Ježiš trpí pre Judáša, ktorý je živým ponaučením pre apoštolov všetkých čias
(M.Valtorta,Evanjelium..2/37)
Ježiš sa utiahne do samoty, vytratí sa do ovocného sadu. Kráča až k húštine, ktorú vytvárajú mohutné granátové jablone s nízkymi kríkmi, tuším egrešmi. Ježiš sa ukryje vzadu. Kľakne si. Modlí sa... a potom sa zohne tvárou na zem, na trávu a plače. Poznám to z jeho hlbokých a prerývaných vzdychov. Bezútešný plač, bez vzlykov, ale veľmi smutný. Takto plynie čas. Svetlo je ako za súmraku. V tom slabom svetle sa zrazu nad kríkom vynorí počestná Šimonova tvár. Pozerá, hľadá a rozoznáva schúlenú postavu Učiteľa, celkom zakrytú tmavomodrým plášťom. Vyčnieva iba jeho plavovlasá hlava a ruky zopäté k modlitbe, ktoré presahujú nad hlavu, čo sa opiera o zápestia. Šimon na neho hľadí svojimi veľkými, láskavými očami. Podľa vzdychov poznáva, že Ježiš je smutný. Zavolá: ,,Učiteľ."
Ježiš zdvihne tvár.
,,Ty plačeš, Učiteľ? Prečo? Dovolíš mi podísť k tebe?" Šimon vyzerá zarazene a zarmútene. Rozhodne nie je pekný. Okrem nepekných rysov tváre s pleťou tmavo olivovej farby sú tu aj modrasté vpadnuté jazvy, čo zanechala jeho choroba. Pohľad má však taký láskavý, že tieto nedostatky sa strácajú.
,,Poď, Šimon, priateľ."
Ježiš sa posadil na trávu, Šimon k nemu.
,,Prečo si smutný, Učiteľ môj? Ja nie som Ján a neviem ti dať všetko to, čo ti dáva on. Túžim ťa však čo najlepšie utešiť. Len ma bolí, že nie som schopný to urobiť. Povedz mi, znepáčil som sa ti azda v týchto posledných dňoch až tak, že ťa unavuje moja prítomnosť?"
,,To nie, priateľ dobrý. Vždy si sa mi páčil, od chvíle, keď som ťa uvidel. A verím, že nikdy nebudeš príčinou môjho plaču."
,,Tak čo potom, Učiteľ? Nezaslúžim si tvoju dôveru. Ale rokmi by som ti mohol byť otcom a ty vieš, ako som vždy túžil mať deti... Dovoľ, nech ťa pohladím, ako keby si mi bol synom, a aby som ti bol otcom i matkou v tomto čase súženia. Potrebuješ svoju matku, aby si zabudol na mnohé..."
,,Ach, áno! Potrebujem matku!"
,,No kým čakáš na jej útechu, dopraj svojmu sluhovi radosť potešiť ťa. Ty plačeš, Učiteľ, lebo tu bol ten, kto sa ti nepáči. Už niekoľko dní máš tvár ako slnko zatiahnuté mračnami. Pozorujem ťa. Tvoja dobrota skrýva bolesť, aby sme nezanevreli na toho, kto ťa zraňuje. Ale táto rana je bolestivá a je ti z nej zle. Povedz mi však, Pane môj, prečo nepošleš preč zdroj bolesti?"
,,Lebo ľudsky je to zbytočné a bola by to neláska."
,,Ach! Porozumel si, že hovorím o Judášovi! To pre neho trpíš. Ako môžeš ty, Pravda, zniesť toho klamára? Klame, a ani sa nezačervená. Je falošnejší než líška. Neprístupnejší ako skala. Teraz odišiel. Čo ide urobiť? Koľko mal kedy priateľov? Bolí ma opustiť ťa. Chcel by som však ísť za ním a vidieť...Ó! môj Ježišu! Ten človek... pošli ho preč, Pane môj."
,,To je zbytočné. To, čo musí byť, bude."
,,Čo tým chceš povedať?"
,,Nič zvláštne."
,,Bol si rád, že odišiel, lebo... lebo sa ti protivilo jeho správanie v Jerichu."
,,Máš pravdu. Šimon, vravím ti ešte raz, že to, čo musí byť, bude. Judáš je časťou tejto budúcnosti. Musí tu byť aj on."
,,Ján mi však povedal, že Šimon Peter je sama úprimnosť a oheň... Znesie Judáša?"
