nečestný skutok.
Nie div preto, že Velebnosť Božia i podľa Písma svätého má v nenávisti takýto hanebný skutok a svojho času postihol vinníka i trestom smrti, čo spomína i sv. Augustín: „Nedovolene a hanebne sa koná i so zákonnou manželkou, keď sa prekáža počatiu dieťaťa. Toto činil Onan, syn Judov a zabil ho preto Boh.“[45]
Slávnostné odsúdenie
28. Keďže sa teda mnohí zjavne odkloňujú od kresťanského učenia, od počiatku vyznávaného a nikdy nemeneného a v prítomnej dobe si zaumienili prehlásiť iné, cirkev katolícka, ktorú Boh poveril vyučovať a chránil čistotu a počestnosť mravov uprostred panujúcej skazenosti mravov, aby zachráni čistotu stavu manželského pred toľkými hanebnosťami, na znak svojho Božského poslania skrze naše slovo slávnostne ustanovuje a znova vynáša výrok: že akékoľvek užívanie manželstva, pri ktorom sa manželský akt zlobou ľudskou pozbavuje svojej prirodzenej plodivej sily, odporuje zákonu Božiemu i prírode, a kto sa opováži takýmto skutkom previniť, spácha ťažký hriech.
Preto mocou našej najvyššej autority, v záujme spásy duší upozorňujeme všetkých kňazov, ktorí prijímajú spovede a v duševnej správe sú činní, aby ohľadom tohoto tak závažného bodu zákona Božieho neponechávali v omyle veriacich sebe zverených a aby sa i sami vystríhali týchto nebezpečných náuk a nič spoločného s nimi nemali. Keby ale niektorý spovedník alebo správca duší sám uviedol do podobných poblúdení veriacich sebe zverených — od čoho Boh uchovaj — alebo by ich v tom utvrdil alebo schvaľovaním alebo hriešnym, mlčaním, nech si uvedomí, že bude musieť vydať zo svojho úradovania prísny počet Bohu, Najvyššiemu Sudcovi a že sa v tom prípade na neho vzťahujú slová Kristove: „Slepí sú vodcami slepých: a keď slepý vedie slepého, obaja spadnú do jamy.“[46]
Zveličovanie
29. Pohnútky, vedúce k obhajobe perverzného užívania manželstva — ani nehovoriac o dôvodoch nepočestných, — sú iba domnelé a zveličované. Cirkev svätá, ako dobrotivá matka, veľmi dobre pozná a precíti nebezpečenstvá, o ktorých sa hovorí, že ohrozujú zdravie, ba i život matky. Či môže kto o nich uvažovať bez toho najúprimnejšieho súcitu? Kto by neobdivoval hrdinstvo matky, ktorá sa s heroickou odhodlanosťou vystavuje takmer istému nebezpečiu smrti, len aby zachovala život počatého dieťaťa? Za všetko, čo ona vytrpieť musí, aby dôkladne splnila úlohu, prírodou jej zverenú, môže ju jedine všemohúci a najmilosrdnejší Boh náležite odmeniť a On akiste tak učiní mierou nielen primeranou, ale i zvrchovanou.[47]
V poriadku prírody
30. Cirkev svätá ale dobre vie i to, že jeden-druhý z manželov skôr znáša než pácha hriech, keď z príčiny ozaj veľmi závažnej dopúšťa zvrátenie obvyklého poriadku s čím nesúhlasí a následkom toho ani nie je vinný, najmä keď pamätajúc pritom na prikázanie lásky, nezamešká odvádzať a zdržovať spolumanžela od hriechu. Neprehrešujú sa proti prírode ani tí, ktorí svoje právo prirodzene užívajú, hoci pre prirodzené príčiny, časovú nevhodnosť alebo iné prekážky, nový život vzniknúť nemôže. Manželstvom totiž a užívaním manželského práva samotného sa sledujú i druhotné ciele, ako vzájomná pomoc a pestovanie vzájomnej náklonnosti, miernenie vášní, čo všetko sa manželom dovoľuje mať na mysli, keď sa len pritom vnútorná povaha aktu a náležitosti jeho prvotného určenia neporušujú.
Ťažko sa nás ale dotýkajú sťažností manželov, ktorí súc tiesnení veľkým nedostatkom prostriedkov, zakusujú nesmierne ťažkosti pri vydržovaní svojich deti.
Dôvod hospodársky
31. Tu ale treba veľmi dbať o to, aby smutné vonkajšie okolností neviedli k vzniku smutnejších poblúdení. Nikdy totiž nemôžu vzniknúť tak závažné ťažkosti, ktoré by vedeli ospravedlniť nezachovávanie príkazov Božích, zakazujúcich každý podľa svojej povahy zlý skutok, manželia, milosťou môžu za každých okolností verne plniť svoju úlohu a zachovať manželskú čistotu takýmito hanebnosťami neporušenou, lebo v plnej miere platí tridentským snemom ustálená pravda viery: „Nech sa nikto neopovažuje hlásať opovážlivú mienku, otcami pod ťarchou anatémy zavrhnutú, že by spravodlivý človek zákony Božie nebol v stave zachovávať. Boh nemožnosti nežiada, ale rozkazujúc prikazuje, aby si plnil, koľko môžeš, prosil, čo nemôžeš a pomôže ti, aby si mohol.“[48] Táto istá náuka bola Cirkvou slávnostne zopakovaná a potvrdená z príležitosti odsúdenia bludu Jansenovho, ktorý sa odvážil rúhať dobrote Božej: „Zachovávanie niektorých príkazov Božích spravodlivými prostriedkami, ktoré prítomné majú, nie je možné a chýba im milosť, ktorá by ich učinila k tomu schopnými.“[49]
Takzvané indikácie
32. Musíme sa ale zmieniť, ctihodní bratia, aj o inom veľmi ťažkom zločine, ktorý sa pácha proti životu dieťaťa, uzavretého ešte v lone materskom. Tento čin pokladajú jedni za dovolený a odvisli len od ľubovôle otca a matky — iní zasa za nedovolený, vyjmúc, že by sa vyskytli veľmi závažné príčiny, ktoré nazývajú lekárskou, sociálnou, eugenickou indikáciou. Čo sa trestnosti týka, ktorou štátne zákony zabitie splodeného, ale ešte nezrodeného dieťaťa stíhajú, títo všetci žiadajú, aby verejné zákony uznali tieto indikácie, na ustálení ktorých sa ale ani samotní obhajcovia nevedia dohodnúť. Každý z nich uvádza za také iné prípady — a prehlásili ich za oslobodené od akéhokoľvek trestu. Ba sú aj takí, ktorí sa dožadujú, aby i verejné zákony poskytovali svoju pomoc pri takýchto smrtonosných operáciách, čo sa — bohužiaľ — na niektorých miestach dosť často deje.
Čo sa týka týchto „lekárskych a terapeutických indikácií“, aby sme používali nimi samými zavedeného pomenovania, už sme sa zmienili o tom, ctihodní bratia, jak veľký je náš súcit s matkou, ktorá, plniac úlohu, určenú jej prírodou, ohrozovaná je veľkými nebezpečenstvami na zdraví, ba i na živote: ale ktorý dôvod by bol vstave ospravedlniť úmyselnú vraždu nevinného? Tu ide totiž práve o takúto!
Nezabiješ!
33. Či sa ona spácha na matke alebo na dieťati, je jednako proti prikázaniu Božiemu: „Nezabiješ!“[50] Život jedného i druhého je rovnako cenný a jeho zničenie sa nemôže povoliť nijakej moci, ani verejnej autorite. Bolo by veľmi nepriliehavým odvolávať sa tu voči nevinným na právo meča, keďže toto platí len proti previnilcom; nemá tu miesta ani právo až krvavej obrany voči neoprávnenému útoku (lebo kto by mohol pomenovať nevinné mláďatko útočníkom?); niet tu ani „práva krajnej núdze“, ktoré by mohlo viesť až k zabitiu neviniatka. Preto skúsení a obratní lekári sa snažia zachovať život, ako matky, tak i dieťaťa, naproti tomu šľachetného mena u hodnosti lekára nehodnými by sa dokázali tí, ktorí by pod zámienkou liečenia alebo pohnutí falošnou sútrpnosťou, uvrhli matku alebo dieťa do nebezpečenstva smrti.
Toto všetko súhlasí s prísnymi slovami, ktorými sa hypponský biskup obrátil proti tým skazeným manželom, ktorí sa všemožne usilujú deťom vyhnúť a keď sa im to nepodarí, neváhajú ich života pozbaviť. „Niekedy dospieva táto nečistá ukrutnosť alebo krutá nečistota až k použitiu otravných prostriedkov k dosiahnutiu neplodnosti a keď sa jej nepodarilo nejakým spôsobom zničiť počatý plod a zbaviť sa ho, želajúc si, aby vlastné dieťa skôr zomrelo, ako žiť začalo, alebo ak už žilo v materskom lone, bolo skôr zavraždené, než sa zrodilo. Ak sú obe stránky takými: nie sú manželmi - a keď sa od prvopočiatku tak chovali, nevzali sa za účelom manželstva, ale nedovoleného spoločenstva; ak sú ale obidvaja nie jednakí, odvážim sa tvrdiť, že alebo je ona iba neviestkou svojho manžela alebo on cudzoložníkom svojej ženy.“[51]
Eugenizmus
34. Čo sa ale týka dôvodov, prednášaných v záujme indikácií sociálnych a eugenických, záujmom týmto prostriedkami dovolenými a čestnými, v rámci patričných hraníc má byť vyhovené, ale vyhovovanie potrebám, z ktorých vyplývajú vraždou nevinných, protiví sa rozumu i príkazu Božiemu, ktorý je vyhlásený v apoštolskom výroku: „Nemáme robiť zle, aby vyšlo dobré.“[52]
Držitelia najvyššej moci u národov a zákonodarci ale nesmú zabúdať, že povinnosťou verejnej autority je náležitými zákonmi a trestnými sankciami chrániť životy nevinných a to tým väčšmi, čim menej sú schopní k obrane tí, ktorých životy sú v nebezpečenstve a proti ktorým sa stroja úklady; medzi nimi akiste prvé miesto zaujímajú deti, skryté ešte v lone materskom. Ak sa teda vládnuce kruhy nielen že neujmú ochrany týchto maličkých, ba svojimi zákonmi a nariadeniami dovolia, ba priamo ich vydajú lekárom a iným k zavraždeniu, nech pamätajú, že Boh je sudcom mstiteľom krvi nevinnej, ktorá so zeme do neba volá o pomstu![53]
Neprípustné zákazy
35. Napokon musí byť odsúdená tá skazonosná prax, ktorá sama v sebe má na zreteli prirodzené právo na uzavretie manželstva, v skutočnosti ale ide pri nej o dobro dieťaťa. Niektorí, majúc priveľmi na zreteli zdravotné záujmy, neuspokojujú sa s poskytovaním hygienických rád, pomocou ktorých sa má zaistiť zdravie a zdatnosť budúceho dieťaťa, — čo sa pravda nijako neprotiví zdravému zmýšľaniu — v tejto svojej snahe však idú tak ďaleko, že záujem zdravotný kladú pred všetky ostatné i vyššie ciele a žiadajú, aby úrady nedovoľovali uzavierať sobáš takým osobám, ktoré podľa ich mienky, na základe ich vedeckých výskumov, čiže dohadov, pre zdedenú zaťaženosť budú plodiť neduživé deti, i keby ináč boli k uzavretiu manželstva celkom súci. Ba domáhajú sa toho, aby takíto jednotlivci boli mocou zákona, ba v prípade protivenia sa lekárskym zákrokom, pozbavení tejto svojej prirodzenej schopnosti. A toto nemá slúžiť ako krutý trest, uložený verejnou autoritou za spáchaný zločin, ani ako znemožnenie páchania zla previnilcami v budúcnosti, ale sa to má uplatňovať proti spravodlivým a čestným, privlastňujúc svetským úradom moc, ktorú nikdy nemali, ani mať nemôžu.
Tí ale, ktorí takéto snahy prejavujú, zlomyseľne zabúdajú, že rodina je posvätnej-šia ako štát a že ľudia nie sú stvorení v prvom rade pre zem a pre časnosť, ale pre nebesia a pre večnosť. A preto iste nie je na mieste z ťažkého previnenia obviňovať ľudí ináč k manželstvu súcich len preto, že i napriek všetkému snaženiu a opatrnosti sa predvída, že ak uzavrú sobáš, budú mať neduživé deti; často je ale predsa účelné od uzavretia manželstva ich odrádzať.
