Páter Ján Šutka-misionár v Ekvádore,indiáni kmeňa Šuarov 1930-2014

Páter Ján Šutka-misionár v Ekvádore,indiáni kmeňa Šuarov
1930-2014

Spomienka na horlivého,slovenského kňaza, saleziána-misionára v ďalekej Južnej Amerike,v krajine Ecuádor,kde pôsobil medzi domorodými Indiánmi kmeňa Šuarov,obývajúcich pralesy Amazonie...

Životopis
Ján Šutka sa narodil 11. septembra 1930 v Orovnici pri Hronskom Beňadiku. Ako seminarista bol internovaný v Podolínci, ale podarilo sa mu ujsť do Rakúska. Rozhodol sa pre odchod do misií a bol priradený do Ekvádoru. V roku 1960 bol vysvätený za kňaza. V roku 1962 založil Federáciu Šuarov na ochranu ľudských práv tohto kmeňa, v roku 1972 rozbehol program diaľkových Škôl cez rádio. Dosiahol aj mnohého iného a v roku 2003 bol vymenovaný za direktora saleziánskej komunity v meste Limón. Zomrel 11. augusta 2014 v Ekvádore.

Zomrel slovenský misionár v Ekvádore, salezián Ján Šutka /11.8.2014-84 rokov/

11.8.2014-pondelok v Ekvádore v meste Cuenca zomrel 84 ročný dlhoročný misionár medzi miestnymi Indiánmi Šuarmi, slovenský salezián Ján Šutka. Pochovaný bude v Catedral de la Purísima v Macase.
Ako salezián zasvätený Bohu prežil bez piatich dní 65 rokov, kňazom bol 53 rokov. Od svojej kňazskej vysviacky bol pravidelným spovedníkom dnes už blahoslavenej misionárky saleziánky Márie Troncattiovej. Spovedal ju až do jej smrti v roku 1969.

Ján Šutka
sa narodil 11. septembra 1930 v Orovnici pri Hronskom Beňadiku. Už od detstva v ňom žila túžba po misiách. Rozhodol sa stať sa saleziánom, svoje prvé rehoľné sľuby zložil 16. augusta 1949. Udalosti Barbarskej noci 13. apríla 1950 narušili jeho prípravu na kňazské povolanie.
Ako seminarista bol spolu s ostatnými rehoľníkmi internovaný v Podolínci. Odtiaľ sa mu podarilo ujsť a tajne prekročiť hranice do Rakúska. V Taliansku potom napísal žiadosť o odchod do misií a určili ho do Ekvádora. Prišiel tam v roku 1953.
Po štúdiách teológie v kolumbijskej Bogote bol vysvätený za kňaza 28. októbra 1960. Desať ďalších rokov pôsobil v Ekvádore v Sucúa a počas toho obdobia založil Federáciu Šuarov. V roku 1972 rozbehol projekt diaľkových škôl cez rádio a založil záchrannú leteckú službu pre Šuarov.

V rokoch 1985-1989 bol direktorom misie Méndez-Cuchanza. V roku 1989 bol menovaný za predstaviteľa saleziánskych šuarských misií pri ekvádorskej vláde a pôsobil v hlavnom meste Quito, okrem iného aj ako provinciálny radca. Neskôr pracoval v Macase ako direktor misie a stal sa tam predstaveným saleziánskej komunity a farárom.

V Ekvádore zomrel misionár medzi Šuarmi, don Ján Šutka
(Bratislava, 12. augusta 2014) – V pondelok 11. augusta zomrel v Ekvádore v meste Cuenca o 5.00 ráno miestneho času /12.00 SEČ/ slovenský salezián a dlhoročný misionár medzi Šuarmi, don Ján Šutka SDB.
V ten istý deň napoludnie miestneho času slávili vo farnosti Márie Pomocnice v Cuenca za zosnulého spolubrata svätú omšu, ktorej predsedal provinciál saleziánov v Ekvádore, don JorgeMolina SDB.

Sv. omša za zosnuleho dona Šutku v Cuenca

Krátky životopis zosnulého saleziána kňaza
Don Ján Šutka sa narodil 11. septembra 1930 v Orovnici pri Hronskom Beňadiku. Už od detstva v ňom žila túžba po misiách. Rozhodol sa stať sa saleziánom, svoje prvé sľuby zložil 16. augusta 1949. Jeho počiatočná formácia bola brutálnym zásahom v noci 13. apríla 1950 narušená. Ako seminarista bol, spolu s ostatnými rehoľníkmi, internovaný v Podolínci. Odtiaľ sa mu podarilo ujsť a tajne prekročiť hranice do Rakúska. V tom čase, 6. júla 1950, zložila svoje rehoľné sľuby ako sestra saleziánka aj jeho rodná sestra Vilma.
Ján Šutka v Taliansku potom napísal žiadosť o odchod do misií a určili ho do Ekvádora. Prišiel tam roku 1953. Tri roky (1954-1956) pôsobil ako asistent na misii v Méndez-Cuchanza. Teológiu študoval v kolumbijskej Bogote v rokoch 1957-1960 a tam bol aj vysvätený za kňaza 28. októbra 1960. Desať ďalších rokov pôsobil v Sucúaa počas toho obdobia založil Federáciu Šuarov. V roku 1972 rozbehol projekt diaľkových škôl cez rádio a o tri roky založil záchrannú leteckú službu pre Šuarov. V rokoch 1985-1989 bol direktorom misie Méndez-Cuchanza. V roku 1989 bol menovaný za predstaviteľa saleziánskýchšuarských misií pri ekvádorskej vláde. V nasledovných rokoch až do 1995 pôsobil v Quito okrem iného aj ako provinciálny radca. Ďalších päť rokov pracoval v Macas ako direktor misie, až do jubilejného roku 2000, kedy sa stal predstaveným saleziánskej komunity a farárom v meste Macas. V roku 2003 bol menový za direktora saleziánskej komunity v meste Limón. Potom pracoval ešte vo farnosti Panny Márie Pomocnice kresťanov v Cuenca. Napokon sa presunul do Macas, kde žil v komunite až do svojej smrti.
Don Jána Šutka zomrel vo veku 84 rokov bez jedného mesiaca. Ako salezián zasvätený Bohu prežil bez piatich dní 65 rokov, kňazom bol 53 rokov. Od svojej kňazskej vysviacky bol pravidelným spovedníkom dnes už blahoslavenej misionárky sestry saleziánky Márie Troncattiovej. Spovedával ju až do jej smrti roku 1969.
Miestom uloženia telesných ostatkov dona Šutku sa stala Catedralde la Purísima v Macas.
Pred dvoma rokmi navštívil dona Šutku v Ekvádore slovenský delegát pre misie don Peter Jacko. „Boh pozval k sebe don Jána Šutku, jedného zo svojich verných. Mal som túčesť stretnúť sa s ním osobne v jeho Ekvádore. Pre mňa on zostane jedným zo svätých mužov týchto dní,“ podelil sa spomienku na dona Šutku don Peter Jacko.
Po oznámení o smrti tohto významného slovenského spolubrata misionára napísal na sekretariát slovenských saleziánov provinciálny koordinátor saleziánov spolupracovníkov pán Anton Horváth: „Prijmite úprimnú sústrasť a uistenie o našich modlitbách za neho. Nech Pán odmení všetky jeho námahy a obety a prijme ho do "otcovho domu", kde bude prežívať nehu Pánovu "mnoho a mnoho dní". Nech aj pre jeho zásluhy na misijnom poli otvorí Pán nové možnosti misijného pôsobenia pre našu saleziánsku rodinu.“

