Len dve osoby na svete poznali Judášovo mystérium: Kristus a zradca. Šesťdesiat generácií kresťanov si lámalo hlavu na tomto tajomstve, ale Iškariotský ostáva naďalej nepoznateľným, čo aj má na svete zástupy učeníkov. To je jediné ľudské tajomstvo v evanjeliu. Bez ťažkostí chápeme zverskosť Herodesovu, hnusnú závisť farizejov, pomstivú zlosť Annášovu a Kaifášovu, zbabelú povoľnosť Pilátovu. Nechápeme však ohavnosť Judášovu. Štyria evanjelisti nám veľmi málo hovoria o ňom a dôvodoch, ktoré ho pohli predať svojho kráľa.
„Diabol,“ hovoria, „vstúpil do neho.“ Ale tieto slová sú len definíciou jeho zločinu. Zlo sa zmocnilo jeho srdca: teda znenazdajky. Deň predtým, možno pred večerou v Betánii, nebol ešte Judáš v rukách nepriateľa. Ale prečo naraz padol? Prečo satan vstúpil práve do neho, a nie do ostatných?
Tridsať strieborných je veľmi malá suma, najmä pre človeka, ktorého lákalo bohatstvo. Na dnešné peniaze by to nebolo ani sto lír, a keby bola skutočná cena, alebo ako to nazývajú národohospodári, kúpna cena peňazí za oných čias desať ráz väčšia, nezdá sa nám, že by tisíc lír bolo stačilo na navedenie muža, ktorého nám jeho druhovia predstavujú ako veľkého lakomca, aby predal človeka a aby sa dopustil najhoršej zrady, akú nám kedy dejiny zaznamenali. Hovorí sa, že tridsať strieborných je cena jedného otroka.
Ale pôvodný text Exodu nám hovorí, že tridsať šekelov musel zaplatiť ako náhradu majiteľ bujaka, ktorý preklal otroka alebo otrokyňu. Bolo to príliš zvláštne, aby mohli učení členovia najvyššieho súdu v tej chvíli rozmýšľať o nejakom predošlom prípade.
Najväčšmi svedčí pre tradíciu úrad, ktorý si Judáš vyhradil pre seba medzi dvanástimi. Medzi nimi bol bývalý mýtnik Matúš, ktorému by právom bolo prináležalo starať sa o tých pár groší, čo mali na spoločné výdavky. Namiesto Matúša je však správcom milodarov muž Iškariotský. Už aj spravovanie peňazí, čo aj cudzích, kazí. Niet sa teda čo čudovať, že Ján volá Judáša zlodejom: „..pretože mal mešec, kradol, čo do neho dávali.“ Predsa len nás mýli to, že tento lakomec ostal dlho v spoločnosti chudobných. Keby bol chcel žiť len z krádeží, bol by si iste našiel lepšie a výnosnejšie miesto ako to, ktoré prijal. A keby bol potreboval tých tridsať strieborných, či by si ich nebol mohol zaopatril ináč, napríklad tak, že by bol utiekol s mešcom, a nemusel by navrhovať kňazom, že im predá Ježiša?
Tieto úvahy zdravého ľudského rozumu, pokiaľ ide o taký neobyčajný zločin, už od počiatku viedli mnohých hľadať iné motívy tohto ohavného predaja. Istá sekta heretikov, Kainiti, tvrdila, že Judáš, vediac o tom, že Ježiš podľa vôle Otca a svojej vôle mal byť vydaný zradou na smrť – aby nič nechýbalo pri mukách vykúpenia – s veľkou bolesťou vzal na seba večnú hanbu, aby sa všetko naplnilo. Judáš bol podľa nich dobrovoľným a nevyhnutným nástrojom vykúpenia, a tak bol hrdinom a mučeníkom a je hodný pocty, a nie preklínania.
Podľa iných Iškariotský, ktorý miloval svoj národ a čakal jeho vykúpenie a možno, že patril k zelótom, pripojil sa k Ježišovi, dúfajúc, že on je mesiáš, ktorý vykoná dve úlohy: bude kráľom odplaty a obnovenia Izraela. Keď sa pre svoju tuposť pomaličky presvedčil, že sa stretol s mesiášom celkom iného rázu, zradil ho nepriateľom, aby zadosťučinil svojmu hnevu.
