Prečo niekto na iného zosiluje psychiatrické tlaky? Lebo chaos a besné vetry má v sebe sám... Obťažovanie aj z kozmického blázinca. Poníženie v duševnej chorobe môže byť aj zlatá baňa.

Svätci sa aj bičovali. Ale nenútili iných do takého druhu pokánia. Svätú Faustínu tiež dali predstavení vyšetrovať na psychiatrii. V pokore to prijala. Ak je človek duševne zdravý, tak je to iba jeden z testov života

Svätá Faustínka sama zopárkrát spomína vo svojom Denníčku (odkiaľ budú všetky nižšie spomenuté citáty), aké pokánia praktizovala. „Keď som to videla, moju dušu prenikla bolesť. Vrhla som sa do prachu pred Pána a žobrala som o milosrdenstvo. Dve hodiny som v slzách, modlitbou a bičovaním prekážala hriechu. Dostala som poznanie, že Božie milosrdenstvo naplnilo tú biednu dušu. Ó, ako veľa stojí jeden, jediný hriech.“ (685)

Alebo v inom prípade: „Dnes som poznala, že neďaleko našej brány sa páchali ťažké hriechy. Bolo to večer, modlila som sa v kaplnke vrúcne, potom som si šla vykonať bičovanie.“ (1274) Inokedy zas po svätej spovedi zapísala: „Dostala som povolenie na žiadané umŕtvovania: každý deň pol hodiny počas sv. omše nosiť náramok a v tých výnimočných chvíľach nosiť dve hodiny opasok.“ (1347) Alebo tiež: „Dnes som nosila sedem hodín retiazkový pás, aby som vyprosila tejto duši milosť pokánia.“

prídu na nás počas života neraz prirodzene iné bičovania a znevažovania
je potrebné sa naučiť ich vnímať bedlivým duchovným nadhľadom

Aj Pán Ježiš sa bránil pred psychodramatickými atakmi farizejov: Jn 8,49
„Ja nie som posadnutý zlým duchom, ale ctím si Otca; a vy mňa znevažujete!"

ŽIVOT MATÚŠA LAŠUTA PO ZJAVENÍ

V piatok 12. septembra, ho prevážajú do psychiatrickej liečebne v Bytčici pri Žiline. U nás sa jej v tej dobe nehovorilo inak, ako blázninec. Aj jeho sa všetkými silami snažia spraviť bláznom. Absolútne zdrviť sa im ho nepodarilo ani po 10 mesačnej väzbe na uzavretom oddelení, tejto, tak ľahko zneužívateľnej, inštitúcie. V júni 1959 Matúša prepúšťajú. Nezlomeného. Štátna moc to však robí len preto, aby mu mohla pripraviť ďalšie, ešte neľudskejšie prekvapenie. Sotva sa dá trošku dohromady, už ho čaká ďalšie zatknutie. 22. septembra ho priamo od práce v lese, opäť zoberú do Bytčice. Tam pobudne tentoraz už 14 mesiacov. Opäť na chvíľu domov. Bol to jasný zámer. Ani chvíľu pokoja, neustála neistota. V septembri 1961 ho po tretí krát internujú. Na 14 dní Bytčica, potom tri mesiace "liečenia" v českých Kosmonosoch. A tak podobne to šlo dohromady päť rokov. "Psychiatrické liečebne" - horšie ako mnohé väzenia. Denne aj dve vyšetrovania rôznymi komisiami, desiatky elektrošokov, chemická terapia, hypnotizéri, vyhrážky, psychický nátlak. Z posledného "preliečenia" sa vracia domov takmer slepý a bez jediného zuba. Chemická liečba "zabrala". Takmer mu zničila telesné zdravie. Matúš však zostáva pevný, nezlomený.

na periférie života nás nebo posiela tiež z nejakého dôvodu, možno tiež na misie

"Zvláštna vec. Čím bola situácia ťažšia, tým viac som cítil pomoc Matky Božej. Keď ma v Bytčici zavreli medzi najťažších

pacientov, tí sa chovali ku mne pokojne, rozprávali sa so mnou a chceli byť v mojej blízkosti. Skoro sami prichádzali k mojej posteli, najmä večer a v noci a zverovali sa mi s pokleskami. Uľavilo sa im a pokojne odchádzali."

Posielať zdravého vizionára na psychiatriu a takto ho šikanovať, nanucovať mu, aby sa zbláznil, je zjavný príznak veľmi vážne psychicky chorého vtedajšieho režimu aj jeho otrokov a polobláznov. Aj takúto podobu môže mať tzv. skúška ohňom...

Podla Ústavy SR čl. 17,7 môže skúmanie duševného stavu občana SR nariadiť iba sudca, a iba tomu, kto je obvinený z trestnej činnosti. Kto tak robí aby iného znevážil, pácha bezprávie. Aj Ježiša obvinili príbuzní, že vraj sa pomiatol...(Mk 3, 20-21)