Peter Jacko a don Šutka

V roku 2012, dva roky pred smrťou Jána Šutku, ho v Ekvádore navštívil slovenský delegát pre misie don Peter Jacko. „Pre mňa on zostane jedným zo svätých mužov týchto dní“, zneli jeho slová pri spomienku na tohto pred Bohom výnimočného kňaza, saleziána. Pozrite si jeho príbeh v nádhernom dokumente Cesta z pralesa priamo z našej facebook stránky Prajeme Vám krásny zážitok pri sledovaní príbehu z ekvádorských pralesov priatelia

link na náš archív:
slovenskykostol.com/dokumentarne-filmy?videoid=Pk33tgHldpI

#SlovakCatholics #mission #media #evangelisation #svedectvo #DokumentarnyFilm #MojaMisia #document
Moja Misia (9) CESTA Z PRALESA - don Ján Šutka SDB (Ekvádor) | V roku 2012, dva roky pred smrťou Jána Šutku, ho v Ekvádore navštívil slovenský delegát pre misie don Peter Jacko. „Pre mňa on zostane jedným zo svätých... | By LUX New York | Facebook

1990 Otec Ján Šutka, salezián

Posol, mesačník, ktorý vydávali Slovenskí jezuiti v Cambridge, v októbrovom vydaní z r.1990, píše o otcovi Šutkovi takto:

Z úryvku sa dozvedáme, že otec Šutka bol nielen misionárom medzi Šuarmi, ale tiež reprezentantom Slovákov na rôznych úrovniach politického a spoloženského života v Ekvádore.

Stal sa apoštolom Šuarov
V týchto dňoch si pripomíname 90. výročie narodenia misionára Jána Šutku, SDB. Celý svoj kňazský život obetoval zaznávaným Indiánom z kmeňa Šuar v Ekvádore.

Salezián Ján Šutka bol misionárom telom i dušou. Šuarom priniesol novú životnú perspektívu. Snímka: archív Mareka Poláčka
Ján Šutka sa narodil 11. septembra 1930 v Orovnici pri Hronskom Beňadiku. K saleziánom vstúpil v roku 1949, no o rok neskôr bol ako seminarista po brutálnom zásahu režimu proti rehoľníkom internovaný v Podolínci.
Odtiaľ sa mu podarilo ujsť a tajne prekročiť hranice do Rakúska. Ján Šutka odišiel v roku 1953 na misie do Ekvádoru. Teológiu študoval v kolumbijskej Bogote, kde bol v roku 1960 vysvätený za kňaza. Zomrel 11. augusta 2014 v Ekvádore.
Prišiel medzi hlavorezov
Volali ich hlavorezi, lebo sušili hlavy nepriateľov a vyrábali z nich zmenšené trofeje. Keď v roku 1953 prišiel Ján Šutka do Ekvádoru, jednotlivé rodiny kmeňa Šuar žili roztrúsené v amazonskom pralese a báli sa susedov – nepriateľov. Navyše z vnútrozemia prichádzali miešanci, zaberali pôvodným obyvateľom pôdu a zotročovali ich.
Padre Juan začal putovať pralesnými chodníčkami od chatrče k chatrči a zisťoval, čo by domorodci najviac potrebovali. „V tých časoch sa na nás pozerali ako na zvieratá, nemali sme žiadne práva,“ priznáva poslanec z kmeňa Šuar Felipe Tsenkuš a ďakuje „človeku, ktorý sa v Ekvádore nenarodil, ale urobil pre Ekvádor viac ako tisíce Ekvádorčanov“.
Misionárska legenda
Ján Šutka sa pustil do práce. V 60. rokoch 20. storočia zjednotil kmeň Šuar a inicioval založenie politickej organizácie s názvom Federácia Šuar. V roku 1972 rozbehol v nedostupnom pralese projekt diaľkových škôl cez rádio.
Spolu s Indiánmi vymyslel šuarskú abecedu a chýbajúce čísla od 6 do 10. Napríklad číslo 6 Indiánom pripomínalo psí chvost, tak šestku nazvali „psí chvost“. V pralese, kde neboli cesty - a nie sú tam dodnes -, inicioval výstavbu vyše stovky malých letísk.
V roku 1975 tak mohol založiť aj leteckú záchrannú službu pre Šuarov.
Misionára Jána Šutku som stretol v roku 2003, keď mal 73 rokov. S kameramanom Bystríkom Priwitzerom sme o ňom nakrúcali dokumentárny film Cesta z pralesa. Ján Šutka bol už vtedy misionárskou legendou.
Patril do staršej generácie misionárov, ktorí na misie odišli po komunistickom prevrate v 50. rokoch 20. storočia a zanechali za sebou naozaj hlbokú brázdu.
Zmyslom cyklu dokumentárnych filmov Moja misia, v ktorých sme predstavovali slovenských misionárov vo svete, bolo ukázať, akých máme výnimočných rodákov. Chceli sme divákov inšpirovať ich príkladom, aby sa tiež vedeli obetovať pre druhých a urobiť niečo pekné pre tento svet.

