Pokiaľ ide o právo na život, každá nevinná ľudská bytosť je absolútne rovná so všetkými ostatnými. Táto rovnosť je základom všetkých autentických spoločenských vzťahov, ktoré si naozaj zasluhujú toto meno len dovtedy, kým sa zakladajú na pravde a spravodlivosti, keď uznávajú a bránia každého človeka ako osobu, a nie ako vec, ktorou možno disponovať. Vzhľadom na morálnu normu, ktorá zakazuje priame zabitie nevinnej ľudskej bytosti, "niet pre nikoho žiadnych privilégií ani výnimiek. Vôbec nezáleží na tom, či je niekto vládcom sveta, alebo je na tejto zemi posledným «úbožiakom»: vzhľadom na morálne požiadavky sme všetci absolútne rovní".53

"Keď som vznikal v skrytosti, tvoje oči ma už vtedy videli" (porov. Ź 139(138),15-16): odporný zločin potratu.

58. Medzi všetkými prečinmi proti životu, akých sa človek môže dopustiť, umelý potrat má rysy, ktoré ho robia osobitne vážnym a odsúdeniahodným zločinom. II. vatikánsky koncil ich spolu so zabíjaním detí definuje ako "odporný zločin". 54

Dnes sa však vedomie tohto zla vo svedomiach mnohých ľudí postupne oslabuje. Akceptovanie umelého potratu v zmýšľaní, v konaní, ba aj v zákonoch je výrečným znakom strašnej krízy morálneho zmyslu, ktorý postupne stráca schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom dokonca i vtedy, keď ide o základné právo na život.
V tejto hroznej situácii je dnes zvlásť potrebná odvaha, ktorá umožní pozrieť sa pravde do očí, nazývať veci pravými menami a nepodliehať pritom pohodlným kompromisom či pokušeniu klamať samého seba. Do tohto kontextu môžeme umiestniť kategorickú výstrahu proroka: "Beda tým, čo vravia zlému dobré a dobrému zlé, robia svetlo tmou a tmu svetlom" (Iz 5,20).

Práve v prípade umelého potratu možno sa dnes stretnúť s dvojznačnou terminológiou, ako napríklad "prerušenie tehotenstva", ktorým chcú zakryť jeho pravú povahu a vo verejnej mienke zmierniť jeho závažnosť.
Možno práve tento jazykový jav je symptómom nepokojného svedomia. Nijaké slovo však nie je schopné zmeniť skutočnosť: umelý potrat je - nezávisle od toho, ako je vykonaný - vedomým a priamym zabitím ľudskej bytosti v počiatočnom štádiu jej života medzi počatím a narodením.

Morálna závažnosť umelého potratu sa javí v celej pravde, ak uznáme, že tu ide o vraždu, a najmä keď sa vezmú do úvahy osobitné okolnosti, ktorú ho definujú. Zavraždená je ľudská bytosť na prahu života, a teda bytosť najnevinnejšia, akú si vôbec možno predstaviť: nemožno ju preto nikdy považovať za útočníka, tým menej za nespravodlivého útočníka! Je slabá a bezbranná do tej miery, že je zbavená aj tej minimálnej formy obrany, akou je u novonarodeného dieťaťa jeho prosebné kvílenie a plač. Je úplne zverená starostlivosti tej, ktorá ju nosí v lone. Ale niekedy je to práve ona, matka, ktorá urobí rozhodnutie a žiada zavraždenie tejto bytosti, ba i sama ho spôsobí.

Je pravda, že matka umelý potrat prežíva často dramaticky a bolestne, lebo rozhodnutie zbaviť sa počatého plodu nepochádza vždy z čisto egoistických dôvodov a z pohodlnosti, ale má za cieľ chrániť isté dôležité dobrá, ako je vlastné zdravie alebo dôstojná životná úroveň ostatných členov rodiny. Niekedy prichádza obava, že počaté dieťa bude musieť žiť v takých zlých podmienkach, že sa stane lepšie, ak sa nenarodí. Ale všetky tieto a im podobné dôvody, akokoľvek sú vážne a dramatické, nikdy nemôžu ospravedlniť úmyselné pozbavenie života nevinnej ľudskej bytosti.

59. Rozhodnutie zabiť ešte nenarodené dieťa robí často nielen matka, ale aj iné osoby. Vinný môže byť najmä otec dieťaťa, a to nielen vtedy, keď priamo nabáda ženu k umelému potratu, ale aj vtedy, keď sa o takéto jej rozhodnutie pričiňuje nepriamo - keď ju v problémoch, súvisiacich s tehotenstvom, necháva samotnú: 55 toto však rodinu smrteľne zraňuje a zneucťuje v jej povahe spoločenstva lásky a "svätyne života". Netreba tu opomenúť ani nátlak, aký vyvíja širšia rodina a priatelia. Nezriedka žena podlieha takému silnému tlaku, že sa cíti psychicky donútená s potratom súhlasiť: niet pochýb, že v takom prípade morálna zodpovednosť je osobitným spôsobom na tých, ktorí ju priamo či nepriamo k potratu donútili. Zodpovední sú aj lekári a pracovníci zdravotníctva, keď poznanie a schopnosti venujú službe smrti, hoci ich nadobudli na to, aby život bránili.

