Preto môžeme (my, rímsky pápež; pozn.) bez akéhokoľvek ďalšieho predvolania či odkladov proti nemu (Lutherovi; pozn.) zakročiť a s najvyššou prísnosťou všetkých hore uvedených trestov a cenzúr pristúpiť k jeho zavrhnutiu a zatrateniu ako toho, ktorého viera je všeobecne podozrivá a naskutku kacírska. Avšak na radu našich bratov, napodobňujeme milosrdenstvo všemohúceho Boha, ktorý si neželá smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil, odpúšťame mu všetky ujmy, ktoré spôsobil Apoštolskému stolcu, a sme rozhodnutí použiť všetok súcit, akého sme len schopní. Nádejame sa, že sa zmení vo svojom srdci a vydá na cestu miernosti, ktorú sme mu ponúkli, vráti sa a odvráti od všetkých svojich bludov. Privítame ho láskavo ako márnotratného syna vracajúceho sa do náručia Cirkvi.
Preto teda, nech Martin sám a všetci čo ho nasledujú, tí čo mu poskytujú ochranu a podporu vedia, že ich zo srdca vyzývame a nabádame, aby prestali rušiť pokoj, jednotu a pravdu Cirkvi, za ktorú sa Spasiteľ modlil k Otcovi. Nech sa vzdajú svojich zhubných bludov, aby sa k nám mohli vrátiť. Ak naozaj poslúchnu a dosvedčia nám úradnými dokumentmi, že poslúchli, nájdu u nás city otcovskej lásky a prameň milosrdenstva a zhovievavosti.
Nástojčivo žiadame jeho a tých, čo ho podporujú, nasledujú a sprevádzajú, aby do 60 dní upustili od kázania, šírenia svojich názorov a odsudzovania názorov ostatných, od vydávania kníh a pamfletov týkajúcich sa či niektorých, či všetkých ich bludov.
Ďalej, tento Martin sa musí navždy zrieknuť svojich bludov a výmyslov. Musí nás o tomto zrieknutí informovať v otvorenom dokumente, spečatenom dvoma prelátmi, ktorý nám musí doručiť v nasledujúcich 60 dňoch.
Ak však, Martin a tí čo ho podporujú, nasledujú a sprevádzajú, k našej veľkej ľútosti, tvrdošijne nevyhovejú stanoveným podmienkam v požadovanom čase, tak nasledujúc sv. apoštola Pavla, ktorý nás učil vyhýbať sa kacírovi po prvom a druhom napomenutí, zavrhujeme tohto Martina a aj tých čo ho podporujú, nasledujú a sprevádzajú, ako neplodný vinič, ktorý nie je v Kristovi, hlása náuky rozpore s kresťanskou vierou a uráža božský majestát na škodu a hanbu celej kresťanskej Cirkvi, ako tvrdošijného a verejného kacíra.
Z bulyDecet Romanum Pontificemz januára 1521, dávno po vypršaní 60-dňovej lehoty:
Avšak Martin sám – a hovoríme to s veľkou ľútosťou a rozpakmi – otrok zvrátenej mysle, pohrdol možnosťou odvolať svoje bludy v predpísanom termíne a neposlal nám svoje odvolanie, ani sa nedostavil sám, ba dokonca sa nerozpakoval proti nám, proti Svätému stolcu a katolíckej viere kázať a písať veci ešte horšie, ako predtým a zvádzať iných, aby robili to isté.
Týmto ho vyhlasujeme za kacíra, rovnako aj všetkých ostatných, nech je ich autorita alebo hodnosť akákoľvek, ktorí sa nič nestarali o svoju spásu, ale verejne a pred zrakom všetkých sa stali nasledovníkmi Martinovej zhubnej a heretickej sekty, verejne a otvorene mu pomáhali, radili, preukazovali priazeň, povzbudzovali ho v jeho neposlušnosti a tvrdošijnosti, alebo hatili zverejnenie nášho hore spomenutého dekrétu (bula Exsurge Domine; pozn.): títo si vyslúžili trest vymenovaný v tomto dekréte a podľa práva je treba s nimi zaobchádzať ako s kacírmi a každý zbožný kresťan sa im podľa Apoštolovho príkazu musí vyhýbať (Tít 3,10–11). Martin Luther zdroj: flickr.com
***
Pre väčšinu poreformačnej historiografie je typické, že v opisoch teologickej kontroverzie, vyvolanej Martinom Lutherom, vystupuje tento ako oddaný nasledovník teológie sv. Augustína z Hippa, veľkého bojovníka proti manichejcom. To neprekvapuje, ak uvážime, že reformátori si brali Augustína za svedka proti katolíckej náuke, že heretici ako Kalvín a Cornelius Jansen postavili zdeformovaný augustinianizmus do centra svojich doktrinálnych systémov a že Augustínova odvážna obrana milosti proti pelagiánom, je pre reformátorov do istej miery použiteľná pri obhajobe sola fide a dvojitej predestinácie (k spáse a k zatrateniu) a tiež, že Luther bol augustiniánsky mních. Súčasná veda však odkrýva celkom iný obraz Martina Luthera. Ukazuje ho nie ako toho, kto si berie Augustína za zbraň proti Rímu, ale naopak ako toho, kto Augustínom pohŕda a v skutočnosti obhajuje dualistickú manichejskú teológiu.
