" Jediné náboženstvo, ktoré rešpektujem je islam. A jediný prorok, ktorého obdivujem je Mohamed" A.Hitler ako sa snívanie hejslovákov + superkatolíkov o svojeti môže zmeniť na námesačnosť

Poučili sme sa z Prvého Slovenského štátu?
Kresťan, zvlášť katolík, by nemal byť jednostranne iba proti boľševizmu,
ale aj proti hriechom nacizmu, však?
Naša história je aj o tom, ako mnohí katolíci snívali o svojeti ,
ale žijú dodnes ako námesační
Proti Gogovi sme bojovali. Ale v spojenectve s Magogom..?
Dodnes nemáme jasno, čo sa vlasne stalo. Aj kde bola naša chyba

Jeden zo zaujímavých unikátov sa udial u nás v r. 1939 – 45.
Naokolo zúrila 2.svetová vojna a u nás sa budovalo. Slovenský štát
nemožno hodnotiť čiernobielo. Bola besná vojnová doba.

„Stali sa veci, ktoré sa nikdy nemali stať. Na zločinné vraždenie občanov židovského pôvodu v plynových komorách nemožno nájsť primerané slová hrôzy a odsúdenia,“ povedal Ján Chryzostom Korec o situácii na Slovensku počas vojnového štátu.

„Pokiaľ ide o prezidenta Jozefa Tisa, povedal by som, že prekazil a chcel prekaziť mnohé zlé veci. Nepodarilo sa mu prekaziť všetko, boli tu Nemci, bol tu Hitler, boli tu nacisti, tu boli slovenskí kolaboranti. Celá stredná Európa bola vydaná Hitlerovi. Nevieme si predstaviť, aká to musela byť strašná situácia a aký veľký tu bol strach a čo to znamenalo postaviť sa proti Hitlerovi. A Tiso to niekoľkokrát spravil,“

V prvom rade chránil svoj národ. Ako kresťanský politik bol
svojský, mal dobrú vôľu pozdvihnúť národ, chcel jeho vonkajšiu
prosperitu, ale ako katolíckemu kňazovi mu vyhlásenie za svätého
nehrozí. Od duchovného sa totiž očakáva predovšetkým prosperita
vnútorná. To vonkajšie má byť až druhoradé. Je to príklad, ako môže
dopadnúť jeden z nás, ktorý má ohlasovať Kristovo Božie Kráľovstvo,
ale pomýli si ho s pozemskými záležitosťami. Amatérčina ako hrom.
Nazývame to moderne strata kňazskej identity. Úspechy vonku nám
toťiž môžu otupiť duchovný zrak, stratíme bedlivosť a nebadane
sa zamoceme. Toľkokrát sa to už opakovalo. Poučíme sa niekedy?
Je nevyzretosťou viery a veľkou naivitou takto prilacno podľahnúť
pokušeniu nacionalizmu a trocha i mesiášskym komplexom.

„Je našim nešťastím, že máme zlé náboženstvo. Prečo nemáme náboženstvo ako Japonci, ktorí považujú sebaobetovanie za vlasť za najvyššiu cnosť? Tiež náboženstvo mohamedánov by nám vyhovovalo lepšie než kresťanstvo, ktoré je poddajné a ochabnuté.“ A.H.

Mučeníci boli za pravdu evanjelia umučení. S vlkmi sa veru nekamarátili.
Mali sme v čele štátu nevyzretého pána farára, čo voči vlkom boľševizmu bojoval,
ale s iným typom zvlčilosti, nacizmom, spolupracoval. A to bola anomália.

Keďže bol aj katolíckym kňazom, a nie laikom, čo navrhoval v liste
zbožný biskup Gojdič z Prešova, budilo to divné kontroverzné dojmy
a antiklerikálny odpor, hlavne pri deportácii židov.

Jozef Tiso bol poslancom, ministrom zdravotníctcva , predsedom vlády i
prezidentom. Závratná kariéra. Tou sa ten skromný chlapec aj pripil. Bol
profesorom katolíckej morálky, čiže mal byť odborníkom špecialistom
na rozlišovanie dobra a zla. Navonok skvelá značka. Ale vo vnútri nie.
Češi nás držali nakrátko. Maďari na nás striehli ako mačka na myš.