Kameraman Bystrík Priwitzer pri nakrúcaní dokumentárneho filmu o saleziánovi Jánovi Šutkovi s názvom Cesta z pralesa. Snímka: archív Mareka Poláčka

Don Juan
Don Ján Šutka nás prišiel počkať na letisko v Quite na bielom džípe. Za desať dní filmovačky sme s ním prešli vyše dvetisíc kilometrov po hrboľatých cestách, šoféroval prevažne on. Obdivoval som jeho životnú energiu a výdrž.
Čo si zaumienil, to aj dokázal, prekonal únavu a všetky prekážky. Bol veľmi pracovitý a húževnatý, mal pevný denný režim. Jednoducho stará škola.
Nikdy nezabudnem na celkom slušný „trapas“, ktorý som spravil hneď po prílete. Z hodín španielčiny som si pamätal, že keď muža voláme priezviskom, máme použiť oslovenie seňor. Bolo mi však čudné volať ho seňor Šutka. Tak som si povedal, že ho budem volať krstným menom po španielsky – Juan.
No a pri krstnom mene sa má používať oslovenie don. Tak som ho volal don Juan. Znelo mi to divne - veď tak sa predsa volala postava známeho sukničkára zo Sevilly. A zdalo sa mi, že aj Juan Šutka na mňa nejako čudne zazerá.
Až to nakoniec nevydržal, odstavil auto a hovorí: „Nevolaj ma, prosím ťa, don Juan, ale padre Juan!“ No a môj problém bol vyriešený. Odvtedy som ho volal otec Ján – padre Juan, tak ako ho v Ekvádore s úctou oslovovali všetci.
Nakrúcanie v pralese
Večery sme trávili vždy v nejakej saleziánskej komunite a boli nádherné: na stole veľa ovocia, pečené mäso s ryžou alebo so sladkými zemiakmi či s vyprážanými banánmi, zo džbánov sme si nalievali neskutočne dobré exotické ovocné šťavy. Sedávali sme pri blikajúcej žiarovke, stropnom ventilátore a počúvali mnohé misionárske historky.
Tma na nás doslova spadla vždy večer o šiestej. Vzduch bol vlhký, z čiernej tmy do miestnosti doliehalo mocné cvrlikanie. Nasledovala neskutočne dlhá noc, deň sa začal presne o šiestej.
Boli sme predsa na rovníku, Ekvádor má rovník dokonca aj v názve. Každé ráno som sa zobudil asi päťkrát a stále bola ešte tma, tak som spal ďalej. Filmovať sa po tme nedalo. Ján Šutka bol rád, že ho prišli navštíviť z rodného Slovenska a že ľudia doma uvidia, kde žije, ako žije a čomu sa celý život venoval.
Najväčším zážitkom bola cesta do pralesa za Šuarmi. V tom čase Ján Šutka v pralese už pre vysoký vek nepracoval, no jeho meno poznali všetci, aj deti. Počuli o ňom po večeroch pri ohni rozprávať svojich rodičov a starých rodičov.
Malým päťmiestnym lietadlom sme aj s dvoma ďalšími pasažiermi a párom sliepok leteli asi hodinu ponad nekonečný zelený prales. Potom sme pristáli na jednej z hlinených pristávacích dráh, ktorých sme po ceste videli viacero. Aj výstavbu tejto dráhy inicioval náš misionár.
Padre Juan bol v pralese ako doma. V centrálnej chatrči nám ukázal vysielačku, cez ktorú kedysi prebiehalo diaľkové vyučovanie a ktorá dodnes funguje na spojenie s mestom a inými osadami v pralese. Ján Šutka sa cez ňu snažil spojiť s pilotom a zistiť, či po nás priletí, keďže sa zhoršilo počasie a lialo ako z krhly.
Ľudia, chatrče a záhradky stratené v pralese boli veľmi fotogenické a za pár hodín sme tam nakrútili gro filmu. Boli sme radi, veď aj náš hlavný hrdina strávil v pralese gro svojho života - náš film musel byť o pralese. Indiáni boli k Jánovi Šutkovi veľmi úctiví, boli mu vďační za mnohé dobré veci, ktoré sa pre nich už za tie roky stali samozrejmosťou. A na Jánovi Šutkovi bolo vidieť, že mu prales chýba a že Šuari sú stále láskou jeho života.

Don Juan
Don Ján Šutka nás prišiel počkať na letisko v Quite na bielom džípe. Za desať dní filmovačky sme s ním prešli vyše dvetisíc kilometrov po hrboľatých cestách, šoféroval prevažne on. Obdivoval som jeho životnú energiu a výdrž.
Čo si zaumienil, to aj dokázal, prekonal únavu a všetky prekážky. Bol veľmi pracovitý a húževnatý, mal pevný denný režim. Jednoducho stará škola.
Nikdy nezabudnem na celkom slušný „trapas“, ktorý som spravil hneď po prílete. Z hodín španielčiny som si pamätal, že keď muža voláme priezviskom, máme použiť oslovenie seňor. Bolo mi však čudné volať ho seňor Šutka. Tak som si povedal, že ho budem volať krstným menom po španielsky – Juan.
No a pri krstnom mene sa má používať oslovenie don. Tak som ho volal don Juan. Znelo mi to divne - veď tak sa predsa volala postava známeho sukničkára zo Sevilly. A zdalo sa mi, že aj Juan Šutka na mňa nejako čudne zazerá.
Až to nakoniec nevydržal, odstavil auto a hovorí: „Nevolaj ma, prosím ťa, don Juan, ale padre Juan!“ No a môj problém bol vyriešený. Odvtedy som ho volal otec Ján – padre Juan, tak ako ho v Ekvádore s úctou oslovovali všetci.
Nakrúcanie v pralese
Večery sme trávili vždy v nejakej saleziánskej komunite a boli nádherné: na stole veľa ovocia, pečené mäso s ryžou alebo so sladkými zemiakmi či s vyprážanými banánmi, zo džbánov sme si nalievali neskutočne dobré exotické ovocné šťavy. Sedávali sme pri blikajúcej žiarovke, stropnom ventilátore a počúvali mnohé misionárske historky.
Tma na nás doslova spadla vždy večer o šiestej. Vzduch bol vlhký, z čiernej tmy do miestnosti doliehalo mocné cvrlikanie. Nasledovala neskutočne dlhá noc, deň sa začal presne o šiestej.
Boli sme predsa na rovníku, Ekvádor má rovník dokonca aj v názve. Každé ráno som sa zobudil asi päťkrát a stále bola ešte tma, tak som spal ďalej. Filmovať sa po tme nedalo. Ján Šutka bol rád, že ho prišli navštíviť z rodného Slovenska a že ľudia doma uvidia, kde žije, ako žije a čomu sa celý život venoval.
Najväčším zážitkom bola cesta do pralesa za Šuarmi. V tom čase Ján Šutka v pralese už pre vysoký vek nepracoval, no jeho meno poznali všetci, aj deti. Počuli o ňom po večeroch pri ohni rozprávať svojich rodičov a starých rodičov.
Malým päťmiestnym lietadlom sme aj s dvoma ďalšími pasažiermi a párom sliepok leteli asi hodinu ponad nekonečný zelený prales. Potom sme pristáli na jednej z hlinených pristávacích dráh, ktorých sme po ceste videli viacero. Aj výstavbu tejto dráhy inicioval náš misionár.
Padre Juan bol v pralese ako doma. V centrálnej chatrči nám ukázal vysielačku, cez ktorú kedysi prebiehalo diaľkové vyučovanie a ktorá dodnes funguje na spojenie s mestom a inými osadami v pralese. Ján Šutka sa cez ňu snažil spojiť s pilotom a zistiť, či po nás priletí, keďže sa zhoršilo počasie a lialo ako z krhly.
Ľudia, chatrče a záhradky stratené v pralese boli veľmi fotogenické a za pár hodín sme tam nakrútili gro filmu. Boli sme radi, veď aj náš hlavný hrdina strávil v pralese gro svojho života - náš film musel byť o pralese. Indiáni boli k Jánovi Šutkovi veľmi úctiví, boli mu vďační za mnohé dobré veci, ktoré sa pre nich už za tie roky stali samozrejmosťou. A na Jánovi Šutkovi bolo vidieť, že mu prales chýba a že Šuari sú stále láskou jeho života.
Martin Križan-misionár v Ekvádore,kmeň Kivarov