Umývanie nôh Ale táto fantázia, ktorú ani kanonické , ani apokryfné texty ničím nepodporujú, nepostačí na to, aby ospravedlnila Kristovho zradcu. Mohol odísť od neho a hľadať si iných spoločníkov, ktorých, ako sme videli nebolo málo. Iný povedal, že pravú príčinu treba hľadať v strate viery. Judáš predtým pevne veril v Ježiša a teraz už nemohol veriť. Slová o nastávajúcom konci, strašné nepriateľstvo k hlavnému mestu, to, že neprichádzala nijaká predzvesť blížiaceho sa víťazstva, spôsobili, že stratil akúkoľvek dôveru v toho, ktorého dosiaľ nasledoval.
Nevidel blížiť sa kráľovstvo a nevidel blížiť sa smrť. Možno aj počul, keď sa táral medzi ľudom, že sa chystajú na Ježiša, a obával sa, že sa najvyšší sú neuspokojí s jednou obeťou, ale že odsúdi všetkých, ktorí dlhšie chodili s Ježišom. Premožený strachom- a to bol spôsob, ktorý použil diabol, aby vošiel do neho – si myslel, že zradou si zachráni život. Nevera a zbabelosť boli hanebnými pohnútkami jeho ohavnosti.
Istý Angličan, povestný ako používateľ ópia, vymyslel novú obranu zradcu. Judáš veril: ba veril až priveľmi. Bol natoľko presvedčený o Ježišovi ako o pravom Kristovi, že ho chcel donútiť vydaním do rúk súdu, aby už konečne prejavil svoje mesiášstvo. Nemohol veriť, že Ježiša zabijú, taká silná bola jeho viera. Alebo ak naozaj mal umrieť, vedel s istotou, že potom vstane, aby sa zjavil po pravici Otca ako kráľ Izraela a sveta. Aby posúril veľký deň, v ktorom konečne mali dostať aj učeníci odmenu za vieru, chcel mu Judáš, presvedčený o nedotknuteľnosti svojho božského priateľa, poskytnúť príležitosť, aby pred tvárou tých, ktorých mal vydediť, dokázal, že je pravým Synom Božím. To, čo urobil Judáš, nie je zrada, ale nepochopenie učenia majstrovho. Nezradil pre zisk, ani z pomsty alebo zo zbabelosti, ale z nerozumnosti.
Hodina temnôt Iný sa zase vracajú k myšlienke pomsty. Nemôžeme zradiť bez nenávisti. Prečo Judáš nenávidel Ježiša? Spomínajú večeru v Šimonovom dome a myslia na nard kajúcnice. Výčitka Ježišova vraj nahnevala učeníka, ktorého už aj predtým Ježiš pokarhal pre lakomosť a pokrytectvo. K zlosti sa pridala závisť, ktorá veľmi bujnie v srdciach nízkych ľudí. Len čo sa mu zdalo, že sa môže bez nebezpečenstva pomstiť, odobral sa do paláca Kaifášovho.
Myslel si však naozaj, že jeho udanie spôsobí Ježišovu smrť? Alebo predpokladal, že sa uspokoja s bičovaním a zákazom hovoriť pred ľudom? Jeho ďalší osud vzbudzuje zdanie, že Ježišovo odsúdenie ho strašne zmiatlo ako hrozný neočakávaný následok jeho bozku. Matúš vykladá o jeho zúfalstve spôsobom, ktorý dáva predpoklad, že Judáš naozaj skúsil hrôzu toho, čo sa stalo jeho vinou. Peniaze, ktoré získal, ho pália a keď sa kňazi zdráhajú prijať ich nazad, hádže ich do chrámu. Ale ani potom nemá pokoja a uteká sa obesiť, aby umrel v ten istý deň ako jeho obeť. Ľútosť taká prudká , že privádza až k odmietnutiu života, vzbudzuje myšlienku na netušené a neočakávané odhalenia.