Na Božie svetlo tieto skutočnosti začali vychádzať na začiatku 20. storočia, keď sa našli tisíce Lutherom vlastnoručne napísaných poznámok – na okrajoch stránok Augustínovych kníh, kníh Petra Lombardského a iných. Tieto poznámky pochádzajú z dvoch období: 1506 – 1516 a 1535 – 1545, a tak predstavujú formujúce sa i zrelé Lutherovo myslenie. Systematicky boli preskúmané a skompilované až pod vedením nemeckého kňaza Theobalda Beera, jedného z najlepších znalcov Martina Luthera, ktorého práca bola zavŕšená publikáciou knihy Der fröhliche Wechsel und Streit.
Výsledok Beerovho skúmania ukazuje, že Luther nebol ctiteľom sv. Augustína, ale naopak, že bol jeho úhlavným nepriateľom. Toto nepriateľstvo bolo nesené v gnostickom duchu a vrhá svetlo na veľa z Lutherovej následnej kritiky aristotelizmu a scholasticizmu. Kardinál Ratzinger Beerovi napísal: „Vplyv novoplatonizmu, pseudohermetickej literatúry a gnózy, ktorých pôsobenie ste u Luthera preukázali, vrhá úplne nové svetlo na jeho polemiku s gréckou filozofiou a scholasticizmom. Preskúmali ste novým a význačným spôsobom, až do hlbín ústrednej myšlienky, odlišnosti jeho kristológie a doktríny o Trojici.“[1]
Ako sa mohli tieto dôležité elementy Lutherovho myslenia stratiť? Theobald Beer pripomína, že to, čo poznáme ako „luteránstvo“ je v skutočnosti myslenie jeho nasledovníka, Philippa Melanchtona, ktorý bol Lutherovým vykladačom a advokátom, ale ktorý sa napriek tomu v niektorých dôležitých bodoch od Luthera odchýlil. Melanchton si napríklad Cirkevných Otcov a najmä Augustína do istej miery ctil a uznával užitočnosť filozofie pri štúdiu teológie a klonil sa k istej zmierlivosti, ktorá Luthera rozčuľovala. Melanchton toto vniesol do luteránstva a použil to v umiernenom luteránstve neskoršieho 16. storočia, proti najextrémnejším Lutherovým názorom.
Realita ukazuje, že žiadny moderný luterán by nedal ruku do ohňa za väčšinu vecí, ktoré Luther narozprával a Melanchton sám, keď už si to po Lutherovej smrti mohol bez obáv dovoliť, povedal, že Luther bol paralyzovaný „manichejským delíriom“.[2] Preto Luther, ktorého dnes poznáme, je nepravý Luther, ktorého nám nakreslil a namaľoval Melanchton.
Čo je to „manichejské delírium“, ktoré Melanchthon Lutherovi prisudzuje? Príkladom je Lutherova teológia očistenia, kde vidí podstatné prevrátenie Božieho poriadku. Na kríži, hovorí „treba diablovi priznať hodinu božskosti a ja musím Bohu pripísať diabolskosť“.[3] Samozrejme, Luther v realite premieta svoj osobný boj s Bohom do Krista a necháva Syna potácať sa v dualistickom vzťahu k Bohu Otcovi. Lutherova hlboko zakorenená nenávisť k Bohu je prenesená na Krista, ktorý nielen preberá trest za hriech (ako učí katolícka teológia), ale aj samotnú vinu za tento hriech. Luther napísal, že Kristus neprijal všeobecný ľudský stav, ale podrobil sa diablovi takým spôsobom, že s diablom súhlasí, a tiež prijal aj dispozíciu k hriechu. Diabol hrá na Lutherovi, dobová karikatúra zdroj: picryl.com
Luther vo svojich poznámkach neberie Krista ako osobu, ale ako kompozitum, zloženinu. To je dôležité, pretože tvrdí, že v Kristovi koexistuje božskosť a diabolskosť. Kristus je kompozitum božstva a človečenstva. Tu sa Luther vzpiera tradičnému konceptu jednej hypostázy, proti ktorej argumentoval po celý život. Toto je významný rozdiel medzi Lutherom a Melanchtonom. Po jeho smrti Melanchton vyhlásil: „Tvrdenia, ktoré treba odmietnuť sú: Kristus je zložený z dvoch prirodzeností a Kristus je plodom stvorenia.“ Tá prvá je zjavne pokusom odvrátiť luteránske hnutie od Lutherovho heretického kompozita, aby si luteránstvo podržalo tradičnú formulu o hypostáze. Tu Luther Augustínovi obzvlášť protirečí.