Neprípustné sankcie
36. Štátna moc nemá na údy svojich poddaných nijakého priameho práva. Ich telesnú celistvosť teda, keď tu niet nijakej viny a príčiny krvavého potrestania, nijakým spôsobom porušiť nesmie a to ani z príčin zdravotných, ani akýchkoľvek iných. Toto učí i sv. Tomáš Akvinský, keď kľadúc si otázku, či sudca z dôvodu, aby človeka uchránil pred budúcim zlom, môže mu uložiť nejakú ujmu, v odpovedi pripúšťa, že môže to učiniť v obore iného zla, ale správne to popiera čo sa telesného poškodenia týka. „Nevinný človek ľudským súdom nikdy nemôže byť odsúdený k palicovaniu, ani k popraveniu, ani k okypteniu, ani k bičovaniu.“[54]
Napokon, podľa kresťanského učenia, ale i vo svetle prirodzeného rozumu je isté, že ani ľuďom v súkromnom živote neprináleží iné právo nad údami svojho tela, ako ich použiť k ich prirodzenému určeniu, nesmú ich však zničiť, zmrzačiť alebo iným spôsobom učiniť neschopnými k plneniu ich prirodzených úloh, vyjmúc prípady, keby sa nijakým spôsobom nedaly zachrániť záujmy celého tela.
Previnenia proti vernosti manželskej
37. Prechádzajúc k druhej skupine poblúdení, ktoré sa týkajú vernosti manželskej, podotknúť treba, že každý hriech, spáchaný proti dieťaťu, je spolu i previnením proti manželskej vernosti, keďže dobré manželstvá úzko súvisia. I okrem toho treba ale osobitne si všimnúť toľko druhov poblúdení, koľko rodinných ctností obsahuje vernosť manželská: čistú totiž vernosť oboch manželov, čestnú poddanosť manželky svojmu manželovi a trvalú, obapolnú lásku medzi nimi.
Zvrátené voľnosti
38. Vernosť manželskú porušujú predovšetkým tí, ktorí zaujímajú blahovoľné stanovisko k ideám a zvykom prítomnej doby ohľadom falošného a škodlivého priatelenia .sa s tretími osobami a myslia si, že v týchto zovňajších vzťahoch treba manželom dopriať väčšej voľnosti zmýšľania i počínania, tým väčšmi, keďže (ako hovoria) mnohí svoje vrodené zvláštne sexuálne zloženie nemôžu ukojiť v úzkom rámci monogamického manželstva. Preto mravnú prísnosť, ktorou počestní manželia odsudzujú a odmietajú všetky necudné náklonnosti a počiny tretích osôb, pokladajú za zastaralú úzkoprsosť a duševnú menejcennosť alebo prehnanú, nízku žiarlivosť, preto žiadajú zrušenie všetkých zákonov, vzťahujúcich sa na vernosť manželskú.
Duch počestných manželov je už samotnou prírodou vedený k odmietaniu i zatrateniu týchto poblúdení, ako márnivých a podlých a tento hlas prírody potvrdzuje a schvaľuje jak prikázanie Božie: „Nezosmilníš“[55], tak i slová Kristove: „Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.“[56] Silu tohoto prikázania Božieho nebude vstave zoslabiť nikdy nijaká ľudská zvyklosť, zlý príklad, ani nijaký výdobytok ľudského pokroku. Lebo ako je ten istý ,,Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky!“[57], tak ostáva vždy tou istou i jeho náuka a ani jediná čiarka sa z nej nepominie, kým sa všetko nestane.[58]
Emancipácia žien
39. Učitelia bludov, ktorí zatemňujú skvelosť lesku manželskej vernosti a čistoty, veľmi ľahko otrasú aj vernou a počestnou poddanosťou manželky svojmu mužovi. Mnohí z nich veľmi odvážne to vyhlasujú za otrocké podriadenie jedného manžela druhému: práva oboch manželov majú byť vraj rovnaké a keďže je táto rovnosť porušená otrockou poddanosťou jednej strany, pyšne hlásajú prevedenie akejsi ženskej emancipácie, čiže jej potrebu. Táto emancipácia — hovoria — má sa prejavovať v troch smeroch: v riadení rodiny, v správe majetku a vo vylúčení detí, čiže zbavení sa týchto; i nazývajú to emancipáciou: sociálnou, hospodárskou a fyziologickou, Pod fyziologickou emancipáciou rozumejú, že žena sa môže slobodne vymaniť spod povinností či už manželky alebo matky (poukázali sme už na to, že toto je už nemravnou podlosťou a nie emancipáciou.) Hospodárskou emancipáciou menujú voľnosť manželky, bez, ohľadu na vôľu, ba i proti vôli svojho manžela spravovať svoje súkromné záležitosti, nestarajúc sa o deti, o manžela a rodinu vôbec. Sociálna emancipácia má ženu oslobodiť od starostí o domácnosť, o deti a rodinu, aby sa tak mohla venovať vlastnému vzdelávaniu, záležitostiam a úradom verejným.
Cesta úpadku
40. Toto ale nie je pravou emancipáciou ženy, ani rozumnou a dôstojnou slobodou, slušiacou kresťanskému a vznešenému úradu ženy a manželky, ale skôr znetvorením ženskosti a dôstojnosti materskej a rozvratom celej rodiny, keďže sa muž pozbavuje manželky, deti svojej matky a celá rodina svojho vždy bedlivého strážcu. Táto falošná sloboda a neprirodzená zrovnoprávnenosť s mužom je ale i príčinou úpadku ženy samej — lebo keď žena zostúpi z jej ozaj kráľovského trónu, na ktorý bola vo svojej domácnosti Evanjeliom nastolená, čoskoro upadne zasa do starého otroctva (keď i nie zjavne, no v skutočnosti iste) a stane sa opäť, ako za pohanstva, iba hračkou muža.
Rovnoprávnosť, ktorá sa dnes natoľko zveličuje a pretriasa, plne sa uznáva v najvlastnejšej osobnosti a ľudskej dôstojnosti, ako i v dôsledkoch, vyplývajúcich z manželskej zmluvy a obsahu manželstva samého, v týchto veciach si musia byť zrejme obaja manželia celkom rovni čo do práv i povinností, inak ale v záujme rodiny samotnej, ako i patričnej jednotnosti a trvanlivosti poriadku v domácej spoločnosti je nevyhnutne potrebná určitá nerovnosť a umiernenosť.
Ak ale niekde následkom zmenených spôsobov a zvyklostí ľudskej spoločnosti sociálne i hospodárske pomery vydatej ženy musia byť pozmenené, je vecou svetskej vrchnosti, aby časovým požiadavkám a potrebám prispôsobila civilné právo manželky, majúc pri tom neustále na pamäti prirodzenú povahovú odlišnosť ženského pohlavia, mravopočestnosť a všeobecné dobro rodiny; aby tak podstatný poriadok domácej spoločnosti ostal neporušený, keďže je tento ustanovený od Boha, teda autority a múdrosti ľudské ďaleko prevyšujúcej a nemôže byť pozmeňovaný svetskými zákonmi alebo súkromnými chúťkami.
Stavba na piesku ...
41. Novodobí rozvratníci stavu manželského ale idú ešte ďalej a úprimnú a bezpečnú lásku, ktorá je základom dôvernej ľúbeznosti a šťastia manželského, snažia sa nahradiť akýmsi slepým súladom charakterov a zhodnosťou vkusov, takzvanou sympatiou a hlásajú, že miznutím tejto sa uvoľňuje a tratí jediné puto, ktorým sú duše spojené. Či je toto nie stavaním domu na piesku? O takom hovorí Kristus, že len čo je po prvé vystavený vlnám a víchrici, ihneď sa zakolíše a zrúti: ,,Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil; zostalo z neho veľké rumovisko.“[59] Naproti tomu ale dom, postavený na skale, čiže na vzájomnej láske medzi manželmi, upevňovaný povedomým a stálym spojením duší, nebude nikdy nijakým protivenstvom otrasený, ani zborený.
Previnenia proti sviatosti
42. Až doteraz sme sa zmieňovali, ctihodní bratia, o dvoch vynikajúcich dobrodeniach kresťanského manželstva, napádaných rozvratiteľmi dnešnej spoločnosti ľudskej. Keďže ale tieto dvoje dobrá, tretie dobro, čiže Sviatosť, ďaleko prevyšuje, nie div, že je toto dobro od nich ešte ostrejšie napádané. Predovšetkým hlásajú, že manželstvo je ustanovizňou celkom svetskou a čisto občianskou a preto nemá byť zverená Cirkvi Kristovej, ale jedine občianskej spoločnosti ľudskej. K tomu dodávajú, že manželská zmluva má byť zbavená akéhokoľvek trvalého zväzku, že rozvody manželov majú byť nielen trpené, ale i zákonmi chránené, z čoho nasleduje, že manželstvo pozbavené všetkej posvätnosti, má byť zaradené medzi ostatné, čisto svetské a občianske záležitosti.
Preto predovšetkým ustanovujú civilný sobáš za pravý spôsob uzavierania manželstva, sobáš cirkevný ale len za jeho doprovod, ponechaný nanajvýš pre poverčivé vrstvy. Ďalej žiadajú, aby sa sobáš, medzi katolíkom a nekatolíkom mohol uzavierať bez akýchkoľvek ťažkostí, bez ohľadu na náboženstvo a bez vyžiadania súhlasu cirkevných vrchností. Ďalším dôsledkom ich stanoviska je ospravedlňovanie vykonaných rozvodov a vychvaľovanie i dožadovanie sa svetských zákonov, pracujúcich na úplnej rozluke zväzku manželského.
Civilný sobáš
43. Keďže o náboženskej povahe akéhokoľvek manželstva a menovite manželstva kresťanského, ktoré je nadto ešte i sviatosťou, obšírne pojednával Lev XIII. a závažnými dôkazmi podoprel všetko, čo v tejto veci hájiť treba, poukazujeme v celosti na encykliku, ktorú sme už častejšie citovali a ktorú si celkom osvojujeme. Tu pokladáme za potrebné prízvukovať z nej len niekoľko málo bodov.
Už samotný ľudský rozum, na základe skúmania starodávnych dejinných pamiatok, spytovania stáleho svedomia národov, ich ustanovizní a obyčajov, jasne vidí i v prírodnom manželstve niečo posvätného a náboženského, „čo nie je pridané, ale vrodené, nie od ľudí udelené, ale prírodou vštepené“, keďže ,,Boh je jeho pôvodcom a od počiatku obrazom Vtelenia Syna Božieho.“[60] Posvätný účel manželstva, úzko spojený s náboženstvom a posvätnými ustanovizňami, vyplýva z čiastky z jeho božského pôvodu, o čom sme sa už zmienili, z čiastky zo svojho určenia plodiť a vychovávať Bohu deti a privádzať manželov samých k Bohu kresťanskou láskou a vzájomnou pomocou a napokon i z prirodzeného úkolu manželstva, ustanoveného Prozreteľnosťou Boha Stvoriteľa, akoby za cestu, ktorou sa život odovzdáva, používajúc pri tom manželov, akoby za vysluhovateľov všemohúcnosti Božej. K tomu pristupuje i novší dôvod dôstojnosti, vyplývajúci zo sviatosti, čím sa stalo kresťanské manželstvo tak šľachetným a vznešeným, že sa apoštolovi pozdáva byť ,,veľkým tajomstvom“, vo všetkom tej najväčšej úcty hodným.[61]
Táto náboženská povaha manželstva, vysoká hodnosť jeho milosti a význam spojenia medzi Kristom a Cirkvou, vyžaduje posvätnú úctu snúbencov voči kresťanskému manželstvu a nabádať ich má k svätému snaženiu, aby manželstvo, ktoré mienia uzavrieť, približovalo sa čo najväčšmi svojmu vznešenému prototypu.
Miešané manželstvo