I pri všetkom skúmaní nespokojných hromadia sa záhady okolo osoby Judášovej. Ale dosiaľ sme sa nedovolávali svedectva toho, ktorý poznal lepšie ako my, ba lepšie ako Judáš pravé tajomstvo zrady. Len Ježiš, ktorý videl až do duše Iškariotského, ako vidí do duše všetkých, a ktorý vopred vedel, čo Judáš urobí, môže povedať posledné slovo.
Kohúti spev Ježiš si vybral Judáša, aby bol jedným z dvanástich a aby bol zvestovateľom Radostnej zvesti. Či by ho bol povolal k sebe a či by ho bol držal pri sebe, keby bol vedel, že je nenapraviteľným zločincom? Či by mu bol zveril to, čo mal najdrahšie a najcennejšie na svete: zvestovanie kráľovstva?
Až do posledných dní, ba až do poslednej hodiny Ježiš nezaobchádzal s Judášom ináč ako s ostatnými. Aj jemu, ako ostatným jedenástim, dáva svoje telo pod spôsobom chleba a svoju krv pod spôsobom vína. Aj Judášove nohy – tie nohy, ktoré ho ponesú do Kaifášovho domu – umývajú tie ruky, ktoré budú pribité spoluvinou Judášovou na druhý deň. A keď Judáš príde za svetla lámp a mihania sa mečov pod tieň olív a pobozká – s prekypujúcou vrelosťou, hovorí Matúš – ešte krvou spotenú tvár, Ježiš ho neodmietne, ale mu povie: „Priateľu, prečo si prišiel?“
Priateľu! Ježiš sa posledný ráz zhovára s Judášom a aj v tejto poslednej chvíli nevie nájsť iné slovo, ako to, ktoré používal stále a ktorým ho oslovil po prvý raz. Judáš je v jeho očiach nie mužom temnôt, prichádzajúcim potme, aby ho vydal drábom, ale priateľom, tým istým, ktorý pred pár hodinami sedel s ním pri tanieri bylín a baránka a ktorý s ním pil z jedného pohára. Ten istý, ktorý toľko ráz spolu s ostatnými počúval v tieni lístia a stromov ako žiak, priateľ a brat veľké slová sľubu.
Roztrhnuté rúcho. „Zaprisahám ťa skrze Boha živého, či si ty Kristus, Syn Boha živého!“ Kristus povedal pri večeri slová: „Beda tomu, skrze ktorého Syn človeka bude zradený! Lepšie by bolo, keby sa ten človek nebol vôbec narodil.“ Ale teraz, keď je zradca pred ním, keď zrada je dokonaná a Judáš k zrade pridáva pohanu bozkom, na ústach toho, ktorý hlásal lásku aj k nepriateľom, odznejú sladké, obvyklé, božské slová: „Priateľu, prečo si prišiel?“
Ešte aj svedectvo zradeného zvyšuje našu bezradnosť namiesto toho, aby odkrylo závoj strašného tajomstva. On vie, že Judáš je zlodej, a zveruje mu mešec, vie, že Judáš je zvrhlý, a dáva mu poklad pravdy oveľa cennejší, ako sú poklady sveta. Vie, že ho Judáš zradí, a on ho robí účastným svojho božstva tým, že sa mu podáva v smidke chleba a kvapke vína, vidí, že Judáš privádza bandu žalárnikov, a on ho oslovuje ešte raz, tak ako predtým, posvätným meno priateľstva.
„Lepšie by bolo, keby sa ten človek nebol vôbec narodil!“ Tieto slová môžu skôr vyvolať ľútosť nad osudom, ktorému nemožno vyhnúť, ako odsúdenie. Ak Judáš nenávidí Ježiša, nevidíme ani v jednej chvíli, že by Ježiš cítil odpor k Judášovi. Ježiš vie, že hnusný obchod Judášov je potrebný, ako je potrebná slabosť Pilátova, hnev Kaifášov, pľurie vojakov a drevo kríža. Vie, že Judáš musí urobiť to, čo robí, a nepreklína ho, ako preklína ľud, ktorí chce jeho smrť, a kladivo, ktoré ho pribíja na kríž. Prosí ho len o jedno: „Priateľu, čo chceš urobiť, urob čím skôr!“
Judášovo tajomstvo je priviazané dvojitým uzlom k tajomstvu vykúpenia a pre nás maličkých ostane tajomstvom. Ani jedna analógia nám ho nemôže vysvetliť. Aj Jozefa predali bratia, z ktorých sa jeden volal Judáš, ako Iškariotský, a predali ho za dvadsať strieborných Izraelitom. Ale Jozef, ten predobraz Ježiša, nepredali nepriateľom, ani ho nepredali na smrť. Ako náhradu za tento predaj stane sa Jozef bohatým, takže môže obohatiť svojho otca, a šľachetným, takže odpustí svojím bratom.