Martin Križan

slovenský rímskokatolícky kňaz, salezián, jazykovedec a misionár

Narodenie

26. november 1912
Veľké Zálužie, Slovensko

Úmrtie

6. september 1990 (77 rokov)
Šurianky, Slovensko

Martin Križan (* 26. november 1912, Veľké Zálužie – † 6. september 1990, Šurianky) bol slovenský rímskokatolícky kňaz, salezián, jazykovedec, misionár

Životopis

Ľudovú školu vychodil vo svojom rodisku. Gymnázium absolvoval v Taliansku v Bagnolo in Piano (1930 – 1934). Saleziánsky noviciát si vykonal v meste Cuenca v Ekvádore. Teologické štúdiá absolvoval v Quite v Ekvádore. Za kňaza bol vysvätený 8. septembra 1944. Ako misionár pôsobil v Ekvádore, medzi Indiánmi z kmeňa Kivarov. Prežil tam 37 rokov. V roku 1972 sa vrátil na Slovensko a ako kňaz pôsobil vo farnosti v Šuriankach. Pochovaný je na cintoríne vo Veľkom Záluží.

Priekopník kivarskej abecedy

Zaslúžil sa o zapísanie hlások a zvukov tohto indiánskeho kmeňa a vytvorenie písmen kivarskej abecedy.

S ružencom a mačetou. Salezián z Oravy pôsobí už pätnásť rokov medzi Šuarmi
Anton Odrobiňák z Bobrova odišiel do Ekvádora.

Žije na okraji pralesa s miestnymi indiánmi Šuarmi. Začiatky v neznámej krajine neboli jednoduché. Neraz bojoval sám so sebou. Mal problémy s domorodým jazykom, klímou, kultúrou, prostredím. Otec Anton však vedel, do čoho ide. Mnohé o tomto zaujímavom mieste sa dozvedel z kníh. A zotrval tam až dodnes.

Salezián z Oravy v Ekvádore
Cesta z Oravy do Ameriky
Anton Odrobiňák sa narodil 24. februára 1965 v Námestove. S rodičmi a súrodencami žil v Bobrove. Najskôr študoval na námestovskom gymnáziu. Odtiaľ pokračoval na vysokej škole veterinárnej v Košiciach. Aj ju úspešne skončil. Medzitým sa profesionálne venoval vzpieraniu. Na konte má dokonca titul majstra Československa. Napriek športovým a profesionálnym úspechom sa však vybral inou cestou.

Čítajte viac: S ružencom a mačetou. Salezián z Oravy pôsobí už pätnásť rokov medzi Šuarmi