44. Proti tejto požiadavke sa veľmi prehrešujú, a to nie bez veľkého nebezpečia svojho večného spasenia tí, ktorí ľahkomyseľne uzavierajú miešané manželstvá, pred ktorými prozreteľná materská láska Cirkvi veriacich z veľmi vážnych dôvodov vystríha, ako je to zjavné i z mnohých dôvodov, obsiahnutých v kánone Kódexu, ktorý ustanovuje: „Cirkev všade prísne zakazuje uzavretie manželstva medzi dvoma pokrstenými osobami, z ktorých je jedna strana katolícka, druhá ale prináleží k bludárskej alebo rozkolníckej sekte; ak hrozí nebezpečie odpadnutia katolíckeho manžela a detí, uzavretie manželstva je i samým právom božským zakázané“.[62] A keď Cirkev, vzhľadom k časovým, vecným i osobným okolnostiam aj neodopiera svoj dišpenz od týchto prísnych predpisov (s výhradou zachovania práva božského, odstrániac, nakoľko len možno náležitými zárukami nebezpečie odpadnutia), zriedkakedy sa stane, aby katolícky manžel pre toto manželstvo ujmu neutrpel.
Ako následok sa často objavuje u potomstva smutný nedostatok náboženského citu alebo aspoň ľahké poklesnutie do náboženskej ľahostajnosti, hraničiacej s neverou a bezbožnosťou. Okrem toho je v miešaných manželstvách veľmi ťažko pestovať živú duševnú zhodu, ktorá má byť, ako sme už povedali, napodobením tajomného spojenia Cirkvi s Kristom.
Preto sa veľmi ľahko stane, že manželstvo bude trpieť oným úzkym duševným spojením, ktoré ako je význačnou známkou Cirkvi Kristovej, tak má byť i okrasou a ozdobou manželstva kresťanského. Lebo tam, kde o veciach najvyšších a najzávažnejších, ktoré človek uctieva, teda o pravdách a citoch náboženských panuje rôznosť mienok i odchylnosť vôli, duševné puto sa roztrháva alebo aspoň značne uvoľní. Tu vážne hrozí nebezpečie, že medzi manželmi zmalátnie láska a príde na vnivoč pokoj a šťastie rodiny, keďže toto prekvitá najmä len za jednotnosti sŕdc. Lebo už podľa prastarého práva rímskeho: ,,Manželstvo je spojenie muža a ženy na spoločenstvo celého života, spoluúčasť na právach božských i ľudských.“[63]
Rozvod
45. Čo ale najväčšmi prekáža obnoveniu a zdokonaleniu manželstva, ustanoveného Kristom Spasiteľom, je, ako sme už na to upozornili, ctihodní bratia, stále rastúce uľahčenie rozvodov. Rozširovatelia novodobého pohanstva, skúsenosťami nepoučení, stále ostrejšie napádajú svätú nerozlučiteľnosť manželstva, a jeho chrániace zákony a žiadajú, aby boli rozvody povolené, čiže, aby v tejto veci zastaralé a prežité zákony boli novým, ľudskejším zákonom nahradené.
Rôzne zámienky
46. Uvádzajú mnohé a rôzne dôvody za prípustnosť rozvodu; niektoré korenia v osobných previneniach, čiže hriechu, iné vyplývajú z povahy veci samej (tamtie nazývajú subjektívnymi, tieto objektívnymi), slovom všetko to, čo nerozlučné spolunažívanie predstavuje najobťažnejším a najnemožnejším. Oprávnenosť týchto príčin sa snažia z rôzneho stanoviska dokazovať, uvádzajú predovšetkým záujem oboch manželov, či je už jeden z nich nevinný a preto mu má byť daná možnosť od druhého sa oslobodiť, alebo je vinníkom a práve preto má byť vypustený z nepohodlného a nanúteného zväzku: ďalej uvádzajú dobro dieťaťa, ktoré je pozbavené náležitej výchovy, keďže nesvornosťou a inými previneniami rodičov veľmi ľahko môže byť pohoršované a privedené na rázcestie; napokon všeobecné blaho spoločnosti ľudskej, ktoré si vraj nutne vyžaduje, aby boli zrušené manželstvá, ktoré nie sú viac vstave dosiahnuť cieľ, vytýčený im prírodou; napokon sa uzákonenie rozvodov žiada i z toho dôvodu, aby sa z čiastky predišlo zločinom, ktorých sa je čo obávať následkom spolužitia takýchto manželov, z čiastky aby sa zo dňa na deň neznevažovali súdne dvory a autorita zákonov tým, že manželia, len aby dosiahli výrok rozvod povoľujúci, alebo úmyselné páchajú činy, pre ktoré je sudca oprávnený rozvod vyrieknuť, alebo takéto činy pred sudcom, skutkový stav dôkladne neznajúcim, i prísažne zapierajú. Preto — hovoria — zákony sa v každom prípade musia prispôsobiť všetkým týmto potrebám, zmeneným pomerom doby, ľudskému zmýšľaniu, ustanovizniam a zvyklostiam národov; tieto pohnútky samy v sebe a svojim súhrnom tým väčšmi by mali jasne dokázať, že v určitých prípadoch musí byť rozvod bezpodmienečne prípustným.
Iní zasa s ešte väčšou odvážnosťou si myslia, že manželstvo, ako zmluva čisté súkromná, má byť ponechaná na súhlas a súkromné voľné uváženie stránok, ako je tomu pri uzavieraní iných súkromných zmlúv, preto hlásajú, že manželstvo môže byť zrušené z akéhokoľvek dôvodu.
Zákon Boží
47. Naproti všetkým týmto mienkam stojí ale neochvejne zákon Boží, Kristom v celom svojom rozsahu potvrdený, ktorý nemôže byť odstránený nijakým ľudským uznesením, mienkou národov alebo vôľou zákonodarcov: ,,Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.“[64] Ak by ale človek toto rozlúčenie urážlivé predsa previedol, jeho konanie je neplatné, v nezmenenej platnosti ostáva ale výrok Kristov: „Každý, kto prepúšťa svoju manželku a berie si inú, cudzoloží, a kto si berie takú, ktorú muž prepustil, cudzoloží.“[65] Tieto Kristove slová sa vzťahujú na akékoľvek manželstvo aj na len prirodzený a legitímny zväzok, lebo pravému manželstvu patrí nerozlučiteľnosť, ktorá ho čo do rozlúčenia zväzku celkom vyberá spod ľubovôle stránok, ale i každej svetskej právomoci.
Tu si treba pripomenúť slávnostný výrok, ktorým tridentský koncil tieto zvláštnosti anatemaizoval: „Ktokoľvek tvrdí, že pre herézu alebo pre ťažké spolunažívanie alebo pre predstierané opustenie manžela možno rozviazať manželský zväzok: buď ako pohan…[66] a okrem toho: Ktokoľvek tvrdí, že sa podľa náuky evanjelickej a apoštolskej pre cudzoložstvo jedného z manželov zväzok manželský rozviazať možno a že obaja i len nevinný, ktorý nedal podnet k cudzoložstvu za života druhého manžela, nové manželstvo uzavrieť nemôže a že ten, kto prepustiac cudzoložnicu, inú si vezme, cudzoloží: buď ako pohan…[67]
Keďže sa teda Cirkev nemýlila a nemýli, keď toto učila a učí, a isté je, že manželský zväzok ani pre cudzoložstvo nemôže byť rozviazaný, z toho je jasné, že tým menej je to prípustné pre iné, oveľa slabšie dôvody, ktoré na ospravedlnenie rozvodov uvádzajú, následkom toho sú celkom neopodstatnené.
Odluka od stola a od lôžka
48. Ťažkostiam, uplatňovaným proti stálosti manželského zväzku z uvedeného trojakého stanoviska dá sa ľahko odpomôcť. Spomínanému zlu sa predíde a hroziace nebezpečenstvá sa odstránia, keď sa v týchto krajných prípadoch povolí manželom neúplné oddelené žitie, bez porušenia totižto zväzku manželského. Dovolenosť takéhoto oddelenia je výslovne určená v zákone Cirkvi, v jasných slovách kánonov, rokujúcich o odluke od stola, lôžka i bývania.[68] Stanovenie dôvodov tohoto oddelenia, podmienok, spôsobov i záruk, ktorými má byť postarané o výchovu deti a neporušenosť rodiny, ako i odstránené, pokiaľ možno, všetky ujmy, ktoré by mohli vzniknúť manželom, deťom i celej spoločnosti, prináleží zákonom cirkevným alebo aspoň čiastočne i zákonom svetským, menovite nakoľko ide o usporiadanie dôsledkov občianskych.
Dôvody, ktoré sa uvádzajú na obranu nerozlučiteľnosti manželského zväzku a ktoré sme i podotkli, tou istou mierou platia ako pre vytvorenie nutnosti a možnosti rozvodov, tak i pre dôkaz, že nijakej vrchnosti neprináleží moc tieto povoľovať. Uvážiť treba ešte napokon, koľko veľavýznamných výhod svedčí pre nerozlučiteľnosť zväzku manželského na strane jednej, toľko skazonosného zla sa prejavuje, čo následok rozvodov na strane druhej a to tak pre jednotlivcov, ako pre celú spoločnosť ľudskú.
Žatva zla
49. Keďže sa môžeme opäť odvolávať na učenie nášho predchodcu, netreba nám ani dokazovať, že akú bohatosť dobra obsahuje v sebe nerozlučiteľnosť zväzku manželského, takú hojnosť žatvy zla prinášajú so sebou rozvody. Na jednej strane nerozlučiteľnosť zväzku činí totiž manželstvá istými a bezpečnými, na druhej strane ale možnosť, ba pravdepodobnosť rozvodu spôsobuje menlivosť zväzku manželského alebo zaviňuje aspoň úzkosti a upodozrievania. Tu sa obdivuhodne posilňuje vzájomná blahosklonnosť a spoločné nažívanie, tam ale ponúkajúcou sa možnosťou rozchodu poľutovaniahodné oslabuje. Tu sa dostáva čistej vernosti manželov silných záruk, tam ale nebezpečných pokušení k nevernosti. Na jednej strane sa účinne napomáha plodenie, ochrana a výchova deti, na druhej sa ale tieto záujmy vystavujú tým najväčším nebezpečiam. Na jednej strane sa zabraňuje vzniku mnohých nezrovnalostí medzi rodinami a príbuznými, na druhej nabádajú k nim premnohé príležitosti. Na jednej strane sa nedorozumenia ľahko zamedzujú, na druhej ale tým hojnejšie a ľahšie rozsievajú. Jedným sa dôstojnosť a úlohy ženy v rodine i v celej spoločnosti znamenite zvelebujú a šťastne obnovujú, druhým ale nespravodlivé zaznávajú a uvrhujú ženy do nebezpečia, ,,že budú opustené, keď vášniam mužov zadosťučinili.“[69]
Sociálne nebezpečie
50. A keďže k záhube rodín — aby sme uzatvárali so slovami Leva XIII. — „a k zvráteniu štátnych moci nič nie je spôsobilejším, ako skazenosť mravov, ľahko možno nahliadnuť, že rozvody sú nanajvýš škodlivé záujmom rodín i štátov, keďže vznikajú z mravnej zvrhlosti, dokorán otvárajú bránu stále väčšej spustlosti súkromného i verejného života. Veľkosť tohoto zla ešte lepšie pochopíme, keď uvážime, že niet tej uzdy a moci, ktorá by povolené rozvody v budúcnosti udržať vedela v určitých, predom stanovených medziach. Vieme, že účinok príkladov je veľký, ale moc vášní ešte väčšia. Na základe takýchto podnetov sa bezuzdná rozvodová horúčka zo dňa na deň väčšmi šíri, stále viac a viac duší zachváti, ako nákazlivá choroba alebo strašlivá povodeň, po pretrhaní hrádzi všade sa rozlievajúca.[70]
Preto, ako v tej istej encyklike čítame, ,,ak sa spôsoby zmýšľania nezmenia, rodiny i spoločnosť ľudská sa musia stále obávať, že budú zatiahnuté do všeobecného vzplanutia zápasu a borby.“[71] A naozaj zo dňa na deň rastúca skazenosť mravov a neslýchaná zvrhlosť rodinného života v krajoch, komunizmom celkom ovládaných, je dostatočným a smutným dôkazom pravdivosti všetkého, čo bolo v tejto veci pred 50 rokmi predpovedané.