Ježiš nebol len zradený, ale aj predaný, zradený za odmenu, predaný za nízku cenu, vymenený za predajný peniaz. Bol predmetom výmeny, plateným a dodaným tovarom. Judáš, bankár a pokladník, nepredstavil sa len ako udavač, ako vrah, ale aj ako obchodník, ako predavač krvi.
Židia, ktorý sa vyznali v krvi, ktorí každý deň zabíjali a sekali obete, títo mäsiari Najvyššieho boli prvými a poslednými odberateľmi Judášovými. Predaj Ježiša bol prvým obchodom obchodníka náhodného, slabý síce obchod, ale koniec koncov bolo to riadne a pravé uzavretie zmluvy, bola to právoplatná kúpnopredajná zmluva, zmluva ústna, ale dodržaná stránkami.
Keby Ježiš nebol býval predaný, bolo by niečo chýbalo k dokonalej potupe tejto obete, keby boli za neho zaplatili veľa – tristo šekelov namiesto tridsiatich – a nie striebrom, ale zlatom, ohavnosť by sa bola zmiernila, čo aj len trochu. Od večnosti bolo určené, že ho predajú za málo peňazí, len aby v každom prípade boli pri tom peniaze. Aby vysvitlo, že nekonečná hodnota je nadprirodzená, ale možno ju odovzdať, bolo ju treba vymeniť za celkom nepatrnú hodnotu, za kov, ktorý ani nie je hodnotou. Či to neurobil aj On, Predaný, ktorý chcel krvou jediného človeka vykúpiť krv ľudstva preliatu na zemi od Kaina až po Kaifáša?
Keby ho boli predali ako otroka – ako toľko tiel obdarených dušou bolo v tých časoch predaných na trhoch – keby ho boli predali ako majetok, ktorý donáša úžitok, ako ľudský kapitál, ako živý pracovný nástroj, ohavnosť by bola zmizla a vykúpenie by bolo oddialené. Predali ho však spôsobom, ako mäsiar kupuje zviera, aby ho zabil a po kúsku predal tým, ktorí požívajú mäso. Kostolný mäsiar Kaifáš nemal za svojich čias ani jednu takú ohromnú obeť. Už tisíc rokov sa živia kresťania touto obeťou a stále je celá, a tí, ktorí ju jedia, nie sú sýti.
Každý z nás prispel príslušným podielom, nesmierne malým podielom na to, aby kúpil od Judáša túto nevyčerpateľnú obeť. Všetci sme prispeli niečím k sume, za ktorú bola kúpená krv Osloboditeľa. Kaifáš bol len naším splnomocnencom. Pole Hakeldama, ktoré kúpil za odhodené peniaze, za cenu krvi, je naším dedičstvom, naším majetkom. Toto pole sa zväčšilo zvláštnym spôsobom, rozšírilo sa tak, že pokrýva skoro polovicu zeme: celé preľudnené mestá, krásne osvetlené, vymetené mestá s obchodmi a bordelmi sa tam lesknú od severu až na juh.
A aby tajomstvo bolo väčšie, aj Judášove peniaze, tisíc ráz znásobené zradami toľkých storočí, a uzavretými, zväčšené úrokmi, tak sa rozmnožili, že ich nemôžeme ani spočítať. Teraz – a to môžu dosvedčiť účtovníci, tí praví haruspikovia nášho veku – všetky nádvoria chrámu by nestačili prijať peniaze, zrodené z tých tridsiatich strieborných, ktoré tam hodil v šialenej ľútosti muž, ktorý predal svojho Boha.