Boh neopustí ani na psychiatrii

Práve preto som sa po dlhom váhaní rozhodla, že napíšem svoju skúsenosť s týmito nie práve najobľúbenejšími slovami. Som veľmi živá a temperamentná osoba, takže ľudia o mne vždy vedia :). Presne si pamätám ten zlom…Išla som raz vo februári na mládežku a úplne mi preplo. Nekomunikovala som a môj zvyčajný úsmev nahradili slzy. Nikto nechápal prečo, ale mysleli si, že je to len jeden z mojich „puberťáckych výkyvov hormónov“ … Žiaľ, nebol, ale na to prišla väčšina až po 3 roku, keď ma hneď prvá návšteva psychiatričky nasmerovala rovno na psychiatrické oddelenie. Že som pre seba nebezpečná, musím byť pod dozorom…A volala sanitku. Bol to šok, čakala som, že mi nasadí lieky a bude všetko ok. No človek mieni, Pán Boh mení. Dovtedy sa so mnou trápili (a to doslova) dve úžasne osôbky. Keby ich niet, tak tu už nie som. Dostávali ma z toho a viem, že ich to stálo nespočetne veľa síl a budem im za to do konca života vďačná. Prvé dni v nemocnici som bola na diazepame a značne mimo… Potom som sa ukľudnila a bolo treba prísť na to, čo sa to so mnou deje a prečo. Nespočetné rozhovory, hádam so všetkými lekármi na oddelení. Ten zlomový okamih, nebol len tak z ničoho nič. Bolo to ako keď na konár padá sneh a stačí potom už len jediná vločka a konár sa zlomí. Presne tak to bolo so mnou. Odmietnutie u príbuzných, uprednostňovanie mladšej sestry, kladenie príliš vysokých nárokov, neúcta k sebe samej, náročnosť školy, urobili svoje.
Pobyt v nemocnici teda nebola prechádzka ružovou záhradou.

Spirituálny kapitál 518 padlí a verní anjeli

Ten duch sa Kristíne predstavil ako "ježiš" /29 min, 42 min/ Začal jej rozkazovať , aj ju huckal ku samovražde. Bol to jej bývalý otec, čo ju zneužíval, a obťažoval ju ešte aj z kozmického blázinca, zvaného aj ťažký očistec, nadpeklie či záhrobie... Asi ju tak prosil o duchovnú pomoc. Aj z druhého sveta robia títo nečistí duchovia iným zo života skvalitnenú psychiatriu , lebo ju tam asi sami tiež intenzívnejšie než tu prežívajú... Starí blázni, čo sa neočistili a neposvätili počas života, a tak si uľavujú z autohrôz, ako je im ešte do Posledného súdu dovolené...
Predávkovanosť psycholiekami naše psychosomatické problémy môže aj zbytočne skomplikovať.
Niekedy riešime mnohé vedľajšie následky, a nechceme vytiahnuť "klinec z topánky",
z ktorého sepsa krvi a organizmu v podstate pochádza.

Kto nanucuje, iných zastrašuje, klame či manipuluje, a robí na iných psychiatrický tlak, ktorý v sebe má, a uľavuje si už ako sebec a sadista, čiže ako bosorák zlé programy zhadzuje na iných. Prečo to robí? Nuž asi nie na to aby sme sa pri ňom stali všetci masochisti...Asi skôr na to, aby nám posilnil duševnú imunitu. Za duševnou nerovnováhou môžu byť aj nečistí duchovia, rodové kliatby, nečistý spôsob života či extrémy fanatizmu.

rodičia a sv. Terezka z Lisieux , aj ako patróni nemocných s duševnou chorobou, 12 júl

Louisov zdravotný stav sa rapídne zhoršoval a 11. februára 1889 musel byť umiestnený v nemocnici U Dobrého Spasiteľa v Caen, kde musel zostať tri roky. Terézia hodnotí toto obdobie slovami: „Nemyslela som vtedy na skúšky, ktoré mi boli pripravené… nevedela som, že 12. februára, mesiac po mojej obliečke, bude náš milovaný otec piť najtrpkejší, najponižujúcejší zo všetkých kalichov“ (1. zv., Príbeh mojej duše, s. 196). Jeho halucinačné stavy začali nadobúdať na intenzite. Terézia znáša otcovo utrpenie veľmi ťažko. Píše dojímavé listy o utrpení svojim sestrám Leónii a Celine, ktoré sa ubytovali v penzióne v Caen, blízko Nemocnice Dobrého Spasiteľa, aby boli oteckovi nablízku a mohli mu pomáhať. V dôsledku opakovaných mozgových príhod zostal Louis Martin ochrnutý. Obdobia, kedy bol pri plnom vedomí, sa striedali s obdobiami halucinácií. Ošetrujúci personál v ústave hovoril o pánu Martinovi ako o vzornom, spolupracujúcom a trpezlivom pacientovi. Všetkých udivoval svojou poslušnosťou a prívetivosťou. Ošetrujúcemu lekárovi sa 9. marca 1889 zveril: „Viem, prečo na mňa dobrý Boh zoslal túto skúšku. Nikdy som nepoznal poníženie, a tak sa mi jedného dostalo.“ A lekár mu odpovedal: „No, a to stojí za to.“ Odpoveď bola mienená tak, že keď sa niekto ocitol v nemocnici U Dobrého Spasiteľa, pokladalo sa to za niečo hlboko ponižujúce. Terézia neskôr píše svojmu duchovnému bratovi abbému Bellièrovi: „Otecko prijal tú skúšku, chápal všetko to poníženie a vo svojom hrdinstve zašiel tak ďaleko, že nechcel, aby sme sa modlili za jeho uzdravenie“ (2. zv., Listy, s. 354).

V liste adresovanom otcovi (25. novembra 1888) Terezka píše, že na neho ustavične myslí a celé dni sa modlí, s túžbou vidieť ho úplne zdravého. „Ale ja dobre viem, prečo nám Pán Boh posiela túto skúšku. Je to preto, aby sme získali krásne Nebo!

Nezdá sa Ti však, že oteckovo utrpenie je práve doplnkom jeho krásneho života…? … Koľké šťastie byť ponížený, to je jediná cesta, ktorá vedie k svätosti! A preto neochabujme v skúškach, ktoré nám Ježiš posiela… Je to zlatá baňa, predsa nezahodíme takú príležitosť!“ (2. zv., Listy, s. 103).