III.

51. Až doposiaľ, ctihodní bratia, sme s úctivosťou obdivovali ustanovenia najmúdrejšieho Stvoriteľa a Vykupiteľa ľudského pokolenia, vzťahujúce sa na manželstvo a spolu s bolesťou sme pozorovali, že presväté úmysly Božskej dobroty sú často pre ľudské poblúdenie a previnenia zmarené a nohami šliapané. Je preto prirodzené, že s otcovskou starostlivosťou hľadáme primerané spôsoby nápravy, ktorými by sa tieto tak nebezpečné zneužívania zamedzili a patričná úcta voči manželstvu sa obnovila.
Dopomôže nám k tomu oná bezpečná, zdravou filozofiou a svätou teológiou všeobecne uznávaná zásada, že všetko, čo sa odklonilo od pravosti, môže byť vo svojom pôvodnom stave obnovené len cestou zosúladenia s Božským úmyslom, ktorý je (podľa sv. Tomáša Akvinského)[72] stelesnením dokonalej pravosti. Preto náš predchodca bl. páp. Lev XIII. právom použil proti naturalistom týchto prísnych slov: „Božsky potvrdením zákonom je, že veci, prírodou i Bohom ustanovené, sú pre nás tým užitočnejšie a spasiteľnejšie, čím väčšmi ostávajú vo svojom prirodzenom stave neporušenými a nezmenenými: Boli, ako stvoriteľ všetkých vecí, veľmi dobre vedel, čo je ktorej pre vznik i udržovanie prospešné a všetky svojou vôľou a dômyslom tak usporiadal, že každá z nich musí primerane svoj cieľ dosiahnuť. Keď sa ale opovážlivosť a zlomyseľnosť ľudská odváži zmeniť a rozvrátiť prozreteľne stanovený poriadok vecí, vtedy i veci, ustanovené s tou najvyššou múdrosťou a k zvrchovanej užitočnosti, stanú sa škodlivými alebo prestanú slúžiť k úžitku, alebo preto, lebo s utrpenou zmenou stratili schopnosť spôsobovať dobro alebo preto, lebo Boh sám chce týmto potrestať pýchu a opovážlivosť ľudskú.“[73]
Boží úmysel
52. Je potrebné i vo veciach manželských opäť zaviesť správny poriadok, aby v ňom všetci ľudia spoznali Boží úmysel a snažili sa mu prispôsobiť.
Tejto snahe ale v prvom rade prekáža prílišná žiadostivosť telesná, ktorá je i nepochybne hlavnou príčinou hriechov proti stavu manželskému, a keďže človek nemôže ovládať svoje vášne, kým sa celkom nepodrobí Bohu, podľa poriadku, Bohom stanoveného, treba sa nám najskôr o toto postarať. Je totiž nezrušitelný zákon Boží, že každý, kto sa Bohu podriaďuje, s radosťou pociťuje, že pôsobením milosti Božej ovláda svoju žiadostivosť i náruživosti, kto sa ale protiví zákonu Božiemu, s hrôzou vidí a skusuje v sebe zúriť boj nezriadených náruživostí. Že je to takto múdre zariadené, krásne dokazuje sv. Augustín: ,,Je spravodlivé, aby sa nižšie podriaďovalo vyššiemu tým spôsobom, že každý, kto chce, aby mu bol podriadený od neho nižší, musí byť sám podriadený od seba vyššiemu. Uznávaj poriadok, maj na pamäti pokoj!“ Ty Bohu, telo tebe! Či môže byť niečo spravodlivejšieho? Niečo krajšieho? Ty si podriadený vyššiemu, nižší tebe: slúž tomu, kto ťa stvoril, aby zasa tebe slúžilo to, čo bolo stvorené k vôli tebe. Nepoznáme totiž, ani nehlásame toto poradie: Tebe telo a ty Bohu! ale: Ty Bohu; tebe telo! Ak teda zavrhneš ono Ty Bohu — nikdy nedosiahneš oného tebe telo! Keď ty nebudeš poslúchať Pána, budeš sám trápený vlastným sluhom.“[74]
O tomto poriadku Božskej múdrosti svedčí na základe vnuknutia Ducha Svätého i veľký Učiteľ národov, ktorý sa voči starovekým mudrcom, zdráhajúcim sa vzdávať patričnú úctu Stvoriteľovi sveta, ktorého predsa dobre poznali, takto vyjadril: „Preto ich Boh vydal nečistote podľa žiadostí ich srdca; a tak hanobili svoje vlastné telá;“ a opäť: “Preto ich Boh vydal nehanebným náruživostiam.“[75], lebo „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť.“[76] Bez ktorej, podľa učenia apoštola národov, človek si nemôže podrobiť odbojnú žiadostivosť.[77]
Hlboká zbožnosť
53. Keďže teda človek nie je vstave náležité brzdiť tieto neskrotné žiadostivosti, kým sa duša so všetkou zbožnosťou a úctivosťou neodovzdá Stvoriteľovi, je preto nadovšetko potrebné, aby tí, ktorí uzavierajú svätý zväzok manželský, preniknutí boli hlbokou zbožnosťou, ktorá by riadila celý ich život a naplňovala celú ich dušu i vôľu zvrchovanou úctou k nekonečnej velebnosti Božej.
Veľmi dobre a s najzákladnejšou zásadou kresťanského života zhodne pokračujú tí duchovní pastieri, ktorí snúbencov napomínajú predovšetkým, aby vykonávali skutky zbožnosti, aby sa celkom odovzdali do vôle Božej. Jeho pomoc aby si vo všetkom vyprosovali, ku sviatostiam často pristupovali a vo všetkých svojich konaniach za všetko zbožnú vôľu preukazovali.
Veľmi sa mýlia tí, ktorí obíduc tento nadprirodzený prostriedok, myslia si, že i samotnými poznatkami prírodných vied (ako biológie, náuky o dedičnosti atď.) môžu ľudí presvedčiť o nutnosti ovládania telesnej žiadostivosti. Tým ale nechceme povedať, že by sa nesmelo použiť i pomoci a týchto prirodzených prostriedkov, nakoľko sú dovolenými, keďže ten istý Boh, pôvodca prírody i milosti, ustanovil, aby dobro jedného i druhého poriadku rovnako slúžilo k prospechu ľudskému. Veriaci preto môžu, ba i musia používať i púhych prostriedkov prirodzených. Mýli sa ale, kto si myslí, že tieto sú postačujúcimi zárukami manželského zväzku, alebo ich pokladá za účinnejšie, ako nadprirodzenú pomoc milosti.
Poslušnosť voči Cirkvi
54. Porovnanie manželstva a mravov so zákonmi Božími vo zväzku manželskom, bez ktorého sa jeho účinné obnovenie previesť nemôže, zjavne vyžaduje, aby každý s celou istotou a bez akéhokoľvek omylu poznal, o ktoré zákony vlastne ide? Keby sa zodpovedanie tejto otázky ponechalo iba rozumu alebo súkromnému výkladu zjavenej pravdy, je prirodzené, že by tým pravda sama bola zatienená mnohými omylmi a poblúdeniami. Keď toto platí o toľkých iných pravdách mravného poriadku, tým väčšmi o veciach, ktoré sa vzťahujú na manželstvo, kde náruživosť vášne tak ľahko môže napadnúť, zviesť a skaziť slabú prirodzenosť ľudskú; to tým väčšmi, keďže zachovávanie zákona Božieho vyžaduje od manželov často veľké a každodenné obete, čoho, ako skúsenosť učí, slabosť ľudská používa za ospravedlnenú zámienku nezachovania zákona.
Aby sa však nie znetvorený a predstieraný obraz zákona Božieho, ale jeho pravú a úprimné poznanie stalo osvietiteľom a vodítkom rozumu i životosprávy ľudí, je potrebné, aby sa so zbožnosťou a pohotovosťou v plnení vôle Božej spájala i detinská a pokorná poslušnosť voči cirkvi svätej. Kristus Pán totiž ustanovil Cirkev za učiteľku pravdy i v tých záležitostiach, ktoré sa vzťahujú na riadenie a spravovanie mravov, hoci mnohé z nich nie sú neprístupné ani rozumu ľudskému, ako totiž Boh vo veciach právd náboženských a mravných k prirodzenému rozumu pridal i svoje zjavenie, aby sa to, čo je správne a pravé „i za prítomných podmienok pokolenia ľudského od každého ľahko, s úplnou istotou a vylúčením každého omylu spoznané byť mohlo“[78] „práve tak a tým istým cieľom ustanovil Cirkev i za strážkyňu a učiteľku všetkých právd, týkajúcich sa viery a mravov; preto ju veriaci musia poslúchať a podrobiť jej rozum i srdce, ak sa chcú uchrániť poblúdenia rozumu a skazenosti srdca. Aby sa teda sami nezbavili pomoci, ktorú im Pán tak veľkodušne poskytuje, musia zachovávať patričnú poslušnosť nielen voči slávnostne vyhláseným rozkazom Cirkvi, ale aj voči iným konštitúciám a dekrétom, ktorými sa určité zjavy a mienky ako zvrátené a nebezpečné označujú.“[79]
Vychovávať a napomáhať
55. Práve preto sa kresťania musia zdržovať prílišnej voľnosti v úsudkoch a akejsi falošnej „autonómie“ zmýšľania ľudského, ktorá sa v prítomnej dobe, pri preberaní určitých otázok manželstva prejavuje. Nebolo by ozaj kresťana dôstojné, aby prijímal len pravdy, čerpané len z vnútornej povahy vecí a Cirkev, Bohom za učiteľku a správkyňu národov ustanovenú, nepokladal by za dosť oboznámenú s modernými záležitosťami a okolnosťami; alebo keby jej svoj súhlas a poslušnosť preukazoval len vo veciach, ktoré ona ukladá tými najslávnostnejšími uzneseniami, ako keby sa o jej rozhodnutiach iného druhu mohla predpokladať nesprávnosť alebo nedostatočnosť odôvodnenia, pohnútkami pravdivosti a počestnosti. Naproti tomu je príznačné pre každého pravého kresťana, či je už učeným alebo nevzdelaným, že sa dá viesť cirkvou vo všetkom, čo sa vzťahuje na vieru a mravy, cestou najvyššieho Pastiera, ktorý je zase zo svojej strany riadený Pánom naším, Ježišom Kristom.
„Vzácne násilie“
56. Keďže je teda potrebné, aby sa všetko podľa zákona a úmyslov Božích usporiadalo, ak chceme dosiahnuť všeobecného a trvalého obnovenia manželstva, je nesmierne dôležité, aby boli veriaci o stave manželskom náležité poučovaní: slovom i písmom, nie zriedka, ani povrchne, ale často a rozvažité, s použitím jasných a závažných dôvodov, aby sa tieto pravdy hlboko vštepili do rozumu a prenikli až do hĺbky srdca. Nech spoznávajú a dôsledne uvažujú o tom, akú veľkú múdrosť, svätosť a dobrotivosť preukázal Boh pokoleniu ľudskému tým, že v rámci svätých zákonov ustanovil manželstvo a ešte väčšmi tým, že ho povýšil na obdivuhodnú dôstojnosť sviatosť, čím sa stalo hojným prameňom milostí pre kresťanských manželov, aby tak čisté a verne slúžiť mohli vznešeným cieľom manželstva, k prospechu a spaseniu vlastnému, svojich deti, spoločnosti a celého pokolenia ľudského.