Beer zdôrazňuje, že Luther sa upína oveľa viac na to, aká je Kristova úloha, než na to, kto Kristus je. Čo Kristus robí je dôležitejšie, než kým je. Pre Luthera má Kristus dve funkcie. „Prvou je úloha ochrániť nás pred Božím hnevom a druhá je dať nám príklad. To je dvojité ospravedlnenie.“[4] Ľudská Kristova prirodzenosť, pretože prijal hriešnu dispozíciu padlého človeka, sa v realite stáva hriechom. Tu vstupuje do Lutherovho myslenia gnosticko-manichejský dualizmus. Nie je možné zmierenie medzi hriešnym telom a božskou prirodzenosťou. Preto je Kristus kompozitom, ale nie hypostázou.
To tiež ide na koreň vzťahu medzi vierou a skutkami. Skutky náležia vonkajšiemu človeku, „telu“ a nemajú žiaden dopad ani význam pre „vnútorného človeka“, dušu oživenú vierou. Dokonca i v stave milosti je telo stále hriešne. Kristus len hriešnika zakryje pred trestom. Preto jestvuje pnutie medzi vierou a skutkami. Tomuto na sneme v Augsburgu katolícka strana oponovala slávnym výrokom sv. Pavla „viera činná skrze lásku“ (Gal 5,6), ktorý zjavne učí o jednote viery a skutkov a záslužnosti skutkov vykonaných vo viere. Luther nikdy nepriniesol uspokojivé vysvetlenie týchto Pavlových tvrdení a uchýlil sa ku gnostickým spisom Herma Trismegista. V Augsburgu na uvedený citát odpovedal: „Vzťah medzi Bohom a človekom je ako priamka, ktorá sa dotýka gule. Guľa sa jej dotýka len v jednom bode a to je presne bod, v ktorom stojí Kristus. Sme stále na tej istej ceste, ale guľa sa nás dotýka len v jednom bode.“[5]
To je z Herma Trismegista, ktorý píše: „Boh je nekonečná guľa, ktorej stred je všade… Boh je guľa s toľkými obvodmi, koľko je bodov.“[6] V jednej glose k Evanjeliu sv. Jána Luther komentuje Kristove slová: „Skôr ako bol Abrahám, Ja som“ a hovorí: „Toto sa deje pre všetky pojmy akcidentálne, ale nie substanciálne. Kristus nehovorí „Skôr ako bol Abrahám, som Ja-Kristus“, hovorí jednoducho „Ja som“. Inými slovami, uvádza rozdiel medzi substanciou a akcidentom Kristovej osoby, považujúc božstvo za podstatu kompozita a človečenstvo za akcident. Na inom mieste Luther hovorí: „To, čo biela predstavuje vo vzťahu k človeku, to je Kristus vo vzťahu k Božiemu Synovi.“[7] Kristovej osobe nie je Kristovo človečenstvo nutné, je len akcidentálne a preto môže prijať fundamentálnu dispozíciu k hriechu bez toho, aby to zasiahlo jeho božstvo. Toto je praktický gnostický dualizmus.
To znamená, že v Lutherovom odmietnutí katolicizmu je niečo oveľa hlbšie ako odpustky a iné drobné nezhody. Luther protirečí samotnému jadru tradičnej kristológie, ktorú dnes akceptuje väčšina protestantov i pravoslávnych. Môžeme si len predstavovať, ako by reagoval Tridentský koncil, keby mal k dispozícii tieto texty. Práve pre toto odpudivé „manichejské delírium“ sa Melanchton s takou námahou usiloval prerobiť luteránstvo tak, aby trochu viac rezonovalo s tradičnou kristológiou.
A tu nachádzame Lutherovo pohŕdanie sv. Augustínom, pretože práve Augustín, viac než ktorýkoľvek iný Cirkevný Otec, správne pochopil a sformuloval náuku o Kristovi v rámci Trojice. V De Trinitate Augustín píše: „… neviditeľný Otec, zjednotený spolu so svojím neviditeľným Synom, poslal toho istého Syna a urobil ho viditeľným“[8]. V roku 1509 Luther sarkasticky na okraj stránky poznamenal: „Hľa, aký čudný záver!“ Luther nemohol akceptovať inter-trinitárnu misiu, pretože Kristovou fundamentálnou úlohou bolo zaštítiť nás pred božím hnevom. Kristus má dve prirodzenosti, ale tie sú v nepretržitej opozícii.