Búrlivé dejiny Ekvádoru by vydali na hrubú knihu. Nájdete v nich indiánov, kolonizátorov, spory s Peru, lovcov lebiek i ložiská ropy.
Ekvádor je malá a menej známa krajina. Meno jej dal rovník (španielsky „ecuador“), ktorý ju pretína v jej severnej časti. Keby si už pred mnohými rokmi nebola Juhoafrická republika zvolila turistický marketingový slogan „Celý svet v jednej krajine“, mohol by sa použiť aj pre Ekvádor, ktorý ponúka všetko, po čom cestovateľovo srdce túži .
Táto druhá najmenšia krajina Južnej Ameriky sa vyznačuje obrovskou variabilitou povrchu, klimatických zón, vegetácie i fauny. Behom pár hodín tu možno prejsť pestrou mozaikou mnohých ekosystémov. Centrom Ekvádoru prechádzajú Andy so zasneženými vrcholkami, medzi ktoré patrí aj 30 aktívnych sopiek, vrátane najvyššej činnej sopky sveta Cotopaxi (5896 m). Nie je jediná, ktorá čas od času dá o sebe vedieť. Napríklad Pichincha , pri svahoch ktorých leží hlavné mesto Quito .
Dva severojužné hrebene Ánd rozdeľujú Ekvádor na tri úplne odlišné, ale všetky veľmi krásne prírodné územia:
úrodné vlhké pobrežné nížiny
horské pásy Ánd , ktoré medzi sebou uzatvárajú náhorné plošiny vo výške 2200–2900 metrov
Amazóniu s dažďovými pralesmi a hustou riečnou sieťou
Asi polovica obyvateľstva žije v mestách a dedinách v Andách , kde obrába úrodné horské údolia a náhorné plošiny. V centrálnom horskom údolí leží aj hlavné mesto Quito. Ďalších 45 % obyvateľstva žije na vlhkom pobreží Tichého oceánu, kde má ideálne podmienky na pestovanie tropických plodín, av Amazónii žijú len pôvodné indiánske kmene.
Krajina indiánov
Ekvádor je indiánska krajina . Celých 30 % z ekvádorskej populácie asi 13 miliónov obyvateľov tvorí pôvodné indiánske obyvateľstvo patriace do 11 andských, amazonských a nížinných skupín, 60 % sú mestici, 7 % belosi a 3 % černosi. Zloženie obyvateľstva zodpovedá aj veľké množstvo ľudí hovoriacich popri úradnej španielčine indiánskymi jazykmi, hlavne kečuánsky .
Oddávna na území dnešného Ekvádoru pôsobili poľnohospodárske kultúry, ktoré poznali keramiku. (Keramika s rozvojom poľnohospodárstva vždy úzko súvisela – uchovávali sa v nej zásoby a osiva.) Najstaršia bola kultúra Valdivia , ktorej najznámejším nálezom sú pôvabné hlinené sošky zvané Valdivijské Venuše .
Neskôr sa už vyrábali umelecky hodnotné predmety z keramiky s vypaľovanými vzormi, pripomínajúce kultúru Moche z Peru. S tou zrejme súčasná ekvádorská kultúra Machalia udržovala kontakty.
Potom v tisícročí pred naším letopočtom sa rozvíjala kultúra Chorrera , ktorá zase udržovala obchodné vzťahy ako s kultúrou Chavín de Huantár na juhu v Peru, tak s kultúrami v Kolumbii na severe. Po začiatku nášho letopočtu došlo k rozvoju vládnucich vrstiev, náboženstva ako inštitúcie a mnohých remesiel, vrátane zlatníctva. Vznikali rozsiahle obradné centrá. Spoločnosť sa postupne integrovala - združovala do väčších stredísk s jedným najvyšším panovníkom. Kvitol obchod pozdĺž celého pacifického pobrežia, po súši aj po mori.
Veľká Kolumbia
V čase pred ovládnutím Inky prosperovali na území Ekvádoru kultúry na pomerne vysokej úrovni . Kto vie, ako by sa vyvíjali, keby do hry neboli vstúpili Inkovia. Týka sa to najmä konfederácie Chancov (Čankov) , ktoré Inkovia porazili a rozšírili potom svoju pôsobnosť na ekvádorské územie.
Mnoho pamiatok z inckej doby sa na území Ekvádoru nezachovalo. Najvýznamnejšia je pevnosť Ingapirca s oválnym Chrámom Slnka, postaveným typickou inckou bezmaltovou technikou z dokonale zosadených kameňov. Tiež tu sa každého roku v júni konajú slávnosti uctievania slnka Intiraymi .
Po dokončenej španielskej konkviste nasledovala španielska kolonizácia s dôsledkami rovnakými ako vo všetkých ostatných Španielmi dobytých amerických indiánskych územiach. Od roku 1563 bol Ekvádor súčasťou miestokráľovstva Peru , od roku 1716 potom miestokráľovstva Nová Granada.
V 18. storočí bolo potlačených niekoľko protišpanielskych povstaní, ktoré v 19. storočí prerástli v hnutí za nezávislosť . K úspešnému koncu ich doviedol so svojimi armádami až Simón Bolívar . Nezávislosť bola síce vyhlásená v roku 1820, ale potom trvalo ešte dva roky, kým bola celá krajina oslobodená. Rozhodujúcu bitku vybojoval roku 1822 na úpätí sopky Pichincha – a tým dobyl Quito – dôstojník Bolívarovej armády Antonio José de Sucre .
Ekvádor sa potom stal súčasťou novo vzniknutého štátu Veľká Kolumbia , ktorý zahŕňal dnešnú Kolumbiu, Ekvádor, časť Panamy a Venezuely. Bolívarov sen o vytvorení jednotného juhoamerického štátu sa nestretol s pochopením a Veľká Kolumbia roku 1830 skončila. Roku 1830 sa Ekvádor osamostatnil .
Strety s Peru
Aj po získaní nezávislosti zostali ľudia španielskeho pôvodu najbohatšou a najvplyvnejšou skupinou v krajine. Nie však jednotnú – delili sa na konzervatívnych vlastníkov pôdy okolo Quita a liberálnych obchodníkov z Guyaquilu, hlavného námorného prístavu krajiny.
Vo funkcii prezidenta Ekvádoru sa konzervatívci s liberálmi podľa výsledkov volieb striedali a vôbec všetok politický vývoj v krajine charakterizovali vzťahy medzi nimi. Bohužiaľ občas toto súperenie prerástlo na krvavé násilie – najhoršie v roku 1875, kedy bol pred prezidentským palácom v Quite zastrelený konzervatívny prezident Garcia Moreno, av roku 1912, kedy bol davom občanov Quita zaživa upálený liberálny prezident Eloy Almagro.
Jeden problém poznamenal Ekvádor na viac ako jedno a pol storočia . Od roku 1830 sa datujú občasné vojnové strety medzi Ekvádorom a Peru o časť Amazónie, o presné určenie vzájomných hraníc. Konflikt má hlboké korene, siahajúce až do doby Inkov, kedy medzi sebou súperili dve mestá – Quito v dnešnom Ekvádore a Cuzco v dnešnom Peru: V koloniálnej dobe bola určená hranica medzi miestokráľovstvami Peru a Nová Granada.
Rovnaká hranica potom zostala aj medzi Peru a Ekvádorom, pretože v čase získavania nezávislosti na Španielsku platila zásada, že hranice novo vzniknutých štátov budú sledovať hranice územných celkov z doby španielskej nadvlády. Problém nastal v tom, že Španielsko diskutované územie vyňalo v roku 1802 z pôsobnosti miestokráľovstva Nová Granada (do ktorého patril Ekvádor) a pridelilo miestokráľovstvo Peru, zatiaľ čo ekvádorskí historici považujú za smerodajné rozhodnutie z roku 1819, ktoré akt z roku 1802 revidovalo a územie Granade.
Chudoba
Vo vojne Ekvádoru s Peru v rokoch 1941-42 Ekvádor stratil veľkú časť svojho územia. Spor medzi oboma krajinami sa pokúsili vyriešiť sprostredkovatelia z niekoľkých krajín. Výsledkom rokovaní bol tzv. Protokol z Ría de Janeira , ktorý vyznel v prospech Peru, av Ekvádore zanechal trvalo pokorujúci pocit. Ale aj po Protokole zostalo v džungli malé nejasné územie ao túto pohraničnú oblasť sa oba štáty ešte niekoľkokrát vojensky stretli.
Posledná peruánsko-ekvádorská vojna o sporné územie v roku 1998 vyústila do dohody o vytvorení demilitarizovanej zóny , zameranej na ochranu amazonskej prírody. Novodobé dejiny Ekvádoru sa dlhodobo vyznačujú politickou nestabilitou , vojenskými prevratmi, búrlivými povstaniami, rekordne rýchlym striedaním prezidentov a napätými vzťahmi s okolitými krajinami.
Veľkým problémom Ekvádoru je chudoba a to napriek tomu, že Ekvádor je najväčším exportérom banánov na svete, jedným z najväčších exportérov kvetov a že sa tu v 60. rokoch našli veľké ložiská ropy , ktorej export prispieva polovicou do štátneho rozpočtu. Cez protiamerickú rétoriku predáva Ekvádor polovicu ropy Spojeným štátom, čo je pre juhoamerické krajiny typický rys.
O rope a dohode
Do roku 1979 sa striedali vojenské a civilné vlády, potom sa už vždy konali riadne voľby. Len sa tí prezidenti nezvyčajne rýchlo striedali . Stabilite krajiny to pochopiteľne neprispelo. Kríza v krajine silnela a vyvrcholila v roku 1999, kedy inflácia dosiahla neuveriteľných niekoľko desiatok percent. Riešenie bolo drastické: Dolarizácia krajiny v roku 2000 , tj náhrada domácej meny sucre za americký dolár znehodnotila majetok občanov.
Za búrlivých protestov došlo v Ekvádore k prevratu, ktorý zvrhol prezidenta . Niečím bol ale tento prevrat iný ako predchádzajúci - vedúcou silou boli indiáni , ktorí sa po tisícoch schádzali do Quita z celej krajiny a ku ktorým sa po krátkom váhaní pridala armáda.
Indiánskym hnutím, združeným do Konfederácie domorodých národov Ekvádoru , zastupujúcich asi 40 % ekvádorského obyvateľstva, bol zvrhnutý aj ďalší prezident a namále mal v roku 2010 dokonca mladý pohľadný a obľúbený prezident Rafael Correa indiánskeho pôvodu. Indiáni nesúhlasili s plánom na rozšírenie ťažby ropy do amazonskej oblasti . Pod prevažne ešte neprebádaným pralesom sa skrývajú obrovské zásoby ropy, ktoré ale po desať rokov zostanú nedotknuté.
Takúto originálnu dohodu sa podarilo uzavrieť s Rozvojovým programom OSN, ktorý za to Ekvádoru zaplatil 3,6 miliardy dolárov. Rafael Correa , ekonóm, bývalý minister financií a charizmatický rečník, zvíťazil v prezidentských voľbách už dvakrát. Politicky sa pridal k juhoamerickej nacionalistickej ľavici reprezentovanej venezuelským prezidentom Hugo Chávezom a bolívijským Evo Moralesom (ktorým sa Correa inšpiroval k znárodneniu ťažby ropy a cenných kovov).
Lovci lebiek-Indiáni Šuari -Ekvádor
Spomenúť Amazóniu a ekvádorských amazonských indiánov , nemožno nespomenúť preslávených Šuárov, o ktorých sme čítali v knihe našich legendárnych cestovateľov Hanzelky a Žigmunda „Za lovci lebiek“. Šuári boli spolu s niekoľkými ďalšími kmeňmi indiánskej jazykovej skupiny Jivaro jedným z najobávanejších indiánskych kmeňov, pretože si zo svojich vojnových výprav prinášali ako korisť odrezané hlavy nepriateľov. Tie potom špeciálnym postupom výrazne zmenšili a výsledok nazývali tsansa .
Vybudovanie cesty a kontakt Šuárov s modernou civilizáciou ich život veľmi zmenili. Už v čase pred šesťdesiatimi rokmi, keď naša slávna dvojica H+Z Šuáry navštívila, bola šuárska najobľúbenejšia tradícia zakázaná. Znalosť technológie výroby tsansy si ale Šuárovia udržujú dodnes a nové tsansy vyrábajú z hláv opíc, pretože ide o veľmi žiadaný suvenír. Vraj sú od ľudských na nerozoznanie (a tak idú niekedy všelijaké správy).
Dodnes však Šuárovia nezmenili inú tradíciu, a to výrobu nápoja nyhámanči , ktorému sa tiež, rovnako ako iným domorodým alkoholickým nápojom v krajinách Strednej a Južnej Ameriky pripraveným zo skvasenej dužiny rastlín, hovorí Čiča . U Šuárov sa ich čiča vyrába dosť osobito: roztlačenú dužinu danej plodiny naberá z nádoby skupina žien, každá sústo nejakú chvíľu žuje a potom sa slinami vypľuje späť do nádoby. A to sa niekoľkokrát opakuje. Zmes po 12 hodinách skvasí. Podľa Šuárov má ich nápoj blahodarný vplyv na potenciu.