A keď sa dnešní rozvrátitelia manželstva všemožne usilujú, aby pomocou prednášok, kníh, spisov a premnohých iných prostriedkov skazili duše, zvádzali srdcia, čistotu manželstva obracali na posmech a vyvyšovali tie najpodlejšie previnenia, tým väčšmi vy, ctihodní bratia, ktorých „Duch Svätý ustanovil za biskupov, aby ste pásli Božiu Cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou“[80], sa musíte zo všetkých síl usilovať o to, aby ste sami i pomocou kňazov, vám zverených, poprípade schopných laikov k tomu vyvolených, ktorí sú Katolíckou akciou, nami tak obľúbenou a odporúčanou k pomoci hierarchickému apoštolátu prihraní, každým spôsobom stavali proti poblúdeniam pravdu, proti ošklivosti previnenia skvelosť čistoty, proti otroctvu vášní slobodu synov Božích,[81] proti hriešnej ľahkosti rozvodov, večnú stálosť opravdivej lásky manželskej a doživotnej neporušiteľnosti raz danej prísahy vernosti.
Preto budú kresťania z celého srdca ďakovať Bohu, že sú Jeho prikázaním viazaní a vzácnym násilím pridržovaní k tomu, aby sa čo najväčšmi stránili modloslužby tela a hanebného otroctva vášní. S hlbokým odporom a so všetkou pozornosťou sa budú vyhýbať tým prázdnym názorom, ktoré sa dnes na úkor pravej dôstojnosti ľudskej slovom i písmom pod menom „dokonalého manželstva“ všade rozširujú a ktoré z dokonalého manželstva činia „manželstvá skazené“, ako sa na to už právom poukázalo.
Prehnaná fyziologická výchova
57. Ale takéto zdravé poučovanie a náboženská výchova vzhľadom k manželstvu nemôže mať nič spoločného s onou prehnanou výchovou fyziologickou, s ktorou dnes niektorí takzvaní reformátori manželského života prichodia vraj na pomoc manželom, veľa prednášajúc o takých otázkach fyziologických, z ktorých sa čerpá skôr zručnosť hrešenia, ako spôsobilosť čistej životosprávy.
Preto, ctihodní bratia, zo srdca si osvojujeme slová, ktorými sa náš predchodca bl. páp. Lev XIII. vo svojej encyklike o manželstve k biskupom celého sveta obrátil: ,,Nakoľko len vystačíte s vašimi silami a nadväznosťou, usilujte o to, aby sa u všetkých národov, zverených vašej opatere, zachovala úplnou a neporušenou náuka, ktorú Kristus Pán a apoštoli ako tlmočníci Božskej vôle učili a ktorú Cirkev svätá vždy zbožne zachovávala a kresťanom v každom veku zachovávať prikazovala.“[82]
Ale ani najlepšia výchova, Cirkvou poskytovaná, sama v sebe nepostačuje, aby sa dosiahlo opätovného zrovnania manželstva so zákonom Božím: s prijímaním náuky o kresťanskom manželstve musí sa spojiť u manželov ešte i pevná vôľa zachovávať sväté zákony Božie i prírodné, o manželstve ustanovene. Nech sa teda slovom i písmom čokoľvek tvrdí a rozširuje, manželia nech sú vždy rozhodnutí s pevnou a stálou vôľou, bez akéhokoľvek váhania pridŕžať sa prikázania Božieho vo všetkom, čo sa vzťahuje na manželstvo: byť si vzájomne láskavé na pomoci, zachovávať vernosť v čistote, neporušiť nikdy trvalosť zväzku manželského, práva manželstvom nadobudnuté vždy mierne a kresťanský užívať, menovite na začiatku manželstva, aby, keby okolnosti neskoršie vyžadovali zdržanlivosť, obe strany, súc k tomu už navyknuté, ľahšie ju znášali.
Aby si manželia túto pevnú vôľu nadobudli, zachovali a ňou sa riadili, veľmi im bude na pomoci častejšie uvažovanie o svojom stave a stále pamätanie na sviatosť, ktorú prijali. Nech si preto často pripomínajú, že k plneniu povinností a zachovaniu dôstojnosti svojho stavu boli zvláštnou sviatosťou posvätení a posilnení, ktorej účinná sila, hoci nezmazateľný znak nevtláča, predsa stále pôsobí. Nech rozjímajú o útechy plných slovách svätého kardinála Bellarmina, ktorý spolu s inými vynikajúcimi teológmi zbožne takto cíti i píše: ,,O sviatosti manželstva možno uvažovať z dvojakého hľadiska: z čiastky keď sa udeľuje, z čiastky vo svojom trvaní po udelení. Sviatosť táto sa podobá Eucharistii, ktorá je sviatosťou nielen vo svojom vzniku, ale i v trvaní; kým teda manželia žijú, ich spojenie je stále sviatosťou Krista a Cirkvi.[83]
Aby ale milosť tejto sviatosti rozvinúť mohla plnosť svojej účinnosti, k tomu sa vyžaduje, ako sme už naznačili, spolupráca manželov; a táto spočíva v tom, že sa usilujú, nakoľko im je to len možné, vlastnou prácou a všetkou usilovnosťou plniť povinnosti svojho stavu. Ak je v prirodzenom poriadku potrebné ľudskej obetavosti k tomu, aby sily Bohom stvorené náležíte prejavili svoje schopnosti a kde tejto obetavosti niet, neprinášajú nijaký úžitok, práve tak i v poriadku milosti musia byť sily, vložené po prijatí sviatosti do duše, vlastnou prácou a príčinlivosťou človeka používané. Nech teda manželia nezanedbávajú milosť sviatosti, ktorá je v nich uložená[84], ale nech sa venujú usilovnému plneniu svojich povinností a skúsia, keď sú tie i akokoľvek ťažké, zo dňa na deň väčšmi budú skusovať na sebe silu milosti. A keby ich ťažkosti svojho stavu občas i veľmi zmorili, nech sa nedajú znechutiť, ale nech pokladajú pre seba mienenými slová o sviatosti posvätenia kňazstva, ktoré sv. Pavol napísal svojmu milovanému učeníkovi, aby ho povzniesol nad ťažkosti a trápenia, ktorými bol sužovaný: ,,Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk. Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy.“[85]
Príprava k manželstvu
58. Všetko však, čo sme doteraz povedali, ctihodní bratia, závisí veľkou mierou od vzdialenejšej i bezprostrednej prípravy snúbencov k manželstvu. Nemožno zapierať, že pevný základ šťastného manželstva i stroskotanie nešťastného sa pripravuje v duši mladíka i dievčaťa už v časoch detstva a mladosti. Lebo právom sa treba obávať, že tí, ktorí pred manželstvom vo všetkom len seba a svoj prospech hľadali, všetkým svojim i menej čestným žiadostiam vyhovovali, ostanú takými i počas manželstva a budú žať, čo siali[86], medzi múrmi domácnosti nájdu iba žiaľ, smútok, vzájomné pohŕdanie, nezrovnalosti, odklon duši, unudenie manželského života a čo je najhoršie: samých seba so všetkými svojimi, bezuzdnými náruživosťami.
Snúbenci musia teda prijímať sviatosť stavu manželského v náležitom duševnom rozpoložení a dobre pripravení, aby si mohli vzájomne poskytovať posilu v tmavých i jasných chvíľach života a najmä, aby si mohli zaistiť spásu večnú a pretvoriť sa vo vnútorného človeka na mieru veku plnosti Kristovej.[87] To im dopomôže i k tomu, aby sa takými ukázali i voči svojim deťom: aby totiž otec bol ozaj otcom, matka ozaj matkou, skrze ktorých zbožnú lásku a dôkladnú starostlivosť bude domáci krb i pri tom najväčšom nedostatku uprostred tohoto slzavého údolia pre deti akýmsi odleskom oného raja, do ktorého umiestil Stvoriteľ pokolenia ľudského našich prvých rodičov. Preto budú vedieť svoje deti i ľahšie vychovávať v dokonalých ľudí a kresťanov, preniknutých priamosťou zásad Cirkvi katolíckej a vštepiť im i tú šľachetnú prítulnosť a lásku k vlasti, ku ktorej sme z úctivosti a povďačnosti duše povinní.
Individuálne pričinenie
59. Preto, ako tí, ktorí raz do stavu manželského vstúpiť chcú, tak všetci, ktorým je výchova kresťanskej mládeže zverená, nech stále majú na pamäti túto okolnosť a nech svedomité pripravujú všetko pre jej radostné uzavretie a odstraňujú všetky príčiny žalostných pomerov manželských, majúc stále na mysli pripomienky našej encykliky o výchove: ,,Od útlej mladosti treba zabraňovať zlé náklonnosti a napomáhať dobré, nadovšetko sa ale má nadprirodzenými pravdami a prostriedkami milosti osvecovať rozum a posilňovať vôľa, lebo bez toho nik nemôže ovládať svoje zlé náklonnosti, ani dosiahnuť patričnej výchovnej dokonalosti Cirkvi, ktorá je dokonale a úplne vystrojená Božskou náukou a sviatosťami, aby mohla byť účinnou učiteľkou pokolenia ľudského.“[88]
Výber manželky
60. K bezprostrednej príprave dobrého manželstva prináleží nadovšetko výber osoby budúcej manželky. Šťastie alebo nešťastie budúceho manželstva vo veľmi mnohom závisí od tohoto, lebo jeden z manželov môže byť druhému veľmi na pomoci pri vedení kresťanského života v stave manželskom, ale práve tak sa môže stať i prekážkou a nebezpečím. Preto každý, kto sa mieni ženiť, aby neskoršie cez celý život nemusel znášať trest nerozvážneho výberu, nech zrelo uvažuje o osobe, s ktorou má potom trvalé spolu žiť; pri tom nech kladie hlavnú váhu na záujmy Boha a pravého náboženstva Kristovho, záujmy vlastné i osoby druhého snúbenca, budúcich deti, ako i celej spoločnosti ľudskej, ktorá vzniká z manželstva, ako sebe vlastného prameňa. Nech sa pri tom horlivo utieka k Bohu o pomoc, aby mohol pri výbere pokračovať s kresťanskou múdrosťou a nie zaslepenosťou neskrotnej vášne alebo iba túžbou po bohatstve alebo z iného menej šľachetného podnetu, ale vedený pravou a zriadenou láskou a úprimnou náklonnosťou voči budúcej manželke, sledujúc v manželstve len tie ciele, pre ktoré bolo ono Bohom ustanovené. Pri tom ale nech nezameškajú vyžiadať si i múdru radu svojich rodičov ohľadom účinného rozhodnutia: ba na túto treba klásť veľkú váhu, keďže sa následkom ich životnej skúsenosti a zrelého posúdenia vecí môže predísť skazonosným omylom a pri uzavieraní sobáša sú stránky hojnejšie účastné požehnania štvrtého prikázania: „Cti svojho otca i matku, (to je prvé prikázanie s prisľúbením): Aby ti dobre bolo a aby si dlho žil na zemi“[89]
