Sv. Juliana, panna

13. júna 2021 Svätec týždňa

Životopisné údaje

Sv. Juliana sa narodila roku 1270 v meste Florencia v Taliansku. Jej otec sa menoval Karissimus Falkonieri a bol bratom sv. Alexa, ktorý so sv. Filipom Benitom a ďalšími založil rád Servitov. Karissimus žil až do svojho vysokého veku veľmi svetácky a len roku 1263 sa podarilo sv. Alexovi svojho brata na cestu kresťanských cností obrátiť. Cestoval ku pápežovi Urbanovi IV. a vyprosil si od neho po skrúšenom pokání odpustenie hriechov. A od toho času žil bohatý zeman veľmi nábožne. Matka sv. Juliany, Reguardata, bola veľmi nábožná a šľachetná. Rodičia nemali až do vysokej staroby žiadnych detí. Aby dosiahli milosti u Boha, vystavali vo Florencii kostol k úcte zvestovania Panny Márie, a Boh ich potešil v pozdnej starobe dcérou Julianou.

Prvé slová, ktoré Juliana vysloviť mohla, boli: «Ježiš a Mária.» V útlej mladosti sa naučila poznať, že najväčším nešťastím na svete je hriech a preto žila útla Juliana veľmi nábožne.

Sv. Alex, ktorý ju vychovával, riekol ku švagrinej Reguardate: «Neporodila si dievča, ale anjela.» Starostlivá matka ju učila i ručným prácam. Juliana odkladala ihlu, stavala si oltáriky, čítavala pri nich nábožné knihy a prespevovala piesne k úcte Panny Márie. Matka napomínala ju, aby sa i v ručných prácach vycvičila, lebo že sa nevydá. Ona ale odpovedala: «Mať moja, dúfam, že sa Matka Božia v čase potreby o mňa postará.» A dobrá matka ju nechala na pokoji.

Po otcovej smrti pýtal bohatý zeman Falko krásou ducha a tela prekvitajúcu pannu Julianu za manželku. Matka sa tomu tešila, a rodina myslela, že týmto manželstvom mocnejšou a ešte slávnejšou sa stane. Inak zmýšľala Juliana. Myšlienky jej boli usporiadané jej vychovávateľom sv. Alexom a jej rozhodnutie potvrdené, podľa ktorého chcela vstúpiť do služby Božej. Márne boli napomínania starostlivej matičky a ctižiadostivej rodiny; ona nedbala na úsudky sveta: zložila sľub, že sa odrieka sveta a Bohu celkom obetuje. Keď to jej strýc sv. Alex a sv. Filip Beniti počuli, boli od radosti bez seba. Roku 1284 prosil Filip Beniti v zhromaždení rádu Servitov, aby pätnásťročná Juliana bola prijatá do rádu.

Hoci bola veľmi mladá, prejavovala takú svätú vážnosť, že bola považovaná za staršiu a v duševnej dokonalosti vysoký stupeň dosiahla. Po dokonalej príprave odovzdal jej sv. Filip slávnostným spôsobom rúcho rádu: čierny plášť, dlhé rúcho, pás a závoj. A keď bola obliekaná, položil jej na hlavu korunu, podal do ruky knihu a sviecu. Pri odovzdávaní týchto vecí napomínal ju sv. Filip oduševnene.

A tak sa stala Juliana novickou rádu Servitiek, nazvaných Mantellatky. Do smrti matkinej prebývala Juliana v rodičovskom dome a svedomite plnila povinnosti svojho rádu. Roku 1285 zložila do rúk sv. Filipa Beniti slávnostný sľub. Od toho času venovala dni a noci sv. cvičeniam, modlitbám a nadšeným rozjímaniam. Pred každou modlitbou predpísaných hodiniek pomodlila sa vždy modlitbu «Zdravas Mária» a pri konci pieseň «Salve Regina», ako ju to strýc, sv. Alex, naučil.

Smrť sv. Filipa, jej duchovného otca, veľmi dojala citlivé srdce zbožnej panny. Príkladný a nábožný jej život nasledovali nezadlho mnohé vznešené panny vo Florencii. To pohlo šiesteho generála Servitov, otca Andreja, aby roku 1304 potvrdil skrze Julianu založený tretí rád Servitov. Juliana bola vyvolená za priorku a predpísala svojmu rádu pravidlá života, ktoré i pápež Martin IV. potvrdil. Povolanie rádu bolo nemocných obsluhovať a iné skutky kresťanskej lásky vykonávať.

Juliana, ako zakladateľka tohto rádu, plnila si svoje povinnosti príkladne. Pri tom žila veľmi prísno. V stredu a piatok nepožívala ničoho, v sobotu chlieb a vodu; v ostatné dni len veľmi málo jedávala, že sestry sa divili nad tým, čím svoj život udržuje. Spávala na holej zemi, okolo bedier sa obvíjala železnou reťazou. Trikrát v týždni prijímala Božie Telo.

Takto žila sv. Juliana do svojho vysokého veku. Keď mala sedemdesiat rokov, bol jej žalúdok taký oslabený, že neprijímal okrem trochy vína s vodou nič. Sotva mohla prijať Božie Telo. I veľmi nad tým smútila. Spovedný otec jej radil, aby prijímala aspoň duševným spôsobom a síce pohľadom na najsvätejšiu Sviatosť oltárnu.