Táto opozícia sa týka aj Cirkvi. Pretože ľudská prirodzenosť sa neúčastní na božskej prirodzenosti, tak ani Cirkev na nej nemá podiel. Luther hovorí, že „Cirkev je externý útvar a neparticipuje na božskej prirodzenosti.“ Melanchthon protirečí: „Kristova osoba bola poslaná k Cirkvi, aby priniesol Evanjelium zo srdca Večného Otca.“ U Melanchtona nachádzame skutočný prienik božstva do človečenstva, ktorý Luther vo svojom manichejskom postoji nemohol prijať.[9] Luther zašiel tak ďaleko, že poprel, žeby Kristova ľudská prirodzenosť mala podiel na vykúpení: „Kristus pracuje na našej spáse, ale bez spolupráce s ľudskou prirodzenosťou.“[10] Ľudská prirodzenosť je tak nenapraviteľne poškodená, tak vzdialená od božstva, že ani v osobe Kristovej nenachádza žiadne dobré uplatnenie. Kristus svoje človečenstvo využíva len na to, aby sa „stal“ naším vlastným hriechom.
Lutherov gnosticizmus je hlboký. Beer uvádza viacero iných pasáží, kde Luther pri komentári k Písmu cituje novopytagorejské doktríny Herma Trismegista a užíva gnostické metafory ako Leviathana či Titánov. Rozdiel medzi vierou a skutkami je pre neho tak obrovský, že v človeku sú v podstate dve osoby. V glose k listu Galaťanom v roku 1531 píše: „Jeden je Abrahám, ktorý verí, iný je Abrahám, ktorý koná skutky, jeden je Kristus, ktorý vykupuje, iný je Kristus, ktorý koná skutky…, rozdiel medzi tými dvoma je ako medzi nebom a zemou.“[11] Tento dualizmus je totálny. Sv. Augustín zdroj: flickr.com
Z tohto dôvodu Luther Augustínom, ktorý výrečne bojoval so svojimi manichejskými súčasníkmi, pohŕda. Napríklad vo Vyznaniach Augustín kritizuje koncept dvoch božstiev bojujúcich proti sebe. Luther si na okraj poznamenal: „Omyl. Toto je pôvod všetkých Agustínových bludov.“ Takže Luther útočí na Augustína, lebo Augustín útočil na manichejcov. Preto Melanchton na oplátku obvinil Luthera z manichejského delíria, pretože práve koncept dvoch bohov, dvoch Kristov, sa u Luthera objavuje.
Iný príklad: Augustín útočí na gnostika Porfýria v De Trinitate VII, 6, 11. Luther bráni Porfýriov argument proti Augustínovi a na okraj si zapíše: „(Pojem) „osoba“ v Bohu je medzi mnohými rozšírený a označuje podstatu božstva.“ To je úplne proti Augustínovi, ktorý bráni pravoverný výklad, že osoba neoznačuje podstatu Boha, ale dištinkcie vo vnútri Boha. Ak by osoba označovala Božiu podstatu, nemohol by Boh byť v Troch osobách, pretože Boh má len jednu podstatu. Je poburujúce, že Luthera niektorí považujú za druhého Augustína. On Augustínom opovrhuje a považuje jeho knihy za plné bludov. Luther straní manichejcom.
Treba uznať, že Luther nepostuluje autonómnu zlú podstatu (zlého boha), ako to robili manichejci, ale Boh je pre neho v základe zlý. Sv. Pavol hovorí, že v Kristovi telesne prebýva plnosť Božstva (Kol 2,9), na čo Luther reaguje: „Je dobré, že máme takého človeka, lebo Boh je v sebe krutý a zlý“.[12] Toto je reflexia Lutherovej osobnej skúsenosti s Bohom, ktorá sa potom vliala do jeho teológie.
Kniha Theobalda Beera, ktorá kompiluje Lutherove glosy, odhaľuje Luthera, ktorý od roku 1509 do 1540 vyzrel do mimoriadne heterodoxnej kristologickej teórie, za ktorú sa jeho súčasníci hanbili a pokúšali sa ju bagatelizovať. Jeho vytesnenie Kristovho človečenstva na úplný okraj, jeho gnostický dualizmus, ktorý postuluje v rozdielnosti medzi materiálnou a nemateriálnou zložkou človeka, jeho spoliehanie sa na kacírske spisy Herma Trismegista a jeho vášnivý odpor k sv. Augustínovi ukazujú Luthera búrlivejšieho a zvrátenejšieho, ako sme si predtým predstavovali. Vo svojom spochybňovaní samotných prirodzeností Ježiša Krista a štruktúru Svätej Trojice je Luther oveľa viac problematický, než sa predtým zdalo, pretože jeho útok proti viere je vedený na ďaleko zásadnejšej úrovni, ako sú odpustky a Očistec.