Zodpovednosť majú aj zákonodarci, ktorí podporili a schválili zákony, pripúšťajúce umelý potrat a - v miere, v akej to od nich závisí - aj vedúci zdravotníckych zariadení, v ktorých sa umelé potraty vykonávajú. Všeobecnú a nemenej závažnú zodpovednosť nesú tí, čo napomáhali šíreniu sa sexuálneho permisivizmu a zmýšľaniu, ktoré podceňuje materstvo, ako aj tí, ktorí sa mali postarať o účinnú rodinnú a spoločenskú politiku na podporu rodín, najmä mnohodetných a zápasiacich s osobitnými materiálnymi a výchovnými ťažkosťami, ale neurobili tak. Napokon netreba podceňovať organizované sprisahanie medzinárodných organizácií, fundácií a združení, ktoré vedú naprogramovaný boj za legalizovanie a rozšírenie potratu na celom svete. V tomto zmysle sa umelý potrat vymyká sfére zodpovednosti jednotlivých osôb a zlo, ktoré spôsobili, naberá ďalekosiahly spoločenský rozmer: umelý potrat je mimoriadne bolestnou ranou zasadenou spoločnosti a jej kultúre zo strany tých, ktorí majú byť jej budovateľmi a obrancami. Ako som napísal v Liste rodinám "stojíme pred obrovským ohrozením nielen jednotlivého ľudského života jedinca, ale celej našej civilizácie".56 Stojíme tvárou v tvár čomusi, čo možno definovať ako "štruktúra hriechu", namierená proti ešte nenarodenému ľudskému životu.kbs.sk/…nty-papezov/c/evangelium-vitae

60. Niektorí sa pokúšajú ospravedlniť umelý potrat tým, že počatý plod nemožno pred uplynutím určitého počtu dní považovať za osobný ľudský život. V skutočnosti však "od okamihu oplodnenia vaječnej bunky začína sa život, ktorý nie je životom otca ani matky, ale novej ľudskej bytosti, ktorá sa samostatne rozvíja. Nikdy sa nestane človekom, ak ním nie je od tohto momentu. Túto evidentnú, vždy uznávanú pravdu (...) moderná genetika dokladá cennými dôkazmi. Napríklad tým, že od prvého okamihu je určený program toho, čím táto živá bytosť bude: osoba, táto individuálna osoba so svojimi presne určenými charakteristickými črtami. Oplodnením sa začína dobrodružstvo ľudského života, hoci treba čas na to, aby sa každá z veľkých potenciálnych schopností plne sformovala a mohla pôsobiť".57 Hoci prítomnosť rozumnej duše nemožno v žiadnom prípade dokázať empiricky, predsa samotné vedecké poznanie o ľudskom embryu "poskytuje cenné indikácie na racionálne zistenie osobnej prítomnosti od prvého okamihu objavenia sa ľudského života: ako by ľudský jednotlivec mohol nebyť ľudskou osobou?"58

Z morálneho hľadiska tu ide napokon o tak veľkú vec, že už samotná pravdepodobnosť jestvovania osoby by stačila na ospravedlnenie najkategorickejšieho zákazu akýchkoľvek zásahov smerujúcich k zabitiu ľudského embrya. Práve preto, nezávisle od vedeckých diskusií a filozofických tvrdení, do ktorých sa Magistérium priamo nezapájalo, Cirkev vždy učila a naďalej učí, že plod ľudskej prokreácie má od prvého momentu svojho jestvovania právo na bekzvýhradné rešpektovanie, aké morálne prislúcha ľudskej bytosti v jej integrite a telesnej a duchovnej jednote: "Ľudskú bytosť treba rešpektovať a zaobchádzať s ňou ako s osobou od okamihu jej počatia, preto od tohto istého momentu jej treba priznať práva osoby, medzi nimi predovšetkým nenarušiteľné právo na život každej nevinnej ľudskej bytosti".59