11.3. 1939 sa vzdal nekaríéristicky predsedníctva vlády a odišiel na faru
do Bánoviec kde bol ešte aj farárom. Veľa funkcií naraz, aj to my
tu roky trénujeme. Ak by sme žili bratstvo, tak by sme sa aj podelili.
V Európe diktoval politiku Hitler. Ten za ním poslal svojich agentov
s tým , že nám pomôže bleskovo sa osamostatniť od Čechov. Tí o
samostatnosti– autonómii, nechceli dlho počuť nič. 13.marca si Hitler
predvolal Tisu do Berlína a tam ho naplašil, že nášmu národu hrozí
„zánik“ a rozdelenie medzi Poľsko a Maďarsko. Vraj jediná možnosť:
samostatné Slovensko. 14.3. po vypočutí odkazu z Berlína sa poslanci
SNR rozhodli jednohlasne vyhlásiť náš prvý slovenský štát .
Sice pod tlakom, ale pre národ to bola historická chvíľa a veľká vec.
Tak nám vlastne fúrer pomohol, na čo sme si stáročia netrúfli.

Oveľa primeranejšie by bolo, keby prezident bol laikom,
aj aby sme vtedy boli Protektorát Slovensko,
a voči násilnej anexii reagovali rezistenciou, ako Česi a Moravania.
A nešaškovali radšej s predčasne s povýšením na štátnosť,
ktorá bola lživo ľudu prezentovaná ako naša samostatnosť a nezávislosť,

ale bola iniciovaná psychopaticko individualistickým vojnoštváčšskym fúrerom,
na ktorú vtedy zjavne ešte neozrel čas. Ten prirodzene prišiel až v r. 1993

Jednoznačne to bolo naše podľahnutie dejinnému pokušeniu.
Nasledovalo nerobenie z toho žiadneho pokánia.
Toto je vizitka polokatolicizmu, nie sv. katolíckej viery.

„ Či už Starý zákon alebo Nový zákon – všetko je to jeden veľký židovský švindeľ. “ A.H.

Špinavá hra mocných mala paradoxne aj svetlú stránku. Kňaza Tisu
zvolili za prvého prezidenta. Vo štátiku bol pokoj a vonkajšia prosperita.
V školách sa učilo po kresťansky. Cirkevné ideály išli do praxe a boli
sme Slováci a kresťania zrazu na vrchole. Nebola to zásluha iba
politiky, ale isto aj zbožnosti ľudu, ktorý sa modlí už stáročia aj
k Sedembolestnej Panne. Pánmi skúšaný a bitý slovenský národ sa
konečne nadýchol, po tisícročí mu sebavedomie prudko stúplo. Paradoxne
cez vojnu, keď iné národy vzdychali a boli masovo pošiapavané všetky práva.

Nemecké okupačné vojská
ustupovali cez naše územie po prehratej bitke pri Stalingrade. Na
Slovensku v 1944 vypuklo proti nim povstanie. Jeho čelný predák a
neskorší československý prezident Gustáv Husák o SNP napísal:
“ V podstate to nebolo ani slovenské ani národné povstanie,
nestála za ním ani väčšina slovenského národa, ale iba menšina, a to
komunisti, Čechoslováci a ľudia orientovaní na Beneša. Masa
slovenského obyvateľstva šla za slovenskou vládou a jej prezidentom
Dr. Tisom.“ Je zaujímavé, že keď nemecké vojská vyhrávali, tak sme
boli ticho a v strachu. Keď začali prehrávať a ustupovať cez naše
územie, tak sme chytili zbrane a začali sme bojovať. Neboli sme my
až takí veľkí víťazi a vojnoví hrdinovia. Kde bola láska k nepriateľom
v hodine navštívenia? Ak by sme ostali neutrálni, front by prešiel a
mohli sme sa krviprelievaniu vyhnúť. Netrestali našu nenávisť aj
prehrávajúci nacisti aj takou tvrdou silou navonok, s akou sa stretli
v našom vnútri?