Ak je to tak, ako to ovplyvňuje luteránsko-katolícke vzťahy? Sú Lutherove čudné nápady niečo, s čím by mali katolíci viesť dialóg? Luther to nie je luteránstvo a väčšina dnešných luteránov sa rozpakuje vyznávať všetky Lutherove názory, ba ani ich nepozná. Ale aj ak sa moderné luteránstvo dištancuje od Lutherovho „manichejského delíria“, stále platí, že to, akým sa ich hnutie začalo, predurčilo jeho smer. Katolícki učenci a všetci katolíci angažovaní v „dialógu“ s luteránmi by urobili dobre, keby si doplnili informácie o tejto, doposiaľ málo známej stránke Martina Luthera.
[1] Luther: Manichaean Delirium, Antonio Socci a Tommaso Ricci, s. 55. [2] Tamtiež. [3] Tamtiež. [4] Tamtiež, s. 56. [5] Tamtiež. [6] Rozpravy Herma Trismegista, II, XVIII. [7] Socci a Ricci, s. 56. „Sicut albus est respectu hominis, ita Christus respectu filii dei.“ [8] Sv. Augustín, De Trinitate, II, 5, 9. [9] Socci a Ricci, s. 57. [10] Tamtiež. [11] Tamtiež. [12] Tamtiež, s. 59.
@Vlastimil12 Sv. Augustín ale mal takú extrémnu pozíciu. RKC Dogmaticky učí, že každý s dedičným hriechom okamžite zostupuje do pekla, ALE miera trestov sa líši od miery spáchaných osobných smrteľných hriechov. Tie deti žiadne osobné hriechy nemajú. Nie je ich za čo trestať. Prvým trestom pekla je odlúčenie od Boha, ale ten tie deti nepociťujú a ešte majú prirodzené šťastie. Nedá sa ale …Viac
Sv. Augustín ale mal takú extrémnu pozíciu. RKC Dogmaticky učí, že každý s dedičným hriechom okamžite zostupuje do pekla, ALE miera trestov sa líši od miery spáchaných osobných smrteľných hriechov. Tie deti žiadne osobné hriechy nemajú. Nie je ich za čo trestať. Prvým trestom pekla je odlúčenie od Boha, ale ten tie deti nepociťujú a ešte majú prirodzené šťastie. Nedá sa ale porovnať s tým nadprirodzeným, plynúcim z blaženého nazerania na Boha. Potrat je strašný zločin. Jednak je to brutálna krutá úkladná vražda a k tomu ešte tie deti oberá o Boha. Za potrat by mal byť obnovený trest smrti.
Augustín volal peklo na nepokřtěné zemřelé děti..... Skutečně si nemyslím, že by si někoho takového lidé měli vážit. Chudáci rodiče, když jim zemřelo jejich dítě po porodu a on jim řekl, že je v pekle....
Moc se mi to nezdá. I kdyby Augustin věřil, že nepokřtěné děti mohou být ohroženy ztrátou věčného života, což si klidně myslet mohl, určitě by na ně sám nesvolával peklo.
Irónia je, že luteráni na Slovensku uznávajú Dogmatiku Chalcedónskeho koncilu o dvoch prirodzenostiach Krista v jednej Božskej osobe. Čo Arcikacír martinko popieral. Inak sa vyjadril aj tak, že nenávidí slovo Homoúsios v Nicejsko-Carihradskom kréde či Symbole. Pánko zapierali, že Otec a Syn sú jednej Božskej podstaty. Kto skutočne uznáva Sv. Apoštola Pavla a Sv. Augustína stane sa Katolíkom. …Viac
Irónia je, že luteráni na Slovensku uznávajú Dogmatiku Chalcedónskeho koncilu o dvoch prirodzenostiach Krista v jednej Božskej osobe. Čo Arcikacír martinko popieral. Inak sa vyjadril aj tak, že nenávidí slovo Homoúsios v Nicejsko-Carihradskom kréde či Symbole. Pánko zapierali, že Otec a Syn sú jednej Božskej podstaty. Kto skutočne uznáva Sv. Apoštola Pavla a Sv. Augustína stane sa Katolíkom.
Mimochodom tým, že naši luteráni uznávajú Chalcedónsky koncil, tak tým nevedome uznávajú Pápežstvo . Toto vyslovili otcovia koncilu, keď si vypočuli ako v spolupráci s Duchom Svätým sv. Lev Veľký vyložil spornú otázku: Petrus per Leonem locutus est! Apostoli ita docuerunt! Omnes ita credimus!” (Ústami Leva prehovoril Peter! Toto je viera apoštolov, túto vieru vyznávame!).
