Rozhodujeme sa teda pre to, aby sme si zachovali vieru, a nemôžeme sa sklamať, ak sa budeme držať toho, čo Cirkev učila dvetisíc rokov. Kríza je hlboká a tak prefíkane organizovaná a riadená, že skutočne možno veriť, že jej organizátorom nie je človek, ale sám satan. Lebo je to majstrovské dielo satana, že priviedol katolíkov tak ďaleko, aby boli v mene poslušnosti neposlušní celej Tradícii. Typický príklad podáva aggiornamento rehoľných spoločenstiev: z poslušnosti musia byť rehoľníci a rehoľníčky neposlušní zákonom a konštitúciám svojich zakladateľov, ktorým pri skladaní rehoľného sľubu sľúbili poslušnosť. Poslušnosť by musela v tomto prípade spočívať v kategorickom odmietnutí. Autorita, aj keď je zákonná, nemôže prikazovať zlé konanie, hodné zavrhnutia. Nikto nemôže zaviazať niekoho, aby zmenil svoje slávnostné rehoľné sľuby na jednoduché sľuby. Práve tak nás nikto nemôže nútiť stať sa protestantmi alebo modernistami.

Svätý Tomáš Akvinský, na ktorého sa musím stále odvolávať, ide dokonca tak ďaleko, že sa v diele Summa theologica pýta, či naším Pánom predpísané „bratské napomenutie“ môže byť vyslovené aj voči vrchným predstaviteľom. Po prediskutovaní všetkých požadovaných hľadísk odpovedá: „Bratské napomenutie voči predstaveným možno vysloviť, ak ide o otázku viery.“

Keby sme boli vo viere vytrvalejší, neprišli by sme tak ďaleko, aby sme prijímali herézy bez toho, žeby sme ich vôbec boli spozorovali. Začiatkom 16. storočia zažili Angličania dobrodružstvo tohto druhu, ako ho dnes zažívame my, no s tým rozdielom, že u nich sa to začalo ihneď so schizmou. Vo všetkom ostatnom je však podobnosť obdivuhodná a vhodná na to, aby nás pohla k zamysleniu. Nové náboženstvo, ktoré malo neskôr prijať názov anglikanizmus, začalo útokom proti omši, osobnej spovedi a celibátu. Hoci Henrich VIII. vzal na seba obrovskú zodpovednosť za odtrhnutie svojho národa od Ríma, predsa odmietol predložené návrhy v tejto veci. Rok po jeho smrti však bolo nariadením dovolené používanie angličtiny pri slávení omše, boli zakázané procesie a bol nanútený nový omšový poriadok – „Order of Communion“ – Poriadok prijímania, v ktorom však už nie je obetovanie. Aby upokojili kresťanov, zakázali ďalším nariadením všetky druhy zmien, zatiaľ čo tretie nariadenie dovolilo farárom odstrániť z kostolov sochy svätých a Panny Márie. Vznešené umelecké diela sa predávali obchodníkom, tak ako sa to deje dnes v antikvariátoch a na blšom trhu.
Pravá poslušnosť - Arcibiskup Lefebvre, bezradným katolíkom...