A či sa národu komunisti po vojne nepomstili takou
železnou päsťou, akou bol náš tvrdý boj proti boľševizmu pod
vedením pána prezidenta? Ten ako kňaz nás mal poučiť niečo
o duchovnom boji, nie iba tom vonkajšom. Naučiť nás viac milovať
vlasť nebeskú, než tú pozemskú.

Kde bolo ohlasovanie lásky k nepriateľovi? Úplne v háji??

„Ako kresťan nemám povinnosť nechať sa podvádzať,
ale mám povinnosť byť bojovníkom za pravdu a spravodlivosť.“ A.H.

„Zástupca stvoriteľa“ a
arcisociopat Hitler vyhlásil vojnu celému svetu. Preto sa ten svet
v sebaobrane spojil, aby ho spacifikoval. Tak sa stalo až v máji 1945.
Tiso pravdepodobne naivne uveril, že nemecké vojská sú vojská božie,
lebo chránili slovenskú vládu a vrajkresťanský štátik, bojovali voči
bezbožnému boľševizmu aj proti židovskému kapitálu, ktorý hýbe
rafinovane týmto svetom.

Proti Gogovi sme bojovali. Ale v spojenectve s Magogom..A to je nemalý hriech.
A sme tým dodnes po 85 r. mentálne aj duchovne poznačení.
Fašizmus majú mnohí stále vo svojej slovanskej krvi, aj v ich komunikácii "kyjakom"...

Po 2. svet. vojne však zostali desiatky miliónov
mŕtvych a obrovské škody po zbombardovaných mestách.
Trpké ovocie šialených plánov fašistov - mohamedofilov. Určite nie vojsk božích.

II. sv.vojna bola tiež vojna kryptomoslimov najmä proti židom aj slovanom?

" Iba jediné je náboženstvo, ktoré rešpektujem: islam.
Iba jediný je prorok, ktorého obdivujem, Mohamed" A.H.

Pápež ich včas v r. 1937 encyklikou varovne a jasne napomenul.
Celkom naopak - nemeckí biskupi ich veľmi unáhlene do tohoto boja požehnali
a nemcov v pastierskom liste dva týždne po vypuknutí nafingovanej
vojny proti Poľsku vyzvali verne poslúchať ich fanatického vlka, lačného po ruských stepiach..

To, ako mnohí vrajkresťania kolaborovali a boli nadšení predchodcom antikrista,
to sa v týchto polokatolícizmom zaplavených končinách dozviete iba pri výnimočnom pošťastení...
Tieto temné tajomstvá, s kým sme a ako nezodpovedne naši dedovia to vlastne položili našu štátnosť
nám náš vrajosvietený pán prezident neprezradil ani v rozlúčkovej reči pred popravou.

II. SV začala 1.9. 1939. V 1942 prišla bitka pri Stalingrade, kde nemci prehrali a začali ustupovať. Na Rusko im osud nedovolil siahnuť a vylámali si na ňom zuby ako Napoleon. Veľkí a bohatí oligarchovia z jednej strany zaplatili ich úspechy a tí druhí porážku. Nemali na nich a tak sa začali kruto mstiť tým chudobnejším. Našich židov odišlo
sedemdesiattisíc. Nie však pracovať, ako nás nemci oklamali, ale do
plynovej pece. 8 židovských rabínov prosilo, aby Tiso prezidentom
ostal. Mnohým totiž udelil prezidentskú výnimku.Tak im zachránil
život. Takých bolo vraj až 33 000. Deportácie by Nemci spravili i bez
slovenskej vlády. Ale oveľa dôslednejšie.

„ Raz nastane doba, kedy na kazateľniciach budú stáť len úplní idioti,
ktorí budú kázať pre pár starých báb. “ A.H.