,,Musí ho zniesť. Aj Petrovi je určené, aby zohral svoju úlohu. A Judáš je tá osnova, na ktorej Peter musí utkať svoju úlohu, alebo ak sa ti páči viac, Judáš je škola, v ktorej sa Peter naučí viac ako s kýmkoľvek iným. Byť dobrý k Jánovi, chápať takých duchov ako je Jánov duch, to dokážu aj tupci. No je ťažké byť dobrý k takému, ako je Judáš, vedieť pochopiť takých duchov, ako je Judášov, a byť pre nich lekárom a kňazom. Judáš je vaša živá učebnica."
,,Naša?"
,,Áno. Vaša. Učiteľ nebude večne na zemi. Odíde, keď zje najtvrdší chlieb a vypije najtrpkejšie víno. Ale vy zostanete, aby ste vo mne pokračovali... a musíte to vedieť. Lebo svet neskončí s Učiteľom. Bude pokračovať ďalej, až do druhého príchodu Krista a do posledného súdu človeka. A veru hovorím ti, že pre každého Jána, Petra, Šimona, Jakuba, Ondreja, Filipa, Bartolomeja, Tomáša, je tu najmenej sedemkrát toľko Judášov. A viac, ešte viac!"
Šimon uvažuje a mlčí. Potom povie: ,,Pastieri sú dobrí. Judáš nimi pohŕda. Ale ja ich mám rád."
,,Ja ich milujem a chválim."
,,Sú to jednoduché duše, aké sa ti páčia."
,,Judáš žil v meste."
,,Jediné ospravedlnenie pre neho. Sú však mnohí, čo žili v meste, a predsa... Kedy pôjdeš k môjmu priateľovi?"
,,Zajtra, Šimon. A veľmi rád, lebo sme sami, len ja a ty. Myslím, že je to človek vzdelaný a skúsený, ako ty."
,,A veľa trpí... Na tele a viac na srdci. Učiteľ... chcel by som ťa o niečo poprosiť. Ak ti nebude hovoriť o svojom trápení, nepýtaj sa ho na jeho rodinu."
,,Nebudem. Som tu pre tých, čo trpia, ale nevynucujem si dôvernosť. Plač má svoj stud..."
,,A ja som ho nerešpektoval... Ale bolo mi ťa tak ľúto..."
,,Ty si môj priateľ a už si nazval moju bolesť. Ja som pre tvojho priateľa neznámy rabbi. Keď ma spozná... potom... Poďme. Nenecháme čakať hostiteľov, ktorí sú unavení. Zajtra na svitaní pôjdeme do Betánie."
Ježiš sa utiahne do samoty, vytratí sa do ovocného sadu. Kráča až k húštine, ktorú vytvárajú mohutné granátové jablone s nízkymi kríkmi, tuším egrešmi. Ježiš sa ukryje vzadu. Kľakne si. Modlí sa... a potom sa zohne tvárou na zem, na trávu a plače. Poznám to z jeho hlbokých a prerývaných vzdychov. Bezútešný plač, bez vzlykov, ale veľmi smutný. Takto plynie čas. Svetlo je ako za súmraku. V tom slabom svetle sa zrazu nad kríkom vynorí počestná Šimonova tvár. Pozerá, hľadá a rozoznáva schúlenú postavu Učiteľa, celkom zakrytú tmavomodrým plášťom. Vyčnieva iba jeho plavovlasá hlava a ruky zopäté k modlitbe, ktoré presahujú nad hlavu, čo sa opiera o zápestia. Šimon na neho hľadí svojimi veľkými, láskavými očami. Podľa vzdychov poznáva, že Ježiš je smutný. Zavolá: ,,Učiteľ."
Ježiš zdvihne tvár.
,,Ty plačeš, Učiteľ? Prečo? Dovolíš mi podísť k tebe?" Šimon vyzerá zarazene a zarmútene. Rozhodne nie je pekný. Okrem nepekných rysov tváre s pleťou tmavo olivovej farby sú tu aj modrasté vpadnuté jazvy, čo zanechala jeho choroba. Pohľad má však taký láskavý, že tieto nedostatky sa strácajú.
,,Poď, Šimon, priateľ."
Ježiš sa posadil na trávu, Šimon k nemu.
,,Prečo si smutný, Učiteľ môj? Ja nie som Ján a neviem ti dať všetko to, čo ti dáva on. Túžim ťa však čo najlepšie utešiť. Len ma bolí, že nie som schopný to urobiť. Povedz mi, znepáčil som sa ti azda v týchto posledných dňoch až tak, že ťa unavuje moja prítomnosť?"
,,To nie, priateľ dobrý. Vždy si sa mi páčil, od chvíle, keď som ťa uvidel. A verím, že nikdy nebudeš príčinou môjho plaču."
