Conchita Cabrera de Armida
„Iný dôvod, ktorý Ma zarmucuje, je nedostatok lásky a málo úcty niektorých kňazov k najvznešenejšej sviatosti – Eucharistii, ku ktorej sú pripútaní zvláštnym spôsobom. A naviac dávajú svojim chladom ku sviatosti lásky zlý príklad veriacim.
Obaja, Ja i kňaz, pre Moju nekonečnú náklonnosť, sa podieľame na Eucharistii skrze premenenie hostie v omši, v ktorej Mi on nielen poskytuje svoju pomoc, ale stotožnený so Mnou je druhým Mnou. To znamená, že v uskutočnení premenenia, v tomto tajomstve lásky, ktorá uskutočňuje prepodstatnenie, je samotným Mnou.
A prečo Ma tak hlboko zraňuje ľahostajnosť tých, ktorí by mali pociťovať žiar a mali by nachádzať rozkoš pri svätostánku a žiť z tepla, ktoré z neho vyžaruje?
Pretože toto všetko vyplýva z nedostatku lásky a nedostatok lásky ich robí vlažnými v mojej službe. A táto vlažnosť je následkom nedostatku modlitby a vnútorného života, hriechu v duši, ktoré sa tam kopia, miesto toho, aby sa usilovali zachovať si svedomie čisté.
Koľko z nich stráca trpezlivosť, keď majú rozdávať sv. Prijímanie a rozdávajú ho s neochotou a nevhodným spôsobom! Bolo by lepšie, keby sa Ma vôbec nedotýkali a nechali duše hladné.
S akou neslýchanou nedbalosťou nechávajú podať na zem úlomky, s akou náhlivosťou a vôbec sa o to nestarajú! Chýba tu starostlivosť, nie je tu jemnosť, nie je tu čistota, nie je tu úcta, nie je tu láska, keď pri rôznych príležitostiach berú do rúk Moje najsvätejšie Telo, s ktorým by mali zaobchádzať s jemnosťou a nežnosťou!
Keby som im dal vidieť, aké to je, keď z ich nedbanlivosti padám na zem a šliape sa po Mne! Toto všetko Ma veľmi zarmucuje a hlboko to uráža Môjho Otca a Máriu. Tento spôsob zaobchádzania s posvätným a Najsvätejším Ma zraňuje až do hĺbky duše. Príliš často som svojim vlažným kňazom na obtiaž! A to je pre Moju citlivosť strašné utrpenie. Keď vidím a cítim, ako ich zaťažujem a som bremenom v ich službe dušiam, ktorým sú zasvätení z povinnosti, tak Ma to zraňuje v najhlbšom vnútri.
Byť na obtiaž, Ja, ktorý som len láska a nežnosť! Byť záťažou, Ja, ktorý sa zverujem ich vlažnosti a ich hriechom, aby som ich očistil, tým, ktorí konajú, akoby boli kňazmi v istom zmysle len podľa mena, ale sú tomu na hony vzdialení, aj keď sa zdá, že nimi sú.“
(výňatok z CC 49, 159-169)
Toto bolo povedané, keď ešte kňazi nerozdávali Eucharistiu v rukaviciach do ruky a po stojačky. Čo by povedal Pán Ježiš teraz?