Menšinu Židovských občanov sme chránili, väčšinu ale nie, a čo
kresťanov? Či sme tým dali správnu orientáciu ? Orientáciu
na Božiu ríšu ? Za vonkajšie dejinné úspechy však zaplatil náš
prezident trpkou osobnou prehrou. Že bol nielen trochu namočený
do geopolitického hazardu, svedčí viac skutočností
Porážka SNP 3O.10.1944 ako náš historický „zlatý klinec“? V Banskej Bystrici
Nemci oslavovali svoje posledné „víťazstvo“ nad partizánmi SNP.
Vraj v neplánovanom programe po tichej sv. omši
v tunajšej katedrále rečnil potom na námestí, blízko Bú, kde volal na
česť fúrerovi , jeho vojskám i pomocníkom SS. Vyznamenal osobne
nemeckých vojakov, bojovníkov proti odbojným povstalcom.
Keby po Nemcoch nezačali strieľať, oni by odišli
a nebolo by 111 strašne vypálených obcí ani 13 tisíc obetí.

Doboví svedkovia tvrdia, že tak zachránil Zvolen, Martin a Banskú
Bystricu pred nemeckou odvetou a nachystaným bombardovaním.
A vraj niekoľko zajatých slovenských vojakov pred zastrelením.
Keďže sa to nie vždy pripomína, tak preto to píšem. Nepriatelia
katolíkov ukážu v dokumente iba dobové zábery, a keď sa ku nim
nepridá hlbší komentár, tak to aj škodoradostne zneužijú. Svätý
biskup Gojdič sa ozval už v máji 1942, dva mesiace po prvom transporte.
Jasne ako svätec vycítil, že sa nedeje všetko s vyvážaním židovských
1000 dievčat z Popradu kóšér, a že to môže raz poškodiť renomé Cirkvi.
Dvaja zachránení z Osvienčimu po roku priniesli zvesť o holokauste.
Biskup Vojtaššák okamžite reagoval a transporty sa zastavili po č. 57.

Láska k pozemskej vlasti by nemala byť väčšia než láska k tej nebeskej, však?

Chybu spravil Tiso i vtedy, keď v liste pápežovi tvrdil, že katolícke sociálne
encykliky sú rovnakého ducha ako idey národného socializmu. Ojojóóój.
Podstatný úlet mimo.

„ Hovor lož dostatočne hlasno a dostatočne dlho a ľudia tomu uveria. “ A.H.

Po obrovskej pýche národného socializmu prišiel
aj na nadľudí hrozný pád. Po vojne tu zavládli komunisti a razantne
na tzv. klérofašistov ktorí boli až příliš zadobre s Veľkonemeckou
ríšou, udreli tvrdou päsťou.
Keby sme si boli zachovali od fyzických vraždení zdravý odstup,
navonok by sme boli neutrálni, a bojovali by sme viac vo vnútri duchovne,
voči hriechom a moci diabla, čo je súčasťou pravého kresťanstva, ten
úder od víťazných komunistov voči cirkvám by asi taký tvrdý nebol.

Po bitke je ľahké byť generálom a ľahko
vynášať súdy. Osobná zodpovednosť a náhle rozhodovanie vtedy veru
nebolo ľahké. V 1950 zatkli rehoľníkov a rehoľnice ako kriminálnikov.
Spomína sa veľakrát tento násilnícky akt, ale nespomíname už, čo mu
predchádzalo. Pomsta bolševických víťazov bola taká veľká, aká bola
naša predčasná hurá pseudokatolícka sláva spred pár rokov.
Azda aj aká bola aj nenávisť voči nim. Pripomínam, že kresťan má
povinnosť milovať aj nepriateľa. To je náš program, kterého sa máme
držať. V mieri či vo vojne. Boľševický program bol nenávisť voči
bohatým vykorisťovateľom, inteligentom i voči všetkým cirkvám.
Ak ho oni dôsledne dodržovali, tak sme si mali my dodržiavať
ten svoj. Čudujeme sa keď si niektorí intelektuáli idú od nás
„oddýchnuť“ do ateizmu a majú antiklerikálne alergie? Lebo neraz
niečo iné deklarujeme a iné žijeme.