Indiáni Šuari -Ekvádor

Shuar , tiež známy ako Jivaro , sú domorodé etnikum , ktoré obýva ekvádorskú a peruánsku Amazóniu . Sú známi svojimi poľovníckymi schopnosťami a tradíciou zmenšovania hlavy, známej ako Tzantsa.

Jazyk Shuar patrí do lingvistickej rodiny Jivaroan a v regióne ním hovorí viac ako 50 000 ľudí. Shuarovia sú známi svojimi schopnosťami vo vojne, a to ako pri obrane svojich území, tak aj pri útočných akciách proti vonkajším nepriateľom. V súčasnosti žije veľa Shuarov v komunitách organizovaných okolo poľnohospodárstva a poľovníctva, hoci sú aj takí, ktorí pracujú v baníctve a drevárskom priemysle.

Meno

Shuar, v jazyku Shuar , znamená "ľudia". Ľudia hovoriaci jazykom Shuar žijú v tropickom dažďovom pralese medzi hornými horami Ánd a v tropických dažďových pralesoch a savanách amazonskej nížiny v Ekvádore . Shuar žijú na rôznych miestach – teda muraiya (kopec) Shuar sú ľudia, ktorí žijú na úpätí Ánd; achu (bažinatá palma) shuar (alebo Achuar ) sú ľudia, ktorí žijú vo vlhších nížinách východne od Ánd (Ekvádor).

Šuar označuje španielsky hovoriacich ako apach a nešpanielsky a nešuarsky hovoriacich ako inkis . Európania a Európania Američania zvykli označovať Shuar ako „ jívaros “ alebo „ jíbaros “; toto slovo pravdepodobne pochádza zo španielskeho pravopisu šuar zo 16. storočia (pozri Gnerre 1973), ale má iné významy vrátane „divocha“; mimo Ekvádoru začalo džibaro znamenať „rustikálny“. Shuar sú populárne zobrazovaní v širokej škále cestopisov a dobrodružnej literatúry kvôli západnej fascinácii ich niekdajšou praxou zmenšovania ľudských hláv ( tsantsa ).