,,Tak čo potom, Učiteľ? Nezaslúžim si tvoju dôveru. Ale rokmi by som ti mohol byť otcom a ty vieš, ako som vždy túžil mať deti... Dovoľ, nech ťa pohladím, ako keby si mi bol synom, a aby som ti bol otcom i matkou v tomto čase súženia. Potrebuješ svoju matku, aby si zabudol na mnohé..."
,,Ach, áno! Potrebujem matku!"
,,No kým čakáš na jej útechu, dopraj svojmu sluhovi radosť potešiť ťa. Ty plačeš, Učiteľ, lebo tu bol ten, kto sa ti nepáči. Už niekoľko dní máš tvár ako slnko zatiahnuté mračnami. Pozorujem ťa. Tvoja dobrota skrýva bolesť, aby sme nezanevreli na toho, kto ťa zraňuje. Ale táto rana je bolestivá a je ti z nej zle. Povedz mi však, Pane môj, prečo nepošleš preč zdroj bolesti?"
,,Lebo ľudsky je to zbytočné a bola by to neláska."
,,Ach! Porozumel si, že hovorím o Judášovi! To pre neho trpíš. Ako môžeš ty, Pravda, zniesť toho klamára? Klame, a ani sa nezačervená. Je falošnejší než líška. Neprístupnejší ako skala. Teraz odišiel. Čo ide urobiť? Koľko mal kedy priateľov? Bolí ma opustiť ťa. Chcel by som však ísť za ním a vidieť...Ó! môj Ježišu! Ten človek... pošli ho preč, Pane môj."
,,To je zbytočné. To, čo musí byť, bude."
,,Čo tým chceš povedať?"
,,Nič zvláštne."
,,Bol si rád, že odišiel, lebo... lebo sa ti protivilo jeho správanie v Jerichu."
,,Máš pravdu. Šimon, vravím ti ešte raz, že to, čo musí byť, bude. Judáš je časťou tejto budúcnosti. Musí tu byť aj on."
,,Ján mi však povedal, že Šimon Peter je sama úprimnosť a oheň... Znesie Judáša?"
,,Musí ho zniesť. Aj Petrovi je určené, aby zohral svoju úlohu. A Judáš je tá osnova, na ktorej Peter musí utkať svoju úlohu, alebo ak sa ti páči viac, Judáš je škola, v ktorej sa Peter naučí viac ako s kýmkoľvek iným. Byť dobrý k Jánovi, chápať takých duchov ako je Jánov duch, to dokážu aj tupci. No je ťažké byť dobrý k takému, ako je Judáš, vedieť pochopiť takých duchov, ako je Judášov, a byť pre nich lekárom a kňazom. Judáš je vaša živá učebnica."
,,Naša?"
,,Áno. Vaša. Učiteľ nebude večne na zemi. Odíde, keď zje najtvrdší chlieb a vypije najtrpkejšie víno. Ale vy zostanete, aby ste vo mne pokračovali... a musíte to vedieť. Lebo svet neskončí s Učiteľom. Bude pokračovať ďalej, až do druhého príchodu Krista a do posledného súdu človeka. A veru hovorím ti, že pre každého Jána, Petra, Šimona, Jakuba, Ondreja, Filipa, Bartolomeja, Tomáša, je tu najmenej sedemkrát toľko Judášov. A viac, ešte viac!"
Šimon uvažuje a mlčí. Potom povie: ,,Pastieri sú dobrí. Judáš nimi pohŕda. Ale ja ich mám rád."
,,Ja ich milujem a chválim."
,,Sú to jednoduché duše, aké sa ti páčia."
,,Judáš žil v meste."
,,Jediné ospravedlnenie pre neho. Sú však mnohí, čo žili v meste, a predsa... Kedy pôjdeš k môjmu priateľovi?"
,,Zajtra, Šimon. A veľmi rád, lebo sme sami, len ja a ty. Myslím, že je to človek vzdelaný a skúsený, ako ty."
,,A veľa trpí... Na tele a viac na srdci. Učiteľ... chcel by som ťa o niečo poprosiť. Ak ti nebude hovoriť o svojom trápení, nepýtaj sa ho na jeho rodinu."
,,Nebudem. Som tu pre tých, čo trpia, ale nevynucujem si dôvernosť. Plač má svoj stud..."
,,A ja som ho nerešpektoval... Ale bolo mi ťa tak ľúto..."
,,Ty si môj priateľ a už si nazval moju bolesť. Ja som pre tvojho priateľa neznámy rabbi. Keď ma spozná... potom... Poďme. Nenecháme čakať hostiteľov, ktorí sú unavení. Zajtra na svitaní pôjdeme do Betánie."
