To znamená, že v Lutherovom odmietnutí katolicizmu je niečo oveľa hlbšie ako odpustky a iné drobné nezhody. Luther protirečí samotnému jadru tradičnej kristológie, ktorú dnes akceptuje väčšina protestantov i pravoslávnych. Môžeme si len predstavovať, ako by reagoval Tridentský koncil, keby mal k dispozícii tieto texty. Práve pre toto odpudivé „manichejské delírium“ sa Melanchton s takou námahou usiloval prerobiť luteránstvo tak, aby trochu viac rezonovalo s tradičnou kristológiou.

A tu nachádzame Lutherovo pohŕdanie sv. Augustínom, pretože práve Augustín, viac než ktorýkoľvek iný Cirkevný Otec, správne pochopil a sformuloval náuku o Kristovi v rámci Trojice. V De Trinitate Augustín píše: „… neviditeľný Otec, zjednotený spolu so svojím neviditeľným Synom, poslal toho istého Syna a urobil ho viditeľným“[8]. V roku 1509 Luther sarkasticky na okraj stránky poznamenal: „Hľa, aký čudný záver!“ Luther nemohol akceptovať inter-trinitárnu misiu, pretože Kristovou fundamentálnou úlohou bolo zaštítiť nás pred božím hnevom. Kristus má dve prirodzenosti, ale tie sú v nepretržitej opozícii.

Táto opozícia sa týka aj Cirkvi. Pretože ľudská prirodzenosť sa neúčastní na božskej prirodzenosti, tak ani Cirkev na nej nemá podiel. Luther hovorí, že „Cirkev je externý útvar a neparticipuje na božskej prirodzenosti.“ Melanchthon protirečí: „Kristova osoba bola poslaná k Cirkvi, aby priniesol Evanjelium zo srdca Večného Otca.“ U Melanchtona nachádzame skutočný prienik božstva do človečenstva, ktorý Luther vo svojom manichejskom postoji nemohol prijať.[9] Luther zašiel tak ďaleko, že poprel, žeby Kristova ľudská prirodzenosť mala podiel na vykúpení: „Kristus pracuje na našej spáse, ale bez spolupráce s ľudskou prirodzenosťou.“[10] Ľudská prirodzenosť je tak nenapraviteľne poškodená, tak vzdialená od božstva, že ani v osobe Kristovej nenachádza žiadne dobré uplatnenie. Kristus svoje človečenstvo využíva len na to, aby sa „stal“ naším vlastným hriechom.

Lutherov gnosticizmus je hlboký. Beer uvádza viacero iných pasáží, kde Luther pri komentári k Písmu cituje novopytagorejské doktríny Herma Trismegista a užíva gnostické metafory ako Leviathana či Titánov. Rozdiel medzi vierou a skutkami je pre neho tak obrovský, že v človeku sú v podstate dve osoby. V glose k listu Galaťanom v roku 1531 píše: „Jeden je Abrahám, ktorý verí, iný je Abrahám, ktorý koná skutky, jeden je Kristus, ktorý vykupuje, iný je Kristus, ktorý koná skutky…, rozdiel medzi tými dvoma je ako medzi nebom a zemou.“[11] Tento dualizmus je totálny.

Sv. Augustín
zdroj: flickr.com

Z tohto dôvodu Luther Augustínom, ktorý výrečne bojoval so svojimi manichejskými súčasníkmi, pohŕda. Napríklad vo Vyznaniach Augustín kritizuje koncept dvoch božstiev bojujúcich proti sebe. Luther si na okraj poznamenal: „Omyl. Toto je pôvod všetkých Agustínových bludov.“ Takže Luther útočí na Augustína, lebo Augustín útočil na manichejcov. Preto Melanchton na oplátku obvinil Luthera z manichejského delíria, pretože práve koncept dvoch bohov, dvoch Kristov, sa u Luthera objavuje.

Iný príklad: Augustín útočí na gnostika Porfýria v De Trinitate VII, 6, 11. Luther bráni Porfýriov argument proti Augustínovi a na okraj si zapíše: „(Pojem) „osoba“ v Bohu je medzi mnohými rozšírený a označuje podstatu božstva.“ To je úplne proti Augustínovi, ktorý bráni pravoverný výklad, že osoba neoznačuje podstatu Boha, ale dištinkcie vo vnútri Boha. Ak by osoba označovala Božiu podstatu, nemohol by Boh byť v Troch osobách, pretože Boh má len jednu podstatu. Je poburujúce, že Luthera niektorí považujú za druhého Augustína. On Augustínom opovrhuje a považuje jeho knihy za plné bludov. Luther straní manichejcom.

Treba uznať, že Luther nepostuluje autonómnu zlú podstatu (zlého boha), ako to robili manichejci, ale Boh je pre neho v základe zlý. Sv. Pavol hovorí, že v Kristovi telesne prebýva plnosť Božstva (Kol 2,9), na čo Luther reaguje: „Je dobré, že máme takého človeka, lebo Boh je v sebe krutý a zlý“.[12] Toto je reflexia Lutherovej osobnej skúsenosti s Bohom, ktorá sa potom vliala do jeho teológie.

Kniha Theobalda Beera, ktorá kompiluje Lutherove glosy, odhaľuje Luthera, ktorý od roku 1509 do 1540 vyzrel do mimoriadne heterodoxnej kristologickej teórie, za ktorú sa jeho súčasníci hanbili a pokúšali sa ju bagatelizovať. Jeho vytesnenie Kristovho človečenstva na úplný okraj, jeho gnostický dualizmus, ktorý postuluje v rozdielnosti medzi materiálnou a nemateriálnou zložkou človeka, jeho spoliehanie sa na kacírske spisy Herma Trismegista a jeho vášnivý odpor k sv. Augustínovi ukazujú Luthera búrlivejšieho a zvrátenejšieho, ako sme si predtým predstavovali. Vo svojom spochybňovaní samotných prirodzeností Ježiša Krista a štruktúru Svätej Trojice je Luther oveľa viac problematický, než sa predtým zdalo, pretože jeho útok proti viere je vedený na ďaleko zásadnejšej úrovni, ako sú odpustky a Očistec.

Ak je to tak, ako to ovplyvňuje luteránsko-katolícke vzťahy? Sú Lutherove čudné nápady niečo, s čím by mali katolíci viesť dialóg? Luther to nie je luteránstvo a väčšina dnešných luteránov sa rozpakuje vyznávať všetky Lutherove názory, ba ani ich nepozná. Ale aj ak sa moderné luteránstvo dištancuje od Lutherovho „manichejského delíria“, stále platí, že to, akým sa ich hnutie začalo, predurčilo jeho smer. Katolícki učenci a všetci katolíci angažovaní v „dialógu“ s luteránmi by urobili dobre, keby si doplnili informácie o tejto, doposiaľ málo známej stránke Martina Luthera.