Laco Bajzo
ale ved podla konciloveho Nostra Aetate je islam predsa ina forma vyznania, ved mame spolocneho Boha:
Časované bomby Druhého vatikánskeho koncilu (FSSPX)
Dokument II. vatikánskeho koncilu, Nostra aetate #3: „Cirkev sa s úctou pozerá i na moslimov, klaňajúcich sa jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme, ktorý prehovoril k ľuďom. Jeho ustanoveniam, a to aj skrytým, sa usilujú podrobiť z celého srdca, ako sa podriadil Bohu Abrahám, na ktorého sa islamská viera rada odvoláva. (...) Preto majú v úcte mravný život a uctievajú Boha najmä modlitbou, almužnou a pôstom.“

Florentský koncil:
Pápež Eugen IV., Florentský koncil, 1441, ex cathedra: „...Cirkev pevne verí, vyznáva a hlása, že všetci tí, čo sú mimo Katolíckej Cirkvi, nielen pohania, ale i židia alebo heretici a schizmatici, nemôžu mať podiel na večnom živote a pôjdu do večného ohňa, ktorý bol pripravený pre diabla a jeho anjelov, pokiaľ nebudú pripojení do Cirkvi pred koncom svojho života; že jednota tohto cirkevného tela je takej dôležitosti, že iba tí, ktorí v ňom zotrvávajú, majú účasť na cirkevných sviatostiach, prispievajú k spáse a postia sa, dávajú milodary/almužnu a konajú iné zbožné činy a praktiky kresťanskej milície, produkujú večné odmeny; a že nikto nemôže byť spasený, bez ohľadu na to, koľko daroval v milodaroch, dokonca aj keby vylial krv pre meno Krista, pokiaľ nezostal v náručí a jednote Katolíckej Cirkvi.“

Prosím, všimnite si, že ako Florentský koncil dogmaticky definoval nevyhnutnosť katolíckej viery k spáse, zdôraznil modlitby, almužnu a pôsty tých v náručí Cirkvi. Vyhlásil, že taká almužna neprinesie úžitok tomu, kto je mimo Cirkvi. Je zaujímavé, že II. vatikánsky koncil pri chválení moslimov a ich falošného náboženstva používa takmer úplne rovnaký jazyk ako Florentský koncil, ale opäť s opačným významom: II. vatikánsky koncil chváli pôsty, almužnu a modlitby príslušníkov falošného nekatolíckeho náboženstva.
Nostra aetate #3 tiež hovorí, že Katolícka Cirkev sa s úctou pozerá na moslimov, čo sa usilujú podrobiť Bohu z celého srdca, ako sa Bohu podriadil Abrahám. Ale na druhovatikánskom obdive k neveriacim moslimom Katolícka Cirkev nemá podiel. Cirkev túži po obrátení a večnom šťastí všetkých moslimov, ale uznáva, že islam je hrozné a falošné náboženstvo, a netvrdí, že sa podriaďujú Bohu. Vie, že patria falošnému náboženstvu.
Pápež Eugen IV., Bazilejský koncil, 19. zasadnutie, 7. september 1434: „...je tu nádej, že veľmi mnohí z ohavnej sekty Mohameda budú obrátení na katolícku vieru.“ [3]
Pápež Benedikt prísne katolíkom zakázal dávať svojim deťom čo i len moslimské mená pod hrozbou zatratenia.
Pápež Benedikt XIV., Quod Provinciale, 1. august 1754: „Provinciálny koncil vašej albánskej provincie... v treťom kánone, ako viete, okrem iných vecí najslávnostnejšie nariadil, aby sa ani deťom, ani dospelým pri krste nedávali turecké alebo mohamedánske mená... Toto by pre nikoho z vás nemalo byť ťažké, ctihodní bratia, lebo nikto zo schizmatikov a heretikov nebol natoľko neuvážlivý, aby prijal mohamedánske meno, a ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako tá ich, nevojdete do Božieho kráľovstva.“ [4]