Prvý fašistický svätec?
Chiti sa narodil 6. mája 1921 v Gignese (Taliansko). Vo veku 15 rokov, za vlády talianskeho prezidenta Benita Mussoliniho, bývalého socialistu, nastúpil na Vojenskú akadémiu v Ríme a v roku 1939 bol prijatý na Vojenskú akadémiu v Modene.
V roku 1942 sa nakrátko zúčastnil na Mussoliniho operácii proti juhoslovanskému odboju v Slovinsku, kde ho šrapnel zranil do oboch očí, potom ho prevelili na grécko-albánsky front. Potom odišiel do Ruska, kde sa s nemeckým Wehrmachtom zúčastnil na bitke pri Karkove (Donbas) proti komunistickej Červenej armáde.
Ako veliteľ 200 mužov bol vo veku 22 rokov zranený šrapnelom do chrbta a utrpel omrzliny druhého stupňa na dolných končatinách. Práve na ruskom fronte počas ústupu sa v ňom oživila túžba stať sa kapucínom.
Chiti sa vyznamenal svojím odhodlaním a odvahou. Bol vyznamenaný bronzovou medailou za vojenskú statočnosť. Wehrmacht mu udelil Železný kríž II. triedy.
V septembri 1943, po všeobecnom rozpustení po uzavretí prímeria s Britmi a Američanmi, ktorí praktizovali rasovú segregáciu doma aj vo vojsku, sa Chiti pridal k Talianskej sociálnej republike (RSI) v severnom Taliansku.
RSI bola dočasná vláda sponzorovaná a spojená s národnosocialistickým Nemeckom a viedol ju Benito Mussolini a jeho Republikánska fašistická strana.
Chiti bol súčasťou granátnickej jednotky, ktorá sa zúčastnila na mnohých misiách zameraných na boj proti komunistickým partizánom a na pomoc obyvateľstvu trpiacemu anglo-americkým bombardovaním, ktoré podporovalo komunistov.
Keď Angloameričania v máji 1945 dorazili do severného Talianska, prápor, ku ktorému Chiti patril, sa vzdal a Chiti bol zatknutý.
Poručíkovi Chitimu sa na rozdiel od ostatných, ktorí boli prepustení, vyhrážali smrťou, uväznili ho najprv vo väznici "Le Nuove" v Turíne a potom ho deportovali do koncentračných táborov Tombolo, Coltano (spolu s Ezrom Poundom) a neskôr do Lateriny v Toskánsku.
V tábore Laterina boli umiestnení fašisti, ktorí "nemali nárok na prepustenie", pretože boli považovaní za zločincov. Bol tam aj Chiti, ktorého niektorí jeho bývalí kolegovia obvinili zo zrady.
Po očiste vojenským tribunálom bol však úplne oslobodený.
V roku 1948 sa vrátil do talianskej armády v hodnosti kapitána. V rokoch 1949 až 1954 bol poverený velením somálskych ozbrojených síl a odvtedy bol spojencom Spojených štátov.
Svoju kariéru ukončil ako veliteľ armádnej poddôstojníckej školy vo Viterbe a bol povýšený do hodnosti brigádneho generála.
V roku 1978, vo veku 58 rokov, Chiti vstúpil do kapucínskeho kláštora v Rieti, prijal meno páter Gianfranco Maria da Gignese a v roku 1982 bol vysvätený za kňaza.
V roku 1990 sa ujal rekonštrukcie starobylého kláštora San Crispino da Viterbo v Orviete, ktorý zničili narkomani a satanisti.
Bol nenapraviteľným stúpencom Talianskej sociálnej republiky (RSI) Benita Mussoliniho a vždy sa zúčastňoval na činnosti združenia veteránov RSI. Podľa bratov, ktorí ho poznali, zostal fašistom až do konca svojho života.
Hovorí sa, že nikto s ním nechcel žiť, pretože bol príliš zbožný a prísny.
Po autonehode v júli 2004 bol páter Gianfranco Maria Chiti prijatý do vojenskej nemocnice Celio v Ríme, kde 20. novembra zomrel.
Už 28. februára 1976 napísal závet, v ktorom vyjadril svoje želania týkajúce sa jeho pohrebu: "Želal by som si, aby sa v deň môjho pohrebu slávila svätá omša v latinčine, prípadne svätá omša De Angelis alebo Cum Jubilo, s bielym kňazským rúchom, chórom a organom, na slávu Boha a Panny Márie".
Otec Gianfranco Maria Chiti má teraz okrem vojenského a rehoľného titulu aj titul "Boží služobník".
Na fotografii vyššie, ktorá sprevádza článok, je zobrazený v uniforme Gladi della RSI, fašistickej polovojenskej organizácie založenej v roku 1944 Alessandrom Pavolinim, ktorá pôsobila v Talianskej sociálnej republike (RSI).
Preklad umelej inteligencie