Sociálne opatrenia
61. A keďže úplné zachovávanie zákonov Božích a počestnosť manželstva je často do veľmi ťažkého položenia uvrhnutá práve následkom toho, že manželia trpia prílišnou skromnosťou alebo i veľkým nedostatkom hmotných životných potrieb, nevyhnutné je tým najvhodnejším spôsobom ich v ťažkostiach vypomáhať.
Spravodlivá mzda
62. Tu na prvom mieste sa treba starať o to, o čom sa už náš predchodca bl. páp. Lev XIII. zmieňuje[90], že totiž v každom štáte musia byť hospodárske i sociálne pomery tak usporiadané, aby každý otec rodiny mohol si toľko zarobiť, koľko je potrebné k výžive jeho vlastnej manželky i detí podľa rôznych sociálnych i miestnych pomerov, ,,lebo robotník si zaslúži svoju mzdu.“[91] a kto mu ju upiera, čiže nedáva v patričnej miere, dopúšťa sa nespravodlivosti, ktorú Písmo sv. zaraďuje medzi tie najťažšie hriechy[92]; nie je ale dovolené dohodnúť ani tak malicherné mzdy, ktoré by podľa časových podmienok a okolnosti, v ktorých rodina žije, nepostačovali k jej vyživeniu.
Aj o to treba dbať, aby sa manželia samotní a to ešte pred uzavretím manželstva snažili odstrániť hmotné prekážky manželstva alebo tieto aspoň zmenšili a dali sa od skúsených osôb poučiť o spôsoboch, ako by mohli zo svojich prostriedkov dobre a počestné vychádzať. Ak by ale sami k tomu nijako neboli schopní, treba sa starať o spojenie viac osôb toho istého položenia a zakladaním súkromných i verejných združení týmto veľkým životným ťažkostiam odpomáhať.[93]
Povinnosti zámožných
63. Ak by ale ani všetky tieto naznačené spôsoby nepostačovali k pokrytiu potrieb, menovite ak je rodina početnejšia alebo k zárobkovej činnosti menej schopná, je absolútnou požiadavkou lásky k blížnemu, aby táto doplnila, čo sa núdznym nedostáva a je povinnosťou menovite bohatých, aby sa tých najchudobnejších zaujali a tí, ktorí vlastnia majetky prebytočné, nemajú ich vynakladať na účely márnivé alebo priamo premrhať, ale obetovať k záchrane života a zdravia tých spolublížnych, ktorým chýba i to najnutnejšie. Tí, ktorí skrze chudobných obetujú Kristovi svoje majetky dostanú, od Pána, keď tento príde svet súdiť, zvrchovanú odmenu, tí ale ktorí sa opačne zachovajú, budú potrestaní[94], lebo nie nadarmo upozorňuje apoštol: „Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?"[95]
Úlohy svetskej moci
64. Kde súkromné prostriedky nepostačujú, je úlohou verejnej autority napomáhať nedostatku, menovite keď ide o vec pre dobro spoločnosti ľudskej tak dôležitú, aby sa totiž rodinám i manželom zabezpečilo položenie, ľudí dôstojné. Keď sa rodinám, najmä mnohočlenným, nedostáva zodpovedných bytov, keď muž pri najlepšej vôli nemá príležitosť pracovať a na živobytie zarobiť, keď sa predmety každodennej potreby môžu zaopatriť len za prehnané ceny, keď sú matky na veľkú škodu rodinného knihu nútené zarábať na živobytie alebo keď sa im cez materstvo popri riadnych alebo i mimoriadnych prácach nedostáva zodpovednej stravy, liekov a pomoci skúseného lekára a iných potrebných vecí: každému je jasné, ako veľmi sú manželia skľúčení, ako ťažko im príde viesť riadny život rodinný a zachovávať prikázania Božie, ale tiež, aké veľké nebezpečie môže z toho vzniknúť pre verejnú bezpečnosť, prospech, ba i samotné jestvovanie štátu, keď sa takíto ľudia vženú do toľkého zúfalstva, že už ľahko prídu na myšlienku, že by mohli azda veľa ťažiť z rozvratu štátneho a všetkého poriadku, keďže už ničoho nemajú, čo by mohli stratiť.
Preto úradom, ktorým je zverená starosť o štát a spoločné dobro, nemôžu zanedbávať otázku hmotných potrieb manželov a rodín bez ohrozovania bezpečia občianstva a záujmov spoločnosti. Preto je potrebné, aby pri vynášaní zákonov a zhotovovaní štátneho rozpočtu nezabudli postarať sa o pomoc pre ubiedené rodiny, ba pokladali túto povinnosť za poprednú úlohu svojej vládnej moci.
Tu ale so žiakom pozorujeme, že kým je často ochotne postarané o rýchlu a výdatnú pomoc pre nezákonnú matku a jej dieťa (hoci i táto musí byť podporovaná, aby sa vyhlo ešte väčšiemu zlu), zákonitej býva pomoc alebo vôbec odoprená alebo veľmi skúpo a akoby len na nátlak udelená.
Morálne záruky
65. Blaho manželstva a rodiny však, ctihodní bratia, musí byť prvoradým záujmom štátnej moci nielen pokiaľ ide o hmotný prospech, ale i dobro výslovne duševné: vynášania totiž a svedomitého zachovávania zákonov, týkajúcich sa manželskej vernosti a vzájomnej pomoci manželov, lebo ako nás dejiny poučujú, prospech štátu, ani dočasné blaho občianstva nemôže byť bezpečné, ani trvalé, keď je otrasený základ, na ktorom spočíva: správny poriadok mravný a keď sa neprávosťami občanov zatarasuje prameň, z ktorého vzniká spoločnosť: manželstvo a rodina.
Spolupráca s Cirkvou
66. K záchrane mravného poriadku ale nijako nepostačujú vnútorné sily a tresty spoločnosti, ale ani oboznamovanie ľudí s krásou a potrebnosťou cnosti — k tomu všetkému sa nutne musí pripojiť cirkevná autorita, ktorá osvecuje rozum pravdou, riadi vôľu, a Božou milosťou posilňuje krehkosť ľudskú: takouto autoritou je ale jedine Cirkev, ustanovená Kristom Pánom. Preto v mene Pána napomínanie všetkých najvyšších držiteľov štátnej moci, aby vo svornom priateľstve nažívali s Cirkvou Kristovou a priateľstvo toto stále utužovali, aby sa takto spoločnou prácou a usilovnosťou oboch moci odstránili ohromné škody, ktoré následkom zaplavenia manželstva i rodiny drzými voľnosťami, ohrozujú nielen Cirkev, ale i celú spoločnosť svetskú.
Občianske zákony
67. V plnení tejto ťažkej úlohy môžu byť Cirkvi veľmi na pomoci občianske zákony, ak sa vo svojich ustanoveniach budú pridržiavať predpisy zákona Božieho i cirkevného a budú stíhať previnilcov proti týmto. Veľmi mnohí si totiž myslia, že čo je dovolené alebo aspoň nie je trestané zákonmi štátu, je im dovolené i podľa zákona mravného; ba dopúšťajú sa takýchto skutkov i proti hlasu svojho svedomia, lebo Boha sa neboja a niet sa im čo obávať ani zákonov ľudských — preto sa stávajú príčinami skazy nielen vlastnej, ale i mnohých spolublížnych.
Následkom toho súladu s Cirkvou niet sa čo obávať nejakého nebezpečia, čiže zmenšenia práv a integrity štátu; bez základné a neopodstatnené sú takéto domnienky a obavy, ako na to už Lev XIII. skvele poukázal: ,,Niet pochybnosti o tom, hovorí, že Kristus Pán zakladateľ Cirkvi, chcel cirkevnú moc odlíšiť od moci svetskej, aby jedna i druhá vo svojom obore voľne a ľahko mohla vykonávať svoju právomoc, s podmienkou však, ktorá je veľmi prospešná pre obe moci a dôležitá pre všetkých ľudí, aby totiž medzi nimi vládla jednotnosť a svornosť. Keď svetská moc je vo všetkom oboznámená s posvätnou autoritou Cirkvi, slúži to k veľkému úžitku oboch strán. Jedna získava na dôstojnosti a pod dozorom náboženstva jej vláda nebude nikdy nespravodlivou, druhej sa ale dostáva pomoci a ochrany v spoločnom záujme veriacich.“[96]
Príklad k nasledovaniu
68. Aby sme ale uviedli i najnovší a vznešený príklad, práve v uvedenom zmysle a podľa správneho poriadku a zákona Kristovho sa stalo, keď v slávnostných dohodnutiach, šťastne uzavretých medzi Svätou stolicou a kráľovstvom talianskym, bola ustanovená pokojná dohoda a priateľská spolupráca i vo veciach manželských, ktorá je dôstojná slávnych dejín a posvätných pamätností talianskeho národa. V lateránskych zmluvách sa totiž ustanovuje: „Taliansky štát, chcejúc prinavrátiť manželstvu ako základu rodiny dôstojnosť, porovnávajúcu sa s katolíckymi tradíciami svojho ľudu, uznáva občianskoprávne účinky sviatosti stavu manželského, ktorý sa riadi predpismi práva cirkevného.“[97] K tejto základnej zásade sú potom pripojené ďalšie ustanovenia vzájomného dohodnutia.
Tieto dohodnutia môžu byť príkladom i dôkazom pre všetkých, že i v dnešnej dobe, keď sa tak často hovorí o úplnej odluke štátnej moci od Cirkvi, ba od každého náboženstva, môžu sa tieto dve najvyššie moci, bez akejkoľvek vzájomnej ujmy vlastných práv a suverénnej moci, spojiť a spojiť vzájomnými dohodami a priateľskými zmluvami k spoločnému dobru jednej i druhej spoločnosti a obe moci sa môžu spoločne starať o záležitosti manželské, aby sa odstránili skazonosné nebezpečia, ba už-už hroziaca záhuba kresťanského manželstva.
Kresťanský život
69. Želáme si, ctihodní bratia, aby všetko, o čom sme tu s vami pastierskou horlivosťou pohnutí uvažovali, bolo medzi našimi milovanými synmi, vašej starostlivosti bezprostredne zverenými, podľa zásad kresťanskej múdrosti čo najúčinnejšie rozširované, aby všetci jasne spoznali zdravú náuku ohľadom manželstva, „aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne, a tak očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista.“[98]