Presné znenie textu, na ktorom sa zhodol Chalcedónsky koncil znelo: „My, nasledujúc svätých Otcov, všetci jednomyseľne učíme ľudí, aby vyznávali jedného a toho istého Syna, nášho Pána Ježiša Krista, dokonalého v božskosti a ľudskosti, skutočného Boha a skutočného človeka, ktorý má rozumnú dušu a telo, jednej podstaty s Otcom čo do Božstva a jednej podstaty s nami čo do ľudstva, ktorý bol vo všetkom taký ako my, okrem hriechu, ktorý bol počatý pred všetkými vekmi z Otca podľa božstva a v týchto posledných dňoch za nás a za našu spásu sa narodil z Márie Panny, Matky Božej. Význávame jedného a toho istého Krista, Syna, Pána, jednorodeného, aby ľudia uznali, že má dve prirodzenosti, nezmiešané, nemenné, nerozdielne a neoddeliteľné, a že toto rozlíšenie prirodzeností nie je nijak zrušené ich spojením, avšak že vlastnosť každej prirodzenosti zostáva uchovaná a je prítomná v jednej osobe a subsistencii, neodlúčenej ani nerozdelenej do dvoch osôb, avšak v jednom a tom istom Synovi, jednorodenom Bohu – Slove, Pánovi Ježišovi Kristovi, ako o ňom od počiatku hovorili proroci a ako nás sám Pán Ježiš Kristus naučil a ako nám to predalo Vyznanie svätých Otcov.”
1555 rokov od IV. všeobecného cirkevného snemu v Chalcedóne Chalcedónsky všeobecný cirkevný snem bol zvolaný v roku 451. Bolo iba 20 rokov od ukončenia snemu v Efeze, na ktorom bol odsúdený blud nestorianizmus. Jeho hlavným šíriteľom bol kňaz Nestorius, ktorý učil, že v Ježišovi Kristovi sú dve osoby, božská a ľudská. Ježiš Kristus ako Boh prebýva v Kristovi človekovi ako v chráme. Tvrdil, že …Viac
1555 rokov od IV. všeobecného cirkevného snemu v Chalcedóne
Chalcedónsky všeobecný cirkevný snem bol zvolaný v roku 451. Bolo iba 20 rokov od ukončenia snemu v Efeze, na ktorom bol odsúdený blud nestorianizmus. Jeho hlavným šíriteľom bol kňaz Nestorius, ktorý učil, že v Ježišovi Kristovi sú dve osoby, božská a ľudská. Ježiš Kristus ako Boh prebýva v Kristovi človekovi ako v chráme. Tvrdil, že Panna Mária nie je Bohorodičkou – Theotokos, ale len rodičkou Krista – človeka, Christotokos. Snem odsúdil Nestória, ktorý bol pre svoje bludné učenie vyobcovaný z Cirkvi.
Po Nestorovom vyobcovaní spory ohľadom Kristovej osoby neutíchli. V teológii sa vytvorili dva smery. Diofyziti a monofyziti. Hlavnými predstaviteľmi diofyzitickej strany bol Teodoret z Cyrrhu a Ján z Antióchie. Alexandrijskú monofyzitickú stranu viedol Dioskurus z Alexandrie, ktorého podporovali mnísi z Carihradu, najmä archimandrita Eutyches. Monofyzitizmus učil, že Ježiš Kristus má len jednu prirodzenosť – božskú. Vykladali to tým, že ľudská Kristova prirodzenosť zmizla v božstve ako kvapka vína zmizne v nesmiernom oceáne, alebo, že zo spojenia božskej a ľudskej prirodzenosti v Kristovi vznikla jedna – zmiešaná prirodzenosť. Tento blud sa šíril rýchlejšie ako blud Nestória. Carihradský patriarcha si veľmi rýchlo uvedomil, aké neblahé dôsledky môže mať na vieru veriacich tento blud, preto archimandritu Eutycha predvolal pred svoj súd a po prešetrení celej náuky ho exkomunikoval. Eutyches sa odvolal do Ríma. Pápež Lev I. (440-461) po preštudovaní spisov potvrdil jeho odsúdenie. Cisár Teodózius II. (408-450) zvolal do Efezu v roku 449 všeobecný snem. Pápež tam poslal svojho legáta sv. Hilára. Na sneme mal byť prečítaný pápežov výklad viery o dvoch prirodzenostiach v Kristovi - božskej a ľudskej (Tomus ad Flavianum). Celý snem v Efeze sa však skončil predčasne. Vojaci utýrali carihradského patriarchu Flaviána, ktorý po niekoľkých dňoch na následky zomrel. Takže nebolo dovolené prečítať Tomus ad Flavianum, a bol schválený monofyzitizmus. Pápež odsúdil lúpežnú synodu.
Novým cisárom sa stal Marcián ( 450-457), manžel sv. Pulcherie. Veľkou mierou sa zaslúžila o zvolanie snemu a odsúdenie monofyzitizmu tým, že nabádala manžela, aby zvolal Chalcedónsky snem. Snem sa zišiel 8. októbra 451 v cisárskej rezidencii. Bolo to najveľkolepejšie cirkevné zhromaždenie v kresťanskom staroveku. Zúčastnilo sa na ňom 630 biskupov. Pápež poslal na koncil svojich legátov, ktorí celý koncil riadili. Dogmatickú konštitúciu sv. Leva I. proti Eutychovi Tomus ad Flavianum konciloví otcovia prijali zvolaním: „Peter skrze Leva prehovoril.“ (Petrus per Leonem locutus est).