Sociálna organizácia a kontakty s Európanmi

Od čias prvého kontaktu s Európanmi v 16. storočí až po vytvorenie Šuarskej federácie v 50-tych a 60-tych rokoch 20. storočia boli Shuar polokočovní a žili v oddelených domácnostiach rozptýlených v dažďovom pralese, spojených najvoľnejšími príbuzenskými a politickými väzbami. a chýbajúce korporátne príbuzenské skupiny alebo centralizované alebo inštitucionalizované politické vedenie.

Stredobodom šuarského života bola relatívne autonómna domácnosť pozostávajúca z manžela, jeho manželiek (zvyčajne dvoch), slobodných synov a dcér. Po sobáši by synovia opustili svoju rodiacu domácnosť a zaťovia by sa prisťahovali (pozri bydlisko v matrike ). Muži lovili a tkali odevy; ženy záhradkovali. V roku 1527 Shuar porazil vpád inkských armád Huayna Capac .

Keď Shuar v 16. storočí prvýkrát nadviazal kontakt so Španielmi, vstúpili do mierových obchodných vzťahov. Násilne sa bránili zdaneniu a v roku 1599 vyhnali Španielov.

Kolonizácia a misie v 20. storočí viedli Shuar k reorganizácii na jadrové osady nazývané centros . Centros spočiatku uľahčovalo evanjelizáciu katolíckych misionárov, ale stalo sa aj prostriedkom na obranu nárokov na pôdu Shuar proti nárokom nepôvodných osadníkov. V roku 1964 predstavitelia Shuar centros vytvorili politickú federáciu, ktorá mala zastupovať ich záujmy pred ekvádorským štátom, mimovládnymi organizáciami a nadnárodnými korporáciami.

Tsantsa , scvrknuté hlavy

Scvrknutá hlava vystavená v Múzeu Ameriky v Madride .

V 19. storočí sa muraiya Shuar preslávil medzi Európanmi a Euroameričanmi pre svoj prepracovaný proces zmenšovania hláv zabitých Achuar . Hoci nešuari charakterizovali tieto scvrknuté hlavy ( tsantsa ) ako vojnové trofeje , Shuar trval na tom, že ich samotné hlavy nezaujímali a nevážili si ich ako trofeje. Namiesto toho hľadali muisak alebo dušu obete, ktorá bola obsiahnutá v scvrknutej hlave. Muži zo Shuar verili, že kontrola nad muisakom im umožní kontrolovať prácu ich manželiek a dcér. [6] [7]

Keďže ženy pestovali maniok a vyrábali chicha (maniokové pivo), ktoré spolu poskytovalo väčšinu kalórií a uhľohydrátov v strave Shuar, práca žien bola rozhodujúca pre biologický a spoločenský život Shuar. Koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia začali Európania a Euro-Američania obchodovať s priemyselným tovarom vrátane brokovníc a žiadali si scvrknuté hlavy. Výsledkom bol nárast miestnych vojen, vrátane lovu hláv , čo prispelo k vnímaniu Shuarov ako násilníkov. [6] [7] V roku 1961 Edmundo Bielawski nakrútil jediné zábery ukazujúce to, čo sa javí ako ich proces zmenšovania hlavy.

Rituály dospelosti

Tunika z tukanového peria MHNT

Pred misiou v 40. a 50. rokoch 20. storočia šuarska kultúra fungovala tak, aby organizovala a podporovala spoločnosť bojovníkov. Chlapcov vo veku asi osem rokov zobrali ich otcovia alebo strýkovia na troj- až päťdňovú cestu k neďalekému vodopádu, počas ktorej chlapec pil iba tabakovú vodu. V určitom bode dieťa dostalo maikuu ( Datura arborea , Solanaceae ) v nádeji, že potom uvidí chvíľkové vízie alebo arútam . Verilo sa, že tieto vízie vytvoril wakaní alebo duch predkov.

Ak bol chlapec dosť odvážny, mohol sa dotknúť arútam a získať arútam wakaní . To by urobilo chlapca veľmi silným a držanie niekoľkých arútam wakaní by ho urobilo neporaziteľným. Shuar však veril, že o svoje arútam wakaní môžu ľahko prísť , a tak tento rituál niekoľkokrát zopakoval.

Shuarský bojovník, ktorý sa dožil zabitia mnohých ľudí, sa nazýval kakáram . Shuar veril, že ak osoba vlastniaca arútam wakaní zomrie pokojnou smrťou, porodí nového wakaní ; keby niekoho, kto mal arútam wakaní , zabili, porodili by muísak .

Choroba a šamanizmus

Shuar vo všeobecnosti neverí v prirodzenú smrť, aj keď uznávajú, že niektoré epidémie, ako sú osýpky a šarlach, sú choroby zavedené kontaktom s Európanmi alebo Euroameričanmi. Bojovali predovšetkým oštepmi a fúkacími zbraňami , ale – ako mnoho iných skupín v regióne – tiež verili, že ich môžu zabiť neviditeľné šípky tsentsak .

Akákoľvek nevysvetliteľná smrť bola pripísaná takýmto tsentsakom . Hoci sú tsentsaky živé, nekonajú samostatne. Šamani (v Shuar, uwishin ) sú ľudia, ktorí vlastnia a ovládajú tsentsak . Aby získali tsentsaky, musia si ich kúpiť od iných šamanov; Shuar verí, že najmocnejšími šamanmi sú hovorcovia Quichua , ktorí žijú na severe a východe.

Na kontrolu tsentsaku musí Shuar požiť natem ( Ayahuasca ). Mnohí Shuar veria, že choroba je spôsobená, keď si niekto najme šamana, aby strelil tsentsaka do tela nepriateľa. K tomuto útoku dochádza v tajnosti a len málo šamanov, ak vôbec nejaký, to prizná. Ak niekto ochorie, môže ísť k šamanovi na diagnostiku a liečbu.

Majú veľa rastlín, ktoré používajú na bežné každodenné choroby. Väčšina ľudí pozná tieto rastliny a ako ich pripraviť a použiť. Príležitostne bude staršia žena požiadaná o radu alebo pomoc, najmä s kontrolou plodnosti, pôrodom a novorodencami. Piripiri (druh Cyperus) sa používajú na rôzne ochorenia.