"Zachovajte všetko /dobré/ čo Vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte.
Lebo hovoria, a nekonajú" Ježiš

Volá sa to jednoducho: pokrytectvo.
Predstierame katolicitu či profesionalitu a sme ako infantilní diletanti.
Národ sa zdesil, keď prezidenta po vojne obesili ako vlastizradcu.
A on vo svojej rozlúčkovej reči nám všetkým dal svoj odkaz:
“ Za Boha a za národ!“ Cítil sa byť mučeníkom v boji proti
boľševizmu. Išlo však skôr asi o polomučeníctvo. Čiže nie až tak
celkom čistú, duchovnú svätú prácu. Čo je najpozoruhodnejšie:
necítil ani štipku ľútosti nad tým, čo urobil. Máme my tu viacej
takých i podobných majstrov sveta, čo za roky svojho účinkovania
na scéne fakt slovko prepáč nepoužívajú. Toto odkedy kresťanská zásada?
Skôr póza nadčlověka. Vtedajší naši biskupi sa ho až nekriticky zastávali.
Vraj mal tie najlepšie úmysly. Ozaj najlepšie? Nič podozrivé si
nevšimli? Ozaj im tam nič nepáchlo?

Kresťan, zvlášť katolík, by nemal byť
jednostranne iba proti boľševizmu, ale aj proti hriechom nacizmu, však?

„Z toho dôvodu dnes verím, že jednám v súlade s vôľou všemocného Stvoriteľa:
tým, že sa bránim proti Židovi, bojujem za dielo Pána. A.H. Mein Kampf

Prezident má za povinnosť ochraňovať občanov štátu. Aj tých brutálne oklamaných židovských. My mladší všetci až takto
sladko všetci nespíme! Ani nie sme až tak vlastným vyvoleným národíkom či postavením úplne sťatí. Toto opojenie mocou sveta je oveľa nebezpečnejšie ako pálenka.
Z tej po čase človek vytriezvie. Ale pozor, s utajenou opitosťou mocou
sa aj umiera. Tí, ktorí si prajú Tisovo svätorečenie, spia tuho a sladko,
a možno sú aj vlastníci padnutého hrdinu pod pomníkom vypaseného brucha.

Treba sa nám z dejín poučiť. A zvýšiť si trocha aj IQ a znížiť EI.
Tak ako obrovsky on „miloval“ svoj národ, tak duchovne opitá časť
národa „miluje“ obrovsky dodnes jeho. Svetloplacho a nekriticky.
Preto to oživujem v pamäti, aby som pripomenul všetkým slovákom
to, čo nám ako zrkadlo vlastne nastavili naše dejiny. Sme riadne
dorichtovaní nielen pálenkou, ale i svojskou slovanskou nademocionálnou
duchovnou pubertou. Predstierame že máme vieru, ale tá je ešte
všeličím zakalená. Raz mamonou či pozemským štátikom, inokedy
pozemskou rodinou. Naša vlasť má byť v nebi a našou pravou rodinou
je spoločenstvo svätých. Tvárime sa totiž navonok neraz ako
superkatolíci. Ale je to iba trochu trápna póza polokatolíkov,
čo sa zabudli modliť za vyliečenie samých seba od naivity...

Svojvoľno-murársky polokatolicizmus vyčíňa už stáročia. Nielen u nás.
Nacisti boli poriadne zropušení nadľudia a súčasne podľudské
beštie. Ich svetlo bola tma. Nečudujme sa, keď na naše ohlasovanie
evangelia inteligentní ľudia niekedy reagujú najprv zívaním,
pokračujú nadávaním a končia ignoranciou. Asi stále si väčšina
vôbec neuvedomuje ako Božie mená berieme ľahkovážne
aj dlhé roky nadarmo, zatoxikujeme priestory chrámu dymom
nekresťanského modlárstva.

To, čo je vyslovene niekedy
až do oči bijúco neľudské a trápne nekristovské,
my bez hanby a primitívne stotožňujeme s kresťanským a katolíckym?
Je to ukážkový príklad našej pravovernej geopolitickej dezorientácie?