Keď cítila, že sa blíži jej posledná hodina, prosila kňaza, aby Božie Telo v jej izbičke nechal, žeby sa mu mohla klaňať. Keď jej žiadosť vyplnil, zahorela jej vyblednutá tvár ohnivou láskou k Bohu; i prosila, žeby korporál (posvätená šatôčka, na ktorej Božie Telo s kalichom stáva) na jej hruď prestrel a svätú hostiu nad srdcom položil. Jej tvár sa skvela nebeskou slasťou. Zrazu vzdychla: «Ó môj sladký Ježišu!» Posvätená hostia zmizla a nikde ju nemohli nájsť. A sv. Juliana tíško usnula v Pánu. To stalo sa 19. júna roku 1341. Sv. Juliana sa vyobrazuje v rúchu mníšok Servitiek, na prsiach s krížom v kruhu, ktorý má podobu sv. hostie.

Poučenie

Svätá Juliana sa odriekla sveta a žila len láske svojej ku Ježišovi Kristovi. Vynasnažovala sa i v kláštore a o samote tak žiť, aby zmyslami jej svetský duch nebol ovládaný. Strážila si každé pohnutie svojho srdca i mysle a usilovala sa ho potlačiť ustavičnými pôstami a neúnavnými modlitbami. Mnohé tisíce ľudí plávajú s prúdom tohto sveta, užívajú si pôžitky, rozkoše, hoci im často svedomie šeptá slová sv. Petra (4, 18): «Keď spravodlivý sotva spasený bude, kde sa ukáže bezbožný a hriešnik?»

Ako žiarila tvár umierajúcej sv. Juliany láskou nekonečnou, keď kňaz položil sv. Telo Kristovo na jej srdce! Láska Ježiša Krista bola jej najväčším pokladom, najväčšou rozkošou. Kresťan, pýtaj sa sv. Juliany, aký cit prechováva pre veci tohto sveta; pýtaj sa jej vo svojej pochybnosti o radu: čo ti odpovie? S poľutovaním pozerá na teba, keď vidí, s akou usilovnosťou sa zháňaš po pozemských statkoch, pôžitkoch a dôstojnostiach, ktoré budeš musieť pri smrti opustiť. Kresťan, neviaž svoje srdce k zemi; pozdvihuj ho k nebu, pre ktoré si stvorený! A spojený budeš tak pri smrti svojej s Ježišom Kristom v láske, ako zomierajúca sv. Juliana.

Modlitba

Ó Bože, ktorý si svätú Julianu, pannu Svoju, v poslednej nemoci divotvorným spôsobom telom a krvou Svojho jednorodeného Syna nasýtiť ráčil, vyslyš naše pokorné prosby, žeby sme i my na jej príhovor v smrteľnom boji najsvätejšou Sviatosťou posilnení a občerstvení do nebeského kráľovstva prísť mohli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen

Z denní liturgie
liturgie.cz/misal/06mezidobi/11_00.htm

1. čtení:
Čtení z knihy proroka Ezechiela.
Tak praví Pán, Hospodin: "Já vezmu z vrcholku vysokého cedru slabou větévku, ulomím ji z jeho nejvyšších výhonků a zasadím ji sám na vysoko vyčnívající hoře. Na vysoké Izraelově hoře ji zasadím, vyžene větve, vyraší výhonky,ponese plody, stane se nádherným cedrem. Pod ním budou hnízdit ptáci všeho druhu, budou hnízdit ve stínu jeho ratolestí. Poznají pak všechny polní stromy, že já jsem Hospodin: ponižuji strom vysoký, povyšuji strom nízký, dávám uschnout stromu zelenému, vypučet stromu suchému. Já, Hospodin, jsem to řekl a učinil.",
Ez 17,22-24

Žalm:
Dobré je chválit Hospodina.

Dobré je chválit Hospodina,
opěvovat tvé jméno, Svrchovaný!
Zrána hlásat tvé milosrdenství
a za noci tvou věrnost.

Spravedlivý pokvete jak palma,
poroste jak cedr na Libanonu.
Kdo jsou zasazeni v domě Hospodinově,
pokvetou v nádvořích našeho Boha.

Ještě ve stáří budou přinášet užitek,
zůstanou šťavnatí a svěží,
aby hlásali, jak spravedlivý je Hospodin,
má skála, v němž není nepravosti.
Zl 92(91)

2. čtení:
Čtení z druhého listu svatého apoštola Pavla Korinťanům.
Bratři! Jsme ustavičně plni důvěry. Víme, že dokud jsme doma v tomto těle, jsme jako vyhnanci v cizině, daleko od Pána. (To proto, že) v nynějším stavu (v Boha jen) věříme, ale dosud ho nevidíme. Jsme však plni důvěry a chtěli bychom raději opustit domov tělesný a odebrat se do domova k Pánu. A proto stůj co stůj usilujme o to, abychom se mu líbili, ať už v domově (těla) zůstáváme, nebo se z něho odebíráme. My všichni se přece musíme objevit před Kristovým soudem, aby každý dostal odplatu za to, co za života udělal dobrého nebo špatného.
2Kor 5,6-10

Evangelium:
Mk 4,26-34