Povesť o praotcovi haršackých Vlkovcov.
Bol štedrý večer. Biele hviezdičky mäkko padali na zem, ale trblietalo sa ich hodne tak na nebi, ako aj na zemi, keď sa zažali sviatočné kahance v osadách, na dne doliny učupených, alebo na hradoch, po vrchoch a skalách sa vypínajúcich.
No najkrajšie hviezdičky Svätého večera boli tie, ktoré svetielkovali v ľudských očiach: hviezdy dojatia a kresťanskej lásky.
Zasneženým krajom veselo sa ťahal cvengot zvoncov na uháňajúcich saniach, naplnených milými príbuznými. V kozuboch tíško plápolal oheň a rodinky po celodennom rozbehnutí, po chvate za životom, po ťažkých trampotách stúlili sa v príjemnom teple rodinnej lásky. Na bielom obruse zjavil sa vianočný koláč, med, opekance, jedlička a rozličné dary, čo každý podľa možnosti prichystal svojím milým.
Zvon pokoja lahodne zvučal po krajine, ako by potešoval: „Sláva Bohu na nebi, pokoj ľuďom na zemi…“
A pod zákonom štedrovečerným odhadzujú od seba ľudia zlobu, pýchu, nenávisť a objímajú sa v bratskej láske …Viac