61. Texty Svätého písma, ktoré dobrovoľný potrat vôbec nespomínajú, a teda neobsahujú priame a špecifické odsúdenie tohto činu, vyjadrujú veľkú úctu k ľudskej bytosti v matkinom lone, čoho logickým dôsledkom je, že aj na ňu sa vzťahuje Božie prikázanie "Nezabiješ!".
Ľudský život je posvätný a nenarušiteľný v každom okamihu svojho jestvovania, aj v počiatočnej fáze, ktorá predchádza narodenie. Človek už v lone matky patrí Bohu, lebo ten, ktorý všetko preniká a pozná, utvára ho a formuje vlastnými rukami, vidí ho, keď je ešte malým, beztvarým embryom, a dokáže v ňom vidieť dospelého človeka, akým sa stane v budúcnosti: jeho dni sú spočítané a jeho povolanie je zapísané "v knihe života" (porov. Ź 139 (138),1.13-16). Ako to dosvedčujú mnohé biblické texty,60 aj človek, ešte ukrytý v matkinom lone, je plne osobnou bytosťou, ktorá je predmetom láskyplnej otcovskej Božej prozreteľnosti.

Kresťanská tradícia - ako to výslovne uvádza Deklarácia, ktorú v tejto veci vydala Kongregácia pre náuku viery61 - od počiatku až do našich čias je jasná a jednomyseľná, keď umelý potrat kvalifikuje ako zvlášť vážny morálny neporiadok. Od prvého okamihu stretnutia sa s grécko-rímskym svetom, v ktorom sa umelý potrat a zabíjanie detí všeobecne široko praktizovalo, kresťanské spoločenstvo sa svojím učením i konaním rozhodne postavilo proti mravom vtedajšej spoločnosti, ako o tom svedčí už skôr citované Didaché.62

Atenagoras, jeden z gréckych cirkevných spisovateľov pripomína, že kresťania považujú za vrahyne ženy, ktoré užívajú prostriedky, vyvolávajúce potrat, pretože deti, hoci ešte ukryté v lone matky "už zahŕňa starostlivosť Božej Prozreteľnosti".63 Spisovateľ latinskej oblasti Tertulián hovorí: "Nedovoliť narodiť sa je anticipovaná vražda; nezáleží, či sa zabíja osoba už narodená, alebo či sa spôsobí smrť v okamihu narodenia. Už je človekom ten, čo ním má byť".64
Počas takmer dvoch tisícročí jestvovania Cirkvi túto náuku neustále hlásali cirkevní otcovia, pastieri a učitelia. Ani diskusie v oblasti prírodných vied a filozofie, týkajúce sa konkrétneho okamihu, v ktorom nastáva zjednotenie s rozumnou dušou, nikdy ani v najmenšej miere neoslabili morálne odsúdenie potratu.

62. Najnovšie učenie pápežov veľmi rozhodne potvrdilo túto všeobecnú náuku. Zvlášť Pius XI. v encyklike Casti connubii odmietol nepravé ospravedlňovanie umelého potratu;65 Pius XII. odsúdil akýkoľvek priamy potrat, to jest každý čin, ktorý priamo smeruje k zabitiu ešte nenarodeného ľudského života, "nezávisle od toho, či je zabitie cieľom, alebo je len prostriedkom k cieľu";66

Ján XXIII. potvrdil pravdu, že ľudský život je posvätný, lebo "od samého počiatku si vyžaduje pôsobenie Boha Stvoriteľa".67 II. vatikánsky koncil, ako sme už spomínali, veľmi prísne odsúdil umelý potrat: "Źivot, ktorý sa už raz počal, treba chrániť s najväčšou starostlivosťou; a vypudenie plodu, rovnako ako zabíjanie detí sú odporné zločiny".68

Kanonická disciplína Cirkvi už od prvých storočí ukladala trestné sankcie tým, ktorí sa poškvrnili hriechom vykonania umelého potratu a túto prax, ktorá predpokladala ľahšie alebo ťažšie tresty, potvrdzujú rôzne historické obdobia. Kódex kanonického práva z roku 1917 za umelý potrat hrozil trestom exkomunikácie.69 Aj obnovené cirkevné právo pokračuje v tejto línii, keď hovorí: "Ten, kto spôsobí potrat, po dosiahnutí účinku spadá pod exkomunikáciu latae sententiae",70 to jest automaticky samým faktom spáchania priestupku.

Exkomunikácia zasahuje všetkých, ktorí sa tohto prečinu dopúšťajú s tým, že poznajú, aký trest z neho vyplýva, vrátane spoluvinníkov, bez účasti ktorých by sa tento prečin neuskutočnil.71 Pomocou takéhoto prísneho trestu Cirkev poukazuje na tento prečin ako na jeden z najťažších a najnebezpečnejších, povzbudzujúc vinníka horlivo vykročiť na cestu obrátenia. V Cirkvi sa totiž trest exkomunikácie ukladá preto, aby si vinník plne uvedomil vážnosť spáchaného hriechu a aby ho to viedlo k nutnému obráteniu a k pokániu.