„Židov musíme vyhubiť, pretože poťahujú drôtikmi, inak nám nič nepomôže!“
Adolf Hitler

Čušíme o tom, a toho, kto na to upozorní, udrieme valaškou po hlave?
Toto nie je duchovný život, ale sakrálny podvod. Akurát tak vyklonuje
po čase poloovcu polovlka, čo onemie vtedy, keď príde hodina pravdy
a láme sa chlieb. Aby sme sa nezaradili medzi tých, čo Božie kráľovstvo
nenašli a mali ho plné ústa. A išlo im v podstate iba o vonkajší blahobyt…
To je ideál nie kresťana, ale jeho dlho chudobného a malého príbuzného.

Tiso chcel vraj podľa vlastnej obhajoby oslobodiť tento národ od
smrtonosných komplexov menejcennosti, ktoré mal on sám a jemu
podobní , ktorým je on asi ideálnym patrónom. Podobne je pre iných
politických dobrodruhov hrdinom dvojnásobný zradca Svätopluk či pre
ďalších samozvaných frajerov zbojník Jánošík. Spojenie imperiálne
panenského slovenského národa so zvlčilo vražedným nemeckým
manažmentom, či má všetko v hlave poriadku ten, čo tomu ešte i po
rokoch nadšene tlieska? My sme boli odjakživa národom služobníkov.
A na toto môžeme byť právom aj zdravo hrdí.

Od čias sv. Cyrila a sv. Metoda sme si za Otca zvolili toho najlepšieho
z otcov, a za Matku a Ochrankou tú najlepšiu z mám. Sme v lone
katolíckej svätej Cirkvi. Väčšina národa sa ku nej hrdo hlási.
Nebuďme však iba povrchnými kresťanmi. Lebo zažijeme hanbu už tu.
Najväčšia chyba bola, že zrazu z národa sluhov tu chcel ktosi urobiť
národ pánov. Také unáhlené ako dedičný hriech. Plné netrpezlivosti.
Fatálna strata duchovnej bedlivosti. Aj toto je memento na zamyslenie.
Z romanticky infantilného, úzkoprsého a príliš pozemského „katolicizmu“
sa tento národ vari trocha už pooslobodil.

Praví svedkovia evanjelia,
tomu ako vedia pomáhajú. Polobačovia a súčasne polovlci volajú raz
na slávu nemeckému cisárovi, inokedy zas na slávu zvlčilej ruskej
strane, demokratickým čarodejníkom NWO s peniazmi či svojej sebaoslave.
Tým iba prezentujú a na seba prezrádzajú, že jadro evanjelia nechápu.
Alebo aj chápu, ale reagujú ako nedospelí chlapci, lebo viac milujú svoju
kariérnu sebaoslavu ako svojho Kráľa. A "milosť odchádzajúcu" si neprosia,
lebo si namýšľajú, že sú hodní úradu, na ktorý s skutočnosti vôbec nedorástli?

"Niektorí kňazi, tak sa to javí, že vzývajú už iba seba samého" kard.Ratzinger

Každá doba nás odskúša, či sme dobrí pastieri alebo nájomníci. Kým
Jozef Tiso si zvyšok svojej ľudskej a kňazskej dôstojnosti zachoval
až do konca, nezutekal do Ameriky, ale išiel aj na súd, a tam si za svoju
polovičnú pravdu, teda za boj proti boľševizmu, slušne a navonok celkom
dôstojne bojoval až do konca, extrémny vzor padlých anjelov Hitler skončil
ako veľký antihrdina, ktorý nevedel to ľudsky jednoduché: prehrávať.
Jeho obrovská bojová odvaha, ktorú si dokazoval v bleskových vojnách a
v diktátoch celému svetu, ukázala svoju pravú tvár. Pod maskou vodcu a
imperátora v sebe ukrýval iba klasicky amorálny vplyv padlého anjela. Za
veľkou bojovou nažhavenosťou boli iba sofistikované a nafúknuté fičúrske
bludy. Pod jeho obrovskou vojenskou disciplínou bol iba veľký „bordel.“
Za viachodinovým sebavedomým rečnením , fanatickým presviedčaním
vyvoleného nemeckého národa bola iba silná dôvera v osobné lži a falošné
istoty. Za úchvatným pracovným nasadením a menením planéty bolo
iba úbohé a asi aj totálne zanedbanie duchovnej práce na sebe. Za jeho
novým človekom boli iba prastaré bosoráctva. Vyhlásil 10. prikázaní
vraj už za prekonané a chcel ľudstvo oslobodiť výčitek svedomia, že vraj
ľudí ponižujúceho židovského vynálezu. Skutočne neslýchaná odvaha.
Za namysleným nadčlovečenstvom skrýval asi kompletný podľudský
a polozvierací suterén. Bedliaci vedeli presne, že tá prozreteľnosť, ktorú
často spomínal, a ktorej sa cítil pozemským veľvyslancom, bolo samo
kniežatstvo tmy a rafinovaného podvodu.

