...toto je legračné ako sa opakuju typické chyby schizmatikov, ked poukazuju na svoje Dielo: ... tolko krat som im už povedal ...tolko krat som ukazoval ... tolko krat písal aj na svojich strankach ....
Každé decko vie, že vystrájať je oveľa zábavnejšie, ako robiť dobrotu. Len keby tu neboli tí dospelí, ktorí neustále vravia:
Nevystrájaj! Buď dobrý! Poslúchaj! Správaj sa poriadne! Buď rád, kým si dieťa! Ja by som bol úplne inakší dospelý a zo všetkého by som sa radoval. Najprv by som sa radoval z toho, že si môžem robiť, čo chcem. A čo vlastne môže taký dospelý? Jesť čokoládu pred obedom, pohladkať všetky túlavé mačky, mať doma naozajstnú žirafu. Môže sa oženiť s fajn dievčaťom a mať kopu detí, aby bola zábava. A so všetkými deťmi sa celý deň hrať. Na jar im kúpilť balóniky, v lete všetkým zmrzlinu a na jeseň dovoliť stúpiť do kaluže. Ale on by mal ten najväčší balónik, najväčšiu porciu zmrzliny a stúpil by do najväčšej kaluže. Lebo on je ich ocko. (...)
Pampúch je síce kľudné a relatívne poslušné dieťa, ale aj tak som si pri čítaní uvedomila ako často ho okrikujeme. Také to klasické „poď si umyť zuby!“ a „sadni si k stolu!“ a „poď sa konečne obliecť!“, najlepšie s tridsať sekundovou frekvenciou. Už nám chýba len „koľkokrát ti mám povedať!“ No nič. Asi to nebude také zlé, pretože po prečítaní mal pampúch náramnú zábavu z toho, že behal pol hodinu so zavretými očami a ja som ho musela okrikovať. „Ja budem neposlúchať a ty na mňa budeš kričať: pozeraj pred seba, dobre?“ A „maminka, ešte si zabudla: koľkokrát ti mám povedať!“