Kiežby dal všemohúci Otec, „od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi“[99], ktorý posilňuje krehkých a dodáva odvahy váhajúcim a majúcim bázeň, kiežby dal Kristus Pán a Spasiteľ, „zakladateľ a zdokonaľovateľ prevelebných sviatostí“[100], ktorý učinil z manželstva mystický obraz svojho nevysloviteľného spojenia s Cirkvou, kiežby dal Duch Svätý, Boh lásky, svetlo srdca a silu rozumu, aby všetko, čo sme povedali v prítomnej encyklike o sviatosti stavu manželského, o obdivuhodnom zákone a vôli Božej vzhľadom k nemu, o panujúcich bludoch a nebezpečenstvách, ako i o prostriedkoch, ktorými im možno čeliť, bolo od každého dobre porozumené, ochotne prijaté a pomocou milosti Božej plnené, aby v kresťanských manželstvách opäť prekvitala a prospievala Bohu zasvätená plodnosť, bezúhonná vernosť, neporušená stálosť, vznešenosť sviatosti a plnosť Božej milosti.
Aby to dobrotivý Boh, pôvodca všetkých milostí, pôsobí vo vás, že aj chcete aj konáte[101] vo svojej nesmiernej láskavosti a všemohúcnosti učiniť a nám dopriať ráčil, kým pokorným srdcom vysielame vrúce modlitby k Trónu Jeho milosti, ako záruku požehnania všemohúceho Boha, udeľujeme vám, ctihodní bratia, kňazstvu i ľudu, vašej horlivej a ostražitej starostlivosti zverenému, so všetkou láskou naše apoštolské požehnanie.
Dané v Ríme, u sv. Petra, dňa 31. decembra 193O, v deviatom roku nášho Pontifikátu.