Konciloví otcovia zložili vierovyznanie o dvoch prirodzenostiach v Kristovi. Tento koncil vyhlásil, že treba: „ vyznávať jedného a toho istého Syna a Pána nášho Ježiša Krista; toho istého dokonalého v božstve a toho istého dokonalého v človečenstve; opravdivého Boha a opravdivého človeka... Jedného a toho istého Krista, Syna, Pána jednorodeného treba vyznávať v dvoch prirodzenostiach nezmiešane, nezmeniteľne, nerozdelene, nerozlučiteľne, takže vôbec neprestala rozdielnosť prirodzenosti pre spojenie, ba práve bola zachovaná svojráznosť oboch prirodzeností ,ktoré sa spojili v jednej osobe, v jednej hypostáze, a nie je (Kristus) rozdelený v dve osoby.“
Koncil zároveň vyhlásil koncily v Nicei (r. 325), v Carihrade (r. 381) a v Efeze (r. 431) za koncily ekumenické a zavrhol „lúpežnú synodu“ z roku 449.
Na koncile v Chalcedóne sa riešili okrem dogmatickej otázky dvoch prirodzeností Krista aj právne otázke. Pápež Lev Veľký poslal koncilu list, v ktorom vysvetlil pravosť učenia Cirkvi a zásady o poslaní biskupov. Snem jednomyseľne označil pápeža za jedinú viditeľnú hlavu Cirkvi – episcopus universalis. Koncil taktiež rozhodol, že klerikov a rehoľníkov možno žalovať len pred cirkevným súdom. Rehoľníkom pod trestom exkomunikácie zakázal návrat do sveta a uzavretie manželstva, kláštory podriadil dozoru biskupa, na ktorého území kláštor stojí. Koncil taktiež nariadil, že ak bude biskupský stolec uprázdnený viac ako tri mesiace a nedôjde k voľbe biskupa, právo menovať biskupa dostáva príslušný metropolita, na východe patriarcha.
Koncil bol ukončený 1.novembra 451. Všetci prítomní biskupi jednomyseľne podpísali uznesenia koncilu a pápež ich schválil ( okrem otázky postavenia carihradského biskupa ). Aj samotný cisár Marcián sa zvláštnym mandátom zaviazal dodržiavať tieto uznesenia.
To znamená, že v Lutherovom odmietnutí katolicizmu je niečo oveľa hlbšie ako odpustky a iné drobné nezhody. Luther protirečí samotnému jadru tradičnej kristológie, ktorú dnes akceptuje väčšina protestantov i pravoslávnych. Môžeme si len predstavovať, ako by reagoval Tridentský koncil, keby mal k dispozícii tieto texty. Práve pre toto odpudivé „manichejské delírium“ sa Melanchton s takou …Viac
To znamená, že v Lutherovom odmietnutí katolicizmu je niečo oveľa hlbšie ako odpustky a iné drobné nezhody. Luther protirečí samotnému jadru tradičnej kristológie, ktorú dnes akceptuje väčšina protestantov i pravoslávnych. Môžeme si len predstavovať, ako by reagoval Tridentský koncil, keby mal k dispozícii tieto texty. Práve pre toto odpudivé „manichejské delírium“ sa Melanchton s takou námahou usiloval prerobiť luteránstvo tak, aby trochu viac rezonovalo s tradičnou kristológiou.
A tu nachádzame Lutherovo pohŕdanie sv. Augustínom, pretože práve Augustín, viac než ktorýkoľvek iný Cirkevný Otec, správne pochopil a sformuloval náuku o Kristovi v rámci Trojice. V De Trinitate Augustín píše: „… neviditeľný Otec, zjednotený spolu so svojím neviditeľným Synom, poslal toho istého Syna a urobil ho viditeľným“[8]. V roku 1509 Luther sarkasticky na okraj stránky poznamenal: „Hľa, aký čudný záver!“ Luther nemohol akceptovať inter-trinitárnu misiu, pretože Kristovou fundamentálnou úlohou bolo zaštítiť nás pred božím hnevom. Kristus má dve prirodzenosti, ale tie sú v nepretržitej opozícii.
Táto opozícia sa týka aj Cirkvi. Pretože ľudská prirodzenosť sa neúčastní na božskej prirodzenosti, tak ani Cirkev na nej nemá podiel. Luther hovorí, že „Cirkev je externý útvar a neparticipuje na božskej prirodzenosti.“ Melanchthon protirečí: „Kristova osoba bola poslaná k Cirkvi, aby priniesol Evanjelium zo srdca Večného Otca.“ U Melanchtona nachádzame skutočný prienik božstva do človečenstva, ktorý Luther vo svojom manichejskom postoji nemohol prijať.[9] Luther zašiel tak ďaleko, že poprel, žeby Kristova ľudská prirodzenosť mala podiel na vykúpení: „Kristus pracuje na našej spáse, ale bez spolupráce s ľudskou prirodzenosťou.“[10] Ľudská prirodzenosť je tak nenapraviteľne poškodená, tak vzdialená od božstva, že ani v osobe Kristovej nenachádza žiadne dobré uplatnenie. Kristus svoje človečenstvo využíva len na to, aby sa „stal“ naším vlastným hriechom.