Shuar a ekvádorský štát

Objav ropy v hornej časti Amazónie motivoval Ekvádorský a Peruánsky záujem o tento región. V 20. storočí mali ekvádorskí Shuar a peruánske skupiny ako Achuar výrazne odlišnú históriu.

Shuar v Logroño, Ekvádor .

V Ekvádore je najmenej 40 000 Shuarov, 5 000 Achuarov a 700 Shiwiarov .

Koncom 19. storočia katolícki jezuiti obnovili misie medzi Shuarmi a medzi Shuarmi sa začali usadzovať chudobní a bezzemskí euroekvádorčania z vysočiny ( colonos ). Shuar vstúpili do mierových obchodných vzťahov, vymenili pôdu za vyrobený tovar a začali posielať svoje deti do misijných internátnych škôl, aby sa naučili španielsky. V roku 1935 ekvádorská vláda vytvorila rezervu Shuar, čiastočne na reguláciu euro-ekvádorského prístupu k pôde, a dala saleziánskym (katolíckym) misionárom správu rezervy.

Misionári boli vo veľkej miere úspešní v procese akulturácie , učili Shuar španielsky, konvertovali Shuar na kresťanstvo , povzbudzovali Shuar, aby zanechali vojny a výrobu scvrknutých hláv, povzbudzovali Shuar, aby opustili obrady puberty, vďaka ktorým Shuar získali arútam wakaní , a povzbudzovali Shuar, aby podieľať sa na trhovom hospodárstve . Boli z veľkej časti , ale nie úplne úspešní pri povzbudzovaní Shuara , aby opustil polygýniu pre monogamiu . Boli relatívne neúspešní v odrádzaní od praktizovania šamanizmu.

Do roku 1950 Shuar stratil značné množstvo pôdy pre osadníkov. V tom čase opustili svoj polokočovný a rozptýlený vzor osídlenia a začali vytvárať jadrové osady s piatimi až tridsiatimi rodinami, nazývané centros (po španielsky „centrá“). Tieto centrá uľahčili misionársky prístup do Šuaru. Poskytli tiež základ pre petície Shuar ekvádorskej vláde o pôdu; na oplátku Shuar sľúbil, že vyčistí dažďový prales, aby sa premenil na pastviny, a vláda poskytla Shuarovi pôžičky na nákup dobytka, ktorý budú chovať pre trh.

V 60. rokoch saleziánski misionári povzbudzovali vedúcich centier , aby sa stretli a vytvorili novú organizáciu. V roku 1964 vytvorili Federación Interprovincial de Centros Shuar-Achuar („Medziprovinciálna federácia Shuar a Achuar Centros“; mnohí Achuar žijú v Ekvádore, hoci väčšina žije v Peru). Federácia je demokratická a hierarchicky organizovaná, väčšina jej vedúcich predstaviteľov je platená ekvádorským štátom.

Diana Atamaint, ekvádorská politička Shuar

V roku 1969 federácia podpísala dohodu s ekvádorskou vládou, v ktorej federácia prevzala administratívnu jurisdikciu nad rezervou Shuar. Federácia prevzala povinnosti vzdelávať deti, spravovať civilnú registráciu a vlastníctvo pôdy a podporovať produkciu dobytka a iné programy, ktoré mali ďalej začleniť Shuar do trhového hospodárstva. Odvtedy sa Federácia rozdelila na niekoľko skupín, vrátane samostatnej Achuarskej federácie, hoci rôzne skupiny udržiavajú srdečné vzťahy.

Vďaka práci Federácie je identita Shuar veľmi silná. Väčšina Shuar sa tiež výrazne identifikuje s ekvádorským národným štátom a vstúpila do ekvádorskej volebnej politiky.

V posledných rokoch sa konflikt objavil v dôsledku ťažobných projektov v provinciách Morona Santiago a Zamora Chinchipe [8]

Dňa 20. novembra 2018 sa Diana Atamaint , žena zo Shuar, stala prezidentkou Consejo_Nacional_Electoral_ (Ecuador)

Skupina príkazov džungle (Iwias)

Vojaci džungle veliteľskej skupiny Iwias pochodujú v Tene

Mnohí Shuar tiež slúžia v ekvádorskej armáde a armáda si prisvojila vnímanie Shuar ako „divokých bojovníkov“, ktorí tvoria elitné jednotky „Iwia“ vojakov Shuar (hoci všetci dôstojníci nie sú Shuar). Tieto jednotky sa vyznamenali vo vojne Cenepa medzi Ekvádorom a Peru v roku 1995. Meno Iwia znamená „Démon džungle“, pochádza z mytológie Shuar: Iwia je obávaný démon, ktorý požiera ľudí.

Podľa jej kultúry sa mladí muži stávajú vojakmi, keď zmenšujú hlavu svojich nepriateľov. Motto IWIAS je "Nikdy neporazený", to označuje jeho históriu bojovníka porážajúcich votrelcov, napr. Inkov vedených Huaynou Capac . v roku 1527.

EWIAS ( Escuela de Iwias Crnl. Gonzalo Barragán ) je subjekt zodpovedný za školenie domorodých obyvateľov z oblasti Amazonky. Nachádza sa v Shell , provincia Pastaza , ročne túto školu absolvuje okolo 35 vojakov Iwia.

V populárnej kultúre

V románe Jamesa Rollinsa Amazonia je pani doktora Favreho Shuar, Tshui, opísaná ako „čarodejnica“, ktorá vymýšľa jedy, varí psychoaktívny čaj a udržiava veľkú zbierku scvrknutých hláv. Jej proces zmenšovania jednej takejto trofeje, ktorú nosí na krku, je opísaný veľmi podrobne.
Román Luisa Sepúlvedu z roku 1989 The Old Man Who Read Love Stories (Starec, ktorý čítal ľúbostné príbehy) skúma ľudí Shuar a ich kultúru/tradície/presvedčenia, keďže hlavnú postavu si ich ľudia adoptovali/spriatelili. Autor bol blízkymi priateľmi s vedúcim odborov Shuar a postavil aspekty príbehu na príbehoch, ktoré mu rozprával o svojom spôsobe života.
Vo filme Back from Eternity (1956) zaútočili Shuar (vo filme nazývaní Jivaros) na uviaznutý štáb v nemenovanej juhoamerickej krajine.

Ekvádor
Jivaroanské národy

Cesta z pralesa – don Ján Šutka SDB (Ekvádor)

Video dokument z cyklu Moja misia – Cesta z pralesa o slovenskom misionárovi Jánovi Šutkovi SDB z roku 2004.