PIUS XI.

Poznámka:

Číslovanie na začiatku jednotlivých odstavcov v origináli nie je. V tomto texte je doplnené kvôli lepšej orientácií pri citovaní.

Citácie zo Svätého písma sú upravené podľa vydania Svätého písma, SSV 1998.

Text je použitý z prekladu SSV Trnava 1931 – a je upravený.

Ján Jánošík, P. Mária nedáva žiadny kruh ochrany, to ponuka iba satan!!!!! P. Mária ponúka ukryť a utociste, čiže ochranu v jej Neposkvrnenom srdci, ale to by si musel zanechať tie svoje bludy, aby si pochopil v akom kruhu sa to točis, v akých bludoch si uviazol... Spamätaj sa kým je čas a nebalamutte tu ešte aj druhých, robíš dobrú službu satanoví. Dúfam, že ostatní ľudia majú dosť svojho rozumu a Ducha Svätého, aby sa zlákať nedali. Boh s tebou

Manifest homosexuálov z roku 1987
::prop 3. februára 2015 Spoločnosť komentárov
Ide o nesmierne šokujúci manifest homosexuálneho hnutia a jeho cieľov. Jeho text v plnom znení ako varovanie pre súčasnosť:
“Skazíme vašich synov, symboly vašej chatrnej mužskosti, vašich plytkých snov a vulgárnych klamstiev. Budeme ich zneužívať vo vašich školách, internátoch, vo vašich skupinách mládeže, na záchodoch v kinách, v kasárňach, na cestných odpočívadlách, vo vašich pánskych kluboch, v priestoroch Kongresu, všade tam, kde sa muži stretávajú s mužmi. Budú našimi otrokmi a budú tancovať ako my budeme pískať. Pretvoríme si ich na náš obraz. Budú nás uznávať a zbožnovať.

Emancipované ženy, voláte po slobode. Hovoríte, že súčasní muži vás už neuspokojujú – robia vás nešťastnými. My, znalci mužského tela, mužskej povahy, vás tohto trápenia zbavíme. Vašich mužov vám zoberieme. Pobavíme sa s nimi, poučíme ich, pohladíme ich keď budú plakať. Ženy, hovoríte, že si prajete žiť s vámi rovnými miesto mužov. Tak choďte a žite spolu. My dáme vašim mužom priateľstvá, ktoré nikdy nepoznali. My sme tiež muži a len muž vie, ako obveseliť iného muža, dokáže chápať hĺbku a cit, ducha a telo iného muža.
Postupne budú zrušené všetky zákony zakazujúce homosexuálne praktiky a namiesto toho sa prijmú nové, ktoré dajú voľný priechod láske medzi mužmi.
Všetci homosexuáli musia držať spolu ako bratia, musíme vystupovať jednotne umelecky, filozoficky, spoločensky, politicky aj finančne. Sláviť víťazstvo budeme môcť iba vtedy, ak sa zákerným heterosexuálnym nepriateľom postavíme ako jeden.
Napíšeme básne o láske medzi mužmi, zinscenujeme hry, v ktorých sa muži láskajú. Natočíme filmy o láske medzi hrdinskými mužmi, ktorými nahradíme lacné, povrchné, sentimentálne, nudné, detinsky hlúpe hetrosexuálne uspávanky, ktoré ešte stále vládnu na vašich filmových plátnach. Urobíme sochy nádherných tiel mladých mužov, odvážnych atlétov a postavíme ich vo vašich sadoch, parkoch a na námestiach. Múzea na celom svete budú naplnené iba obrazmi pôvabných obnažených junákov.
Naši spisovatelia a naši umelci učinia lásku medzi mužmi povinnou a mravnou a buďte si istí, že sa nám to podarí, pretože máme nadanie a schopnosti na presadzovanie módnych trendov. Zničíme heterosexuálne spolky pomocou zbrane ohovárania a posmechu. Túto zbraň veľmi dobre ovládame!
Odhalíme a zverejníme všetkých vplyvných homosexuálov, ktorí zo seba robia heterosexuálov. Budete šokovaní a zhrození, keď uvidíte, že vaši prezidenti, senátori, priemyselníci, starostovia, generáli, športovci, herci, novinári, nadriadení a kňazi nie sú tie vami vysnívané cnostné heterosexuálne figúrky. My sme všade. V každej vašej organizácii, každom vašom zoskupení. Dávajte si veľký pozor, keď hovoríte o homosexuáloch, pretože vždy niekto z nás je medzi vami. Možno sedíme pri stole oproti vám, možno ležíme v posteli vedľa vás …
S nikým nebudeme robiť žiadne kompromisy. Nie sme žiadny polovičatí slabosi. Ako vysoko inteligentní sme prirodzenými aristokratickými pánmi ľudstva. Aristokrati tvrdí ako oceľ, ktorí sa nikdy neuspokoja s málom … Kto je proti nám, bude zlikvidovaný. Po vzoru Yukio Mishima / homosexuálny nacionalistický japonský spisovateľ/ postavíme si obrovskú armádu, aby sme vás porazili. Vojaci, ktorí sú spojení homosexuálnou láskou a cťou sú rovnako ako grécki vojaci neporaziteľní. Tak, ako homosexuálni vojaci ovládli Grécko, my ovládneme celý svet.
Rodina, tá živná pôda klamstva, zrady, priemernosti, pretvárky a násilia, bude zrušená. Rodina, ktorá nedokáže nič, len obmedzovať predstavivosť a obmedzovať slobodnú vôľu, musí byť zničená. Dokonalých chlapcov bude plodiť a vychovávať genetické laboratórium. Budú žiť spolu v komunite, pod dohľadom a vedením homosexuálnych vychovávateľov.
Zavrieme všetky kostoly, ktoré sa odvážia odsúdiť nás. Nám vládnu iní bohovia-krásni mladí muži. Sme vyznávačmi kultu krásy, morálnej a estetickej. Zrovnáme so zemou všetko škaredé, vulgárne a banálne. Pohŕdame konvenciami heterosexuálnych stredných vrstiev, my máme slobodu žiť podľa diktátu čistej predstavivosti. Pre nás nie je nič nemožné.
Elitná spoločnosť, ktorá už vzniká, bude stále viac riadená homosexuálnymi básnikmi. Každý, kto sa nakazí heterosexuálnymi chúťkami, nebude môcť zastávať žiadnu vplyvnú funkciu v spoločnosti. Jednou zo základných požiadaviek pre mocenské postavenie jednotlivca v novej spoločnosti homoerotiky bude holdovanie náruživosti po vzoru starovekých Grékov. Nenapraviteľní heterosexuálne orientovaní muži budú postavení pred homosexuálne súdy a ako nežiaduci primitívi vyselektovaní zo spoločnosti.
Zmeníme históriu, ktorá bola sfalšovaná vašimi heterosexuálnymi luhárstvami. Napíšeme dejiny veľkých homosexuálnych vodcov a mysliteľov, ktorí vytvorili tento svet. Dokážeme, že homosexualita je predpokladom pre inteligenciu a fantáziu a pre pravú ušľachtilosť a krásu muža.
Zvíťazíme, pretože nás pohána nezadržateľná horkosť utláčaných, ktorí celý ten čas boli nútení hrať vedľajšiu úlohu v primitívnej heterosexuálnej šou. Aj my vieme strieľať a postaviť barikády tejto poslednej revolúcie. Traste sa, heterosexuálne svine, až sa raz pred vami zjavíme bez masky na tvári.”
Swift Michael: “Goals of the Homosexual Movement”
Gay Community News, Feb. 15.-21. 1987

Metod,tento vie presne,čo chce.

Kardinál Marx,bývalý predseda Konferencie biskupov Nemecka, je na zozname tajných slobodomurárov v katolíckej cirkvi.

Die kirchlichen "Illuminaten" - Liste der katholischen Geheimbündler - Katholisches

BISCHÖFE biskupi
Kardinal Reinhard Marx, Erzbischof von München-Freising, Vorsitzender der Deutschen Bischofskonferenz
Erzbischof Georges Pontier, Erzbischof von Marseille, Vorsitzender der Französischen Bischofskonferenz
Bischof Markus Büchel, Bischof von St. Gallen, Vorsitzender der Schweizer Bischofskonferenz
Bischof Franz-Josef Bode von Osnabrück, Deutschland
Bischof Heiner Koch von Dresden-Meißen, Deutschland
Bischof Felix Gmür von Basel, Schweiz
Bischof Jean-Marie Lovey von Sitten, Schweiz
Bischof Bruno Ann-Marie Feillet von Reims, Frankreich
Bischof Jean-Luc Brunin von Le Havre, Frankreich