Lutherov gnosticizmus je hlboký. Beer uvádza viacero iných pasáží, kde Luther pri komentári k Písmu cituje novopytagorejské doktríny Herma Trismegista a užíva gnostické metafory ako Leviathana či Titánov. Rozdiel medzi vierou a skutkami je pre neho tak obrovský, že v človeku sú v podstate dve osoby. V glose k listu Galaťanom v roku 1531 píše: „Jeden je Abrahám, ktorý verí, iný je Abrahám, ktorý koná skutky, jeden je Kristus, ktorý vykupuje, iný je Kristus, ktorý koná skutky…, rozdiel medzi tými dvoma je ako medzi nebom a zemou.“[11] Tento dualizmus je totálny.
Sv. Augustín zdroj: flickr.com
Z tohto dôvodu Luther Augustínom, ktorý výrečne bojoval so svojimi manichejskými súčasníkmi, pohŕda. Napríklad vo Vyznaniach Augustín kritizuje koncept dvoch božstiev bojujúcich proti sebe. Luther si na okraj poznamenal: „Omyl. Toto je pôvod všetkých Agustínových bludov.“ Takže Luther útočí na Augustína, lebo Augustín útočil na manichejcov. Preto Melanchton na oplátku obvinil Luthera z manichejského delíria, pretože práve koncept dvoch bohov, dvoch Kristov, sa u Luthera objavuje.
Iný príklad: Augustín útočí na gnostika Porfýria v De Trinitate VII, 6, 11. Luther bráni Porfýriov argument proti Augustínovi a na okraj si zapíše: „(Pojem) „osoba“ v Bohu je medzi mnohými rozšírený a označuje podstatu božstva.“ To je úplne proti Augustínovi, ktorý bráni pravoverný výklad, že osoba neoznačuje podstatu Boha, ale dištinkcie vo vnútri Boha. Ak by osoba označovala Božiu podstatu, nemohol by Boh byť v Troch osobách, pretože Boh má len jednu podstatu. Je poburujúce, že Luthera niektorí považujú za druhého Augustína. On Augustínom opovrhuje a považuje jeho knihy za plné bludov. Luther straní manichejcom.
Treba uznať, že Luther nepostuluje autonómnu zlú podstatu (zlého boha), ako to robili manichejci, ale Boh je pre neho v základe zlý. Sv. Pavol hovorí, že v Kristovi telesne prebýva plnosť Božstva (Kol 2,9), na čo Luther reaguje: „Je dobré, že máme takého človeka, lebo Boh je v sebe krutý a zlý“.[12] Toto je reflexia Lutherovej osobnej skúsenosti s Bohom, ktorá sa potom vliala do jeho teológie.
Kniha Theobalda Beera, ktorá kompiluje Lutherove glosy, odhaľuje Luthera, ktorý od roku 1509 do 1540 vyzrel do mimoriadne heterodoxnej kristologickej teórie, za ktorú sa jeho súčasníci hanbili a pokúšali sa ju bagatelizovať. Jeho vytesnenie Kristovho človečenstva na úplný okraj, jeho gnostický dualizmus, ktorý postuluje v rozdielnosti medzi materiálnou a nemateriálnou zložkou človeka, jeho spoliehanie sa na kacírske spisy Herma Trismegista a jeho vášnivý odpor k sv. Augustínovi ukazujú Luthera búrlivejšieho a zvrátenejšieho, ako sme si predtým predstavovali. Vo svojom spochybňovaní samotných prirodzeností Ježiša Krista a štruktúru Svätej Trojice je Luther oveľa viac problematický, než sa predtým zdalo, pretože jeho útok proti viere je vedený na ďaleko zásadnejšej úrovni, ako sú odpustky a Očistec.
Ak je to tak, ako to ovplyvňuje luteránsko-katolícke vzťahy? Sú Lutherove čudné nápady niečo, s čím by mali katolíci viesť dialóg? Luther to nie je luteránstvo a väčšina dnešných luteránov sa rozpakuje vyznávať všetky Lutherove názory, ba ani ich nepozná. Ale aj ak sa moderné luteránstvo dištancuje od Lutherovho „manichejského delíria“, stále platí, že to, akým sa ich hnutie začalo, predurčilo jeho smer. Katolícki učenci a všetci katolíci angažovaní v „dialógu“ s luteránmi by urobili dobre, keby si doplnili informácie o tejto, doposiaľ málo známej stránke Martina Luthera.