Táto veľká jednomyseľnosť doktrinálnej a disciplinárnej tradíce Cirkvi umožnila Pavlovi VI. vyhlásiť, že učenie v tejto oblasti sa "nezmenilo a je nemeniteľné".72 Preto mocou autority, ktorú Kristus udelil Petrovi a jeho nástupcom, v spoločenstve s biskupmi, ktorí veľakrát odsúdili umelý potrat, a v rámci spomínanej predchádzajúcej konzultácie, hoci roztratení po svete, jednomyseľne toto učenie schválili, vyhlasujem, že priamy potrat, to jest chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, je vždy vážnym morálnym neporiadkom, lebo je dobrovoľným zabitím nevinnej ľudskej bytosti. Toto učenie, ktoré sa zakladá na prirodzenom zákone a na písanom Božom slove, odovzdáva sa tradíciou Cirkvi a učí ho riadne a všeobecné Magistérium.73

Źiadna okolnosť, žiaden cieľ nikdy nebudú môcť urobiť dovoleným čin, ktorý je vnútorne nedovolený, lebo sa protiví Božiemu zákonu, vpísanému do srdca každého človeka, ako ho uznáva samotný rozum a ako ho ohlasuje Cirkev.

63. Morálne hodnotenie potratu sa týka aj nových foriem zákrokov na ľudských embryách, ktoré, i keď majú ciele svojou povahou oprávnené, nevyhnutne vedú k ich usmrteniu. Vzťahuje sa to na pokusy na embryách, ktoré sa stále bežnejšie uskutočňujú v rámci biomedických výskumov a v niektorých štátoch ich pripúšťa aj zákon. Hoci "treba považovať za prípustné také zákroky na ľudskom embryu, pri ktorých sa rešpektuje život a integrálnosť embrya, nevystavuje sa neprimerane veľkému riziku, ale robí sa kvôli liečeniu, vylepšeniu jeho zdravotného stavu alebo kvôli záchrane ohrozeného života",74

treba hneď povedať, že užívanie ľudských embryí a plodov ako predmetu pokusov je prečinom proti ich dôstojnosti ako ľudských osôb,ktoré majú právo na takú istú úctu ako už narodené dieťa a ako každý iný človek.75

Také isté morálne odsúdenie si zasluhuje prax využívania ešte živých ľudských plodov a embryí - niekedy na tento účel špeciálne "vyrobených" oplodnením v skúmavke, či už ako "biologický materiál" na ďalšie použitie, alebo ako zdroj orgánov a tkanív na transplantáciu, slúžiacich na liečenie niektorých chorôb. Zabitie nevinných ľudských bytostí, aj keď prináša iným úžitok, je činom absolútne neprípustným.

Treba venovať osobitnú pozornosť morálnemu zhodnoteniu prenatálnych diagnostických techník, ktoré umožňujú včasné zistenie prípadných anomálií v organizme ešte nenarodeného dieťaťa. Je pravda, že vzhľadom na zložitosť týchto techník ich zhodnotenie by malo byť presnejšie a rozlíšenejšie. Sú morálne oprávnené, ak nie sú pre dieťa a matku neprimeraným rizikom a ak sa uplatňujú preto, aby umožnili včasné liečenie alebo aby napomohli pokojné a vedomé prijatie dieťaťa, ktoré sa má narodiť. Keď však berieme do úvahy, že možnosti liečenia pred narodením sú ešte obmedzené, nezriedka sa stáva, že tieto techniky slúžia eugenickému zmýšľaniu, ktoré pripúšťa selektívny potrat, aby sa zabránilo narodeniu detí postihnutých rôznymi anomáliami.

Takéto zmýšľanie je hanebné a v najvyššej miere odsúdeniahodné, lebo si osobuje právo merať hodnotu ľudského života výlučne podľa kritérií "normálnosti" a fyzického zdravia, čím otvára cestu k uznaniu oprávnenosti zabíjať deti a uplatňovať eutanáziu.
kbs.sk/…nty-papezov/c/evangelium-vitae

Týmto prostriedkom k cieľu sa dá chápať práve použitie buniek potratených detí pre prípravu vakcín. Z morálneho hľadiska sa do spolupráce s „odporným zločinom“ zapájajú tieto kategórie osôb, a to:

1. tí, ktorí vakcíny vyrábajú
2. tí, ktorí sa podieľajú na ich predaji a marketingu
3. tí, ktorí ich predpisujú a vydávajú (lekári a lekárnici)

4. tí, ktorí ich potrebujú zo zdravotných dôvodov (pacienti, rodičia, deti...)
.....................

VIDEO: Plandémia (cenzurovaný dokument o pandémii Covid-19 a vakcinačnej agende)

KNIHA:
obchod.kulturblog.sk - Knihy - Dr. Sucharit Bhakdi. Dr. Karina Reiss: KORONA Falošný poplach?