(M.Valtorta,Evanjelium..2/37)
Ježiš sa utiahne do samoty, vytratí sa do ovocného sadu. Kráča až k húštine, ktorú vytvárajú mohutné granátové jablone s nízkymi kríkmi, tuším egrešmi. Ježiš sa ukryje vzadu. Kľakne si. Modlí sa... a potom sa zohne tvárou na zem, na trávu a plače. Poznám to z jeho hlbokých a prerývaných vzdychov. Bezútešný plač, bez vzlykov, ale veľmi smutný. Takto plynie čas. Svetlo je ako za súmraku. V tom slabom svetle sa zrazu nad kríkom vynorí počestná Šimonova tvár. Pozerá, hľadá a rozoznáva schúlenú postavu Učiteľa, celkom zakrytú tmavomodrým plášťom. Vyčnieva iba jeho plavovlasá hlava a ruky zopäté k modlitbe, ktoré presahujú nad hlavu, čo sa opiera o zápestia. Šimon na neho hľadí svojimi veľkými, láskavými očami. Podľa vzdychov poznáva, že Ježiš je smutný. Zavolá: ,,Učiteľ."
Ježiš zdvihne tvár.
,,Ty plačeš, Učiteľ? Prečo? Dovolíš mi podísť k tebe?" Šimon vyzerá zarazene a zarmútene. Rozhodne nie je pekný. Okrem nepekných rysov tváre s pleťou tmavo olivovej farby sú …Viac