Kto sa nevedel zorientovať
mal počúvať pápeža Pia XI. V roku 1937, čiže dva roky pred začatím
II. svetovej vojny. V encyklike ľudí upozorňoval na nebezpečenstvá
tzv. národného socializmu. Kto nepočúval nadhľad pápeža, ale po cudzích
územiach lačného vlka, to bola už nielen chyba, ale aj veľký hriech a
spolupáchateľstvo na jeho výčinoch. Zasa sa iba ukázalo, že väčšina sú
nie kresťania, ale neskautsky formované a po majetkoch hladné vĺčatá?

To, čo sa stalo, bola a bude pre ľudstvo ďalšia nová tzv. stará škola.
Príbehy našich kňazských predchodcov by nám mali byť na zamyslenie.
To, že v kňazskom seminári v Bratislave /85 – 90/ nám o tom nepovedali
nič, svedčí iba kvalitnom vydesení sa . Asi aj o strachu a úteku pred
našim historickým vybočením. Alebo ešte dodnes nemáme vo veci jasno?
Riešime my všeličo a všelikoho. Nezabudnime vyriešiť aj seba.
A nebojme sa ani svojho tieňa. Mal ho Peter i Pavol, máme ho i my.
Na pobožných nadľudí sa hrať prestaňme. Nie je to na dospelých už
ani dôstojné ani správne. Kňazi máme demaskovať lži a hľadať pravdu
o človeku. Naša jednoznačná identita je byť aj prorokmi svojej doby.
Tiso mohol byť ozajstným mučeníkom. Ale mal jasne povedať po
svetovláde hladnému vlkovi, že je vlk, a vhodne to načasovať.
Nie s ním sympatizovať až za hrob. Veľakrát sa zopakoval podobný
dejinný rituál. Bude sa asi opakovať dovtedy, pokiaľ sa ľudstvo
„neodfetuje“ od svojich výmyslov a modiel.

Aj náš národ si z extrému
do extrému, čiže svojou pubertou musel prejsť.
Každý sa totiž aj vyvíjame, platí to aj o národoch.

Kardinál Ratzinger nám pri prednáške v Bratislave v r.1992 okrem
iného spomenul, že úlohou štátu je udržiavať poriadok
v ľudskom spolunažívaní. Ak by sa pokúšal pretvoriť svet
na raj a predstieral absolútnosť, prekročil
by svoje hranice. Ak by sa staval do role Boha, stal by sa šelmou
vystupujúcou zo zeme a mocnosťou Antikrista, ako je to v Zjavení.

„Cirkev nesmie dať seba samu na miesto štátu, alebo chcieť pôsobiť
v ňom alebo nad ním ako mocenský orgán. Tým by sa sama robila
štátom a vytvárala by absolútny štát, proti čomu má vlastne
brojiť. Splynutím zo štátom by rozvrátila vlastnú podstatu štátu
i svoju“ povedal nám už s nadhľadom neskôr + pápež Benedikt XVI

A dodal, že pre Cirkev je potrebné mať od štátu primeraný odstup,
aby mu mohla svojimi cnosťami lepšie poslúžiť. Týmto vystihol to
podstatné pokušenie moci, ktorej podliehajú roztieskavači našho
Prvého štátu aj iných predčasných farských republík v dejinách.