Povesť o praotcovi haršackých Vlkovcov.

Bol štedrý večer. Biele hviezdičky mäkko padali na zem, ale trblietalo sa ich hodne tak na nebi, ako aj na zemi, keď sa zažali sviatočné kahance v osadách, na dne doliny učupených, alebo na hradoch, po vrchoch a skalách sa vypínajúcich.

No najkrajšie hviezdičky Svätého večera boli tie, ktoré svetielkovali v ľudských očiach: hviezdy dojatia a kresťanskej lásky.
Zasneženým krajom veselo sa ťahal cvengot zvoncov na uháňajúcich saniach, naplnených milými príbuznými. V kozuboch tíško plápolal oheň a rodinky po celodennom rozbehnutí, po chvate za životom, po ťažkých trampotách stúlili sa v príjemnom teple rodinnej lásky. Na bielom obruse zjavil sa vianočný koláč, med, opekance, jedlička a rozličné dary, čo každý podľa možnosti prichystal svojím milým.

Zvon pokoja lahodne zvučal po krajine, ako by potešoval: „Sláva Bohu na nebi, pokoj ľuďom na zemi…“
A pod zákonom štedrovečerným odhadzujú od seba ľudia zlobu, pýchu, nenávisť a objímajú sa v bratskej láske. Všade hýbe krídlami anjel pokoja, iba zo stáleho svojho statku, z kláštora na hrade Tubulskom (Šariš), bol v tento hviezdny večer odplašený.

Na nádvorí, inokedy tichom, teraz krik, hluk, lomoz, dupotanie konských kopýt odplašovalo holubicu pokoja. Splašené sestričky v refektóriu sa zhromaždili vo vrúcnej modlitbe koriac sa Bohu.
Šelest šepotu sa ustavične pretrhával, slová sa lepili o strnulý jazyk a myšlienky neposlušne blúdili po zasneženom divom kraji.
-Bože drahý, či ju nájdu? Či ju pažravý vlci nezožrali? S nádejou stopovali odchod výpravy z hradu a napínavo načúvali aj vtedy, keď ju už mestská diaľava zhltla. Čas olovenými krídlami sa hýbal, v tichu šelestili záhrady a svätým rádom lomcoval strach, keď sa z nepriehľadných pralesov ozvalo prenikavé hučanie divej zveri.

Ich predstavená, Alžbeta, dcéra kráľa Bela, ešte za rána brala sa s milodarmi, aby ich rozdelila po roztrúsených horských osadách. Prázdne sane vrátili sa na poludnie, a o šarlátových saniach , čo viezli princeznú, ani vidu, ani slychu. Povozníci, vrátiac sa, oznámili, že kráľovská dcéra ostala u istej chorej v osade pri hornom toku Delne. Odkázala, že na čas svätej večere sa vráti.
Pieskové hodiny chýlili sa už k dvanástej a nad Tubulským hradom nehybne sa klenbila čierna plachta noci. Hlas hlásnikov ju rozvlnil, keď pri svetle vysoko horiacej pochodne ťahavým tónom zaspieval:

Chvál každý duch Hospodina,
i Ježiša, jeho Syna.
Odbila dvanásta hodina.
Nech nám bude ku pomoci
v tejto svätej, tichej noci.

-Hodina duchov je už tu, – povedala plačlivo soror Veronika, najstaršia mníška, – a o našej drahej matke ani chýru.
-Už je po nej, – hovorili takmer zborovo ostatné a so skormúteným srdcom išli do kaplnky na polnočnú svätú omšu. Soror Veronika zažala hromničku, previazanú čiernym závojom, a bôľom skrúšené mníšky trhavo šepkali pohrebný žalm.

V strašnom tichu z tmavých kútov kaplnky stále sa im vynárali zakrvavené tlamy zvierat, ako trhajú drahé telo ich matky- predstavenej.
Hviezdnatý večer ticho stlal čierne závoje nad rozsiahlou dolinou Delne. Od Slánskych vrchov dolu zasneženým krajom veselo cvendžali zvončeky štorspražných sánok. Medzi purpurovými poduškami sedela Alžbeta, predstavená Tubulského kláštora, zabalená do mäkkej kožušiny. Sotva prišli k rieke, Delni, kde sa pod tmavým vrchom Haršackým objavili zelené iskry a bežali rovno k saniam.

-Ježiš Mária! Vlci idú – prekrižoval sa pohonič. Alžbeta pozrela k lesu a ani nedýchala…. Celá svorka divých dravcov letela z húštiny. Kone ich zavetrili a splašené utekali cestou – necestou, krížom- krážom po širokej pláni. Ohnivé iskry za nimi… Jeden ozrutný vlk už vyskočil na sane, až strhol s predstavenej kožušinu, keď sa pohoničovi podarilo odrezať opraty koňa, na ktorého sa vlci vrhli a čoskoro do posledného kúska spratali. Ale čo to bolo pre toľké žalúdky! Tým ešte väčšmi ozval sa v nich hlad a kým sa pohoničovi podarilo aj druhého koňa vypnúť z oprát, zlostná mrákava bola im zase za pätami. Takto zdržiaval vlkov zručný pohonič, až zostal len jeden kôň.

Zmorený a sotva dýchajúci kôň dobehol až k Sekčovu, pri ktorom sa vypínal Soľnohrad. Pohonič kričal o pomoc, a nik sa mu neozýval… A dravce už zase doháňajú sane, ba už – už vrhajú sa na matku kláštora, na matku opustených…

Hlas zvonov ticho hlaholil pieseň lásky, bratstva a obetavosti… Pohonič pod vplyvom štedrovečerného zákona odovzdal opraty mníške a sám, prekrižujúc sa, skočil medzi pekelné iskry, aby zachránil svoju blížnu.
Hromnička už dohárala… žalm za dušu zomrelej odznel, posledné akordy polnočnej svätej omše sa vznášali v trúchlivom tichu , keď sa otvorili dvere a do posvätného stánku vstúpila uplakaná predstavená. Mníšky skríkli od radosti, ale Alžbeta s ťažkým smútkom vravela:

-Vaša radosť je žiaľom skropená, preto schýľte sa pred Bohom v hlbokej pokore a modlite sa za šľachetnú dušu Jánovu, za spasenie verného pohoniča, ktorý sa za mňa obetoval.

Vernému pohoničovi na mieste, kde ho vlci roztrhali, Alžbeta dala postaviť pomník. Jeho rodina dostala do daru celé územie od Sekčova, pozdĺž rieky Delne, až po Šimonku. Boli povýšení na šľachticov a v erbe mali vymaľovaného vlka. Menovali sa „Vlkovci“, neskoršie „Farkas“ a panovali v Šariši na haršackom panstve, kde sa okolo ich kaštieľa vystavila dedina.

Slovenské kvety.
Čítanie pre slovenské ľudové školy.
Vydal SSV 1941
Pripravil A. Čulen
alianciazanedelu.sk/archiv/4947